Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/135/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Slovenskej republiky -

Slovenského pozemkového fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, proti žalovanému

T. P., bývajúcemu v T.T., o určenie, že žalovaný nie je oprávneným držiteľom

nehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní

1/ C. S., bývajúcej T.V.T., 2/ A.A. bývajúcej v T.T., 3/ S.S., bývajúcej v T.T., 4/ A. M.,

bývajúcej v P., 5/ V. M., bývajúceho v T.T., 6/ H. M., bývajúcej v T.T., všetkých zastúpených

JUDr. P. H., advokátom so sídlom v S. 1, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 22. februára 2010, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. októbra 2009, č.k. - 261 určil, že

žalovaný T. P. nie je oprávneným držiteľom parcely KN C č. X. - zastavané plochy a nádvoria

22

o výmere X. m, parcely KN C č. X. - zastavané plochy a nádvoriao výmere X. m, parcely

2

KN C č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma parcely KN C č. X. - zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere X. m, zapísaných na LV č. X. kat. úz. T., okres P.. Vyslovil, že

o trovách konania rozhodne osobitným uznesením. Na základe vykonaného dokazovania

zistil, že predmetné parcely boli na žalovaného prevedené z pôvodne žalovaného 1/ S. M.

a žalovanej 2/ C. S., ktorí boli zapísaní na LV ako vlastníci na základe notárskeho osvedčenia

podľa , a to v roku 1996. Podľa zákona č. 293/92 Zb. mali pôvodní

žalovaní S. M. a C. S. postavenie oprávnených držiteľov, ktoré ustanovenie sa vzťahuje aj na

situáciu, keď nehnuteľnosť v lehote 10 rokov bola prevedená na inú osobu, než ktorá je

uvedená v osvedčení, teda postavenie oprávneného držiteľa patrí aj pre nového žalovaného

T. P.. Konštatoval, že žalobca správne žaloval nie určenie vlastníckeho práva, ale to, žalovaný

nie je oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností. Pôvodní žalovaní S. M. a C. S.

vo svojich výpovediach uviedli, že predmetné nehnuteľnosti síce obhospodarovali, ale vedeli,

že tieto im nepatria, ale patria ujcovi z A.. B. M. v roku 1948, resp. 1949 bola na území

Československa a mala podľa tvrdenia pôvodných žalovaných previesť predmetné

nehnuteľnosti na nich, avšak nebol o tom predložený žiaden písomný doklad. B. M. bola

manželkou J. M. a ten bol vlastníkom pôvodných nehnuteľností už od konca 19. storočia, teda

predtým ako sa s B. M. oženil. Nebol predložený doklad, ktorý by oprávňoval B. M. nakladať

s predmetnými nehnuteľnosťami. Konštatoval, že aj ďalšie listinné dôkazy svedčia o tom, že

na konci 40-tych a na začiatku 50-tych rokov 20. storočia predmetné nehnuteľnosti boli stále

„americké“. Dospel k záveru, že oprávnenosť držby pôvodným žalovaným nesvedčí.

Na základe geometrického plánu zistil, že pôvodná parcela, ktorú žaloval žalobca ako KN

č. X., bola geometrickým plánom rozčlenená na tri parcely, a to parc. č. X., parc.

č. X. a parc. č. X., ktoré súhrnne dávajú ten istý výmer ako pôvodná parcela KN

č. X.. Tieto sú totožné s nehnuteľnosťami, ktoré existovali v čase podania žaloby,

t.j. k 4. aprílu 2005 a boli pôvodne označené ako parcely KN č. X. a KN č. X..

Z geometrického plánu bolo zrejmé, že k rozdeleniu pôvodnej parcely KN C č. X.

na parcely KN C X., X. a X. došlo v priebehu konania, pričom žaloba bola podaná 4. apríla

2005, geometrický plán bol vypracovaný 20. augusta 2005 a k pripusteniu zmeny návrhu

súdom došlo uznesením z 8. februára 2007 s tým, že sa jedná o totožný predmet konania

a o ten istý rozsah nehnuteľností. Vzhľadom k tomu, že účastníci nepredložili žiadne iné

dôkazy mal za to, že návrh žalobcu je dôvodný, a preto mu vyhovel. Výrok o trovách konania

odôvodnil ustanovením

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. februára 2010 sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci

dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a aj

správne rozhodol. Konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.

Považoval za nepochybne preukázané, že právni predchodcovia žalovaného nemohli splniť

podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam titulom

vydržania. V priebehu konania totiž nebol produkovaný žiadny hodnoverný titul, na základe

ktorého by pôvodne žalovaní S. M. a C. S. vstúpili do držby predmetných nehnuteľností ako

oprávnení držitelia a tieto užívali s presvedčením, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria.

Dokazovanie, ktoré bolo vykonané na súde prvého stupňa preukázalo, a bolo akceptované aj

samotnými právnymi predchodcami žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti sú tzv.

americkými čiastkami, ktoré vlastnícky patrili J. M., príbuznému právnych predchodcov

žalovaného. V tejto súvislosti nebol predložený žiadny hodnoverný právny úkon alebo

doklad, ktorým by predmetné nehnuteľnosti boli prevedené na právnych predchodcov

žalovaného. Preto osvedčenie, na základe ktorého boli právni predchodcovia žalovaného

zapísaní v evidencii nehnuteľností ako vlastníci predmetných nehnuteľností, na základe

predmetného dokazovania nemožno považovať za vecne správne a nemožno usudzovať, že

by podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/92 Zb. sa právni predchodcovia žalovaného stali vlastníkmi

predmetných nehnuteľností titulom vydržania, pretože vo vzťahu k ním potom nesvedčí

oprávnená držba týchto nehnuteľností, ale nie je ani splnená podmienka 10 rokov nerušenej

držby odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností, ako je to uvedené v § 2 ods. 2 zákona č.

293/92 Zb., pretože žaloba v predmetnej veci bola podaná pred uplynutím tejto lehoty, a to 4.

apríla 2005. Aj keď na základe zmluvy označenej ako kúpna zmluva, boli predmetné

nehnuteľnosti prevedené na žalovaného už po uplynutí tejto lehoty, nemožno prijať právny

názor, že by sa žalovaný stal vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom tejto kúpnej

zmluvy, pretože samotní jeho právni predchodcovia S. M. a C. S. sa nestali vlastníkmi týchto

nehnuteľností práve z dôvodu, že v predmetnej veci bola podaná žaloba popierajúca ich

postavenie oprávnených držiteľov. To znamená, že ak došlo k uzavretiu zmluvy označenej

ako kúpna zmluva medzi právnymi predchodcami žalovaného a žalovaným vo vzťahu k

predmetným nehnuteľnostiam, môže ísť len o prevod postavenia oprávneného držiteľa,

pričom ani samotný žalovaný nesplnil podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k

predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania, pretože jeho vlastnícke právo a postavenie

oprávneného držiteľa bolo spochybnené predmetnou žalobou a argumentáciou, ktorú

predostrel žalobca v predmetnej veci, ako aj samotným dokazovaním vykonaným na súde

prvého stupňa, ktoré jednoznačne preukázalo, že predmetné nehnuteľnosti neboli prevedené

ani formálnym spôsobom, ani neformálne na právnych predchodcov žalovaného. Uzavrel, že

súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ vyhovel žalobe o určenie, že žalovaný nie je

oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie 1/ C. S., bývajúca T.V.T.,

2/ A. B. bývajúcej v T.T., 3/ S. S., bývajúca v T.T., 4/ A. M., bývajúca

v P., 5/ V. M., bývajúci v T.T., 6/ H. M., bývajúcej v T.T. (prisudzujúc si postavenie

„žalobcov“ v dovolacom konaní) všetci zastúpení JUDr. P. H., advokátom

so sídlom v S. V konaní namietali vadu konania v zmysle ustanovenia

dôvodiac, že im súd ako „žalobcom“ odňal možnosť konať pred súdom. Uviedli, že

„žalobcovia 2/ až 6/“ sú dedičmi poručiteľa (nebohého) S. M., ktorý spolu so „žalobkyňou 1/“

v predmetnej veci pred súdom prvého stupňa boli v pozícii žalovaných a uznesením č.k.

-151 z 8. februára 2007 z konania vystúpili a na ich miesto nastúpil T. P..

Uviedli, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa stratili vlastnícke právo k nehnuteľnostiam napriek tomu, že neboli účastníkmi

konania a týmto spôsobom im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhli, aby dovolací

súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca a žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (243a ods. 3 ) skúmal najskôr, či dovolanie

podáva subjekt oprávnený podať dovolanie.

Podľa ustanovenia účastník môže podať dovolanie do jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom

stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

V zmysle pre konanie na dovolacom súdu platia primerane ustanovenia

o konaní pre súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je uvedené niečo iné.

Zákon všeobecnejšie vymedzuje okruh účastníkov konania tak, že spôsobilosť byť

účastníkom konania priznáva zásadne každému, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti

a výnimočne tomu, komu spôsobilosť byť účastníkom priznáva zákon ( ).

Podrobnejšie určuje okruh osôb, ktoré tým zároveň ustanovuje za účastníkov konania

v ustanoveniach a

Podľa účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca

(žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Podľa v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí,

o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať. Ak však ide o konanie o neplatnosť

manželstva, sú účastníkmi len manželia.

Vymedzenie účastníkov konania sa v tomto prípade zakladá procesným spôsobom -

žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten, koho

žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako inštitút

rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od vecnej

legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného

práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Či

účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa ukáže až

v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol

nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo.

V danom prípade podali dovolanie osoby, ktoré o sebe tvrdia, že sú účastníkmi

konania, dovolatelia 2/ až 6/ ako dedičia poručiteľa (nebohého) S. M.

a dovolateľka 1/ z dôvodu, že v pôvodnom konaní vystupovali v pozícii žalovaných do času,

kým súd prvého stupňa uznesením č.k. -151 z 8. februára 2007, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 9. marca 2007, nerozhodol o ich vystúpení z konania a o vstupe

žalovaného T. P. na ich miesto do konania.

Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolatelia v konaní nemajú postavenie účastníkov

konania a nie sú ani právnymi nástupcami účastníkov. Skutočnosť, že dovolateľka 1/ a právny

predchodca dovolateľov 2/ až 6/ S. M. kedysi vystupovali v konaní v pozícii žalovaných, ich

neoprávňuje na podanie dovolania. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zmene

účastníkov konania na strane žalovaných 9. marca 2007 postavenie žalovaných stratili a

žalovaným sa stal T. P., ktorý v konaní ako žalovaný vystupoval až

do právoplatného skončenia konania.

V zmysle vyššie uvedeného možno uzavrieť, že keďže právo podať dovolanie patrí len

účastníkovi konania – tej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá ako subjekt so spôsobilosťou

byť účastníkom konania ( ) mala postavenie účastníka konania v právnej veci,

v ktorej sa podáva dovolanie ( ) alebo jeho právnemu nástupcovi z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie, dovolatelia uvedenú podmienku stavenú zákonom

nespĺňajú.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania dovolateľov nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s z dôvodu, že bolo

podané niekým, kto naň nie je oprávnený. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcovi

a žalovanému ( v spojení s a ).

Dovolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom

konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. júla 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská