Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
032/363170.7d38b1.pdf
PDF · 149.59 KB
No categories available
4Ndt/6/2010
Najvyšší súd 4 Ndt 6/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila
Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Kataríny Haškovej na neverejnom
zasadnutí konanom 18. mája 2010 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému
Ing. K. M., pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinných
do 31. decembra 2005), o návrhu obžalovaného Ing. K. M., samosudcu Okresného súdu
Rožňava a predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach na odňatie a prikázanie veci, takto
rozhodol:
Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. sa trestná vec obžalovaného Ing. K. M. vedená
pod sp. zn. 2 T 16/2008 Okresnému súdu Rožňava n e o d n í m a.
O d ô v o d n e n i e
V trestnej veci obžalovaného Ing. K. M. vedenej Okresným súdom Rožňava
pod sp. zn. 2 T 16/2008 podal obžalovaný prostredníctvom obhajkyne písomným podaním
zo 16. mája 2008 (č. l. 361 spisu) „námietku zaujatosti“ formulovanú tak, že menovaný
namieta JUDr. V. H. (konajúceho samosudcu), celý Okresný súd Rožňava, ako aj celý
Krajský súd v Košiciach.
V podaní uviedol, že „pociťuje zaujatosť voči Krajskému súdu v Košiciach
a JUDr. J. V., predsedovi Krajského súdu v Košiciach, s ktorými v minulosti viedol súdny
spor o ochranu osobnosti, kde boli vo vzťahu účastníkov konania.“ Vzhľadom
k tomuto ich vzťahu a skutočnosti, že dotknutý krajský súd rozhodoval v prejednávanej
trestnej veci o jej prikázaní Okresnému súdu Rožňava má za to, že už tu rozhodoval zaujatý
súd. „Súčasne tento krajský súd je v prejednávanej veci príslušný na rozhodovanie v druhej
inštancii (...).“ Z tohto dôvodu namietal zaujatosť aj inštančne nižšieho Okresného súdu
Rožňava, a teda aj konajúceho samosudcu, ktorý je v prejednávanej veci viazaný prípadnými
právnymi názormi a rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach. Ako uviedol „zaujatosť
voči tomuto súdu a jeho samosudcovi nie je titulom primárnej zaujatosti, ale je sekundárna,
vychádzajúc z primárnej zaujatosti voči Krajskému súdu v Košiciach a jeho predsedovi
JUDr. J. V. (a potom aj súdu jeho nižšej inštancie).“ Na základe toho vyjadril názor,
že „je daná pochybnosť o spôsobilosti nestranného rozhodovania Krajského súdu
v Košiciach, ktorý bol spoločne s jeho predsedom v minulosti jeho protistranou v súdnom
spore a teda medzi nimi existuje vzťah negatívneho charakteru, ktorý túto pochybnosť
vyvoláva. Sekundárna je potom pochybnosť aj vo vzťahu k súdu nižšieho stupňa a jeho
samosudcovi, ktorí sú procesne viazaní konaním primárne namietaného súdu.“
Konajúci samosudca Okresného súdu Rožňava JUDr. V. H. písomným úkonom
z 26. januára 2010 označeným ako „Vyslovenie zaujatosti – návrh na odňatie veci“ oznámil
vlastnú zaujatosť v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. a súčasne navrhol podľa § 23 ods. 1 Tr. por.
odňať vec tomuto okresnému súdu a prikázať ju inému vecne príslušnému súdu mimo obvod
Krajského súdu v Košiciach.
Návrh odôvodnil tým, že obžalovaný na neho podal trestné oznámenie, vyjadrujúc
názor, že jeho obsah vytvára novú špecifickú situáciu, toto sa ho „hlboko dotklo,
pretože rozhodoval objektívne v snahe zabezpečiť práva obžalovaného, ale aj dodržať
procesné predpisy. Namietnutie vlastnej zaujatosti odôvodnil tým, že „pre už teraz vytvorený
pomer k obžalovanému by nebol schopný vo veci objektívne rozhodnúť.“ Návrh
na tzv. delegáciu veci odôvodnil vhodnosťou takéhoto postupu, ktorá má spočívať okrem
iného v zabránení vzniku pochybností o nezaujatosti jeho, ako aj ďalších sudcov Okresného
súdu Rožňava. V závere uviedol : „vzhľadom na vznášané námietky zaujatosti obžalovaným
včetne obsahu trestného oznámenia, ktoré smeruje aj voči Krajskému súdu Košice javí
sa vhodným, aby predmetnú trestnú vec prejednal a rozhodol vecne príslušný súd mimo
obvodu Krajského súdu Košice.“
Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. C. doručil 26. apríla 2010
aj s relevantným spisovým materiálom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky list označený
ako „Návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Tr. por.“, v ktorom len všeobecne
poukázal na už vyššie uvedené písomné podanie obžalovaného a návrh samosudcu Okresného
súdu v Rožňave, s týmito sa stotožnil a uviedol, že dôležitý dôvod na delegáciu veci mimo
jeho obvod „vidí v samotnom obsahu podanej námietky obžalovaným.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené procesné úkony tak obžalovaného,
ako aj samosudcu Okresného súdu Rožňava a Krajského súdu v Košiciach, posudzujúc
ich podľa obsahu, vyhodnotil ako samostatné návrhy na odňatie a prikázanie veci konajúcemu
okresnému súdu, ako aj Krajskému súdu v Košiciach, avšak zistil, že tieto návrhy
na delegáciu veci nie sú dôvodné.
Podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu
odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd,
ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
„Dôležitými dôvodmi“ podľa uvedeného ustanovenia sú predovšetkým okolnosti,
ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovné pôsobenie trestného konania
na páchateľa a na ostatných občanov, čo najrýchlejšie prejednanie veci a pod. Takýmto
dôvodom môže byť aj skutočnosť, že u obžalovaného môžu vzniknúť pochybnosti
o nezaujatosti všetkých sudcov súdu, ktorý má o veci rozhodovať, pričom musí ísť
o konkrétne skutočnosti, ktoré môžu vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k ich obhajcom, zákonným
zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní
Je nevyhnutné zdôrazniť, že tzv. delegácia veci v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. je svojou
povahou odklonom od ústavnej zásady vyjadrenej v citovanom článku 48 ods. 1 ústavy,
podľa ktorej nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, takže použitie tohto inštitútu
bude namieste len výnimočne.
Vychádzajúc z posudzovaných návrhov na delegáciu veci možno vyvodiť dva zásadné
dôvody, pre ktoré podľa názoru tak obžalovaného ako aj konajúceho okresného súdu,
a v konečnom dôsledku aj Krajského súdu v Košiciach, by mala byť vec delegovaná inému
okresnému súdu nachádzajúcemu sa mimo obvod Krajského súdu v Košiciach, a síce
občianskoprávny súdny spor z minulosti medzi obžalovaným (ako navrhovateľom)
a predsedom Krajského súdu v Košiciach (JUDr. I. V.) a Krajským súdom
v Košiciach (ako odporcami) a jednak podanie trestného oznámenia obžalovaným
na konajúceho samosudcu Okresného súdu Rožňava JUDr. V. H.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisového materiálu zistil, že k potenciálnej
zaujatosti v prejednávanej veci sa písomne vyjadrili tak sudcovia dotknutého okresného súdu,
ako aj sudcovia Krajského súdu v Košiciach.
Všetci sudcovia Okresného súdu Rožňava (okrem jedného, ktorému v tom bránila
pracovná neschopnosť) sa k vlastnej možnej zaujatosti v prejednávanej veci vyjadrili v tom
zmysle, že sa cítia byť v prejednávanej veci zaujatými, a to výlučne s ohľadom na skutočnosť,
že obžalovaný podal na konajúceho samosudcu JUDr. V. H. trestné oznámenie.
Je potrebné zdôrazniť, že žiadny zo sudcov nevyslovil svoju zaujatosť z iného dôvodu,
napr. pre osobný (či už priateľský alebo nepriateľský) vzťah k obžalovanému alebo pre pomer
k iným vo veci zainteresovaným osobám či k samotnej prejednávanej veci. Niektorí sudcovia
navyše vyjadrili názor, že v prejednávanej trestnej veci by nemohli konať už len z dôvodu,
že rozvrhom práce sú ako sudcovia zaradení na vybavovanie inej ako trestnoprávnej agendy.
Pokiaľ ide o písomné vyjadrenie sudcov Krajského súdu v Košiciach, i keď z neho
vyplýva, že by malo ísť o vyjadrenie všetkých sudcov tohto súdu, najvyšší súd neprehliadol tú
skutočnosť, že k prípadnej zaujatosti v prejednávanej veci sa vyjadrilo len jeho 13 sudcov,
a to výlučne trestnoprávneho kolégia, ktorí zhodne uviedli, že sa v prejednávanej veci necítia
byť z akéhokoľvek dôvodu zaujatými. Dôvod tohto postupu krajského súdu nie je zrejmý,
pričom v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa verejne prístupného rozvrhu
práce tohto súdu na rok 2010 na ňom pôsobilo k 1. januáru 2010 celkovo 69 sudcov,
z čoho je zrejmé, že nemôže ísť o vyjadrenie všetkých sudcov tohto súdu.
Pokiaľ ide o návrh na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach, je nevyhnutné uviesť,
že tento súd nie je v súčasnosti v predmetnej trestnej veci konajúcim súdom. Trestné konanie
sa nachádza v štádiu prvostupňového konania vedeného Okresným súdom Rožňava,
pričom krajský súd aktuálne nerozhoduje v tejto trestnej veci o žiadnom opravnom
prostriedku, resp. inej otázke, na ktorú je podľa procesných predpisov príslušný. Na tomto
závere nič nemení skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach je „potenciálne“ príslušný
na konanie o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam dotknutého okresného
súdu (sťažnostiach, resp. odvolaní), resp. iných otázkach, avšak treba konštatovať, že inštitút
delegácie nie je možné aplikovať vo vzťahu k súdu, ktorý vo veci nekoná – teda pre prípad,
že v budúcnosti (pro futuro) potenciálne nastane procesná situácia, keď v posudzovanej
trestnej veci bude o určitej otázke rozhodovať nadriadený súd. V tomto smere je návrh
na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach zo strany všetkých subjektov, ktoré ho podali,
zmätočný a tomuto nebolo možné vyhovieť.
Keďže Krajský súd v Košiciach nie je v súčasnosti konajúcim súdom, vo vzťahu
k nemu nebolo možné akýmkoľvek spôsobom o návrhoch na odňatie a prikázanie veci
rozhodnúť (konanie, ktoré súd nevedie, mu nemožno odňať). Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto z procesného hľadiska o týchto návrhoch osobitným výrokom nerozhodoval.
Z rovnakého dôvodu nepovažoval ani za potrebné vrátiť vec dotknutému krajskému súdu
na doplnenie písomného vyjadrenia sudcov k možnej vlastnej zaujatosti aj o vyjadrenia
sudcov iných než len trestnoprávneho kolégia.
K námietke obžalovaného, podľa ktorej má byť dôvodom na delegáciu veci jeho
bývalý občianskoprávny spor s predsedom Krajského súdu v Košiciach najvyšší súd
konštatuje, že predseda súdu všeobecne z titulu svojej funkcie nie je oprávnený v rámci svojej
pôsobnosti zasahovať do sudcovskej nezávislosti, a teda ovplyvňovať sudcov pri ich
rozhodovacej činnosti (napr. dávať im záväzné pokyny ako konať a rozhodovať
v jednotlivých prípadoch). Predseda krajského súdu také oprávnenie nemá ani vo vzťahu
k sudcom príslušného krajského súdu a rovnako tak ani k sudcom ktoréhokoľvek okresného
súdu v obvode jeho pôsobnosti. Predseda súdu je totiž v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov orgánom
riadenia a správy súdu (§ 33 ods. 1, § 35 a nasl.) a ako vyplýva aj z jeho základných
povinností vyjadrených v § 42, nie je oprávnený v rámci svojej pôsobnosti zasahovať
do sudcovskej nezávislosti. V danom prípade navyše ani nebol namietaný vzťah k predsedovi
konajúceho súdu, ale súdu „len potenciálne“ nadriadeného.
Na základe uvedeného preto najvyšší súd konštatuje, že samotná skutočnosť,
že predseda krajského, v obvode ktorého je konajúci okresný súd, mal v minulosti súdny spor
s obžalovaným, nie je dôvodom na odňatie veci tomuto okresnému súdu, nakoľko predseda
súdu v medziach svojej pôsobnosti nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti
sudcov krajského súdu, ktorého je predsedom, ani okresných súdov nachádzajúcich sa v jeho
obvode.
Pokiaľ ide o podané trestné oznámenie obžalovaného na konajúceho samosudcu
Okresného súdu Rožňava (JUDr. V. H.), zo spisového materiálu vyplýva, že v predmetnej
trestnej veci už bolo dvakrát právoplatne rozhodnuté o tom, že menovaný sudca nie je
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania (uznesením Okresného súdu Rožňava
z 18. decembra 2008, č. k. 2 T 16/08-310 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Košiciach z 11. marca 2009, č. k. 4 Tos 6/2009-324 a uznesením Okresného súdu Rožňava
zo 7. júla 2009, sp. zn 2 T 16/08 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 23. septembra 2009, č. k. 4 Tos 66/2009-375). Rovnako tak zo skorších v spise
obsiahnutých vyjadrení sudcov dotknutého okresného súdu vyplýva, že títo sa necítili v čase
rozhodovania o skorších námietkach zaujatosti obžalovaného zaujatými. Jediným dôvodom
zmeny tohto postoja bolo trestné oznámenie, ktoré obžalovaný podľa jeho vyjadrenia podal
na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Košiciach, a ktoré faxom a neskôr aj poštou
doručil aj konajúcemu súdu (č. l. 392 a 397 spisu).
Zo žiadnych v spise obsiahnutých skutočností nevyplýva, či vôbec bolo uvedené
trestné oznámenie predmetnému policajnému orgánu doručené, resp. akým spôsobom bolo
vybavené. V zmysle Trestného poriadku je právom každej fyzickej osoby oznámiť orgánu
činnému v trestnom konaní skutočnosti, ktoré podľa jej názoru nasvedčujú tomu, že bol
spáchaný trestný čin, resp. aj kým bol podľa nej spáchaný. Tento úkon sám osebe
(bez ďalšieho) nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu pravdivosti, resp. dôvodnosti
tvrdení v ňom uvedených.
Vo vzťahu k tomuto úkonu ako dôvodu pre tzv. delegáciu veci je nevyhnutné uviesť,
že nie je objektívne vylúčené, aby obžalovaný počas svojho trestného stíhania, hoci aj v štádiu
konania pred súdom, podal trestné oznámenie na konajúceho sudcu (resp. členov senátu).
Za tejto situácie však nie je možné pristúpiť na to, aby obvinený tým, že zaujíma kritický
postoj ku konajúcemu sudcovi, hoci aj využitím inak legálneho právneho prostriedku, ktorým
je trestné oznámenie, dosiahol vylúčenie sudcu z rozhodovania jeho trestnej veci. Opačný
postoj by totiž mal za následok zvýhodnenie obžalovaného v tom, že by si takýmto spôsobom
mohol v podstate „vyberať sudcov“ podľa vlastnej úvahy tým, že na sudcov pre neho
neakceptovateľných by podával trestné oznámenia. Okrem už vyššie citovaného práva
na zákonného sudcu (č. l. 48 ods. 1 ústavy) by tým bol súčasne porušený aj princíp rovnosti
strán (č. l. 47 ods. 2 ústavy) a v konečnom dôsledku by tak obžalovaný mohol opakovane
a celkom účelovo predlžovať konanie. Navyše (arg. ad absurdum) by tak mohol postupne
dosiahnuť vylúčenie všetkých sudcov sudcovského zboru Slovenskej republiky, čo už
s ohľadom na samotnú podstatu súdnej moci v demokratickej spoločnosti nemožno
akceptovať.
Bez toho, aby tým bolo zasahované do práva obžalovaného na podanie trestného
oznámenia, ako aj hodnotenia jeho obsahu, ktoré prináleží orgánom činným v trestnom
konaní, podávanie trestných oznámení na konajúcich sudcov v trestnom konaní nemožno
akceptovať ako „zbraň“ obžalovaného na dosiahnutie odňatia jeho trestnej veci sudcovi,
resp. senátu, určenému v súlade s ústavou, zákonom a rozvrhom práce príslušného súdu na jej
prejednanie a rozhodnutie.
Sudcom Okresného súdu Rožňava Najvyšší súd Slovenskej republiky dôrazne
pripomína profesionalitu, ktorá je nevyhnutne spojená s výkonom funkcie sudcu, a ktorá
sa musí okrem iného prejaviť aj vo vyššej miere odolnosti voči prípadným excesom
v správaní účastníkov konania, resp. strán – v trestnom konaní najčastejšie obžalovaného.
Nemožno tak akceptovať zmenu postoja konajúceho samosudcu k obžalovanému v dôsledku
podaného trestného oznámenia ním slovne vyjadrenú tak, že uvedené konanie zo strany
obžalovaného „sa ho hlboko dotklo,“ rovnako ako postoje ostatných sudcov dotknutého
okresného súdu vychádzajúce zrejme z kolegiality, ktorá nemá oporu v už spomenutej
profesionalite sudcovského povolania, na ktorej je nevyhnutné bezvýhradne trvať.
Krajskému súdu v Košiciach, okrem toho, že nebol oprávneným subjektom na podanie
návrhu na odňatie a prikázanie veci v posudzovanom prípade (keďže nie je vo veci konajúcim
súdom), je nevyhnutné pripomenúť, že návrh na delegáciu veci adresovaný najvyššiemu súdu,
musí byť riadne odôvodnený, pričom len poukazovanie na dôvody delegácie uvádzané
obžalovaným nemožno akceptovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nezistil dôvodnosť delegovania predmetnej
trestnej veci Okresnému súdu Rožňava ani Krajskému súdu v Košiciach.
Dotknutý Okresný súd Rožňava je preto v zmysle ustanovení o zákonnom súde
a sudcoch určený a plne spôsobilý na konanie a rozhodovanie ako súd prvého stupňa
v trestnej veci ním vedenej pod sp. zn. 2 T 16/2008.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 18. mája 2010
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alžbeta Kóňová