Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
03f/365421.ea0e81.pdf
PDF · 133.58 KB
No categories available
2Obo/22/2010
Najvyšší súd 2 Obo 22/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. P. S. s. r. o., K., IČO: X.,
proti žalovanému JUDr. P. K. V., správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., s. r. o., Ľ., IČO:
X. právne zast. JUDr. K. K. advokátom, AK K., K. a P., s. r. o., V., o určenie pohľadávky
7 821,14 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29. októbra 2009, č. k. 67 Cbi 52/2000-279, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. októbra 2009, č. k.
67 Cbi 52/2000-279 p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému
priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v sume 1 734,93 Eur.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde dňa 16. 03. 2000 si
žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 235 619,91 Sk ako pohľadávky proti podstate
z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním pracovníkov úpadcu tým, že
v roku 1999 došlo ku kráteniu tržieb žalobcu z jeho pokladne, pričom žalobca si náhradu
škody uplatnil voči žalovanému ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P. s. r. o.,
Podaním zo dňa 12. 06. 2000 žalobca navrhol zmenu petitu žaloby na určovací petit,
že suma 235 615,91 Sk nepatrí do konkurznej podstaty úpadcu a ďalej tiež petit smerujúci
k uloženiu povinnosti žalovanému správcovi konkurznej podstaty vylúčiť sumu
235 615,91 Sk z konkurznej podstaty úpadcu. Zmenu petitu žaloby v navrhnutom znení súd
pripustil uznesením zo dňa 09. 07. 2007, č. k. 67 Cbi 52/00-81. Rozsudkom zo dňa
15. 11. 2007, č. k. 67 Cbi 52/00-95 súd prvého stupňa žalobu zamietol. Na základe odvolania
žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) uznesením zo dňa
10. 12. 2008, č. k. 1Obo 70/2008-131 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že u žalobcu nebolo možné vylúčiť, že mu bolo odňaté
právo konať pred súdom, a to s poukazom na potvrdenie vystavené pracovníkom pošty, že
písomnosti (vrátane predvolania na pojednávanie súdu) omylom neboli žalobcovi doručované.
Na pojednávaní dňa 09. 07. 2009 súd prvého stupňa uznesením pripustil ďalšiu zmenu
petitu žaloby na základe návrhu žalobcu zo dňa 06. 06. 2009 tak, že sa určuje, že pohľadávka
v sume 7 821,14 Eur (235 619,91 Sk) s úrokom z omeškania 17,6% p. a. od 18. 01. 2000
do zaplatenia, uplatnená žalobcom voči žalovanému prihláškou do konkurzného konania č. k.
38K 131/96, vedenom na Krajskom súde v Bratislave, ako aj listom u správcu konkurznej
podstaty, je po práve a je pohľadávkou proti podstate.
Súd prvého stupňa opätovne vykonal vo veci dokazovanie, a to výsluchom žalobcu
a žalovaného, listinnými dôkazmi, vrátane listín z konkurzného spisu sp. zn. 38K 131/96
a svedeckými výpoveďami konateľa úpadcu M. P. a bývalej pracovníčky úpadcu N. R.
Od vypočutia ďalších svedkov navrhnutých žalobcom súd upustil, pretože ani samotné
tvrdenie a skutkové okolnosti uvádzané žalobcom nedeklarovali vznik pohľadávky proti
podstate.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca konkurznej podstaty
je oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku a robiť za úpadcu právne
úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Za porušenie svojich povinností nesie ako
fyzická osoba osobnú zodpovednosť, ktorá sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Je
potrebné však rozlišovať medzi nárokmi smerujúcimi voči konkurznej podstate úpadcu
samotného a voči správcovi konkurznej podstaty ako osoby fyzickej. Nárok smerujúci voči
osobe správcu z titulu jeho zodpovednosti za porušenie povinností pri výkone funkcie správcu
nie je pohľadávkou proti podstate.
V prejednávanej veci si žalobca škodu, ktorá mala vzniknúť porušením povinností
správcu, uplatňoval ako pohľadávku voči konkurznej podstate, ktorej uspokojenie je
v konkurze prednostné z majetku úpadcu zahrnutého do konkurznej podstaty s tým, že škoda
mala vzniknúť spoločnosti V. P. S., s. r. o., konaním pracovníkov úpadcu. Išlo teda
o uplatnenie si zodpovednosti za porušenie povinností správcu konkurznej podstaty, ale
zároveň aj tak, ako by za škodu zodpovedal úpadca.
Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že zodpovednosť
správcu konkurznej podstaty za škodu nemôže byť daná aj preto, že žalobcom deklarované
aktívne konanie pracovníkov úpadcu malo spočívať v odcudzení tržieb spoločnosti V. P. S.
s. r. o., ktoré konanie nemohlo byť konaním lege artis - podľa zákona. V konkurze treba
od správania správcu konkurznej podstaty odlíšiť správanie samotného úpadcu. Podľa
tvrdenia žalobcu, s odkazom na zoznam platieb vyhotovený dňa 17. 01. 2000, deklarovanými
úhradami, ktoré mali byť vykonané pracovníkmi úpadcu dňa 10. 01. 2000 v sume 3 333,51
Sk, dňa 14. 01. 2000 v sume 26 333,81 Sk a dňa 17. 01. 2000 v sume 203 592,-- Sk malo
dôjsť k úhradám záväzkov úpadcu voči tretím subjektom, pričom za aktívne správanie
pracovníkov úpadcu mal byť braný na zodpovednosť správca konkurznej podstaty a jeho
zodpovednosť mala spočívať v zanedbaní povinností správcu konkurznej podstaty v zmysle
ust. § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) Podľa názoru súdu postup pracovníkov úpadcu v rozpore
so zákonom č. 328/1991 Zb., t.j. úhrady vykonávané pracovníkmi úpadcu bez vedomia
správcu konkurznej podstaty nemožno považovať za ich konanie vykonávané pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, ale za exces, mimo rámca povinností
vyplývajúcich pre nich z pracovného pomeru a zo zákona, a túto zodpovednosť spočívajúcu
v uvedomelom aktívnom správaní pracovníkov úpadcu nie je možné prenášať na správcu.
Ďalej súd prvého stupňa poukázal na ust. § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č.328/1991 Zb.
z ktorého vyplýva, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv
a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu
konkurznej podstaty a právne úkony úpadcu, týkajúce sa tohto majetku, sú voči konkurzným
veriteľom zo zákona neúčinné. V posudzovanom prípade išlo jednoznačne o obídenie postupu
stanoveného zákonom, resp. konanie v rozpore s ním pracovníkmi úpadcu, ktoré nemožno
pripísať na zodpovednosť správcu konkurznej podstaty, resp. zodpovednosť za aktívne
správanie pracovníkov úpadcu cez ustanovenie § 82 Zákonníka práce preniesť a pripísať
z titulu nečinnosti - nedostatku riadenia a povinnej kontroly, na správcu konkurznej podstaty.
Podľa názoru súdu, pokiaľ by zodpovednosť za škodu mala spočívať v porušení povinností
správcom vyplývajúcich z ust. § 82 Zákonníka práce, tak ani zodpovednosť vedúceho
pracovníka zamestnávateľa nie je daná vtedy, ak pracovníci neplnia pracovné úlohy
vyplývajúce im z pracovného zaradenia, resp. pokiaľ ide o prekročenie tohto rámca excesom,
resp. delikventným správaním pracovníkov úpadcu. Správca konkurznej podstaty nie je
vedúcim pracovníkom úpadcu, svoje práva a povinnosti vykonáva na základe iného právneho
predpisu, než je Zákonník práce a voči úpadcovi nie je v pozícii pracovníka, resp. vedúceho
pracovníka.
Pretože v konaní nebolo preukázané splnenie základných predpokladov zodpovednosti
za škodu u žalovaného ako správcu konkurznej podstaty, a to porušenie povinností správcu,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vznikom škody, a ani vznik
pohľadávky žalobcu proti konkurznej podstate úpadcu a jej oprávnené uplatnenie voči
žalovanému správcovi, súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože súd
prvého stupňa rozhodol nezákonne a predčasne na podklade nesprávneho a nedostatočne
zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil.
Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v rozsahu pokynov
uložených mu Najvyšším súdom, flagrantne porušil jeho právo na prístup k súdu
a spravodlivé konanie a opakovane odmietol poskytnúť žalobcovi ochranu v rozsahu
nevyhnutnom na náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností.
Nevykonal dokazovanie vypočutím svedkyne E. B.‚ ktorej výpoveď, ako hlavnej ekonómky
úpadcu, mohla byť podkladom pre náležité a zmysluplné rozhodnutie vo veci samej.
Poukázal na to, že z výpovede p. R., ako aj z výpovede p. P. vyplýva, že žalovaný
JUDr. P. K. pri výkone funkcie správcu konkurznej podstaty hrubo porušil a zanedbal
povinnosti dané ustanovením § 8 ods. 1 ZKV‚ v dôsledku čoho konaním jeho zamestnancov
došlo k obohateniu konkurznej podstaty na škodu majetku spoločnosti V. P. S. s. r. o.,
o žalovanú sumu. To všetko sa udialo v období po vyhlásení konkurzu‚ s čím sa súd prvého
stupňa vedome nevyrovnal, ako sa nevyrovnal ani s ustanovením § 415 Občianskeho
zákonníka‚ ktoré žalovaný správca nesporne porušil. Mal za to, že ak by mal možnosť klásť
svedkyniam E. B. a N. R. konkrétne otázky‚ tak by mohlo dôjsť k preukázaniu rozhodujúcich
skutočností pre náležité a zákonné rozhodnutie súdu vo veci v súlade s pokynmi Najvyššieho
súdu.
Za nesprávny považoval právny názor súdu na strane 5 odôvodnenia rozsudku v časti,
týkajúcej sa posudzovania zodpovednosti správcu za škodu. Súd si postavenie správcu
vysvetlil „vadne v duchu ustanovení tzv. 2 a 3. veľkej novely Zákonníka práce - § 82 ZP‚
ktoré však v inkriminovanom roku 2000 neboli platné (Zákonník práce takéto ustanovenie
neobsahoval) a ani účinné“, pričom je nesporným‚ že za náhradu škody zodpovedá správca
ako fyzická osoba z dôvodu zanedbania povinností dobrého hospodára pri výkone funkcie
správcu (s odkazom aj na publikované judikáty R 88/2003, R 24/2006).
Za najzávažnejšie pochybenie však považuje skutočnosť, že súd prvého stupňa
flagrantne negoval článok 7 ods. 5 Ústavy SR. Súd mal vedomosť o tom, že žalobca
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2009 zo zdravotných dôvodov (silná
cukrovka), avšak napriek tomu konaním odporujúcim zákonu a ústave SR odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom‚ pričom mu nebolo zo strany súdu v žiadnej forme oznámené, že
súd ukončil dokazovanie vo veci samej. Nie je mu zrejmé, čo súd viedlo k tomu, aby nebola
vypočutá svedkyňa E. B. (od roku 2000 opakovane navrhnutá žalobcom), a súd tak konal
opätovne v rozpore s ustanovením § 120 ods. 1 O. s. p. Žalobcovi nebolo súdom
v primeranej lehote vopred ani oznámené, že súd verejne vynesie rozsudok vo veci samej dňa
29. 10. 2009 a že žalobca, resp. jeho zástupca sa môže vyhlásenia tohto rozsudku osobne
zúčastniť. Súd opätovne porušil ústavné práva žalobcu, jeho právo na spravodlivé súdne
konanie v primeranom čase, čím na škodu majetkových práv žalobcu vniesol ďalšie
neodôvodnené prieťahy do konania a tým vyvolal pocit neistoty. Vo svojich dôsledkoch
neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle článku 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a konal v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd. Za najzávažnejšie však žalobca považuje vedomé konanie
súdu prvého stupňa v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Zároveň namietal výšku trov konania, ktoré súd priznal žalovanému
predčasne bez náležitého zdôvodnenia v sume 1 734,93 Eur.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
11. 09. 1997, č. k. 38 K 131/96 - 111 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka P.,
s. r. o., Ľ.. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 10. 1999, č. k. 131/96-324,
právoplatným dňa 26. 10. 1999, súd zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty Ing. V. L., O.
a do tejto funkcie ustanovil Mgr. P. K., komerčného právnika, V. (žalovaného).
Žalobca sa žalobou v znení jej poslednej zmeny domáha určenia, že pohľadávka
7 821,14 Eur (235 619,91 Sk) s úrokom z omeškania 17,6% p. a. je oprávnená ako
pohľadávka proti podstate. Pohľadávka mala vzniknúť žalobcovi konaním pracovníkov
úpadcu p. R. a p. M. P. v decembri 1999 (po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu)
krátením tržieb z pokladne žalobcu bez jeho vedomia a súhlasu, pričom finančná hotovosť
mala byť v januári 2000 použitá na úhradu záväzkov úpadcu. Za konanie pracovníkov úpadcu
je podľa žalobcu zodpovedný žalovaný správca, ktorý zanedbal povinnosti správcu
konkurznej podstaty.
Pohľadávky proti podstate sú definované v ust. § 31 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.
v znení účinnom ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
P., s. r. o., tak, že pohľadávky proti podstate vzniknuté po vyhlásení konkurzu sú nároky
na náhradu nákladov spojených s udržiavaním a správou podstaty, vrátane nároku správcu
na úhradu odmien a výdavkov, dane a poplatky, ak došlo k ich splatnosti po vyhlásení
konkurzu a ďalej nároky veriteľov zo zmlúv uzavretých so správcom, ako aj nároky
na vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č.
328/1991 Zb. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. pohľadávky proti podstate, rovnako
ako nároky na vylúčenie z podstaty (§ 19 ods. 2), nároky na oddelené uspokojenie (§ 28)
a pracovné nároky (§ 31 ods. 3) možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného
konania. Iné nároky možno uspokojiť len podľa právoplatného rozvrhového uznesenia.
Odvolací súd poukazuje na to, že nárok smerujúci voči osobe správcu konkurznej
podstaty z titulu jeho zodpovednosti za porušenie povinností pri výkone funkcie správcu (ust.
§ 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.) nie je pohľadávkou proti podstate. Súd prvého stupňa
správne poukázal aj na skutočnosť, že v konkurze treba rozlišovať konanie (správanie)
správcu konkurznej podstaty od konania (správania) samotného úpadcu. Ak v posudzovanom
prípade mala byť škoda na úkor žalobcu spôsobená úhradami vykonanými pracovníkmi
úpadcu (M. P. bol v rozhodnom období aj konateľom úpadcu) bez vedomia správcu
konkurznej podstaty, nemožno následky ich konania považovať za porušenie povinností
správcu ako fyzickej osoby pri výkone jeho funkcie správcu konkurznej podstaty podľa ust.
§ 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. a ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tento právny
záver umocňuje skutočnosť, že konanie zamestnancov úpadcu nebolo vykonávané pri plnení
ich pracovných povinností alebo v priamej súvislosti s nimi, ale excesom, mimo rámca
povinností, vyplývajúcich pre nich z pracovného pomeru a zo zákona. Správca konkurznej
podstaty nie je voči zamestnancom úpadcu v postavení vedúceho pracovníka a jeho
zodpovednosť nie je možné posudzovať podľa Zákonníka práce tak, ako to konštatoval aj súd
prvého stupňa. Správca konkurznej podstaty je samostatný procesný subjekt, ktorý pri výkone
svojej funkcie koná samostatne, postupujúc s odbornou starostlivosťou a plniac povinnosti,
ktoré mu ukladá zákon č. 328/1991 Zb., príp. iné všeobecne záväzné právne predpisy alebo
ktoré mu uloží súd (ust. § 12 ods.1 zákona č. 328/1991 Zb.). Odvolací súd nemohol
prihliadnuť k rozhodnutiam R 88/2003 a R 24/2006, na ktoré poukázal v odvolaní žalobca,
pretože tieto sa po skutkovej a právnej stránke nevzťahujú na prejednávanú vec, keďže sa
týkajú priamo zodpovednostného vzťahu správcu konkurznej podstaty, ktorý vznikol
pri plnení funkcií správcu konkurznej podstaty vyplývajúcich priamo zo zákona alebo
súdneho rozhodnutia.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k názoru, že neobstojí ani námietka žalobcu,
že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal ním navrhnutý dôkaz
vypočutím svedkyne E. B. Pokiaľ totiž súd prvého stupňa dospel k záveru, že ani samotné
tvrdenia a skutkové okolnosti uvádzané žalobcom nepreukázali vznik pohľadávky proti
podstate, bolo by nadbytočné vykonať vypočutie ďalšieho svedka, resp. svedkov
navrhovaných žalobcom. Nevypočutím svedkyne E. B. nevznikol taký nedostatok
v skutkových zisteniach, ktorý by bolo potrebné odstrániť, resp. doplniť iným spôsobom.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa odňatia možnosti žalobcovi konať pred súdom,
z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa v predmetnej veci nariadil
pojednávanie na deň 29. 10. 2009 o 12:30 hod., pričom žalobca faxovým a elektronickým
podaním (mailom) doručeným súdu dňa 29. 10. 2009 požiadal súd o odročenie pojednávania
s poukazom na zhoršenie jeho zdravotného stavu (cukrovka), avšak žalobca ním uvedený
dôvod na odročenie súdneho pojednávania ničím neosvedčil, resp. nepreukázal napr.
predložením lekárskeho potvrdenia o ošetrení, o uznaní práceneschopnosti a pod. a žalobcom
uvedený dôvod na odročenie pojednávania tak zostal iba v pozícii jeho tvrdenia. Súd prvého
stupňa podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto vec prejednal a meritórne rozhodol
v neprítomnosti žalobcu na pojednávaní dňa 29. 10. 2009. Žalobca o termíne pojednávania
dňa 29. 10. 2009 vedel s dostatočným predstihom, pretože na tento termín bolo odročené
pojednávanie dňa 01. 10. 2009, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, teda v prejednávanej
veci bola zachovaná zákonná lehota na prípravu pojednávania v dĺžke najmenej päť dní pred
dňom, kedy sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O. s. p.), pričom tak žalobca, ako aj
žalovaný sa predtým k veci či už ústne na pojednávaniach, alebo písomne niekoľkokrát
vyjadrili. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci
postupom súdu prvého stupňa nedošlo u žalobcu k odňatiu možnosti konať pred súdom, ani
k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR, článkov 4,11 a 36 Listiny základných práv a slobôd
a ani k porušeniu článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
porušenie ktorých žalobca namietal v odvolaní.
Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvého stupňa z dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné
bremeno, v konaní nepreukázal voči žalovanému správcovi konkurznej podstaty zavinené
porušenie povinnosti správcu, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi týmto porušením
a vznikom škody (ust. § 420 ods. 1 Obč. zákonníka) a nepreukázal ani existenciu žalovanej
pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti konkurznej podstate úpadcu.
S poukazom na to, že súd prvého stupňa dostatočne a správne zistil skutkový a právny
stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, keď žalobu zamietol, odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd preskúmal aj žalobcom napadnutý výrok o trovách konania, o ktorých
súd prvého stupňa správne rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaný mal v konaní
úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia za 4 úkony právnych služieb po 7 150,-- Sk (prevzatie veci a príprava zastúpenia,
účasť na pojednávaní súdu v dňoch 04. 06. 2007 a 15. 11. 2007 a písomné vyjadrenie vo veci
samej zo dňa 15. 11. 2007), režijný paušál 1 x 136,-- Sk a 3x po 178,-- Sk a 19% DPH, t.j.
spolu 34 831,-- Sk (1156,18 Eur) a ďalej za 2 úkony právnej služby po 237,34 Eur (písomné
vyjadrenie vo veci samej zo dňa 23. 09. 2009 a účasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2009)
a režijný paušál 2x po 6,95 Eur a 19% DPH, t.j. spolu 581,41 Eur a celkom trovy konania
v sume 1 734,58 Eur podľa ust. § 10ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Súd prvého stupňa v rozhodnutí priznal žalovanému náhradu trov konania v nižšej
sume 1 734,93 Eur. Odvolanie proti výroku o trovách konania podal len žalobca, z dôvodu
ktorého odvolací súd nemohol prihliadnuť na skutočnosť, že náhrada trov konania bola
priznaná žalovanému v nižšej výške, keďže žalovaný sa voči rozhodnutiu o trovách konania
neodvolal, pričom zároveň odvolací súd rozhodnutie o trovách konania nemohol zmeniť
v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal (žalobca), pretože v občianskom súdnom
konaní platí zásada zákazu reformacie in peius (zákaz zhoršenia procesného postavenia
odvolateľa na prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal). S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v žalobcom napadnutom výroku o trovách
konania podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Úspešným účastníkom v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému podľa ust. § 224
ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo proti žalobcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová