Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/472/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci navrhovateľa M. M., bytom I., proti odporcovi Obvodnému

pozemkovému úradu v Považskej Bystrici, so sídlom v Považskej Bystrici, Centrum 1/1, za

účasti Slovenského pozemkového fondu Bratislava, so sídlom Búdková 36, Bratislava, o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu číslo H 08/00387-007-R/1124-BE1 zo dňa 20.

novembra 2008, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k.

-18 zo dňa 08. septembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

08. septembra 2009, č. k. -18 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu číslo

H 08/00387-007-R/1124-BE1 zo dňa 20. novembra 2008 z r u š u j e a v e c v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd v zmysle § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „ “) potvrdil rozhodnutie odporcu č. H 08/00387-007-R/1124-BE1

zo dňa 20. novembra 2008, ktorým rozhodol, že navrhovateľ nespĺňa podmienky uvedené

2

v o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na navrátenie

vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemok parc. č. X.X. - záhrada o výmere

2

564 m, nachádzajúci sa v katastrálnom území Ilava z dôvodu, že nepreukázal skutočnosti

podľa

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci bolo

potrebné posúdiť, či navrhovateľ je oprávnenou osobou podľa

Z. z. na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k pozemku v k. ú. Ilava, parc. č. X., ktorej

2

časť o výmere 564 mje predmetom reštitučného nároku, teda či bol vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti. Podľa krajského súdu je nesporné, že navrhovateľ uzavrel dňa

27. augusta 1963 kúpnu zmluvu na predmetnú nehnuteľnosť s pôvodným pozemkovoknižným

vlastníkom, avšak táto zmluva bola uzavretá za účinnosti

Zb. (ďalej len „“), ktorého právna úprava upustila od zásady, podľa

ktorej k platnému prevodu vlastníctva nehnuteľnosti došlo až zápisom v pozemkovej knihe.

Na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti bolo potrebné podľa

podať návrh na zápis prevodu do pozemkovej knihy. Takýto návrh navrhovateľ nepodal

a po prijatí , platného od 01. apríla 1964 nepodal návrh

na registráciu kúpno-predajnej zmluvy na štátnom notárstve. Navrhovateľ bol teda povinný

preukázať svoje vlastníctvo k predmetnému pozemku, ktorý prešiel na štát podľa § 3 zákona

č. . Svoje vlastnícke právo navrhovateľ odvodzoval od kúpnej zmluvy z roku

1963. Podľa krajského súdu skutočnosť, že navrhovateľ nenadobudol vlastníctvo

k predmetnej nehnuteľnosti potvrdzuje kúpna zmluva z roku 1965, uzavretá medzi A. D.

a štátom. Touto zmluvou previedol pôvodný vlastník vlastníctvo k pozemku na štát. Podľa

krajského súdu nemá na posúdenie prevodu vlastníctva vplyv ani vrátenie kúpnej ceny A. D..

Navrhovateľ v konaní nepreukázal skutočnosti rozhodné pre navrátenie vlastníctva podľa

k predmetnej nehnuteľnosti a keďže odporca vykonal dostatočné

dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny záver, odolaniu

navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že neúspešnému

navrhovateľovi ich náhradu nepriznal.

3

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

namietal, že sú splnené podmienky podľa

Uviedol, že dňa 27. augusta 1963 mu pôvodný vlastník A. D. odpredal parcelu č. X. o výmere

2

1.268 mv k. ú. Ilava. Zmluva, na základe ktorej sa tak stalo nebola zapísaná do

pozemkovej knihy, pretože v tom čase došlo k ukončeniu zápisov do pozemkovej knihy

a v apríli 1964 vznikla geodézia, ako orgán evidujúci vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam.

S týmto prevodom nehnuteľnosti nesúhlasil Finančný odbor v Považskej Bystrici,

preto zmluva nebola zaregistrovaná na štátnom notárstve. Podľa odvolateľa zmluvu zo dňa

10. decembra 1965 považuje A. D. za neplatnú a písomne sa vyjadril, že bol uvedený do

omylu, pretože zmluva vznikla na základe nejasných a nesprávnych údajov a jej opis nikdy

nedostal. Kúpnu cenu za pozemok v sume 1.227,- Kčs vrátil dňa 21. júla 1967 poštovou

poukážkou a táto suma bola navrhovateľovi zrazená v prospech MsNV v Ilave zrážkami

zo mzdy. Tvrdí, že tieto peniaze neboli úhradou za nájom pozemku, ako uvádza odporca.

V tom čase nebola uzavretá žiadna zmluva o prenájme pozemku s MsNV v Ilave. Predmetný

pozemok nebol nikdy štátny. Podľa pozemkovej knihy bol prvým majiteľom p. M., potom p.

D. a napokon pozemok odkúpil navrhovateľ. Pozemkový úrad nepreskúmal prevod pozemku

na Československý štát. Podľa vyjadrenia bývalého predsedu MsNV v Ilave, p. M. sa kúpna

zmluva nemala postúpiť na overenie na štátne notárstvo, na čo ani nedal príkaz a čo potvrdil

aj podpredseda MsNV v Ilave, p. G. M.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom

Krajského súdu v Trenčíne a navrhol podané odvolanie zamietnuť.

Slovenský pozemkový fond odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu a medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( a

4

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa možno vyhovieť.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Predpokladom postupu podľa tretej hlavy piatej časti je rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov podľa

a nasl. .

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli

vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému

okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Reštitučné zákony, včítane boli vydané s cieľom zmierniť

následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch

špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu zákona

vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy

pri posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali

zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku,

a to predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy.

K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní

prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická

spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových

a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd

zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto

zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských

právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná (k tomu pozri napr. nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -35 z 22. júna 2010).

5

Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám

ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú

náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite

uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5 ods. 2

zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu - pozemkového

úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní práva na náhradu

za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína doručením návrhu

oprávnenej osoby podľa Podľa cit. zákona

sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

To znamená, že povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2

je postupovať podľa jednotlivých ustanovení o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich

aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku).

Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách

ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj prepisy

hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne

vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti.

Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46).

Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného

hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto

zásada vyslovuje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci,

teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu

veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného

hmotnoprávneho predpisu právne významné.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti

6

bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci

tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne,

čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu

vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho

orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť

v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

V preskúmavanej veci sa týmito základnými zásadami správneho konania správny

orgán v konaní nespravoval dôsledne a napriek dokazovaniu, ktoré vo veci vykonal, nezistil

spoľahlivo skutočný stav veci a svoje rozhodnutie opieral o neúplné, resp. nedostatočné

podklady.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) súd preto dospel k záveru,

že so zreteľom na nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany správneho orgánu

nemožno sa stotožniť s rozhodnutím krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho

orgánu.

v upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré

nebolo vydané podľa osobitného predpisu ( a až 39 zákona SNR

č. ). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:

a/ poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b/ lesný pôdny fond.

Podľa , právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)

spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

7

Podľa , oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo

k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku:

a/ výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní,

prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa

osobitných predpisov,

b/ odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej

reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme,

c/ postupu podľa alebo podľa

o trestnom konaní súdnom () v znení ,

d/ odňatia bez náhrady postupom podľa SNR

o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov

a podobných právnych útvarov,

e/ vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné

vyhlásenie),

f/ toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území Slovenskej

republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa o majetku

zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz

sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,

g/ zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni,

h/ dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

i/ súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou

občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo

opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom

prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva

nenadobudla účinnosť,

j/ kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

k/ odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

l/ vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola

vyvlastnená,

m/ vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

n/ znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia

náhrady,

8

o/ prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,

p/ politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva

a slobody,

r/ odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

s/ prikázania do užívania právnickej osoby na základe o pomoci

roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu alebo vládneho nariadenia

č. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

t/ prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, ak členmi

družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy.

Podľa , , , , právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku mohla uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný

nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona v lehote do 31.12.2004

a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených

v § 2 ods. 1, 2, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej lehote (od 25.02.1948

do 01.01.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne

ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa

§ 1 ods. 1 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon

č. , § až 39 ).

Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že dňa 20. decembra 2004

si na Obvodnom pozemkovom úrade v Považskej Bystrici uplatnil navrhovateľ v zmysle § 5

ods. 1 nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku nachádzajúcim

2

sa v katastrálnom území Ilava, parc. č. X.X. - záhrada o výmere 564 m, ktorý prešiel na štát

na základe rozhodnutia Mestského národného výboru v Ilave č. j. Výst. 2378/1972 zo

9

dňa 07. marca 1973 z dôvodu podľa , pričom nárok nebol

uplatnený podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku. Predmetný pozemok (v zmluve označený ako roľa a stodola

vo vnútornosti celkom o výmere 363 štvorcových siah) navrhovateľ odkúpil od pôvodného

vlastníka A. D. z B. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 27. augusta 1963 za 6.300,- Kčs.

Podpisy na kúpnej zmluve overil matrikár na Miestnom národnom výbore v Ilave, pričom

podľa potvrdenia vydaného Obvodným úradom v Ilave 07.04.1994 kúpnopredajná zmluva sa

tákala stavebného pozemku. Prevod vlastníctva nebol zapísaný v pozemkovej knihe, ani

registrovaný na štátnom notárstve. Dňa 17. decembra 1963 vydala Rada Miestneho

národného výboru v Ilave pod č. 2739/1963 potvrdenie, že stavebný pozemok parc. č. o X.

zapísaná v prot. č. 1298 a parc. č. X. zapísaná v prot. č. 183 k. ú. Ilava, sa nachádza

v intraviláne ako preluka medzi zastavajúcimi domami o šírke 15 m, takže na nej nie je možné

postaviť viac, ako rodinný dom. Toto potvrdenie vydala rada za účelom prevodu pozemku

na nadobúdateľa M. M., obyvateľa v Ilave č. d. 439. Dňa 10. decembra 1965 uzavrel A. D.

kúpnu zmluvu s Československým štátom, podľa ktorej ako predávajúci predáva a odovzdáva

Československému štátu zastúpenému Miestnym národným výborom v Ilave (ako

2

kupujúcemu) pozemok parc. č. X. vo výmere 1.268 m, zapísaný v E.X., k. ú. Ilava, za kúpnu

cenu 1.126,20 Kčs. Podľa bodu III. Zmluvy, táto podľa smerníc Ministerstva spravodlivosti

a Ministerstva PLVH uverejnených v Zbierke smerníc pre NV č. 21/64 nepodliehala

registrácii na štátnom notárstve, ani schváleniu finančného odboru ONV v zmysle § 5 vyhl. č.

, pretože kúpna cena neprevyšuje 10.000,- Kčs. Podpisy na zmluve boli overené

u matrikára na Miestnom národnom výbore v Ilave. Okresný národný výbor v Považskej

Bystrici, odbor výstavby vydal dňa 13. decembra 1965 pod č. Výst. 2437/327-1965-A/10

rozhodnutie o prípustnosti stavby, ktorým povolil žiadateľovi M. M. na pozemku parc. č. X.,

k. ú. Ilava stavbu rodinného domu. Dňa 30. júna 1972 vydal Mestský národný výbor v Ilave,

okres Považská Bystrica pod č. 7/72 M. M. potvrdenie o zaplatení sumy 1.126,20 Kčs dňa 08.

augusta 1967 za stavebný pozemok. Predmetná suma figuruje aj na troch poštových

poukážkach založených v administratívnom spise vo fotokópii s nečitateľným dátumom

zasielaných medzi A. D. a býv. MNV Ilava a i A. D. a navrhovateľom. Na základe

rozhodnutia Mestského národného výboru v Ilave č. j. Výst. 2378/1972 zo dňa 07. marca

1973 v spojení s rozhodnutím Okresného národného výboru, odboru výstavby a územného

plánovania v Považskej Bystrici č. Výst. zo dňa 12. júla 1973 boli

okrem iného vyvlastnené objekty a trvalé porasty na pozemku parc. č. E.X., ktorý mal

navrhovateľ a jeho manželka v užívaní a ktorý bol vedený na Československý štát. - MsNV

10

v Ilave za náhradu, ktorá sa poukazuje užívateľom, ktorí na základe riadneho stavebného

povolenia na tejto parcele postavili rodinný dom. V odôvodnení rozhodnutia Okresného

národného výboru, odboru výstavby a územného plánovania v Považskej Bystrici č. Výst.

zo dňa 12. júla 1973 je k námietkam navrhovateľa uvedené, že časť

parcely č. E.X. o výmere 564 m² je preukázateľne vo vlastníctve Čsl, štátu, preto nemožno

tento pozemok vyvlastňovať a ani inému zaň náhradu poskytnúť a Mestský národný výbor

Ilava by mal previesť opatrenie, aby zostávajúca plocha pozemku o výmere 704 m² bola

užívateľovi pozemku M. M. s manželkou daná do osobného užívania podľa § 205 a § 206

za príslušnú náhradu. K tomuto podľa výpisu

z katastra nehnuteľností zo 16.03.1995 aj došlo, nakoľko je na ňom uvedený titul

nadobudnutia RII 18/74 – 42/74. V súčasnej dobe výpisu podľa z katastra nehnuteľností

Katastrálneho úradu v Trenčíne z 25.10.2004 z predmetných nehnuteľností navrhovateľ

vlastní 363m² zastavanej plochy a 338 m² záhrady.

Po oboznámení sa so spisovým materiálom najvyšší súd dospel k záveru,

že vlastníctvo navrhovateľa k majúcej sa vydať časti nehnuteľnosti je síce sporné, avšak

nie je možné stotožniť sa s právnym záverom vysloveným v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu. Krajský súd v ňom totiž uviedol, že kúpna zmluva zo dňa

27. augusta 1963 bola uzatvorená za účinnosti ,

ktorého právna úprava síce upustila od zásady, že k platnému prevodu vlastníctva

nehnuteľnosti došlo až zápisom do pozemkovej knihy, ale na prevod vlastníctva bolo

potrebné podľa § 112 návrh na zápis prevodu do pozemkovej knihy. Navrhovateľ takýto

návrh podľa krajského súdu nepodal, a ani po prijatí

nepodal návrh na registráciu zmluvy na štátnom notárstve, z čoho prvostupňový súd vyvodil

záver, že vlastnícke právo navrhovateľa k predmetnej nehnuteľnosti nevzniklo.

z roku 1950 (účinný od 31. decembra 1950 do 31. marca 1964)

upustil od tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe,

ale k jeho vzniku došlo už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníctva

v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu vlastníctva, nemal hmotnoprávny

význam a zostal mu iba význam deklaratórny. Pozemková kniha stratila takto svoju

všeobecnú hodnovernosť. Výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva

11

k nehnuteľnosti dedením a na základe vydržania. Podľa

č. , vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádza už samou

zmluvou, ak nie je dohovorené inak alebo ak nevyplýva nič iné z osobitných predpisov.

Podľa § 112 citovaného zákona, prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným

v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh. Z tohto ustanovenia však

nevyplýva povinnosť navrhovateľa podať návrh na zápis prevodu do pozemkovej knihy, ako

tvrdí krajský súd, pretože práve tým by takýto zápis mal charakter konštitutívny a nie len

deklaratórny, ako je uvedené vyššie. Práve toto ustanovenie je zakotvením evidenčného

charakteru zápisu, čo nepochybne vyplýva z dikcie zákona „prevod vlastníctva...sa zapíše...“.

Jedná sa len o evidenciu tých nehnuteľností, ktoré už boli zapísané v pozemkovej alebo

železničnej knihe. Krajský súd teda nedostatočne právne posúdil predmetnú vec, keď

nesprávne vyložil ustanovenie a tým dospel

k záveru, že na vznik vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnému pozemku bol potrebný

zápis do pozemkovej knihy.

Najvyšší súd však považuje za potrebné poukázať na to, že v čase uzatvorenia zmluvy

zo dňa 27. augusta 1963 bol účinný o prevodoch nehnuteľností

a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy, podľa ktorého § 1 ods. 1, bolo na prevod

nehnuteľnosti potrebné privolenie okresného národného výboru. Tento zákon bol účinný

až do 31. marca 1964, kedy bol zrušený novým z roku 1964

- . Tu odvolací súd opätovne poukazuje na znenie ustanovenia

in fine , „...ak nie je dohovorené inak alebo

ak nevyplýva nič iné z osobitných predpisov“, z ktorého vyplýva, že v danej veci bolo

podľa osobitného predpisu – na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti

potrebné privolenie okresného národného výboru.

V tomto smere nemožno opomenúť ani výpoveď navrhovateľa na pojednávaní pred

Krajský súdom v Trenčíne 08.09.2009 (č. l. 15), z ktorého vyplýva, že mu finančný odbor

býv. MNV (zrejme malo byť „ONV“) Považská Bystrica, odmietol dať súhlas, na to, aby celý

pozemok bol vedený na neho ako vlastníka a že ani jeho pokusy dať vec do poriadku

u štátneho notára boli neúspešné.

12

Je potrebné uviesť, že aj právne predpisy pred aprílom 1964 umožňovali nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním (§-118

č. ). Podľa ustanovenia je vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov.

Navrhovateľ podľa jeho výpovede na pojednávaní pred Krajský súdom v Trenčíne 08.09.2009

(č. l. 15) predmetné nehnuteľnosti užíval 11 rokov – od r. 1963 do výstavby sídliska

na ul. SNP v Trnave.

Správny orgán ani krajský súd sa so zhora uvedenými zisteniami ani zákonnými

ustanoveniami nevyporiadali tak, aby vo veci mohlo byť vydané zákonné rozhodnutie.

V nadväznosti na ustanovenie , krajský súd ako súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu bol viazaný

ustanoveniami tretej hlavy piatej časti a v spojení s i jej druhou

hlavou.

Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci

vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7

ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmaní tohto rozhodnutia nie je viazaný

skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení

správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy ( ).

Napriek tomu, že správny súd „nie je súdom skutkovým“ a že jeho úlohou v správnom

súdnictve, a to ani v konaniach v tzv. plnej jurisdikcii v zmysle zhora citovaného zákonného

ustanovenia, nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,

ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených opravným prostriedkom rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy, prvostupňový súd mal overiť pravdivosť skutkových

zistení, z ktorých správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal, a v prípade potreby

mohol postupovať podľa ustanovenia a vykonať potrebné dokazovanie

podľa tretej časti druhej hlavy , čo však neurobil.

Ani správny orgán si otázku existencie vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnej

parcele (ktorá je hmotnoprávnou otázkou a zároveň jednou zo zákonných podmienok

úspešného uplatnenia reštitučného nároku), ako predbežnú v súlade s ustanovením § 40

13

správneho poriadku náležite nevyriešil, keď vychádzal iba z listinných dôkazov, ktorými

sa nepodarilo ozrejmiť skutkový stav veci dostatočne.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci konajúci a rozhodujúci správny orgán nevykonal

všetky právne relevantné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a tiež

krajský súd okrem stručného výsluch navrhovateľa nevykonal žiadne dôkazy napr. formou

verifikácie vykonaných dôkazov zo strany správneho orgánu, čo je dôvodom, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu, rozhodnutie správneho zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( veta prvá v spojení s

ods. 2 ).

V ďalšom konaní si správny orgán v prvom rade musí náležite vyriešiť otázku

vlastníctva ako otázku predbežnú v súlade s ustanovením § 40 správneho poriadku, pričom

bude potrebné zamerať dokazovanie aj na prípadné splnenie podmienok vydržania. V každom

prípade s ohľadom na predmet konania (povahu veci) správny orgán bude musieť

navrhovateľa k veci najprv riadne a podrobne vypočuť do zápisnice (§ 21 správneho

poriadku) a potom uvážiť, ktoré ďalšie dôkazy v záujme presného a úplného zistenia

skutočného stavu veci treba vykonať. K otázke nadobudnutia vlastníctva a užívania majúcej

sa vydať časti pozemku bude potrebné vypočuť i svedkov, ktorých navrhovateľ musí označiť.

Taktiež treba bližšie ozrejmiť spôsob prechodu časti pozemku na štát, keď okrem § 3 ods. 1

písm. m/ , by mohlo prichádzať do úvahy aj ustanovenie

písm. o/ tohto zákona, t. j. prevzatie nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu. Okrem toho

bude potrebné vyporiadať sa aj s otázkou, či žiadaný pozemok ku dňu odňatia mal charakter

pôdy podľa

Ak by otázku vlastníctva bolo nevyhnutné riešiť súdom v konaní podľa § 80 písm. c/

a §-118 , potom treba vyzvať

navrhovateľa, aby v stanovenej lehote podal na príslušnom súde vlastnícku žalobu a konanie

až do právoplatného súdneho rozhodnutia prerušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva ešte do pozornosti navrhovateľa, že je to on,

koho v danom prípade zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie jeho tvrdení a že namiesto

toho, aby bol „nútený odstúpiť svoju záležitosť na medzinárodný súd“ (ako uvádza

14

v odvolaní), musí správnemu orgánu pri doplnení zisťovania skutkového stavu poskytnúť

potrebnú súčinnosť.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa , v spojení s a ako aj a ,

nakoľko navrhovateľ v odvolacom konaní trovy neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková