Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/110/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci žalobcu: O. H., s. r. o., I., právne zastúpený: JUDr. K. K.,

advokát, Advokátska kancelária K., K. a partneri, s. r. o., V., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo

dňa 06. októbra 2008, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.

k. -46 zo dňa 09. júna 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -46 zo dňa 09. júna 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo dňa 06. októbra 2008 z dôvodov podľa § 250j ods. 2

písm. a/ z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

2

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 330,96 Eur

k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu zo dňa

05.12.2008, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného

č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo dňa 02. októbra 2008 o potvrdení rozhodnutia

Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. /Ksi zo dňa

19. júna 2008, ktorým bol žalobcovi podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubený sankčný úrok za obdobie

od 27. mája 2008 do 16. júna 2008 v sume 225.693,- Sk z dôvodu oneskoreného zaplatenia

priznanej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 23.138.274,- Sk.

Krajský súd v prejednávanej veci zisťoval, či daňové orgány dostatočne zistili

skutkový stav, či napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a či bolo vykonané riadne

daňové konanie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýval nesporný skutkový stav;

žalobcovi dňa 26.05.2008 vznikla povinnosť podať daňové priznanie a zaplatiť daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 23.138.274,- Sk (ďalej len

„predmetná daňová povinnosť, príp. daňový nedoplatok“), pričom žalobca si povinnosť

podať daňové priznanie splnil dňa 26.05.2008. Daň z pridanej hodnoty za uvedené

zdaňovacie obdobie bola splatná v pondelok 26.05.2008, pretože posledný 25. deň

hmotnoprávnej lehoty za uvedené zdaňovacie obdobie pripadol na voľný deň, nedeľu. Dňa

26.05.2008 žalobca podal žiadosť o započítanie splatnej dane s pohľadávkou, ktorú mal voči

štátnej rozpočtovej organizácii, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v sume

119.772.100,- Sk. Uvedenú pohľadávku žalobca získal postúpením na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 23.05.2008 uzavretej s postupcom, obchodnou spoločnosťou

D., pričom postupca oznámil dlžníkovi – Ministerstvu vnútra SR listom zo dňa 23.05.2008

postúpenie časti pohľadávky. O pohľadávke rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom,

3

č. k. -197 zo dňa 03.07.2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k.

zo dňa 18.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.01.2008. Správca

dane žiadosť o započítanie daňovej povinnosti s pohľadávkou žalobcu voči štátnej

rozpočtovej organizácii zaslal Daňovému riaditeľstvu pracovisko Trenčín na ďalší postup

schválenia požadovaného započítania pohľadávok, pričom správca dane bol taktiež

u žalobcu miestnym zisťovaním (s kladným výsledkom) preveriť, či predmetnú pohľadávku

voči rozpočtovej organizácii riadne eviduje v účtovníctve. Rozpočtová organizácia zaplatila

žalobcovi dlh dňa 16.06.2008 a žalobca v tento deň zaplatil priznanú daňovú povinnosť, toho

času už daňový nedoplatok, a to v plnej výške 23.138.274,- Sk a súčasne zobral žiadosť

o započítanie pohľadávky späť. Na základe späťvzatia žiadosti žalobcu o započítanie

pohľadávky správca dane konanie o započítanie pohľadávky zastavil a za obdobie od 27.

mája 2008 do 16. júna 2008 žalobcovi vyrubil sankčný úrok za oneskorené zaplatenie

priznanej daňovej povinnosti.

Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného správneho orgánu, že žalobca nebol

v čase podania žiadosti o započítanie pohľadávky daňovým dlžníkom s daňovou

pohľadávkou podľa § 63a ods. 1 a § 63a ods. 3, písm. c/ zákona o správe daní a preto nebolo

možné požadovať od štátnej rozpočtovej organizácie ako správcu pohľadávky potvrdenie

o uznaní záväzku voči žalobcovi. Daňové orgány podľa krajského súdu postupovali v súlade

s § 35b zákona o správe daní, keď žalobcovi vyrubili sankčný úrok za predmetné obdobie,

kedy bol v omeškaní s platením dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vyvodil z neho

správny záver a vo veci rozhodol v súlade so zákonom.

Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom

stanovenej lehote odvolanie zo dňa 22.07.2009, ktorým žiada napadnutý rozsudok zmeniť

tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie.

Podľa názoru žalobcu započítanie pohľadávok nebolo vykonané pre chýbajúce

potvrdenie od príslušnej rozpočtovej organizácie o uznaní záväzku, ktorý zodpovedal

pohľadávke daňového dlžníka a žalovaný v rozpore so zákonom bezodkladne nevyžiadal

od rozpočtovej organizácie potvrdenie o uznaní záväzku a preto sa započítanie

neuskutočnilo. Podľa žalobcu žalovaný ako aj správca dane porušili zásady daňového

konania upravené v § 2 ods. 1 a 2 zákona o správe daní pri posudzovaní žiadosti

4

o započítanie daňovej pohľadávky a pri vyrubení peňažnej sankcie. Žalobca tvrdí, že daňové

orgány postupovali v rozpore s účelom ustanovenia § 63a ods. 7 zákona o správe daní

a vyrubili sankčný úrok napriek tomu, že v súlade so zákonom využil inštitút započítania,

pričom k započítaniu nedošlo z dôvodov na strane žalovaného. Žalobca bol dobromyseľný

v tom, že dôjde k započítaniu pohľadávok a po zániku možnosti započítania konal

bezodkladne tak, že bol zachovaný záujem štátu na riadnom platení daní.

Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v tom zmysle, že zákon o správe daní jednoznačne

stanovuje postup správcu dane a žalovaného, ku ktorému sú na základe

SR a § 2 ods. 1 zákona o správe daní jednoznačne viazaní. Žalovaný v súlade s § 63a ods. 6

zákona o správe daní overil údaje v žiadosti žalobcu, zistil ich nesúlad so zákonom v tom,

že v čase podania žiadosti o započítanie pohľadávok žalovaný nebol daňovým dlžníkom,

a preto nemohol požiadať príslušného správcu pohľadávky o potvrdenie, že záväzok

zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva. K potvrdeniu pohľadávky správcom

pohľadávky nedošlo, došlo k jej zaplateniu, preto nenastalo započítanie pohľadávok. Podľa

názoru žalovaného žalobca zaplatil svoju daňovú povinnosť oneskorene, a preto

na nezapočítanú pohľadávku sa podľa § 65a ods. 7 zákona o správe daní vzťahuje § 35b

zákona o správe daní. Na základe uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. a dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné a podľa napadnutý rozsudok krajského súdu

zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca využil právo vyplývajúce

z ustanovenia § 63a ods. 1 až ods. 3 zákona o správe daní a podal žiadosť o započítanie jeho

daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty s jeho pohľadávkou, ktorú evidoval voči

štátnej rozpočtovej organizácii, získanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky s treťou

osobou.

5

Je nepochybné, že žalobca podal žiadosť o započítanie daňových pohľadávok (ďalej

len „žiadosť“) v ten istý deň, ako podal daňové priznanie za predmetnú daňovú povinnosť

na DPH, ktorý bol zároveň posledným dňom na podanie daňového priznania a posledným

dňom na zaplatenie priznanej daňovej povinnosti.

Taktiež je nepochybné, že spolu s obsahovo úplnou žiadosťou v zmysle § 63a ods. 3

zákona o správe daní o vykonanie zápočtu daňovej povinnosti s pohľadávkou žalobcu voči

štátnemu rozpočtu predložil všetky relevantné listinné dôkazy preukazujúce oprávnenosť

jeho nároku, pričom z ich obsahu vyplývalo, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná.

Neopomenuteľná je taktiež skutočnosť, že žalobca dobrovoľne uhradil plnú výšku

priznanej daňovej povinnosti, v tom čase daňového nedoplatku, akonáhle, resp. v ten istý

deň, ako mu bola zo strany štátnej rozpočtovej organizácie zaplatená pohľadávka, ktorá mala

byť predmetom zápočtu s jeho daňovým nedoplatkom, pričom na základe uvedenej

skutočnosti zobral späť písomným podaním svoju žiadosť o zápočet daňovej pohľadávky.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa , ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu

zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho

orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní

rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.

Podľa (ďalej len „“) Slovenská

republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani

náboženstvo.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa § 1a písm. a/ zákona o správe daní na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň

podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky

ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.

6

Podľa § 2 ods. 1 až 3 a ods. 6 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá

sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní

v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto

konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne

vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní

sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej

pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní sankčný úrok vyrubí správca dane

daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú

povinnosť priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného

zákona.

Podľa § 63a ods. 1 zákona o správe daní na účely započítania daňových pohľadávok

sa za daňovú pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Ak má daňový úrad alebo colný úrad

daňovú pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový dlžník má zároveň pohľadávku voči

štátnej rozpočtovej organizácii, možno tieto pohľadávky navzájom započítať. Započítaním

takéto pohľadávky zaniknú vo výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia

daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní pohľadávky daňovému

dlžníkovi.

Podľa § 63a ods. 2 zákona o správe daní započítať možno len nepremlčané

pohľadávky, ak výška pohľadávky v jednotlivom prípade presiahne 331,94 Eura.

Podľa § 63a ods. 3 zákona o správe daní úkonom daňového dlžníka smerujúcim

k započítaniu daňových pohľadávok je žiadosť o započítanie.

Podľa § 63a ods. 4 zákona o správe daní daňový úrad alebo colný úrad úplnú žiadosť

podľa odseku 3 postúpi spolu s potvrdením výšky a identifikácie daňovej pohľadávky podľa

odseku 3 písm. c/ daňovému riaditeľstvu alebo colnému riaditeľstvu. Ak daňový dlžník

nepredloží daňovému úradu alebo colnému úradu úplnú žiadosť, daňový úrad alebo colný

úrad vyzve daňového dlžníka na doplnenie žiadosti v lehote najmenej ôsmich dní a poučí

7

ho o následkoch nevyhovenia výzve. Do predloženia úplnej žiadosti daňovým dlžníkom

sa postup podľa odseku 8 prvej vety neuplatní.

Podľa § 63a ods. 7 zákona o správe daní, ak daňová pohľadávka zanikla započítaním

v plnej výške, daňový úrad alebo colný úrad môže vyrubiť sankčný úrok podľa § 35b len

za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa predchádzajúceho dňu

doručenia žiadosti o započítanie daňovej pohľadávky daňovému úradu alebo colnému úradu.

Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním čiastočne, na tú časť daňovej pohľadávky, ktorá

zanikla započítaním, sa pri vyrubení sankčného úroku vzťahuje prvá veta; na nezapočítanú

časť daňovej pohľadávky sa vzťahuje § 35b.

Podľa § 26 ods. 1 zákona o správe daní, ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka,

o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím

viazaný. Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému

orgánu podnet na začatie konania.

V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či bol zákonný postup správcu

dane pri striktnom aplikovaní § 35b zákona o správe daní, v zmysle ktorého vyrubil

žalobcovi sankčný úrok za oneskorené zaplatenie dane z pridanej hodnoty, pričom

rozhodným obdobím na uloženie sankcie bolo obdobie od podania žiadosti na započítanie

daňového nedoplatku s pohľadávkou žalobcu voči rozpočtovej organizácii štátu do dňa

dobrovoľného uhradenia predmetného daňového nedoplatku žalobcom z dôvodu zániku

podmienok na realizáciu zápočtu pohľadávok, nakoľko rozpočtová organizácia svoj záväzok

voči daňovému dlžníkovi uhradila pred vydaním potvrdenia príslušného daňového

riaditeľstva o započítaní, prípadne pred vydaním oznámenia o nezapočítaní pohľadávok

(§ 63a ods. 6 zákona o správe daní).

Z obsahu preskúmavaných správnych rozhodnutí vyplýva, že pri hodnotení

skutkového stavu sa správca dane ako i odvolací správny orgán obmedzili čisto len

na skúmanie naplnenia formálnych podmienok zákona, resp. sankčnej normy, pričom počet

dní omeškania s platbou priznanej daňovej povinnosti v spojení s jej oneskorene zaplatenou

sumou subsumovali pod skutkovú podstatu § 35b ods. 1 zákona o správe daní bez toho,

aby s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu a celkovú platobnú disciplínu žalobcu voči

štátnemu rozpočtu vykladali aplikovanú normu v spojení s § 63a zákona o správe daní,

a to v súlade s ich zmyslom ako i s využitím princípov ústavnej ochrany práv a záujmov nie

len štátu, ale i ochrany a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb vyplývajúcich

8

z a 152 ods. 4 , taktiež premietnutých do zásad daňového konania

upravených § 2 ods. 1 až ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní.

Ustanovenie § 35b ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov tak ako väčšina noriem

verejného práva upravuje v záujme generálnej prevencie podmienky ukladania sankcií

za porušenie povinností stanovených zákonom všeobecne, pričom sa predpokladá deliktuálna

spôsobilosť trestaného daňového subjektu a jeho zavinenie. Žiadna právna norma, prípadne

ucelený hmotnoprávny alebo procesný administratívny predpis nemôže pri úprave právnych

vzťahov, práv a povinností upravovať všetky podrobnosti a situácie, ktoré môžu pôsobením

správnych orgánov, účastníkov konaní a tretích osôb nastať. Medzeru v zákone, ktorý

je potrebné aplikovať možno odstrániť výkladom zákona vychádzajúcim predovšetkým

z ústavne chránených základných zásad právneho štátu ako i z účelu zákona, prípadne jeho

konkrétne aplikovanej normy.

Účelom inštitútu započítania daňových pohľadávok s pohľadávkami daňových

dlžníkov voči štátnym rozpočtovým organizáciám nie je len zníženie objemu daňových

nedoplatkov, ale i pozitívna motivácia daňových subjektov k daňovej disciplíne ako

i s prihliadnutím na zásadu proporcionality aj ochrana práv a oprávnených záujmov daňových

subjektov vo vzťahu k ich vlastníctvu a neprimeranému znižovaniu ich majetku. Navyše

využívaním zápočtu uvedených pohľadávok sa uplatňuje zásada hospodárnosti daňového

konania odpadnutím predpokladaných nevymožiteľných výdavkov daňového exekučného

konania, prípadne sa môžu znižovať výdavky štátneho rozpočtu spojené s výkonom

exekučného konania vedeného voči rozpočtovej organizácii na návrh oprávneného daňového

subjektu.

Vo svetle okolností tohto prípadu, kedy žalobca ako daňový subjekt s určitým

oprávneným legitímnym očakávaním vyplývajúcim z inštitútu započítania daňového

nedoplatku nezaplatí priznanú daňovú povinnosť, sa čisto formálne aplikovanie zákona

pri uložení sankcie za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti javí ako tvrdé, nespravodlivé

a v rozpore s účelom zákonnej úpravy započítania daňových nedoplatkov s pohľadávkami

daňových subjektov voči štátnym rozpočtovým organizáciám, a to predovšetkým z dôvodu,

že zánik podmienok na vykonanie požadovaného zápočtu pohľadávok nebol spôsobený

zavineným konaním, resp. opomenutím žalobcu ako daňového dlžníka, ale konaním tretej

osoby, t. j. rozpočtovej organizácie. V takomto špecifickom prípade je správny orgán

výnimočne povinný aplikovať právnu normu s využitím správnej úvahy pri zachovaní

9

správneho hodnotenia dôkaznej situácie, napr. i s využitím inštitútu predbežnej otázky

vo vzťahu k predpokladanému rozhodnutiu o žiadosti žalobcu o započítanie pohľadávok,

pričom je potrebné v zmysle zásad daňového konania brať do úvahy každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo. Z úkonov žalobcu voči správcovi dane je zrejmé, že skutočným obsahom jeho

omisívneho konania spočívajúceho v nezaplatení daňovej povinnosti nie je vedomé alebo

nevedomé porušenie právnej normy prikazujúcej včasné zaplatenie plnej výšky priznanej

dane, ale vedomé splnenie podmienok na vykonanie zápočtu daňovej povinnosti žalobcu

s jeho pohľadávkou voči štátnej rozpočtovej organizácii. Je evidentné, že žalobca sa v záujme

dodržania jeho povinností voči štátnemu rozpočtu a taktiež v záujme ochrany jeho vlastníctva

vedome správal tak, aby mu po podaní žiadosti na zápočet pohľadávok nevznikol ani jeden

deň omeškania s platením priznanej dane podliehajúci sankčnému postihu podľa § 35b ods. 1

v spojení s § 63a ods. 7 prvá veta zákona o správe daní, čoho dôkazom je i ďalšie jeho

konanie spočívajúce v okamžitom zaplatení daňového nedoplatku v deň, kedy došlo k zániku

podmienok na zápočet pohľadávok uhradením jeho pohľadávky rozpočtovou organizáciou.

Z uvedeného nemožno usudzovať, že by konanie žalobcu bolo špekulatívne v snahe vyhnúť

sa plateniu daní.

V rámci procesu skúmania splnenia náležitostí žiadosti a podmienok na vykonanie

požadovaného zápočtu pohľadávok správca dane a ani príslušné daňové riaditeľstvo neurobilo

voči žalobcovi žiaden úkon, (okrem miestneho zisťovania u žalobcu zameraného

na preverenie účtovania postúpenej pohľadávky voči štátnej rozpočtovej organizácii, ktorého

výsledok bol mimochodom pre žalobcu priaznivý a teda mohol ho utvrdiť v predpoklade

pozitívneho rozhodnutia o zápočte pohľadávok), ktorým by bola zo strany správnych

daňových orgánov žalobcovi vytýkaná neúplnosť žiadosti o vykonanie zápočtu pohľadávok,

nespôsobilosť pohľadávky žalobcu voči rozpočtovej organizácii na zápočet, prípadne

nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti.

Pri posudzovaní skutkového stavu za účelom rozhodovania o uložení sankčného úroku

za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti žalobcu mal správca dane ako i odvolací správny

orgán dôsledne vyhodnotiť všetky okolnosti prípadu s využitím vyššie uvedených zásad

výkladu aplikovanej právnej normy, pričom mal podľa § 26 ods. 1 zákona o správe daní brať

do úvahy dôvod späťvzatia žiadosti na zápočet pohľadávok ako i skúmať náležitosti žiadosti

o vykonanie zápočtu pohľadávok, obsah listinných príloh a spôsobilosť pohľadávky žalobcu

10

voči rozpočtovej organizácii a o vo vzťahu k otázke výsledku rozhodovania o žiadosti žalobcu

o zápočet pohľadávok si mal o tejto otázke urobiť úsudok, ktorý by bol jedným z dôvodov

na vyrubenie nulového sankčného úroku.

Argumentácia žalovaného k dôvodom včasného nerozhodnutia o žiadosti žalobcu

na zápočet pohľadávok spočívajúca v tom, že nemohol požiadať správcu pohľadávky

(Ministerstvo vnútra SR) o jej potvrdenie a uznanie, pretože žalobca v čase podania žiadosti

o vykonanie zápočtu pohľadávok nebol daňovým dlžníkom, neobstojí, nakoľko plynutím času

a to nasledujúci deň po podaní žiadosti, 27.05.2008 a teda i v čase rozhodovania o jeho

žiadosti, žalobca už daňovým dlžníkom bol a na podanej žiadosti naďalej trval, ako

to i vyplýva z jeho konania súladného s obsahom žiadosti. Plynutím času a konaním žalobcu

zanikol nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti a trvanie na splnení

tejto podmienky len z dôvodu jazykového výkladu zákona je príliš reštriktívny výklad.

Vo vzťahu k chýbajúcemu potvrdeniu a uznaniu pohľadávky jej správcom bolo potrebné brať

do úvahy jej dobrovoľné zaplatenie Ministerstvom vnútra SR, nakoľko týmto úkonom

de facto konkludentne uznalo svoj záväzok voči žalobcovi, ako i obsah priložených

rozsudkov, z ktorých vyplývalo, že pohľadávka nebola premlčaná, a teda bola spôsobilá

na vykonanie zápočtu.

Uložiť sankciu za vyššie uvedených skutkových zistení a subsumovať konanie žalobcu

výhradne formálnym spôsobom pod skutkovú podstatu ustanovenia § 35a ods. 1 zákona

o správe daní je podľa názoru súdu v rozpore s SR.

Podľa SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade

s , v danom prípade s článkom 1 ods. 1 SR. Právna istota a spravodlivosť, ako

princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú v konkrétnych

prípadoch ukladanie sankcií za správne delikty, pri ktorých úprave nie je prísne zohľadnený

princíp individuálnej zodpovednosti za skutok. V danom prípade konanie a správanie

sa žalobcu v súlade s legitímnym očakávaním pri využití inštitútu upraveného verejným

právom nemožno považovať za protiprávne konanie, ak podmienky na realizáciu uplatneného

inštitútu zaniknú v dôsledku úkonu tretej osoby nezávisle od vôle žalobcu. V takom prípade

sankcionovanie žalobcu súd nemôže posudzovať ako zákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v medziach žaloby preskúmal odvolaním

11

napadnutý rozsudok krajského súdu, sporné rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah

administratívneho spisu a na základe vyššie uvedeného v spojitosti s citovanými

ustanoveniami zákonov rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania v celkovej sume 330,96 Eur pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku

za podanú žalobu a odvolanie proti rozsudku krajského súdu v sume 132,- Eur a z náhrady

trov právneho zastúpenia, a to odmeny advokáta v sume 198,96 Eur podľa § 11 ods. 1

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

za dva úkony právnej služby v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 04.12.2008

a podanie žaloby na krajský súd dňa 05.12.2008), 2 x 1.465,- Sk, t. j. 2 x 48,63 € = 97,26 €

+ DPH 2 x 278,35 Sk, t. j. 2 x 9,24 € = 18,48 € + paušál 2 x 190,- Sk, t. j. 2 x 6,31 € = 12,62

€ a za jeden úkon právnej služby v roku 2009 (podanie odvolania proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne dňa 23.07.2009), t. j. 53,49 € + DPH 10,16 € + paušál 6,95 €. Hodnoty boli

prepočítané konverzným kurzom 1 Eur = 30,126 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi náhradu trov konania

v advokátom uplatnenej sume, ktorý náhradu trov vyčíslil podľa § 10 ods. 2 Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

za jeden úkon právnej služby v sume 237,34 Eur, pretože podľa dnes už ustálenej súdnej

praxe treba pri výpočte náhrady tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

do 31.mája 2009 postupovať podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, t. j. za jeden úkon právnej

služby patrí 1/13 z výpočtového základu stanoveného pre každý rok osobitne.

Tento názor vychádza z predmetu správneho súdnictva, ktorým je v prvom rade

prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva

alebo ukladajú verejnoprávne povinnosti, pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje

v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho

12

orgánu je zákonné alebo nie. Ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť

v peniazoch. Správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca

vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení. Z týchto dôvodov sa súdna prax

a následne na to aj legislatíva (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. účinná od 01.júna 2009), priklonili k názoru, že úkony právnej pomoci

vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu veci alebo práva,

ktoré nemožno vyjadriť v peniazoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.

k. -9 zo dňa 01. apríla 2009 – www.concourt.sk).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. mája 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková