Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9a3/375323.ddd1fc.pdf
PDF · 182.38 KB
No categories available
2Sžh/3/2010
Najvyšší súd 2Sžh/3/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého
a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: J. R., zastúpeného JUDr. I. G.,
advokátom, proti žalovanému: Predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 270-
2007 II/170-2009 zo dňa 1. októbra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 1Scud/17/2009-40 zo dňa 21. apríla 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1Scud/17/2009-40 zo dňa 21. apríla 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. POZ 270-2007 II/170-2009 zo dňa 1. októbra 2009 v spojení s rozhodnutím správneho
orgánu prvého stupňa Úradu priemyselného vlastníctva SR č. POZ 207-2007 zo dňa
29. februára 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol žalobný návrh
žalobcu, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný
v rozkladovom konaní zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu
priemyselného vlastníctva SR č. POZ 270-2007 zo dňa 29.2.2008, ktorým prvostupňový
správny orgán podľa § 8 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“) v nadväznosti na § 2
ods. 1 písm. b), c), d) a e) tohto zákona zamietol prihlášku ochrannej známky s názvom
K. M. zo 7.2.2007 prihlasovateľa J. R.. Krajský súd takto rozhodol keď dospel k záveru,
že v danom prípade nedošlo k prekonaniu zápisnej výluky v súvislosti s § 2 ods. 2
zákona o ochranných známkach, prihlásené označenie nezískalo príznačnosť pre tovary
a služby, pre ktoré bolo prihlásené. Dôvodil, že prihlásené označenie „K. M.“ nezískalo
príznačnosť pre tovary a služby, pre ktoré bolo prihlásené, pretože príznačnosť možno
kvalifikovať ako schopnosť označenia identifikovať v očiach spotrebiteľskej verejnosti
tovary alebo služby pod týmto označením šírené, získanú intenzívnou obchodnou
a propagačnou činnosťou v určitom priestore a čase, keď označenie samotné
rozlišovaciu spôsobilosť nemá. Žalobca v priebehu správneho konania podľa názoru
krajského súdu nepreukázal takú intenzitu používania prihlasovaného označenia pred
podaním prihlášky, aby prekonal jeho slabú rozlišovaciu spôsobilosť a dokázal, že
prihlasované označenie je spotrebiteľom vnímané len vo vzťahu k prihlasovateľovi
a jeho tovarom či službám. Príznačnosť mal žalobca preukázať pred podaním prihlášky
vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky a k slovenskému spotrebiteľovi a vzhľadom
na dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy len faktúra, na ktorej bol preukázaný
len jeden odberateľ – P. J. – T. S. a v konaní nebolo preukázané, žeby sa tovary dostali
do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou. Pokiaľ žalobca poukazoval
v žalobe na iné obdobné prípady kedy došlo k zápisu ochranných známok do registra
ochranných známok, tak krajský súd k tomu uviedol, že je potrebné prihliadať na
špecifiká jednotlivých prípadov, na odlišnosť konaní vo veciach ochranných známok,
ktoré sú dané iným skutkovým stavom, keď išlo o kombinované ochranné známky
a pod. a skutočnosť, že správny orgán v podobnej veci rozhoduje inak, sama osebe nie je
dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutia správnych orgánov
ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na to,
že sa pridržiava doteraz všetkých vykonaných úkonov a tvrdení a osobitne nad rámec
argumentov uvedených v dôvodoch rozkladu a žalobe musí poukázať na to, že krajský
súd porušil ustálenú súdnu prax v Slovenskej republike a tiež Európskeho súdu
pre ľudské práva, keď mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k žalobe, čím bolo porušené
jeho právo na spravodlivý proces a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež
pri posudzovaní rozlišovacej spôsobilosti krajský súd neprihliadol na to, že prihlasované
označenie je potrebné posudzovať pre každú jednotlivú službu alebo tovar samostatne
a bez bližšieho iba prevzal argumentáciu žalovaného, vyslovil všeobecné tézy,
ktoré nikto nenamietal a o veci rozhodol. Jeho rozhodnutie nie je presvedčivé
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa nevysporiadal
s ustanoveniami zákona o ochranných známkach týkajúcich sa priemerného spotrebiteľa
(verejnosti alebo spotrebiteľskej verejnosti). Poukázal na to, že verejnosť, ktorá
nakupuje jeho výrobky nemá vôbec nič spoločné s verejnosťou v televíznej relácii
„Aj múdry schybí“ i keď i títo spoluobčania kupujú jeho výrobky. Poukázal na to,
že pri rozhodovaní o službách v triede 35 súd zamietol i jeho návrh na zapísanie služieb,
ktoré nijako nesúviseli s krémami (dovozná a vývozná agentúra a pod.) s poukázaním na
to, žeby okrem iného mohli dovážať a vyvážať krém – K. M. a tak vraj klamať
spotrebiteľa. Podľa žalobcu táto skutočnosť je v úplnom rozpore s doterajšou praxou.
Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, žeby jeho výrobok pod označením „K. M.“
nemal rozlišovaciu spôsobilosť. Taktiež vytýkal krajskému súdu, že neprihliadol pri
preukazovaní vžitosti na ustanovenie zákona o licenciách, pretože ak je možné
poskytnúť pre iného licenciu na označenie, tak v zmysle ustálenej praxe je možné
i započítať do vžitosti používanie takéhoto označenia.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že v dôsledku tej
skutočnosti, že žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe nemohlo
u neho dôjsť k odňatiu práva na spravodlivý proces, pretože žalobca sa zúčastnil
pojednávania na krajskom súde a mal možnosť vyjadriť sa ku všetkému na čo žalovaný
poukázal jednak vo vyjadrení k žalobe ako aj na pojednávaní. Naviac žaloba obsahovala
najmä argumenty, ktoré boli obsahom rozkladu a teda aj vyjadrenie k žalobe
poukazovalo na skutočnosti už skôr uvedené. Naviac podľa žalovaného žiadne
ustanovenie zákona neukladá súdu zákonnú povinnosť zaslať jednej sporovej
strane vyjadrenie druhej sporovej strany. Podľa žalovaného pokiaľ žalobca
namietal, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
tak v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sžo/150/2009, z dôvodov ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé
súdne konanie. Taktiež žalobca v odvolaní neuviedol, aký vplyv by malo výslovné
posúdenie „priemerného spotrebiteľa“ súdom na samotné rozhodnutie súdu a preto
žalovaný považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Napriek tomu, že sa krajský
súd v dôvodoch rozsudku otázkou priemerného spotrebiteľa vyslovene nezaoberá, tak
táto otázka je vždy obsiahnutá v posúdení existencie prekážok zápisnej spôsobilosti
podľa § 2 ods. 1 zákona o ochranných známkach. V konaniach o zápise ochranných
známok do registra je rozhodný okruh spotrebiteľov, ktorým sú prihlásené tovary alebo
služby určené, pretože práve vo vzťahu k týmto spotrebiteľom sa posudzuje,
či prihlasované označenie nie je bez rozlišovacej spôsobilosti, či nie je klamlivé a pod.
Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne predvídateľnosti rozhodnutí žalovanému poukázal
žalovaný na to, že z právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 23S/91/2005 a 1Scud/18/2008 ale aj z európskej judikatúry (rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci T-139/08) vyplýva, že zákonnosť rozhodnutí sa má posudzovať
výlučne na základe hmotnoprávnych ustanovení vo veciach ochranných známok a nie
na základe skoršej rozhodovacej praxe úradu. Taktiež žalovaný má za to, že prihlásené
služby bude spotrebiteľ vnímať v súvislosti s vlastnosťami a účelom tovarov, s ktorými
sa obchoduje v rámci uvedených služieb, pričom služby takto označené vo vzťahu
k tovarom, ktoré síce nie sú špecifikované ale sú zatriedené v triedach 29, 30, 31, 32
a 33 môžu pôsobiť aj klamlivo. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nič nebráni označiť
svoj produkt slovným spojením „K. M.“, resp. „K. M.“, tak aby spotrebiteľovi bolo
zrejmé, čo môže očakávať v spotrebiteľskom balení, avšak toto označenie nie je
spôsobilé na zápis do registra ochranných známok a malo by ostať „voľné“ aj pre iné
subjekty, ktoré na trh uvádzajú M. s obsahom pagaštanu K.. Čo sa týka námietky
žalobcu, že súd pri preukazovaní vžitosti prihláseného označenia neprihliadol na
ustanovenia zákona č. 55/1997 Z.z. o licenciách, tak žalovaný poukázal na to, že
žalobca v podanej žalobe nepoukazoval na ustanovenia § 30 zákona o licenciách, ktoré
upravuje licencie a rovnako tak neurobil ani v podanom rozklade. Žalovaný taktiež
poukázal na to, že žalobca v konaní pred žalovaným predložil len dve faktúry
z relevantného obdobia pred podaním prihlášky prihláseného označenia z roku 2006, na
ktorých je uvedená firma P. J. – T. S. ako odberateľ, pričom nebolo preukázané následné
naviazanie na širšiu slovenskú spotrebiteľskú verejnosť. Len na základe týchto faktúr
(bez ohľadu na množstvo výrobkov dodaných odberateľovi) nemožno dospieť k záveru,
že prihlásené označenie v dôsledku intenzívnej obchodnej a propagačnej činnosti
nadobudlo v očiach slovenskej verejnosti schopnosť identifikovať tovary a služby
nárokované žalobcom. Podľa žalovaného ďalšie dôkazy, ktoré žalobca predložil
v správnom konaní, taktiež nepreukazujú nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti
prihláseného označenia pred podaním prihlášky, keďže z nich nevyplýva datovanie do
obdobia pred podaním prihlášky prihláseného označenia, resp. osvedčenie týchto
skutočností spadajúcich do tohto obdobia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného
skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku žalobcu ohľadne hodnotenia
dôkazov zisťoval, či konanie pred správnymi orgánmi bolo vedené takým procesným
postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané
spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Žalobca si podal na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
prihlášku slovnej ochrannej známky „K. M.“, ktorá prihláška bola žalobcovi Úradom
priemyselného vlastníctva SR zamietnutá ako nedôvodná a s príslušnými rozhodnutiami
vydanými v inštančnom postupe Úradom priemyselného vlastníctva sa stotožnil
v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p. i krajský súd, keď sa
stotožnil s právnym názorom správnych orgánov, že v danom prípade navrhnuté
označenie nespĺňa rozlišovaciu spôsobilosť.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o ochranných známkach, ochranná známka je akékoľvek
označenie, ktoré možno graficky znázorniť a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných
mien, písmená, číslice, kresby, tvar výrobku alebo jeho obal, prípadne ich vzájomné
kombinácie spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb
inej osoby, zapísané do registra ochranných známok.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o ochranných známkach, za ochrannú známku nemožno
uznať označenie, ktoré
a/ nespĺňa podmienky podľa § 1,
b/ nemá rozlišovaciu spôsobilosť,
c/ tvoria výlučne značky alebo údaje slúžiace v obchode na určenie druhu, akosti,
množstva, účelu, hodnoty, zemepisného miesta pôvodu, alebo iných vlastností tovarov,
alebo služieb, prípadne času výroby tovarov či poskytnutia služieb,
d/ pozostáva výlučne zo značiek alebo označení obvyklých v bežne používanom
jazyku, alebo používaných v obchodných zvyklostiach,
f/ môže klamať verejnosť, najmä o povahe, akosti, alebo o zemepisnom pôvode
tovarov alebo služieb,
Podľa § 8 ods. 1 zákona o ochranných známkach, úrad preskúma, či prihláška
spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym
predpisom, vydaným na vykonanie tohto zákona.
Podľa § 8 ods. 3 zákona o ochranných známkach, ak prihlásené označenie
nespĺňa podmienky podľa § 1 až 3, úrad prihlášku zamietne. Pred rozhodnutím
o zamietnutí prihlášky, úrad musí umožniť prihlasovateľovi vyjadriť sa k dôvodom,
na ktorých základe sa má prihláška zamietnuť.
V danom prípade ako vyplýva z obsahu administratívnych rozhodnutí žalovaného
tak krajský súd sa stotožnil s jeho právnym názorom i v tom, že žalobca v priebehu
správneho konania nepreukázal takú intenzitu používania prihlasovaného označenia
pred podaním prihlášky, aby prekonal jeho slabú rozlišovaciu spôsobilosť a dokázal,
že prihlasované označenie je spotrebiteľom vnímané len vo vzťahu k prihlasovateľovi
a jeho tovarom, či službám a že príznačnosť mal preukázať žalobca pred podaním
prihlášky vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky a k slovenskému spotrebiteľovi
a že vzhľadom na dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy len faktúra, na ktorej
bol preukázaný len jeden odberateľ P. J. – T. S. a v konaní nebolo preukázané, že by sa
príslušné tovary dostali do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou.
Najvyšší súd SR v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje i na argumentáciu
Úradu priemyselného vlastníctva SR v dôvodoch jeho rozhodnutia, kde poukazuje na to,
že v súvislosti s predmetnou prihláškou žalobcu vykonal príslušný prieskum trhu, avšak
z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise žalovaného ako
i v spise krajského súdu sa žiadne takéto podkladové dôkazné prostriedky k rozhodnutiu
žalovaného nenachádzajú. Odvolaciemu súdu teda nie je dostatočne preto zrejmé, akým
spôsobom žalovaný v priebehu správneho konania vykonal príslušné dokazovanie
ohľadne intenzity používania prihlasovaného označenia pred podaním prihlášky,
keď žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatuje, že mal na túto skutočnosť
vykonať i príslušný prieskum trhu.
V zmysle ust. § 37 zákona o ochranných známkach, na konanie vo veciach
ochrannej známky sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ust.
§ 19, 23, 28 až 30, § 32 až 34, § 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.
Pokiaľ v danom prípade krajský súd ako i žalovaný konštatovali, že vzhľadom na
dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy zo strany žalobcu len faktúra, na ktorej
bol preukázaný jeden odberateľ a to - P. J. – T. S., a že žalobca nepreukázal, že by sa
príslušné tovary dostali do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou, tak
odvolací súd je toho názoru, že bez skúmania ďalších skutočností v súvislosti
s uvedeným odberateľom, nie je možné dospieť zatiaľ k čo najobjektívnejším
skutočnostiam pre vyslovenie záveru, či žalobca preukázal dostatočnú rozlišovaciu
spôsobilosť, resp. či rozlišovacia spôsobilosť je slabého charakteru, ako to konštatuje
krajský súd. Zo spisového materiálu správneho orgánu však vyplýva, že v danom
prípade mal žalobca pred podaním prihlášky ako prihlasovateľ predložiť dve faktúry vo
vzťahu k uvedenému subjektu a to P. J. – T. S., z ktorých vyplýva, že sa malo jednať
o viac ako 5000 ks výrobkov v prvom prípade a v druhom fakturovanom prípade o viac
ako 6100 ks výrobkov označenia „K. M.“. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za
potrebné konštatovať, že žalovaný v rozkladovom konaní rozhodoval dňa 1. októbra
2009, avšak v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, že by žalovaný
verifikoval príslušným spôsobom tvrdenia žalobcu o tom, že predmetné výrobky pod
týmto označením nadobudli dostatočnú rozlišovaciu schopnosť i v Slovenskej republike,
keď oslovili spotrebiteľov a keď argumentoval i tým, že bežný spotrebiteľ vie rozlíšiť
tieto výrobky od výrobkov iných spotrebiteľov, pretože podstatne vzrástol dopyt po
týchto výrobkoch. Žalobca taktiež poukazoval, že v danom prípade slovenský odberateľ
výrobkov P. J. – T. S. následne distribuuje predmetné výrobky po celom Slovensku,
nakoľko tento distribútor má veľkoobchod s uvedenými tovarmi. V danom prípade
preto i podľa názoru odvolacieho súdu nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia ani
tá skutočnosť, že P. J. – T. S. bol jediným subjektom pred podaním predmetnej
prihlášky ochrannej známky, ktorý odoberal predmetné výrobky od prihlasovateľa J. R.
Podľa § 40b ods. 2 zákona o ochranných známkach, úrad vykonáva dokazovanie
a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.
Z uvedeného vyplýva, že správne orgány, ktoré rozhodovali v inštančnom
postupe dostatočným spôsobom transparentne nevyhodnotili jednotlivé dôkazné
prostriedky a zatiaľ vyslovený právny názor, že žalobca nepreukázal v priebehu
správneho konania dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť prihlasovaného označenia
pred podaním prihlášky je podľa názoru odvolacieho súdu bez vykonania ďalšieho
náležitého dokazovania nepresvedčivý a predčasný. Ako vyplýva z rozhodnutí
správnych orgánov tak ušla pozornosti správnych orgánov i konštatácia žalobcu,
že predmetnú ochrannú známku má zapísanú i v Českej republike, kde mu predmetnú
prihlášku posudzoval český úrad a to podľa rovnakých alebo podobných ustanovení
národných zákonov.
O uvedenej skutočnosti sa nachádzajú v administratívnom spise i listinné dôkazné
prostriedky, ktoré však zostali zo strany správnych orgánov nepovšimnuté.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu v zmysle ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil a rozhodnutia správnych orgánov zrušil
a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 224 ods. 1, 2 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
keď účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Žalobca napriek úspechu v odvolacom
konaní si trovy konania vôbec nevyčíslil a žalovanému správnemu orgánu náhrada trov
konania neprináleží. Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 13. júla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová