Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fe8/365876.50ac44.pdf
PDF · 136.46 KB
No categories available
5Sžo/206/2010
Najvyšší súd 5Sžo/206/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti V.,
s. r. o., so sídlom v O., zastúpenej JUDr. M. P., advokátkou, s. r. o., so sídlom v Ž., proti
žalovanej Okresnej prokuratúre Žilina, Moyzesova 20, Žilina, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. 2Pv 1211/2009-19 zo dňa 01. februára 2010 na odvolanie žalobkyne
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. júna 2010, č. k. 20S/29/2010-24, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline
zo dňa 22. júna 2010, č. k. 20S/29/2010-24 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline podľa § 250d ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie, pretože z obsahu podania žalobkyne
a z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že žaloba žalobkyne smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré podľa ustanovenia § 244 ods. 1 OSP nespĺňa predpoklady postupu podľa
piatej časti druhej hlavy OSP, a teda nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.
Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnuté uznesenie
krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie, resp. alternatívne žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, pretože súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietala, že krajský súd
nesprávne uviedol, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím, ktoré zakladá, mení alebo
zrušuje oprávnenia a povinnosti v rovine občianskoprávnej, resp. správnoprávnej. Žalobkyňa
tvrdí, že nebola účastníkom prebiehajúceho trestného konania a napriek tomu jej bola
zo strany správneho orgánu uložená poriadková pokuta 1.500,- eur, čo znamená, že tomuto
správnemu orgánu je povinná zaplatiť uloženú poriadkovú pokutu, z čoho vyplýva, že jej bola
jednoznačne uložená povinnosť. V tejto súvislosti poukazovala na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zn. PL. ÚS 26/01, podľa ktorého „rozhodnutia správnych orgánov
o uložení poriadkovej pokuty majú dopad na základné práva a slobody postihovanej osoby“,
z čoho vyplýva, že je jednoznačne daná právomoc krajského súdu na konanie v tejto veci.
Ďalej poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/102/2001 zo dňa 27.09.2001, podľa ktorého „Pokiaľ súd zistí nedostatok svojej
právomoci (a ak nejde o prípad právomoci cudzozemského orgánu) musí tu byť iný štátny
orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí
do právomoci súdov.“ Vzhľadom na uvedený rozsudok, žalobkyňa zastáva názor,
že ak by aj bolo pravdivé tvrdenie krajského súdu v napadnutom uznesení o nedostatku jeho
právomocí, bolo jeho povinnosťou postúpiť jej vec príslušnému štátnemu orgánu. Ďalej
namietala, že krajský súd v napadnutom uznesení neodôvodnil, prečo, resp. na základe akého
ustanovenia nie je oprávnený vo veci konať a ktorý orgán je prípadne príslušný na takéto
konanie a prečo mu nepostúpil jej podanie. Keďže krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, zaťažil ho nielen vadou podraditeľnou pod § 221 ods. 1 písm. f/ OSP,
ale zároveň sa jeho procesný postup dostal do rozporu so zásadou spravodlivého procesu.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj neho nečinnosť.
To znamená, že predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie správneho orgánu vydané
v správnom konaní, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).
V danej veci mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za nepochybne preukázané,
že žalobkyňa žalobou podľa druhej hlavy priatej časti OSP napadla rozhodnutie vydané
v trestnom konaní začatom podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Je nesporné, že vyšetrovateľ Policajného zboru Krajského riaditeľstva Policajného zboru
Žilina, Úradu justičnej a kriminálnej polície Žilina ako aj žalovaný vystupovali vo vzťahu
k žalobkyni v postavení orgánov činných v trestnom konaní a orgánov, ktoré vykonávali
úkony podľa Trestného poriadku.
Podľa § 1 Trestného poriadku Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných
v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa
zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických
osôb a právnických osôb.
Podľa § 3 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku štátne orgány, vyššie územné celky, obce
a iné právnické osoby a fyzické osoby sú povinné poskytnúť súčinnosť orgánom činným
v trestnom konaní a súdu pri plnení ich úloh, ktoré súvisia s trestným konaním.
Podľa § 10 ods.1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor
a policajt.
Policajtom sa na účely Trestného poriadku rozumie vyšetrovateľ Policajného zboru
(§ 10 ods. 8 písm. a/ Trestného poriadku).
Podľa § 10 ods. 15 Trestného poriadku trestné konanie je konanie podľa tohto zákona,
trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne
iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným
konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu
na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda o vine a treste“) alebo
právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.
Podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu
ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo
kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo
predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo
policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1.650,- eur, ak ide o právnickú osobu,
až do 16.590,- eur. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby
vopred upozornené.
Vychádzajúc z predmetu a účelu zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 244 ods. 1 a 3
OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za rozhodujúcu skutočnosť,
že vyšetrovateľ Policajného zboru ako aj žalovaný v danom prípade nevystupovali
v postavení orgánov verejnej správy (resp. orgánov verejnej moci), ale v postavení orgánu
činného v trestnom konaní, ktorý vykonával úkony v začatom trestnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že postavenie vyšetrovateľa
Policajného zboru ako aj žalovaného ako orgánov činných v trestnom konaní je v pomere
špeciality k ich subsidiárnemu postaveniu ako orgánov verejnej správy. V zmysle zhora
citovaných zákonných ustanovení Trestného poriadku orgánom činným v trestnom konaní
sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), ak vykonáva úkony podľa
Trestného poriadku (§ 1 Trestného poriadku). Z obsahu spisového materiálu nepochybne
vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa Trestného poriadku teda v konaní
trestnom.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej
samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy
aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd má za to, že ak vyšetrovateľ policajného
zboru koná v procesnom postavení orgánu činného v trestnom konaní, jeho procesný postup
sa spravuje Trestným poriadkom, preto i vady v jeho procesnom postupe (vrátane excesov)
možno preskúmať iba podľa Trestného poriadku a nie v správnom súdnictve podľa piatej
hlavy OSP. V danom prípade žalobkyňa možnosť preskúmania rozhodnutia vyšetrovateľa
policajného zboru aj využila a to na základe sťažnosti o ktorej rozhodol napadnutým
rozhodnutím žalovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmajúc v prvom rade ex offo podmienky,
za ktorých môže súd v správnom súdnictve vo veci konať (procesné podmienky konania)
zistil nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
a § 244 ods. 3 OSP, a preto pokiaľ krajský súd konanie zastavil rozhodol vecne správne.
Pre úplnosť veci, najvyšší súd poukazuje na to, že na prejednávaný prípad sa nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 26/01 nevzťahuje, keďže rieši oblasť
rozhodnutí správnych orgánov o uložení poriadkovej pokuty vydaných v konaní správnom
a nie v konaní trestnom.
Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 5Cdo/102/2001 zo dňa 27. septembra 2001, najvyšší súd poukazuje
na to, že ani právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí nie je možné analogicky použiť,
pretože súd v prípade zisteného nedostatku právomocí, postupuje vec príslušnému správnemu
orgánu vtedy, ak účastník nevyčerpal riadny opravný prostriedok v zmysle príslušných
procesných predpisov. V danom prípade je však napadnuté rozhodnutie právoplatné, keďže
žalobkyňa možnosť riadneho opravného prostriedku podľa Trestného poriadku (sťažnosť)
využila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 OSP s poukazom na § 246c OSP, keďže v odvolacom konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. októbra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková