Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/247/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. K., bývajúceho v

M., zastúpeného JUDr. J. Č., advokátom v B., proti odporcom 1/ Ú., so sídlom v B., 2/

Slovenskej republike - M., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 24. marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. marca 2009 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava II

z 25. septembra 2007 č.k. -365 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 25. septembra 2007 č.k. -365 určil,

ţe navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v zozname bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent.

Odporcovi 1/ uloţil povinnosť zverejniť výrok rozsudku na svojej internetovej stránke

a v registračnom protokole pri mene navrhovateľa uviesť poznámku o súdnom rozhodnutí

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti určenia, ţe navrhovateľ vedome nespolupracoval

s bývalou Štátnou bezpečnosťou ako tajný spolupracovník konanie zastavil. Odporcom 1/, 2/

uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

16 982,50 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na citované zákonné ustanovenia

a vykonané dokazovanie dospel k záveru o dôvodnosti návrhu. Ako vierohodnú vyhodnotil

výpoveď navrhovateľa a jeho písomné dôkazy v tom zmysle, ţe ho síce príslušníci ŠtB navštívili

na jeho fare, kde sa s nimi rozprával o otázkach gréckokatolíckej cirkvi, ale k tajnej spolupráci sa

nikdy a ţiadnym spôsobom nezaviazal. Odporca 2/ nepreukázal, ţe navrhovateľ sa dňa

26.9.1985 zúčastnil viazacieho aktu, keď navrhovateľ predloţil pastoračnú kroniku, zo záznamu

v ktorej vyplýva, ţe tento deň odcestoval. Hodnovernosť tohto dokumentu spochybnená nebola.

Odporca 2/ tieţ nepreukázal, ţe v prípade navrhovateľa postačoval ústny záväzok k spolupráci

v zmysle čl. 46 ods. 2 Smernice (pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky A. ako prílohy

k Rozkazu ministra vnútra ČSSR z 15.1.1978), teda ţe navrhovateľ mal dobrý vzťah

s kontrarozviedkou. Taktieţ zostáva nejasné, z akého dôvodu príslušníci ŠtB v dodatku k správe

o získaní k spolupráci uviedli, ţe navrhovateľ bude kompromitovaný a tak postupne vedený

k plneniu poţadovaných úloh. Ak by totiţ so spoluprácou súhlasil nebol by takýto dovetok

potrebný. V neposlednom rade poukázal aj na mnoho ďalších neprávd uvádzaných v materiáloch

ŠtB (memorandum), ktoré navrhovateľ rovnako listinnými dôkazmi preukázal. K takýmto

nepresným informáciám by príslušníci ŠtB nedospeli, keby postupovali v zmysle Smernice

RMV ČSSR č. 3/1978 (čl. 26 a nasl.) pri výbere kandidáta. Teda, ak by príslušníci ŠtB mali

o navrhovateľa záujem ako o spolupracovníka, mali pri troch návštevách, ktoré na fare

absolvovali, dostatok priestoru na to, aby získali o navrhovateľovi základné informácie, jeho

osobe a rodine, ktoré by zodpovedali skutočnosti. V prípade, ak by išlo skutočne o spoluprácu

s navrhovateľom boli príslušníci ŠtB povinní v zmysle čl. 140 Smernice memorandum

prepracovať, prípadne doplniť, k čomu nedošlo. Navrhovateľ bol ako tajný spolupracovník ŠtB

teda zaevidovaný v rozpore s vtedy platnou Smernicou, keď bol zaevidovaný bez toho, ţe by sa

k spolupráci zaviazal. Takýmto postupom ako i ďalšou evidenciou navrhovateľa ako agenta ŠtB

sa odporca 1/ dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti. Evidencia má

totiţ nepochybne dehonestujúci dopad, pretoţe navrhovateľ je označovaný za osobu, ktorá sa

svojou činnosťou podieľala na nezákonných postupoch bývalej ŠtB pri popieraní základných

ľudských práv. Pokiaľ odporca 1/ namietal nedostatok aktívnej legitimácie, z obsahu archívneho

zväzku bolo nepochybné, ţe osoba, ktorá bola na internete zverejnená ako spolupracovník

bývalej ŠtB je totoţná s osobou navrhovateľa. K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie

odporcu 2/ uviedol, ţe po rozdelení ČSFR ( ) z právnej úpravy

nasledujúceho ústavného vývoja bolo moţné vyvodiť, ţe príslušné právomoci, prislúchajúce

ku dňu zániku ČSFR federálnym orgánom, prešli 1.1.1993 na území Slovenskej republiky

na príslušné orgány tejto republiky. Pre postih konkrétneho subjektu za neoprávnenú evidenciu

v materiáloch bývalej ŠtB je rozhodujúce nielen to, ktorý ústredný orgán štátnej správy

Slovenskej republiky prevzal konkrétnu pôsobnosť časti bývalého Federálneho ministerstva

vnútra, ale i to, ktorému štátnemu orgánu bola táto pôsobnosť, pri chýbajúcej výslovnej zákonnej

úprave podľa povahy veci najbliţšia. A to bol bez akýchkoľvek pochybností práve odporca 2/.

Ak by súd za takejto situácie nevyhovel návrhu len pre nedostatok pasívnej legitimácie, dopustil

by sa odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ako jednej zo základných zásad

občianskeho súdneho konania. Odporca 1/ je potom pasívne legitimovaným iba v časti realizácie

zadosťučinenia vo forme zverejnenia výroku rozsudku na svojej internetovej stránke. Tento

zodpovedá za dodrţiavanie právnych predpisov pri získavaní spolupracovníkov ŠtB ako právny

nástupca pôvodného Ministerstva vnútra ČSSR a následne Ministerstva vnútra ČSFR, pričom

moţnosť disponovať so zachovanými dokumentmi a teda reálne zabezpečiť realizáciu morálnej

satisfakcie ţiadanej navrhovateľom má len odporca 1/. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. na odvolanie

odporcov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu medzi

navrhovateľom a odporcom 1/ potvrdil a vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 2/ zmenil

tak, ţe návrh zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania ho zmenil tak,

ţe odporca 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania 563,72 €

do rúk právneho zástupcu do troch dní. Navrhovateľovi a odporcovi 2/ náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého

stupňa a jeho právnym posúdením veci. Povaţoval za správny záver, podľa ktorého v konaní

nebolo preukázané, ţe by sa navrhovateľ zaviazal k spolupráci so ŠtB ako agent. Odporcovia

jednak nepreukázali, ţe navrhovateľ sa 26.9.1985 zúčastnil viazacieho aktu, túto skutočnosť

nevedeli potvrdiť ani svedkovia - bývalí príslušníci ŠtB, ktorí sa ho mali tieţ zúčastniť. Naopak

navrhovateľ preukázal, ţe v uvedený deň bol odcestovaný v inej časti republiky. Nebol

preukázaný ani písomný záväzok navrhovateľa k spolupráci. Súd prvého stupňa správne

poukázal na mnoho ďalších neprávd a nepresností uvádzaných v materiáloch ŠtB (memorande),

ku ktorým by príslušníci ŠtB nedospeli, keby postupovali v zmysle Smernice RMVČSSR

č. 3/1978 (čl. 26 a nasl.) pri výbere kandidáta. Z toho moţno vyvodiť neoprávnený zásah

do osobnostných práv navrhovateľa chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Podľa jeho názoru nemoţno obecne vylúčiť fingovanie materiálov bývalej ŠtB

a vyrábania fiktívnych záznamov v osobných zväzkoch. Zverejnenie mena osoby neoprávnene

evidovanej ako agent bývalej ŠtB na internetovej stránke je spôsobilé citeľne sa dotknúť osobnej

cti postihnutej fyzickej osoby. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 2/ mal za to, ţe

odporca 2/ nemá v danom konaní dostatok tzv. vecnej pasívnej legitimácie, keď nie je právnym

nástupcom bývalej ŠtB a nemá ani moţnosť prístupu k dokumentácii či povinnosti v zmysle

Preto zmenil aj výrok o trovách prvostupňového konania. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s a

ods. 1

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca 1/. Ţiadal ho spolu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom ( ) postupom súdu prvého

stupňa tým, ţe sa nemohol zúčastniť výsluchov svedkov vykonávaných doţiadanými súdmi.

Napriek tomu, ţe túto skutočnosť namietal v odvolaní, odvolací súd sa s ňou nevysporiadal.

A v súdom spise sa ani nenachádzajú listiny, ktoré by preukazovali, či sa doţiadané súdy

(Okresný súd Michalovce a Trebišov) pokúšali oznámiť mu termín výsluchu svedkov.

Okresnému súdu Prešov sa vrátila neprevzatá zásielka s poznámkou adresát neznámy (4.5.2007)

napriek tomu, ţe v čase výsluchu svedka uţ súdu bola známa jeho nová adresa, ktorú uvádzal

v písomnom styku. Podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva aj na nesprávnom

právnom posúdení veci z uvedených dôvodov a výrok je v rozpore so zákonom.

Navrhovateľ povaţoval rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a navrhol

dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), najskôr skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. )

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v ustanovení aţ g/ a proti rozsudku odvolacieho

súdu je prípustné ešte v prípadoch uvedených v

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci a podľa uje tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani

o prípad, ţe by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretoţe dovolací

súd v tejto veci doposiaľ nerozhodoval.

Vzhľadom na námietky dovolateľa a s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta

, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v (či uţ to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

ustanovenia Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom

nesprávne obsadeným).

Vady konania uvedené v aţ e/, dovolateľ nenamietal

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z § 237 písm. a/ aţ e/ a g/

nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania bolo v dovolacom konaní osobitne skúmané, či

postupom súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p).

V prejednávanej veci odporca 1/ prípustnosť dovolania odôvodnil vadou konania uvedenou

v spočívajúcou v tom, ţe sa nemohol zúčastniť výsluchov svedkov

vykonávaných doţiadanými súdmi. Dovolací súd dospel k záveru, ţe odporca 1/ vytýka uvedenú

vadu konania odvolaciemu súdu dôvodne.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Podľa ak je to účelné, moţno o vykonanie dôkazu doţiadať iný súd

alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto

vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania na pojednávaní

okrem konania podľa § l15a a l53a ods. 4.

Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti a ústnosti. Preto sa predpokladá, ţe

dôkazy budú v zásade vykonávané na pojednávaní. Iba výnimočne, ak je to účelné, ako vyplýva

z citovaného ustanovenia, môţe byť dôkaz vykonávaný mimo pojednávania. Aj v takomto

prípade však účastníci majú právo byť prítomní pri vykonávaní dôkazu. Preto, aj keď sa dôkaz

(z dôvodu účelnosti) vykonáva na inom doţiadanom súde, účastník konania musí byť

o zamýšľanom vykonaní dôkazu aspoň upovedomený (doţiadaným súdom) tak, aby sa mohol

vykonania dôkazu zúčastniť a mohol sa k nemu vyjadriť. Od tohto upovedomenia moţno upustiť

len v prípade, ţe na pojednávaní u procesného súdu sa účastníci (ich zástupcovia) výslovne

vzdali tohto práva. Vzhľadom k tomu musí procesný súd v doţiadaní vţdy uviesť, či sa účastníci

vzdali alebo nie práva byť prítomní u doţiadaného súdu.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe procesný súd poţiadal o vykonanie dôkazov - výsluch

svedkov doţiadaným súdom - Okresný súd Trebišov, Okresný súd Michalovce a Okresný súd

Prešov. Tieto boli Okresným súdom Trebišov a Okresným súdom Michalovce vykonané bez

toho, aby o výsluchu svedkov upovedomili účastníkov konania (napriek výslovnej úprave sudcu

procesného súdu „o termíne výsluchu prosíme informovať zástupcov procesných strán“) . Iba

doţiadaný súd - Okresný súd Prešov o termíne výsluchu svedkov účastníkom zaslal

upovedomenie (č.l. 323), pričom zásielka adresovaná odporcovi 1/ (Ú.) s uvedenou adresou K.

sa vrátila súdu 2.5.2007 ako nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“. Túto adresu uviedol

napriek tomu, ţe odporca 1/ uţ na prípise z 2.2.2006 adresovanom súdu uvádza adresu sídla N..

Teda adresa uvedená doţiadaným súdom uţ nebola aktuálna, z ktorého dôvodu nebol odporca 1/

o termíne výsluchu svedkov upovedomený.

Z uvedeného je zrejmé, ţe v danom prípade nebol v plnom rozsahu zachovaný postup

určený ustanovením , keď účastníkom konania v dôsledku neupovedomenia

o výsluchu svedkov doţiadanými súdmi bolo znemoţnené ich právo byť prítomnými pri takto

vykonávanom dokazovaní. Týmto postupom bola účastníkom konania odňatá moţnosť konať

pred súdom ( ).

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je vţdy zo zákona

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto

vadou postihnutou. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe

byť povaţované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 26. mája 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská