Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
92b/367370.f4064b.pdf
PDF · 142.07 KB
No categories available
5Sžf/110/2009
Najvyšší súd 5Sžf/110/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci žalobcu: O. H., s. r. o., I., právne zastúpený: JUDr. K. K.,
advokát, Advokátska kancelária K., K. a partneri, s. r. o., V., proti žalovanému: Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo
dňa 06. októbra 2008, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č.
k. 13S/92/2008-46 zo dňa 09. júna 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/92/2008-46 zo dňa 09. júna 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo dňa 06. októbra 2008 z dôvodov podľa § 250j ods. 2
písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 330,96 Eur
k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu zo dňa
05.12.2008, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. I/226/12449-77674/2008/990618-r zo dňa 02. októbra 2008 o potvrdení rozhodnutia
Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 645/230/44475/08/Ksi zo dňa
19. júna 2008, ktorým bol žalobcovi podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubený sankčný úrok za obdobie
od 27. mája 2008 do 16. júna 2008 v sume 225.693,- Sk z dôvodu oneskoreného zaplatenia
priznanej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 23.138.274,- Sk.
Krajský súd v prejednávanej veci zisťoval, či daňové orgány dostatočne zistili
skutkový stav, či napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a či bolo vykonané riadne
daňové konanie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýval nesporný skutkový stav;
žalobcovi dňa 26.05.2008 vznikla povinnosť podať daňové priznanie a zaplatiť daň
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 23.138.274,- Sk (ďalej len
„predmetná daňová povinnosť, príp. daňový nedoplatok“), pričom žalobca si povinnosť
podať daňové priznanie splnil dňa 26.05.2008. Daň z pridanej hodnoty za uvedené
zdaňovacie obdobie bola splatná v pondelok 26.05.2008, pretože posledný 25. deň
hmotnoprávnej lehoty za uvedené zdaňovacie obdobie pripadol na voľný deň, nedeľu. Dňa
26.05.2008 žalobca podal žiadosť o započítanie splatnej dane s pohľadávkou, ktorú mal voči
štátnej rozpočtovej organizácii, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v sume
119.772.100,- Sk. Uvedenú pohľadávku žalobca získal postúpením na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 23.05.2008 uzavretej s postupcom, obchodnou spoločnosťou
D., pričom postupca oznámil dlžníkovi – Ministerstvu vnútra SR listom zo dňa 23.05.2008
postúpenie časti pohľadávky. O pohľadávke rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom,
č. k. 2Cb/21/2003-197 zo dňa 03.07.2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k.
1Obo/256/2006 zo dňa 18.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.01.2008. Správca
dane žiadosť o započítanie daňovej povinnosti s pohľadávkou žalobcu voči štátnej
rozpočtovej organizácii zaslal Daňovému riaditeľstvu pracovisko Trenčín na ďalší postup
schválenia požadovaného započítania pohľadávok, pričom správca dane bol taktiež
u žalobcu miestnym zisťovaním (s kladným výsledkom) preveriť, či predmetnú pohľadávku
voči rozpočtovej organizácii riadne eviduje v účtovníctve. Rozpočtová organizácia zaplatila
žalobcovi dlh dňa 16.06.2008 a žalobca v tento deň zaplatil priznanú daňovú povinnosť, toho
času už daňový nedoplatok, a to v plnej výške 23.138.274,- Sk a súčasne zobral žiadosť
o započítanie pohľadávky späť. Na základe späťvzatia žiadosti žalobcu o započítanie
pohľadávky správca dane konanie o započítanie pohľadávky zastavil a za obdobie od 27.
mája 2008 do 16. júna 2008 žalobcovi vyrubil sankčný úrok za oneskorené zaplatenie
priznanej daňovej povinnosti.
Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného správneho orgánu, že žalobca nebol
v čase podania žiadosti o započítanie pohľadávky daňovým dlžníkom s daňovou
pohľadávkou podľa § 63a ods. 1 a § 63a ods. 3, písm. c/ zákona o správe daní a preto nebolo
možné požadovať od štátnej rozpočtovej organizácie ako správcu pohľadávky potvrdenie
o uznaní záväzku voči žalobcovi. Daňové orgány podľa krajského súdu postupovali v súlade
s § 35b zákona o správe daní, keď žalobcovi vyrubili sankčný úrok za predmetné obdobie,
kedy bol v omeškaní s platením dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vyvodil z neho
správny záver a vo veci rozhodol v súlade so zákonom.
Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom
stanovenej lehote odvolanie zo dňa 22.07.2009, ktorým žiada napadnutý rozsudok zmeniť
tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie.
Podľa názoru žalobcu započítanie pohľadávok nebolo vykonané pre chýbajúce
potvrdenie od príslušnej rozpočtovej organizácie o uznaní záväzku, ktorý zodpovedal
pohľadávke daňového dlžníka a žalovaný v rozpore so zákonom bezodkladne nevyžiadal
od rozpočtovej organizácie potvrdenie o uznaní záväzku a preto sa započítanie
neuskutočnilo. Podľa žalobcu žalovaný ako aj správca dane porušili zásady daňového
konania upravené v § 2 ods. 1 a 2 zákona o správe daní pri posudzovaní žiadosti
o započítanie daňovej pohľadávky a pri vyrubení peňažnej sankcie. Žalobca tvrdí, že daňové
orgány postupovali v rozpore s účelom ustanovenia § 63a ods. 7 zákona o správe daní
a vyrubili sankčný úrok napriek tomu, že v súlade so zákonom využil inštitút započítania,
pričom k započítaniu nedošlo z dôvodov na strane žalovaného. Žalobca bol dobromyseľný
v tom, že dôjde k započítaniu pohľadávok a po zániku možnosti započítania konal
bezodkladne tak, že bol zachovaný záujem štátu na riadnom platení daní.
Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v tom zmysle, že zákon o správe daní jednoznačne
stanovuje postup správcu dane a žalovaného, ku ktorému sú na základe čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR a § 2 ods. 1 zákona o správe daní jednoznačne viazaní. Žalovaný v súlade s § 63a ods. 6
zákona o správe daní overil údaje v žiadosti žalobcu, zistil ich nesúlad so zákonom v tom,
že v čase podania žiadosti o započítanie pohľadávok žalovaný nebol daňovým dlžníkom,
a preto nemohol požiadať príslušného správcu pohľadávky o potvrdenie, že záväzok
zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva. K potvrdeniu pohľadávky správcom
pohľadávky nedošlo, došlo k jej zaplateniu, preto nenastalo započítanie pohľadávok. Podľa
názoru žalovaného žalobca zaplatil svoju daňovú povinnosť oneskorene, a preto
na nezapočítanú pohľadávku sa podľa § 65a ods. 7 zákona o správe daní vzťahuje § 35b
zákona o správe daní. Na základe uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. a dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné a podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca využil právo vyplývajúce
z ustanovenia § 63a ods. 1 až ods. 3 zákona o správe daní a podal žiadosť o započítanie jeho
daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty s jeho pohľadávkou, ktorú evidoval voči
štátnej rozpočtovej organizácii, získanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky s treťou
osobou.
Je nepochybné, že žalobca podal žiadosť o započítanie daňových pohľadávok (ďalej
len „žiadosť“) v ten istý deň, ako podal daňové priznanie za predmetnú daňovú povinnosť
na DPH, ktorý bol zároveň posledným dňom na podanie daňového priznania a posledným
dňom na zaplatenie priznanej daňovej povinnosti.
Taktiež je nepochybné, že spolu s obsahovo úplnou žiadosťou v zmysle § 63a ods. 3
zákona o správe daní o vykonanie zápočtu daňovej povinnosti s pohľadávkou žalobcu voči
štátnemu rozpočtu predložil všetky relevantné listinné dôkazy preukazujúce oprávnenosť
jeho nároku, pričom z ich obsahu vyplývalo, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná.
Neopomenuteľná je taktiež skutočnosť, že žalobca dobrovoľne uhradil plnú výšku
priznanej daňovej povinnosti, v tom čase daňového nedoplatku, akonáhle, resp. v ten istý
deň, ako mu bola zo strany štátnej rozpočtovej organizácie zaplatená pohľadávka, ktorá mala
byť predmetom zápočtu s jeho daňovým nedoplatkom, pričom na základe uvedenej
skutočnosti zobral späť písomným podaním svoju žiadosť o zápočet daňovej pohľadávky.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu
zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho
orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní
rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.
Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská
republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani
náboženstvo.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 1a písm. a/ zákona o správe daní na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň
podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky
ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.
Podľa § 2 ods. 1 až 3 a ods. 6 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní
v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne
vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní
sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní sankčný úrok vyrubí správca dane
daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú
povinnosť priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného
zákona.
Podľa § 63a ods. 1 zákona o správe daní na účely započítania daňových pohľadávok
sa za daňovú pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Ak má daňový úrad alebo colný úrad
daňovú pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový dlžník má zároveň pohľadávku voči
štátnej rozpočtovej organizácii, možno tieto pohľadávky navzájom započítať. Započítaním
takéto pohľadávky zaniknú vo výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia
daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva o započítaní pohľadávky daňovému
dlžníkovi.
Podľa § 63a ods. 2 zákona o správe daní započítať možno len nepremlčané
pohľadávky, ak výška pohľadávky v jednotlivom prípade presiahne 331,94 Eura.
Podľa § 63a ods. 3 zákona o správe daní úkonom daňového dlžníka smerujúcim
k započítaniu daňových pohľadávok je žiadosť o započítanie.
Podľa § 63a ods. 4 zákona o správe daní daňový úrad alebo colný úrad úplnú žiadosť
podľa odseku 3 postúpi spolu s potvrdením výšky a identifikácie daňovej pohľadávky podľa
odseku 3 písm. c/ daňovému riaditeľstvu alebo colnému riaditeľstvu. Ak daňový dlžník
nepredloží daňovému úradu alebo colnému úradu úplnú žiadosť, daňový úrad alebo colný
úrad vyzve daňového dlžníka na doplnenie žiadosti v lehote najmenej ôsmich dní a poučí
ho o následkoch nevyhovenia výzve. Do predloženia úplnej žiadosti daňovým dlžníkom
sa postup podľa odseku 8 prvej vety neuplatní.
Podľa § 63a ods. 7 zákona o správe daní, ak daňová pohľadávka zanikla započítaním
v plnej výške, daňový úrad alebo colný úrad môže vyrubiť sankčný úrok podľa § 35b len
za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dane do dňa predchádzajúceho dňu
doručenia žiadosti o započítanie daňovej pohľadávky daňovému úradu alebo colnému úradu.
Ak daňová pohľadávka zanikla započítaním čiastočne, na tú časť daňovej pohľadávky, ktorá
zanikla započítaním, sa pri vyrubení sankčného úroku vzťahuje prvá veta; na nezapočítanú
časť daňovej pohľadávky sa vzťahuje § 35b.
Podľa § 26 ods. 1 zákona o správe daní, ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka,
o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím
viazaný. Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému
orgánu podnet na začatie konania.
V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či bol zákonný postup správcu
dane pri striktnom aplikovaní § 35b zákona o správe daní, v zmysle ktorého vyrubil
žalobcovi sankčný úrok za oneskorené zaplatenie dane z pridanej hodnoty, pričom
rozhodným obdobím na uloženie sankcie bolo obdobie od podania žiadosti na započítanie
daňového nedoplatku s pohľadávkou žalobcu voči rozpočtovej organizácii štátu do dňa
dobrovoľného uhradenia predmetného daňového nedoplatku žalobcom z dôvodu zániku
podmienok na realizáciu zápočtu pohľadávok, nakoľko rozpočtová organizácia svoj záväzok
voči daňovému dlžníkovi uhradila pred vydaním potvrdenia príslušného daňového
riaditeľstva o započítaní, prípadne pred vydaním oznámenia o nezapočítaní pohľadávok
(§ 63a ods. 6 zákona o správe daní).
Z obsahu preskúmavaných správnych rozhodnutí vyplýva, že pri hodnotení
skutkového stavu sa správca dane ako i odvolací správny orgán obmedzili čisto len
na skúmanie naplnenia formálnych podmienok zákona, resp. sankčnej normy, pričom počet
dní omeškania s platbou priznanej daňovej povinnosti v spojení s jej oneskorene zaplatenou
sumou subsumovali pod skutkovú podstatu § 35b ods. 1 zákona o správe daní bez toho,
aby s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu a celkovú platobnú disciplínu žalobcu voči
štátnemu rozpočtu vykladali aplikovanú normu v spojení s § 63a zákona o správe daní,
a to v súlade s ich zmyslom ako i s využitím princípov ústavnej ochrany práv a záujmov nie
len štátu, ale i ochrany a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb vyplývajúcich
z čl. 1 ods. 1 a 152 ods. 4 ústavy, taktiež premietnutých do zásad daňového konania
upravených § 2 ods. 1 až ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní.
Ustanovenie § 35b ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov tak ako väčšina noriem
verejného práva upravuje v záujme generálnej prevencie podmienky ukladania sankcií
za porušenie povinností stanovených zákonom všeobecne, pričom sa predpokladá deliktuálna
spôsobilosť trestaného daňového subjektu a jeho zavinenie. Žiadna právna norma, prípadne
ucelený hmotnoprávny alebo procesný administratívny predpis nemôže pri úprave právnych
vzťahov, práv a povinností upravovať všetky podrobnosti a situácie, ktoré môžu pôsobením
správnych orgánov, účastníkov konaní a tretích osôb nastať. Medzeru v zákone, ktorý
je potrebné aplikovať možno odstrániť výkladom zákona vychádzajúcim predovšetkým
z ústavne chránených základných zásad právneho štátu ako i z účelu zákona, prípadne jeho
konkrétne aplikovanej normy.
Účelom inštitútu započítania daňových pohľadávok s pohľadávkami daňových
dlžníkov voči štátnym rozpočtovým organizáciám nie je len zníženie objemu daňových
nedoplatkov, ale i pozitívna motivácia daňových subjektov k daňovej disciplíne ako
i s prihliadnutím na zásadu proporcionality aj ochrana práv a oprávnených záujmov daňových
subjektov vo vzťahu k ich vlastníctvu a neprimeranému znižovaniu ich majetku. Navyše
využívaním zápočtu uvedených pohľadávok sa uplatňuje zásada hospodárnosti daňového
konania odpadnutím predpokladaných nevymožiteľných výdavkov daňového exekučného
konania, prípadne sa môžu znižovať výdavky štátneho rozpočtu spojené s výkonom
exekučného konania vedeného voči rozpočtovej organizácii na návrh oprávneného daňového
subjektu.
Vo svetle okolností tohto prípadu, kedy žalobca ako daňový subjekt s určitým
oprávneným legitímnym očakávaním vyplývajúcim z inštitútu započítania daňového
nedoplatku nezaplatí priznanú daňovú povinnosť, sa čisto formálne aplikovanie zákona
pri uložení sankcie za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti javí ako tvrdé, nespravodlivé
a v rozpore s účelom zákonnej úpravy započítania daňových nedoplatkov s pohľadávkami
daňových subjektov voči štátnym rozpočtovým organizáciám, a to predovšetkým z dôvodu,
že zánik podmienok na vykonanie požadovaného zápočtu pohľadávok nebol spôsobený
zavineným konaním, resp. opomenutím žalobcu ako daňového dlžníka, ale konaním tretej
osoby, t. j. rozpočtovej organizácie. V takomto špecifickom prípade je správny orgán
výnimočne povinný aplikovať právnu normu s využitím správnej úvahy pri zachovaní
správneho hodnotenia dôkaznej situácie, napr. i s využitím inštitútu predbežnej otázky
vo vzťahu k predpokladanému rozhodnutiu o žiadosti žalobcu o započítanie pohľadávok,
pričom je potrebné v zmysle zásad daňového konania brať do úvahy každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo. Z úkonov žalobcu voči správcovi dane je zrejmé, že skutočným obsahom jeho
omisívneho konania spočívajúceho v nezaplatení daňovej povinnosti nie je vedomé alebo
nevedomé porušenie právnej normy prikazujúcej včasné zaplatenie plnej výšky priznanej
dane, ale vedomé splnenie podmienok na vykonanie zápočtu daňovej povinnosti žalobcu
s jeho pohľadávkou voči štátnej rozpočtovej organizácii. Je evidentné, že žalobca sa v záujme
dodržania jeho povinností voči štátnemu rozpočtu a taktiež v záujme ochrany jeho vlastníctva
vedome správal tak, aby mu po podaní žiadosti na zápočet pohľadávok nevznikol ani jeden
deň omeškania s platením priznanej dane podliehajúci sankčnému postihu podľa § 35b ods. 1
v spojení s § 63a ods. 7 prvá veta zákona o správe daní, čoho dôkazom je i ďalšie jeho
konanie spočívajúce v okamžitom zaplatení daňového nedoplatku v deň, kedy došlo k zániku
podmienok na zápočet pohľadávok uhradením jeho pohľadávky rozpočtovou organizáciou.
Z uvedeného nemožno usudzovať, že by konanie žalobcu bolo špekulatívne v snahe vyhnúť
sa plateniu daní.
V rámci procesu skúmania splnenia náležitostí žiadosti a podmienok na vykonanie
požadovaného zápočtu pohľadávok správca dane a ani príslušné daňové riaditeľstvo neurobilo
voči žalobcovi žiaden úkon, (okrem miestneho zisťovania u žalobcu zameraného
na preverenie účtovania postúpenej pohľadávky voči štátnej rozpočtovej organizácii, ktorého
výsledok bol mimochodom pre žalobcu priaznivý a teda mohol ho utvrdiť v predpoklade
pozitívneho rozhodnutia o zápočte pohľadávok), ktorým by bola zo strany správnych
daňových orgánov žalobcovi vytýkaná neúplnosť žiadosti o vykonanie zápočtu pohľadávok,
nespôsobilosť pohľadávky žalobcu voči rozpočtovej organizácii na zápočet, prípadne
nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti.
Pri posudzovaní skutkového stavu za účelom rozhodovania o uložení sankčného úroku
za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti žalobcu mal správca dane ako i odvolací správny
orgán dôsledne vyhodnotiť všetky okolnosti prípadu s využitím vyššie uvedených zásad
výkladu aplikovanej právnej normy, pričom mal podľa § 26 ods. 1 zákona o správe daní brať
do úvahy dôvod späťvzatia žiadosti na zápočet pohľadávok ako i skúmať náležitosti žiadosti
o vykonanie zápočtu pohľadávok, obsah listinných príloh a spôsobilosť pohľadávky žalobcu
voči rozpočtovej organizácii a o vo vzťahu k otázke výsledku rozhodovania o žiadosti žalobcu
o zápočet pohľadávok si mal o tejto otázke urobiť úsudok, ktorý by bol jedným z dôvodov
na vyrubenie nulového sankčného úroku.
Argumentácia žalovaného k dôvodom včasného nerozhodnutia o žiadosti žalobcu
na zápočet pohľadávok spočívajúca v tom, že nemohol požiadať správcu pohľadávky
(Ministerstvo vnútra SR) o jej potvrdenie a uznanie, pretože žalobca v čase podania žiadosti
o vykonanie zápočtu pohľadávok nebol daňovým dlžníkom, neobstojí, nakoľko plynutím času
a to nasledujúci deň po podaní žiadosti, 27.05.2008 a teda i v čase rozhodovania o jeho
žiadosti, žalobca už daňovým dlžníkom bol a na podanej žiadosti naďalej trval, ako
to i vyplýva z jeho konania súladného s obsahom žiadosti. Plynutím času a konaním žalobcu
zanikol nedostatok jeho aktívnej legitimácie na podanie uvedenej žiadosti a trvanie na splnení
tejto podmienky len z dôvodu jazykového výkladu zákona je príliš reštriktívny výklad.
Vo vzťahu k chýbajúcemu potvrdeniu a uznaniu pohľadávky jej správcom bolo potrebné brať
do úvahy jej dobrovoľné zaplatenie Ministerstvom vnútra SR, nakoľko týmto úkonom
de facto konkludentne uznalo svoj záväzok voči žalobcovi, ako i obsah priložených
rozsudkov, z ktorých vyplývalo, že pohľadávka nebola premlčaná, a teda bola spôsobilá
na vykonanie zápočtu.
Uložiť sankciu za vyššie uvedených skutkových zistení a subsumovať konanie žalobcu
výhradne formálnym spôsobom pod skutkovú podstatu ustanovenia § 35a ods. 1 zákona
o správe daní je podľa názoru súdu v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade
s ústavou, v danom prípade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR. Právna istota a spravodlivosť, ako
princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú v konkrétnych
prípadoch ukladanie sankcií za správne delikty, pri ktorých úprave nie je prísne zohľadnený
princíp individuálnej zodpovednosti za skutok. V danom prípade konanie a správanie
sa žalobcu v súlade s legitímnym očakávaním pri využití inštitútu upraveného verejným
právom nemožno považovať za protiprávne konanie, ak podmienky na realizáciu uplatneného
inštitútu zaniknú v dôsledku úkonu tretej osoby nezávisle od vôle žalobcu. V takom prípade
sankcionovanie žalobcu súd nemôže posudzovať ako zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v medziach žaloby preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu, sporné rozhodnutia žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah
administratívneho spisu a na základe vyššie uvedeného v spojitosti s citovanými
ustanoveniami zákonov rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania v celkovej sume 330,96 Eur pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku
za podanú žalobu a odvolanie proti rozsudku krajského súdu v sume 132,- Eur a z náhrady
trov právneho zastúpenia, a to odmeny advokáta v sume 198,96 Eur podľa § 11 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
za dva úkony právnej služby v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 04.12.2008
a podanie žaloby na krajský súd dňa 05.12.2008), 2 x 1.465,- Sk, t. j. 2 x 48,63 € = 97,26 €
+ DPH 2 x 278,35 Sk, t. j. 2 x 9,24 € = 18,48 € + paušál 2 x 190,- Sk, t. j. 2 x 6,31 € = 12,62
€ a za jeden úkon právnej služby v roku 2009 (podanie odvolania proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne dňa 23.07.2009), t. j. 53,49 € + DPH 10,16 € + paušál 6,95 €. Hodnoty boli
prepočítané konverzným kurzom 1 Eur = 30,126 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi náhradu trov konania
v advokátom uplatnenej sume, ktorý náhradu trov vyčíslil podľa § 10 ods. 2 Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
za jeden úkon právnej služby v sume 237,34 Eur, pretože podľa dnes už ustálenej súdnej
praxe treba pri výpočte náhrady tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
do 31.mája 2009 postupovať podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, t. j. za jeden úkon právnej
služby patrí 1/13 z výpočtového základu stanoveného pre každý rok osobitne.
Tento názor vychádza z predmetu správneho súdnictva, ktorým je v prvom rade
prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva
alebo ukladajú verejnoprávne povinnosti, pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje
v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu je zákonné alebo nie. Ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť
v peniazoch. Správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca
vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení. Z týchto dôvodov sa súdna prax
a následne na to aj legislatíva (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 209/2009 Z. z. účinná od 01.júna 2009), priklonili k názoru, že úkony právnej pomoci
vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu veci alebo práva,
ktoré nemožno vyjadriť v peniazoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
k. III.ÚS 92/09-9 zo dňa 01. apríla 2009 – www.concourt.sk).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. mája 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková