Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
505/365633.253bc2.pdf
PDF · 161.73 KB
No categories available
1Cdo/153/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 153/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti
H., T., narodeného X. a J., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny, L., deti rodičov, matky M. H. P., bývajúcej v L., zastúpenej
K. – advokáti, s.r.o., Z. a otca T. H., bývajúceho v A., N., zastúpeného JUDr. I. K.,
advokátkou v B., za účasti Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeţe,
Bratislava, Špitálska č. 6, o nariadenie návratu detí do N. podľa Dohovoru o občiansko-
právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, vedenej na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pod sp.zn. 4 P 50/2006, o dovolaní matky maloletých detí proti uzneseniu Krajského
súdu v Ţiline z 23. júna 2009 sp.zn. 5 CoP 40/2009, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 23. júna 2009
sp.zn. 5 CoP 40/2009 a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 16. apríla 2009 č.k.
4 P 50/2006-407 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš (v poradí druhým) uznesením zo 16. apríla 2009 č.k.
4 P 50/2006-407 nariadil návrat maloletých detí H., T., narodeného X. a J., narodeného X. do
N. Odloţil vykonateľnosť uznesenia, ktorým nariadil návrat maloletých detí aţ do jeho
právoplatnosti. Priznal otcovi trovy konania vo výške 100 %, ktoré zaviazal matku zaplatiť
otcovi na (bliţšie nešpecifikovaný) účet jeho právnej zástupkyne do pätnástich dní od
právoplatnosti samostatného uznesenia. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
o návrate maloletých detí oprel o Dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných
únosov detí (články 1 písm.a/, 11, 12, 13, 16 a 18) ako aj článok 11 bod 2 a 5 Nariadenia rady
(ES) č. 2201/2003 a odôvodnil ho tým, ţe na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe rozsudkom Okresného súdu vo V. č. X. z 21. septembra 2005 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v H. č. X. z 3. marca 2006 príslušný n. súd rozhodol, ţe T. H.
a M. H. budú mať rodičovskú zodpovednosť za T. a J. spoločne, krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu – záver bodu 2, t.j. ţe T. H. bude mať kaţdodennú starostlivosť o T.
a J. a upravil stretávanie tak, ţe T. a J. H. a M. H. majú právo na dve stretnutia ročne. Počas
prvých dvoch rokov sa stretnutia uskutočnia v trvaní jedného týţdňa v mieste bydliska detí.
Následne sa ich trvanie predĺţi o dva týţdne, ak ku stretnutiu môţe dôjsť na inom mieste, neţ
v mieste bydliska detí. Jedno zo stretnutí by sa podľa moţnosti malo uskutočniť počas
školských letných prázdnin. M. H. sa okrem toho umoţňuje navštevovať deti v mieste ich
bydliska raz za mesiac. Dovolací senát Najvyššieho súdu 23. mája 2006 odvolanie M. P. H.
na Najvyšší súd zamietol. S poukazom na cieľ sledovaný Dohovorom o občiansko-právnych
aspektoch medzinárodných únosov detí súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe otec maloletých
detí má opatrovnícke právo aj ho skutočne vykonáva. Matka maloletých detí dňa 8. júla 2005
napriek tomu, ţe jej bol uloţený zákaz vycestovať s deťmi bez súhlasu druhého rodiča,
maloleté deti neoprávnene premiestnila na územie Slovenskej republiky. V súčasnej dobe je
matka maloletých detí subjektom extradičného konania, je zadrţiavaná v S., a to od
21. januára 2009 doposiaľ na základe medzinárodného zatykača, pričom jej bol zabavený
slovenský pas. N. dalo úradnú ţiadosť o jej vydanie, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté.
Otec detí po celý čas o ne prejavoval záujem, nikdy nebol pozbavený rodičovských práv. Zo
strany N. boli prijaté všetky opatrenia na návrat maloletých detí a na zabezpečenie ochrany po
ich návrate, v N. je silný sociálny systém, preto nič nebráni maloleté deti vydať otcovi, keďţe
matka si v súčasnej dobe svoje rodičovské práva a povinnosti nevykonáva. O odklade
vykonateľnosti uznesenia rozhodol podľa § 171 ods. 3 O.s.p. O nepriznaní trov konania štátu
rozhodol s poukazom na § 18 O.s.p. a o povinnosti matky nahradiť otcovi trovy konania
rozhodol podľa § 151 ods. 7 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 23. júna 2009
sp.zn. 5 CoP 40/2009 v celom rozsahu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Otcovi
maloletých detí náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia sa
stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V súvislosti s námietkou
matky maloletých detí v odvolaní, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred
súdom, keď nebola súdom prvého stupňa vypočutá poukázal na to, ţe tento dôkaz nebolo
moţné vykonať vzhľadom na skutočnosť, ţe v súčasnej dobe je matka maloletých detí
subjektom extradičného konania, je zadrţiavaná v S. od 21. januára 2009 na základe
medzinárodného zatykača, pričom jej bol zabavený slovenský pas, ktorú situáciu si matka
maloletých detí zavinila sama. Nesúhlasil ani s námietkou matky maloletých detí, podľa
ktorej prvostupňový súd mal predmetné konanie prerušiť do skončenia konania o rozvode
manţelstva a do skončenia konania o návrhu otca na uznanie cudzieho rozhodnutia o výchove
a úprave styku s maloletými deťmi a jeho vyhlásenie za vykonateľné, pretoţe s poukazom na
článok 16 Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí nie je
daný dôvod na prerušenie tohto konania.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletých detí,
navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie v zásade
odôvodnila tým, ţe postupom a rozhodnutiami súdov bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v dôsledku čoho je prípustnosť dovolania daná podľa § 237 písm.f/
O.s.p. V danom prípade uznesením odvolacieho súdu bola nariadená vykonateľnosť cudzieho
rozhodnutia a preto je dovolanie prípustné aj podľa ustanovenia § 239 ods. 1 (zrejme myslený
ods. 2 – pozn. dovolacieho súdu) písm.c/ O.s.p. K odňatiu jej moţnosti konať pred súdom
došlo postupom súdov obidvoch inštancií, pretoţe nebola ani pred jedným súdom vypočutá.
Dôvody nevyhovenia návrhu matky maloletých detí na jej vypočutie uvádzané súdmi niţšieho
stupňa nič nemenia na tom, ţe prvostupňový aj odvolací súd svojím postupom v danej veci
pripustili, aby bol proces nespravodlivý a nebol dodrţaný princíp rovností zbraní, pretoţe
v súdnom konaní bol otec maloletých detí postavený do situácie, ktorá bola jasne výhodnejšia
ako situácia matky. Nevykonaním navrhovaného dôkazu výsluchom matky, bola jej odňatá
moţnosť vykonať dôkaz na preukázanie existencie váţneho nebezpečenstva v zmysle článku
13 písm.a/ Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí.
Poukázala na to, ţe dôvodom, pre ktorý súdy S. ju nevydali, napriek príkazu na zatknutie, do
N., bolo zistenie, ţe v čase, keď maloleté deti premiestnila na územie Slovenskej republiky,
tak nešlo o ich neoprávnené premiestnenie. V závere dovolania s poukazom na nepretrţitý
štvorročný pobyt maloletých detí na Slovensku, počas ktorého sa zţili s novým prostredím,
podľa článku 12 ods. 2 Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov
detí uţ nebol prvostupňový ani odvolací súd oprávnený nariadiť návrat maloletých detí do N..
Otec maloletých vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhol “zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm.a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie
súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Dovolaním napadnuté uznesenie je síce rozhodnutím vydaným vo veci starostlivosti
súdu o maloletých (§ 176 ods. 2 O.s.p.), nejde však o uznesenie o predbeţnom opatrení (ako
ho mylne klasifikovali prvostupňový i odvolací súd), ani o uznesenie vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Prípustnosť dovolania
proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu tak ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená nie je.
Súčasne však napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky ani jedného z uznesení v zmysle
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto ani z týchto ustanovení prípustnosť dovolania matky
maloletých detí nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pri
skúmaní, či je dovolanie prípustné sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré
dovolateľka v dovolaní namietala.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčení buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Ako vyplýva z obsahu spisu, Okresný súd Liptovský Mikuláš (v poradí prvým)
uznesením z 23. mája 2006 č.k. 4 P 50/2006-127 návrat maloletých detí H., T., narodeného X.
a J., narodeného X. do N. nenariadil, ktoré uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Ţiline z 28. februára 2007 sp.zn. 5 CoP 64/2006. Ústavný súd Slovenskej republiky
nálezom z 12. júna 2008 I. ÚS 114/08 rozhodol, ţe právo T. H. na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie uvedeným
uznesením Krajského súdu v Ţiline porušené bolo, toto uznesenie zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie. Otcovi maloletých detí nepriznal finančné
zadosťučinenie a jeho sťaţnosti vo zvyšnej časti nevyhovel. Ako sa uvádza (mimo iného)
v posledne citovanom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len “ESĽP“) vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby
kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej
odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo
na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen
predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu, a vyjadriť sa k nim... Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého
základným predpokladom je uţ uvedená rovnosť účastníkov konania. Na základe zásady
kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov
konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa k poţiadavkám
a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty... pri rozhodovaní
o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru (rozumej Dohovor o občiansko-
právnych aspektoch medzinárodných únosov detí – pozn. dovolacieho súdu) musia súdy
vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, ţe dôvody, ktoré by mohli
eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené
a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo
iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania...
Keďţe odvolací súd po zrušení jeho potvrdzujúceho uznesenia z 28. februára 2007
sp.zn. 5 CoP 64/2006 vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
v následnom konaní takto nepostupoval, a nepostupoval tak ani súd prvého stupňa po zrušení
jeho v poradí prvého uznesenia uznesením Krajského súdu v Ţiline zo 7. októbra 2008 sp.zn.
5 CoP 49/2008, nevykonaním dôkazu výsluchom matky maloletých detí, bez ohľadu na to, ţe
sa nachádzala v extradičnej väzbe, a neumoţnením jej vyjadriť sa k všetkým v následnom
konaní vykonaným dôkazom, odňal účastníkovi (matke maloletých detí) moţnosť konať pred
súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne. Keďţe aj uznesenie súdu prvého stupňa má vady, pre ktoré bolo
potrebné v dovolacom konaní zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesenie tak odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. septembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová