Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
733/365456.b0f5ae.pdf
PDF · 131.1 KB
No categories available
6Cdo/165/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 165/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň : 1/ A. T., bývajúca v K.
a 2/ Ing. J. W., bývajúca X., v dovolanom konaní zastúpené JUDr. J. K., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti ţalovanému : F. T., bývajúci v K., v dovolacom
konaní zastúpený JUDr. P. S., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K.,
o vypratanie nehnuteľností a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
38 C 204/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25.marca
2010 sp.zn. 4 Co 111/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 24. apríla 2009 č.k.
38 C 204/2007-120 uloţil ţalovanému povinnosť vypratať do 60 dní nehnuteľnosti, rodinný
dom spolu s priľahlými pozemkami, bliţšie označené vo výroku rozsudku. Vzájomnú ţalobu
ţalovaného o určenie, ţe má právo doţivotného bezplatného uţívania predmetných
nehnuteľností, zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyniam, na účet ich
zástupcu, náhradu trov konania a v konaní o vzájomnej ţalobe ţalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe
ţalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností; tieto nadobudli ešte
ako maloleté v roku 1987 kúpou schválenou súdom. Medzi účastníkmi bolo sporné, či
ţalovaný má nejaký právny dôvod uţívania predmetných nehnuteľností, a ak áno, akým
spôsobom a v akom rozsahu. Vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi
„nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu dohody o spôsobe a rozsahu uţívania
predmetných nehnuteľností, resp. o ich prenechaní do uţívania ţalovanému a o výške odplaty
za ich uţívania. Ţalovaný uţíva predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a proti vôli
ţalobkýň a takýmto konaním protiprávne zasahuje do ich vlastníckeho práva a bráni im
v uţívaní nehnuteľností. Ţalovanému nesvedčí k predmetným nehnuteľnostiam ţiadne právo;
nenadobudol ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vychádzal pritom z toho, ţe
vydrţacia doba na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva
doţivotného uţívania nehnuteľnosti ţalovaným, mohla začať plynúť aţ dňom, kedy
ţalobkyne opustili spoločnú domácnosť, t.j. v roku 1998. Desaťročná vydrţacia doba ale
neuplynula, keďţe ţalobkyne svojimi úkonmi urobenými uţ v roku 2005, ktorými sa
domáhali na ţalovanom platenia nájomného, a potom podaním ţaloby v predmetnej právnej
veci dňa 2. októbra 2007, prerušili jej plynutie.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom z 25. marca 2010 sp.zn.
4 Co 111/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobkyniam, na účet ich zástupcu, náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd sa
stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (O.s.p.) sa
obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti. K dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa
dodal, ţe z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe medzi účastníkmi
„nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu uţívania
a prenechaní nehnuteľností do uţívania, resp. o výške odplaty za ich uţívanie. Podľa
odvolacieho súdu bolo preukázané, ţe ţalovaný uţíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu
a proti vôli ţalobkýň. Ţalovaný svojím konaním zasahuje do vlastníckeho práva ţalobkýň.
Povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe k vydrţaniu medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo
dôjsť a ţe ţalobkyne naostatok svojimi úkonmi prerušili plynutie vydrţacej doby. Poukázal
na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, ţe ţalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov
ţalobkyne bil. Dodal, ţe i spôsob odchodu ţalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa
ţalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim vlastne mal.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Navrhol napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému
súdu Košice I na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutiami
súdov niţších stupňom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa ţalovaného
spočíva uvedená procesná vada v tom, ţe rozsudky súdov nevyhovujú kritériám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide
o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť. Uviedol, ţe odvolací súd v predmetnej
právnej veci nenáleţite postupoval podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa ţalovaného
uvedené ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu len to, ţe nemusí v odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa; nezbavuje ho ale povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami účastníka v jeho
odvolaní. Vytýka odvolaciemu súdu i súdu prvého stupňa, ţe sa v dôvodoch svojich
rozhodnutí riadne nevyporiadali so skutočnosťou, ţe hoci tu nebol formálny právny úkon
účastníkov upravujúci uţívanie nehnuteľnosti, bolo preukázané, ţe „došlo k rozhodnutiu
o vlastníctve dvoch nehnuteľností, pričom koniec uţívania jednej nehnuteľnosti bol
podmienený moţnosťou uţívať nehnuteľnosť inú“. Súdy niţších stupňov tvrdenia a právnu
argumentáciu účastníkov, ktoré mohli mať v prejednávanej právnej veci právnu relevanciu
pri posúdení otázky dohody o uţívaní nehnuteľností, nevyhodnotili a s rozpornými tvrdeniami
účastníkov o tom sa nijak nevyporiadali. Odvolací súd sa rovnako nevyporiadal s jeho
námietkou, ţe výkon práva ţalobkyňami je v rozpore s dobrými mravmi a s jeho tvrdením,
o vydrţaní práva z vecného bremena zodpovedajúceho doţivotnému uţívaniu predmetných
nehnuteľností. Nedostatky v odôvodnení má i rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napr. nie je
v ňom uvedené, akými úvahami sa súd riadil pri prijatí záveru, ţe začiatkom plynutia doby
na vydrţanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je deň, kedy ţalované opustili
spoločnú domácnosť a nie je uvedené ani to, prečo nie je pre posúdenie veci relevantná doba
plynúca od plnoletosti ţalobkýň. Z týchto dôvodov má ţalovaný za to, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov nie sú spôsobilé prieskumu. V konaní tak nemal moţnosť efektívne vyuţiť
svoje procesné práva argumentovať proti záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd potvrdil
nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa relevantným spôsobom
vyporiadal s jeho tvrdeniami.
Ţalobkyne navrhli dovolanie ţalovaného zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok bol podaný proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie
vzhľadom na povahu veci nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je
prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je teda
prípustné len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho
súdu.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení do 28. februára 2010).
V danom prípade dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z rozsudkov uvedených v označených zákonných ustanoveniach.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu uvedených vád konania dovolací súd
nezistil.
Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou
riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: "Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces". Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
podľa ktorého: "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní". Podľa dovolacieho súdu nemoţno naostatok opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený
okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové
ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí
súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním
vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe
podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania
o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa
sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu
sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môţe zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,
ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude
verejnosťou vítane (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,
ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to
po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito
závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť
dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore
so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery
odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene
musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov
práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 21 strán) uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane
vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalovanému nesvedčí ţiadny právny dôvod
uţívania sporných nehnuteľností a ţe ţalovaný nenadobudol ani právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Dostatočne vysvetlil, prečo mal za to, ţe vydrţacia doba na nadobudnutie
práva začala plynúť dňom, kedy ţalobkyne opustili spoločnú domácnosť, a nie vtedy, ako to
tvrdil ţalovaný, a aké skutočnosti ho viedli k záveru, ţe vydrţacia doba sa nedovŕšila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalovaného.
Pokiaľ ţalovaný spochybňuje záver súdu o tom, ţe tu nebola dohoda účastníkov
o uţívaní sporných nehnuteľností, v skutočnosti spochybňuje správnosť toho, ako súdy
vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu uvádza, ţe v prípade nesprávnosti
hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom
nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba
ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Podľa dovolacieho súdu nebol vadný ani postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to,
ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotoţnil a v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Ţalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci významné skutočnosti,
s ktorými by sa uţ nevyporiadal súd prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
súdu prvého stupňa odvolací súd navyše poukázal na to, ţe z výsledkov vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe medzi účastníkmi „nikdy a ţiadnou formou“ nedošlo
k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu uţívania a prenechaní nehnuteľností do uţívania,
resp. o výške odplaty za ich uţívanie a ţe bolo preukázané, ţe ţalovaný uţíva nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu a proti vôli ţalobkýň. Povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe k vydrţaniu
medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo dôjsť a ţe ţalobkyne naostatok svojimi úkonmi
prerušili plynutie vydrţacej doby. Poukázal na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, ţe
ţalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov ţalobkyne bil a dodal, ţe i spôsob odchodu
ţalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa ţalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim, ako
k dcéram, vlastne mal. Práve s prihliadnutím na ostatne uvedené závery súdu, negatívne
hodnotiace konanie ţalovaného, nie je moţné súhlasiť s námietkou ţalovaného, ţe odvolací
súd sa nijak nevyporiadal s tým, či výkon práva ţalobkyňami nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd práve takýmto hodnotením konania
ţalovaného vyjadril (argumentum e contrario) záver, ţe výkon práv ţalobkyňami nie je
v rozpore s dobrými mravmi.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
Dovolací súd nepriznal náhradu trov konania ţalobkyniam, nakoľko ich trovy
vzhľadom na neprípustnosť dovolania v danej veci nepovaţoval za trovy potrebné na účelné
bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. novembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová