Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-339-2013.pdf
PDF · 80.26 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/339/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu N.. W. T., bytom v W., X. Č.. XX proti žalovaným 1. C. U. G., so sídlom v G., B. X. T. Č.. X, 2. Y.. P. V., sudcovi Okresného súdu Rožňava, 3. B. U. U. G., so sídlom v X., Ž. B. Č.. XX, 4. Y.. Q. X.Ž., sudcovi B. U.J. U. G. P. X., X. Y.. W. V., sudkyni W. U. P. X., 6. Y.. T. L., sudcovi B. U. U. G. P. X., o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 18.1.2013 č.k. 12C/176/2010-76 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobcu na ochranu jeho osobnostných práv a náhradu nemajetkovej ujmy.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 2T/16/2008 a následne v tejto veci o námietke zaujatosti sudcu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade a uznesením sp. zn. 4Ndt 6/2010 neodňal trestnú vec žalobcu vedenú pod sp. zn. 2T/16/2008 Okresnému súdu Rožňava.
Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že ak Najvyšší súd v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade rozhodol tak, že vec neodňal Okresnému súdu Rožňava, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, znamená to, že nepostupoval svojvoľne, ale v zmysle ustanovení platného Trestného poriadku. Prvostupňový súd, ktorému vec nebola odňatá bol povinný riadne pokračovať v trestnom konaní, t.j. pokračovať v hlavnom pojednávaní. Z uvedeného vyplýva, že tak žalovaní v 4.,5. a 6. rade, ako aj žalovaný v 2. rade si plnili len svoje základné povinnosti a postupovali v zmysle Trestného poriadku. V takom prípade nemožno hovoriť, že práva žalobcu boli porušené, resp., že boli hrubo pošliapavané. Žalobca ako obžalovaný v trestnom konaní mal právo využívať všetky procesné prostriedky slúžiace na jeho obhajobu a bolo len na ňom, akým spôsobom ich využil. Ďalej súd v odôvodnení konštatoval, že skutočne bolo zasiahnuté do práv žalobcu, keďže sa voči nemu viedlo trestné konanie, ktorému sa musel podriadiť, avšak v tomto prípade nešlo o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, keďže takéto konanie bolo vedené v zmysle platného Trestného poriadku a sudcovia, ktorí rozhodovali v trestnej veci žalobcu, t.j. žalovaní v 2., 4., 5. a 6. rade postupovali v súlade s Trestným poriadkom a do základných práv a slobôd žalobcu zasiahli len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania. Keďže si teda plnili len zákonom stanovenú povinnosť, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd teda nezistil, aby ktorýkoľvek zo žalovaných porušil procesný postup stanovený Trestným poriadkom, a teda nezistil zásah do osobnostných práv žalobcu, nemôže preto ani nariadiť žalovaným, aby sa
ospravedlnili žalobcovi. Žalobca sa zároveň domáha aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1,00 eura od každého zo žalovaných. Právo na nemajetkovú ujmu je prípustné vtedy, ak bol konštatovaný zásah do osobnostných práv účastníka konania. V tomto prípade však neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zistený nebol. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti a takýto zásah nezistil ani súd v rámci vykonaného dokazovania, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého nárok na náhradu trov konania by mali úspešní žalovaní, ktorým však trovy v súvislosti s konaním nevznikli a žalobca vo veci úspech nemal.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby bol celý doterajší postup súdu prvého stupňa a odvolaním napadnutý rozsudok anulovaný a vec bola nezaujatým orgánom postúpená na riadne prejednanie nestrannému a nezávislému súdu. V odvolaní uviedol, že vo veci konal súd a sudca, ktorých zaujatosť už v predchádzajúcom konaní bola dôvodom prikázania veci inému súdu a nevidí v zákone oporu pre konanie tohto súdu a jeho sudcov. Sudca Greguš pojednával aj napriek tomu, že veľmi dobre poznal celú kauzu, vedel, že v tejto veci jeho dlhodobú nečinnosť žiadal prešetriť aj ako čin nepriamej korupcie. Takýto stav veci potvrdzuje, že existujú preukázateľné dôvody na opätovné vylúčenie sudcu, ak nie aj priamo dôvody na jeho trestné stíhanie. Opakovane sa potvrdila skutočnosť v predchádzajúcich konaniach, že nadriadené súdy, ako krajský, tak i najvyšší nútia obecné súdy konať či už v trestnom alebo občianskom konaní úmyselne v rozpore so zákonom. Je povinnosťou súdov konať v rámci zákona a nie ho porušovať. Je nemysliteľné, aby námietka zaujatosti sudcu a poukázanie na evidentné prieťahy v konaní boli považované za nejaký exces. Vzniká tu aj nová pochybnosť o odbornej kvalifikácii konajúcich sudcov, keď odmietajú konať v súlade s právnymi predpismi, v súlade s nálezmi Ústavného súdu, v súlade s medzinárodnými dohovormi. Napadnutý rozsudok je len ďalším potvrdením neuveriteľných prieťahov spôsobených súdmi na úkor jeho práv. Sudca pojednával a rozhodol v prípade, kde vedel, že len vďaka svojej imunite sa vyhovel vyšetrovaniu orgánmi činnými v trestnom konaní.
Žalovaný v 1. a 3. rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za správne, ak ten v rozpore s ust. § 7 ods. 1 O.s.p. upravujúcim právomoc súdov v občianskom súdnom konaní preskúmaval správnosť procesného postupu súdov a sudcov v trestnom konaní a konštatoval , že „nezistil, že by ktorýkoľvek z odporcov porušil procesný postup stanovený Trestným poriadkom“.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom.
V prejednávanej veci sa žalobca domáhal ochrany proti ním tvrdenému neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv v trestnom konaní vedenom proti nemu a to jednak rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4NdT/6/2010 v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade a nesprávnym postupom Okresného súdu Rožňava a jeho sudcu žalovaného v 2. rade vo veci vedenej pod sp. zn. 2T/16/2008. Z tohto titulu žalobca sa v konaní domáhal poskytnutia zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnenia a uloženia povinnosti žalovaným v budúcnosti zdržať sa konania, ktoré by znevažovalo jeho osobnosť a zároveň sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa ako prvú vyriešiť otázku, kto je v danom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu. Je tomu tak preto, že pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, že kto sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, v adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a podobne. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva mali byť porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil tohto konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti.
Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.
Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatnený nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ by však k zásahu do osobnostných práv malo dôjsť rozhodnutím alebo postupom súdu alebo sudcom, zastáva odvolací súd názor, že pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto prípade tiež štát. Postup súdu v konaní a jeho rozhodnutie ako orgánu verejnej moci je totiž výsledkom výkonu súdnej moci - súdnictva, t.j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. v osobitnom vzťahu k štátu. Ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. štát, potom analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánov verejnej moci pri výkone tejto moci. Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v konaní sa nezaoberal a teda ani neriešil otázku, kto je v danom prípade subjektom zásahu v konaní o ochranu osobnosti a v tejto súvislosti neprihliadol ani na vyjadrenie žalovaného v 4. rade v ktorom poukázal na skutočnosť, že v konaní nie je pasívne legitimovaný a za prípadnú škodu, ktorá by pri výkone jeho funkcie vznikla, ako aj nároku na ochranu osobnosti v príčinnej súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou sudcu je možné uplatňovať len voči Slovenskej republike.
Navyše súd prvého stupňa nesprávne postupoval ak v rozpore s cit. ust. § 7 O.s.p. upravujúcim právomoc súdov v občianskom súdnom konaní preskúmaval správnosť postupu súdov a sudcov v trestnom konaní a konštatoval, že „súd nezistil, že by ktorýkoľvek z odporcov porušil procesný postup stanovený Trestným poriadkom“. Neexistuje totiž žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd, aby v občianskom súdnom konaní (v konaní o ochranu osobnosti) zasahoval do konania trestného tým, že by posudzovalo procesný postup súdov a sudcov z hľadiska správnosti konania.
Ak súd prvého stupňa vychádzal z iného právneho názoru vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii a právomoci súdov v občianskom súdnom konaní, preto odvolací súd
postupom podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení a následne posúdi vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z.z..
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.