Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0ad/390210.0d6b8e.pdf
PDF · 493.73 KB
No categories available
4To/4/2009
Najvyšší súd 4 To 9/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obţalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. a spol., pre pokračujúci trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a iné na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2010
o odvolaniach obţalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K.,
Ing. M. M., Ing. V. M., Ing. JUDr. M. K. a jej dcéry I. K., Mgr. Ing. P. Š. a krajského
prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 30. júna 2009, sp. zn. 4 T 7/2002,
rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok
s a z r u š u j e.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec s a v r a c i a krajskému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 30. júna 2009, sp. zn. 4 T 7/2002, boli
obţalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K., Ing. M. M.,
Ing. V. M., Ing. JUDr. M.K. a Mgr. Ing. .P. Š.uznaní za vinných nasledovne.
Obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 4/ z prípravy na trestný čin legalizácie
príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7 ods. 1,
§ 9 ods. 2, § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., v bode 6/ z trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.,
obţalovaný JUDr. M. K. v bode 1/ z trestného činu podvodu spáchaného
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v bode 4/ z prípravy
na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7
ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,
obţalovaný Ing. M. M. bode l/ z trestného činu podvodu
spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák.,
obţalovaný Ing. V. M. v bode l/ z trestného činu podvodu spáchaného
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák., v bode 5/ z prípravy
na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7
ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. l písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,
obţalovaná Ing. JUDr. M. K. v bode 2/ z trestného činu zneuţívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,
obţalovaný Mgr. Ing. P. Š.v bode 3/ z trestného činu porušovania povinnosti pri
správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom
základe, ţe
1/ obžalovaní Ing. V. M., Ing. M. M. a JUDr. M. K.
vyuţijúc nesprávne rozhodnutie Daňového úradu vo Vranove nad Topľou, ktorý
v rozpore so zákonom, rozhodnutím č. 3071/97 zo dňa 16. októbra 1995 zriadil záloţné právo
na nehnuteľnosti patriace spoločnosti I. V., s. r. o., uvedené na liste vlastníctva
č. X,
presne nezisteného dňa, najskôr koncom mesiaca január 1996 vo Vranove nad Topľou,
obţalovaný JUDr. K. vypracoval zmluvu o budúcej zmluve s dátumom uzavretia
18. augusta 1995 a predmetom zmluvy bol odpredaj nehnuteľností spoločnosťou I. V., s. r. o.,
H., Vranov nad Topľou, zastúpená namiesto konateľa M. K. obţalovaným Ing. V.M.,
spoločnosti S. V., s. r. o., H., Vranov nad Topľou, zastúpenú konateľom obţalovaným Ing. M.
M., na ktoré sa vzťahovalo ono záloţné právo Daňového úradu
vo Vranove nad Topľou.
V tejto zmluve bola stanovená zmluvná pokuta 0,5 % z kúpnej ceny za kaţdý aj začatý
deň omeškania, ak kúpnopredajná zmluva nebude uzatvorená do troch dní odo dňa obdrţania
výzvy na uzavretie zmluvy, najneskôr 1. novembra 1995 s dátumom 30. októbra 1995
podpísal v mene S. V., s. r. o., obţalovaný Ing. M. výzvu na uzavretie zmluvy.
K uzavretiu zmluvy došlo aţ 25. júna 1996 a k zaplateniu kúpnej ceny
započítaním zmluvnej pokuty ako pohľadávky po tom, čo daňový úrad zrušil obmedzenia
vytvorené záloţným právom, a tak potom rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
3 Co 159/1997 zo dňa 25. septembra 1997 získali nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur)
s príslušenstvom, (17,6 % úrok od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom
sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom.
2/ obžalovaná Ing. JUDr. M. K.
ako súdna exekútorka poverená Okresným súdom Vranov nad Topľou v úmysle
zabezpečiť inému prospech veľkého rozsahu v exekučnej veci sp. zn. Ex 4576/97
oprávneného X, a. s., Vranov nad Topľou, proti povinnému Slovenská republika –
Ministerstvo financií na vymáhanie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk, s príslušenstvom
vydala dňa 7. októbra 1998 exekučný príkaz sp. zn. Ex 4575/97-114 na predaj cenných
papierov z účtu Ministerstva hospodárstva, a to akcií desiatich emitentov v celkovej hodnote
takmer šesť miliárd korún. Na základe tohto exekučného príkazu bol dňa 9. októbra 1998
v X, a. s., pracovisko Prešov, realizovaný prevod 647 akcií spoločnosti T.,
a. s., v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk tak, ţe z účtu Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky boli prevedené na vopred vybraných nadobúdateľov za neprimerane
nízku cenu, 58 157 000 Sk, viedla teda exekúciu v rozpore s Exekučným poriadkom
a Občiansko-súdnym poriadkom na majetok iného neţ povinného, bez správneho ocenenia
akcií a v neprimeranom rozsahu, čím spôsobila, ţe ku škode Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky bolo v rozpore so zákonom prevedených 647 akcií spoločnosti T.
v hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
72 520 812,59 eur, za sumu 58 157 000 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
1 930 458,74 eur.
3/ obžalovaný Mgr. Ing. P.Š.
ako maklér obchodníka s cennými papiermi spoločnosti C.S.,
o. c. p., a. s., realizujúci predaj cenných papierov podľa komisionárskej zmluvy so súdnou
exekútorkou Ing. K. zo dňa 30. septembra 998 a jej exekučného príkazu
č. Ex 4575/97 zo dňa 7. októbra 1998, dal dňa 9. októbra 1998 v rozpore so zákonom
o cenných papieroch č. 600/92 Zb. Stredisku cenných papierov, a. s., pracovisko Prešov,
pokyn na prevod 647 akcií v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk, spoločnosti T.,
a. s., Bratislava, z účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na vopred vybraný
okruh nadobúdateľov tak, ţe previedol:
110 akcií na T., s. r. o., v cene 85 000 Sk za jednu akciu,
86 akcií na Ing. T. K. v cene 92 000 Sk za jednu akciu,
46 akcií na M.K. v cene 95 000 Sk za jednu akciu,
98 akcií na B., a. s., v cene 88 000 Sk za jednu akciu,
100 akcií na C. ., a. s., v cene 89 000 Sk za jednu akciu,
125 akcií na C., a. s., v cene 91 000 Sk za jednu akciu,
82 akcií na M. Š. v cene 93 000 Sk za jednu akciu,
aj keď v tom čase nominálna cena akcie bola 1 000 000 Sk a skutočná cena akcie bola
2 814 000 Sk a povinným v tejto exekúcii bola Slovenská republika – Ministerstvo financií,
čím spôsobil, ţe ku škode Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo 647 akcií
v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
72 520 812,59 eur, prevedených na účet uvedených akcionárov za sumu 58 157 000 Sk,
čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 930 458,74 eur,
4/ obžalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I. a JUDr. M. K.
v mesiacoch november a december 1998 obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.
ako splnomocnenec siedmych majiteľov 647 akcií spoločnosti T., a. s., Bratislava, spolu
s obţalovaným JUDr. M. K., vediac o tom, ţe akcie boli získané trestným činom, rokovali v
Bratislave so zástupcami kanadskej spoločnosti T. o predaji týchto akcií za cenu 20 000 000
USD, k realizácii uţ pripravenej kúpnopredajnej zmluvy však nedošlo z dôvodu, ţe S., a. s.,
previedlo akcie späť na účet Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,
5/ obžalovaný Ing. V. M.
dňa 9. októbra 1998 ako zástupca spoločnosti B., a. s., nadobudol na jej účet
98 akcií spoločnosti T., a. s., ktoré boli získané trestným činom podvodu,
na spáchaní ktorého sa sám podieľal a tieto akcie chcel prostredníctvom obţalovaného
Mgr. Ing. I. predať do zahraničia s úmyslom získať majetkový prospech vo výške
275 772 000 Sk, čo podľa konverzného kurzu činí 9 153 953,40 eur, k predaju akcií však
nedošlo,
6/ obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.
ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti C. S. V., a. s., Košice, v roku 1996
v úmysle získať prospech veľkého rozsahu vylákal od Poľnobanky, a. s., Bratislava, sumu
49 470 000 Sk tak, ţe po predchádzajúcich rokovaniach s predstavenstvom Poľnobanky, a. s.,
Bratislava, dohodli zmluvné podmienky emisie dlhopisov spoločnosti
C. , a. s., za účelom nákupu šijacích strojov a posilnenia prevádzkového kapitálu. Následne po
podpísaní mandátnej zmluvy medzi C. , a. s., a Poľnobankou, a. s., v Bratislave, dňa 5.
januára 1996 Poľnobanka, a. s., poukázala dňa 17. októbra 1996 peňaţné prostriedky vo
výške 49 470 000 Sk na bankový účet C., a. s., tieto prostriedky však obţalovaný pouţil
v rozpore s deklarovaným účelom a schváleným prospektom emitenta tak,
ţe uţ 25. októbra 1996 vo Vranove nad Topľou podpísal zmluvu o tichom spoločenstve
so spoločnosťou T,– Ing. V, M,, L. L. M., O. – H., a. s., Košice, a na tieto subjekty previedol
prostriedky poskytnuté Poľnobankou, a. s., vo výške 49 470 000 Sk, ktoré prostriedky
v zmysle mandátnej zmluvy Poľnobanke nevrátil, čím jej spôsobil škodu vo výške 49 470 000
Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 642 103,67 eur.
Za to boli obţalovaným uloţené nasledovné tresty.
Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s pouţitím § 35 ods.
1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obţalovaného na výkon uloţeného trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uloţil aj peňaţný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil obţalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanému JUDr. M. K. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s pouţitím
§ 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obţalovaného zaradil do II. (druhej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uloţil aj peňaţný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil súd náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanému Ing. M. M. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obţalovaného na výkon uloţeného trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uloţil aj peňaţný trest 20 000 eur
(dvadsaťtisíc eur) a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol
byť úmyselne zmarený ustanovil obţalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere
8 (osem) mesiacov.
Obžalovanému Ing. V. M. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s pouţitím § 35 ods. 1 Tr. zák.
úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obţalovaného na výkon uloţeného trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uloţil aj peňaţný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil obţalovanému náhradný trest odňatia slobody 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanej Ing. JUDr. M. K. podľa § 158 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obţalovanú na výkon uloţeného trestu zaradil
do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. P. Š. podľa § 255 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 10 (desať) mesiacov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obţalovaného na výkon uloţeného trestu
zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. súd poškodených
Ministerstvo financií Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Štefanovičova č. 5,
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Mierová č. 19,
UniCredit Bank Slovakia, a. s., so sídlom Bratislava, Šancová l/A, s nárokmi na náhradu
škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
Proti tomuto rozsudku včas podali odvolania všetci obţalovaní, dcéra obţalovanej
Ing. JUDr. M. K. I. K. a v neprospech obţalovaných voči výrokom o trestoch krajský
prokurátor.
V písomných odôvodneniach odvolaní podaných sčasti samostatne, sčasti
prostredníctvom obhajcov obţalovaní a dcéra obţalovanej I. K. namietli výroky o vine
a treste. V podstate zhodne konštatovali, ţe trestné stíhanie nebolo vykonané v súlade so
zákonom, pretoţe vyšetrovateľ i súd prvého stupňa pri objasňovaní veci porušili viaceré
ustanovenia Trestného poriadku. Krajský súd na hlavnom pojednávaní nezistil náleţite
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Tr. por.), neprihliadol
k dôkazom, ktoré svedčia v ich prospech a vykonané dôkazy nevyhodnotil jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 2 ods. 6 Tr. por. V dôsledku tohto nesprávneho postupu
im súd prvého stupňa imputoval úmysel spáchať trestné činy, z ktorých boli uznaní
za vinných a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku nie je v súlade s ustanovením § 125 Tr. por., je nezrozumiteľné
a nevyplýva z neho, ako sa súd vyrovnal s ich obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a tvorí len súhrn pravdepodobných domnienok. Trestné činy,
ktoré mali spáchať (subjektívna a objektívna stránka) vykonanými dôkazmi spoľahlivo
preukázané neboli, a preto výroky o ich vine sú minimálne predčasné.
Obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. podrobne namietol chyby trestného stíhania v štádiu
prípravného konania a hlavného pojednávania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzali
a ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobili jeho nezákonnosť. Poukázal na to,
ţe neboli dodrţané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce právo obvineného
na obhajobu, na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania a priebeh hlavného pojednávania.
Vyšetrovateľ do spisu nezaradil dôkazy osobnej a vecnej povahy, ktoré boli získané
v prípravnom konaní. Postupoval tak napriek tomu, ţe ich vplyv na obhajobu obţalovaných
nemohol predvídať, v spise chýba viac ako 1800 strán, pričom mu neprislúcha právo
rozhodovať, ktorý z dôkazov bude zo spisu vyradený. Takýto postup je popretím základných
atribútov spravodlivého procesu a vo svojich dôsledkoch zakladá jeho nezákonnosť
a neústavnosť.
Vytkol, ţe zákonné podmienky pre pribratie Ing. Š. K. ako znalca
do konania splnené neboli a nebol daný zákonný dôvod na výmenu uţ skôr do konania
pribratej znalkyne Ing. J. T.. V čase pribratia Ing. Š. K. do konania boli uţ v zozname znalcov
a tlmočníkov v daných odboroch zapísaní viacerí znalci. Poukázal
na časový nesúlad jednotlivých úkonov v postupe pribratia znalca, správnosť a úplnosť
podaných znaleckých posudkov ako i to, ţe znalec bol do konania pribratý ako fyzická osoba,
ale podaný posudok je opatrený pečiatkou znalecký ústav h. z. s. r. o. Za nesprávny povaţoval
aj postup krajského súdu, ktorý neumoţnil obţalovaným na hlavnom pojednávaní klásť
znalcovi otázky, ktoré nemali kapciózny ani sugestívny charakter a boli zamerané len
na odstránenie rozporov, nejasností a neúplností podaných znaleckých posudkov. Zmyslom
kladených otázok bolo tieţ overenie odbornej spôsobilosti Ing. Š. K. a dodrţanie ustanovení
Trestného poriadku pri jeho pribratí do konania ako znalca.
Namietol, ţe krajský súd opakovane vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti
obţalovaných napriek tomu, ţe zákonné podmienky pre takýto postup splnené neboli.
Prvostupňový súd porušil zákon tieţ v tom, ţe na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009
ho pred výsluchom nepoučil o jeho právach.
Podľa jeho názoru, pri posudzovaní a hodnotení vykonaných dôkazov bolo potrebné
vychádzať z toho, ţe od začiatku trestného stíhania v roku 1998 existovala enormná snaha
štátnych orgánov o jeho zastrašenie, pretoţe spolu s ďalšími akcionármi na základe
právoplatne skončenej exekúcie získal akcie akciovej spoločnosti T. Napriek tomu, ţe voči
nemu boli začaté trestné stíhania vo viacerých veciach (obchodovanie s devízovými
prostriedkami, podvod voči M. M. Ltd, sprenevera, poškodzovanie veriteľa a ďalšie) obţaloba
v nich podaná nebola. Vyšetrovateľ viedol trestné stíhanie voči nemu
pre šestnásť skutkov, ale pri oboznamovaní so spisovým materiálom mu bolo oznámené,
ţe v týchto veciach prokurátor obţalobu nepodá.
Uţ v tomto štádiu trestného stíhania namietal neúplnosť spisového materiálu, pretoţe
v ňom chýbali dôkazy svedčiace v jeho prospech. Ide o svedecké výpovede M. Š.,
prostredníctvom ktorého mal spáchať podvod voči spoločnosti A., JUDr. B. K., podnikovej
právničky spoločnosti S.V., s. r. o., ktorá vyhotovila dodatok číslo 1 k zmluve o budúcej
zmluve, JUDr. P. P., vedúceho pracovnej skupiny S., ktorá bola ustanovená na preskúmanie
zákonnosti prevodu akcií, jej stanovisko k exekúcii akciovej spoločnosti T., výpoveď JUDr. J.
S. a ďalšie listinné dôkazy.
Na začiatku roku 2001 prokuratúra vytvorila nový skutok, ţe v roku 1995
sa zločinecká skupina rozhodla získať akcie akciovej spoločnosti T. a za tým účelom vyuţijúc
pochybenie daňového úradu vo Vranove nad Topľou antidatovala zmluvu o budúcej zmluve.
Prostredníctvom súdov získala pohľadávku a za pomoci exekútorky, obchodníka s cennými
papiermi, pracovníka podniku výpočtovej techniky a sudkyne Okresného súdu Vranov nad
Topľou získala akcie akciovej spoločnosti T..
K tomu však bolo potrebné nájsť nejaké prepojenia a tak vyšetrovateľ poţiadal
kriminalistický a expertízny ústav o podanie odborného vyjadrenia na zodpovedanie otázky,
kto dopísal dátum na splnomocnení pre Ing. V.M. I keď existoval originál tohto
splnomocnenia, kriminalistickému a expertíznemu ústavu bola na skúmanie predlţená
fotokópia. Napriek tomu, ţe ţiadali grafologický posudok na posúdenie originálu,
vyšetrovateľ tento návrh na doplnenie dokazovania odmietol, hoci svedok JUDr. J. S.potvrdil,
ţe plnomocenstvo podpísal on a tieţ dopísal dátum na plnomocenstve.
Dňa 2. augusta 2001 na základe ţiadosti obţalovaného vyšetrovateľ poţiadal
o podanie odborného vyjadrenia kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru s tým,
bol predloţený uţ originál plnej moci. Z podaného vyjadrenia je zrejmé, ţe text na plnej moci
nevykazuje znaky po pozmeňovaní a inak zostávajú v platnosti predchádzajúce závery,
ţe obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. je najpravdepodobnejšou osobou, ktorá mohla dopísať
dátum na plnomocenstve.
Hoci sa v odôvodnení prvostupňového rozsudku uvádza, ţe nie je jasné, kedy bol
dátum na plnej moci dopísaný, v advokátskej praxi je beţné, ţe text je vyhotovený
bez uvedenia dátumu, ktorý sa doplní aţ v deň podpisu listiny oprávnenou osobou.
Od júla 1995 začal svedok J. K. samostatne podnikať. Z tohto dôvodu
a pre zabezpečenie chodu spoločnosti I. bol JUDr. J.S. poverený pripraviť zmenu konateľov
v obchodnom registri a aj plnú moc pre nového konateľa Ing. V. M.
Vyšetrovateľ 2. augusta 2000 vydal uznesenie o spojení veci ohľadne všetkých
obvinených, dátum antidatoval a uznesenie nedoručil ţiadnemu z obvinených.
K dôkazom, o ktoré súd prvého stupňa oprel výrok o vine obţalovaných v bode 1/
napadnutého rozsudku, uviedol nasledovné.
Výpovede svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N. boli na hlavnom prečítané napriek tomu, ţe
v prípravnom konaní neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich ako dôkaz pouţiť
nemoţno.
Súd prvého stupňa tieţ pochybil, keď dokazovanie nevykonal aj prečítaním
pripojeného spisu ČVS: KÚV 54/2000-98, kde svedok Ing. J. K. vypovedal inak, ako je
uvedené v napadnutom rozsudku.
Nesprávne je aj konštatovanie, ţe 5. decembra 1995 podpísal ţiadosť S. o úver. Právo
podpisovať za S. nikdy nemal a nič za ňu nepodpísal. S. V., s. r. o., nikdy Slovenskú
sporiteľňu, pobočka Pezinok, o úver neţiadala a ani úverovú zmluvu neuzavrela. Úverovú
zmluvu podpísala S. – T. V., s. r. o., 31. januára 1996, ktorú zastupoval a podpísal za ňu Ing.
V. M. Z uvedeného je zrejmé, ţe súd prvého stupňa nesprávne spája rôzne fakty a účelovo
zavádza.
S. V., s. r. o., a I., s. r. o., nemali rovnakých vlastníkov. Spoločnosť I., s. r. o., nemala
záujem vstúpiť do spoločného podniku, preto chcela halu odpredať
a z toho dôvodu rokovala s Belgickou spoločnosťou J. – V. Napriek tomu,
ţe zmluva s touto spoločnosťou sa v spisovom materiáli nachádzala, bola z neho vybratá
a súd návrh na vypočutie zástupcov uvedenej spoločnosti zamietol. Záujem o vstup
zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdzujú aj návštevy belgickej spoločnosti. Hoci
svedok Ing. M. H., riaditeľ S. V., s. r. o., o kúpe nehnuteľnosti Slovenkou informovaný nebol,
pripravovaný vstup zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdil.
Z rovnakých dôvodov ako u svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N., obţalovaný namietol
nesprávny postup súdu v súvislosti s prečítaním svedeckých výpovedí A. K. a E. T.
Na hlavnom pojednávaní 5. mája 2008 súd prvého stupňa prečítal výpovede svedkyne
A. K. z č. l. 164-165 zo zväzku T. 1, hoci vtedy svedkyňa vypovedala v štádiu, keď sa viedlo
trestné stíhanie „vo veci“. Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie čítaním ďalších jej
výpovedí, ktoré sa nachádzajú v spise na č. l. 166-167, č. l. 455-456,
č. l. 513-524 zo zväzku T.1A. Rovnako nesprávne postupoval aj pri čítaní výpovede svedkyne
E. T., keď prečítal jej výpoveď len zo štádia trestného stíhania „vo veci“. Neprečítal ďalšie
výpovede svedkyne z č. l. 161-163, z č. l. 450-460, z č. l. 533-538 zo zväzku T. l A.
Z týchto dôvodov, ale aj so zreteľom na to, ţe svedkyne si s odstupom 15 rokov
nemohli spomenúť na všetky súvisiace okolnosti, bolo prečítanie uvedených svedeckých
výpovedí dôleţité. Týmto skutočnostiam súd prvého stupňa nevenoval náleţitú pozornosť.
Súd nevyhodnotil správne ani výpoveď svedkyne I. M. z Obvodného úradu ţivotného
prostredia vo Vranove nad Topľou, ktorá okrem iného uviedla, ţe bolo moţné predpokladať,
aké ďalšie orientačné číslo nasleduje a ţe nevie, ale moţno predpokladať, ţe komplex budov
mal uţ predtým pridelené číslo, ale to nevie presne.
Prvostupňový súd nesprávne postupoval aj pri hodnotení výpovedí svedkov J. K.
a JUDr. B. K. Nevysporiadal sa tieţ s otázkou, prečo o popisné číslo poţiadala S. V., s. r. o.,
ak predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť nehnuteľnosť patriaca spoločnosti I., s. r.
o., Spoločná ţiadosť z 19. januára 1995 dokazuje, ţe toto rozhodnutie o pridelení súpisného
čísla potrebovali na zápis do katastra nehnuteľností.
Rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla pre subjekty S. V.,
s. r. o., a I. V., s. r. o., vydané nebolo, čo Mestský úrad vo Vranove nad Topľou dvakrát
potvrdil.
Súd sa náleţitým spôsobom nevysporiadal ani s dodatkom č. 1 zmluvy o budúcej
zmluve, ktorý je opatrený pečiatkou Daňového úradu vo Vranove nad Topľou. Ak ho
pri výkone daňovej kontroly mali jej pracovníci 7. decembra 1995 k dispozícii, je zrejmé,
ţe museli mať aj zmluvu o budúcej zmluve z 18. augusta 1995.
Pochybením zo strany súdu tieţ bolo, ţe na hlavnom pojednávaní neoboznámil
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001 a rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07, v ktorých sa konštatuje, ţe exekúcia sa stala
právoplatnou a vykonateľnou a sťaţovateľ (spoločnosť T., s. r. o.) nadobudol akcie akciovej
spoločnosti T. v exekúcii a stal sa vlastníkom akcií. Týmito rozhodnutiami bolo preukázané,
ţe exekúcia prebehla v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a vzhľadom na
§ 61 Exekučného poriadku návrat do pôvodného stavu nie je moţný.
Ak krajský súd ako súd prvého stupňa citované rozhodnutia nerešpektoval, nemoţno
hovoriť o súdnom, ale inkvizičnom procese. Súd prvého stupňa spornosť nadobudnutia akcií
vidí v tom, ţe exekučný titul, ktorý bol podkladom pre začatie exekúcie bol získaný
podvodom. Ani toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretoţe všetky civilné konania, všetky
argumenty ohľadne antidatovania zmluvy skúmali a sa s nimi vysporiadali.
Ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku obţalovaný v odvolaní poukázal
na nasledovné skutočnosti.
Krajský súd oproti obţalobe právnu vetu upravil o slovo úmyselne a „aby majetok,
ktorý pochádza z trestného činu“ upravil na „aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom
z trestnej činnosti“. Postupoval tak zrejme preto, ţe § 252 ods. 1 Tr. zák. účinný
do 31. augusta 1999 v skutkovej podstate uvádza vec a nie majetok, majetkové právo, akcie
či peniazmi oceniteľné zápisy. Z toho je zrejmé, ţe v čase, keď mal trestný čin spáchať,
neboli akcie spôsobilým objektom, s ktorým zákon účinný v tom čase spájal naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.
Akcie emitenta v tom čase boli v zaknihovanej podobe, predstavujúcej elektronický
zápis. Z toho dôvodu, akékoľvek nakladanie s akciami ako cenným papiermi
do 31. augusta 1999 nebolo moţné posúdiť ako trestný čin.
Pri úvahe o právnom posúdení jeho konania mal súd dôsledne aplikovať ustanovenie
§ 16 ods. 1 Tr. zák. a prihliadnuť na pojem akcie, ktorý je uvedený v § 2 ods. 1 zákona
o cenných papieroch.
Hoci sa súd prvého stupňa v rozsudku odvoláva na konvenciu o praní, vyhľadávaní,
zadrţiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu, táto do právneho poriadku Slovenskej republiky
bola inkorporovaná s účinnosťou po 31. auguste 1999, teda aţ po údajnom spáchaní skutku.
Moţno preto vysloviť, ţe v konaní, ktorého sa mal dopustiť chýba jeden zo zákonných
znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu a pri absencii čo i len jedného jej
obligatórneho znaku, vyvodenie trestnej zodpovednosti neprichádza do úvahy. Za vinu sa mu
kladie, ţe úmyselne vytváral podmienky na to, aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom
z trestnej činnosti previedol na iného. K naplneniu tohto pojmového znaku nemohlo vôbec
dôjsť, pretoţe v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa sám uvádza, ţe akcie T.
obţalovaní, ani iné osoby nezískali, resp., ţe zo štátu na iné osoby neprešli. Takýto záver súdu
prvého stupňa vylučuje moţnosť prípravy k predmetnému skutku, nakoľko ak obţalovaný
chcel previesť akcie, ktoré neboli vo vlastníctve obţalovaných a iných osôb, potom nemohol
legalizovať predmet, ktorý bol vo vlastníctve štátu a nemôţe mať charakter príjmu z trestnej
činnosti. Nemohol teda objektívne vyvolať následok, ktorý sa mu kladie za vinu a nemohol
legalizovať niečo, čo bolo legálne nadobudnuté, čo s konečnou platnosťou, ako je uţ vyššie
konštatované potvrdil exekučný súd v rozsudku sp. zn. M Cdo 2/99 a ústavný súd v náleze
sp. zn. II. ÚS 159/07.
Na vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné, aby páchateľ svojím konaním
naplnil aj pohnútku, teda aby pripravoval podmienky, kedy u príjmu alebo veci získanej
z trestnej činnosti moţno zakryť jej pôvod v trestnom čine alebo jeho určení.
Pre naplnenie subjektívnej stránky sa vyţaduje, aby páchateľ vedel o právnom pôvode,
pouţití alebo určení legalizovaného príjmu alebo veci.
Súd prvého stupňa naplnenie subjektívnej stránky v jeho konaní odôvodnil aj tým,
ţe v rokoch 1995-1996 ovládal spoločnosti I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,
a ţe I. V., s. r. o., postúpil neskôr svoju pohľadávku na spoločnosť C.,
a. s., a ţe v spoločnostiach, ktoré nadobudli akcie akciovej spoločnosti Transpetrol existujú
personálne a rodinné vzťahy, ţe obţalovaný je znalý práva, zastupoval všetkých akcionárov,
bol spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách a akcie sa snaţil odpredať za cenu
podstatne vyššiu ako bola ich nadobúdacia cena a tieţ existenciou listu adresovaného Petrovi.
Tieto úvahy krajského súdu označil za nesprávne, pretoţe neskúmal skutočný stav
v týchto spoločnostiach v rokoch 1995-1996 a len sa stotoţnil s údajmi uvedenými obţalobou,
pochádzajúcimi z roku 1993.
Krajský súd povaţuje za podozrivé aj to, ţe spoločnosti S. V., s. r. o., a I. V. s. r. o.,
vznikli v ten istý deň a konštatuje, ţe obe spoločnosti v podstate ovládal obţalovaný.
Tieto tvrdenia nie sú pravdivé a nevedno, či ide o úmyselné zavádzanie, nedopatrenie
alebo neznalosť základných právnych noriem.
Hoci súd v napadnutom rozsudku uvádza, ţe „ T., a. s.“ bola spoločnosť s akciami na
doručiteľa a hlavným akcionárom bol Mgr. Ing. Mgr. I. I. v čase, keď mal byť skutok
spáchaný, zákon o cenných papieroch akcie na doručiteľa nepoznal.
Nepresvedčivý a nepreskúmateľný je rozsudok aj v časti, v ktorej uvádza tzv. účelové
zahmlievanie, t. j., ţe oprávnená strana I. V., s. r. o., postúpila svoju pohľadávku
13. júla 1998 spoločnosti C., a. s.
Ak mal krajský súd za to, ţe vedel, ţe akcie akciovej spoločnosti T. boli v procese
exekúcie získané trestným činom, potom je potrebné mať na zreteli, ţe k postúpeniu
pohľadávky došlo 13. júla 1998 a akcie akciovej spoločnosti T. boli zexekvované
9. októbra 1998. Trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti môţe objektívne nastať
aţ potom, čo sa trestný čin stal, preto postúpenie pohľadávky 13. júla 1998 nemôţe byť
dôkazom preukazujúcim jeho úmysel.
Postúpenie pohľadávky súd prvého stupňa povaţuje za dôkaz o tom, ţe vedel,
ţe vykonanie exekúcie voči inému ako je Ministerstvo financií Slovenskej republiky
nie je legálne. Správnosť tohto záveru vyvracajú rozhodnutia Krajského súdu v Ţiline
zo 14. februára 2003, sp. zn. 4 T 1/2003, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. augusta 2003, sp. zn. 3 To 47/03, z ktorých vyplýva, ţe povinným je Slovenská
republika a je jedno, kto pohľadávku spravuje.
V súvislosti s personálnymi a rodinnými previazanosťami, na ktoré poukázal
prvostupňový súd ako na jeden z ďalších nepriamych dôkazov o tom, ţe o trestnom čine
vedel, uviedol, ţe sa jedná o veľmi vzdialené príbuzenské vzťahy jeho, respektíve jeho
manţelky so svedkami MUDr. K. a Ing. P. G.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je moţné zistiť, o ktoré dôkazy opiera súd
prvého stupňa tvrdenie, ţe mal vedomosť o tom, ţe akcie boli získané trestným činom. Tomáš
Matúš nikdy nebol konateľom spoločnosti C., a. s., M. I. nebola
nikdy štatutárom C. . – F, a. s., a nikdy nebol akcionárom spoločnosti C. – S., a. s., a toto
tvrdenie napadnutého rozsudku označil za zavádzajúce.
Obţalovaný poukázal aj na to, ţe spoločníkom I. V., s. r. o.,
od 13. septembra 1998 bol T., a. s., v likvidácii a M. L., ktorý kúpou väčšinového podielu
spoločnosti zmenil obchodný názov na L., s. r. o., a v T., a. s., bol akcionárom, ale nie
rozhodujúcim, či určujúcim. V S.V., s. r. o., boli spoločníkmi od 22. septembra 1998
spoločníkmi T. – T., s. r. o., a T. v likvidácii – podiel v T. – T., s. r. o., vlastnila C. a. s. – 100
% - ný podiel.
Tvrdenia súdu prvého stupňa, ţe v roku 1998 ovládal I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,
označil za nepravdivé.
Ak prvostupňový súd vypustil jeho konanie v bode 1/ napadnutého rozsudku zrejme
nepostrehol, ţe mu dokazuje vinu v procese exekúcie, v ktorej I. a S. neboli zúčastnenými
osobami a do exekúcie nezasahovali. Bolo úlohou súdu vykonaným dokazovaním preukázať,
ţe vedel o protiprávnom konaní exekútorky, makléra, pracovníka výpočtovej techniky či
sudkyne.
Mal vedomosť o tom, ţe akcie boli nadobudnuté v exekúcii, ale proti tejto nikto nič
nenamietal. Prvé mimoriadne dovolanie voči exekúcii podal generálny prokurátor
31. decembra 1998 a najvyšší súd dovolanie rozsudkom M Cdo 2/99 zamietol.
Mimoriadneho valného zhromaţdenia spoločnosti T., a. s., s ostatnými akcionármi
26. novembra 1998 sa zúčastnil preto, ţe bol naň pozvaný a nemal dôvod pochybovať
o legálnosti nadobudnutia akcií. Zákonnosť nadobudnutia akcií v exekúcii potvrdila aj právna
analýza advokátskej kancelárie, a preto konal v dobrej viere, ţe exekúcia prebehla v súlade so
zákonom.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tieţ neobjasnil, prečo snaha predať
akcie „je nekalým úmyslom“. Základným princípom trhovej spoločnosti je zisk, ktorý
je zaloţený na lacnom nákupe a drahom predaji, čo bez ďalšieho nemoţno povaţovať
za naplnenie subjektívnej stránky trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
Pokiaľ súd prvého stupňa jeho vedomosť o pôvode akcií odvodzuje aj z listu
adresovaného zjavne Ing. P. G., namietol spôsob, ktorým bol list získaný a jeho pouţitie ako
dôkaz. Tento dôkaz bol zadováţený odcudzením z motorového vozidla, a preto ide o dôkaz,
ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.
Odhliadnuc od uvedeného ani tento list nepreukazuje jeho vedomosť o nezákonnom
získaní akcií. Deklaruje len záujem akcie odpredať, čo samo osebe trestnú zodpovednosť
nezakladá. Naopak, ţe akcie boli získané zákonným spôsobom je preukázané desiatkami
právoplatných rozhodnutí, ktoré boli vydané v občianskoprávnom konaní.
Vo vzťahu ku skutku v bode 6/ napadnutého rozsudku poukázal na tieto skutočnosti.
Obvinenie 14. júla 1996 bolo voči nemu vznesené pre trestný čin poškodzovania
veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. a pre trestný čin sprenevery podľa § 248
ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a 11. apríla 2001 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin
podvodu podľa § 250 Tr. zák. V súvislosti s týmto uznesením o vznesení obvinenia bol
predvolaný na výsluch. Vyšetrovateľ ho vyzval, aby sa k obvineniu vyjadril, čo aj urobil.
(výpoveď na č. l. 608-612 zv. 1 T.). Tá istá zápisnica je priloţená aj v časti zväzku
Poľnobanka B č. l. 482-486. Zápisnica z 3. júla 2001 je doloţená pri dvoch osobitných
trestných činoch. Na tretej strane chýba podpis obţalovaného, pričom tretia strana
je vytlačená na laserovej tlačiarni, rovnako ako aj časť štvrtej strany pričom je evidentné,
ţe tretia strana je vytlačená na inej tlačiarni ako strana štvrtá. Zároveň je jasné, ţe prvú časť
štvrtej a piatu a šiestu stranu zápisnice napísal vyšetrovateľ na písacom stroji. Je takmer isté,
ţe vyšetrovateľ buď štvrtú stranu zápisnice prefotografoval alebo je podpis obţalovaného
na štvrtej strane zoskenovaný. Pri záverečnom oboznamovaní podpisoval všetky protokoly.
Pôvodný formulár oboznámenia, bol bez trestného činu voči Poľnobanke (č. l. 134-135
zv. T. 2B), preto vyšetrovateľ vyhotovil nový, na ktorom podpísaný nie je. Ostatní obţalovaní
majú v protokole uvedené z akého trestného činu budú obţalovaní, kaţdý z nich protokol
podpísal, len jeho protokol nie je podpísaný. Týmto postupom bol pri oboznamovaní
s výsledkami vyšetrovania porušený zákon, čo v konečnom dôsledku znamená vadu konania,
ktorá odôvodňovala postup súdu podľa § 188 ods. 1 písm. f/ Tr. por.
Skutkové tvrdenia uvedené v bode 6/ napadnutého rozsudku nie sú pravdivé, pretoţe
sa nikdy nestretol so ţiadnym členom predstavenstva Poľnobanky, a. s., Bratislava. Mandátnu
zmluvu medzi C. S. I., a. s., a Poľnobankou, a. s., Bratislava, podpísal 5. júla 1996
podpredseda predstavenstva Ing. M. M., ktorý viedol všetky rokovania a v zmysle stanov
spoločnosti C. a. s., schváliť emisie dlhopisov mohlo len valné zhromaţdenie akciovej
spoločnosti. Výpovede svedkyne Ing. E. Š., v rozsudku uvádzané tvrdenia nie sú pravdivé,
pretoţe nie sú v súlade s jej skutočnou výpoveďou.
Výrok o jeho vine nemoţno oprieť ani o zmluvy o vklade tichého spoločníka, pretoţe
tie, ktoré sa v procesnom spise nachádzajú, sú len ich kópiou, neopatrenou doloţkou
osvedčujúcou ich zhodnosť s originálmi a sú upravené. Napriek opakovaným ţiadostiam,
vysvetlenie, odkiaľ boli originály účtovných dokladov získané, bolo odmietnuté,
resp. odôvodnené tým, ţe boli získané operatívnopatrácou činnosťou. Originály zmlúv boli
zo spisu odstránené a podľa prokuratúry údajne s prejednávanou vecou nesúviseli.
V súvislosti s tým poukázal na skutočnosť, ţe 13. januára 1996 bola v Košiciach odcudzená
A. F. aj s prevaţnou časťou účtovnej agendy spoločnosti C. S. V., a. s. Predmetné zmluvy
však dávno pred vznesením obvinenia boli vysporiadané, a preto ani tento dôkaz nemôţe
svedčiť v jeho neprospech.
K výpisom z Poľnobanky, a. s., Bratislava, obţalovaný namietol, ţe nepochádzajú
z Košíc, kde bolo sídlo spoločnosti, ale z filiálky Prešov a ide o duplikáty. Poľnobanka, a. s.,
Bratislava potvrdila, ţe účet číslo 205 431 146 je účtom C. S. V., a. s., X. Na duplikátoch vo
výpisoch z roku 1996 niekto doplnil jeho meno, pričom uvádzanie mena a adresy, ktorá nie
totoţná so sídlom uvedeným v obchodnom registri, je porušením vnútrobankových predpisov,
ktoré boli účelovo upravené len pre obdobie, ktoré potrebovali orgány činné v trestnom
konaní pre dokázanie jeho viny. Napriek účelovosti predloţených duplikátov, chýba duplikát
výpisu z účtu, ktorý by preukazoval realizáciu údajnej zmluvy o vklade tichého spoločníka zo
dňa 25. októbra 1996 so spoločnosťou O. – H., a. s., na sumu 15 531 000 Sk. Tieţ namietol,
ţe účet číslo 205431146 nie je účtom spoločnosti C. a. s., ale je účtom spoločnosti C. S., a. s.,
H., Vranov nad Topľou.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe previedol na subjekty zo zmlúv
o vklade tichého spoločníka raz sumu 49 470 000 Sk, inde zas 43 234 000 Sk. Daňový úrad
Košice III, pritom zistil, ţe finančné prostriedky získané emisiou dlhopisov, neboli v plnej
miere vyuţité na uvedený účel. Cirka 50 % zo sumy prostriedkov bolo presunutých do iných
spoločností. Ak to daňový úrad tvrdí, potom mohlo byť presunutých maximálne
25 miliónov korún, čo je v rozpore so závermi súdu prvého stupňa vyjadrenými v skutkovej
vete v bode 6/ napadnutého rozsudku.
Zavádzajúce je tieţ tvrdenie krajského súdu, ţe Poľnobanke, Bratislava, a. s., spôsobil
škodu vo výške 49 470 000 Sk. Zástupca Poľnobanky, a. s., Bratislava, JUDr. A. H. uplatnil
škodu vo výške 71 646 820,58 Sk voči nemu s odôvodnením, ţe banka jednala s ním a je
podpísaný na úverovej zmluve. Uvedené nie je pravdou, pretoţe s Poľnobankou, a. s.,
Bratislava, ţiadnu zmluvu nepodpísal.
Krajskému súdu napokon vytkol, ţe vo vzťahu k nemu nerozhodol o skutkoch
v bodoch 1/ a 8/ podanej obţaloby.
Z týchto dôvodov obţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok v zmysle § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a vec
v zmysle § 259 ods. 1 Tr. por. vrátil krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obţalovaná Ing. JUDr. M. K. a jej dcéra I. K. v podaných odvolaniach konštatovali,
ţe exekučný príkaz bol vydaný na základe poverenia súdu
a exekúcia bola vykonaná v súlade so zákonom a v súlade s poverením súdu, pretoţe
povinným bola Slovenská republika, čo vo svojich rozhodnutiach uviedli aj Krajský súd
v Ţiline (sp. zn. 4 T 1/2003) a Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn. 3 To 47/03, sp. zn.
M Cdo 2/1999). V posudzovanom prípade išlo o uspokojenie pohľadávky z majetku, ktorý
bol vo vlastníctve Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto tento majetok spravuje. Uviedli,
ţe privatizáciu ako ju má na mysli ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z.
o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôleţitých podnikov a akciových
spoločností v znení neskorších predpisov s exekúciou stotoţniť nemoţno. V tejto súvislosti
poukázali na to, ţe trestné stíhanie voči sudkyni JUDr. R. V. pre trestný čin zneuţívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/
Tr. zák., ktorá vydala poverenie z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bolo
podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z dôvodov § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. por. skôr uvedenými
rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu zastavené. Zastavené bolo s odôvodnením,
ţe sudkyni nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin. Za daného stavu potom trestný čin
nemohla spáchať ani ona a nemohla spôsobiť ani ţiadnu škodu, ktorej správnosť vyčíslenia
tieţ namietla.
Stredisko cenných papierov nevykonalo prevod na základe exekučného príkazu,
pretoţe podľa zákona predaj akcií sa mohol vykonať iba cestou obchodníka s cennými
papiermi, ktorý prevod na účte vedenom v Stredisku cenných papierov v zmysle § 23 ods. 1
zákona o cenných papierov aj realizoval.
Exekúciu sa snaţila najskôr vykonať predajom majetku štátu, ktorý bol v správe
ministerstva financií čo nasvedčuje, ţe nekonala s úmyslom spáchať trestný čin. Aţ keď
povinný svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, poţiadala súd o vydanie osobitného poverenia
na predaj cenných papierov. Bola presvedčená, ţe exekvovala majetok povinného
a ministerstvá, či uţ financií alebo hospodárstva, boli len správcami tohto majetku. Ak bola
povinným Slovenská republika, tak majetok štátu bol v správe ktoréhokoľvek ministerstva.
Exekúcia bola vedená na majetok štátu a nie na majetok ministerstva financií, či ministerstva
hospodárstva.
Rokovanie s kupujúcimi bolo vecou makléra konajúceho na podklade uzavretej
komisionárskej zmluvy. Exekučný príkaz, ktorý vydala, znel síce na predaj akcií, ale nebolo
v ňom uvedené, ktoré akcie sa majú predať. Skutková veta v bode 2/ napadnutého rozsudku
nie je správna, pretoţe nedala príkaz na realizáciu predaja akcií za neprimerane nízku cenu
bez správneho ocenenia akcií. Jej úlohou ako exekútorky, bolo v exekučnom konaní vymôcť
pohľadávku bez ohľadu na to, komu a aký cenný papier bude predaný. V exekučnom príkaze
nariadila vykonanie exekúcie predajom cenných papierov za najvyššiu cenu pri vynaloţení
maximálnej odbornej starostlivosti do výšky vymáhanej pohľadávky, pričom jej výška
aj s príslušenstvom boli uvedené v exekučnom príkaze. Do konania makléra nemohla nijako
zasiahnuť, a preto súd nemohol prijať záver, ţe dala príkaz na predaj akcií za nízku cenu
a ţe nesie zodpovedať za jeho konanie.
Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi neukladal povinnosť cenné papiere oceniť
a neupravoval postup pri predaji cenných papierov. Výkon exekúcie umoţňoval aj predajom
cenných papierov a to, ţe boli predané akcie akciovej spoločnosti T. ešte neznamená, ţe bol
porušený zákon.
Exekútor je poverený výkonom funkcie Ministrom spravodlivosti Slovenskej
republiky a v zásade vykonáva úlohy štátneho orgánu. Súdny exekútor participuje na výkone
súdnej moci, a preto za jeho rozhodovanie nemoţno vyvodzovať trestnú zodpovednosť.
Za vykonanú exekúciu jej pripadla len zákonná odmena, vykonala ju ako nestranná osoba,
ktorá so spoluobţalovanými nemala blízke ani rodinné vzťahy a s ich konaním je spájaná
bez akýchkoľvek dôkazov.
Poukázala na zákonné znaky trestného činu zneuţívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. s tým, ţe na ich naplnenie nepostačuje zistenie,
ţe špeciálny subjekt – verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, ale zároveň sa vyţaduje, aby tak verejný činiteľ konal v úmysle spôsobiť inému
škodu alebo zadováţiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Uvedený motív ako zloţka
subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho konanie, musí byť preukázaný.
Podľa názoru obţalovanej, v prípravnom konaní bolo porušené jej právo na obhajobu,
pretoţe uznesenie o vznesení obvinenia z 3. septembra 1999 jej bolo doručené
aţ 11. novembra 1999, a preto sa jej obhajca nemohol zúčastniť úkonov trestného konania,
ktoré boli v tomto čase vykonané. Na hlavnom pojednávaní uvedené právo porušil súd aj tým,
ţe nebola zbavená mlčanlivosti, a preto nemohla vypovedať. Orgánmi činným v trestnom
konaní bol tieţ porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretoţe trestné
stíhanie bolo začaté 3. septembra 1999, obţaloba bola podaná 30. novembra 2001 a rozsudok
súdu prvého stupňa bol vyhlásený 30. júna 2009, teda trestné stíhanie trvá neprimerane dlho.
Krajskému súdu vytkla, ţe nezadováţil originály listín a na hlavnom pojednávaní
neoboznámil znalecký posudok tých znalcov, na výsluchu ktorých obţalovaní trvali. Napriek
právu obţalovaných na kladenie otázok viaceré z nich znalcovi Ing. Š. K. súd nepripustil,
i keď súviseli s vyčíslením hodnoty predaných akcií.
Z týchto dôvodov obţalovaná a jej dcéra navrhli, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil do štádia prípravného konania. Alternatívne navrhli, aby bola obţalovaná
spod obţaloby krajského prokurátora oslobodená.
Obţalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom odvolaní namietol, ţe pri úvahách o vine
prvostupňový súd nevychádzal dôsledne zo zákona o cenných papieroch.
Na podklade komisionárskej zmluvy, ktorú 30. septembra 1998 uzavrel so súdnou
exekútorkou, bol povinný zariadiť na jej účet predaj zaknihovaných cenných papierov podľa
ňou vydaného exekučného príkazu, ktorý tvorí súčasť komisionárskej zmluvy.
Účelom exekučného príkazu bolo uspokojenie pohľadávky oprávneného C.– X, a. s.,
vo výške 43 265 591 Sk, príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania
13 289 292,98 Sk, trovy súdneho konania 328 815 Sk, trovy právneho zastúpenia pri exekúcii
43 800 Sk, úroky z omeškania vo výške 17,6 % od 30. septembra 1998 zo sumy
43 265 591 Sk do zaplatenia a predbeţné trovy exekúcie 1 001 000 Sk.
Namietol, ţe zákon o cenných papieroch „skutočnú“ cenu akcie nepozná a nedefinuje
ju. Definuje len menovitú hodnotu cenného papiera, kurzu cenného papiera a aktuálnu
hodnotu cenného papiera. Akcie emitenta, spoločnosti T., a. s., neboli verejne
obchodovateľné, a preto nemoţno hovoriť o ich skutočnej hodnote. V § 6a ods. 6 zákona
o cenných papieroch je definovaná tzv. „aktuálna hodnota akcií“, ktoré nie sú predmetom
obchodovania. Tou je ich nadobúdacia cena, teda cena, za ktorú ich nadobudne kaţdý
nasledujúci nadobúdateľ po ich emitovaní, ktorú skutočnosť na hlavnom pojednávaní potvrdil
aj znalec Ing. Š. K. Aktuálnou hodnotou týchto akcií bola preto cena, za ktorú ich kúpili
siedmi nadobúdatelia. Ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ako to
v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje prvostupňový súd neporušil, pretoţe
z komisionárskej zmluvy uzavretej s exekútorkou a exekučného príkazu vyplýva,
ţe predajnou cenou akcie bola výška vymáhanej pohľadávky aj s príslušenstvom v sume
58 157 000 Sk. Podľa jeho názoru, nominálna hodnota akcie, na ktorý napadnutý rozsudok
poukazuje, nemá ţiadnu vypovedaciu hodnotu a od tejto hodnoty kurz akcie alebo jej
nadobúdaciu cenu nemoţno odvodzovať. Príkladmo poukázal na nominálnu hodnotu akcií
VSŢ v roku 2002, ktorá bola 1000 Sk, ale na trhu sa predávala po 28 Sk. Namietol,
ţe z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe s odbornou starostlivosťou
by nepostupoval ani v prípade, ak by akcie predal za ich nominálnu hodnotu, pretoţe znalec
hodnotu jednej akcie ocenil na sumu 2 814 000 korún.
V roku 1998 ţiaden zákon ani iný právny predpis pri realizácii predaja alebo nákupe
verejne neobchodovateľných akcií postup makléra neupravoval, a preto svojím konaním
ţiaden právny predpis porušiť nemohol. Kaţdý obchodník pri obchodovaní s týmto druhom
akcií postupoval individuálne. Najčastejšie tak, ţe bol oslovený určitý počet potenciálnych
záujemcov o kúpu takýchto akcií, pričom počet ani forma oslovenia zákonom predpísaná
nebola.
Oslovených bolo asi päťdesiat záujemcov, z ktorých dvadsaťjeden prejavilo písomný
záujem o kúpu akcií a z nich vybral siedmich s najvyššími ponukami. S nimi uzavrel
komisionárske zmluvy o obstaraní nákupu akcií spoločnosti T., a. s., za nimi určené ceny. To
boli v októbri 1998 nadobúdacie ceny uvedených akcií, určené ponukou a dopytom.
Na výšku cenovej ponuky za predmetné akcie mali vplyv skutočnosti, ţe išlo o akcie
verejne neobchodovateľné, ich emitent ţiadne dividendy nevyplácal, informácie
o hospodárení spoločnosti verejne dostupné neboli a investičné zámery spoločnosti neboli
známe. V tomto smere poukázal na nadobúdaciu cenu 39 % verejne obchodovateľných akcií
spoločnosti S., a. s., a 15 % verejne obchodovateľných akcií tej istej spoločnosti, ktoré
v rokoch 1995 a 1997 Fond národného majetku Slovenskej republiky pri nominálnej hodnote
jednej akcie 1000 Sk predal po 57 Sk za jednu akciu.
Zákon o cenných papieroch maklérovi nezakazoval nakúpiť akcie toho istého emitenta
pre personálne alebo majetkovo prepojených klientov, ani skúmať takéto prepojenie
pred realizáciou predaja cenných papierov a tieţ ani to, či sa neskôr pri hlasovaní na valnom
zhromaţdení vlastníci akcií nespoja. Ako maklér nákup 34 % akcií nesprostredkoval jednému
klientovi, ale siedmim individuálnym klientom.
Zdôraznil, ţe činnosť makléra vykonával od roku 1995 do roku 2005 a v priebehu jej
výkonu sa v ţiadnom právnom predpise, ani na ţiadnych odborných školeniach, či skúškach
nestretol s výkladom, ţe „vynaloţenie odbornej starostlivosti“ pri obchodovaní s cennými
papiermi znamená stanovenie ich hodnoty znalcom. K takému záveru by nemohol dospieť
ani prvostupňový súd, ak by si ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch
vysvetlil správne a zváţil, ţe pre takýto postup nemal ţiadne zákonné moţnosti. Dokladmi
nevyhnutnými pre vyhotovenie znaleckého posudku disponoval len emitent cenných
papierov, ktorý nemal dôvod mu ich ako maklérovi poskytnúť. Časť dokladov ako napríklad
prospekt emitenta cenných papierov by si teoreticky mohol zadováţiť z verejne prístupných
zdrojov aj sám, ale prakticky ani tento postup do úvahy neprichádzal, pretoţe akcie emitenta
neboli verejne obchodovateľné, a preto prospekt emitenta neexistoval. Maklér nebol
v postavení vyšetrovateľa, ktorému emitent všetky podklady pre znalca poskytol.
V súvislosti „s odbornou starostlivosťou“ makléra poukázal na stanovisko
Ministerstva financií Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, ţe maklér
a) pri jednotlivých predajoch, nákupoch a ostatných obchodoch porovnáva ponuky cien,
b) dokumentuje spôsob uskutočnenia obchodu,
c) uskutočňuje analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov z dostupných informácií,
d) vypracuje obchodné a investičné zámery, ktoré sú podkladom na uskutočnenie
jednotlivých operácií.
Z uvedeného je zrejmé, ţe ako maklér pri predaji cenných papierov postupoval
v súlade so zákonom o cenných papieroch.
Namietol, ţe na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa neoboznámil listinné dôkazy
„osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra“ z 12. júna 1999 a „povolenie
na výkon činnosti makléra“ z 9. marca 2000, ktoré svedčia, ţe pre výkon tejto funkcie spĺňal
všetky predpoklady. Zákon o cenných papieroch ustanovuje, ţe dozor nad činnosťou makléra
vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré by ho nepochybne vykonalo,
ak by svojím postupom v kritickom čase zákon porušil a udelené povolenie by mu odňalo.
Navyše, ak by v jeho činnosti v rokoch 1995 – 2000 zistilo nedostatky, povolenie na výkon
makléra cenných papierov na ďalších päť rokov aţ do roku 2005 by mu neudelilo.
Na hlavnom pojednávaní prvostupňový súd neoboznámil ani ďalšie dôkazy ako sú list
Burzy cenných papierov v Bratislave z 31. mája 1999, v ktorom sa táto vyjadruje k cene
verejne neobchodovateľných akcií uvádzaného emitenta a poukázal na to, ţe v procesnom
spise sa nenachádzajú všetky ponuky, ktoré mu ako maklérovi pri predaji akcií boli zaslané
a ktoré z dôvodu nízkej cenovej ponuky vyradil.
Tieţ vyslovil nesúhlas s pribratím auditora Ing. Š. K. do konania
na podanie znaleckého posudku k hodnote prevedených akcií, pretoţe v tom čase bolo
zapísaných v zozname znalcov minimálne päť znalcov z príslušného odboru. V tejto súvislosti
konštatoval, ţe na hlavnom pojednávaní nebol oboznámený v spise sa nachádzajúci znalecký
posudok Ing. J. T., ktorý je od skôr uvedeného znaleckého posudku diametrálne odlišný
a odborné vyjadrenie doc. Ing. J. L., uznávaného odborníka v oblasti cenných papierov.
Konštatoval, ţe vyjadrenie súdu prvého stupňa k nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. II. ÚS 159/2007, z 11. decembra 2007 .... „aj krajský súd ako celkom
nesporné vidí, ţe exekučné konanie prebehlo a jeho rozhodnutie je právoplatné“... potvrdzuje,
ţe celé exekučné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom. To znamená, ţe exekútorka
ani maklér ţiaden zákon neporušili.
Ústavný súd v čase svojho rozhodovania disponoval dostatočným mnoţstvom
listinných dôkazov potrebných pre posúdenie, či exekučný súd, exekútorka alebo maklér
v exekučnom konaní postupovali zákonným spôsobom a či akcie emitenta mohli byť
exekvované. Ústavný súd určite exekučný poriadok ako aj zákon o zabezpečení záujmov štátu
pri privatizácii strategických podnikov poznal a pretoţe ich porušenie nezistil, vo svojom
náleze vyslovil, ţe exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou.
Napokon poukázal na § 36 ods. 2 zákona o cenných papieroch, z ktorého vyplýva,
ţe správcom podľa odseku 1 môţe byť len obchodník s cennými papiermi, ktorému takéto
oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník s cennými papiermi. Zmluvu o správe
však maklér uzavrieť oprávnený nebol, pretoţe na to bol zo zákona vylúčený a obchodník
s cennými papiermi, spoločnosť C. S., o. c. p., takúto zmluvu s vlastníkom akcií uzavretú
nemal, a preto nemal dôvod jeho akcie spravovať.
Na podklade uvedených skutočností vyslovil názor, ţe vykonaným dokazovaním
nebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka trestného činu, z ktorého bol uznaný
za vinného, a preto jeho konanie ako trestný čin posúdiť nemoţno.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok vo vzťahu k jeho osobe podľa § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ Tr. por.
zrušil a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.
Obţalovaný JUDr. M. K. napadnutý rozsudok označil za nesprávny predovšetkým
preto, ţe prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii celý vyšetrovací spis,
z ktorého chýba vyše tisíc strán a ktorý je navyše chaoticky usporiadaný. Ešte pri oboznámení
s výsledkami vyšetrovania bol vyšetrovací spis úplný a obsahoval aj dôkazy svedčiace v jeho
prospech a taký ho pri podaní obţaloby mal k dispozícii aj prokurátor. Tieto dôkazy však boli
zo spisu odstránené, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a preto mal súd
postupom podľa § 221 ods. 1 Tr. por. vec z hlavného pojednávania vrátiť prokurátorovi na
došetrenie.
Nikdy nepopieral, ţe vypracoval zmluvu o budúcej zmluve. Zmluva však antidatovaná
nebola, o čom svedčí aj jej dodatok č. 1, ktorý 10. decembra 1995 vyhotovila svedkyňa
JUDr. B. K. a jeho existenciu úradnou pečiatkou potvrdil Daňový úrad vo Vranove nad
Topľou. Dodatok č. 1 vylučuje vyhotovenie zmluvy o budúcej zmluve v neskoršom období,
pretoţe k neexistujúcej zmluve vyhotovený byť nemohol.
Aj svedok J. K. potvrdil, ţe na poţiadanie bol na Mestskom úrade vo Vranove nad
Topľou, kde mu pracovníčka na kópiu listu vlastníctva napísala vyţiadané súpisné číslo.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe získať súpisné číslo bolo moţné
aj neformálne, krátkou cestou a v tejto súvislosti poukázal na výpoveď obţalovaného
Ing. M. M., ktorému súpisné číslo pred vydaním rozhodnutia bolo oznámené telefonicky.
Svedkyne M. M. a I. J. uviedli, ţe nemôţu s určitosťou vylúčiť,
či v auguste 1995 neprišiel do kancelárie občan so ţiadosťou o vydanie súpisného čísla.
Krajskému súdu vyčítal, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevyhodnotil
dôkazy svedčiace v jeho prospech. O neobjektívnosti trestného stíhania uţ v štádiu
prípravného konania svedčí aj uznesenie o vznesení obvinenia voči svedkovi J. K., ktoré bolo
neskôr ako nezákonné zrušené. Ďalej uviedol, ţe ako advokát nezastupoval ţalobcu I., s. r.o.,
v spore proti Slovenskej republike o náhradu škody a oprávneného v následnom exekučnom
konaní a nebol prítomný pri ţiadnych rokovaniach, na ktorých by sa jednalo o predaji
nezákonne získaných akcií akciovej spoločnosti T.
Navrhol preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 226 písm. a/
Tr. por. ho spod obţaloby krajského prokurátora oslobodil. Alternatívne navrhol, aby bola vec
v zmysle § 260 Tr. por. vrátená krajskému prokurátorovi na došetrenie.
Aj obţalovaný Ing. M. M. rovnako ako obţalovaný JUDr. M. K. v podanom odvolaní
namietol, ţe pochybnosti o tom, ţe zmluva o budúcej zmluve bola antidatovaná boli
odstránené výsluchom svedkyne JUDr. B. K. a dodatkom č. 1 k tejto zmluve, ktorý mal
daňový úrad pri daňovej kontrole k dispozícii, o čom svedčí jeho pečiatka na dodatku.
Ţe trestný čin nespáchal je preukázané aj tým, ţe on ani spoluobţalovaní neboli účastníkmi
konania o náhradu škody v konaní vedenom pod spisovou značkou
3 C 565/96 na Okresnom súde Vranov nad Topľou, ktorého rozhodnutie bolo potvrdené
odvolacím aj dovolacím súdom, tak ako aj platnosť zmluvy o budúcej zmluve. Krajský súd
nevzal do úvahy, ţe ţiaden z obţalovaných nebol účastníkom exekučného konania a nebol
v ţiadnej súčinnosti so sudkyňou okresného súdu, s exekútorkou, s maklérom,
ani s pracovníkom strediska cenných papierov. Nebol ani vlastníkom akcií akciovej
spoločnosti T. a ani exekúciu nenavrhol.
Prvostupňový súd tieţ neprihliadol na jeho obhajobu, ţe nekonal ako fyzická osoba,
ale ako konateľ spoločnosti S. V., s. r. o., pričom on ani spoločnosť ţiadne výhody nezískali.
Ako spoločnosť na strane kupujúceho, S. V., s. r. o., nebola účastníčkou konania proti
Slovenskej republike o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia Daňového úradu
vo Vranove nad Topľou.
Oproti podanej obţalobe súd prvého stupňa navyše podstatným (neprípustným
spôsobom) zmenil znenie skutkovej vety, čím došlo k zmene totoţnosti skutku. Krajský súd
sa nielenţe v rozsudku nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, ale zamietol
aj návrhy na doplnenie dokazovania. Neoboznámil zmluvy a listiny týkajúce sa spoločnosti I.
V., s. r. o., a S. V., s. r. o., ktoré boli políciou odňaté, z ktorých sa dalo zistiť pouţívanie
súpisného čísla aj pred 18. augustom 1995. Tieto dôkazy v spise chýbajú a okrem nich v ňom
chýbajú aj iné listinné dôkazy svedčiace v jeho prospech. Skutkový stav veci nebol náleţite
zistený, čo napokon konštatoval uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení
z 25. mája 2006, sp. zn. 2 To 15/2005, v ktorom nariadil zistiť, kedy bol dodatok k zmluve
o budúcej zmluve číslo 1 doručený na príslušný daňový úrad, zadováţiť príslušné rozhodnutia
súdov a doplniť znalecký posudok o hodnotu akcií akciovej spoločnosti T. na základe zistenia
aktuálnej hodnoty podľa zákona o cenných papieroch.
Rovnako ako obţalovaný JUDr. M. K. preto navrhol, aby ho najvyšší súd podľa § 226
písm. a/ Tr. por. oslobodil spod obţaloby alebo vec vrátil podľa § 260 Tr. por. prokurátorovi
na došetrenie.
Obţalovaný Ing. V. M. bez bliţšieho písomného odôvodnenia odvolania navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský prokurátor podal odvolanie voči napadnutému rozsudku výlučne voči
výrokom o trestoch, ktoré boli obţalovaným uloţené.
Označil ich za neprimerane mierne, pretoţe nezodpovedajú mimoriadne vysokému
stupňu spoločenskej nebezpečnosti konania obţalovaných a neplnia generálnopreventívnu
funkciu. Podľa jeho názoru, krajský súd pri úvahách o tejto otázke dostatočne nezohľadnil
stupeň organizovanosti, špecifické zahmlievanie pomocou zákonných postupov, prelievanie
kapitálu a rodinnú a priateľskú previazanosť konania obţalovaných a spôsobenú výšku škody.
Všetci obţalovaní úmyselnou trestnou činnosťou získali alebo sa snaţili získať majetkový
prospech. Peňaţné tresty, vzhľadom na osobné a majetkové pomery obţalovaných
sú neprimerane mierne a mali byť uloţené vo vyššej výmere tak, aby zohľadňovali výšku
spôsobenej škody a mali byť uloţené aj obţalovaným Ing. JUDr. M. K.
a Ing. P. Š. Prvostupňový súd pochybil tieţ vo výroku o zaradení obţalovaných do
nápravnovýchovnej skupiny, pretoţe dostatočne neprihliadol na závaţnosť ich konania, ktorá
vylučuje ich zaradenie do miernejšej nápravnovýchovnej skupiny. Prihliadnuc
na ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu,
ako aj na represívnu stránku trestu mal súd prvého stupňa uloţiť obţalovaným tresty odňatia
slobody a peňaţné tresty na hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby a na výkon
uloţených trestov ich zaradiť do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Navrhol preto napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2
Tr. por. zrušiť vo výroku o treste a v zmysle podaného odvolania podľa § 259 ods. 3 Tr. por.
ho zmeniť v neprospech obţalovaných.
K odvolaniu krajského prokurátora sa vyjadrili obţalovaní Mgr. Ing. P. Š., Ing. M. M.
a Ing. JUDr. M. K.
Obţalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom vyjadrení uviedol, ţe krajský prokurátor
v obţalobe a v dôvodoch odvolania vychádzal z nepodloţených a nedokázaných tvrdení
a dohadov. Trestný čin nespáchal, majetkový prospech nezískal, ani sa ho nesnaţil získať
a v tomto smere poukázal na obsah svojho písomného odvolania. Z tohto dôvodu rozhodnutie
súdu prvého stupňa povaţuje za nezákonné a nesprávne a odvolanie krajského prokurátora
navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
Obţalovaný Ing. M. M. a Ing. JUDr. M. K. v písomných vyjadreniach podaných
prostredníctvom obhajcu uviedli, ţe napadnutý rozsudok je nezákonný. Hoci v záverečnej reči
krajský prokurátor trval na obţalobe, v podanom odvolaní nenamietal, ţe prvostupňový súd u
obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. vypustil prevaţnú časť skutkov a skutok v bode 1/ nanovo
upravil a tým pozmenil jeho totoţnosť. Neudrţateľnosť obţalobou opísaného skutku sa súd
snaţil zachrániť očividne iba v ich neprospech. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
ţe obţalovaní v prípade skôr označeného skutku konali s úmyslom sa obohatiť alebo, ţe by sa
akokoľvek obohatili. Okrem špekulatívneho tvrdenia súdu, voči obţalovaným neexistuje
ţiaden relevantný dôkaz. Konštatovanie prokurátora, ţe tresty uloţené v hornej polovici
trestnej sadzby sú neprimerane mierne, nemá ţiadne reálne opodstatnenie. Naopak
v neprospech obţaloby vyznieva dĺţka ich trestného stíhania, ktoré bolo začaté v roku 1999
a rozsudok bol vyhlásený aţ v roku 2009. Tým bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ţe kaţdý má právo na to, aby jeho vec bola
verejne prejednaná nestranným súdom spravodlivo a v primeranej lehote. Poukázali na to, ţe
krajský prokurátor sa v odvolaní nezaoberal, ţe zo spisu chýba cca 1800 strán, ţe v ňom nie
sú originály listín alebo ich overené kópie a ţe súd neprihliadol k dôkazom svedčiacim v ich
prospech. Nenamietol ani to, ţe na hlavnom pojednávaní boli odmietnuté návrhy na výsluch
znalca a bolo upustené od vykonania ďalších dôkazov a u obţalovanej Ing. M. K. neboli
zohľadnené dôvody, ktoré viedli k zastaveniu trestného stíhania sudkyne JUDr. R. V. napriek
tomu, ţe išlo o súvisiace exekučné konanie. Snaha o spravodlivé posúdenie veci nemohla byť
nahradená snahou o prísne potrestanie, keď spáchanie trestného činu vykonaným
dokazovaním preukázané nebolo a nebola rešpektovaná zásada „v pochybnostiach v prospech
obţalovaného“.
Z týchto dôvodov odvolanie krajského prokurátora navrhli podľa § 256 Tr. por.
zamietnuť a vo veci ďalej postupovať v zmysle ich odvolacích návrhov.
Obţalovaná Ing. JUDr. M. K. sa k odvolaniu krajského prokurátora vyjadrila aj sama.
Poukázala na svoje odvolanie a navyše dodala, ţe povinnosťou prokurátora v trestnom konaní
je dozor nad zachovávaním zákonnosti postupu vyšetrovateľa a policajných orgánov, ktorú si
v posudzovanom prípade prokurátor nesplnil. Prokuratúra mala moţnosť vykonať všetky
opatrenia pre to, aby nedošlo k prevodu vlastníctva do troch rokov
od zistenia, ţe akcie akciovej spoločnosti T. nemohli byť prevedené na iného vlastníka. Táto
moţnosť jej vyplývala zo zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby. Napriek tomu prokurátor porušenie zákona neodstránil, čo len potvrdzuje, ţe exekúcia
bola vykonaná v súlade so zákonom. Neexistuje ţiaden dôkaz o tom, ţe exekúciou získala
majetkový prospech a argumentácia krajského prokurátora na uloţenie peňaţného trestu je
nad rámec zákona. Názor prokurátora o jej priaznivých majetkových pomeroch bez
predloţenia dôkazov je len hrubým zavádzaním súdu.
Podľa § 564 ods. 4 zákona č. 301/2005 účinného od 1. januára 2006 (Tr. por.) v znení
neskorších predpisov, vo veciach, v ktorých bola podaná obţaloba na krajský súd
na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie
o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa
doterajších predpisov.
Krajský prokurátor podal obţalobu na Mgr. Ing. Mgr. I. I. a spol.
30. novembra 2001, neskôr delegáciou podľa § 25 Tr. por. na základe rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. januára 2002, sp. zn. Ndt 118/2001, bola vec
prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Ţiline, ktorý obţalobu prijal
6. februára 2002.
V súlade s § 564 ods. 4 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonal konanie
o podaných riadnych opravných prostriedkoch podľa zákona č. 141/1961 Zb. (Tr. por.)
v znení neskorších prepisov účinného do 31. decembra 2005.
Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
a zistil, ţe
rozsudku predchádzali podstatné chyby konania spočívajúce v tom, ţe boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu (§ 258 ods. 1
písm. a/ Tr. por.),
napadnutý rozsudok je nejasný, jeho skutkové zistenia nie sú úplné a súd
sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1 písm. b/
Tr. por.) a
existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci je potrebné
niektoré dôkazy opakovať a vykonať aj ďalšie dôkazy a ich vykonanie pred odvolacím súdom
by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa (§ 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).
Zistené vady nebolo moţné odstrániť na verejnom zasadnutí, a preto najvyšší súd
po splnení prieskumnej povinnosti vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí (§ 263 ods. 1
písm. b/ Tr. por.).
Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len dohovor), kaţdý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého
je obvinený.
Podľa Čl. 6 ods. 3 Dohovoru kaţdý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
c/ obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,
d/ vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) nikoho nemoţno
stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa Čl. 48 ods. 2 ústavy kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa Čl. 50 ods. 3 ústavy, obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a moţnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 trestnosť činu sa posudzuje
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje
len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. nikto nemôţe byť stíhaný ako obvinený ináč, neţ
zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány
činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie
a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
náleţite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace
v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa
svojho vnútorného presvedčenia zaloţeného na starostlivom uváţení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom
konaní, alebo niektorá zo strán.
Podľa § 9 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbeţné otázky,
ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne; ak je tu však o takej otázke právoplatné rozhodnutie
súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom konaní takým rozhodnutím
viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. na urýchlenie konania alebo z iných dôleţitých dôvodov,
moţno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť
na samostatné konanie.
Podľa § 92 ods. 1 Tr. por. pred prvým výsluchom treba zistiť totoţnosť obvineného,
opýtať sa na jeho rodinné majetkové a zárobkové pomery a predchádzajúce tresty, objasniť
mu podstatu vzneseného obvinenia a poučiť o jeho právach. Obsah poučenia sa zaznačí
v zápisnici.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môţe poslúţiť všetko, čo môţe prispieť na náleţité
objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Podľa § 125 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloţí,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli
do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Podľa § 202 ods. 2 Tr. por. (okrem iných zákonných podmienok) v neprítomnosti
obţalovaného môţe sa hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, ţe moţno vec
spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obţalovaného.
Podľa § 211 ods. 1 Tr. por. namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní moţno
čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za potrebný a prokurátor
aj obţalovaný s tým súhlasia. Súhlas obţalovaného nie je potrebný, ak obţalovaný sám
poţiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. O tejto skutočnosti musí
byť obţalovaný v predvolaní poučený.
Podľa § 24 zákona č. 36/1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov štátny orgán
môţe ustanoviť za znalca osobu, ktorá nie je zapísaná do zoznamu a má potrebné odborné
predpoklady pre to, aby podala posudky a ktorá s ustanovením vyslovila súhlas,
a) ak pre niektorý odbor nie je znalec do zoznamu zapísaný,
b) ak znalec zapísaný do zoznamu nemôţe úkon vykonať,
c) ak by vykonanie úkonu znalcom zapísaným do zoznamu bolo spojené
s neprimeranými ťaţkosťami alebo nákladmi.
V konaní pred súdom prvého stupňa tieto ustanovenia dodrţané neboli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe v konaní, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku, došlo na viacerých hlavných pojednávaniach okrem iného,
k porušeniu zákona v ustanovení § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1 Tr. por., ktorého
podstatou je zabezpečenie práva na obhajobu a zistenie skutočného stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie a spravodlivé rozhodnutie veci.
Pred rozhodnutím o tom, či sa má hlavné pojednávanie vykonať v neprítomnosti
obţalovaného alebo svedkov musí súd riešiť predovšetkým otázku, či dôkazná situácia
v konkrétnej veci dovoľuje takýto postup z hľadiska spoľahlivého rozhodovania, t. j., či aj bez
vypočutia obvineného alebo svedka a jeho súčinnosti pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní
bude moţné dodrţať ustanovenie § 2 ods. 5 Tr. por.
Zákonné podmienky § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1 Tr. por. por. súd prvého
stupňa na niektorých hlavných pojednávaniach objektívne nezhodnotil, pretoţe dostatočne
nezváţil dôkaznú situáciu existujúcu vo veci pri podaní obţaloby, povahu, rozsah a právnu
kvalifikáciu ţalovaných skutkov, charakter a význam dôkazov vykonaných v prípravnom
konaní, stanovisko obţalovaných k veci, k vykonaným dôkazom a spôsob ich obhajoby.
Na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 boli prítomní všetci obţalovaní, ktorí
vyhlásili, ţe ak sa im nepodarí dostaviť na hlavné pojednávanie, budú súhlasiť s jeho
vykonaním v ich neprítomnosti. Z tohto dôvodu sa ich súhlas vzťahoval na celé hlavné
pojednávanie, ktoré z rôznych dôvodov muselo byť odročené.
Obţalovaní síce v súlade s § 202 ods. 4 Tr. por. poţiadali o vykonanie hlavného
pojednávania v ich neprítomnosti, avšak napriek tomu bol súd povinný skúmať, či sú zákonné
podmienky pre jeho vykonanie uvedené v § 202 ods. 2 Tr. por. splnené, teda, či je splnená
materiálna podmienka, ţe vec je moţné spoľahlivo rozhodnúť aj bez ich prítomnosti
na hlavnom pojednávaní. Uvedené platí o to viac, ţe všetci obţalovaní spáchanie skutkov
popreli a k dôkazom svedčiacim proti nim mali váţne výhrady.
Hlavné pojednávanie 13. júna 2008 bolo vykonané aj v neprítomnosti obţalovaného
Ing. V. M., ktorý spáchanie skutkov poprel napriek tomu, ţe bol na ňom vykonaný výsluch
svedkyne E. T., teda významný dôkaz pre posúdenie viny obţalovaného v bode 1/
napadnutého rozsudku.
V jeho neprítomnosti bolo vykonané aj hlavné pojednávanie 2. septembra 2008.
Na tomto hlavnom pojednávaní boli tieţ vykonané dôkazy významné pre posúdenie viny
obţalovaného výsluchmi svedkov JUDr. B. K. ku skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku a
svedkov MUDr. K. G. a Ing. P. G. ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku, ktorých
výsluchy pre nedodrţanie ustanovení Trestného poriadku, na ktoré bude poukázané v ďalšej
časti tohto rozhodnutia, navyše neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich bude
potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať znovu.
V neprítomnosti obţalovaných z bodu 1/ napadnutého rozsudku bolo na hlavnom
pojednávaní 3. septembra 2008 vykonané dokazovanie len prečítaním svedeckých výpovedí,
ktoré sú významné pre posúdenie ich viny (svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J.K.) a
obţalovaní nemali moţnosť sa na hlavnom pojednávaní k týmto dôkazom vyjadriť.
Hlavné pojednávanie 24. septembra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti
obţalovaných JUDr. M. K. a Ing. JUDr. M. K. napriek tomu,
ţe na ňom boli prečítané mnohé svedecké výpovede, najmä ohľadne skutku v bode 1/
týkajúce sa obţalovaného JUDr. M. K. (výpovede svedkýň Ing. E.N., Ing. D. J., A. R., M.
K.), odborné vyjadrenia z č. l. 855-882, 882/214-882/216, rozsudok 882/255-882/262, ale aj
viaceré dôkazy viaţuce sa ku skutku v bode 2/ napadnutého rozsudku, z ktorého bola uznaná
za vinnú obţalovaná Ing. JUDr. M. K., ku ktorým sa neprítomní obţalovaní nemali moţnosť
vyjadriť.
Aj hlavné pojednávanie 29. októbra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti obţalovanej
Ing. JUDr. M. K., hoci boli na ňom oboznámené listinné dôkazy
(č. l. 1549-1550) o vykonanej exekúcii, teda o skutku, spáchanie ktorého sa obţalovanej
kladie za vinu.
Napriek tomu, ţe aj obţalovaní z bodu 1/ napadnutého rozsudku namietli osobu znalca
a ním vyčíslenú hodnotu 647 ks akcií bol znalec na hlavnom pojednávaní 5. júna 2009
vypočutý v ich neprítomnosti. Vzhľadom na výšku trestu, ktorý v prípade uznania viny
obţalovaným hrozí, závaţnosť tohto dôkazu a s prihliadnutím na uţ vyslovený názor
najvyššieho súdu v rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn. 2 To 15/2005, ktorým prikázal doplniť
znalecký posudok o aktuálnu hodnotu akcií T., a. s., podľa zákona o cenných papieroch,
nemoţno konštatovať, ţe vykonanie tohto dôkazu pre jeho povahu a charakter, význam
a celkové objasnenie okolností významných pre rozhodnutie, bolo moţné
aj bez prítomnosti obţalovaných.
Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 po tom, čo krajský súd návrhy obţalovaných
na doplnenie dokazovania zamietol, vyhlásil dokazovanie za skončené a predseda senátu
obţalovaným udelil slovo na záverečné reči a posledné slovo.
Podľa § 216 ods. 1 Tr. por. ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol,
ţe sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené
a udelí slovo na záverečné reči.
Podľa § 217 Tr. por. po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú
poradu udelí predseda senátu obţalovanému posledné slovo.
Obţalovaný nemusí predniesť záverečnú reč, avšak musí mu byť udelené slovo, aby
mohol toto právo vyuţiť. Obţalovaný má právo na posledné slovo bezprostredne pred tým,
neţ sa senát odoberie na záverečnú poradu. Slovo sa mu udelí aj v prípade, ţe predtým
nevyuţil právo na záverečnú reč, alebo zaňho záverečnú reč predniesol obhajca.
Účelom posledného slova je umoţniť obţalovanému uplatnenie vlastnej obhajoby
v tých smeroch, ktoré povaţuje za dôleţité a naposledy tak môţe ovplyvniť vo svoj prospech
úvahy súdu bezprostredne pred jeho rozhodnutím.
V tomto ustanovení ide o ďalšie rozvinutie ústavného práva obvineného zaručeného
článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Toto právo bolo obţalovanému Ing. V.M. odňaté, čím došlo k porušeniu jeho práva na
obhajobu a spravodlivý proces. Záverečnú reč za neprítomných obţalovaných JUDr. M. K. a
Ing. V.M. predniesol len ich obhajca (č. l. 1912 a písomne 29. júna 2009, č. l. 1992).
Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 došlo k porušeniu ustanovení Trestného
poriadku aj vo vzťahu k obţalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I.
Po zamietnutí návrhov na doplnenie dokazovania zo strany obţalovaných, obţalovaný
Mgr. Ing. Mgr. I. poţiadal o slovo. Z obsahu zápisnice (č. l. 1909-1911) vyplýva,
ţe obţalovaný sa rozhodol vypovedať a postupne sa vyjadroval k jednotlivým bodom
obţaloby. Je zrejmé, ţe mu bola daná moţnosť sa k obvineniu vyjadriť.
Obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. po otvorení hlavného pojednávania
28. januára 2008 po zákonnom poučení v zmysle § 33 ods. 1, § 65, § 92 ods. 2, § 93 ods. 1
Tr. por. uviedol, ţe trvá na svojich vyjadreniach z prípravného konania a zatiaľ vypovedať
nechce.
Výsluch obvineného je jedným z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku.
Dôkaz výsluchom obţalovaného na hlavnom pojednávaní musí byť vykonaný spôsobom,
ktorý určuje trestný poriadok (§ 92, § 207 Tr. por.).
K výpovedi a k priznaniu, nesmie byť obvinený ţiadnym spôsobom donútený.
Obvinený nie je povinný vypovedať. Ide o zdôraznenie všeobecne platnej zásady (Čl. 40
ods. 4 Ľudských práv a slobôd) vyjadrenej i v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku
(§ 33 ods. 1 veta prvá).
Obvinený má právo vţdy sám rozhodnúť, či bude vypovedať alebo či vypovedať
odmietne. Taktieţ má právo do skončenia dokazovania prihlásiť sa o slovo a vypovedať
v ktoromkoľvek štádiu trestného konania a aj pred odvolacím súdom.
Pred výsluchom, však obvinený musí byť poučený o svojich právach v zmysle
Trestného poriadku. Účelom poučenia obvineného o jeho právach je rovnako moţnosť plného
uplatnenia obhajoby v priebehu celého trestného stíhania. Základnou zásadou trestného
konania (§ 2 ods. 13 Tr. por.) je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poučiť
obvineného v kaţdom štádiu trestného stíhania o jeho právach, umoţňujúcich mu plné
uplatnenie obhajoby. Primerané poučenie je potrebné upraviť podľa štádia trestného stíhania,
v ktorom sa vec nachádza, podľa povahy vykonaného úkonu a podľa okolností prípadu.
Primerané poučenie je preto potrebné dať obvinenému pri kaţdom jeho výsluchu nielen
pri prvom. Vzhľadom aj na odstup času do prvého poučenia obţalovaného o jeho právach
na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008, teda s odstupom času jeden a pol roka, bolo
potrebné v súlade s Trestným poriadkom obţalovaného poučiť, keď sa v záverečnej fáze
trestného stíhania rozhodol, ţe chce vo veci vypovedať.
Obsah poučenia sa musí vţdy poznamenať do zápisnice o hlavnom pojednávaní.
Z jej obsahu z 23. júna 2009 (č. l. 1908) nevyplýva, či bol obţalovaný
Mgr. Ing. Mgr. I. I. pred výsluchom poučený, v akom rozsahu a nie je z nej
ani zrejmé jeho vyjadrenie k poučeniu, najmä či mu porozumel.
Zo zápisnice taktieţ nemoţno zistiť, ako sa prítomní obţalovaní na hlavnom
pojednávaní k jeho výpovedi vyjadrili (§ 214 Tr. por.).
Vytýkané porušenia ustanovení trestného poriadku bude musieť súd prvého stupňa
pri opätovnom prejednaní veci odstrániť a hlavné pojednávanie vykonať v súlade
so zákonom. Najmä dôsledne rešpektovať ustanovenie § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1
Tr. por. a dôsledne zvaţovať, či vykonanie, respektíve opakovanie dôkazov významných
pre posúdenie viny, moţno vykonať v neprítomnosti obţalovaných a len prečítaním výpovedí
svedkov.
Výrok o vine obţalovaných JUDr. M. K., Ing. M. M.
a Ing. V. M. krajský súd zaloţil na tom, ţe zmluva o budúcej zmluve
z 18. augusta 1995, ktorá bola podkladom pre neskorší nárok spoločnosti I. V.,
s. r. o., na náhradu škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej
republiky bola antidatovaná. Záver o antidatovaní zmluvy, ktorú vyhotovil obţalovaný
JUDr. M. K. a podpísali Ing. V. M. za spoločnosť I. V., s. r. o.,
a Ing. M. M.za spoločnosť S. V., s. r. o., podľa názoru súdu prvého stupňa moţno oprieť
o výpovede viacerých svedkov a listinné dôkazy nachádzajúce sa v procesnom spise.
Z nich poukázal na výpovede svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J. K., ţe v čase
rokovaní so zástupcami spoločnosti I. V. v roku 1995, ktorými boli obţalovaní Mgr. Ing. Mgr.
I. I., Ing. V. M. a svedok M. K., nebola ţiadna zmienka o predaji nehnuteľnosti napriek tomu,
ţe dôvodom jej predaja mali byť nesplatené úvery spoločnosti I. Slovenskej sporiteľni.
Svedkyne potvrdili, ţe o predaji nehnuteľnosti rokovali aţ v apríli 1996. Svedok uviedol, ţe
ani daňový úrad vo Vranove nad Topľou v tom čase nemal vedomosť o zamýšľanom predaji
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom záloţného práva daňového úradu a o tomto sa dozvedel
aţ v októbri 1996. Spoločnosť I. o súhlas s prevodom nehnuteľnosti správcu dane nikdy
nepoţiadala.
Svedkyne E. T. a A. K., pracovníčky Mestského úradu vo Vranove nad Topľou
potvrdili, ţe po obdrţaní písomnej ţiadosti z 19. januára 1996 o pridelenie súpisného čísla sa
vzhľadom na okolnosti prípadu o ďalšom postupe (moţnosti pridelenia nového súpisného
čísla) informovali na obvodnom úrade. Bol to prvý takýto prípad, pretoţe súpisné čísla tak,
ako to bolo uvedené v písomnej ţiadosti sa prideliť nedali. Svedkyne uviedli, ţe informácie
o súpisných číslach vopred dávali len pre plynárov. Náhodne vypočítať orientačné číslo, ktoré
bude pridelené nebolo moţné, lebo orientačné čísla 70 a 72 mohli byť pridelené aj opačne.
Navyše ţiadosť smerovala k prideleniu súpisného čísla a nebolo moţné predvídať, ţe toto
pridelené nebude a ţe pridelené budú len dve nové orientačné čísla.
Svedkyňa I. M., pracovníčka Obvodného úradu ţivotného prostredia
vo Vranove nad Topľou potvrdila, ţe vybavovala ţiadosť o pridelenie súpisného čísla
(nie orientačného) na halu Slovenky. Písomnú ţiadosť dostala 26. januára 1996 a stanovisko
napísala 29. januára 1996.
Na zmluve o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 je okrem iného uvedené aj číslo
nehnuteľnosti na LV 1682, výrobná hala č. súp. 542/72, ktoré v údajnom čase uzatvorenia
tejto zmluvy ešte nejestvovalo, pretoţe bolo pridelené aţ 30. januára 1996 na podklade
ţiadosti o pridelenie súpisného čísla z januára 1996.
Obţalovaní Ing. V. M. a Mgr. Ing. Mgr. I. I. od novembra 1995
do 31. novembra 1996 disponovali s nehnuteľnosťou, ktorá mala byť údajne predmetom
zmluvy o budúcej zmluve, ale o tejto zmluve nikdy nehovorili a práve naopak, obţalovaný
Ing. V. M. pri podpise zmluvy č. 1 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam
a obmedzení prevodu nehnuteľnosti so Slovenskou sporiteľňou, a. s., Bratislava, MsP Pezinok
z 31. januára 1996 vyhlásil, ţe na nehnuteľnosti neviaznu ţiadne iné záväzky okrem tiarch
uvedených na LV č. X z 15. decembra 1995. Ani v júni 1996 na rokovaní s Ústredným
daňovým riaditeľstvom v Banskej Bystrici škodu nedefinovali. Obţalovaný Ing. V. M. na
hlavnom pojednávaní 24. októbra 1996 potvrdil, ţe písomne zmluvu o budúcej zmluve
uvádzali aţ v liste z 28. júna 1996. Riaditeľom S. bol v kritickom čase svedok Ing. M. H., ale
ani on o plánovanej kúpe nehnuteľnosti nebol informovaný.
Krajský súd upriamil pozornosť aj na nasledovné skutočnosti.
Konateľom spoločnosti I. V., s. r. o., bol v čase od 29. novembra 1993
do 29. januára 1996, teda aj v čase údajného uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve svedok M.
K. Zmluvu však podpísal obţalovaný Ing. V. M., ktorý bol konateľom firmy aţ od 30. januára
1996 do 2. septembra 1997, a tak bolo potrebné jeho splnomocnenie na uzatvorenie spornej
zmluvy. Podľa obţaloby dátum na tomto splnomocnení s najväčšou pravdepodobnosťou
napísal obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. Dokazovanie sa preto do veľkej miery zaoberalo
práve týmto splnomocnením a podľa odborného vyjadrenia je pravdepodobné dokonca
menenie dátumu, nie je však istý autor tohto písma. Z tohto dôvodu bez ďalších dôkazov
nemohol súd prijať v celosti, najmä pokiaľ ide o obţalovaného Mgr. Ing. I., skutok opísaný
obţalobou. Napokon k zápisu dátumu sa dodatočne priznal svedok JUDr. J. S., ktorý
sa však nepamätal, kedy tak urobil.
Napriek tomu, ţe 30. októbra 1995 S. údajne vyzvala I. na uzavretie kúpnopredajnej
zmluvy, tento aţ 5. júna 1996 ţaloval na súde S. o čiastočnú neplatnosť zmluvy, pokiaľ išlo
o zmluvnú pokutu. Ţaloba došla súdu 7. júna 1996, dve súdne pojednávania prebehli uţ 12.
a 20. júna 1996, kedy bola ţaloba zamietnutá. Bez ohľadu na neobvykle rýchle súdne
konanie, celý súdny spor sa javí ako rýdzo formálny. Navrhovateľ nič osobitné netvrdil
a nenavrhoval, ale naopak vypovedal, ţe kaţdý bod uzavretej zmluvy
mu bol pri uzatváraní jasný. Moţno vysloviť, ţe za takýchto okolností navrhovateľ
neočakával a ani nemohol očakávať, ţe by súd jeho návrhu vyhovel.
Hoci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť aţ 16. júla 1996, po zrušení
rozhodnutia o predbeţnom opatrení správcom dane dňa 24. júna 1996, kúpna zmluva medzi I.
a S. bola uzavretá dňa 25. júna 1996.
Zmluvná pokuta bola za 233 dní omeškania 116,5 % dohodnutej kúpnej ceny, teda
66 917 447 Sk. Pokutu, podľa zmluvy však najviac do výšky kúpnej ceny, podľa zmluvy
predávajúci zaplatil kupujúcemu formou započítania. Tak sa stalo, ţe nehnuteľnosti prešli
z jednej spoločnosti na druhú celkom bez pohybu peňazí, teda bezodplatne.
Ešte pred právoplatnosťou rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba
o čiastočnú neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, 8. júla 1996 ţaloval I. Slovenskú republiku
– Ministerstvo financií o náhradu škody 57 687 455 Sk + 17,6 %-tný úrok z omeškania, lebo
zmluvnú pokutu zavinil štát (daňový úrad).
Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 3 C 565/96,
z 13. januára 1997 bol ţalovaný Slovenská republika – Ministerstvo financií, Štefanovičova 5,
Bratislava, zaviazaný zaplatiť ţalobcovi I. V. sumu 57 687 455 Sk so 17,6 %-ným úrokom od
16. júla 1996 do zaplatenia od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 159/97, z 25. septembra 1997 bol
tento výrok upravený tak, ţe ţalovaný Slovenská republika –Ministerstvo financií má zaplatiť
ţalobcovi sumu 43 265 591 Sk, ďalej 17,6 %-ný úrok od 1. januára 1997 a trovy konania
179 550 Sk.
Následné dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn.
5 Cdo 4/98 zo 4. marca 1998, lebo nezistil jeho prípustnosť, a tak sa vecnou správnosťou
rozhodnutia krajského súdu nezaoberal. Nie je preto pravdivé tvrdenie obţalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I., ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, ţe exekúcia prebehla
v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Zo skutkovej vety v bode 1/ napadnutého rozsudku (jej posledného odseku) vyplýva,
ţe obţalovaní Ing. V. M., Ing. M. M. a JUDr. M. K. získali nárok
na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur) s príslušenstvom (17,6 % úrok od 1. januára 1997
a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk
(1 914 873 eur) s príslušenstvom.“
Uvedené nezodpovedá skutočnému stavu veci, pretoţe z rozhodnutí Okresného súdu
Vranov nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. 3 C 565/96, a Krajského súdu v Prešove
z 25. septembra 1997, sp. zn. 3 Co 159/97, vyplýva, ţe sumu 43 265 591 Sk s príslušenstvom
získala spoločnosť I. V., s. r. o.
Je teda zrejmé, ţe nie obţalovaní konaním v bode 1/ napadnutého rozsudku mali
získať nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur s príslušenstvom 17,6 %-ný úrok
od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa mali pokúsiť získať nárok
na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom, ale ţalobca, spoločnosť I. V.,
s. r. o., a to konaním, ktorého sa mali spôsobom opísaným v skutkovej vete v bode 1/
napadnutého rozsudku dopustiť obţalovaní.
Podľa názoru najvyššieho súdu pre náleţité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Tr. por.) je potrebné vykonané dokazovanie doplniť
o ďalšie dôkazy.
Krajský prokurátor podal obţalobu v bode 1/ na Mgr. Ing. Mgr. I. I.
pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a jej podanie voči obţalovanému
zaloţil v podstate na odbornom vyjadrení Kriminalistického a expertízneho ústavu
v Bratislave, ţe s najväčšou pravdepodobnosťou dátum na plnomocenstve pre Ing. V. M.
napísal tento obţalovaný. Poukázal tieţ na postavenie obţalovaného v spoločnostiach, ktoré
uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, vzťahy medzi obţalovanými a medzi dotknutými
spoločnosťami a aj medzi ďalšími vo veci zainteresovanými osobami. Krajský súd však
„z dôvodu, ţe nie je istý autor písma, nemohol prijať v celosti, najmä pokiaľ ide
o obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. skutok opísaný obţalobou, pretoţe k zápisu dátumu sa
dodatočne priznal svedok JUDr. J. S.“.
Výrok o vine obţalovaných v bodoch 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ prvostupňový súd okrem iného
odôvodnil aj tým, ţe obţalovaní buď antidatovali zmluvu o budúcej zmluve, ţe základom,
počiatkom všetkých právnych úkonov bol protiprávny úkon kvalifikovaný ako úmyselný
trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku alebo, ţe vedeli,
ţe akcie boli získané trestným činom.
Z týchto dôvodov bude potrebné znovu na hlavnom pojednávaní po zákonnom
poučení vypočuť obţalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., Ing. M. M.
a Ing. V. M. a JUDr. M. K. Ich výsluch v prípade, ak nevyuţijú svoje právo a neodmietnu
vypovedať, bude potrebné zamerať na dôsledné objasnenie dôvodov a okolností uzavretia
zmluvy o budúcej zmluve.
Vykonaným dokazovaním bolo totiţ preukázané, ţe zmluva o budúcej zmluve medzi
spoločnosťami I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o., obe so sídlom
H., Vranov nad Topľou, mala byť uzavretá na ţiadosť spoločnosti S.
a zmluvné strany nútila, aby ju brali váţne (výpoveď obţalovaného Ing. V. M. v prípravnom
konaní z 11. júla 2000). Obţalovaní Ing. V. M. a Ing. M. M. pritom vypovedali, ţe spoločnosť
I. chcela nehnuteľnosť predať z dôvodu uhradenia meškajúcich splátok Slovenskej sporiteľni
a spoločnosť S. na jej kúpu nemala dostatok finančných prostriedkov. V týchto
spoločnostiach alebo v spoločnostiach ich ovládajúcich mal mať rozhodujúce postavenie
obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. Výsluchmi obţalovaných je preto potrebné objasniť, prečo za
daných okolností musela byť medzi týmito spoločnosťami uzavretá zmluva o budúcej zmluve,
keď jej nedodrţanie bolo navyše sankcionované neobvykle vysokými úrokmi z omeškania.
Ak je pravdou, ţe rozhodujúce postavenie v nich mal obţalovaný I., tak dôvod pre jej
uzavretie neexistoval. Zmluva o budúcej zmluve mala byť uzavretá z dôvodu právnej istoty
najmä S. V., s. r. o., ale za skôr uvedených okolností jej právna istota ohrozená nebola.
V súlade s odvolacími námietkami obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.
je však potrebné zadováţiť do spisu výpisy z obchodného registra všetkých spoločností
významných z hľadiska uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (teda nielen spoločnosti I. a S.,
ale prípadne aj spoločností ich ovládajúcich) v čase jej uzavretia, ich obsah
na hlavnom pojednávaní oboznámiť a tak sa vyrovnať s obhajobou obţalovaného,
ţe spoločnosti, ktoré boli zmluvnými stranami uzavretej zmluvy v tom čase neovládal.
Doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol objasnený ani dôvod, pre ktorý spoločnosť
I. V., s. r. o., súrila uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy, keď mala so Slovenskou sporiteľňou,
a. s., Pezinok, uzavreté dve úverové zmluvy v roku 1994, kde záloţným bremenom bola
predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve uvedenej spoločnosti. O zamýšľanej kúpe – predaji
nehnuteľnosti neboli informované pracovníčky sporiteľne Ing. D. J. a Ing. E. N., riaditeľ
kupujúceho, S. V., s. r. o., svedok Ing. M. H., správca dane a ani Ústredné daňové riaditeľstvo
v Banskej Bystrici. Nemali vedomosť ani o škode, ktorá spoločnosti I. V., s. r. o., v prípade
neuzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy hrozila. Prvé informácie, ţe nehnuteľnosť, ktorá bola
predmetom záloţného práva má byť predaná, boli z apríla 1996 (svedkyňa Ing. D. J. a Ing. E.
N.) a z októbra 1996 (svedok Ing. J. K. z Daňového úradu vo Vranove nad Topľou).
Niet pochybnosti o tom, ţe 19. januára 1996 spoločnosť S. V., s. r. o., a I. V., s. r. o.,
poţiadali Mestský úrad vo Vranove nad Topľou o pridelenie súpisného čísla na predmetnú
nehnuteľnosť (č. l. 177 zv. I, príloha B) hoci obţalovaný Ing. M. M. namietol, ţe ţiadosť
nepodpísal.
Zistené skutočnosti, by vo svojom súhrne mohli nasvedčovať pre záver, ţe zmluva
o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 nemohla byť v uvedený deň uzavretá. Obţalovaní však
antidatovanie zmluvy popierajú a na svoju obhajobu uvádzajú, ţe 10. decembra 1995 bol
JUDr. B. K.vyhotovený dodatok k zmluve o budúcej zmluve, ktorý správca dane mal pri
výkone daňovej kontroly k dispozícii. Tento dodatok nachádzajúci sa na č. l.
12 vo zväzku I – T. 1A, síce JUDr. B. K. podpísaný nie je, avšak je opatrený pečiatkou
správcu dane.
Napriek príkazu najvyššieho súdu v jeho ostatnom rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn.
2 To 15/2005, z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k tomuto
skutku nevyplýva, kedy bol uvedený dodatok daňovému úradu doručený.
Na objasnenie tejto otázky je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť pracovníčky
správcu dane, ktoré daňovú kontrolu vykonali. Podľa zistenia najvyššieho súdu by malo ísť
o V. J. a A. D. Výsluchom týchto svedkýň bude potrebné zisťovať,
či pri výkone daňovej kontroly, ktorá začala 7. decembra 1995 mali dodatok
č. 1 k dispozícii a či naň dali na ňom sa nachádzajúcu pečiatku. Ich výsluch je potrebné
zamerať aj na skutočnosť, či mali k dispozícii samotnú zmluvu o budúcej zmluve a ak áno
prečo táto nie je tieţ opečiatkovaná. Svedkyne nech sa vyjadria aj k tomu, či súčasťou
daňovej kontroly vo všeobecnosti sú alebo v danom prípade boli aj právnické listiny platiteľa
dane, ktorou dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve nepochybne je. Zároveň je potrebné
pokúsiť sa zistiť, či im bola pridelená pečiatka daňového úradu s číslom 1, ktorá
sa na dodatku nachádza, či táto podľa dokladov daňového úradu vôbec existovala, pretoţe
všetky doklady správcu dane nachádzajúce sa spise majú iné číselné označenie a či nebolo
povinnosťou alebo zvykom opečiatkované doklady opatriť aj podpisom kontrolného orgánu.
Aj keď prokurátor a obţalovaní s prečítaním viacerých svedeckých výpovedí
z prípravného konania, významných pre posúdenie otázky viny obţalovaných súhlasili, podľa
názoru najvyššieho súdu pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.
Preto je na hlavnom pojednávaní potrebný aj výsluch svedkýň Ing. D. J., Ing. M. Š.
a Ing. E. N., pracovníčok Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočky Pezinok, najmä na okolnosť, či
mali vedomosť o existencii zmluvy o budúcej zmluve, kedy sa o nej dozvedeli a či so
zástupcami (ktorými) skôr uvedených spoločností o tejto pri rokovaní o splatení poskytnutých
úverov a kedy rokovali.
Pre náleţité zistenie skutkového stavu je navyše potrebné vypočuť na hlavnom
pojednávaní aj svedka Ing. J. K. z Daňového úradu vo Vranove nad Topľou
ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom jeho výsluchu v prípravnom konaní.
Krajský súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkýň A.
K. a E. T., o ktorých výpovede tieţ oprel výrok o vine obţalovaných. Pri vykonaní týchto
dôkazov však nebol dôsledný. Je pochopiteľné, ţe pre odstup času od skutku, ktorý mal byť
spáchaný sa svedkyne na všetky okolnosti prípadu pamätať nemôţu, a preto bolo potrebné
prečítať ich výpovede z prípravného konania. V tomto štádiu trestného stíhania boli svedkyne
vypočuté viackrát. V zápisnici z hlavného pojednávania z 5. mája 2008 (č. l. 1291) a z 13.
júna 2008 (č. l. 1331) je uvedené, ţe sa číta zápisnica o výsluchu svedkyne z prípravného
konania. Nie je v nej však uvedené, ktoré výpovede svedkýň boli prečítané. Výpovede
svedkýň z prípravného konania sú zaprotokolované na č. l. 164-167, ale aj na č. l. 455-456,
513-517 (svedkyne A. K.) a na č. l. 159-163, 459-460, 533-538 (svedkyne E. T.). Zistenie
tejto skutočnosti je významné o to viac, ţe v prípravnom konaní boli svedkyne vypočuté
aj pred vznesením obvinení obţalovaným, ktorí tak nemohli uplatniť svoje právo na obhajobu
prostredníctvom obhajcov prítomných pri vykonaní týchto dôkazov po vznesení obvinia
obţalovaným. Preto je potrebné, aby krajský súd tieto dôkazy vykonal zákonným spôsobom
a v prípade ak svedkyne si na obsah dôleţitých skutočností nebudú celkom pamätať, prečítať
tie výpovede svedkýň, ktoré boli vykonané po vznesení obvinenia obţalovaným, pri ktorých
boli obhajcovia obţalovaných prítomní alebo boli o týchto úkonoch trestného konania riadne
a včas upovedomení.
Na objasnenie spôsobu oznámenia orientačného čísla k nehnuteľnosti, ktorej odpredaj
mal byť predmetom zmluvy o budúcej zmluve je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť
aj svedka A. R.
V neposlednom rade je potrebné oboznámiť aj obsah pripojeného spisového materiálu
KV-54/20-98 a tým preveriť obhajobné námietky obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I.I. Najvyšší
súd pri oboznámení sa s jeho obsahom zistil, ţe napríklad námietka obţalovaného, ţe svedok
Ing. J. K. klame (jeho výpoveď z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní
3. septembra 2008 len prečítaná), pretoţe v prípade obţalovaného J. K. vypovedal inak,
je neopodstatnená. Svedok Ing. J. K. v tejto veci nevypovedal (č. l. 19 z 12. októbra 1998,
sp. zn. KV-54/20-98).
Pre úplnosť k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, ţe súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku nesprávne na č. l. 16 a 17 uviedol, ţe Slovenská sporiteľňa, a. s.,
Pezinok 31. januára 1996 podpísala v poradí uţ tretiu úverovú zmluvu v tomto prípade
na sumu 9,5 milióna korún so spoločnosťou S. Správne malo byť uvedené, ţe zmluvu
uzavrela spoločnosť S. T. V., s. r. o., ktorá je inou spoločnosťou ako S. V., s. r. o.
K obsahu zmluvy č. 1 o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam a obmedzeniu
prevodu nehnuteľnosti zo skôr uvedeného dňa je potrebné obţalovaného Ing. V. M. poţiadať
o vysvetlenie, z akého dôvodu v článku II bod 3 ako záloţca vyhlásil,
ţe na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy o budúcej zmluve neviaznu ţiadne
záväzky, keď uţ v tom čase mala byť podpísaná zmluva o budúcej zmluve, týkajúca sa tejto
nehnuteľnosti.
V tejto súvislosti a v súvislosti s obhajobnými námietkami obţalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. bude potrebné zaobstarať aj výpis z obchodného registra a spoločenskú
zmluvu z času podpísania tretej úverovej zmluvy a tak zistiť, kto bol oprávnený za spoločnosť
podpisovať.
Na preverenie obhajoby obţalovaného Ing. M. M., ţe ako konateľ tejto spoločnosti bol
oprávnený aj bez súhlasu valného zhromaţdenia sám rozhodnúť o kúpe nehnuteľnosti
a spôsobe jej financovania, bude úlohou súdu zaobstarať a na hlavnom pojednávaní
oboznámiť aj spoločenskú zmluvu spoločnosti S. V., s. r. o., a posúdiť tak pravdivosť jeho
výpovede, pretoţe nie je obvyklé, aby o majetkových otázkach obchodných spoločností
rozhodoval len konateľ a nie valné zhromaţdenie spoločnosti.
Na záver k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, ţe prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nehodnotil výpovede svedkov J.K., JUDr. J. S.,
JUDr. B. K., ktorí na hlavnom pojednávaní obhajobu obţalovaných potvrdili. Preto je v tejto
časti napadnutý rozsudok nejasný a nezodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por.
Výrok o vine obţalovanej Ing. JUDr. M. K. krajský súd zaloţil na tom,
ţe základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny
úkon, kvalifikovaný ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/
napadnutého rozsudku, ktorý vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony obţalovanej
ako súdnej exekútorky. Obţalovaná ako osoba znalá práva musela vedieť, ţe vykonala
exekúciu na majetok iného ako povinného a pri jej vedomosti prinajmenšom o „menovitej“
hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladu, ktorým
je „oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“) a predaji kontrolného balíka akcií
za cenu podstatne niţšiu cenu, ako je uvedená v záveroch podaného znaleckého posudku,
je preukázaný jej úmysel spáchať trestný čin, z ktorého bola v bode 2/ napadnutého rozsudku
uznaná vinnou.
Upriamil pozornosť na dátum vzniku spoločnosti C. S., a. s. (5. septembra 1996), a jej
štatutárnych zástupcov, ktorými boli obţalovaní Mgr. Ing. I., Ing. V. M. a J. I., brat
obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I., na splnomocneného zástupcu tejto spoločnosti, ktorým bol
od 5. septembra 1998 obţalovaný Ing. P. Š., ktorý uzatváral komisionársku zmluvu
s exekútorkou ako i to, ţe výber subjektov, ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti
Transpetrol, a. s., bol extrémne blízky obţalovanému Mgr. Ing. I. I.
Poukázal aj na právne normy, ktoré prevod akcií akciovej spoločnosti T. zakazovali
a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) týkajúce sa otázok nadobudnutia akcií
tejto spoločnosti.
Z článkov 4 a 20 ods. 2 ústavy vyplýva ochrana vlastníctva Slovenskej republiky,
fyzických a právnických osôb a z § 2 ods. 3 zákona o strategických podnikoch vyplýva,
ţe predmetom privatizácie nemôţu byť akcie T. akciovej spoločnosti Bratislava
a Slovenských elektrární akciovej spoločnosti Bratislava, ktorých drţiteľom alebo vlastníkom
je štát.
§ 3 zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len Exekučný poriadok) ustanovuje, ţe exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami podľa Čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, zákonmi, inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom
v exekučnom konaní.
Exekučný poriadok v § 114 ustanovuje, ţe exekúciou nemoţno postihnúť veci,
ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný alebo ktoré podľa osobitných
predpisov exekúcii nepodliehajú.
Podľa § 117a Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie
upovedomí oprávneného a povinného o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí a podľa
písm. b/ Exekučného poriadku zakáţe povinnému, aby nakladal s vecami.
Podľa § 122 Exekučného poriadku spísané veci sa odhadnú. Vykonanie odhadu
zabezpečí exekútor pribratím znalca.
Podľa § 131 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov o cenných
papieroch (ďalej len zákon o cenných papieroch) cenné papiere na meno, cenné papiere
na doručiteľa a cenné papiere na rad, ktoré moţno previesť rubopisom, ako aj ďalšie cenné
papiere podľa osobitných predpisov 13) moţno zexekvovať tak, ţe exekútor spíše tieto cenné
papiere podľa ustanovení o predaji hnuteľných vecí a odníme ich alebo dá príkaz
na pozastavenie práva nakladať s cennými papiermi povinného podľa osobitného predpisu
12b) alebo vykoná úkony, ktoré podľa osobitných predpisov nahrádzajú odňatie týchto
cenných papierov.
Podľa § 131a ods. 2 na exekúciu cenných papierov, ktoré nie sú prijaté na trh
kótovaných cenných papierov 13a) burzy cenných papierov, sa primerane pouţijú ustanovenia
o exekúcii predajom hnuteľných vecí, ak to povaha cenného papiera umoţňuje. Najniţším
podaním je hodnota cenného papiera určená znaleckým posudkom.
Zákon č. 278/1993 (o správe majetku štátu) v § 6 ods. 1 písm. a/, ods. 8 upravuje,
ţe ak osobitný predpis neustanoví inak, správu pohľadávky Slovenskej republiky je povinný
vykonávať správca, z činnosti ktorého pohľadávka štátu vznikla. Tieto ustanovenia sa pouţijú
primerane aj na záväzky Slovenskej republiky.
Podľa § 29a zákona č. 385/2000 zákona o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon o sudcoch a prísediacich) za rozhodovanie nemoţno
sudcu ani prísediacich stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené platí domnienka,
ţe dňom uverejnenia sa stalo známym kaţdému, koho sa týka. Domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Zo zákona o strategických podnikoch (§ 2 ods. 3) je nepochybné, ţe tento
je osobitným predpisom, ktorý zakazuje akýkoľvek predaj akcií akciovej spoločnosti T. vo
vlastníctve štátu. Zo zákazu predaja akcií tejto spoločnosti vyplýva
aj vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku, ktoré má ústavný základ
v Čl. 20 ods. 2 ústavy. To znamená, ţe v čase vykonania exekúcie, akcie tejto spoločnosti
nebolo moţné postihnúť exekúciou, lebo osobitný zákon ich predaj zakazoval. Boli vylúčené
z exekúcie ex lege, t. j. bez toho, aby sa muselo urobiť v tomto smere konkrétne rozhodnutie.
Aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. novembra 2000, sp. zn.
PL. ÚS 21/2000, uverejneného pod č. 2/2000 v ZNaU) vyplýva, ţe obmedzenia súdnej
exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,
ktoré slúţia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené
v Čl. 4 ústavy.
Listinnými dôkazmi, obsah ktorých krajský súd na hlavnom pojednávaní oboznámil,
boli preukázané nasledovné skutočnosti.
Obţalovaná bola poverením Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 28. novembra 1997, číslo 5713*003605, poverená v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Vranove
nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. 3 C 565/96, a Krajského súdu v Prešove
z 25. septembra 1997, sp. zn. 3 Co 159/1997, voči povinnému Slovenskej republike –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, v prospech oprávneného I. V., spoločnosť
s ručením obmedzeným, na vymoţenie uloţenej povinnosti o 43 265 591 Sk s príslušenstvom.
Následne podľa § 47 Exekučného poriadku 1. decembra 1997, sp. zn. Ex 4575/97,
upovedomila Slovenskú republiku – Ministerstvo financií Slovenskej republiky o tom,
ţe 27. novembra 1997 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného v neprospech
povinného na vymoţenie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk a jej príslušenstva, ktoré
podrobne špecifikovala. Zároveň povinného vyzvala, aby v lehote 14 dní od doručenia
upovedomenia uspokojil pohľadávku oprávneného a jej príslušenstvo, ako aj trovy exekúcie,
inak vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie a príkaz na úhradu trov exekúcie a vykoná
exekúciu. Súčasne zakázala povinnému odo dňa doručenia upovedomenia nakladať so svojím
majetkom, ktorý podľa exekučného poriadku podlieha exekúcii.
Nadväzne na to obţalovaná vykonala sériu právnych úkonov s odkazom
na ustanovenia exekučného poriadku voči povinnému, ktorými sa snaţila v prospech
oprávneného prikázaním pohľadávky z účtu povinného alebo z iných peňaţných pohľadávok
alebo predajom cenných papierov a napokon aj predajom nehnuteľností vymôcť pohľadávku
aj s príslušenstvom na svoj účet avšak bezúspešne.
Medzitým oprávnený, spoločnosť I. V., spol. s r. o., obţalovanej 16. júla 1998
oznámil, ţe 13. júla 1998 uzavrel so spoločnosťou C. – X, a. s., zmluvu o postúpení
pohľadávky voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií vo výške 43 265 591 Sk
so 17,6 % úrokom od 1. januára 1997.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 3. augusta 1998, sp. zn. Er 3134/97,
Ex 4575/97, rozhodol, ţe exekúcia vykonávaná v tejto právnej veci oprávneným I. V., spol. s
r. o., Ul. X, Humenné, sa bude ďalej viesť s oprávneným C.– X, a. s., ul. H. X, Vranov nad
Topľou.
Obţalovaná 21. augusta 1998 poţiadala Stredisko cenných papierov, a. s., Bratislava,
pracovisko Prešov, o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie odvolajúc
sa na poverenie na vykonanie exekúcie č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 vydaného
Okresným súdom Vranov nad Topľou s tým, aby jej bolo oznámené číslo majetkového účtu
v Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky a druh a počet cenných papierov
povinného Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova
5, Bratislava, pričom ale uviedla IČO 00686832 patriace Ministerstvu hospodárstva
Slovenskej republiky a nie Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Podanú ţiadosť
obţalovaná odôvodnila § 34 Exekučného poriadku, teda povinnosťou štátnych orgánov
fyzických a právnických osôb oznámiť exekútorovi na jeho ţiadosť údaje o majetku
povinného.
Obţalovaný Mgr. Ing. P.Š., ktorý bol od 31. januára 1997 splnomocnený
aţ do odvolania obţalovanou na doručovanie Stredisku cenných papierov Slovenskej
republiky, a. s., Bratislava, pracovisko Prešov, ţiadostí súdneho exekútora o poskytnutie
súčinnosti pri vykonávaní exekúcií a preberal od neho výpisy zo strediska cenných papierov,
24. augusta 1998 poţiadal toto stredisko o správu o stave akcií Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky a v ten istý deň mu stredisko informáciu aj poskytlo.
Člen predstavenstva nového oprávneného M. Š., 3. septembra 1998 s poukazom na
§ 116 Exekučného poriadku (vykonanie exekúcie podľa návrhu oprávneného s výslovným
určením vecí, ktoré sa majú predať) súdnej exekútorke navrhol vykonanie exekúcie predajom
cenných papierov, ktorých majiteľom je povinný Slovenská republika s tým, ţe v prílohe
uviedol zoznam akcií desiatich emitentov cenných papierov, medzi nimi
aj spoločnosť T., a. s., s podrobným oznámením počtu a menovitej hodnoty akcií tohto
emitenta.
Obţalovaná 10. septembra 1998 podala na Okresný súd Vranov nad Topľou ţiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov a podľa § 132 Exekučného
poriadku (všetko čo je potrebné na zachovanie práv alebo na výkon práv k cenným papierom,
exekútor vykoná na základe osobitného poverenie, ktorým je uznesenie súdu, pričom písomné
poverenie na výkon exekúcie upravuje § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) poţiadala súd
o udelenie poverenia na realizáciu všetkých úkonov potrebných na zachovanie a výkon práv
z cenných papierov povinného – akcionára spojených s akciami, ktoré sú v jeho vlastníctve
a sú predmetom exekúcie na základe poverenia č. 5713*003605 vydaného Okresným súdom
Vranov nad Topľou dňa 28. novembra 1997 a v ţiadosti uviedla akcie desiatich emitentov,
medzi ktorými boli aj akcie spoločnosti T., a. s. Zároveň uviedla, ţe na základe tohto
poverenia môţe exekútorka v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
v spojení so zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a stanov spoločnosti podieľať
sa na riadení spoločnosti a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi. Navrhla, aby
súd vydal poverenie podľa § 132 exekučného poriadku, ktorým poveruje exekútorku
na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práva z cenných papierov
povinného v rámci výkonu exekúcie uskutočňovanej na základe poverenia súdu
č. 5713*003605 z 28. novembra 1997, a to podieľať sa na riadení spoločnosti, jej zisku
a na likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti (podľa Obchodného zákonníka a zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch) a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi,
ktoré sú predmetom tejto exekúcie. V návrhu uviedla akcie rôznych emitentov a medzi nimi
aj akcie spoločnosti T., a. s.
Nadväzne na to Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 24. septembra 1998
podľa § 132 zákona o cenných papieroch ţiadosti obţalovanej v celom rozsahu vyhovel
a udelil jej poverenie v takom rozsahu ako ţiadala.
Obţalovaná ako súdna exekútorka 30. septembra 1998 podľa § 577 a nasl. zákona
č. 513/1991Zb. obchodného zákonníka a zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch
uzavrela ako komitent s obchodníkom s cennými papiermi C. S., o. c. p., a. s., Košice,
zastúpeným obţalovaným Ing. P. Š. ako komisionárom komisionársku zmluvu, predmetom
ktorej o. i. bol záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto zmluvy
zariadiť na účet komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného príkazu
na predaj cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou komisionára bolo
pri zriaďovaní záleţitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov
komitenta.
Na podklade § 64, § 131a, § 132 (exekúcia predajom cenných papierov) Exekučného
poriadku obţalovaná vydala 7. októbra 1998 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
predajom cenných papierov deviatich emitentov (nie desiatich ako je nesprávne uvedené
vo výroku napadnutého rozsudku) vedených v stredisku cenných papierov na účte
700200083832 (patriacemu Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky) medzi nimi
aj emitenta – akciovej spoločnosti T. na základe poverenia na vykonanie exekúcie
č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 a uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou,
sp. zn. Er 3143/97, z 24. septembra 1998, ktorým súd poveril súdnu exekútorku na vykonanie
všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov povinného.
V príkaze uviedla, ţe exekúciu nariaďuje vykonať za najvyššiu cenu za akú je moţné
pri vynaloţení maximálnej odbornej starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej
pohľadávky a jej príslušenstva.
Ešte predtým v súlade s § 131 ods. 1 Exekučného poriadku vydala obţalovaná
6. októbra 1998 príkaz na pozastavenie výkonu práva nakladať s cennými papiermi emitentov
uvedených v neskôr vydanom exekučnom príkaze.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2001, sp. zn.
M Cdo 2/99, v exekučnej veci oprávneného C.– X., a. s., proti povinnému Slovenská
republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky pre vymoţenie 43 265 591 Sk
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97,
Ex 4575/97 rozhodol tak, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zamietol a zaviazal ho k náhrade trov dovolacieho konania. Rozhodol tak preto,
ţe neboli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ale o. i. vyplýva, ţe dovolaním napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola
exekútorka poverená na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv
z akcií vymenovaných v uznesení (č. l. 6). Za takú činnosť však podľa názoru dovolacieho
súdu nemoţno povaţovať uskutočnenie exekúcie samotným predajom cenných papierov.
Na to bolo exekútorke súdom udelené poverenie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
28. novembra 1997 pod č. 5713*003605. Právna úprava Exekučného poriadku vychádza totiţ
zo zásady, ţe je to exekútor (ktorému bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 Exekučného poriadku), ktorý rozhoduje o tom, akým spôsobom exekúciu vykoná
(až na výnimky v zákone taxatívne uvedené). Osobitné poverenie v zmysle ustanovenia
§ 132 Exekučného poriadku sa vzťahovalo na ďalšiu činnosť exekútorky, na to, čo bolo
potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií, napr. práva akcionára podieľať sa podľa
zákona (Obch. zák.) a stanov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na likvidačnom zostatku
pri zániku spoločnosti. Toto rozhodnutie bolo oboznámené na hlavných pojednávaniach
22. júna 2009 (č. l. 1834, zv. VIII) a 24. septembra 2008 (č. l. 1524, zv. VI).
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2009, sp. zn.
2 M Obdo 1/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
v právnej veci navrhovateľa T., spol. s r. o., proti odporcovi T., a. s., o vydanie poverenia
zvolať mimoriadne valné zhromaţdenie s prísl. vyplýva, ţe sa priamo posúdenia zákonnosti
vykonania exekúcie cenných papierov netýkalo.
Rovnako tak sa priamo posúdenia tejto otázky netýkalo ani ďalšie rozhodnutie
najvyššieho súdu zo 16. mája 2000, sp. zn. 7 Sţ 16/00, v právnej veci ţalobcu C. S., a. s.,
proti ţalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného z 12. novembra 1999.
Prvostupňový súd však na hlavnom pojednávaní neoboznámil rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Sţ 143/01 (ktoré nariadil oboznámiť najvyšší súd
uţ vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí). Nezadováţil a neoboznámil rozhodnutia
6 M Obdo 3/2009, 7 Obo 28/04, 1 M Obdo 5/2005 a Krajského súdu v Bratislave
12 Cob 180/04, ktoré sú obsiahnuté v náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007, sp. zn.
II. ÚS 159/07, ktorý taktieţ nebol na hlavnom pojednávaní oboznámený. Potrebné
je na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj rozhodnutia Krajského súdu v Ţiline
zo 14. februára 2003, sp. zn. 4 T 1/2003, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. augusta 2003, sp. zn. 3 To 47/03, o ktoré obţalovaní opierajú svoju obhajobu,
ţe exekúcia cenných papierov bola vykonaná v súlade so zákonom. V tomto smere bude
potrebné zadovážiť a na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj všetky ďalšie rozhodnutia
týkajúce sa otázky zákonnosti nadobudnutia akcií predmetného emitenta.
V rámci doplnenia dokazovania súdu prvého stupňa nič nebráni, aby na hlavnom
pojednávaní oboznámil aj obsah pripojeného exekučného spisu sp. zn. EX 4575/97 hlavne
jeho častí a uznesení, ktoré sa týkajú priebehu výkonu celej exekúcie, ktorý tvorí súčasť
dôkazového materiálu.
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove zo 17. mája 2000, sp. zn.
ČVS: KVV-83/20, bol ako znalec pribratý do konania auditor Ing. Š. K., ktorý v zozname
znalcov zapísaný nebol. Po zloţení sľubu v podanom znaleckom posudku ohodnotil jednu
akciu akciovej spoločnosti T. k 9. októbru 1998 na sumu 2 814 000 Sk a 647 akcií tejto
spoločnosti na sumu 2 184 762 000 Sk.
Obţalovaná Ing. JUDr. K. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní
po zákonnom poučení o právach obvineného vyuţila svoje právo a vo veci ku skutku, ktorý
sa jej kladie za vinu vypovedať odmietla. Aţ v podanom odvolaní uviedla, ţe doposiaľ nebola
ministrom spravodlivosti zbavená mlčanlivosti a v dôsledku čoho sa k vznesenému obvineniu
nemohla vyjadriť, a tým došlo k porušeniu jej práva na obhajobu.
Na odstránenie tohto nedostatku je preto potrebné obţalovanú zákonným spôsobom
zbaviť mlčanlivosti, poučiť ju o jej právach a v prípade ak sa rozhodne vypovedať, jej výsluch
je potrebné zamerať na objasnenie otázok významných pre rozhodnutie o jej vine či nevine.
Výsluchom obţalovanej bude potrebné zistiť dôvod, pre ktorý vykonala exekúciu
akciami akciovej spoločnosti T. hoci vedela, ţe podľa § 114 Exekučného poriadku exekúciou
nemoţno postihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný. Osobitným
predpisom, ktorý predaj týchto akcií zakazoval bol zákon o strategických podnikoch. Ţe išlo
o predaj akcií, vyplýva z ustanovení § 131 a nasledujúcich Exekučného poriadku, z ktorých je
zrejmé, ţe exekúcia cenných papierov sa uskutočňuje ich predajom.
Aj zákon o veľkej privatizácii (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) v § 1
ods. 1 hovorí o privatizácii ako o prevode majetku štátu a prevode majetkovej účasti štátu,
všeobecne čo znamená, ţe prevod v sebe zahŕňa v prípade exekúcie cenných papierov,
akýkoľvek prevod, teda aj prevod núteným výkonom práva prostredníctvom exekúcie.
Obţalovaná nech vysvetlí, prečo nepostupovala rovnako ako v prípade ministerstva financií
a o výkone exekúcie neupovedomila ministerstvo hospodárstva a v zmysle § 122 Exekučného
poriadku nezabezpečila odhad spísaných vecí (akcií) prostredníctvom znalca. Z akého dôvodu
uţ 21. augusta 1998 poţiadala Stredisko cenných papierov, a. s., Bratislava, o súčinnosť
a ţiadala oznámiť druh a počet cenných papierov síce ministerstva financií, ale v ţiadosti
uviedla IČO ministerstva hospodárstva a navyše tak konala ešte pred písomným návrhom M.
Š. z 3. septembra 1998 a pred svojím návrhom z 10. septembra 1998 okresnému súdu na
vykonanie exekúcie predajom cenných papierov a prečo v tomto návrhu uviedla
aj akcie akciovej spoločnosti T., ktorých predaj bol osobitným predpisom zakázaný. Nech sa
vyjadrí aj k obsahu komisionárskej zmluvy uzavretej so spoločnosťou C. S., o. c. p.,
30. septembra 1998 v článku II, bod 1, v ktorej je uvedené... „predaj zaknihovaných cenných
papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy...“. V čase jej uzavretia, ale exekučný príkaz
na predaj cenných papierov neexistoval, pretoţe bol vydaný aţ 7. októbra 1998, a preto nech
tento časový rozpor vysvetlí. Tieţ nech zodpovie otázku, či obţalovaný, ktorý nezariadil na
jej účet prevod cenných papierov, ale cenné papiere boli prevedené bezodplatne si vyţiadal
v zmysle § 578 ods. 2 Obchodného zákonníka jej včasný súhlas a či v zmysle § 579 ods. 1
citovaného zákona jej oznámil okolnosti, ktoré mali vplyv na zmenu jej príkazov a prečo
napriek tejto skutočnosti uznala konanie obţalovaného. Či mala vedomosť o tom, ţe maklér
postupoval v rozpore s komisionárskou zmluvou, alebo sa to dozvedela aţ z jeho oznámenia
z 15. októbra 1998. Napokon nech vysvetlí svoje tvrdenia, ţe exekúciu vykonala na podklade
uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97,
ktoré vydala sudkyňa JUDr. R. V. Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, ţe exekútorka ním
bola poverená na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie výkonu práv z cenných
papierov povinného, ale nie samotnej exekúcie, na výkon ktorej sa vzťahovalo uţ skoršie
rozhodnutie súdu z 28. novembra 1997, č. 5713*003605.
Na preverenie obhajobných prednesov obţalovanej je tieţ potrebné na hlavné
pojednávanie predvolať a vypočuť svedkov Ing. Š. Š. a JUDr. P. P., zamestnancov Strediska
cenných papierov, ktorí podľa vyjadrení obţalovaných mali potvrdiť, ţe pri kontrole prevodu
akcií akciovej spoločnosti T. nezistili ţiadne nedostatky. Podľa § 29 Exekučného poriadku
exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38)
a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.
V súlade s obhajobou obţalovanej, ţe s obţalovanými nemala bliţšie vzťahy bude potrebné
zadováţiť register Ex obţalovanej a oboznámením jeho obsahu zistiť, či v kritickom čase
alebo v čase pred vykonaním exekúcie pre oprávneného alebo pre spoločnosť I., ktorá svoju
pohľadávku postúpila alebo ich štatutárne orgány, neviedla aj iné exekúcie.
Podľa zistenia najvyššieho súdu, nezákonný bol postup vyšetrovateľa pri pribratí
auditora Ing. Š. K. do konania ako znalca.
Zo zoznamu znalcov, ktorý v čase pribratia znalca na vyhotovenie znaleckých
posudkov existoval, moţno zistiť, ţe v ňom boli zapísaní viacerí znalci v príslušných
odboroch.
Z tohto dôvodu na pribratie osoby nezapísanej do zoznamu znalcov a tlmočníkov
zákonné podmienky uvedené v § 24 zákona o znalcoch a tlmočníkoch splnené neboli, pretoţe
pre daný odbor boli znalci do zoznamu zapísaní, nebolo preukázané, ţe nemohli úkon
vykonať a ţe vykonanie úkonu znalcami zapísanými do zoznamu, by bolo spojené
s neprimeranými ťaţkosťami alebo nákladmi.
Úlohou súdu prvého stupňa preto bude pribrať do konania znalcov zapísaných
v zozname znalcov a tlmočníkov pre dané odbory, aby zodpovedali otázky významné
pre určenie výšky škody v zmysle § 89 ods. 14 Tr. zák. a hodnoty akcií v súlade so zákonom
o cenných papieroch ako i spôsobu naloţenia s poskytnutými finančnými prostriedkami
(body 1/ a 6/ napadnutého rozsudku) a v prípade splnenia zákonných podmienok vzhľadom
na zloţitosť problematiky ohodnotenia cenných papierov pribrať do konania aj ústav.
Pri formulácií úloh znalcom bude tieţ potrebné, aby sa znalec z odboru účtovníctvo
z odborného hľadiska vysvetlil obsah pojmu posilnenie „prevádzkového kapitálu“
a či z účtovnej závierky spoločnosti C., a. s., vyplýva, ţe spoločnosť vykonala prevod
15 531 000 Sk spoločnosti O. H., a. s., Košice.
V prípade uznania viny obţalovanej bude úlohou súdu prvého stupňa v súlade s § 125
Tr. por. v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, z ktorých dôkazov vyvodil úmysel obţalovanej
spôsobiť inému škodu alebo zadováţiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nevyhnutný
pre spáchanie trestného činu zneuţívania právomoci verejného činiteľa.
K obhajobným námietkam obţalovanej ako to uţ vyplýva zo skôr citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001, sp. zn. M Cdo 2/99,
je potrebné znovu poukázať na to, ţe rozhodnutím okresného súdu z 24. septembra 1998,
sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bola exekútorka poverená na vykonanie všetkého,
čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií vymenovaných v uznesení. Nebola
preto oprávnená vykonať exekúciu na majetok, ktorý spravovalo Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky, pretoţe zo súdneho poverenia z 28. novembra 1997
pod č. 5713*003605 vyplýva, ţe povinným bola Slovenská republika – Ministerstvo financií
Slovenskej republiky a nie Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky. Ak obţalovaná chcela vykonať exekúciu na majetok Slovenskej republiky v správe
ministerstva hospodárstva, mala poţiadať súd o vydanie nového poverenia na vykonanie
exekúcie aj s určením príslušného správcu majetku štátu.
Treba dať za pravdu obţalovanej Ing. JUDr. M. K., ţe ukončenie trestnej veci po viac
ako deviatich rokoch od spáchania skutku, nemoţno povaţovať za konanie
bez prieťahov a v primeranej lehote. Obţalovaná v rámci odvolania sa okrem iného domáhala
aj zastavenia trestného stíhania z dôvodu § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného
do 31. decembra 2006 s poukazom na článok 6 Dohovoru, ku ktorému Slovenská republika
pristúpila, a preto je ním viazaná. K tejto poţiadavke je ale potrebné uviesť, ţe ţiadna
medzinárodná zmluva k takémuto postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺţku
konania môţe súd v zmysle spomenutého článku Dohovoru zohľadniť v prípade,
ţe obţalovaná bude uznaná za vinnú pri úvahách o výmere trestu a takto obţalovanej
poskytnúť spravodlivé zadosťučinenie.
Výrok o vine obţalovaného Mgr. Ing. P. Š. krajský súd zaloţil na tom,
ţe základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny
úkon kvalifikovaný ako trestný čin podvodu uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku, ktorý
vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony makléra. Obţalovaný vedel prinajmenšom
o „menovitej“ hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladov, ktorými sú
„Oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“), a preto ako aj s ohľadom na zjavnú
lukratívnosť konkrétnych akcií nemoţno pochybovať o naplnení subjektívnej stránky
v konaní obţalovaného.
Prvostupňový súd poukázal aj na obsah komisionárskej zmluvy uzavretej medzi
obţalovanou Ing. JUDr. M. K. (komitentom) a obţalovaným Mgr. P. Š. (komisionárom)
a ustanovenie § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, z ktorých obţalovanému podľa
jeho názoru vyplývajú povinnosti, ktoré obţalovaný nesplnil čo malo za následok vznik
vyčíslenej škody.
S prihliadnutím na znalecký posudok podaný znalcom Ing. Š. K.
o hodnote jednej akcie a hodnote 647 kusov prevedených akcií krajský súd konštatoval,
ţe cena, za ktorú sa akcie T. mali predať, bola zhruba l0-krát niţšia ako nominálna hodnota
akcií a zhruba 35-krát niţšia ako ich reálna hodnota. Balík akcií v hodnote viac
ako 2 miliardy Sk bol predaný za 58 miliónov Sk, ale dôleţitejšie je to, ţe išlo o kontrolný
balík 34 % akcií. Cena bola určená práve tak, aby pohľadávku oprávneného pokryl práve
kontrolný balík akcií, čo v ţiadnom prípade nemohla byť náhoda, V tomto je celkom jasne
vyjadrená motivácia konania obţalovaných. Pritom napriek obrovskej hodnote a lukratívnosti
akcií T. vôbec nedošlo k pohybu peňazí, lebo nikto nič nezaplatil a akcie mali prejsť
bezodplatne.
Podľa § 577 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka komisionárskou zmluvou
sa komisionár zaväzuje, ţe zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú
obchodnú záleţitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.
Trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255
ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým, ţe poruší zákonom
alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloţenú právoplatným
rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.
Podľa § 255 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa tohto trestného činu dopustí ten, kto konaním
uvedeným v odseku 1 spôsobí značnú škodu.
Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné
spravovať záleţitosti iných osôb, ak je v nej zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok
alebo nakladanie s ním. Táto povinnosť môţe byť uloţená niektorým ustanovením zákona
alebo určitou zmluvou. Pritom nemusí byť vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo
spravovať cudzí majetok. Podstatné je, ţe jej obsahom je to, čo sa opatrovaním a správou
majetku rozumie. V povinnosti spravovať cudzí majetok moţno vidieť nutnosť aktívnejšieho
postupu povinnej osoby k majetku, ktorý predpokladá širší okruh moţností majetkových
dispozícií. Páchateľom tohto trestného činu môţe byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom
zákonom uloţenej alebo zmluvou prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí
majetok. Pokiaľ by nositeľom tejto povinnosti bola právnická osoba (napríklad obchodná
spoločnosť), uplatnilo by sa ustanovenie § 90 ods. 2 Tr. zák. a trestná zodpovednosť osoby,
ktorá za právnickú osobu konala.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o cenných papieroch zmluvou o správe cenných papierov
sa zaväzuje správca, ţe bude robiť po dobu trvania zmluvy všetky právne úkony, ktoré
sú potrebné na výkon a zachovanie práv spojených s určitým cenným papierom, a majiteľ
cenného papiera sa zaväzuje zaplatiť za to odplatu.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia správcom podľa odseku 1 môţe byť len obchodník
s cennými papiermi, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník
s cennými papiermi.
Zo stanov akciovej spoločnosti T. (čl. VIII) vyplýva, ţe akcie emitentom, ktorých bola
uvedená spoločnosť, mali zaknihovanú podobu, boli na meno a neboli verejne
obchodovateľné.
Zákon o cenných papieroch v ustanoveniach § 6 a § 6a definuje menovitú hodnotu
a kurzy cenných papierov, emisný kurz cenného papiera a aktuálnu hodnotu cenných
papierov, ale skutočnú hodnotu cenných papierov nedefinuje.
Podľa § 6 ods. 1 ak má cenný papier svoju menovitú hodnotu, je ňou peňaţná suma,
ktorá je na ňom uvedená.
Podľa § 6 ods. 2 kurzom cenného papiera je cena, za ktorú sa cenný papier kupuje
a predáva na verejnom trhu (§ 8 ods. 3) a v odseku 3 toho istého paragrafu ustanovuje,
ţe emisným kurzom cenného papiera sa rozumie peňaţná suma, za ktorú emitent vydáva
cenný papier.
Z § 6a zákona o cenných papieroch vyplýva, ţe
1/ aktuálna hodnota cenných papierov je ich cena zistená podľa ustanovení tohto
zákona v deň, ku ktorému sa vykonáva ocenenie,
2/ aktuálna hodnota cenných papierov obchodovaných na tuzemskom verejnom trhu
sa určuje podľa kurzu uverejneného tuzemskou burzou cenných papierov v deň ocenenia,
3/ ak v tento deň nebol kurz zastupiteľných cenných papierov uverejnený podľa
odseku 2/, je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným touto burzou v najbliţší
predchádzajúci deň, najdlhšie však v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,
4/ ak nebol kurz zastupiteľného cenného papiera uverejnený ani podľa odseku 3/,
je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným ďalším tuzemským organizátorom verejného
trhu v deň, ku ktorému sa ocenenie vykonáva. Ak v tento deň nebol kurz uverejnený,
je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným v najbliţší predchádzajúci deň, najdlhšie však
v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,
5/ ak nie je moţné určiť aktuálnu hodnotu cenných papierov, ktoré sú predmetom
verejného obchodovania podľa predchádzajúcich odsekov, určí sa rovnakým spôsobom
ako pri cenných papieroch, ktoré nie sú predmetom obchodovania na verejnom trhu,
6/ aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného obchodovania, je ich
nadobúdacia cena.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o cenných papieroch ak z komisionárskej zmluvy nevyplýva
niečo iné, je komisionár povinný predať cenný papier za vyššiu cenu alebo kúpiť cenný papier
za niţšiu cenu, neţ ktorá bola uvedená v pokyne, pokiaľ má takú moţnosť; túto povinnosť
má aj bez súhlasu komitenta.
Podľa § 31 ods. 3 tohto zákona, ak nie je určená výška kúpnej ceny alebo predajnej
ceny v pokyne komitenta, je komisionár povinný kúpiť cenný papier najviac za najniţší
a predať ho za najvyšší kurz, za ktorý sa v deň kúpy alebo predaja zastupiteľný cenný papier
kupoval a predával na verejnom trhu. Pokiaľ taký cenný papiere nie je v tento deň predmetom
verejného obchodovania, je komisionár povinný kúpiť cenný papier za najniţšiu cenu, za akú
ho bolo moţné pri vynaloţení odbornej starostlivosti kúpiť, a predať za najvyššiu cenu, za akú
ho bolo moţné pri vynaloţení odbornej starostlivosti predať.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o cenných papieroch obchodník s cennými papiermi
vykonáva odborné obchodné činnosti podľa tohto zákona vţdy prostredníctvom fyzickej
osoby, ktorá má na to povolenie ministerstva (ďalej len „maklér“). Maklér koná podľa tohto
zákona v mene obchodníka s cenným papiermi, a to aj vtedy, ak je k nemu v inom
ako pracovnoprávnom vzťahu.
Listinnými dôkazmi boli spoľahlivo preukázané nasledovné skutočnosti.
Obţalovaný na podklade plnomocenstva z 5. januára 1998 obchodníka s cennými
papiermi spoločnosti C. S., o. c. p., s obţalovanou ako komitentom podľa
§ 577 a nasl. zákona č. 513/1991Zb. obchodného zákonníka a zákona č. 600/1992 Zb.
o cenných papieroch ako komisionár 30. septembra 1998 uzavrel komisionársku zmluvu,
predmetom ktorej o. i. bol záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto
zmluvy zariadiť na účet komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného
príkazu na predaj cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou
komisionára bolo pri zriaďovaní záleţitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa
pokynov komitenta.
V písomných ponukách na nákup akcií z 28. septembra 1998, ktoré obţalovaný zaslal
subjektom, na ktoré bol neskôr vykonaný prevod akcií akciovej spoločnosti T. a. s.,
obţalovaný deklaroval moţnosť sprostredkovania nákupu zaknihovaných akcií piatich
emitentov, medzi nimi akciovej spoločnosti T. v menovitej hodnote jednej akcie
1 milión korún. V prílohách k týmto ponukám oslovené subjekty vyslovili záujem výlučne
o kúpu akcií menovanej spoločnosti, uviedli počet kusov akcií, ktoré chceli kúpiť a cenu
za jednu akciu, ktorú boli ochotní zaplatiť.
Z komisionárskych zmlúv, ktoré s vybranými záujemcami o kúpu akcií obţalovaný
uzavrel 9. októbra 1998 moţno zistiť, ţe sa ako komisionár zaviazal vo vlastnom mene
za podmienok uvedených v predmetných zmluvách zariadiť na ich účet ako komitentov nákup
zaknihovaných cenných papierov, akcií na meno emitenta T., a. s., v celkovom počte 647
kusov akcií za celkovú cenu 58 157 000 Sk.
V ten istý deň kupujúci (ako záloţcovia) a oprávnený C. .. – X, a. s. (v šiestich
prípadoch ako záloţný veriteľ), podľa § 39 a nasledujúcich zákona o cenných papieroch
uzavreli zmluvy o zaloţení cenných papierov s tým, ţe záloţcovia ako vlastníci príslušného
počtu akcií akciovej spoločnosti T., a. s., dali záloţnému veriteľovi do zálohy cenné papiere.
Zároveň podľa § 42 zákona o cenných papieroch podali príkaz na registráciu zmluvného
záloţného práva v znení, ţe záloţný veriteľ a záloţca uzavreli 9. októbra 1998 zmluvu
o zaloţení cenných papierov, ktorá je prílohou tohto príkazu. V jednom prípade bol uvedený
postup zrealizovaný medzi M. Š. ako záloţcom a Ing. J. P. ako záloţným veriteľom.
Obţalovaný ako maklér obchodníka s cennými papiermi v rovnaký deň na podklade
komisionárskej zmluvy poţiadal Stredisko cenných papierov, aby vykonalo zmenu majiteľa
cenných papierov v počte, ktorý je uvedený v jednotlivých komisionárskych zmluvách
uzavretých s komitentmi.
Komisionárskou zmluvou uzavretou medzi exekútorkou a maklérom výška predajnej
ceny komitentom určená nebola. Podľa nej bolo povinnosťou komisionára pri zriaďovaní
záleţitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov komitenta a predaj
zaknihovaných cenných papierov mal vykonať podľa exekučného príkazu na predaj cenných
papierov, ktorý tvoril súčasť tejto zmluvy.
Z obsahu exekučného príkazu je zrejmé, ţe exekútorka ním nariadila vykonať
exekúciu za najvyššiu cenu, za akú je moţné pri vynaloţení maximálnej odbornej
starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva.
Obţalovaný Ing. P. Š. 15. októbra 1998 obţalovanej ako súdnej exekútorke oznámil,
ţe v súlade s komisionárskou zmluvou a na základe exekučného príkazu
na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov bol 9. októbra 1998 zrealizovaný predaj
cenných papierov emitenta spoločnosti T., a. s., v menovitej hodnote akcií
1 000 000 Sk v počte 647 akcií za predajnú cenu 58 157 000 Sk tretím osobám podľa
príloh 1 – 7.
Zákon o cenných papieroch v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem „konanie
s odbornou starostlivosťou“ nevysvetľuje a neupravuje ani postup a spôsob obchodovania
so zaknihovanými akciami na meno, ktoré nie sú verejne obchodovateľné. V ustanovení § 6a
ods. 6 len uvádza, ţe aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného
obchodovania, je ich nadobúdacia cena.
Týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Nevysvetlil, odkiaľ obţalovaný, ktorý zo spáchania skutku v bode 1/ napadnutého
rozsudku za vinného uznaný nebol, mal získať vedomosť, ţe „základom, počiatkom všetkých
právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu bol protiprávny úkon, kvalifikovaný
ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ rozsudku.“ Hoci krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku upriamil pozornosť aj na dátum vzniku spoločnosti C.
S., a. s. (5. septembra 1996), a jej štatutárnych zástupcov a na splnomocneného zástupcu tejto
spoločnosti, ktorým bol od 5. septembra 1998 obţalovaný Ing. P. Š. ako i výber subjektov,
ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti T., a. s., ktorý bol extrémne blízky obţalovanému
Mgr. Ing. I. I., nezaoberal sa otázkou, z akého dôvodu a odkiaľ mal obţalovaný o týchto
personálnych prepojeniach vedieť a čím mal mať spoľahlivo preukázané, ţe cena, za ktorú
osoby, ktoré mali akcie získať, nebola najvyššia z ponúknutých cien.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akými úvahami
sa spravoval, keď výrok o vine obţalovaného Mgr. Ing. P. Š. zaloţil najmä
na ustanoveniach § 32 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ktoré mal obţalovaný
pri predaji tohto druhu akcií porušiť a na podklade čoho dospel k záveru, ţe „konanie
s odbornou starostlivosťou“ je konanie na podklade znaleckého ocenenia akcií a ako mal
obţalovaný ako maklér znalecký posudok zadováţiť. Z ustanovení § 31 ods. 2 a ods. 3 zákona
o cenných papieroch je zrejmé, ţe sa týkajú akcií obchodovateľných na verejnom trhu,
ktorých výška kúpnej a predajnej ceny v pokyne komitenta nie je určená.
Aj v tomto prípade podľa názoru najvyššieho súdu nebol zistený skutkový stav
v rozsahu uvedenom v § 2 ods. 5 Tr. por. a pre jeho náleţité zistenie je potrebné po zákonnom
poučení znovu vypočuť obţalovaného a zistiť, prečo uţ 24. augusta 1998 ţiadal od Strediska
cenných papierov správu o stave účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, keď
komisionársku zmluvu s exekútorkou uzavrel aţ 30. septembra 1998 a prečo pri kontrole
vykonanej od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 nepostupoval v súlade so zákonom.
Obţalovaný odmietol predloţiť pracovníkom Ministerstva financií Slovenskej republiky
denník obchodníka s cennými papiermi vedený spoločnosťou so zoznamom všetkých
subjektov, u ktorých došlo k osloveniu zo strany obchodníka, hoci tak bol povinný spraviť.
Podľa zákona o cenných papieroch (§ 84 ods. 2) je ministerstvo oprávnené vyţadovať
od osôb podliehajúcich štátnemu dozoru údaje, doklady a informácie potrebné pre výkon
štátneho dozoru. Pri preskúšaní odbornej spôsobilosti obţalovaného boli preverené aj jeho
znalosti najmä z právnych predpisov, upravujúcich nakladanie a obchodovanie s cennými
papiermi (§ 49 ods. 5, ods. 6 zákona o cenných papieroch). Ako maklér obchodníka
s cennými papiermi tieto predpisy ovládal, a preto nech vysvetlí dôvod, pre ktorý rešpektoval
príkaz na exekúciu cenných papierov spoločnosti T., a. s., napriek zákazu ich predaja.
Nech sa vyjadrí k tomu, ţe akcie, medzi ktorými boli aj akcie emitenta T.,
a. s., ponúkol na predaj uţ 28. septembra 1998 napriek tomu, komisionársku zmluvu
s exekútorkou uzavrel 30. septembra 1998 a príkaz na vykonanie exekúcie predajom cenných
papierov bol vydaný aţ 7. októbra 1998. Z obsahu predloţeného procesného spisu nevyplýva,
ţe obţalovaný ponukové listy adresované subjektom, ktoré mali akcie získať predloţil
orgánom činným v trestnom konaní. Ak sa však tieto nachádzali v procesnom spise a tvrdí,
ţe boli z neho odstránené, nech predloţí súdu písomné potvrdenie o prevzatí veci alebo odpis
zápisnice, ktoré je vyšetrovateľ podľa § 79 ods. 6 Tr. por. povinný vydať osobe, ktorá vec
vydala. V procesnom spise sa v piatich prípadoch nachádza ponuka a príloha k ponuke
na nákup akcií aj iným spoločnostiam, ktorých názov a sídlo v nich uvedené nie sú, a preto
nemoţno zistiť, o ktoré spoločnosti ide. Obţalovaný preto nech vysvetlí, akým spôsobom
postupoval pri výbere ostatných spoločností, ktorým mal akcie ponúknuť na predaj a prečo
nepostupoval v súlade s komisionárskou zmluvou uzavretou s exekútorkou podľa pokynov
komitenta a akcie previedol bezodplatne. Nech sa vyjadrí, či obţalovanej oznámil všetky
skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na zmenu jej príkazov a či pre svoj postup mal súhlas
obţalovanej a z akého dôvodu 24. augusta 1998 poţiadal o správu o stave akcií ministerstvo
hospodárstva, ktorá mu bola poskytnutá, keď komisionársku zmluvu s obţalovanou uzavrel
aţ 30. septembra 1998.
Osoby a zástupcov spoločností, ktoré akcie mali získať (tých, ktorí vo veci doposiaľ
vypočutí neboli alebo nevypovedali k tejto otázke alebo neodmietli vypovedať, vyuţijúc
tak svoje právo) je po zákonnom poučení potrebné poţiadať o vysvetlenie, z akého dôvodu
prejavili záujem o kúpu konkrétneho počtu predmetných akcií a za nimi určenú presnú cenu,
keď ich hneď v ten istý deň zaloţili v prospech spoločnosti C. X, a. s., a v jednom prípade
v prospech Ing. J. P.
Podľa zápisu na č. l. 67 zväzku II príloha A, najvyšší súd zistil, ţe v období
od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 mali v spoločnosti C. S.,
o. c. p., vykonať kontrolu pracovníci tohto úradu Ing. J. U., Ing. Ľ. M., Ing. M. I., Ing. P.P.,
Ing. C. K., z ktorých poslední traja protokol nepodpísali. Týchto je potrebné na hlavnom
pojednávaní vypočuť, či predmetom kontroly bola aj činnosť makléra s cennými papiermi
a ak áno, aké konkrétne nedostatky a pochybenia v jeho postupe boli zistené a prečo niektorí
z nich protokol nepodpísali. Na hlavnom pojednávaní bude potrebné vypočuť tieţ svedkyňu
Ľ. B., ktorá v čase, keď mal byť skutok spáchaný pracovala v Stredisku cenných papierov,
a. s., Bratislava. Svedkyňa v prípravnom konaní 28. marca 2001, č. l. 882/48 zv. II B
T. 2B (jej výpoveď bola na hlavnom pojednávaní 3. septembra 2008 len prečítaná)
vypovedala o skutočnostiach súvisiacich s podmienkami prevodu cenných papierov
v stredisku cenných papierov.
Bude potrebné, aby sa krajský súd pokúsil zadováţiť aj list Burzy cenných papierov
v Bratislave z 31. mája 1999, v ktorom sa vyjadruje k cene verejne neobchodovateľných akcií
a. s., T. a jeho obsah na hlavnom pojednávaní oboznámiť.
Na základe ţiadosti obţalovaných, hodnotu predmetných akcií oceňoval aj znalec
z odboru ekonómie a manaţment, odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo a financie. Vyhotovený
znalecký posudok nachádzajúci sa na č. l. 1705, zv. VII, obţalovaní ţiadali na hlavnom
pojednávaní oboznámiť. Tento návrh na doplnenie dokazovania súd zamietol
a rovnako tak aj návrh obţalovaných na oboznámenie odborného vyjadrenia
doc. Ing. J. L., CSc., v ktorom sa vyjadroval k problematike kúpy a predaja verejne
neobchodovateľných akcií a tzv. repoobchodu s akciami. Najvyšší súd je toho názoru, ţe so
zreteľom na zistené okolnosti je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť aj tieto osoby
a ich výsluchom pokúsiť sa objasniť otázku hodnoty uvedených akcií a s týmito dôkazmi sa v
rozhodnutí vysporiadať.
Najvyšší súd tieţ zistil, ţe krajský súd na hlavnom pojednávaní nevykonal dôkazy
svedčiace v prospech obţalovaného, na ktoré poukázal v písomnom odôvodnení odvolania
(osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra z 12. júna 1999, povolenie na výkon
činnosti makléra z 9. marca 2000).
Súd je pritom podľa § 2 ods. 5 Tr. por. povinný s rovnakou starostlivosťou objasňovať
okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj dôkazy, ktoré v jeho prospech a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Na podklade tohto ustanovenia bol preto prvostupňový súd povinný vykonať aj tieto
dôkazy.
Pokiaľ obţalovaný Mgr. Ing. Š. v písomnom odôvodnení odvolania namietal,
ţe krajský súd sa nevysporiadal s jeho obhajobou, ţe vo veci konal v mene obchodníka
s cennými papiermi, treba povedať, ţe právnická osoba ako subjekt práva nemá ako celok
svoju vlastnú vôľu, teda nemôţe podľa nej konať a navonok ju prejavovať. Preto predpisy
občianskeho a obchodného práva stanovujú, kto koná v mene právnickej osoby respektíve
v ich zastúpení. Trestnoprávne dôsledky určitého konania však znáša pritom priamo fyzická
osoba, ktorá svojím konaním (hoci v rámci zastupovania právnickej osoby) naplnila všetky
znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu.
Výrok o vine obţalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K.a a Ing. V. M. krajský
súd oprel o zistenie, ţe svedkovia MUDr. K. G. a Ing. P. G. sú príbuzní obţalovaného I.
a sprostredkovali stretnutie obţalovaných so zástupcami zahraničnej firmy, aby rokovali o T.
Na rokovaniach so svedkom P. P. T. obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. ponúkal 34 %-ný balík
akcií, ktoré mali byť vo vlastníctve viacerých spoločností, ktoré obţalovaný kontroloval,
a preto mal na rozhodovanie o týchto akciách jednoznačný vplyv. Rokovalo sa o predajnej
cene asi 20 miliónov USD. Obţalovaní pritom vedeli, ţe akcie pochádzajú z trestnej činnosti,
pretoţe JUDr. M. K. a Ing. V. M. sa na podvodnom získaní akcií sami podieľali fingovaním
zmluvy o budúcej zmluve a obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. bol znalý práva, zastupoval
všetkých akcionárov a bol spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách – C.S., a. s., I.
V., s. r. o., aj S. V., s. r. o. Bol tieţ zástupcom pri postúpení pohľadávky do rúk ďalších
svojich príbuzných a naďalej ich zastupoval. Bez pochybností moţno preto vysloviť, ţe
spoločnosti I. a S. v tom čase ovládal. Konštatoval, ţe úmysel obţalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. spáchať trestný čin je preukázaný aj tým, ţe akcie ponúkal
na predaj za 20 miliónov USD, hoci hodnota pohľadávky bola zhruba iba 58 miliónov Sk
a na druhej strane nominálna hodnota jednej akcie bola 1 milión Sk. Ponuka nasvedčovala
na snahu rýchlo predať akcie hoci pod cenu. Ak o vlastníctve akcií mal pochybnosť svedok
P.P. T. ako cudzinec, o to viac to bolo jasné práva znalému človeku, ktorý s advokátom, ktorý
falšoval zmluvu, suverénne vystupoval ako zástupca všetkých v tejto veci zúčastnených
akcionárov (a nie iných) a chcel získať za akcie neprimeranú cenu, len aby sa urýchlene
„horúcich“ akcií zbavil do cudziny. O vedomosti obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. o pôvode
akcií napokon svedčí aj ním napísaný list zjavne adresovaný Ing. P.G., v ktorom predpokladá
sumu za akcie 1,5 – 2 miliardy korún.
Napriek skôr uvedenému krajský súd nevyloţil, odkiaľ mal obţalovaný
Mgr. Ing. Mgr. I. I. vedieť, ţe akcie pochádzajú z trestnej činnosti, aj keď je osobou znalou
práva, a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, ţe obţalovaný bol akcionárom alebo
spoločníkom v spoločnostiach C. S., a. s., I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o., s rozhodujúcim
postavením a tieto spoločnosti v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku
spáchaný ovládal.
Podľa § 252 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase, kedy mal byť trestný čin
spáchaný, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spácha ten, kto vec značnej
hodnoty, ktorá je príjmom z trestného činu prevedie na seba alebo iného, prenajme, poţičia,
vypoţičia, dovezie, vyvezie, prevezie, premiestni, predisponuje na účte v banke alebo inak
sebe alebo inému zadováţi. Podľa odseku 4 sa tohto trestného činu dopustí ten, kto činom
uvedeným v odseku 1 získa pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu.
Príjmom z trestného činu je aj vec získaná trestným činom alebo vec, ktorá bola
získaná za vec získanú trestným činom.
Objektom tohto trestného činu podľa zákona účinného v čase, keď mal byť spáchaný
je vec, ktorou okrem hnuteľnej a nehnuteľnej veci bola aj ovládateľná prírodná sila.
Aţ v Trestnom zákone účinnom neskôr zákonodarca ustanovil, ţe vecou sa rozumie aj cenný
papier bez ohľadu na jeho podobu. Touto skutočnosťou sa prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku bliţšie nezaoberal napriek tomu, ţe v posudzovanom prípade
mali akcie zaknihovanú podobu navyše vo forme elektronického zápisu. Poukázal
len na konvenciu o praní, vyhľadávaní, zadrţiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu (ktorá
pre Českú republiku vstúpila do platnosti 1. marca 1997 a v Slovenskej republike nadobudol
platnosť 1. septembra 2001 Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní
a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti, ktorý bol prijatý v Štrasburgu 8. novembra 1990).
Okrem výsluchu obţalovaných (ktorí ak nevyuţili svoje právo a vypovedali, spáchanie
skutkov popreli) krajský súd vo vzťahu k týmto bodom napadnutého rozsudku zisťoval
skutkový stav, aj výsluchom svedkov Mgr. J. Ţ., MUDr. K. G., Ing. P. G., prečítaním
svedeckej výpovede Ing. Ľ. Š. a oboznámením listinných dôkazov majúcim vzťah k týmto
skutkom. Aj keď mal prvostupňový súd snahu skutok objasniť, ani v tomto prípade
nepostupoval celkom dôsledne. V podstate z rovnakého dôvodu, aký je uvedený pri
nedostatočnom objasnení skutku v bode 1/ pochybil aj tu a neobjasnil náleţite skutkový stav
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a rovnako opomenul vyhodnotiť dôkazy, ktoré
ohľadom tohto skutku vykonal. Na hlavnom pojednávaní súd vypočul dôleţitých svedkov
MUDr. K. G. a Ing. P. G. Svedok MUDr. K. G. na hlavnom pojednávaní vypovedal zhodne
ako v prípravnom konaní (č. l. 1767) a svedok Ing. P. G. si uţ na predmet výsluchu
z prípravného konania nepamätal, a preto bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je, ale moţné zistiť, ktorá z jeho výpovedí
z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. Svedok bol v prípravnom
konaní vypočutý 19. apríla 2000 (č. l. 769), teda pred vznesením obvinenia. Vo vyšetrovacom
zväzku II. B T.2 B sa však nachádza výpoveď svedka aj po vznesení obvinenia, teda v čase,
kedy obvinení uţ prostredníctvom obhajcov právo na obhajobu mohli reálne uplatniť, a preto
mal krajský súd na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania postupom podľa § 211 ods. 2
písm. b/ Tr. por. prečítať túto výpoveď svedka. Najvyšší súd povaţuje navyše za potrebné
vypočuť svedkov aj k otázke prítomnosti obţalovaného JUDr. M. K. na skutku
v bode 4/ napadnutého rozsudku, teda, či aj on bol s obţalovaným Mgr. Ing. Mgr. I. I.
prítomný na rokovaniach so zástupcami spoločnosti T. Na objasnenie tejto otázky je potrebné
na hlavnom pojednávaní vypočuť aj svedka Ing. Ľ. Š., ktorého výpoveď z prípravného
konania bola na hlavnom pojednávaní len prečítaná. V posudzovanom prípade, aj keď bol
daný súhlas obţalovaných na prečítanie výpovede tohto svedka, tak ako aj v prípade skôr
uvedeného skutku v bode 1/, kde najvyšší súd poukázal na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkov uvedených v rozhodnutí, neboli ani tu splnené zákonné podmienky pre čítanie
výsluchu svedkov v zmysle § 211 ods. 1 Tr. por. Výsluch svedkov je potrebný pre náleţité
zistenie skutkového stavu, pretoţe obţalovaný JUDr. M. K. svoju prítomnosť na rokovaniach
poprel a svedkovia G. o prítomnosti obţalovaného JUDr. M. K. na rokovaniach so
spoločnosťou T. nevypovedali. Svedok Ing. Ľ. Š. v prípravnom konaní po začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia vypovedal, ţe obţalovaný JUDr. M. K. na rokovaniach
bol na 99 %. Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný ani spôsob získania listu, na ktorý
odôvodnenie napadnutého rozsudku poukazuje napriek tomu, ţe objasnenie tejto otázky
je významné pre pouţitie tohto dôkazu.
Hoci krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, ţe obţalovaní
vedeli, ţe akcie pochádzajú z trestnej činnosti a ţe obţalovaný Mgr. Ing. Mgr. I.
je osobou znalou práva nevysvetlil, na podklade čoho mal mať vedomosť, ţe akcie
pochádzajú z trestnej činnosti a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, ţe obţalovaný
bol akcionárom alebo spoločníkom v spoločnostiach C. S., a. s., I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,
s rozhodujúcim postavením a tieto spoločnosti v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/
napadnutého rozsudku spáchaný ovládal.
Obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 6/ napadnutého rozsudku krajský súd uznal
za vinného najmä na podklade výpovedí svedkyne Ing. E. Š., zmlúv o tichom spoločenstve,
ktoré podpísal obţalovaný a podaného znaleckého posudku. Z obsahu predloţeného
procesného spisu najvyšší súd však zistil, ţe na hlavnom pojednávaní boli vypočutí aj
svedkovia Ing. P. G., Ing. J. Š., Ing. D. T., ktorí v spoločnosti L., a. s., v čase spáchania
skutku zastávali rozhodujúce funkcie. Svedkovia vypovedali, ţe s obţalovaným alebo
spoločnosťou C. a. s., o odpredaji strojov nerokovali a svedok T. navyše dodal, ţe
s obţalovaným sa osobne poznal, tento im poskytol v inej oblasti významné sluţby, ale
o odpredaji strojov s ním nerokoval. S týmito svedeckými výpoveďami sa krajský súd
nezaoberal nevyhodnotil ich.
Podľa skutkovej vety mal obţalovaný ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti
C. S. V., a. s., K., vylákať v roku 1996 od Poľnobanky, a. s., Bratislava, sumu vo výške
49 470 000 Sk po predchádzajúcich rokovaniach s predstavenstvom Poľnobanky, a. s.,
Bratislava.
Znenie skutkovej vety je nesprávne, pretoţe z výpisu z obchodného registra vyplýva,
ţe uvedená spoločnosť bola zaloţená aţ 29. mája 1997 a pod týmto názvom existovala
do 18. júla 1999.
Správne mala byť preto v skutkovej vete uvedená spoločnosť C., a. s., so sídlom
Košice, Povstanie českého ľudu 1, ktorá podľa výpisu z obchodného registra existovala dňom
zápisu od 1. januára 1996 a tento názov mala do 28. mája 1997.
Vykonaným dokazovaním bolo tieţ preukázané, ţe obţalovaný pred dohodnutím
zmluvných podmienok emisie dlhopisov spoločnosti C., a. s., rokoval so svedkyňou
Ing. E. Š., vedúcou analytického oddelenia a so svedkom Ing. Š. H., pracovníkom
investičného odboru, teda nie s predstavenstvom Poľnobanky, a. s., Bratislava, ako je to
uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Podľa výpisu z obchodného registra predstavenstvo spoločnosti C., akciová
spoločnosť, Košice, Povstania českého ľudu 1 (IČO 31 719 325), ktorá neskôr zmenila meno
na C. S. V., a. s., Košice, s tým istým sídlom, mala v predstavenstve
Mgr. Ing. Mgr. I. I. od 29. decembra 1995 do 28. mája 1997 so sídlom vo Vranove nad
Topľou, M. X, a od 29. mája 1997 do 18. júla 1999 so sídlom Snina, J. X.
Členmi predstavenstva od 29. decembra 1995 do 25. mája 1997 boli aj Ing. V. M.,
bytom H., L. X a od 29. decembra 1995 do 29. júna 1998
aj Ing. M. M., bytom Vranov nad Topľou, X.
Neskôr od 29. mája 1997 do 29. júna 1998 členom predstavenstva bol aj Ing. S.C. a od
11. augusta 1997 do 29. júna 1998 Ing. Š. Č. a od 11. augusta 1997
do 29. júna 1998 aj J. I. Vtedy však uţ spoločnosť mala nový názov C. S. Vranov, akciová
spoločnosť.
S prihliadnutím na zistené okolnosti (zmeny v názve spoločnosti, zmeny
v predstavenstve) podľa názoru najvyššieho súdu je nevyhnutné v UniCredit Bank Slovakia,
a. s., so sídlom Bratislava, Šancová 1/A, ktorá je nástupníckou organizáciou Poľnobanky,
a. s., Bratislava, zistiť číslo účtu spoločnosti C., a. s., Košice, so sídlom Povstanie českého
ľudu 1, v čase od 1. januára 1996 do 28. mája 1997 a na preverenie obhajoby obţalovaného
zadováţiť zmluvu o otvorení a vedení beţného účtu, súčasťou ktorej
sú obchodné podmienky vedenia účtu č. X a jej oboznámením zistiť podmienky čerpania
peňazí. Svedkovia Ing. E. Š. a Ing. Š. H. na rozdiel od obţalovaného vypovedali, ţe finančné
prostriedky neboli poskytnuté formou úveru, a preto banka nemala dôvod ich čerpania z účtu
kontrolovať alebo schvaľovať, ako tvrdí obţalovaný. Tieţ je potrebné zistiť, či účet číslo X
patril spoločnosti C., a. s., alebo C. S., a. s., ako i to, či výpisy z účtov bolo moţné získať
v ktorejkoľvek pobočke Poľnobanky, a. s., Bratislava. Potrebné je zistiť aj štatutárny orgán
spoločnosti, ktorý a kto zo štatutárnych orgánov spoločnosti v uvedenom čase (od jej zápisu
v obchodnom registri, t. j. od 1. januára 1996 do 28. mája 1997) mal k pridelenému účtu
podpisový vzor a aká adresa bola oznámená na doručovanie výpisov podľa zmluvy o zriadení
účtu a kedy bola zmluva uzavretá. Súčasne bude potrebné vyţiadať od peňaţného ústavu aj
zmluvu obsahujúcu tieto skutočnosti alebo jej overenú kópiu.
K obsahu listu na č. l. 254 zväzku Poľnobanka „A“ je potrebné vypočuť svedkyňu
Ing. D. T. z Daňového úradu Košice III, ktorá v písomnom podaní
z 27. augusta 1998 okrem iného uviedla, ţe cca 50 % z peňaţných prostriedkov bolo
presunutých formou vkladu tichého spoločníka C., a. s., do iných spoločností. Svedkyňa nech
sa vyjadrí na základe akých podkladov dospela k takémuto záveru a jej zistenia konfrontovať
so závermi vyhotoveného znaleckého posudku.
K odvolacej námietke obţalovaného najvyšší súd poznamenáva, ţe z výpisu
z obchodného registra spoločnosti C., a. s., so sídlom K., X, vyplýva, ţe existovala dňom
zápisu od 1. januára 1996 a tento názov mala do 28. mája 1997
a jej štatutárnym orgánom bol aj on, ako člen a predseda predstavenstva, ktorý bol oprávnený
konať v mene spoločnosti. Slovenské trestné právo je napriek niektorým snahám o zmenu
ponímania trestnej zodpovednosti z hľadiska subjektu naďalej postavené na trestnej
zodpovednosti fyzickej osoby spĺňajúcej náleţitosti veku a príčetnosti. Nie je preto priliehavá
obhajoba obţalovaného, ţe pri svojej činnosti len plnil vôľu valného zhromaţdenia
spoločnosti.
Nad rámec uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť
aj nasledovné.
V prípravnom konaní bol znalcami psychiatrami MUDr. J. Č.
a MUDr. K. M. skúmaný duševný stav obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. Následne bola
k podaniu znaleckého posudku pribratá aj Lekárska fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach, za ktorú znalecký posudok vyhotovili prof. MUDr. J. K., DrSc., MUDr. I.
D.a PhDr. M. K.
K obsahu znaleckých posudkov súd prvého stupňa nevypočul ţiadneho z uvedených
znalcov a keďţe obţalovaný súhlas s prečítaním znaleckého posudku nedal, prvostupňový súd
od vykonania tohto dôkazu upustil. Podľa názoru najvyššieho súdu, je však potrebné
dokazovanie doplniť aj o tento dôkaz znalcov na hlavné pojednávanie predvolať a k obsahu
podaného znaleckého posudku vypočuť.
Odvolacím námietkam obţalovaných zodpovedá, ţe predloţený procesný spis
je nesprávne očíslovaný, chýbajú v ňom strany a obsahuje listinné dôkazy, ktoré
sú len neoverenými kópiami. Tieto vytýkané nedostatky však nie sú dôvodom na vrátenie veci
do štádia prípravného konania.
Nič nebráni obţalovaným presne označiť chýbajúce dôkazy a bude úlohou súdu, aby
ich zadováţil (v prípade listinných dôkazov ich originály alebo overené kópie) a na hlavnom
pojednávaní ich oboznámil. Ak však tieto dôkazy zadováţiť nebude moţné, nemoţno súdu
ich neoboznámenie vytknúť.
K odvolacím námietkam obţalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. najvyšší súd poznamenáva,
ţe uţ vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vydanom na podklade sťaţnosti krajského
prokurátora uviedol, ţe zákonné podmienky pre vrátenie veci prokurátorovi
na došetrenie neboli splnené, pretoţe ich existenciu v posudzovanom prípade nezistil.
Pokiaľ ide o obţalovanými namietanú totoţnosť skutku v bode 1/ napadnutého
rozsudku, najvyšší súd poznamenáva, ţe táto je zachovaná, pretoţe aj po úprave skutku
súdom totoţnosť konania a následku aspoň sčasti zostala zachovaná.
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd konanie obţalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 1/ napadnutého rozsudku vypustil
aj keď to tak výslovne vo svojom rozhodnutí neuviedol a bod 8/ obţaloby vypustil s tým,
ţe sa jedná o obchodnoprávny vzťah. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nevysvetlil,
ktoré skutočnosti svedčia pre záver, ţe skutky v bodoch 1/ a 8/ napadnutého rozsudku tvoria
jeden pokračovací trestný čin podvodu.
Na základe podanej obţaloby je spoločne s obţalovanými Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr.
M. K. a Ing. M. M., Ing. Mgr. P. Š. a Ing. JUDr. M. K. trestne stíhaný aj obţalovaný V.
Ochotnícky pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255
ods. 1 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v bode 6/
obţaloby. Obţalovaný V. O. sa viacerých hlavných pojednávaní nezúčastnil. Súd prvého
stupňa, napriek jeho neprítomnosti vykonal na hlavných pojednávaniach dôkazy, súvisiace aj
s jeho trestnou činnosťou. Obţalovaný písomným podaním (č. l. 1798) svoju neprítomnosť na
hlavných pojednávaniach 22. júna 2009, 23. júna 2009 a 30. júna 2009
pre práceneschopnosť ospravedlnil a zároveň uviedol, ţe nesúhlasí s vykonaním hlavného
pojednávania v jeho neprítomnosti.
Súd prvého stupňa obţalovaného V. O. z uvedeného dôvodu vylúčil na samostatné
konanie.
Najvyšší súd zastáva názor, ţe zásada rýchlosti konania, nemôţe byť nahradená
zásadou náleţitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Podľa názoru najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neboli splnené materiálne
podmienky pre procesný postup v zmysle § 23 Tr. por. V prípade obţalovaného V. O.
práceneschopnosť podľa vyjadrenia lekára netrvala dlhšiu dobu. Išlo len o stav prechodný,
ktorý obţalovanému nebránil v účasti na hlavnom pojednávaní dlhšiu dobu
(č. l. 1799).
Vec ohľadne obţalovaného V. O. nebola doposiaľ ukončená (podľa zistenia
najvyššieho súdu do dňa neverejného zasadnutia), a preto bude potrebné v zmysle
§ 23 Tr. por. uţ aj z hľadiska hospodárnosti konania, jeho trestnú vec opätovne spojiť s touto
skupinou obţalovaných, vec aj ohľadne jeho osoby znovu prejednať a dokazovanie doplniť
o dôkazy nevyhnutne potrebné pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Najmä dôsledne
dodrţať vo vzťahu k jeho osobe tie dôkazy, ktoré nariadil zaobstarať a dokazovanie objasniť
Najvyšší súd Slovenskej republiky z 25. mája 2006, ako aj ďalšie dôkazy, na ktoré poukázal
najvyšší súd v tomto rozhodnutí, pokiaľ majú k obţalovanému významný vzťah.
Pretoţe v posudzovanej trestnej veci neboli doposiaľ vykonané všetky dostupné
a potrebné dôkazy nevyhnutné pre náleţité zistenie skutkového stavu veci a niektoré
z uţ vykonaných dôkazov je potrebné zopakovať, najvyšší súd sa v tomto štádiu trestného
stíhania nemôţe vyjadrovať k hodnoteniu, či právnej kvalifikácii doposiaľ zisteného
skutkového stavu, najmä k posúdeniu subjektívnej stránky daných trestných činov. Prípadné
skúmanie inej právnej kvalifikácie musí tieţ vykonať súd prvého stupňa, pričom je potrebné
dodať, ţe právnym posúdením skutku v obţalobe nie je viazaný (§ 220 ods. 3 Tr. por.).
V tomto štádiu trestného stíhania by bolo tieţ predčasné zaujímať stanovisko
k uloţeným trestom, ktoré krajský prokurátor v podanom odvolaní označil za neprimerane
mierne. V tomto smere, ale najvyšší súd poukazuje na dĺţku trestného stíhania vedeného proti
obţalovaným a ustanovenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na prejednanie veci v primeranej
lehote), ktoré bude súd prvého stupňa v prípade uznania viny obţalovaných povinný pri úvahe
o výške trestu zohľadniť. Zatiaľ o zistenom skutkovom stave pretrvávajú dôvodné
pochybnosti, ktoré sú dôsledkom nenáleţitého zistenia skutkového stavu, ako základného
predpokladu pre spravodlivé rozhodnutie súdu.
Spravodlivé rozhodnutie bude také, ktoré predpísaným procesným spôsobom
dokazovania bude viesť k náleţitému zisteniu skutkového stavu veci a z toho na základe
zákona vyvodené také rozhodnutie, ktoré bude zákonné, objektívne, oprávnené a správne.
Nateraz je rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné, zaloţené na vytýkaných
procesných pochybeniach a nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, pre ktoré musel
najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na nové
prejednanie a rozhodnutie.
V zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. bude povinnosťou súdu prvého stupňa vytýkané
nedostatky odstrániť a doplniť dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykonať i ďalšie
dôkazy, potreba ktorých v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní vyvstane.
Najvyšší súd v tomto smere obţalovaných a ich obhajcov upozorňuje, aby priebeh
hlavného pojednávania nemarili účelovými obštrukciami, pretoţe takéto konanie môţe súd
posúdiť ako nerešpektovanie príkazu súdu, čo môţe viesť k aplikácii poriadkových opatrení
súdom na zabezpečenie riadneho priebehu hlavného pojednávania, ktorých podmienky
upravuje Trestný poriadok.
Na strane obţalovaných si je potrebné uvedomiť, ţe trestné stíhanie sa vedie proti nim,
a preto súd reţim konania a jeho priebeh nebude prispôsobovať ich predstavám
a poţiadavkám, respektíve predstavám a poţiadavkám ich obhajcov.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.
V Bratislave 4. augusta 2010
JUDr. Martin P i o v a r t s y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková