Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžh/3/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého

a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: J. R., zastúpeného JUDr. I. G.,

advokátom, proti žalovanému: Predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva

Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 270-

2007 II/170-2009 zo dňa 1. októbra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici č.k. -40 zo dňa 21. apríla 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. -40 zo dňa 21. apríla 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. POZ 270-2007 II/170-2009 zo dňa 1. októbra 2009 v spojení s rozhodnutím správneho

orgánu prvého stupňa Úradu priemyselného vlastníctva SR č. POZ 207-2007 zo dňa

29. februára 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol žalobný návrh

žalobcu, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný

v rozkladovom konaní zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu

priemyselného vlastníctva SR č. POZ 270-2007 zo dňa 29.2.2008, ktorým prvostupňový

správny orgán podľa o ochranných známkach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v nadväznosti na

ods. 1 písm. b), c), d) a e) tohto zákona zamietol prihlášku ochrannej známky s názvom

K. M. zo 7.2.2007 prihlasovateľa J. R.. Krajský súd takto rozhodol keď dospel k záveru,

že v danom prípade nedošlo k prekonaniu zápisnej výluky v súvislosti s § 2 ods. 2

, prihlásené označenie nezískalo príznačnosť pre tovary

a služby, pre ktoré bolo prihlásené. Dôvodil, že prihlásené označenie „K. M.“ nezískalo

príznačnosť pre tovary a služby, pre ktoré bolo prihlásené, pretože príznačnosť možno

kvalifikovať ako schopnosť označenia identifikovať v očiach spotrebiteľskej verejnosti

tovary alebo služby pod týmto označením šírené, získanú intenzívnou obchodnou

a propagačnou činnosťou v určitom priestore a čase, keď označenie samotné

rozlišovaciu spôsobilosť nemá. Žalobca v priebehu správneho konania podľa názoru

krajského súdu nepreukázal takú intenzitu používania prihlasovaného označenia pred

podaním prihlášky, aby prekonal jeho slabú rozlišovaciu spôsobilosť a dokázal, že

prihlasované označenie je spotrebiteľom vnímané len vo vzťahu k prihlasovateľovi

a jeho tovarom či službám. Príznačnosť mal žalobca preukázať pred podaním prihlášky

vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky a k slovenskému spotrebiteľovi a vzhľadom

na dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy len faktúra, na ktorej bol preukázaný

len jeden odberateľ – P. J. – T. S. a v konaní nebolo preukázané, žeby sa tovary dostali

do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou. Pokiaľ žalobca poukazoval

v žalobe na iné obdobné prípady kedy došlo k zápisu ochranných známok do registra

ochranných známok, tak krajský súd k tomu uviedol, že je potrebné prihliadať na

špecifiká jednotlivých prípadov, na odlišnosť konaní vo veciach ochranných známok,

ktoré sú dané iným skutkovým stavom, keď išlo o kombinované ochranné známky

a pod. a skutočnosť, že správny orgán v podobnej veci rozhoduje inak, sama osebe nie je

dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutia správnych orgánov

ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na to,

že sa pridržiava doteraz všetkých vykonaných úkonov a tvrdení a osobitne nad rámec

argumentov uvedených v dôvodoch rozkladu a žalobe musí poukázať na to, že krajský

súd porušil ustálenú súdnu prax v Slovenskej republike a tiež Európskeho súdu

pre ľudské práva, keď mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k žalobe, čím bolo porušené

jeho právo na spravodlivý proces a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež

pri posudzovaní rozlišovacej spôsobilosti krajský súd neprihliadol na to, že prihlasované

označenie je potrebné posudzovať pre každú jednotlivú službu alebo tovar samostatne

a bez bližšieho iba prevzal argumentáciu žalovaného, vyslovil všeobecné tézy,

ktoré nikto nenamietal a o veci rozhodol. Jeho rozhodnutie nie je presvedčivé

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa nevysporiadal

s ustanoveniami týkajúcich sa priemerného spotrebiteľa

(verejnosti alebo spotrebiteľskej verejnosti). Poukázal na to, že verejnosť, ktorá

nakupuje jeho výrobky nemá vôbec nič spoločné s verejnosťou v televíznej relácii

„Aj múdry schybí“ i keď i títo spoluobčania kupujú jeho výrobky. Poukázal na to,

že pri rozhodovaní o službách v triede 35 súd zamietol i jeho návrh na zapísanie služieb,

ktoré nijako nesúviseli s krémami (dovozná a vývozná agentúra a pod.) s poukázaním na

to, žeby okrem iného mohli dovážať a vyvážať krém – K. M. a tak vraj klamať

spotrebiteľa. Podľa žalobcu táto skutočnosť je v úplnom rozpore s doterajšou praxou.

Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, žeby jeho výrobok pod označením „K. M.“

nemal rozlišovaciu spôsobilosť. Taktiež vytýkal krajskému súdu, že neprihliadol pri

preukazovaní vžitosti na ustanovenie zákona o licenciách, pretože ak je možné

poskytnúť pre iného licenciu na označenie, tak v zmysle ustálenej praxe je možné

i započítať do vžitosti používanie takéhoto označenia.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že v dôsledku tej

skutočnosti, že žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe nemohlo

u neho dôjsť k odňatiu práva na spravodlivý proces, pretože žalobca sa zúčastnil

pojednávania na krajskom súde a mal možnosť vyjadriť sa ku všetkému na čo žalovaný

poukázal jednak vo vyjadrení k žalobe ako aj na pojednávaní. Naviac žaloba obsahovala

najmä argumenty, ktoré boli obsahom rozkladu a teda aj vyjadrenie k žalobe

poukazovalo na skutočnosti už skôr uvedené. Naviac podľa žalovaného žiadne

ustanovenie zákona neukladá súdu zákonnú povinnosť zaslať jednej sporovej

strane vyjadrenie druhej sporovej strany. Podľa žalovaného pokiaľ žalobca

namietal, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,

tak v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , z dôvodov ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé

súdne konanie. Taktiež žalobca v odvolaní neuviedol, aký vplyv by malo výslovné

posúdenie „priemerného spotrebiteľa“ súdom na samotné rozhodnutie súdu a preto

žalovaný považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Napriek tomu, že sa krajský

súd v dôvodoch rozsudku otázkou priemerného spotrebiteľa vyslovene nezaoberá, tak

táto otázka je vždy obsiahnutá v posúdení existencie prekážok zápisnej spôsobilosti

podľa . V konaniach o zápise ochranných

známok do registra je rozhodný okruh spotrebiteľov, ktorým sú prihlásené tovary alebo

služby určené, pretože práve vo vzťahu k týmto spotrebiteľom sa posudzuje,

či prihlasované označenie nie je bez rozlišovacej spôsobilosti, či nie je klamlivé a pod.

Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne predvídateľnosti rozhodnutí žalovanému poukázal

žalovaný na to, že z právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. a ale aj z európskej judikatúry (rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci T-139/08) vyplýva, že zákonnosť rozhodnutí sa má posudzovať

výlučne na základe hmotnoprávnych ustanovení vo veciach ochranných známok a nie

na základe skoršej rozhodovacej praxe úradu. Taktiež žalovaný má za to, že prihlásené

služby bude spotrebiteľ vnímať v súvislosti s vlastnosťami a účelom tovarov, s ktorými

sa obchoduje v rámci uvedených služieb, pričom služby takto označené vo vzťahu

k tovarom, ktoré síce nie sú špecifikované ale sú zatriedené v triedach 29, 30, 31, 32

a 33 môžu pôsobiť aj klamlivo. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nič nebráni označiť

svoj produkt slovným spojením „K. M.“, resp. „K. M.“, tak aby spotrebiteľovi bolo

zrejmé, čo môže očakávať v spotrebiteľskom balení, avšak toto označenie nie je

spôsobilé na zápis do registra ochranných známok a malo by ostať „voľné“ aj pre iné

subjekty, ktoré na trh uvádzajú M. s obsahom pagaštanu K.. Čo sa týka námietky

žalobcu, že súd pri preukazovaní vžitosti prihláseného označenia neprihliadol na

ustanovenia o licenciách, tak žalovaný poukázal na to, že

žalobca v podanej žalobe nepoukazoval na ustanovenia § 30 zákona o licenciách, ktoré

upravuje licencie a rovnako tak neurobil ani v podanom rozklade. Žalovaný taktiež

poukázal na to, že žalobca v konaní pred žalovaným predložil len dve faktúry

z relevantného obdobia pred podaním prihlášky prihláseného označenia z roku 2006, na

ktorých je uvedená firma P. J. – T. S. ako odberateľ, pričom nebolo preukázané následné

naviazanie na širšiu slovenskú spotrebiteľskú verejnosť. Len na základe týchto faktúr

(bez ohľadu na množstvo výrobkov dodaných odberateľovi) nemožno dospieť k záveru,

že prihlásené označenie v dôsledku intenzívnej obchodnej a propagačnej činnosti

nadobudlo v očiach slovenskej verejnosti schopnosť identifikovať tovary a služby

nárokované žalobcom. Podľa žalovaného ďalšie dôkazy, ktoré žalobca predložil

v správnom konaní, taktiež nepreukazujú nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti

prihláseného označenia pred podaním prihlášky, keďže z nich nevyplýva datovanie do

obdobia pred podaním prihlášky prihláseného označenia, resp. osvedčenie týchto

skutočností spadajúcich do tohto obdobia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

www.nsud.sk.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného

skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku žalobcu ohľadne hodnotenia

dôkazov zisťoval, či konanie pred správnymi orgánmi bolo vedené takým procesným

postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané

spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Žalobca si podal na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

prihlášku slovnej ochrannej známky „K. M.“, ktorá prihláška bola žalobcovi Úradom

priemyselného vlastníctva SR zamietnutá ako nedôvodná a s príslušnými rozhodnutiami

vydanými v inštančnom postupe Úradom priemyselného vlastníctva sa stotožnil

v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej i krajský súd, keď sa

stotožnil s právnym názorom správnych orgánov, že v danom prípade navrhnuté

označenie nespĺňa rozlišovaciu spôsobilosť.

Podľa , ochranná známka je akékoľvek

označenie, ktoré možno graficky znázorniť a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných

mien, písmená, číslice, kresby, tvar výrobku alebo jeho obal, prípadne ich vzájomné

kombinácie spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb

inej osoby, zapísané do registra ochranných známok.

Podľa , za ochrannú známku nemožno

uznať označenie, ktoré

a/ nespĺňa podmienky podľa § 1,

b/ nemá rozlišovaciu spôsobilosť,

c/ tvoria výlučne značky alebo údaje slúžiace v obchode na určenie druhu, akosti,

množstva, účelu, hodnoty, zemepisného miesta pôvodu, alebo iných vlastností tovarov,

alebo služieb, prípadne času výroby tovarov či poskytnutia služieb,

d/ pozostáva výlučne zo značiek alebo označení obvyklých v bežne používanom

jazyku, alebo používaných v obchodných zvyklostiach,

f/ môže klamať verejnosť, najmä o povahe, akosti, alebo o zemepisnom pôvode

tovarov alebo služieb,

Podľa , úrad preskúma, či prihláška

spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom a všeobecne záväzným právnym

predpisom, vydaným na vykonanie tohto zákona.

Podľa , ak prihlásené označenie

nespĺňa podmienky podľa § 1 až 3, úrad prihlášku zamietne. Pred rozhodnutím

o zamietnutí prihlášky, úrad musí umožniť prihlasovateľovi vyjadriť sa k dôvodom,

na ktorých základe sa má prihláška zamietnuť.

V danom prípade ako vyplýva z obsahu administratívnych rozhodnutí žalovaného

tak krajský súd sa stotožnil s jeho právnym názorom i v tom, že žalobca v priebehu

správneho konania nepreukázal takú intenzitu používania prihlasovaného označenia

pred podaním prihlášky, aby prekonal jeho slabú rozlišovaciu spôsobilosť a dokázal,

že prihlasované označenie je spotrebiteľom vnímané len vo vzťahu k prihlasovateľovi

a jeho tovarom, či službám a že príznačnosť mal preukázať žalobca pred podaním

prihlášky vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky a k slovenskému spotrebiteľovi

a že vzhľadom na dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy len faktúra, na ktorej

bol preukázaný len jeden odberateľ P. J. – T. S. a v konaní nebolo preukázané, že by sa

príslušné tovary dostali do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou.

Najvyšší súd SR v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje i na argumentáciu

Úradu priemyselného vlastníctva SR v dôvodoch jeho rozhodnutia, kde poukazuje na to,

že v súvislosti s predmetnou prihláškou žalobcu vykonal príslušný prieskum trhu, avšak

z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise žalovaného ako

i v spise krajského súdu sa žiadne takéto podkladové dôkazné prostriedky k rozhodnutiu

žalovaného nenachádzajú. Odvolaciemu súdu teda nie je dostatočne preto zrejmé, akým

spôsobom žalovaný v priebehu správneho konania vykonal príslušné dokazovanie

ohľadne intenzity používania prihlasovaného označenia pred podaním prihlášky,

keď žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatuje, že mal na túto skutočnosť

vykonať i príslušný prieskum trhu.

V zmysle ust. , na konanie vo veciach

ochrannej známky sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ust.

§ 19, 23, 28 až 30, § 32 až 34, § 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.

Pokiaľ v danom prípade krajský súd ako i žalovaný konštatovali, že vzhľadom na

dátum podania prihlášky prichádzala do úvahy zo strany žalobcu len faktúra, na ktorej

bol preukázaný jeden odberateľ a to - P. J. – T. S., a že žalobca nepreukázal, že by sa

príslušné tovary dostali do styku so širokou slovenskou spotrebiteľskou verejnosťou, tak

odvolací súd je toho názoru, že bez skúmania ďalších skutočností v súvislosti

s uvedeným odberateľom, nie je možné dospieť zatiaľ k čo najobjektívnejším

skutočnostiam pre vyslovenie záveru, či žalobca preukázal dostatočnú rozlišovaciu

spôsobilosť, resp. či rozlišovacia spôsobilosť je slabého charakteru, ako to konštatuje

krajský súd. Zo spisového materiálu správneho orgánu však vyplýva, že v danom

prípade mal žalobca pred podaním prihlášky ako prihlasovateľ predložiť dve faktúry vo

vzťahu k uvedenému subjektu a to P. J. – T. S., z ktorých vyplýva, že sa malo jednať

o viac ako 5000 ks výrobkov v prvom prípade a v druhom fakturovanom prípade o viac

ako 6100 ks výrobkov označenia „K. M.“. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za

potrebné konštatovať, že žalovaný v rozkladovom konaní rozhodoval dňa 1. októbra

2009, avšak v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, že by žalovaný

verifikoval príslušným spôsobom tvrdenia žalobcu o tom, že predmetné výrobky pod

týmto označením nadobudli dostatočnú rozlišovaciu schopnosť i v Slovenskej republike,

keď oslovili spotrebiteľov a keď argumentoval i tým, že bežný spotrebiteľ vie rozlíšiť

tieto výrobky od výrobkov iných spotrebiteľov, pretože podstatne vzrástol dopyt po

týchto výrobkoch. Žalobca taktiež poukazoval, že v danom prípade slovenský odberateľ

výrobkov P. J. – T. S. následne distribuuje predmetné výrobky po celom Slovensku,

nakoľko tento distribútor má veľkoobchod s uvedenými tovarmi. V danom prípade

preto i podľa názoru odvolacieho súdu nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia ani

tá skutočnosť, že P. J. – T. S. bol jediným subjektom pred podaním predmetnej

prihlášky ochrannej známky, ktorý odoberal predmetné výrobky od prihlasovateľa J. R.

Podľa , úrad vykonáva dokazovanie

a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti.

Z uvedeného vyplýva, že správne orgány, ktoré rozhodovali v inštančnom

postupe dostatočným spôsobom transparentne nevyhodnotili jednotlivé dôkazné

prostriedky a zatiaľ vyslovený právny názor, že žalobca nepreukázal v priebehu

správneho konania dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť prihlasovaného označenia

pred podaním prihlášky je podľa názoru odvolacieho súdu bez vykonania ďalšieho

náležitého dokazovania nepresvedčivý a predčasný. Ako vyplýva z rozhodnutí

správnych orgánov tak ušla pozornosti správnych orgánov i konštatácia žalobcu,

že predmetnú ochrannú známku má zapísanú i v Českej republike, kde mu predmetnú

prihlášku posudzoval český úrad a to podľa rovnakých alebo podobných ustanovení

národných zákonov.

O uvedenej skutočnosti sa nachádzajú v administratívnom spise i listinné dôkazné

prostriedky, ktoré však zostali zo strany správnych orgánov nepovšimnuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského

súdu v zmysle ust. zmenil a rozhodnutia správnych orgánov zrušil

a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust.

v spojení s ust. , za použitia ust. veta prvá

keď účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Žalobca napriek úspechu v odvolacom

konaní si trovy konania vôbec nevyčíslil a žalovanému správnemu orgánu náhrada trov

konania neprináleží. Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom

náhradu trov konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 13. júla 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová