Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
908/366080.172268.pdf
PDF · 140.14 KB
No categories available
3Cdo/64/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 64/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky MUDr. D. H.,
bývajúcej v P., proti odporcovi Ing. P. H., bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. M. G.,
advokátom so sídlom v B., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletej D. H., narodenej X., zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 7/A, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8 C 85/2007, o dovolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 1. decembra 2009 sp. zn. 8 Co 216/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 19. mája 2009 č.k. 8 C 85/2007-141:
a/ rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu uzavreté 10. novembra 2001 v Bratislave,
zapísané v knihe manželstiev matričného úradu Bratislava I vo zväzku C., ročník X., na strane
X., por. č. X., b/ na čas po rozvode manželstva upravil výkon rodičovských práv a povinností
k maloletej D. H. tak, že ju zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ju bude
zastupovať a spravovať jej majetok, c/ odporcovi uložil povinnosť počnúc dňom
právoplatnosti výroku o rozvode manželstva prispievať na výživu maloletej sumou 730 €
mesačne, z ktorej časť vo výške 300 € na bežné výživné je povinný platiť do rúk
navrhovateľky a časť vo výške 430 € určenú na tvorbu úspor, na vkladnú knižku maloletej,
všetko vopred do 10. dňa v mesiaci s tým, že na nakladanie s prostriedkami na účte maloletej
je potrebný súhlas súdu, d/ styk odporcu s maloletou upravil tak, že je oprávnený stretávať sa
s ňou každú stredu v týždni od 15.00 do 19:00 hod., každý párny víkend v mesiaci od piatka
15.30 hod. do nedele 18.00 hod., počas letných prázdnin každoročne od prvej augustovej
soboty od 8.00 hod. do tretej augustovej soboty do 18.00 hod., počas jarných prázdnin
v každom nepárnom roku od soboty od 8.00 hod. do nasledujúcej soboty do 18.00 hod., počas
veľkonočných prázdnin v každom párnom roku v čase od štvrtka od 8.00 hod. do utorka do
18.00 hod. a počas vianočných sviatkov v každom párnom roku od 23. decembra od 8.00
hodiny do 26. decembra do 18.00 hod. s tým, že maloletú si v piatok prevezme v školskom
klube, inak v mieste bydliska navrhovateľky a odovzdá vždy v mieste bydliska
navrhovateľky, e/ rozhodol, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.
Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o úprave práv a povinností rodičov voči
maloletej podal odvolanie odporca. Nespokojnosť vyjadril s týmto rozhodnutím v časti
týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletou, zverenia maloletej do osobnej starostlivosti
matky, určenia výživného a zastupovania maloletej.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. decembra 2009 sp. zn. 8 Co 216/2009
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že manželstvo rodičov bolo rozvedené a miera narušenia ich vzájomných vzťahov je
tak závažná, že im bráni dohodnúť sa aj o základných otázkach výchovy a starostlivosti
o maloletú. Súd prvého stupňa vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 a 2 O.s.p.). Základom pre rozhodnutie v otázke
výchovy a starostlivosti o maloletú boli výsledky dokazovania vykonaného znaleckým
posudkom znalca z odboru psychológie, vyjadrenie kolízneho opatrovníka a rozhodnutie súdu
vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletej na čas do rozvodu manželstva.
Zdôraznil, že pri posudzovaní vhodnejšieho výchovného prostredia je potrebné hodnotiť
podmienky rodičov komplexne, nemožno uprednostňovať len jedno hľadisko na úkor
ostatných, a teda nemožno na lepšie podmienky pre výchovu dieťaťa usudzovať bez ďalšieho
len z pohľadu materiálneho zabezpečenia dieťaťa, ale je potrebné mať na zreteli zabezpečenie
jeho všestranného úspešného vývoja aj po stránke citovej, intelektuálnej, zdravotnej
a morálnej. Odvolací súd dospel k záveru, že preferovanie výchovného prostredia
navrhovateľky má dostatočný podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Výchovné
prostredie navrhovateľky zabezpečí maloletej z dlhodobého hľadiska priaznivé podmienky
pre jej všestranný a zdravý telesný a duševný vývoj. Dokazovaním nebolo zistené, že by
pracovná zaneprázdnenosť navrhovateľky bola na úkor uspokojovania potrieb maloletej alebo
že by viedla k zanedbávaniu výchovy a starostlivosti o maloletú. Zverenie správy majetku
maloletej a jej zastupovania navrhovateľke je opodstatnené zverením maloletej do osobnej
starostlivosti navrhovateľky. Stupeň narušenia vzájomných vzťahov rodičov opodstatňuje
potrebu úpravy styku odporcu s maloletou. Odporca prejavuje záujem stretávať sa s maloletou
a spolupodieľať sa tak na jej výchove, pričom v konaní nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré
by bol dôvod spochybňovať tento jeho záujem a snahu. V dôsledku zverenia maloletej do
výchovy navrhovateľky nemá odporca plnohodnotnú možnosť realizácie jeho rodičovských
práv a umožnením stretávania sa s maloletou sa mu poskytne adekvátny priestor aktívne
vplývať na výchovu maloletej. Úprava styku otca s maloletou tak, ako bola určená rozsudkom
súdu prvého stupňa, zodpovedá výsledkom konania a záujmom maloletej a otcovi dáva
možnosť participovať na jej výchove. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti o výživnom
na maloletú má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ktoré súd prvého stupňa
zameral na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie charakteru a výšky
odôvodnených potrieb maloletej a zárobkových, majetkových a osobných pomerov oboch
rodičov. Odôvodnenými potrebami maloletých detí nemožno chápať len náklady na ich
výživu (stravu, ošatenie, obuv, hygienu), ale aj náklady na uspokojovanie všetkých osobných
potrieb dôležitých pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa (náklady na vzdelanie,
bývanie, kultúrne a športové podujatia a záujmovú činnosť, na rozvíjanie talentu, zručností),
pričom odôvodnenosť týchto potrieb je determinovaná schopnosťami, možnosťami
a majetkovými pomermi rodičov a hranicami ich životnej úrovne, ktorú by rodičia deťom
zaisťovali, keby žili v spoločnej domácnosti. Za odôvodnené potreby maloletých treba
považovať aj tvorbu úspor, pokiaľ to majetkové potreby povinného rodiča dovoľujú; zároveň
sa tým realizuje právo dieťaťa podieľať sa na dosiahnutej (prípadne nadštandardnej) životnej
úrovni rodiča. Správne preto súd prvého stupňa ustálil výšku vyživovacej povinnosti odporcu
k maloletej sumou vo výške 730 € mesačne, ktorá zodpovedá schopnostiam a možnostiam
oboch rodičov a odôvodneným potrebám dieťaťa; na pokrytie bežných potrieb je odôvodnená
suma výživného 300 € mesačne a nadštandardné majetkové pomery odporcu dovoľujú, aby
prispieval na výživu maloletej aj nad rámec ich pokrytia – formou úspor slúžiacich
v budúcnosti na uspokojenie ďalších odôvodnených, aj nadštandardných potrieb maloletej,
ktoré budú postupne narastať s jej vekom. Navrhovateľka sa podieľa na plnení vyživovacej
povinnosti aj osobnou starostlivosťou o maloletú, preto je na odporcovi, aby sa vo zvýšenej
miere podieľal finančne na plnení vyživovacej povinnosti voči maloletej. Pokiaľ sa odporca
bránil tým, že spláca hypotekárny úver, odvolací súd poukázal na to, že výživné má prednosť
pred inými výdavkami a finančnými záväzkami rodičov. Celkové majetkové pomery odporcu
mu umožňujú prispievať maloletej aj na tvorbu úspor, čím sa dosiahne približne také
zabezpečenie životnej úrovne maloletej, ako počas manželstva jej rodičov. Z týchto dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny
Rozsudok odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním, v ktorom uviedol, že
postupom odvolacieho súdu mu bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. K tejto procesnej vade došlo podľa jeho názoru tým, že odvolací súd:
na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, v konaní postupoval povrchne, bez
náležitého zváženia vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom boli vecné nedôsledností
a vnútorne protikladné vyjadrenia, s ktorými sa odvolací súd (ale aj súd prvého stupňa)
dostatočne nevyporiadal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie zmätočné. Posudok s takýmito
nedostatkami nemohol byť dostatočným podkladom pre rozhodnutia oboch súdov. Dovolateľ
odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že potvrdzujúci rozsudok odôvodnil nepresvedčivo vo
všetkých odvolaním napadnutých výrokoch a bez náležitého posúdenia sa stotožnil
s nedôsledným vyhodnotením dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Na viacerých
miestach dovolania odporca uviedol, že v konaní nebolo zohľadnené vyjadrenie maloletej, že
chce byť s otcom, a nie s navrhovateľkou. Podľa jeho názoru navrhovateľka nemá uspokojivo
vyriešenú otázku bývania, nedostatočne dbá o zdravie a hygienu maloletej, je pre ňu zlým
osobným príkladom a pričinila sa (najmä neverou) o rozpad manželstva. V konaní nebolo
vyhovené návrhu navrhovateľa na nariadenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom
a odvolací súd si bez relevantného preukázania všestranného uspokojovania záujmov
maloletej osvojil závery súdu prvého stupňa o výživnom a primeranosti jeho výšky.
V dôsledku toho odvolací súd nesprávne posúdil určenú výšku výživného a o potrebe
vytvárať maloletej úspory rozhodol bez toho, aby to bolo v konaní vôbec požadované.
Niektoré dôkazy navrhované odporcom neboli v konaní vôbec vykonané, iné dôkazy síce boli
vykonané, súdy ich ale nesprávne vyhodnotili. Nesprávne tiež vychádzali z niektorých
(už neaktuálnych) skutkových zistení zo skoršieho konania o úpravu práv a povinností
rodičov k maloletej na čas do rozvodu manželstva. Podľa názoru odporcu má v porovnaní
s navrhovateľkou v každom ohľade (napríklad z aspektu časového priestoru na starostlivosť
o maloletú, zaťaženia výkonom svojho zamestnania, podmienok bývania) lepšie podmienky
pre výchovu maloletej. Je dôvodná obava, že matka má v úmysle zdržiavať sa s maloletou
dlhodobo v zahraničí a tým úplne znemožniť otcovi styk s maloletou. Na adresu kolízneho
opatrovníka dovolateľ uviedol, že tento v konaní neplnil svoje úlohy vyplývajúce z jeho
procesného postavenia riadne, neskúmal skutočné záujmy a potreby maloletej a celkovo
nadŕžal navrhovateľke. Z týchto dôvodov odporca žiadal rozsudky súdov oboch nižších
stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolateľ doručil 26. júla 2010 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky „doplnenie
príloh do spisu 3 Cdo 64/2010“, v ktorom uviedol, že matka maloletej nedodržiava termíny
stretávania otca s dcérou, „zneužíva svoje postavenie“ a zrejme pripravuje odchod do
zahraničia. K tomuto doplneniu pripojil odporca rovnopis návrhu z 5. februára 2010 na výkon
rozhodnutia adresovaný Okresnému súdu Bratislava III, fotokópiu návrhu matky na udelenie
súhlasu súdu s vysťahovaním maloletej do cudziny a tiež jej návrhu zo 16. novembra 2009 na
zmenu úpravy styku otca s maloletou. Dovolateľ k tomuto „doplneniu“ pripojil fotokópiu jeho
podania adresovaného Okresnému riaditeľstvu PZ v Bratislave III a odpovede na toto
podanie.
Ďalšie „doplnenie príloh do spisu“ doručil dovolateľ Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky 3. augusta 2010. Pripojil k nemu viaceré listiny – konkrétne úradné záznamy zo
spisu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, výpoveď maloletej v skoršom súdnom konaní,
zápisnicu z pojednávania v skoršom súdnom konaní, čestné vyhlásenie Ing. R. L., oznámenie
vo veci maloletej D. H. z 22. októbra 2007, odpoveď úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na
jeho oznámenie, stanovisko otca v skoršom súdnom konaní, stanovisko k udalostiam z 11.
septembra 2008, stanovisko „k udalostiam z posledného pojednávania“, „návrh na zmenu
v procese 25 P 266/2009“, vyhlásenie – absolvovanie lekárskych vyšetrení, potvrdenie
o rušení vzdelávania na hudobnej škole, potvrdenie o zámene ortopedickej obuvi, výpoveď
maloletej na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie odmietnuť ako procesne
neprípustné.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený v súlade
s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.
Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú
možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie
ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne
domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu, že dovolanie
nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady
predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).
V preskúmavanej veci išlo o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom a úpravu styku rodiča s maloletým dieťaťom v súvislosti s rozvodom
manželstva (§ 24 a § 25 ods. 2 Zákona o rodine) a tiež o vyživovaciu povinnosť rodičov
k maloletým deťom (§ 62 až § 65 Zákona o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú
Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje výnimka v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p.
Vychádzajúc z toho je opodstatnený záver, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená
ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1
O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť, že
ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo
veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný (viď uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/1998 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád;
určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Odporca namieta, že v konaní mu bola postupom súdov odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký
nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K jednotlivým tvrdeniam, v rámci ktorých dovolateľ vysvetľoval, v čom podľa jeho
názoru spočíva procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza nasledovné:
1. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení ale v ostatných prípadoch (než sú
uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
V danom prípade odporca podal odvolanie po 15. októbri 2008. Keďže nešlo o žiadny
z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací súd označil skutkové zistenia súdu
prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil,
b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania a c/ nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), boli dané zákonné predpoklady
prejednania odvolania odporcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu
nebola odporcovi odňatá možnosť pred súdom konať a dovolateľ neopodstatnene vyvodzuje
prípustnosť jeho dovolania z § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Z dovolania je zrejmé, že odporca namieta neúplnosť skutkových zistení súdov
(vytýka im, že zohľadnili vecne nesprávny znalecký posudok, prehliadali vyjadrenia maloletej
o jej vôli bývať s otcom, nevzali na zreteľ osobnostné nedostatky matky, možnosti jej
starostlivosti o maloletú, jej bytové možnosti, a na druhej strane nezohľadnili skutkové
okolnosti svedčiace v jeho prospech). Po obsahovej stránke tu môže ísť prípadne o námietku,
že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada ale (i keby k nej v konaní
prípadne došlo) by bola síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama
o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Súdy tým, že
nesprávne alebo neúplne zistia skutkový stav, neodnímajú účastníkovi konania žiadne z jeho
procesných oprávnení.
3. Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých
vyriešenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je
totiž viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania
a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (zakladajúcu
prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 125/1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom.
S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj
v prejednávanej veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním navrhovaného dokazovania
nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom.
4. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací
súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a
ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní
na súdoch nižších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, že do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
5. Pokiaľ odporca namieta nedostatky (nepresvedčivosť, rozpornosť, neúplnosť,
„zmätočnosť“) odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd pripomína, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07).
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na obsah dovolaním napadnutého rozsudku
dospel dovolací súd k záveru, že právo dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že
„konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,
takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Pre prípad, že by bolo opodstatnené tvrdenie
dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, dovolací súd
konštatuje, že právny názor zaujatý vo vyššie uvedenom judikáte považuje za plne
akceptovateľný aj v prejednávanej veci a ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od
tohto názoru.
Navyše (dovolací súd to uvádza ako poznámku), zo spisu vyplýva, že odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv otca.
6. K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (z obsahu dovolania treba usudzovať, že odporca
v niektorých častiach dovolania namieta aj správnosť právnych záverov, na ktorých odvolací
súd založil svoje rozhodnutie), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len)
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne
zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia.
Z uvedených dôvodov (viď vyššie 1. až 6.) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie odporcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní nebol odporca úspešný. Dovolací súd nerozhodol o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania ostatných účastníkov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 146 ods. 2 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková