Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/55/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. U., bývajúcej v P.,

proti žalovaným 1/ Ing. L. P., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. A. F., advokátom v K. 2/

PaedDr. J. Š., bývajúcemu v B. 3/ E. K., bývajúcej v B. 4/ Ing. J. H., bývajúcemu v K. 5/

Ing. V. H., bývajúcemu v K. 6/ M. H., bývajúcej v K. 7/ K. H., bývajúcemu vo V., Č.R., 8/

V. Č., bývajúcej v O., Č.R., 9/ A. S., bývajúcej v O., Č.R., 10/ G. S., bytom, SRN, 11/ B. H.,

bývajúcej v P., 12/ M. H., bývajúcej v P., 13/ R. H., bývajúcemu v P., 14/ S. M., bývajúcej

v P., 15/ J. H., bývajúcemu v P., 16/ M. H., bývajúcemu v P., o určenie vlastníckeho práva,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného 1/ proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. mája 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

z 11. mája 2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 16. mája 2007, č.k. -257 určil, že

žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej na LV č. X. k.ú. P. a to rodinného

domu súpisné č. X. stojacom na parcele č. K. zapísaného na LV č. X. k.ú. P. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že žalobkyňa vlastnícke právo

k predmetnému rodinnému domu nadobudla vydržaním. Právnym titulom, od ktorého bolo

možné odvodiť vlastnícke právo žalobkyne bolo osvedčenie z 15. februára 1958, ktoré súd

posúdil ako darovaciu zmluvu vzhľadom na zakotvenú povinnosť žalobkyne rodičov

(darujúcich) živiť, opatrovať a slušne pochovať pod následkom možnosti zrušenia darovacej

zmluvy v prípade nevhodného správania podľa . Následne v jej

prospech bolo vydané rozhodnutie o povolení užívať predmetný dom č. X. zo dňa

18. februára 1958 a zároveň uznesením zo dňa 1. novembra 1960 č.d. X. bol povolený vklad

vlastníckeho práva. Žalobkyňa teda mala dostatočný právny dôvod sa domnievať, že

predmetný rodinný dom jej vlastnícky patrí. Od uvedeného obdobia vykonávala ďalšie

stavebné práce z finančných prostriedkov jej patriacich na vybudovanie kanalizácie,

dobudovanie kúpeľne a pod., o čom predložila listinné dôkazy. Aj podľa vyjadrenia

žalovaných, ktorí so žalobou súhlasili, už od počiatku výstavby rodinného domu všetci

súrodenci žalobkyne ako právni predchodcovia žalovaných vedeli, že tento bude patriť

žalobkyni, ktorá sa výraznou mierou podieľala na jeho výstavbe jednak osobnou pomocou,

finančným príspevkom a samotným prevzatím pôžičky určenej na jeho výstavbu. Žalovaní,

ktorí so žalobou nesúhlasili, uviedli, že žalobkyňa nebola dobromyseľná vzhľadom

na potvrdenia vystavené v júli 1956 a 16. apríla 1957, v ktorých potvrdzovala výšku

výdavkov ňou vynaložených na rodinný dom svojho otca. Keďže tieto potvrdenia boli

realizované ešte pred vystavením osvedčenia zo dňa 15. februára 1958, súd ich pre posúdenie

dobromyseľnosti považoval za právne irelevantné. Poukázal aj na skutočnosť, že žiaden

zo súrodencov žalobkyne ako priamych právnych predchodcov žalovaných napriek tomu, že

dedičské konanie po nebohom otcovi J. H. prebehlo v roku 1962 D.

a po nebohej matke A. H. v roku 1978 D., nepodal návrh na náhradné dedičské konanie

z dôvodu existencie nehnuteľného majetku. Dedičské konanie po nebohom J. H. bolo

zastavené pre nemajetnosť na základe vyhlásenia matky žalobkyne A. H. a z rovnakých

dôvodov bolo zastavené aj dedičské konanie po nebohej A. H. Aj zo správy Štátneho

notárstva zo dňa 15. augusta 1988 vyplývalo, že všetok nehnuteľný majetok bol ešte za života

rodičov prevedený na žalobkyňu. Súd konštatoval, že predmetný rodinný dom bol

nehnuteľnou vecou spôsobilou vydržania a žalobkyňa bola po celú dobu od 15. februára 1958,

t.j. od vydania osvedčenia, teda vzniku právneho titulu zakladajúceho začiatok plynutia

vydržacej doby, dobromyseľná, že jej vec patrí aj s poukazom na vydané rozhodnutie o

povolení užívať rodinný dom s následným vkladom vlastníckeho práva v jej prospech.

Žalobkyňa teda nemohla mať žiadne pochybnosti, že jej uvedený dom vlastnícky patrí. Za

celú dobu plynutia vydržacej doby vo výkone svojej oprávnenej držby nebola zo strany tretích

osôb rušená, preto súd dospel k záveru, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo

k predmetnému domu vydržaním. O trovách konania rozhodol podľa , keďže časť

žalovaných so žalobou súhlasila a prevažná časť k predmetu konania nevedela zaujať

jednoznačné stanovisko.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných 1/ a 10/ rozsudkom z 11. mája 2009,

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Plne sa

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa vlastnícke právo k rodinnému domu

č. X. na parcele X. vydržala v zmysle vtedy platnej úpravy v znení

Preukázala, že od roku 1958, kedy jej rodičia uznali jej vlastnícke

právo v osvedčení zo dňa 15. februára 1958 na základe spolupodieľania sa na výstavbe domu,

darovania a zaopatrovania, kolaudačného rozhodnutia znejúceho na jej meno, evidencie jej

vlastníctva aj v evidencii nehnuteľností, bola dobromyseľná v tom, že jej rodinný dom patrí a

správala sa k nemu ako vlastníčka. Užívala ho ako vlastný, plnila podmienky zaopatrovacej

zmluvy, investovala do neho ďalšie finančné prostriedky a zhodnocovala ho. S ohľadom na

ustanovenie jej

vydržacia doba skončila 1. apríla 1984. Počas celej vydržacej doby nebola nikým rušená vo

výkone svojho vlastníckeho práva. Súrodenci (právni predchodcovia žalovaných) nenamietali,

ani v dedičských konaniach po neb. J. H. a A. H., žeby do dedičstva po nich mal patriť aj

rodinný dom. K zrušeniu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností došlo až po

uplynutí vydržacej doby v roku 1999. K námietke žalovaných 1/ a 10/, že darovacia zmluva

nespĺňala náležitosti právneho úkonu, sama o sebe ešte nebola dôvodom, že by žalobkyňa

nemohla vlastnícke právo k predmetnému domu vydržať. Pre vydržanie sa vyžadovalo, aby so

zreteľom na všetky okolnosti bola dobromyseľná v tom, že jej tento dom patrí. Súd je

oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, odchýliť sa

od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa preukázala svoju dobromyseľnosť a

práve osvedčenie vydané rodičmi obsahujúce aj darovaciu zmluvu spojenú so zaopatrovacou

zmluvou a evidencia jej vlastníctva v evidencii nehnuteľností po celú vydržaciu dobu,

nerušenosť v užívaní po celú vydržaciu dobu sú tými skutočnosťami, ktoré potvrdzujú je

dobromyseľnosť a splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Žalobkyňa preukázala aj naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetu

konania v zmysle , pretože ako vlastník v katastri nehnuteľností je vedený

jej právny predchodca. K námietke žalovaných 1/ a 10/ uvedenej v odvolaní, že vo veci došlo

k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, odvolací súd uviedol, že v

priebehu konania nedošlo k zmene právneho základu a skutočnosti uvádzané v žalobnom

návrhu a upresnenie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nie sú v rozpore.

O trovách konania rozhodol podľa ,

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktorý

navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením tvrdiac, že postupom súdov mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Právny názor odvolacieho súdu, že skutočnosti uvádzané

v žalobe a upresnenie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nie sú v rozpore,

považoval za celkom neprijateľný a nezodpovedajúci skutočnosti. Namietal, že tvrdenie,

podľa ktorého žalobkyňa nadobudla dom jeho postavením, má celkom odlišný skutkový

a právny základ ako tvrdenie, podľa ktorého vlastníctvo nadobudla osvedčením

z 15. februára 1958. Za ešte viac odlišné považoval skutkové a právne tvrdenie o nadobudnutí

vlastníckeho práva vydržaním, teda dlhoročnou dobromyseľnou a nerušenou držbou.

Namietal, že o tvrdenom nadobudnutí vlastníctva vydržaním sa dozvedel až po tom, čo

v zmysle bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a teda nebolo už

možné navrhovať ďalšie dôkazy a to ani v odvolacom konaní. Mal za to, že okrem práva

navrhovať dôkazy mu bolo odňaté aj právo svojimi prednesmi a právnymi argumentmi brániť

sa žalobným tvrdeniam pred prvostupňovým súdom. Podľa názoru žalovaného 1/ postupom

súdov došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, a to z pohľadu rovnosti

účastníkov konania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalovaní 2/ a 3/ považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za neakceptovateľné a plne

sa stotožnili s dovolaním žalovaného 1/.

Žalovaní 14/, 15/, 16/ považovali dovolanie žalovaného 1/ za dôvodné

a so skutočnosťami a dôvodmi v ňom uvedenými plne súhlasili.

Žalovaní 4/ - 13/ a žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného 1/ nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr

to, či dovolanie žalovaného 1/ smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,

veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ

v dovolaní namietal ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie na deň

6. októbra 2008 (č.l. 281 spisu). Predmetné odvolacie pojednávanie bolo následne odročené

na neurčito z dôvodu zabezpečenia úmrtného listu po pôvodne žalovanej 11/ M. H. (právnej

predchodkyni žalovaných 11/ - 16/). Odvolací súd vykonal tiež šetrenie za účelom zistenia

dedičov po nebohej M. H.. Odvolacie pojednávanie nariadené na deň 25. marca 2009 (č.l. 294

spisu) bolo zmenené na 27. apríla 2009 (č.l. 299 spisu), ktoré pojednávanie sa tiež

neuskutočnilo, bolo odročené na neurčito (č.l. 310 spisu). Následne odvolací súd vo veci

rozhodol postupom podľa bez nariadenia pojednávania. Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 11. mája 2009.

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Podľa (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214

ods. 2 v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

V zmysle sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy

účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že odvolací súd musí v prípade

prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie

vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom

tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä

umožniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia , t.j. práva vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ak preto odvolací súd

v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie

a účastníkom umožnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme im možnosť konať pred

súdom v zmysle Dovolací súd poznamenáva, že súdna prax zastávala

obdobné stanovisko už aj pred účinnosťou novely vykonanej

(porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. uverejnený

v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2002).

V posudzovanej veci z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odvolací súd v priebehu

odvolacieho konania doplnil dokazovanie aj oboznámením sa s úmrtným listom nebohej

M. H. a správou z Okresného súdu Prešov o okruhu dedičov po nebohej. Odvolací súd bol

preto povinný po odročení pojednávania nariadeného na deň 27. apríla 2009 nariadiť na

prejednanie odvolania ďalšie pojednávanie. Keďže odvolací súd v danej veci takto

nepostupoval a ďalšie pojednávanie na prejednanie odvolania nenariadil, konal v rozpore

s ustanovením Týmto nesprávnym postupom odňal žalovanému 1/

možnosť konať pred súdom v zmysle

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím postupom porušil právo žalovaného 1/

na spravodlivý proces aj tým, že svoje rozhodnutie založil na rovnakých právnych záveroch

ako súd prvého stupňa bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k zmenenému titulu

nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňou, predneseného právnym zástupcom žalobkyne

v záverečnej reči na pojednávaní pred prvostupňovým súdom, z ktorého súd prvého stupňa

vo svojom rozhodnutí vychádzal. V skutočnosti žalovanému 1/ odňal právo namietať

správnosť právneho názoru prvostupňového súdu na inštančne vyššom súde. K právnym

záverom prvostupňového súdu sa v odvolacom konaní účastníci nemali možnosť vyjadriť,

prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého

stupňa sa nejavili významnými.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného 1/

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. mája 2010

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská