Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2d4/362441.75fb91.pdf
PDF · 114.83 KB
No categories available
1Cdo/178/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 178/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov : 1/ A. E., bytom vo
V., 2/ E. F., bytom v K., 3/ M. F., bytom v K., 4/ M. F., bytom v B., 5/ O. Ţ., bytom v Š.,
6/ Š. E., bytom vo V., 7/ A. A., bytom v K., 8/ M. E., nar. X.X.X., bytom v K., 9/ A. E., nar.
X.X.X., bytom v K., v dovolacom konaní zastúpení JUDr. T. S., advokátom so sídlom v K.,
proti odporcovi : Z., so sídlom v K., o vydanie a vypratanie nehnuteľnosti vedenej na
Okresnom súde Košice II, sp. zn. 15C 1438/1995, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku
Krajského súdu z 9. júna 2009 sp. zn. 6Co/21/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 9. júna 2009 sp. zn. 6 Co 21/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia návrhom z 14.12.1995 sa domáhali uloženia povinnosti odporcovi
vydať im nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. registra „E", katastrálne územie J., Obec K.,
okres K. ako parcela X. - orná pôda s výmerou X.X.X. v rozsahu, v akom je podľa
identifikácie parciel, Správy katastra K. č.j. Kl: 6601/2008-V zo dňa 7.5.2008 súčasťou
parciel KN č.X.X.X. - záhrada, X.X.X. - ostatná plocha, X.X.X. záhrada a X.X.X. - záhrada, a
to v súlade s ust. § 126 Obč. zák. Návrh odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti (parcela č. X. - roľa s výmerou X.X.X., zapísaná na LV X., katastrálne územie
K.), ktorú niekedy v roku 1960 bez ich súhlasu, resp. bez súhlasu ich právnych predchodcov
vzalo do užívania JRD B. V roku 1967 bývalý ONV v Košiciach rozhodol o pridelení týchto
pozemkov pre zriadenie záhradiek, kde vyňal pôdu v rozsahu 7 ha z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu protiprávne, pretože mohol rozhodovať len o výmere do 5 ha a o pridelení do
trvalého užívania zväzu záhradkárov a o tejto skutočnosti navrhovateľov ako vlastníkov
neinformoval. Až v roku 1969 z listu CSOZZ zo dňa 8.4.1969 sa dozvedeli, kto je novým
užívateľom predmetnej parcely, kedy im bolo navrhované, aby parcelu odpredali pod hrozbou
vyvlastnenia, s čím právni predchodcovia navrhovateľov nesúhlasili a žiadali o pridelenie
časti parcely ako záhrady, ktorá žiadosť bola zamietnutá. Mestský národný výbor v Košiciach.
listom z 23.3.1972 zaujal odmietavé stanovisko k prevodu parcely na záhradkárov, o ktorú
požiadal Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz v Košiciach, takže tento zväz sa viac o
kúpu alebo vyvlastnenie nepokúšal, iba jednotliví záhradkári sa dožadovali individuálneho
predaja, čo navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia odmietli. S poukazom na tieto
skutočnosti navrhovatelia mali za to, že Z. , ako aj jednotliví užívatelia záhrad vytvorených na
ich pozemku, od začiatku boli uzrozumení s tým, že nie sú ich vlastníkmi, napriek tomu si
tam vystavali rôzne prístrešky, záhradné domčeky a oplotenia. Akékoľvek ich žiadosti o
vydanie aspoň časti pozemku boli bezúspešne a trpeli tento neoprávnený zásah do ich
vlastníctva až do roku 1990, kedy sa domáhali zrušenia trvalého užívania záhradkárskemu
zväzu cestou Obecného úradu Košice, cez samotný zväz, aj pozemkový úrad, nikdy sa však
nedočkali odpovede, všade sa domnievali, že sú reštituentmi a odporúčali jednať s odporcom,
ktorý trval na to, že má nárok na uzavretie nájomnej zmluvy k pozemku na ďalších 10 rokov.
Listom zo 6.12.1994 žiadali odporcu o vypratanie a vydanie nehnuteľnosti v súlade s ust. §
126 Obč. zák. a žiadali o oznámenie skutočných užívateľov - záhradkárov, ale odporca ich
žiadosť ignoroval.
Súd prvého stupňa vo výroku uvedeným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov a
zaviazal navrhovateľov v 1. až 9. rade uhradiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne trovy konania
k rukám ich právnej zástupkyne JUDr. J. K. vo výške 5.711,20 Sk do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie navrhovateľov potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu, zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a vec
v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa. Zároveň samostatným výrokom pripustil proti
svojmu rozsudku dovolanie v otázke, či navrhovatelia môžu uplatniť bez ohľadu na svoje
predchádzajúce reštitučné možnosti právo na vydanie nehnuteľnosti podľa všeobecných
predpisov, v danom prípade podľa § 126 Obč. zák., teda či je daná ich aktívna legitimácia
domáhať sa ochrany podľa reštitučných predpisov.
Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dostatočne
zistil skutkový stav veci a vecne správne rozhodol, pokiaľ návrh na vydanie nehnuteľností
zamietol, preto odvolací súd jeho rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v zamietavom
výroku potvrdil, keďže rozhodnutie je vecne správne v tomto výroku, aj keď z iných než
súdom prvého stupňa uvádzaných dôvodov. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, že navrhovatelia sú aktívne legitimovaní domáhať sa ochrany vlastníckeho
práva podľa ust. § 126 Obč. zák. a ohľadne tejto otázky dospel k inému záveru.
Uviedol, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sú síce evidovaní ako
spoluvlastníci sporných nehnuteľností na LV č.X. katastrálne územie J., Obec K., okres
K.(č.l. 207-208 spisu), avšak z obsahu dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa,
ako aj z dokazovania vykonaného pred odvolacím súdom a z prednesú navrhovateľky v 2.
rade na odvolacom pojednávaní vyplýva, že sporné nehnuteľnosti prevzal štát bez právneho
dôvodu, niekedy v roku 1960 a tieto boli v užívaní Štátneho majetku, národný podnik, B. (išlo
o zverenie majetku štátu do správy tejto poľnohospodárskej organizácie), ktorý ich následne
uvoľnil za účelom odovzdania do bezplatného užívania Československému ovocinársko-
záhradkárskemu zväzu v K. pre zriadenie záhradkárskej osady. K odňatiu poľnohospodárskej
pôdy (k jej prevzatiu štátom) došlo teda v tzv. rozhodnom období v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák.
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v znení neskorších predpisov a v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z., t.j. v období od
25.2.1948 do 1.1.1990, preto základnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci bolo posúdenie
otázky, či navrhovatelia môžu uplatniť bez ohľadu na svoje predchádzajúce reštitučné
možnosti právo na vydanie nehnuteľností podľa všeobecných predpisov, v danom prípade
podľa § 126 Obč. zák.. O prevzatí uvedených nehnuteľností štátom a ich disponovaní štátom
nepochybne svedčia listinné dôkazy, ktoré boli oboznámené aj na odvolacom pojednávaní a
ktoré preukazujú užívanie týchto nehnuteľností Štátnym majetkom, n.p., B. a preukazujú
rozhodovanie príslušným štátnym orgánom o ich užívaní a neoprávnené odňatie štátom tvrdia
aj sami navrhovatelia už v návrhu na začatie konania, ako aj v odvolaní proti rozsudku, v
ktorom výslovne uvádzajú, že pôvodným vlastníkom bola odňatá z užívania
poľnohospodárska pôda a odovzdaná do správy a užívania štátneho majetku na
poľnohospodárske účely. Pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo
na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z
dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb.
a § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003 Z.z.. Právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 zák. č.
229/91 Zb. môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 (§13 citovaného zákona) a právo
na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. môže oprávnená osoba
uplatniť do 31.12.2004, pričom neuplatnením práva v lehote právo zanikne (§ 5 zák. č.
Odvolací súd vyslovil názor, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia mohli si
uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa vyššie uvedených reštitučných zákonov a ak
tak neurobili (alebo ich požiadavke vyhovené nebolo), ich právo podľa týchto predpisov
zaniklo a vzhľadom na špeciálnu úpravu vylučujúcu požitie Občianskeho zákonníka bola tým
vylúčená aj ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva žalobou o vydanie veci
podľa Občianskeho zákonníka. Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že pozemky,
ktoré sú predmetom konania, netvoria poľnohospodársky pôdny fond v dôsledku ich vyňatia z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu rozhodnutím Okresného národného výboru v K. zo dňa
5.1.1967 a z toho dôvodu si nemohli uplatniť nárok na ich vydanie podľa reštitučných
zákonov. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že na nehnuteľnostiach, ktoré sú
predmetom konania, sú zriadené záhrady a aj ostatná plocha slúži účelom užívania záhrad,
ktoré pozemky tvoria poľnohospodársky pôdny fond v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 53/1966 Zb.,
ako aj § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992 Zb., teda pre posúdenie ich charakteru je rozhodujúci ich
faktický skutočný stav a tento bol rovnaký v čase nadobudnutia účinnosti oboch reštitučných
zákonov. Takáto obrana navrhovateľov je účelová aj vzhľadom na ich tvrdenie, že vyššie
uvedené rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach považujú za nezákonné a
nulitné, ktoré nemohlo vyvolať právne následky v ňom uvedené. Pri tomto ich stanovisku by
teda odňatá pôda stále mala tvoriť poľnohospodársky pôdny fond (aj keby faktický stav bol
iný).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia, žiadali
ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietali, že
rozhodnutie odvolacieho ako i prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení. Za nesprávny považovali predovšetkým názor , podľa ktorého ich považoval za
oprávnené osoby podľa zákona č. 229/1991 Zb., resp. zák. č. 503/2003 Z.z. a ich právo na
vydanie nehnuteľností za reštitučný nárok podľa uvedených reštitučných zákonov. Trvali na
tom, že svoje vlastnícke právo nikdy nestratili. Poukázali na to, že pri výklade , ktorý
uskutočnil odvolací súd by zákon č. 64/1997 Z.z. o užívaní pozemkov v zriadených
záhradkárskych osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim bol neaplikovateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods.
1 O.s.p.), vychádzal z toho, že podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho
súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
zásadného právneho významu. Ak odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre
ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a
vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je
oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta
V prejednávanej veci sa odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, či navrhovatelia
môžu uplatniť bez ohľadu na svoje predchádzajúce reštitučné možnosti právo na vydanie
nehnuteľnosti podľa všeobecných predpisov, v danom prípade podľa § 126 Obč. zák., teda či
je daná ich aktívna legitimácia domáhať sa ochrany podľa reštitučných predpisov.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zásade jednotná v tom, že
všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi,
ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až
(len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex specialis na daný
prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis
nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok NS SR z 29.4.1998 sp.zn.
2Cdo 1/98, rozsudok NS SR z 20.augusta 1999, sp.zn. 5Cdo 36/99). Reštitučné zákony svojou
špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku
použitia všeobecných právnych predpisov“.
Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov ( resp. zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k
pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov) upravuje vzťahy oprávnených a povinných osôb pri zmierňovaní následkov
niektorých majetkových krívd voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ku
ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989 prechodom vecí na štát alebo inú právnickú osobu
na základe niektorého reštitučného titulu. Právna úprava vychádza z domnienky, že vec prešla
v rozhodnom období na štát, v prípadoch v zákone vymedzených, pričom oprávnené osoby,
ktoré si uplatnili nárok (v prekluzívnej lehote) podľa týchto predpisov, stali sa vlastníkmi veci
až jej vydaním. Náprava (zmiernenie) krívd podľa tohto reštitučného zákona je teda prípustná
len vo vecnom a časovom rozsahu ním vymedzenom.
Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov súčasne obsahuje aj právnu
úpravu užívacích inštitútov. Jedným z nich je aj nájom vytvorený ex lege v zmysle
§ 22. Nájom pozemkov, na ktorých bola zriadená záhradkárska osada upravoval odsek 3
uvedeného ustanovenia do 25.3.1997, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 64/1997 Z.z. o
užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.
Následne uvedeným zákonom bolo upravené užívanie pozemkov v zriadených záhradkových
osadách na základe nájomného vzťahu zriadeného týmto zákonom a postup obvodných
pozemkových úradov, vlastníkov pozemkov v zriadených záhradkových osadách nájomcov a
užívateľov pozemkov v zriadených záhradkových osadách a Slovenského pozemkového
fondu v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu na účely vyporiadania
vlastníctva k pozemkom v zriadených záhradkových osadách.
V danom prípade navrhovatelia sú vlastníkmi dotknutých pozemkov, svoje vlastnícke
právo k nim nikdy nestratili (tieto skutočnosti v konaní neboli sporné). Nebolo preto správne
aplikovať na danú vec ustanovenia reštitučného predpisu týkajúceho sa navrátenia
vlastníckeho práva a zaoberať sa jeho konkurenciou vo vzťahu k všeobecnej úprave podľa
občianskeho zákonníka. V danej veci ide o pozemky vlastnícky patriace navrhovateľom,
ktorých užívanie je im znemožnené, pretože sú na nich zriadené záhradky. Pokiaľ sa
navrhovatelia domáhali vydania svojich pozemkov, z titulu ochrany vlastníckeho práva bolo
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či toto ich vlastníctvo nie je obmedzené v dôsledku
existencie iného práva. V danom prípade existenciou jedného z užívacích inštitútov
upravených v ustanovení § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku , resp. v zákone č. 64/1997 Z.z. o užívaní pozemkov v
zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolanie navrhovateľov je dôvodné. Preto nezostalo, než
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a aj dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Hrčková Marta