Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c8d/366031.bda391.pdf
PDF · 180.19 KB
No categories available
1Sža/83/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/83/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca v právnej veci
navrhovateľa: T., alias T., nar. X., štátny príslušník Arménska, t. č. Pobytový tábor Migračného
úradu MVSR O., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. MU-832-12/PO-Ţ-2009 zo dňa 15.2.2010, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Saz/22/2010-27 zo dňa
25.5.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/22/2010-27 zo dňa 25.5.2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
2
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. MU-832-
12/PO-Ţ-2009 zo dňa 15.2.2010, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil
navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených
v § 8 aţ § 10 zákona o azyle a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
zákona o azyle. O trovách rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a vyporiadal sa so všetkými skutočnosťami
uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania a za tejto situácie následne rozhodol správne
a zákonne, keď navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu.
Podľa krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska jeho
odchodu z krajiny pôvodu. Samotná existencia navrhovateľových obáv z prenasledovania,
bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv, nezakladá v azylovom konaní relevantný dôvod
pre udelenie azylu. V prípade navrhovateľa išlo podľa krajského súdu výlučne len o jeho vlastné,
vnútorné a ničím nepodloţené obavy. Preukázanie opodstatnenej obavy z prenasledovania je pritom
rozhodujúcou skutočnosťou a zákona vyţaduje, aby opodstatnená obava z prenasledovania bola
vyvolaná konkrétnymi dôvodmi.
Krajský súd uviedol, ţe obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, zastávania politických názorov, z dôvodov národnostných lebo náboţenských navrhovateľ
počas celého konania pred správnym orgánom neuvádzal a ako jediný dôvod ţiadosti o azyl
a doplnkovú ochranu označil problémy so skupinou kriminálnych ţivlov v krajine pôvodu.
K obavám z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine poukázal krajský súd
na definíciu pojmu „sociálna skupina“ podľa § 19a ods. 4 zákona o azyle a konštatoval,
ţe postavenie navrhovateľa ako svedka vraţdy nenapĺňa ţiadne zo znakov člena určitej sociálnej
skupiny.
3
K tvrdeniu o obavách navrhovateľa z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých
politických názorov krajský súd uviedol, ţe len samotná existencia určitých politických názorov
deklarovaných navrhovateľom iba jeho nespoluprácou s políciou nie je sama o sebe dostatočným
dôvodom na udelenie azylu. Ţiadateľ musí preukázať, ţe má dôvod obávať sa prenasledovania
pre svoje politické názory, ktoré vládny reţim netoleruje, no v prípade navrhovateľa tomu tak
nebolo, šlo len o jeho vnútorné presvedčenie. Zdôraznil, ţe navrhovateľ v konaní pred odporcom
jednak netvrdil a neskôr ani nijako nepreukázal, ţe v krajine pôvodu bol prenasledovaný
pre zastávanie politických názorov.
K odvolacej námietke navrhovateľa o neudelení azylu z humanitných dôvodov krajský súd
poukázal na to, ţe ide o nenárokový právny inštitút a je teda v medziach správnej úvahy odporcu,
aké konkrétne dôvody bude za ne povaţovať.
Krajský súd sa stotoţnil aj s tou časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej bolo vyslovené,
ţe navrhovateľovi sa neposkytne doplnková ochrana, pretoţe na jej poskytnutie neboli splnené
zákonné predpoklady, nakoľko nič nenasvedčovalo tomu, ţe by bol v prípade návratu do krajiny
pôvodu vystavený mučeniu, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a teda
nebol daný dôvod domnievať sa, ţe by bol navrhovateľ v Arménsku vystavený reálnej hrozbe
váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe krajský súd
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav bol nedostatočne zistený.
Dôvodil, ţe v opravnom prostriedku neuviedol nič, čo by uţ predtým nebol uviedol vo vstupnom
pohovore. Skutočnosti, ktoré sa mu stali v Arménsku len v podanom opravnom prostriedku zákonne
pomenoval. Zdôraznil, ţe v konaní pred odporcom jasne uviedol svoje dôvody odchodu z krajiny
pôvodu a odporcovi boli tieto dôvody známe, známe mu boli aj skutočnosti, ţe je príslušníkom
národnostnej menšiny a aké je jeho vierovyznanie a podľa jeho názoru bolo vecou odporcu skúmať,
či tieto dôvody moţno subsumovať pod niektorý zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. Ďalej
argumentoval, ţe nespolupráca s políciou v danej veci môţe byť povaţovaná za prejav politického
názoru, ktorý nerešpektuje vládu Arménska a teda mohol byť spájaný s opozičnými politickými
názormi, pre ktoré mohol byť prenasledovaný zo strany polície. Preto podľa navrhovateľa hoci
neuviedol výslovne, ţe sa cítil byť prenasledovaný z politických dôvodov, jasne uviedol,
4
ţe odmietol s políciou spolupracovať, čo môţe byť povaţované za prejav opozičného politického
názoru.
Odporcovi vytkol, ţe v svojom rozhodnutí nelogicky uviedol, ţe mohol vyuţiť sluţby
právneho zástupcu či mimovládnej organizácie, čím sa mohol vyhnúť problémom s políciou
a následne uviedol, ţe problémy s políciou majú stovky občanov a teda toto nevylučuje moţnosť,
ţe polícia by bola pôvodcom prenasledovania z politických dôvodov.
Ďalej uviedol, ţe odporcovi bolo známe, ţe je príslušníkom kurdskej národnostnej menšiny
a vierovyznania jezidy a ţe nebolo jeho povinnosťou presne uviesť, ţe sa z týchto dôvodov cíti byť
prenasledovaný, pretoţe je vecou odporcu, aby sám v vlastnej iniciatívy preskúmal aj tieto aspekty
jeho prípadu. Vyjadril názor, ţe pokiaľ je známe, ţe ţiadateľ o azyl je príslušníkom národnostnej
menšiny, o ktorej je všeobecne známe, ţe je prenasledovaná zo strany štátu, má správny orgán
povinnosť skúmať, či sa v danom prípade o takýto druh prenasledovania nejedná a to aj vtedy,
ak by ţiadateľ toto prenasledovanie priamo neidentifikoval.
Odporcovi aj krajskému súdu vytýkal, ţe sa nezaoberali tým, ţe osoby, ktoré ho nútili
k stiahnutiu výpovede z polície, mu hrozili ublíţením jeho rodine a preto bolo pochopiteľné, ţe sa
začal obávať o ţivot svoj aj svojej rodiny. Dodal, ţe na území Slovenskej republiky sa ocitol s celou
rodinou a v prípade návratu do krajiny by sa museli skrývať, boli by rozdelení, nemajú sa ani kam
vrátiť, lebo ich domov aj obchod vypálili a hrozí im tam nebezpečenstvo zo strany polície
aj zo strany osôb, proti ktorým mal pred políciou svedčiť a preto by mal odporca zváţiť udelenie
azylu z humanitárnych dôvodov.
K neposkytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľ uviedol, ţe v prípade návratu
do Arménska mu hrozí mučenie alebo iné neľudské zaobchádzanie. Arménsko nie je bezpečnou
krajinou, dodrţiavanie ľudských práv nie je postačujúce, polícia je skorumpovaná a často koná
protiprávne a beztrestne. V roku 2007 sa objavili správy o zlom zaobchádzaní s náhodnými
svedkami trestnej činnosti a dochádzalo aj k náhodným úmrtiam týchto osôb. Preto podľa jeho
názoru boli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Odporcovi vytýkal,
ţe neprihliadol na ţiadne aktuálne správy UNHCR, či správny vydávané mimovládnymi
organizáciami, ale vychádzal len z informácií zo zdrojov na Slovensku a v ČR a tieto nemoţno
povaţovať za postačujúce.
5
Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe odvolací súd
rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe napadnutý rozsudok ako vecne
správny navrhol potvrdiť. Podľa odporcu navrhovateľ neuviedol ţiadne dôvody, ktoré by odporcu
oprávňovali udeliť mu azyl, resp. poskytnúť mu doplnkovú ochranu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
12.10.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 2 zákona o azyle sa na účely tohto zákona rozumie:
b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve
alebo v osobitnom predpise,
c) doplnkovou ochranou ochrana pred váţnym bezprávím v krajine pôvodu,
d) prenasledovaním závaţné alebo opakované konanie spôsobujúce váţne porušovanie základných
ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom,
ktoré spočíva najmä v
1. pouţití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej sluţby v čase konfliktu,
ak by výkon vojenskej sluţby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom,
e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia
1. štát,
6
2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť
jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie
sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym
bezprávím,
f) vážnym bezprávím
1. uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa
v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu
a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí
(ods. 1).
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
7
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manţelstvo trvá
a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred
písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby
podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho
ako 18 rokov.
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
8
Podľa § 13c ods.1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi
na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej
republiky nepreukázaním opodstatnenosti jeho ţiadosti o udelenie azylu. Odporca
v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ţe navrhovateľ poţiadal po prvýkrát na území Slovenskej
republiky o azyl dňa 3.11.2009 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Gbely Adamov pod menom
T., spoločne so svojou manţelkou a tromi maloletými deťmi a uviedol, ţe je štátnej príslušnosti
Sýrie, kurdskej národnosti a v Sýrii je táto menšina utláčaná a politicky prenasledovaná.
Navrhovateľ však počas konania dobrovoľne opustil územie SR, odišiel do Maďarska a jeho prvé
konanie pod číslom MU-714/PO-Ţ-2009 bolo podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle zastavené.
9
Z Maďarska bol na Slovensko vrátený a bol s ním následne vykonaný pohovor, z ktorého
vyplynulo, ţe nie je občanom Sýrie ale Arménska a nepravdivé údaje uviedol z dôvodu obáv, ţe by
bol vrátený na Ukrajinu. Ako dôvod svojej ţiadosti uviedol, ţe v krajine pôvodu v mieste svojho
bydliska v Arménsku bol svedkom vraţdy, čo oznámil na polícii, no následne bol údajne skupinou
kriminálnikov, ktorí mal byť účastníkmi vraţdy, násilne odvlečený na neznáme miesto
a presviedčaný, aby stiahol svoju výpoveď na polícii, čo aj urobil. Polícia ho preto obviňovala
z krivej výpovede, nespolupráce a tieţ moţnej spoluúčasti na vraţde s tým, ţe môţe skončiť vo
väzení. Z obavy pred moţnými následkami opustil miesto bydliska, presťahoval sa a tam sa mal
dozvedieť, ţe jeho dom podpálili (údajne kriminálne ţivly za jeho svedectvo na polícii) a preto sa
pre obavy z moţných problémov s nimi ako aj s políciou rozhodol opustiť krajinu pôvodu. Odporca
po objektívnom a komplexnom vyhodnotení všetkých skutočností tvrdených navrhovateľom dospel
k záveru, ţe nebolo preukázané, ţe by bol navrhovateľ prenasledovaný prostredníctvom štátnych
orgánov alebo skupinou obyvateľstva, prípadne ţe by takéto prenasledovanie bolo tolerované
úradmi a úrady by neboli schopné zariadiť ochranu perzekvovaným. Odporca uviedol, ţe napriek
tomu, ţe navrhovateľ svoje tvrdenia ničím nepodloţil, pristúpil ku skúmaniu, či v jeho prípade išlo
o prenasledovanie v zmysle zákona o azyle a dospel k záveru, ţe navrhovateľ svojim svedectvom
zákon ničím neporušil a v konečnom dôsledku týmto mohol prispieť k objasneniu závaţnej trestnej
činnosti a keď sa z bezpečnostných dôvodov rozhodol výpoveď stiahnuť, musel si byť vedomý
následkov svojho konania. Odporca poukázal na to, ţe navrhovateľ mohol vyuţiť sluţby právneho
zástupcu alebo nevládnej organizácie Project Harmony, či obrátiť sa na ombudsmana a teda
v krajine pôvodu mal dostatočný priestor na to, aby svoje konanie voči polícii vyriešil právnou
cestou a nebol to dôvod na jeho odchod z tejto krajiny. Odporca ďalej argumentoval, ţe pokiaľ by
navrhovateľ chcel svoju ţiadosť o azyl zaloţiť na prenasledovaní kriminálnymi ţivlami, musel by
preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s politickým presvedčením, rasou,
národnosťou, náboţenstvom či príslušnosťou k sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ţenevskej
konvencie z roku 1951, no vzhľadom k tomu, ţe v priebehu konania toto preukázané nebolo,
nemoţno hovoriť v prípade navrhovateľa o prenasledovaní. Odporca nezistil ani ţiadny dôvod
pre udelenie azylu z humanitných dôvodov.
Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu
(odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z informácií na stránke MZV SR –
10
Arménsko, základné informácie z 8.2.2010, z informácií na internetovej stránke
www.businessinfo.cz – Súhrnná teritoriálna informácia Arménska z 22.10.2009, z informácií MÚ
MV SR Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ku krajine pôvodu Arménsko
z 10.9.2009 a 17.3.2008), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ ţiadal o udelenie azylu.
Ako vyplynulo z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 29.12.2009 navrhovateľ pouţíval
v prvom konaní o azyle iné meno a tvrdil, že je sýrskej národnosti len preto, že sa bál vrátenia
na Ukrajinu.
Na otázku, aká je cieľová krajina jeho cesty uviedol, ţe z Arménska odišiel na Ukrajinu
a nemal v pláne odtiaľ odísť, no po príchode k príbuzným mu poradili, aby šli ďalej do Európy
a neskôr sa s prevádzačmi dohodol, ţe pôjdu do Poľska, kde aj poţiadal o azyl, no bol vrátený späť
na Ukrajinu.
Zo zápisnice vyplýva, ţe voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konania, nebol väznený,
nemal problémy s políciou a nebol ani členom ţiadnej politickej strany alebo hnutia.
Na výzvu, aby uviedol dôvody svojej ţiadosti o azyl uviedol, ţe v septembri 2009 bol
svedkom vraţdy, čo nahlásil na polícii a podal tam výpoveď a identifikoval vraha, o ktorom sa
neskôr dozvedel, ţe ide o istého kriminálnika a výpalníka menom A.. Následne poňho prišli istí
ľudia domov a vyzývali ho, aby stiahol výpoveď na polícii, aby nemal zbytočné problémy a preto sa
rozhodol ísť na políciu a výpoveď stiahnuť. Polícia ho po tomto začala obviňovať zo spoluúčasti na
vraţde a z krivej výpovede s tým, ţe skončí vo väzení a oznámili mu, ţe výpoveď sa stiahnuť nedá.
Potom sa zo svojho bydliska aj s rodinou odsťahoval do dediny Surinovan, kde pobudli asi 3 – 4 dni
a kde sa aj dozvedeli, ţe im zapálili ich obchod, Tieţ uviedol, ţe nevie a ani nezisťoval, kto to
urobil a či to vyšetrovala polícia. Následne na radu príbuzných sa rozhodol opustiť Arménsko.
Na otázku, či sa so ţiadosťou o pomoc obrátil na oficiálne orgány svojej krajiny uviedol,
ţe polícia mu ţiadnu ochranu poskytnúť nemohla.
11
Do dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 3.11.2009 navrhovateľ uviedol iné meno a to, ţe je
sýrskej štátnej príslušnosti. Uviedol, ţe v krajine pôvodu nemal problémy s políciou, nebol
odsúdený ani stíhaný, nebol členom politickej strany a o azyl poţiadal len z dôvodu, ţe je kurdskej
národnosti a v Sýrii patrí k národnostnej menšie, ktorá je tam utláčaná a politicky prenasledovaná.
Podľa odporcu problémy navrhovateľa s políciou mohol navrhovateľ v krajine pôvodu
vyriešiť a nešlo o také dôvody, pre ktoré by nemohol, v krajine pôvodu zotrvať. K problémom
s kriminálnymi ţivlami odporca vyslovil názor, ţe bezpečnosť navrhovateľa mohla byť ohrozená,
no ak by mala byť jeho ţiadosť o azyl zaloţená len na prenasledovaní kriminálnymi ţivlami, musel
by navrhovateľ preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s politickým
presvedčením, rasou, národnosťou, náboţenstvom či sociálnou skupinou tak, ako to vyplýva
zo Ţenevskej konvencie z roku 1951, čo však v konaní preukázané nebolo.
Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní odporca
vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca
riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.
K odvolacím námietkam navrhovateľa, ţe je príslušníkom kurdskej národnostnej menšiny,
vyznaním jezida, ţe jeho problémy s políciou v súvislosti s odmietnutím spolupracovať s ňou
pri vyšetrovaní trestného činu moţno povaţovať za prenasledovanie z politických dôvodov, ţe je
prenasledovaný ako člen sociálnej skupiny, ktorú definuje tým, ţe bol svedkom údajnej vraţdy
a ţe odporcovi boli tieto skutočnosti známe, hoci neboli výslovne v ţiadosti pomenované ako
dôvody jeho odchodu z krajiny a preto sa mal odporca nimi sám zaoberať a skúmať, či nezakladajú
dôvod pre priznanie azylu, odvolací súd uvádza, ţe tieto tvrdenia navrhovateľa nemajú oporu
vo výsledkoch vykonaného dokazovania a takéto právne závery nenachádzajú ani oporu
v citovaných ustanoveniach zákona o azyle.
Navrhovateľ ako dôvody svojej ţiadosti uviedol problémy s kriminálnymi ţivlami v krajine
pôvodu a moţné problémy s políciou z dôvodu, ţe stiahol svoju svedeckú výpoveď o vraţde.
Odvolací súd poukazuje na to, ţe azyl moţno udeliť z dôvodov vymedzených v zákona o azyle
12
a to ak má ţiadateľ v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Predpokladom pre udelenie azylu je teda existencia obáv
z prenasledovania z týchto dôvodov, čo však v správnom konaní nebolo preukázané a treba dodať,
ţe navrhovateľ hrozbu takéhoto prenasledovania ani neuvádzal.
Skutočnosť, ţe je navrhovateľ príslušníkom kurdskej menšiny a vierovyznania jezida,
v ţiadnom prípade nebola dôvodom ním tvrdených problémov v krajine pôvodu. Ak by aj
skutočnosti a udalosti, ktoré v správnom konaní popísal, boli pravdivé, nemoţno konštatovať,
ţe k problémom s kriminálnikmi, či s políciou, došlo preto, ţe by bol Kurdom alebo pre jeho
vierovyznanie. Navrhovateľ svoje problémy s kriminálnikmi neriešil v krajine pôvodu, neobrátil sa
na štátne orgány so ţiadosťou o ochranu a pomoc pred vydieraním, či moţným násilím a navyše to,
ţe mu podpálili dom, sám nedával vyslovene do súvisu s jeho svedeckou výpoveďou a ani nevie,
či tento skutok bol vyšetrovaný.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu ţiadal aj udelenie azylu tvrdiac,
ţe má obavy z prenasledovanie pre svoju príslušnosť k sociálnej skupine, s tým, ţe ide o skupinu
svedkov trestných činu, v tomto prípade údajnej vraţdy, ktorí môţu byť perzekvovaní zo strany
kriminálnikov.
Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle tak,
ţe skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené
charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemoţno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku
alebo presvedčenie, ktoré sú tak závaţné pre ich identitu alebo svedomie, ţe daná osoba by nemala
byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti
od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môţe predstavovať skupinu zaloţenú
na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemoţno chápať tak,
ţe zahŕňa činy povaţované za trestné podľa osobitného predpisu.
13
Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať obavy navrhovateľa
z prenasledovania či váţneho bezprávia zo strany kriminálnikov ako neštátnych pôvodcov
prenasledovania a váţneho bezprávia z dôvodu, ţe podal svedeckú výpoveď vo veci vraţdy,
za také, ktoré by bolo moţné podradiť pod obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti
k sociálnej skupine, ani zo ţiadneho iného dôvodu, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 8 zákona
o azyle. Skutočnosti tvrdené navrhovateľom jednoznačne nezakladajú jeho príslušnosť k určitej
sociálnej skupine, pretoţe v tomto prípade ani nejde o sociálnu skupinu tak, ako je vymedzená
v zákone.
Treba tieţ dodať, ţe v prípade ak sú pôvodcami prenasledovania alebo váţneho bezprávia
neštátni pôvodcovia, je ďalším zákonným znakom to, ţe moţno preukázať, ţe štát, prípadne
politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť
jeho územia, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo váţnym
bezprávím. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané, ţe navrhovateľ sa vôbec neobrátil na príslušné
orgány, či iné inštitúcie, ktoré by mu mohli ochranu pred kriminálnymi ţivlami poskytnúť.
Tvrdenie, ţe má obavy z prenasledovania zo strany štátu pre politické názory, keď odmietol
spolupracovať s políciou na vyšetrovaní vraţdy, povaţuje odvolací súd za účelové. Navrhovateľ
sám tvrdil, ţe išiel na políciu podať výpoveď o vraţde, ktorej bol náhodným svedkom.
Keď následne chcel výpoveď odvolať, či stiahnuť, polícia mu oznámila, ţe to podľa predpisov
nie je moţné, ţe môţe byť stíhaný pre krivú výpoveď a údajne ho obviňovala zo spoluúčasti
na vraţde. Podanie svedeckej výpovede a následné odmietnutie spolupracovať s políciou nemoţno
v ţiadnom prípade povaţovať za „zastávanie určitých politických názorov“. Navrhovateľ, podľa
vlastných slov, chcel odvolať svoju svedeckú výpoveď po výzvach kriminálnikov, aby tak urobil
a nie preto, ţe by zastával a verejne prezentoval svoje politické názory či presvedčenie a odmietal
preto spolupracovať s orgánmi reprezentujúcimi štátnu moc. Sám tvrdil, ţe nikdy nebol členom
politickej strany, či hnutia a preto ani nemohol byť z uvedeného dôvodu perzekvovaný, čomu
svedčí aj vyjadrenie samotného navrhovateľa, ţe štátnymi orgánmi nebol nikdy zadrţaný alebo
väznený a nemal s nimi ţiadne problémy.
14
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť,
ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Preto
ani námietka navrhovateľa, ţe odporcovi boli vyššie uvedené skutočnosti známe a sám mal posúdiť,
či nezakladajú dôvod pre udelenie azylu, nie je relevantná.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len
pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len
najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,
a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. U navrhovateľa absentoval práve dôvod obáv
z prenasledovania alebo váţneho bezprávia tak, ako je vymedzený zákonom – teda z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Odvolací súd dospel tieţ k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho
orgánu i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu
ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť,
ţe poskytnutie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou správneho
uváţenia príslušného správneho orgánu.
Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie
doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe ţiadateľ o azyl
by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom
váţnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo jeho
výkon, mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne a individuálne
15
ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom pôvodcom prenasledovania
alebo váţneho bezprávia je štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo
podstatnú časť jeho územia alebo neštátni pôvodcovia, ak je moţné preukázať, ţe vyššie uvedené
subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo váţnym
bezprávím. Odporca konštatoval, ţe ani jedna z uvedených moţností váţneho bezprávia
sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Tieţ ustálil, ţe nebola u navrhovateľa potvrdená
ţiadna z moţností pre udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13b zákona o azyle.
Odvolací súd povaţoval za správny i tento záver odporcu, ţe neboli dané predpoklady
pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo dôvody navrhovateľa
odporca nepovaţoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Treba uviesť,
ţe len konštatovanie, ţe navrhovateľovi v prípade návratu do Arménska hrozí mučenie alebo
neľudské zaobchádzanie, bez bliţšieho zdôvodnenia, nemoţno povaţovať za relevantný odvolací
dôvod spôsobilý spochybniť tento záver správneho orgánu a to najmä ak pravdivosti tohto tvrdenia
nič nenasvedčuje.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď navrhovateľovi, ktorý nemal
úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
16
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová