Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/47/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: C. alias A., nar. X. štátny

príslušník Nigérijskej federatívnej republiky, zastúpený JUDr. M., L., proti odporcovi Oddelenie

cudzineckej polície PZ Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície MV SR,

Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-266-

4/RHCP-BA-OCP-AV-2009-MIL zo dňa 10. novembra 2009, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -48 zo dňa 13. januára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -48 zo dňa 13. januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. UHCP-266-4/RHCP-BA-OCP-AV-2009-MIL zo dňa 10. novembra 2009 , ktorým odporca

podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len zákon) zaistil dňom 10.11.2009 navrhovateľa na čas nevyhnutne

potrebný, najviac na 180 dní (podľa § 62 ods. 3 zákona) a navrhovateľa umiestnil v Útvare

policajného zaistenia Medveďov.

Krajský súd uviedol, že mal za preukázané, že dňa 10.11.2009 rozhodol odporca o zaistení

navrhovateľa podľa na tom skutkovom základe, že bolo

zistené, že navrhovateľ na územie Slovenskej republiky pricestoval na základe povolenia –

identifikačnej karty na povolenie pobytu na území Španielska REGIMEN COMUNITARIO

č. E. s platnosťou do 22.2.2014. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľ dňa 23.9.2004 požiadal pod inou

identitou t. j. pod menom J. o azyl na území Rakúska, ktoré azylové konanie nebolo doposiaľ

ukončené, keďže navrhovateľ územie Rakúska opustil a následne žil na území Španielska, kde

získal na základe pozmeňovacieho dokladu povolenie na pobyt ako rodinný príslušník občana

Európskej únie potom, ako uzavrel manželstvo s občianku Slovenskej republiky.

Krajský súd uviedol, že sa zaoberal námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa skutočnosti,

že navrhovateľ dňa 31.10.2008 uzavrel manželstvo s občiankou Slovenskej republiky M., rod. B.

s trvalým pobytom na území SR a zistil, že manželka navrhovateľa v Španielsku požiadala

o vydanie pracovného povolenia, ktoré aj obdržala.

Podľa krajského súdu rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1

písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné posudzovať v nadväznosti na zistenie odporcu,

že navrhovateľ je podľa pozitívnej lustrácie v systéme Eurodac č. AT120040923-0419483

evidovaný ako žiadateľ o azyl na území Rakúska a doposiaľ nebolo o jeho žiadosti právoplatne

rozhodnuté. Preto krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky

pre zaistenie navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov s poukazom

na Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie

členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej

krajiny v jednom z členských štátov a preto bolo podľa krajského súdu potrebné považovať

napadnuté rozhodnutie za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd na základe uvedeného sa plne stotožnil s právnym názorom odporcu, a to,

že navrhovateľ sa v čase zaistenia, t. j. dňa 20.1.2009 zdržiaval na území SR neoprávnene.

Nakoľko odporca rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa podľa § 57 ods. 1 písm. c/

zákona o pobyte cudzincov, bol podľa krajského súdu splnený aj účel zaistenia.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd

neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie krajského

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Poukázal na to, že už v opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu bolo vydané

na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a je v rozpore s obsahom spisu. Rovnako

poukázal na nesprávnu aplikáciu Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003.

Navrhovateľ uviedol, že v opravnom prostriedku poukázal na skutočnosť, že na územie SR

pricestoval legálne, splnil si svoju ohlasovaciu povinnosť na Oddelení cudzineckej polície PZ.

Plánoval sa vrátiť do Španielska, dňa 2.10.2009 si prostredníctvom agentúry S. A. zabezpečil

letenku do Španielska s dňom odletu 15.11.2009.

Bol mu však odobratý cestovný doklad Nigérijskej republiky č. A.. O tom, že nemal

predstavu, že by mohlo ísť o pozmenený doklad svedčí aj skutočnosť, že ho predložil na OCP

Michalovce, keď bol zo strany polície dotazovaný, či vlastní ešte nejaký doklad po tom,

čo predložil cestovný doklad vydaný Nigérijskou ambasádou v Madride a povolenie na pobyt

vydaný Španielskom, ktorých pravosť nebola spochybnená. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie,

že jeho identita je preukázaná.

Krajskému súdu vyčítal, že návrh na vypočutie jeho manželky ako svedkyne zamietol

a nepreskúmaval námietku navrhovateľa, že v konaní bolo porušené jeho právo na rešpektovanie

rodinného života podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Navrhovateľ vyčítal krajskému súdu, že sa nevysporiadal s námietkami uvedenými

v podanom opravnom prostriedku ako aj námietkami uvedenými počas pojednávania

dňa 13.1.2010. Z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkou porušenia práva

na rodinný život navrhovateľa a skutočnosti, že odporca na rodinný život navrhovateľa absolútne

neprihliadol.

Rovnako krajskému súdu vyčítal, že sa nevysporiadal s jeho námietkou, že v danom

prípade nebola možná aplikácia Dublinského nariadenia spôsobom, akým ho odporca aplikoval,

a ak mal byť aplikovaný tak voči Španielsku ako krajine zodpovednej v danom prípade

a nie Rakúskej republike. Ako to vyplýva zo samotného znenia Dublinského nariadenia,

je aplikovateľný v prípade, že štátny príslušník tretej krajiny požiada o udelenie azylu, resp. ak sa

jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny neoprávnene sa nachádzajúceho na území Európskej

únie. Navrhovateľ však žiadosť o azyl na území SR nepodal, nakoľko mal vydané povolenie

na pobyt v Španielsku.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že napriek podanej žiadosti o udelenie azylu na území

Rakúskej republiky pod inou identitou v roku 2004, Rakúsko nie je krajinou zodpovednou

za riešenie navrhovateľovej situácie. Podľa navrhovateľa v konaní nebolo vôbec na mieste zisťovať,

ktorá krajina je príslušná na posúdenie žiadosti o azyl v rámci členských štátov EÚ vzhľadom

na skutočnosť, že navrhovateľ o udelenie azylu nežiadal a teda nemá štatút žiadateľa o azyl

a na území EÚ sa nachádzal legálne na základe vydaného povolenia na pobyt zo strany Španielska.

Navrhovateľ poukázal na to, že aj španielska strana v prvej odpovedi na prevzatie

zodpovednosti zamietla zodpovednosť podľa Dublinského nariadenia, kde konštatovala,

že „Španielsko neakceptuje zodpovednosť za predmetný prípad podľa nariadenia Rady č. 343/2003,

vzhľadom na skutočnosť, že predmetná osoba nie je žiadateľom o azyl vo Vašej krajine, ako je

zrejmé z vašej strany. Preto vyššie uvedené nariadenie sa neaplikuje, pretože sa vzťahuje len

na žiadateľov o azyl.“

V prípade, že odporca mal záujem postupovať podľa Dublinského dohovoru a konať o tom,

ktorý štát je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o udelenie azylu, opierajúc sa o znenie čl. 9

Dublinského nariadenia, mal postupovať voči Španielsku, kde navrhovateľ získal povolenie

na pobyt ako rodinný príslušník občana EÚ, a nie voči Rakúsku.

Podľa navrhovateľa, Rakúsko nebolo krajinou zodpovednou za posúdenie žiadosti o azyl

(dôkaz: odpoveď zo strany .BAA Spolkový azylový úrad Rakúskej republiky zo dňa 30.12.2009),

odporca neoprávnene postupoval podľa , keď nariadil zaistiť

cudzinca na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Navrhovateľ v tejto súvislosti

uviedol, že predmetná odpoveď zo strany BAA Spolkového úradu Rakúskej republiky bola

doložená do spisu počas pojednávania pred krajským súdom dňa 13.1.2010. V predmetnej odpovedi

úrad konštatuje, že Rakúska republika sa nepovažuje za štát zodpovedný za preskúmanie žiadosti

o azyl na základe skutočnosti, že má vydaný pobyt v Španielsku a podľa čl. 9 Dublinského

nariadenia zodpovedným štátom za preskúmanie žiadosti o azyl je Španielsko.

Nie je preto zrejmé, akým spôsobom krajský súd aplikoval Dublinský dohovor, keď dospel

k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa bolo potrebné posudzovať v nadväznosti

na zistenie odporcu, že navrhovateľ je evidovaný ako žiadateľ o azyl na území Rakúskej republiky

a doposiaľ nebolo o jeho žiadosti právoplatne rozhodnuté.

Podľa navrhovateľa neboli, neboli naplnené podmienky tak na výkon jeho vrátenia

na základe Dublinského nariadenia, ako i na jeho zaistenie a umiestnenie v Útvare policajného

zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

Výkonom napadnutého rozhodnutia o zaistení došlo podľa navrhovateľa nielen

k neoprávnenému zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života navrhovateľa, ale aj

k porušeniu čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktorý

poukazuje krajský súd v odôvodnení rozsudku.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

ako vecne správny. K námietke navrhovateľa ohľadne nedostatočne zisteného stavu veci

a nesprávnosti aplikácie Nariadenia rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 odporca uviedol,

že v napadnutom rozhodnutí nie je zmienka o vrátení navrhovateľa do Rakúska, práve naopak

dôkazom správneho a zákonného postupu je skutočnosť, že navrhovateľ bol dňa 5.3.2010

odovzdaný pracovníkom OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko k odovzdaniu orgánom

Španielskeho kráľovstva. Je teda fikciou navrhovateľa, že bol zaistený za účelom jeho vrátenia

na územia Rakúskej republiky, pretože navrhovateľ bol odovzdaný na územie štátu

zodpovedajúceho za posúdenie žiadosti o azyl (Španielske kráľovstvo).

K námietke navrhovateľa, že zaistenie je v priamom rozpore s článkom 8 Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd a s SR odporca uviedol, že navrhovateľ v správnom

konaní sám uviedol, že na územie schengenského priestoru vstúpil v lete 2003 na platné turistické

víza. Podľa jeho vyjadrenia, bol mu odcudzený platný cestovný pas a on vedome túto skutočnosť

neoznámil kompetentným orgánom s odôvodnením, že by bol vrátený späť do domovského štátu.

Už toto vyjadrenie navrhovateľa poukazuje na skutočnosť, že z jeho strany nebola vôľa vrátiť

sa do domovskej krajiny a zneužil turistické víza na vstup do schengenského priestoru, kde

sa neoprávnene zdržiaval až do roku 2007.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ sa počas neoprávneného pobytu na území

Španielskeho kráľovstva v roku 2005 zoznámil s občiankou SR M. Na matričnom úrade vo

Valencii, kde navrhovateľ uzavrel manželstvo s M. predložil ako doklad potvrdzujúci jeho

totožnosť cestovný pas Nigérie, ktorý sa ako neskôr ukázalo, bol pozmenený, o čom svedčia aj

vykonané expertízy zo dňa 16.10.2009. Manželke počas známosti ani po uzavretí manželstva

neuviedol, že v minulosti pod inou identitou požiadal o azyl. Táto skutočnosť je pre vznik

manželstva a následné spolužitie dvoch ľudí natoľko závažným problémom, že môže podľa

odporcu v budúcnosti spôsobiť jeho anulovanie a rozpad.

Odporca tiež uviedol, že pri svojom rozhodovaní musel prihliadnuť aj na skutočnosť,

že pred uzavretím manželstva občana SR bolo porušené ustanovenie

Z.z. o rodine, keď sám navrhovateľ uviedol, že na matričnom úrade v Španielsku použil

na preukázanie totožnosti cestovný pas Nigérie č. A. s platnosťou od 23.4.2007 do 22.4.2012,

pričom sa jednalo o pozmenený cestovný doklad, na základe ktorého mu bolo udelené povolenie na

pobyt a vydaná IDK Španielska č. E.. Odporca vyjadril presvedčenie, že takéto pochybenie

nemožno akceptovať.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ zatiaľ vystupoval pod troma rôznymi identitami

a v jednom prípade preukázateľne použil ako doklad preukazujúci jeho totožnosť pozmenený

cestovný pas Nigérie.

Na základe uvedených skutočností, odporca vyjadril presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie

je vecne správne a zákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského

súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa 8. júna 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. b/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa Z.z policajt je oprávnený zaistiť cudzinca

na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 62 ods. 3 zákona cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac

však na 180 dní.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa skutočnosťou, že navrhovateľ je

evidovaný ako žiadateľ o azyl pod menom C., nar. X. v S., štátny príslušník Nigérie a doposiaľ

nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho žiadosti o azyl.

Na základe zistenia, že sú splnené podmienky § 62 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte

cudzincov, s poukazom na Nariadenie rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 ustanovujúcej kritéria

a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej

v členskom štáte tretej krajiny, odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa a jeho umiestnení

v ÚPZ Medveďov .

Podľa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§250j ods.1OSP). Konanie v správnom súdnictve je

totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len

v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva

z ust. l ods. 2 ) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej

kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov

opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne

uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Namietal,

že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a zistenie

skutkového stavu je podľa navrhovateľa v rozpore s obsahom spisu.

Navrhovateľ tvrdil, že sa na území SR v čase vydania rozhodnutia nachádzal oprávnene.

Pricestoval legálne, splnil si svoju ohlasovaciu povinnosť na Oddelení cudzineckej polície PZ,

okrem toho OCP PZ Michalovce informoval o tom, že má za manželku občianku SR a ako dôkaz

predložil sobášny list.

Uviedol, že plne rešpektoval právne predpisy SR a vzhľadom na skutočnosť, že bol

prihlásený na krátkodobý pobyt, plánoval sa legálne vrátiť do Španielska a dňa 2.10.2009

si prostredníctvom agentúry S.A. zabezpečil letenku do Španielska na 15.11.2009.

Vyjadril presvedčenie, že jeho identita je preukázaná vzhľadom na množstvo dokumentov,

ktoré musel predložiť k vydaniu dokladu na pobyt v Španielsku, ako rodný list, čestné vyhlásenie

o svojej totožnosti, a faktu, že na základe preskúmania mu bol Nigérijskou ambasádou vystavený

cestovný doklad Nigérijskej republiky.

Namietal, že napadnuté rozhodnutie o jeho zaistení je v rozpore s čl. 9 Dublinského

nariadenia, ktorý ustanovuje kritériá pre posúdenia štátu zodpovedného za konanie so štátnym

príslušníkom tretej krajiny.

Podľa navrhovateľa, napriek podanej žiadosti o udelenie azylu na území Rakúskej republiky

pod inou identitou, Rakúsko nie je krajinou zodpovednou za riešenie navrhovateľovej situácie

a v konaní nebolo vôbec na mieste zisťovať, ktorá krajina je príslušná na posúdenie žiadosti o azyl

v rámci členských štátov EÚ vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ o udelenie azylu nežiadal

a teda nemá štatút žiadateľa o azyl a na území EÚ sa nachádzal legálne na základe vydaného

povolenia na pobyt zo strany Španielska.

Napokon vyjadril presvedčenie, že neboli splnené podmienky tak na výkon jeho prevozu

podľa Dublinského nariadenia, ako i na zaistenie a umiestenie v ÚPZ Medveďov.

Zdôraznil, že nebolo preukázané, že skutočne disponoval pozmeneným dokumentom -

cestovným pasom Nigérie č. A.. Predmetný doklad neslúži ani k identifikovaniu jeho osoby,

vzhľadom na to, že vlastnil doklad o pobyte vydaný Španielskom a platný cestovný doklad vydaný

Nigérijskou ambasádou v Madride. Pravosť týchto dokladov nebola zo strany odporcu

spochybnená.

Namietal, že zo strany štátnych orgánov SR nebolo začaté žiadne konanie vo veci

pozmeňovania, resp. falšovania verejnej listiny, nebol dôvod ani k obmedzeniu jeho osobnej

slobody a to ani v súvislosti so zistením, že v roku 2004 mal štatút žiadateľa o azyl v Rakúsku.

Na základe uvedené, navrhovateľ žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu

o zaistení navrhovateľa zrušil.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové zistenia

správneho orgánu za správne vrátane právneho názoru odporcu o splnení podmienok pre vydanie

rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, za ktoré považoval zistenie, že navrhovateľ požiadal na území

Rakúska o azyl, pričom uvedené konanie nebolo doposiaľ ukončené. Podľa krajského súdu boli

101Sža 47/2010

splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte

cudzincov s poukazom na Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003.

Predmetné rozhodnutie krajského súdu však nedáva odpoveď na žiadnu z námietok

navrhovateľa, ktoré uplatnil v opravnom prostriedku.

V rozhodnutí krajského súdu absentuje vyhodnotenie námietok navrhovateľa v súvislosti

s namietanou nesprávnou aplikáciou čl. 9 Dublinského nariadenia, keď krajský súd vôbec nereaguje

na námietku navrhovateľa, že v danom prípade, nebolo namieste zisťovať, ktorá krajina je príslušná

na posúdenie žiadosti o azyl v rámci členských štátov EÚ vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ

o udelenie azylu nežiadal a teda nemá štatút žiadateľa o azyl a na území EÚ sa nachádzal legálne

na základe vydaného povolenia na pobyt zo strany Španielska.

Týmito námietkami navrhovateľa explicitne vyjadrenými v opravnom prostriedku sa krajský

súd vôbec nezaoberal, zo strany krajského súdu krajského súdu zostali nepovšimnuté.

Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa, pričom nie je

z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako dospel

k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu bez zohľadnenia predmetných

námietok, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu

rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom

prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal

odporca. Z ustanovenia síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované

dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania

na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval

za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd

teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym

111Sža 47/2010

orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým,

že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.

Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci

nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného

prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať

a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú

nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

Najvyšší súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 378/08-

55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené

navrhovateľom, a to na namietanú nesprávnu aplikáciu čl. 9 Dublinského nariadenia, pričom

odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto

postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe

zrušenia rozsudku krajského súdu .

121Sža 47/2010

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada

odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa

zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa

uplatnenými v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať

o uplatnených námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1

písm. f/ napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami

podrobne zaoberať.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretože

o trovách odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 8. júna 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová