Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/153/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti

H., T., narodeného X. a J., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny, L., deti rodičov, matky M. H. P., bývajúcej v L., zastúpenej

K. – advokáti, s.r.o., Z. a otca T. H., bývajúceho v A., N., zastúpeného JUDr. I. K.,

advokátkou v B., za účasti Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeţe,

Bratislava, Špitálska č. 6, o nariadenie návratu detí do N. podľa Dohovoru o občiansko-

právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, vedenej na Okresnom súde Liptovský

Mikuláš pod sp.zn. , o dovolaní matky maloletých detí proti uzneseniu Krajského

súdu v Ţiline z 23. júna 2009 sp.zn. , rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 23. júna 2009

sp.zn. a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 16. apríla 2009 č.k.

-407 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš (v poradí druhým) uznesením zo 16. apríla 2009 č.k.

-407 nariadil návrat maloletých detí H., T., narodeného X. a J., narodeného X. do

N. Odloţil vykonateľnosť uznesenia, ktorým nariadil návrat maloletých detí aţ do jeho

právoplatnosti. Priznal otcovi trovy konania vo výške 100 %, ktoré zaviazal matku zaplatiť

otcovi na (bliţšie nešpecifikovaný) účet jeho právnej zástupkyne do pätnástich dní od

právoplatnosti samostatného uznesenia. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie

o návrate maloletých detí oprel o Dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných

únosov detí (články 1 písm.a/, 11, 12, 13, 16 a 18) ako aj článok 11 bod 2 a 5 Nariadenia rady

(ES) č. 2201/2003 a odôvodnil ho tým, ţe na základe vykonaného dokazovania mal

preukázané, ţe rozsudkom Okresného súdu vo V. č. X. z 21. septembra 2005 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v H. č. X. z 3. marca 2006 príslušný n. súd rozhodol, ţe T. H.

2

a M. H. budú mať rodičovskú zodpovednosť za T. a J. spoločne, krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu – záver bodu 2, t.j. ţe T. H. bude mať kaţdodennú starostlivosť o T.

a J. a upravil stretávanie tak, ţe T. a J. H. a M. H. majú právo na dve stretnutia ročne. Počas

prvých dvoch rokov sa stretnutia uskutočnia v trvaní jedného týţdňa v mieste bydliska detí.

Následne sa ich trvanie predĺţi o dva týţdne, ak ku stretnutiu môţe dôjsť na inom mieste, neţ

v mieste bydliska detí. Jedno zo stretnutí by sa podľa moţnosti malo uskutočniť počas

školských letných prázdnin. M. H. sa okrem toho umoţňuje navštevovať deti v mieste ich

bydliska raz za mesiac. Dovolací senát Najvyššieho súdu 23. mája 2006 odvolanie M. P. H.

na Najvyšší súd zamietol. S poukazom na cieľ sledovaný Dohovorom o občiansko-právnych

aspektoch medzinárodných únosov detí súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe otec maloletých

detí má opatrovnícke právo aj ho skutočne vykonáva. Matka maloletých detí dňa 8. júla 2005

napriek tomu, ţe jej bol uloţený zákaz vycestovať s deťmi bez súhlasu druhého rodiča,

maloleté deti neoprávnene premiestnila na územie Slovenskej republiky. V súčasnej dobe je

matka maloletých detí subjektom extradičného konania, je zadrţiavaná v S., a to od

21. januára 2009 doposiaľ na základe medzinárodného zatykača, pričom jej bol zabavený

slovenský pas. N. dalo úradnú ţiadosť o jej vydanie, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté.

Otec detí po celý čas o ne prejavoval záujem, nikdy nebol pozbavený rodičovských práv. Zo

strany N. boli prijaté všetky opatrenia na návrat maloletých detí a na zabezpečenie ochrany po

ich návrate, v N. je silný sociálny systém, preto nič nebráni maloleté deti vydať otcovi, keďţe

matka si v súčasnej dobe svoje rodičovské práva a povinnosti nevykonáva. O odklade

vykonateľnosti uznesenia rozhodol podľa O nepriznaní trov konania štátu

rozhodol s poukazom na a o povinnosti matky nahradiť otcovi trovy konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Ţiline na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 23. júna 2009

sp.zn. v celom rozsahu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Otcovi

maloletých detí náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia sa

stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V súvislosti s námietkou

matky maloletých detí v odvolaní, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred

súdom, keď nebola súdom prvého stupňa vypočutá poukázal na to, ţe tento dôkaz nebolo

moţné vykonať vzhľadom na skutočnosť, ţe v súčasnej dobe je matka maloletých detí

subjektom extradičného konania, je zadrţiavaná v S. od 21. januára 2009 na základe

medzinárodného zatykača, pričom jej bol zabavený slovenský pas, ktorú situáciu si matka

maloletých detí zavinila sama. Nesúhlasil ani s námietkou matky maloletých detí, podľa

ktorej prvostupňový súd mal predmetné konanie prerušiť do skončenia konania o rozvode

manţelstva a do skončenia konania o návrhu otca na uznanie cudzieho rozhodnutia o výchove

a úprave styku s maloletými deťmi a jeho vyhlásenie za vykonateľné, pretoţe s poukazom na

článok 16 Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí nie je

daný dôvod na prerušenie tohto konania.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletých detí,

navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie v zásade

odôvodnila tým, ţe postupom a rozhodnutiami súdov bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v dôsledku čoho je prípustnosť dovolania daná podľa § 237 písm.f/

V danom prípade uznesením odvolacieho súdu bola nariadená vykonateľnosť cudzieho

rozhodnutia a preto je dovolanie prípustné aj podľa ustanovenia § 239 ods. 1 (zrejme myslený

ods. 2 – pozn. dovolacieho súdu) písm.c/ K odňatiu jej moţnosti konať pred súdom

došlo postupom súdov obidvoch inštancií, pretoţe nebola ani pred jedným súdom vypočutá.

Dôvody nevyhovenia návrhu matky maloletých detí na jej vypočutie uvádzané súdmi niţšieho

stupňa nič nemenia na tom, ţe prvostupňový aj odvolací súd svojím postupom v danej veci

pripustili, aby bol proces nespravodlivý a nebol dodrţaný princíp rovností zbraní, pretoţe

v súdnom konaní bol otec maloletých detí postavený do situácie, ktorá bola jasne výhodnejšia

ako situácia matky. Nevykonaním navrhovaného dôkazu výsluchom matky, bola jej odňatá

moţnosť vykonať dôkaz na preukázanie existencie váţneho nebezpečenstva v zmysle článku

13 písm.a/ Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

Poukázala na to, ţe dôvodom, pre ktorý súdy S. ju nevydali, napriek príkazu na zatknutie, do

N., bolo zistenie, ţe v čase, keď maloleté deti premiestnila na územie Slovenskej republiky,

tak nešlo o ich neoprávnené premiestnenie. V závere dovolania s poukazom na nepretrţitý

štvorročný pobyt maloletých detí na Slovensku, počas ktorého sa zţili s novým prostredím,

podľa článku 12 ods. 2 Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov

detí uţ nebol prvostupňový ani odvolací súd oprávnený nariadiť návrat maloletých detí do N..

Otec maloletých vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhol “zamietnuť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) prejednal dovolanie bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmajúc najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm.a/ ) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie

stanoviska ( ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu ( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie

súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky ( ).

Podľa ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Dovolaním napadnuté uznesenie je síce rozhodnutím vydaným vo veci starostlivosti

súdu o maloletých ( ), nejde však o uznesenie o predbeţnom opatrení (ako

ho mylne klasifikovali prvostupňový i odvolací súd), ani o uznesenie vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Prípustnosť dovolania

proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu tak ustanovením vylúčená nie je.

Súčasne však napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky ani jedného z uznesení v zmysle

ustanovení a , preto ani z týchto ustanovení prípustnosť dovolania matky

maloletých detí nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pri

skúmaní, či je dovolanie prípustné sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré

dovolateľka v dovolaní namietala.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčení buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo

6

ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Ako vyplýva z obsahu spisu, Okresný súd Liptovský Mikuláš (v poradí prvým)

uznesením z 23. mája 2006 č.k. -127 návrat maloletých detí H., T., narodeného X.

a J., narodeného X. do N. nenariadil, ktoré uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského

súdu v Ţiline z 28. februára 2007 sp.zn. . Ústavný súd Slovenskej republiky

nálezom z 12. júna 2008 rozhodol, ţe právo T. H. na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie uvedeným

uznesením Krajského súdu v Ţiline porušené bolo, toto uznesenie zrušil a vec vrátil

Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie. Otcovi maloletých detí nepriznal finančné

zadosťučinenie a jeho sťaţnosti vo zvyšnej časti nevyhovel. Ako sa uvádza (mimo iného)

v posledne citovanom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len “ESĽP“) vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby

kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej

odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo

na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen

predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu, a vyjadriť sa k nim... Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého

základným predpokladom je uţ uvedená rovnosť účastníkov konania. Na základe zásady

kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov

konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa k poţiadavkám

a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty... pri rozhodovaní

o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru (rozumej Dohovor o občiansko-

právnych aspektoch medzinárodných únosov detí – pozn. dovolacieho súdu) musia súdy

vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, ţe dôvody, ktoré by mohli

eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené

a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo

iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania...

Keďţe odvolací súd po zrušení jeho potvrdzujúceho uznesenia z 28. februára 2007

sp.zn. vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

v následnom konaní takto nepostupoval, a nepostupoval tak ani súd prvého stupňa po zrušení

jeho v poradí prvého uznesenia uznesením Krajského súdu v Ţiline zo 7. októbra 2008 sp.zn.

, nevykonaním dôkazu výsluchom matky maloletých detí, bez ohľadu na to, ţe

sa nachádzala v extradičnej väzbe, a neumoţnením jej vyjadriť sa k všetkým v následnom

konaní vykonaným dôkazom, odňal účastníkovi (matke maloletých detí) moţnosť konať pred

súdom ( ).

Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť

povaţované za správne. Keďţe aj uznesenie súdu prvého stupňa má vady, pre ktoré bolo

potrebné v dovolacom konaní zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesenie tak odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. septembra 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová