Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)2e2/367314.ec3f30.pdf
PDF · 110.59 KB
No categories available
3Cdo/30/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 30/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., so sídlom v B., proti
žalovaným 1/ A. Š., bývajúcemu v S., 2/ E. Š., bývajúcej v B., obom zastúpeným JUDr. D. P.,
advokátom so sídlom v B., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 7 C 356/2006, o dovolaní žalovaných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 28. októbra 2009, sp. zn. 2 Co 232/2009, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. októbra 2009, sp. zn. 2 Co 232/2009
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 3. apríla 2007, č.k. 7 C 356/2006-25 zaviazal
žalovaných vypratať trojizbový družstevný byt č. X. na piatom poschodí bytového domu na
K. ulici č. X. v B. do troch dní od právoplatnosti rozsudku bez nároku na bytovú náhradu a
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 000,- Sk. Rozhodnutie vo veci samej založil na
zistení, že nájom bytu žalovanými zanikol výpoveďou zo strany žalobcu po tom, ako žalovaní
neplatením nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu naplnili výpovedný dôvod
v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. októbra 2009, sp. zn. 2 Co 232/2009
odvolanie žalovaných proti uvedenému rozsudku odmietol ako oneskorene podané. Argument
žalovaného 1/, že na adrese K. X. sa zdržiava len výnimočne, a teda nemal možnosť prevziať
tam doručované súdne zásielky, neuznal, nakoľko žalovaný 1/ túto skutočnosť nijako
nepreukázal a zo spisu nevyplývala. Ak aj žalovaný 1/ prevzal rozsudok (osobne zo spisu
súdu prvého stupňa) až 27. novembra 2007, lehota na podanie odvolania mu uplynula
12. decembra 2007, pričom právny zástupca žalovaných podal odvolanie na poštu až
29. septembra 2009. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, táto v odvolaní sama potvrdila, že na K. X.
býva, a neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala pochybnosti o nedodržaní podmienok
pre náhradné doručenie jej určených zásielok.
Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalovaní dovolanie, ktoré
odôvodnili ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Predovšetkým namietali, že súd
prvého stupňa nepreveroval správnosť ich označenia v žalobnom návrhu. Ak by tak urobil,
zistil by, že na žalobcom uvedenej adrese ich bydliska (K. X.) býva len žalovaná 2/; žalovaný
1/ sa na nej zdržiava len výnimočne a býva v S.. Preto mu na K. X. nemohla byť náhradne
doručená ani výpoveď nájmu bytu, ani žiadna zo súdnych zásielok. K splneniu podmienok
náhradného doručenia u oboch žalovaných nedošlo aj z dôvodu, že im neboli zanechávané
upovedomenia o opätovnom doručovaní a uložení zásielok. Za týchto okolností nemohol
rozsudok súdu prvého stupňa vôbec nadobudnúť právoplatnosť; odvolací súd ich však
neuznal. Nie je tiež správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého žalovaný 1/ mohol po
osobnom prevzatí rozsudku zo spisu súdu prvého stupňa podať odvolanie do 15 dní od jeho
prevzatia, nakoľko nešlo o doručenie v súlade so zákonom, a na rozsudku bol už vyznačený
dátum právoplatnosti a vykonateľnosti. Pokiaľ ide o samotnú výpoveď nájmu bytu, žalovaní
ešte v rámci výpovednej lehoty zaplatili dlžné nájomné a úhrady spojené s jeho užívaním, čím
dôvod výpovede odpadol; súdy im ale neumožnili túto skutočnosť preukázať. Tým, že bez
splnenia zákonom stanovených podmienok konali v ich neprítomnosti, porušili viaceré ich
procesné i ústavné práva, a odňali im možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov žiadali dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd
a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Keďže dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky
niektorého z vyššie uvedených uznesení, dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia,
skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku i uzneseniu) odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia
nenamietali a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Dovolatelia tvrdia, že konanie pred súdmi oboch nižších stupňov je postihnuté vadou
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ku ktorej došlo tým, že súd prvého stupňa napriek nesplneniu
zákonných podmienok pre účinnosť náhradného doručenia prejednal a rozhodol vec v ich
neprítomnosti, a odvolací súd namiesto odstránenia uvedeného pochybenia založil na ňom
svoje (nesprávne) rozhodnutie o odmietnutí odvolania.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký
(vadný) postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom
môže dôjsť tak činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ako aj samotným rozhodnutím.
O taký prípad ide aj vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie ako oneskorene podané
(§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p. sa odvolanie podáva do 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Z citovaného ustanovenia vyplýva,
že skutočnosťou určujúcou začiatok lehoty na podanie odvolania je deň doručenia rozsudku
súdu prvého stupňa.
V prejednávanej veci dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania vychádzal
z ustanovenia § 47 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom do 15. októbra 2008 (ďalej len „§ 47
ods. 1, 2 O.s.p.“), podľa ktorého do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak
ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa
má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho
vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú
v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.
Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto
lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Pri doručovaní písomností súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje
doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená
doručenka, zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením
§ 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak.
Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ
doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené,
či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade je povinnosťou
súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka,
ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného
tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník
konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu
o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste
doručenia v čase doručovania zdržoval.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že súd prvého stupňa na pojednávaní
konanom 3. apríla 2007 vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti žalovaných po tom, ako sa
mu vrátili súdne zásielky obsahujúce predvolania pre žalovaných s oznámením, že žalovaní si
ich v odbernej lehote neprevzali (č.l. 22, 24 spisu). Rozsudok doručoval žalovaným poštou.
Podľa doručeniek pripojených k č.l. 26 spisu boli obe rozsudok obsahujúce zásielky prvý raz
žalovaným (neúspešne) doručované 16. apríla 2007, kedy im boli zanechané i oznámenia
pošty o opakovanom doručení zásielok. Opakované doručenie bolo vykonané 17. apríla 2007;
v ten istý deň boli obe zásielky uložené na pošte.
V súvislosti s námietkou žalovaných o nesplnení zákonného predpokladu pre
účinnosť náhradného doručenia, ktorým je ich zdržiavanie sa v mieste doručenia, dovolací
súd poukazuje na to, že úpravou možnosti náhradného doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p.
zákonodarca nepochybne sledoval cieľ odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej
bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy
v konaní alebo dokonca zmariť konanie, a zabezpečiť tak plynulý priebeh občianskeho
súdneho konania. Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie však vychádza
z toho, že adresát sa v čase doručenia (v určitý konkrétny deň) v mieste doručenia fakticky
zdržiava a z tohto dôvodu má možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom
doručení prevziať alebo vyzdvihnúť.
Okolnosť, že žalovaní sa v dňoch doručovania súdnych zásielok v mieste doručenia –
na K. X. v B. – skutočne zdržovali, ale doručenky nepotvrdzujú (neosvedčujú), pretože žiaden
takýto údaj na nich uvedený nie je (doručenky neobsahujú predtlač so slovami „hoci sa
v mieste doručenia zdržuje“). Keďže žalovaní zákonné doručenie vyššie uvedených zásielok
súdu prvého stupňa namietali, povinnosťou odvolacieho súdu bolo vykonať na zistenie tejto
okolnosti šetrenie.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky predpokladá, že účastníkom súdneho konania sa táto ochrana dostane
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu
ochranu. Preto aj všeobecný súd je povinný vykladať a používať ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu
bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy
majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne; v záujme zabezpečenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam, resp. podmienkam
(čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na jeho
význam v právnom štáte však pre záver o nesplnení týchto podmienok nestačí iba pochybnosť
o ich splnení, naopak, mimo rozumných pochybností musí byť preukázané ich nesplnenie.
Pokiaľ teda všeobecný (odvolací) súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej
procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných
pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok (v tomto prípade
odvolanie) v zákonnej lehote podaný bol (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I ÚS 119/07).
Ostatnými námietkami dovolateľov týkajúcimi sa vád konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. sa dovolací súd vzhľadom na dôvod, pre ktorý došlo k zrušeniu rozsudku
odvolacieho súdu, nezaoberal.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znovu o trovách pôvodného
i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. júla 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková