Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
abd/366842.2802af.pdf
PDF · 113.1 KB
No categories available
2Cdo/247/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 247/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. K., bývajúceho v
M., zastúpeného JUDr. J. Č., advokátom v B., proti odporcom 1/ Ú., so sídlom v B., 2/
Slovenskej republike - M., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 17 C 98/2005, o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 37/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 37/2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II
z 25. septembra 2007 č.k. 17 C 98/2005-365 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 25. septembra 2007 č.k. 17 C 98/2005-365 určil,
ţe navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v zozname bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent.
Odporcovi 1/ uloţil povinnosť zverejniť výrok rozsudku na svojej internetovej stránke
a v registračnom protokole pri mene navrhovateľa uviesť poznámku o súdnom rozhodnutí
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti určenia, ţe navrhovateľ vedome nespolupracoval
s bývalou Štátnou bezpečnosťou ako tajný spolupracovník konanie zastavil. Odporcom 1/, 2/
uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania
16 982,50 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na citované zákonné ustanovenia
a vykonané dokazovanie dospel k záveru o dôvodnosti návrhu. Ako vierohodnú vyhodnotil
výpoveď navrhovateľa a jeho písomné dôkazy v tom zmysle, ţe ho síce príslušníci ŠtB navštívili
na jeho fare, kde sa s nimi rozprával o otázkach gréckokatolíckej cirkvi, ale k tajnej spolupráci sa
nikdy a ţiadnym spôsobom nezaviazal. Odporca 2/ nepreukázal, ţe navrhovateľ sa dňa
26.9.1985 zúčastnil viazacieho aktu, keď navrhovateľ predloţil pastoračnú kroniku, zo záznamu
v ktorej vyplýva, ţe tento deň odcestoval. Hodnovernosť tohto dokumentu spochybnená nebola.
Odporca 2/ tieţ nepreukázal, ţe v prípade navrhovateľa postačoval ústny záväzok k spolupráci
v zmysle čl. 46 ods. 2 Smernice (pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky A. ako prílohy
k Rozkazu ministra vnútra ČSSR z 15.1.1978), teda ţe navrhovateľ mal dobrý vzťah
s kontrarozviedkou. Taktieţ zostáva nejasné, z akého dôvodu príslušníci ŠtB v dodatku k správe
o získaní k spolupráci uviedli, ţe navrhovateľ bude kompromitovaný a tak postupne vedený
k plneniu poţadovaných úloh. Ak by totiţ so spoluprácou súhlasil nebol by takýto dovetok
potrebný. V neposlednom rade poukázal aj na mnoho ďalších neprávd uvádzaných v materiáloch
ŠtB (memorandum), ktoré navrhovateľ rovnako listinnými dôkazmi preukázal. K takýmto
nepresným informáciám by príslušníci ŠtB nedospeli, keby postupovali v zmysle Smernice
RMV ČSSR č. 3/1978 (čl. 26 a nasl.) pri výbere kandidáta. Teda, ak by príslušníci ŠtB mali
o navrhovateľa záujem ako o spolupracovníka, mali pri troch návštevách, ktoré na fare
absolvovali, dostatok priestoru na to, aby získali o navrhovateľovi základné informácie, jeho
osobe a rodine, ktoré by zodpovedali skutočnosti. V prípade, ak by išlo skutočne o spoluprácu
s navrhovateľom boli príslušníci ŠtB povinní v zmysle čl. 140 Smernice memorandum
prepracovať, prípadne doplniť, k čomu nedošlo. Navrhovateľ bol ako tajný spolupracovník ŠtB
teda zaevidovaný v rozpore s vtedy platnou Smernicou, keď bol zaevidovaný bez toho, ţe by sa
k spolupráci zaviazal. Takýmto postupom ako i ďalšou evidenciou navrhovateľa ako agenta ŠtB
sa odporca 1/ dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti. Evidencia má
totiţ nepochybne dehonestujúci dopad, pretoţe navrhovateľ je označovaný za osobu, ktorá sa
svojou činnosťou podieľala na nezákonných postupoch bývalej ŠtB pri popieraní základných
ľudských práv. Pokiaľ odporca 1/ namietal nedostatok aktívnej legitimácie, z obsahu archívneho
zväzku bolo nepochybné, ţe osoba, ktorá bola na internete zverejnená ako spolupracovník
bývalej ŠtB je totoţná s osobou navrhovateľa. K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie
odporcu 2/ uviedol, ţe po rozdelení ČSFR (čl. 3 zákona č. 542/1992 Zb.) z právnej úpravy
nasledujúceho ústavného vývoja bolo moţné vyvodiť, ţe príslušné právomoci, prislúchajúce
ku dňu zániku ČSFR federálnym orgánom, prešli 1.1.1993 na území Slovenskej republiky
na príslušné orgány tejto republiky. Pre postih konkrétneho subjektu za neoprávnenú evidenciu
v materiáloch bývalej ŠtB je rozhodujúce nielen to, ktorý ústredný orgán štátnej správy
Slovenskej republiky prevzal konkrétnu pôsobnosť časti bývalého Federálneho ministerstva
vnútra, ale i to, ktorému štátnemu orgánu bola táto pôsobnosť, pri chýbajúcej výslovnej zákonnej
úprave podľa povahy veci najbliţšia. A to bol bez akýchkoľvek pochybností práve odporca 2/.
Ak by súd za takejto situácie nevyhovel návrhu len pre nedostatok pasívnej legitimácie, dopustil
by sa odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ako jednej zo základných zásad
občianskeho súdneho konania. Odporca 1/ je potom pasívne legitimovaným iba v časti realizácie
zadosťučinenia vo forme zverejnenia výroku rozsudku na svojej internetovej stránke. Tento
zodpovedá za dodrţiavanie právnych predpisov pri získavaní spolupracovníkov ŠtB ako právny
nástupca pôvodného Ministerstva vnútra ČSSR a následne Ministerstva vnútra ČSFR, pričom
moţnosť disponovať so zachovanými dokumentmi a teda reálne zabezpečiť realizáciu morálnej
satisfakcie ţiadanej navrhovateľom má len odporca 1/. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 37/2008 na odvolanie
odporcov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu medzi
navrhovateľom a odporcom 1/ potvrdil a vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 2/ zmenil
tak, ţe návrh zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania ho zmenil tak,
ţe odporca 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania 563,72 €
do rúk právneho zástupcu do troch dní. Navrhovateľovi a odporcovi 2/ náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého
stupňa a jeho právnym posúdením veci. Povaţoval za správny záver, podľa ktorého v konaní
nebolo preukázané, ţe by sa navrhovateľ zaviazal k spolupráci so ŠtB ako agent. Odporcovia
jednak nepreukázali, ţe navrhovateľ sa 26.9.1985 zúčastnil viazacieho aktu, túto skutočnosť
nevedeli potvrdiť ani svedkovia - bývalí príslušníci ŠtB, ktorí sa ho mali tieţ zúčastniť. Naopak
navrhovateľ preukázal, ţe v uvedený deň bol odcestovaný v inej časti republiky. Nebol
preukázaný ani písomný záväzok navrhovateľa k spolupráci. Súd prvého stupňa správne
poukázal na mnoho ďalších neprávd a nepresností uvádzaných v materiáloch ŠtB (memorande),
ku ktorým by príslušníci ŠtB nedospeli, keby postupovali v zmysle Smernice RMVČSSR
č. 3/1978 (čl. 26 a nasl.) pri výbere kandidáta. Z toho moţno vyvodiť neoprávnený zásah
do osobnostných práv navrhovateľa chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Podľa jeho názoru nemoţno obecne vylúčiť fingovanie materiálov bývalej ŠtB
a vyrábania fiktívnych záznamov v osobných zväzkoch. Zverejnenie mena osoby neoprávnene
evidovanej ako agent bývalej ŠtB na internetovej stránke je spôsobilé citeľne sa dotknúť osobnej
cti postihnutej fyzickej osoby. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 2/ mal za to, ţe
odporca 2/ nemá v danom konaní dostatok tzv. vecnej pasívnej legitimácie, keď nie je právnym
nástupcom bývalej ŠtB a nemá ani moţnosť prístupu k dokumentácii či povinnosti v zmysle
zákona č. 553/2002 Z.z. Preto zmenil aj výrok o trovách prvostupňového konania. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca 1/. Ţiadal ho spolu
s rozhodnutím súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) postupom súdu prvého
stupňa tým, ţe sa nemohol zúčastniť výsluchov svedkov vykonávaných doţiadanými súdmi.
Napriek tomu, ţe túto skutočnosť namietal v odvolaní, odvolací súd sa s ňou nevysporiadal.
A v súdom spise sa ani nenachádzajú listiny, ktoré by preukazovali, či sa doţiadané súdy
(Okresný súd Michalovce a Trebišov) pokúšali oznámiť mu termín výsluchu svedkov.
Okresnému súdu Prešov sa vrátila neprevzatá zásielka s poznámkou adresát neznámy (4.5.2007)
napriek tomu, ţe v čase výsluchu svedka uţ súdu bola známa jeho nová adresa, ktorú uvádzal
v písomnom styku. Podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva aj na nesprávnom
právnom posúdení veci z uvedených dôvodov a výrok je v rozpore so zákonom.
Navrhovateľ povaţoval rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a navrhol
dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.)
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci a podľa § 238 ods. 3 O.s.p. uje tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani
o prípad, ţe by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretoţe dovolací
súd v tejto veci doposiaľ nerozhodoval.
Vzhľadom na námietky dovolateľa a s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa
ustanovenia § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným).
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal
a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania bolo v dovolacom konaní osobitne skúmané, či
postupom súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p).
V prejednávanej veci odporca 1/ prípustnosť dovolania odôvodnil vadou konania uvedenou
v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v tom, ţe sa nemohol zúčastniť výsluchov svedkov
vykonávaných doţiadanými súdmi. Dovolací súd dospel k záveru, ţe odporca 1/ vytýka uvedenú
vadu konania odvolaciemu súdu dôvodne.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Podľa § 122 ods. 2 O.s.p. ak je to účelné, moţno o vykonanie dôkazu doţiadať iný súd
alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto
vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania na pojednávaní
okrem konania podľa § l15a a l53a ods. 4.
Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti a ústnosti. Preto sa predpokladá, ţe
dôkazy budú v zásade vykonávané na pojednávaní. Iba výnimočne, ak je to účelné, ako vyplýva
z citovaného ustanovenia, môţe byť dôkaz vykonávaný mimo pojednávania. Aj v takomto
prípade však účastníci majú právo byť prítomní pri vykonávaní dôkazu. Preto, aj keď sa dôkaz
(z dôvodu účelnosti) vykonáva na inom doţiadanom súde, účastník konania musí byť
o zamýšľanom vykonaní dôkazu aspoň upovedomený (doţiadaným súdom) tak, aby sa mohol
vykonania dôkazu zúčastniť a mohol sa k nemu vyjadriť. Od tohto upovedomenia moţno upustiť
len v prípade, ţe na pojednávaní u procesného súdu sa účastníci (ich zástupcovia) výslovne
vzdali tohto práva. Vzhľadom k tomu musí procesný súd v doţiadaní vţdy uviesť, či sa účastníci
vzdali alebo nie práva byť prítomní u doţiadaného súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe procesný súd poţiadal o vykonanie dôkazov - výsluch
svedkov doţiadaným súdom - Okresný súd Trebišov, Okresný súd Michalovce a Okresný súd
Prešov. Tieto boli Okresným súdom Trebišov a Okresným súdom Michalovce vykonané bez
toho, aby o výsluchu svedkov upovedomili účastníkov konania (napriek výslovnej úprave sudcu
procesného súdu „o termíne výsluchu prosíme informovať zástupcov procesných strán“) . Iba
doţiadaný súd - Okresný súd Prešov o termíne výsluchu svedkov účastníkom zaslal
upovedomenie (č.l. 323), pričom zásielka adresovaná odporcovi 1/ (Ú.) s uvedenou adresou K.
sa vrátila súdu 2.5.2007 ako nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“. Túto adresu uviedol
napriek tomu, ţe odporca 1/ uţ na prípise z 2.2.2006 adresovanom súdu uvádza adresu sídla N..
Teda adresa uvedená doţiadaným súdom uţ nebola aktuálna, z ktorého dôvodu nebol odporca 1/
o termíne výsluchu svedkov upovedomený.
Z uvedeného je zrejmé, ţe v danom prípade nebol v plnom rozsahu zachovaný postup
určený ustanovením § 122 ods. 2 O.s.p., keď účastníkom konania v dôsledku neupovedomenia
o výsluchu svedkov doţiadanými súdmi bolo znemoţnené ich právo byť prítomnými pri takto
vykonávanom dokazovaní. Týmto postupom bola účastníkom konania odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vţdy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutou. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe
byť povaţované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 26. mája 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská