Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/232/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej v právnej veci navrhovateľov 1/ JUDr. T. S., bývajúceho v T. a 2/ K. S.,

bývajúcej v T., proti odporcom: 1/ J. L., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. G. S., advokátom

v T., 2/ M. G., bývajúcej v T., 3/ J. B., bývajúcemu v T., o vypratanie bytu, vedenej na

Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne 1/ proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. novembra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporkyne 1/ z a m i e t a .

Navrhovateľom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 30. augusta 2004 č. k. -126 určil, že

rozsudok Okresného súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 1.4.1998, ktorý sa stal

právoplatný dňom 29.6.1998 a ktorým bola uložená povinnosť J. L. a osobám

s ňou v byte žijúcimi vypratať 4-izbový byt v T. na druhom poschodí do 15 dní po

zabezpečení náhradného bytu nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu. Zároveň

odporcom 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ trovy konania vo výške

1.000,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že navrhovateľmi 1/, 2/ ponúknutý náhradný byt odporkyni 1/ spĺňal podmienky

náhradného bytu. Pritom za nie bez významu považoval skutočnosť, že ponúknutý byt je

vo vlastníctve fyzickej osoby, a to navrhovateľky 2/. Výhradu odporkyne 1/ proti výške

nájomného nepovažoval za opodstatnenú ani pri jej čistom mesačnom príjme 7.794,-- Sk.

Podľa zistení prvostupňového súdu prostredníctvom realitných kancelárií mesačné

nájomné za obdobné byty, ako bol ponúknutý odporkyni 1/, sa pohybujú od 5.000,-- Sk

do 6.000,-- Sk vrátane energií alebo bez energií. Podľa názoru súdu prvého stupňa k

uzavretiu zmluvy o bytovej náhrade v lehote 30 dní nedošlo

v dôsledku postoja odporkyne 1/, ktorá nájomnú zmluvu neuzavrela bezdôvodne, preto jej

nárok na bytovú náhradu zanikol. Táto skutočnosť bola preto dôvodom pre zmenu

rozsudku Okresného súdu v Trnave sp. zn. -59 zo dňa 1.4.1998 v časti nároku

odporcov na náhradný byt s tým, že na tento náhradný byt nárok nemajú. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie odporcov 1/ až 3/ rozsudkom

z 27. novembra 2007 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Navrhovateľom 1/, 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a proti

tomuto rozhodnutiu pripustil dovolanie. Po prejednaní veci na pojednávaní v zmysle § 214

ods. 1 dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 712c ods. l Občianskeho

zákonníka v zmysle ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný

vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová

náhrada, ako aj ustanovenia podľa ktorého nájomca,

ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia

písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne

neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne. Odvolací súd poukázal na to, že dôvodom

zániku nároku na náhradný byt v zmysle je len

bezdôvodné neuzavretie nájomnej zmluvy týkajúcej sa zabezpečenej bytovej náhrady

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnený pod

č. 37/2001 ZSP). V zmysle rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 1.4.1998 č.k.

boli navrhovatelia 1/, 2/ povinní zabezpečiť odporkyni 1/ náhradný byt.

Túto svoju povinnosť splnili, keď v prílohe prípisu zo dňa 19.10.2001 doporučene

doručili odporkyni 1/ návrh zmluvy o nájme bytu a ponúkli jej ako náhradný byt

2

dvojizbový byt na Š. na X.. podlaží o celkovej výmere podlahovej plochy bytu 54,35 m,

pozostávajúci z dvoch obytných miestností, ďalej

z kuchyne, predsiene, kúpeľne, wc , balkóna a pivnice č. X.. Nájomný pomer podľa tejto

zmluvy o nájme mal vzniknúť dňom 1.11.2001 a uzatvorený mal byť, na dobu neurčitú.

V zmluve o nájme bola i dohoda o výške nájomného - ročné nájomné v sume

72.000,-- Sk, ktoré malo byť, splácané mesačne vo výške 6.000,-- Sk vždy

do 5. dňa nasledujúceho mesiaca pozadu na účet prenajímateľky - navrhovateľky 2/.

Ďalej podľa tejto zmluvy mala platiť odporkyňa 1/ mesačné zálohy za plnenia spojené

s užívaním bytu vo výške 1.257,-- Sk a poplatok do fondu opráv v sume 380,-- Sk.

K tejto zmluve o nájme bytu sa vyjadrila odporkyňa 1/ listom zo dňa 26.10.2001, ktorá

nesúhlasila s obsahom zmluvy o nájme, keď mala výhrady k článku 6 ods. l, podľa

ktorého mala platiť ročný nájom 72.000,-- Sk splatných v mesačných splátkach

po 6.000,-- Sk. Táto požiadavka podľa jej názoru nemá oporu v zákone. Taktiež podľa

jej názoru nepripadal do úvahy vznik nájmu dňom 1.11.2001, keďže do tohto termínu

nebola fyzicky schopná presťahovanie zrealizovať. Namietala tiež, že nevykonala

obhliadku predmetného bytu. Predloženú zmluvu o nájme považovala za zmluvu

o podnájme, keďže prenájom bytu ponúka fyzická osoba a nie organizácia a poukazovala

aj na stret záujmov u navrhovateľky 2/. Tento list aj odvolací súd považoval

za odmietnutie uzavretia nájomnej zmluvy a skúmal, či toto odmietnutie je dôvodné

alebo bezdôvodné. V rámci dokazovania v tejto otázke zisťoval najmä okolnosť, či

navrhované nájomné v zmluve o nájme je reálne alebo nie. Za tým účelom urobil dopyty

na realitné kancelárie, zaoberajúce sa predajom a prenájmom nehnuteľností. Podľa

vyjadrenia realitných kancelárií prenájom dvojizbového bytu sa v meste T. pohyboval v

cenách od 6.000,-- Sk do 7.000,-- Sk mesačne vrátane energií (vyjadrenie realitnej kancelárie

E.), prípadne podľa vyjadrenia agentúry A. nezariadený byt 5.000,-- Sk - 6.000,-- Sk s

energiami alebo bez, výška nájmu môže byt i vyššia v prípade zariadeného bytu 6.000,-- Sk -

8.000,-- Sk vrátane energií i bez energií. Ostatné námietky odporkyne 1/ v liste zo dňa

26.10.2001 ako odpoveď na návrh zmluvy o nájme nepovažoval ani odvolací súd v súlade s

právnym názorom súdu prvého stupňa za dôvodné. Dospel k záveru, že právo vykonať

ohliadku predmetného bytu by nebolo v súlade s právom navrhovateľov 1/, 2/, odporkyňa 1/

ako povinná by mala viac práv ako navrhovatelia 1/, 2/. Takto vyhodnotil aj žiadosť

odporkyne 1/ o predloženie listu vlastníctva, pričom za právne bezvýznamnú považoval aj

skutočnosť, či ide o nájom (prenájom) bytu vo faktickom vlastníctve fyzickej osoby alebo

organizácie. Preto vyjadrenie odporkyne 1/, že predloženie zmluvy o nájme nemôže byť

považované za naplnenie obsahu rozsudku, považoval

za odmietnutie uzatvorenia zmluvy o náhradnom byte. Odvolací súd poukázal aj na obsah

ustanovenia , podľa ktorého musí nájomná zmluva

obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady

za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Toto sú základné predpoklady,

bez ktorých nájomná zmluva nie je platná. Ide teda o povinný obsah nájomnej zmluvy bez

ohľadu na formu jej uzavretia, teda či ide o písomnú formu nájomnej zmluvy, alebo ide

o ústne uzatvorenú nájomnú zmluvu, o ktorej má byť vyhotovená zápisnica. Odvolací súd

poukázal na to, že výška nájomného je teda podľa zákona plne ponechaná na dohodu medzi

prenajímateľom a nájomcom. Len vo výnimočných prípadoch pripúšťajú predpisy, aby výška

nájomného bola regulovaná. Pôsobnosť orgánov verejnej správy v cenovej oblasti ustanovuje

o cenách v znení noviel, ktorý určuje i cenové orgány. V oblasti cien

nájmu bytu môžu v týchto cenových orgánoch pôsobiť Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja SR, Ministerstvo financií SR atď. Výnimkou zo všeobecného pravidla o možnosti

učiť výšku nájomného dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom je ustanovenie

maximálnej výšky nájomného, tzv. regulované nájomné. Odvolací súd dospel k záveru, že

Výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky z 12.3.1996 č. R – 1/1996, ktorým sa

určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami v znení neskorších predpisov, ktorý bol zmenený

Opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 26.1.2001 č. R – 1/2001 sa

prejednávanej veci netýka z dôvodu, že podľa časti I písm. A položky 16 ods. 1 písm. b/ tohto

opatrenia sa maximálne ceny nájmu bytu nevzťahujú na byty vo vlastníctve fyzických osôb.

Dospel k záveru, že výšku nájomného mali stanoviť účastníci konania dohodou. Výšku

nájomného 72 000,-- Sk ročne považoval odvolací súd vzhľadom na výsledky vykonaného

dokazovania za primeranú. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle

potvrdil a s poukazom na ustanovenie vo veci pripustil dovolanie

na dovolaciu otázku, či v prejednávanej veci malo byť v zmluve o nájme dojednané

regulované nájomné ako zákonom pripustené nájomné a teda či nemôže byť výška

nájomného stanovená dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom. Podľa názoru

odvolacieho súdu regulované nájomné na prejednávaný prípad nedopadá z dôvodu, že ide

o nájom bytu, ktorý patrí fyzickej osobe a takýchto prípadov sa regulácia nájomného

nedotýka. O trovách konania rozhodol podľa s použitím ustanovenia

ods. 1

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa 1/, ktorá ho

žiadala zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na tú skutočnosť, že

rozhodnutie odvolacieho súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke tzv.

regulovaného nájomného. Ku dňu 1.1.2000 bola vyhláškou MF SR č. v znení

vyhlášky MF SR č. zrušená , ktorá upravovala

zvyšovanie nájomného a ďalšie náležitosti spojené s nájmom. Táto právna norma

umožňovala zvyšovanie nájomného ex lege - dochádzalo k nemu oznámením prenajímateľa.

Po jej zrušení tieto predpisy stratili platnosť a na ich miesto neboli vydané žiadne nové

predpisy. Výšku nájomného až do vydania výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR č. V – 1/2003 dňa 22.12.2003 upravoval len výmer MF SR č. R – 1/1996 v znení

výmeru č. R – 1/2001, ktoré upravovali maximálnu cenu nájmu bytu. Až výmerom

Ministrestva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V – z 22.12.2003 sa určilo, že

maximálna cena nájmu bytu sa nevzťahuje na určenie výšky nájomného, ak ide napríklad

o byty vo vlastníctve fyzických osôb. Pritom maximálnou cenou podľa

Z.z. o cenách bola cena, ktorú neboli účastníci oprávnení pri dohode o cene prekročiť. To

znamená, že v dobe, kedy navrhovatelia 1/, 2/ ponúkli odporkyni 1/ náhradný byt s cenou

nájmu určenou trhom, resp. cenou obvyklou na realitnom trhu, bola zákonom určená len

horná hranica nájomného, ale spodná hranica a ani spôsob jej zvyšovania určený nebol.

Z uvedeného vyvodila, že prenajímateľ, resp. osoba poskytujúca náhradný byt, nemala v tej

dobe (roku 2001 resp. 2002) podľa žiadneho právneho predpisu právo jednostranne zvýšiť

nájomné. Poukazovala aj na nedostatočné zistený skutkový stav v otázke zistenia trhovej

ceny nájomného a tvrdenia o jej bezdôvodnom odmietnutí uzavretia nájomnej zmluvy

a následnej aplikácii ustanovenia .

Navrhovatelia 1/, 2/ považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne

a preto navrhli dovolanie odporkyne v zmysle ako nedôvodné zamietnuť

Zároveň ju žiadali zaviazať na zaplatenie trov konania za jeden úkon právnej pomoci

z dôvodu, že vyjadrenie spracoval navrhovateľ 1/, ktorý je advokátom S.A.K.. Poukázali na

to, že na ich ponuku sa nevzťahovalo tzv. regulované nájomné. Rozhodnutie odvolacieho

súdu preto považovali za vecne správne a v celom rozsahu sa stotožnili s jeho dôvodmi vo

vyjadrení k dovolaniu podrobne rozoberali skutkový a právny stav veci a poukázali aj na to,

že odporkyňa 1/ im už byt odovzdala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie

odporkyne 1/ nie je dôvodné.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, že

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania

v zmysle vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného

významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto

prípade, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a b/

, môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým

v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti

dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú

do rámca pripusteného dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Keďže dovolateľka je oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti

ktorému bola prípustnosť dovolania založená výrokom odvolacieho súdu, len z dôvodu

uvedeného v ustanovení , preskúmal dovolací súd napadnutý

rozsudok len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Odvolací súd pripustil vo výroku svojho rozsudku dovolanie z dôvodu, že za otázku

zásadného právneho významu považoval skutočnosť, či v zmluve o nájme malo byť

dojednané regulované nájomné ako zákonom prípustnené nájomné. Podľa názoru

dovolacieho súdu regulované nájomné na takýto prípad nedopadá, ide o nájom bytu, ktorý

patrí fyzickej osobe (navrhovateľke 2/) a takýchto prípadov sa regulácia nájomného nedotýka

– viď v rozhodnom čase platný výmer Ministerstva financií SR č. R 1/1996 v znení

neskorších predpisov, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie

a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo

porušené ( ).

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa vlastník je v medziach zákona oprávnený

predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene

zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126

ods. 1 ).

Z ustanovenia spôsob výpočtu nájomného,

úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady,

v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje

osobitný právny predpis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že v až

§ 699 neupravuje spôsob výpočtu nájomného a spôsob jeho platenia; nevymedzuje ani

prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné a zmeniť ďalšie

podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie predpokladá,

že tieto otázky upraví osobitný právny predpis.

Z ustanovenia vyplýva, že zmluva o nájme bytu je

zmluva odplatná a dohoda o nájomnom (alebo dohoda o spôsobe jeho výpočtu) musí byť

obsiahnutá v nájomnej zmluve. Dohoda prenajímateľa a nájomcu o nájomnom nemôže byť

jednostranne menená (nájomné nemôže byť jednostranne zvýšené alebo znížené), pokiaľ sa

tak zmluvné strany nedohodli; prenajímateľ je oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, len

v prípadoch, ktoré ustanovuje osobitný právny predpis (pozri § 696 ods. 1 Občianskeho

zákonníka).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje predovšetkým na to, že Výnos

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003

č. o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa

regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani o cenách,

nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1

. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou. Už z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn.

zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo

občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji 2009 a bolo

publikované ako R 35/2009 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky vyplýva, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch

stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia

nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne

zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného.

Právo bývania v čase pôvodného rozhodovania Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn.

o vyprataní z nájmu bytu, upravovalo ustanovenie § 712 ods. 6 Občianskeho

zákonníka, ktorému v súčasnosti zodpovedá ustanovenie § 712c ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Z tejto úpravy vyplývalo, že ak neustanovuje inak, nájomca nie

je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená

zodpovedajúca bytová náhrada; spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú

náhradu.

Aj právny vzťah založený právom bývania je záväzkovým vzťahom (§ 488

), a to vzťahom, ktorý nielen svojim vznikom ( Občianskeho

zákonníka), ale aj obsahom (vo svojich právach a povinnostiach) priamo nadväzuje

na zaniknutý nájomný vzťah k bytu a s ním bezprostredne súvisí. Účelom tohto právneho

vzťahu je naplnenie ochrany nájmu bytu. Nájom bytu je chránený - porovnaj § 685 ods. 1

. Ochranu nájmu bytu nemožno zužovať, ale túto ochranu treba vidieť

v celom rozsahu zákonodarcom poskytnutých garancií, teda aj vo vymedzení prípadov, kedy

má nájomca (bývalý spoločný nájomca a podobne) právo na bytovú náhradu a v tejto

spojitosti aj právo na bývanie. Pri práve bývania ide o právny vzťah, ktorý je časovo

ohraničený (limitovaný); dĺžku jeho trvania ovplyvňuje predovšetkým oprávnený, ktorý má

zabezpečiť pre nájomcu náhradné bývanie (náhradný byt) - v danom kontexte posudzovanej

právnej veci zásadne rovnocenný náhradný byt s tým, ktorý mal nájomca vypratať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že ako súd

prvého stupňa, tak aj odvolací súd, dospeli v prejednávanej veci k správnemu právnemu

záveru o tom, že výška nájomného bola ponechaná na dohodu medzi účastníkmi konania a že

Výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky z 12.3.1996 č. R – 1/1996, ktorým sa

určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami v znení neskorších predpisov, ktorý bol zmenený

Opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 26.1.2001 č. R – 1/2001 sa

prejednávanej veci netýkajú. S ich závermi sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,

že v prejednávanej veci bolo predmetom konania v rámci vyriešenia otázky zániku nároku

na bytovú náhradu ako predbežnú otázku potrebné posúdiť námietky odporkyne 1/, týkajúce

sa výšky nájomného t.j. v rámci aplikácie ustanovenia .

Nejednalo sa preto o jednostranné zvýšenie nájmu v byte, ktorý mal byť vypratávaný, ale

o posúdenie nájomného v byte, ktorý bol v rámci uvedeného zákonného ustanovenia

ponúknutý odporkyni 1/ ako bytová náhrada. Preto bol správny právny záver odvolacieho

súdu o tom, že výška nájomného bola ponechaná na dohode účastníkov a v prípade ak

k dohode nedošlo, na výške obvyklej a nešlo o tzv. regulované nájomné.

Z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa 1/ nedôvodne napadla vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie zamietol podľa

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1, a ). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože im v dovolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Pokiaľ

vo vyjadrení k dovolaniu žiadali priznať odmenu trovy právneho zastúpenia za jeden úkon

právnej pomoci z dôvodu, že navrhovateľ 1/ je advokátom a členom Slovenskej advokátskej

komory, dovolací súd poukazuje na to, že tento sám bol účastníkom konania ako fyzická

osoba a jeho plná moc na zastupovanie navrhovateľky 2/ v dovolacom konaní ako advokátom

nebola v dovolacom konaní preukázaná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júna 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnost vyhotovenia : Adriána Borovská