Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/22/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. P. S. s. r. o., K., IČO: X.,

proti žalovanému JUDr. P. K. V., správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., s. r. o., Ľ., IČO:

X. právne zast. JUDr. K. K. advokátom, AK K., K. a P., s. r. o., V., o určenie pohľadávky

7 821,14 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

29. októbra 2009, č. k. -279, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. októbra 2009, č. k.

-279 p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému

priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v sume 1 734,93 Eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde dňa 16. 03. 2000 si

žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 235 619,91 Sk ako pohľadávky proti podstate

z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním pracovníkov úpadcu tým, že

v roku 1999 došlo ku kráteniu tržieb žalobcu z jeho pokladne, pričom žalobca si náhradu

škody uplatnil voči žalovanému ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P. s. r. o.,

Podaním zo dňa 12. 06. 2000 žalobca navrhol zmenu petitu žaloby na určovací petit,

že suma 235 615,91 Sk nepatrí do konkurznej podstaty úpadcu a ďalej tiež petit smerujúci

k uloženiu povinnosti žalovanému správcovi konkurznej podstaty vylúčiť sumu

235 615,91 Sk z konkurznej podstaty úpadcu. Zmenu petitu žaloby v navrhnutom znení súd

pripustil uznesením zo dňa 09. 07. 2007, č. k. -81. Rozsudkom zo dňa

15. 11. 2007, č. k. -95 súd prvého stupňa žalobu zamietol. Na základe odvolania

žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) uznesením zo dňa

10. 12. 2008, č. k. -131 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že u žalobcu nebolo možné vylúčiť, že mu bolo odňaté

právo konať pred súdom, a to s poukazom na potvrdenie vystavené pracovníkom pošty, že

písomnosti (vrátane predvolania na pojednávanie súdu) omylom neboli žalobcovi doručované.

Na pojednávaní dňa 09. 07. 2009 súd prvého stupňa uznesením pripustil ďalšiu zmenu

petitu žaloby na základe návrhu žalobcu zo dňa 06. 06. 2009 tak, že sa určuje, že pohľadávka

v sume 7 821,14 Eur (235 619,91 Sk) s úrokom z omeškania 17,6% p. a. od 18. 01. 2000

do zaplatenia, uplatnená žalobcom voči žalovanému prihláškou do konkurzného konania č. k.

, vedenom na Krajskom súde v Bratislave, ako aj listom u správcu konkurznej

podstaty, je po práve a je pohľadávkou proti podstate.

Súd prvého stupňa opätovne vykonal vo veci dokazovanie, a to výsluchom žalobcu

a žalovaného, listinnými dôkazmi, vrátane listín z konkurzného spisu sp. zn.

a svedeckými výpoveďami konateľa úpadcu M. P. a bývalej pracovníčky úpadcu N. R.

Od vypočutia ďalších svedkov navrhnutých žalobcom súd upustil, pretože ani samotné

tvrdenie a skutkové okolnosti uvádzané žalobcom nedeklarovali vznik pohľadávky proti

podstate.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca konkurznej podstaty

je oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku a robiť za úpadcu právne

úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Za porušenie svojich povinností nesie ako

fyzická osoba osobnú zodpovednosť, ktorá sa riadi ustanoveniami . Je

potrebné však rozlišovať medzi nárokmi smerujúcimi voči konkurznej podstate úpadcu

samotného a voči správcovi konkurznej podstaty ako osoby fyzickej. Nárok smerujúci voči

osobe správcu z titulu jeho zodpovednosti za porušenie povinností pri výkone funkcie správcu

nie je pohľadávkou proti podstate.

V prejednávanej veci si žalobca škodu, ktorá mala vzniknúť porušením povinností

správcu, uplatňoval ako pohľadávku voči konkurznej podstate, ktorej uspokojenie je

v konkurze prednostné z majetku úpadcu zahrnutého do konkurznej podstaty s tým, že škoda

mala vzniknúť spoločnosti V. P. S., s. r. o., konaním pracovníkov úpadcu. Išlo teda

o uplatnenie si zodpovednosti za porušenie povinností správcu konkurznej podstaty, ale

zároveň aj tak, ako by za škodu zodpovedal úpadca.

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že zodpovednosť

správcu konkurznej podstaty za škodu nemôže byť daná aj preto, že žalobcom deklarované

aktívne konanie pracovníkov úpadcu malo spočívať v odcudzení tržieb spoločnosti V. P. S.

s. r. o., ktoré konanie nemohlo byť konaním lege artis - podľa zákona. V konkurze treba

od správania správcu konkurznej podstaty odlíšiť správanie samotného úpadcu. Podľa

tvrdenia žalobcu, s odkazom na zoznam platieb vyhotovený dňa 17. 01. 2000, deklarovanými

úhradami, ktoré mali byť vykonané pracovníkmi úpadcu dňa 10. 01. 2000 v sume 3 333,51

Sk, dňa 14. 01. 2000 v sume 26 333,81 Sk a dňa 17. 01. 2000 v sume 203 592,-- Sk malo

dôjsť k úhradám záväzkov úpadcu voči tretím subjektom, pričom za aktívne správanie

pracovníkov úpadcu mal byť braný na zodpovednosť správca konkurznej podstaty a jeho

zodpovednosť mala spočívať v zanedbaní povinností správcu konkurznej podstaty v zmysle

ust. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) Podľa názoru súdu postup pracovníkov úpadcu v rozpore

so , t.j. úhrady vykonávané pracovníkmi úpadcu bez vedomia

správcu konkurznej podstaty nemožno považovať za ich konanie vykonávané pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, ale za exces, mimo rámca povinností

vyplývajúcich pre nich z pracovného pomeru a zo zákona, a túto zodpovednosť spočívajúcu

v uvedomelom aktívnom správaní pracovníkov úpadcu nie je možné prenášať na správcu.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na ust.

z ktorého vyplýva, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv

a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu

konkurznej podstaty a právne úkony úpadcu, týkajúce sa tohto majetku, sú voči konkurzným

veriteľom zo zákona neúčinné. V posudzovanom prípade išlo jednoznačne o obídenie postupu

stanoveného zákonom, resp. konanie v rozpore s ním pracovníkmi úpadcu, ktoré nemožno

pripísať na zodpovednosť správcu konkurznej podstaty, resp. zodpovednosť za aktívne

správanie pracovníkov úpadcu cez ustanovenie preniesť a pripísať

z titulu nečinnosti - nedostatku riadenia a povinnej kontroly, na správcu konkurznej podstaty.

Podľa názoru súdu, pokiaľ by zodpovednosť za škodu mala spočívať v porušení povinností

správcom vyplývajúcich z ust. , tak ani zodpovednosť vedúceho

pracovníka zamestnávateľa nie je daná vtedy, ak pracovníci neplnia pracovné úlohy

vyplývajúce im z pracovného zaradenia, resp. pokiaľ ide o prekročenie tohto rámca excesom,

resp. delikventným správaním pracovníkov úpadcu. Správca konkurznej podstaty nie je

vedúcim pracovníkom úpadcu, svoje práva a povinnosti vykonáva na základe iného právneho

predpisu, než je a voči úpadcovi nie je v pozícii pracovníka, resp. vedúceho

pracovníka.

Pretože v konaní nebolo preukázané splnenie základných predpokladov zodpovednosti

za škodu u žalovaného ako správcu konkurznej podstaty, a to porušenie povinností správcu,

vznik škody a príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vznikom škody, a ani vznik

pohľadávky žalobcu proti konkurznej podstate úpadcu a jej oprávnené uplatnenie voči

žalovanému správcovi, súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože súd

prvého stupňa rozhodol nezákonne a predčasne na podklade nesprávneho a nedostatočne

zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil.

Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v rozsahu pokynov

uložených mu Najvyšším súdom, flagrantne porušil jeho právo na prístup k súdu

a spravodlivé konanie a opakovane odmietol poskytnúť žalobcovi ochranu v rozsahu

nevyhnutnom na náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností.

Nevykonal dokazovanie vypočutím svedkyne E. B.‚ ktorej výpoveď, ako hlavnej ekonómky

úpadcu, mohla byť podkladom pre náležité a zmysluplné rozhodnutie vo veci samej.

Poukázal na to, že z výpovede p. R., ako aj z výpovede p. P. vyplýva, že žalovaný

JUDr. P. K. pri výkone funkcie správcu konkurznej podstaty hrubo porušil a zanedbal

povinnosti dané ustanovením § 8 ods. 1 ZKV‚ v dôsledku čoho konaním jeho zamestnancov

došlo k obohateniu konkurznej podstaty na škodu majetku spoločnosti V. P. S. s. r. o.,

o žalovanú sumu. To všetko sa udialo v období po vyhlásení konkurzu‚ s čím sa súd prvého

stupňa vedome nevyrovnal, ako sa nevyrovnal ani s ustanovením § 415 Občianskeho

zákonníka‚ ktoré žalovaný správca nesporne porušil. Mal za to, že ak by mal možnosť klásť

svedkyniam E. B. a N. R. konkrétne otázky‚ tak by mohlo dôjsť k preukázaniu rozhodujúcich

skutočností pre náležité a zákonné rozhodnutie súdu vo veci v súlade s pokynmi Najvyššieho

súdu.

Za nesprávny považoval právny názor súdu na strane 5 odôvodnenia rozsudku v časti,

týkajúcej sa posudzovania zodpovednosti správcu za škodu. Súd si postavenie správcu

vysvetlil „vadne v duchu ustanovení tzv. 2 a 3. veľkej novely - ‚

ktoré však v inkriminovanom roku 2000 neboli platné ( takéto ustanovenie

neobsahoval) a ani účinné“, pričom je nesporným‚ že za náhradu škody zodpovedá správca

ako fyzická osoba z dôvodu zanedbania povinností dobrého hospodára pri výkone funkcie

správcu (s odkazom aj na publikované judikáty R 88/2003, R 24/2006).

Za najzávažnejšie pochybenie však považuje skutočnosť, že súd prvého stupňa

flagrantne negoval SR. Súd mal vedomosť o tom, že žalobca

ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2009 zo zdravotných dôvodov (silná

cukrovka), avšak napriek tomu konaním odporujúcim zákonu a ústave SR odňal žalobcovi

možnosť konať pred súdom‚ pričom mu nebolo zo strany súdu v žiadnej forme oznámené, že

súd ukončil dokazovanie vo veci samej. Nie je mu zrejmé, čo súd viedlo k tomu, aby nebola

vypočutá svedkyňa E. B. (od roku 2000 opakovane navrhnutá žalobcom), a súd tak konal

opätovne v rozpore s ustanovením Žalobcovi nebolo súdom

v primeranej lehote vopred ani oznámené, že súd verejne vynesie rozsudok vo veci samej dňa

29. 10. 2009 a že žalobca, resp. jeho zástupca sa môže vyhlásenia tohto rozsudku osobne

zúčastniť. Súd opätovne porušil ústavné práva žalobcu, jeho právo na spravodlivé súdne

konanie v primeranom čase, čím na škodu majetkových práv žalobcu vniesol ďalšie

neodôvodnené prieťahy do konania a tým vyvolal pocit neistoty. Vo svojich dôsledkoch

neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a konal v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 11 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd. Za najzávažnejšie však žalobca považuje vedomé konanie

súdu prvého stupňa v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Zároveň namietal výšku trov konania, ktoré súd priznal žalovanému

predčasne bez náležitého zdôvodnenia v sume 1 734,93 Eur.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa ust. a a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

11. 09. 1997, č. k. - 111 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka P.,

s. r. o., Ľ.. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 10. 1999, č. k. 131/96-324,

právoplatným dňa 26. 10. 1999, súd zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty Ing. V. L., O.

a do tejto funkcie ustanovil Mgr. P. K., komerčného právnika, V. (žalovaného).

Žalobca sa žalobou v znení jej poslednej zmeny domáha určenia, že pohľadávka

7 821,14 Eur (235 619,91 Sk) s úrokom z omeškania 17,6% p. a. je oprávnená ako

pohľadávka proti podstate. Pohľadávka mala vzniknúť žalobcovi konaním pracovníkov

úpadcu p. R. a p. M. P. v decembri 1999 (po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu)

krátením tržieb z pokladne žalobcu bez jeho vedomia a súhlasu, pričom finančná hotovosť

mala byť v januári 2000 použitá na úhradu záväzkov úpadcu. Za konanie pracovníkov úpadcu

je podľa žalobcu zodpovedný žalovaný správca, ktorý zanedbal povinnosti správcu

konkurznej podstaty.

Pohľadávky proti podstate sú definované v ust.

v znení účinnom ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka

P., s. r. o., tak, že pohľadávky proti podstate vzniknuté po vyhlásení konkurzu sú nároky

na náhradu nákladov spojených s udržiavaním a správou podstaty, vrátane nároku správcu

na úhradu odmien a výdavkov, dane a poplatky, ak došlo k ich splatnosti po vyhlásení

konkurzu a ďalej nároky veriteľov zo zmlúv uzavretých so správcom, ako aj nároky

na vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č.

Podľa pohľadávky proti podstate, rovnako

ako nároky na vylúčenie z podstaty (§ 19 ods. 2), nároky na oddelené uspokojenie (§ 28)

a pracovné nároky (§ 31 ods. 3) možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného

konania. Iné nároky možno uspokojiť len podľa právoplatného rozvrhového uznesenia.

Odvolací súd poukazuje na to, že nárok smerujúci voči osobe správcu konkurznej

podstaty z titulu jeho zodpovednosti za porušenie povinností pri výkone funkcie správcu (ust.

) nie je pohľadávkou proti podstate. Súd prvého stupňa

správne poukázal aj na skutočnosť, že v konkurze treba rozlišovať konanie (správanie)

správcu konkurznej podstaty od konania (správania) samotného úpadcu. Ak v posudzovanom

prípade mala byť škoda na úkor žalobcu spôsobená úhradami vykonanými pracovníkmi

úpadcu (M. P. bol v rozhodnom období aj konateľom úpadcu) bez vedomia správcu

konkurznej podstaty, nemožno následky ich konania považovať za porušenie povinností

správcu ako fyzickej osoby pri výkone jeho funkcie správcu konkurznej podstaty podľa ust.

a ust. a nasl. . Tento právny

záver umocňuje skutočnosť, že konanie zamestnancov úpadcu nebolo vykonávané pri plnení

ich pracovných povinností alebo v priamej súvislosti s nimi, ale excesom, mimo rámca

povinností, vyplývajúcich pre nich z pracovného pomeru a zo zákona. Správca konkurznej

podstaty nie je voči zamestnancom úpadcu v postavení vedúceho pracovníka a jeho

zodpovednosť nie je možné posudzovať podľa tak, ako to konštatoval aj súd

prvého stupňa. Správca konkurznej podstaty je samostatný procesný subjekt, ktorý pri výkone

svojej funkcie koná samostatne, postupujúc s odbornou starostlivosťou a plniac povinnosti,

ktoré mu ukladá , príp. iné všeobecne záväzné právne predpisy alebo

ktoré mu uloží súd (ust. ). Odvolací súd nemohol

prihliadnuť k rozhodnutiam R 88/2003 a R 24/2006, na ktoré poukázal v odvolaní žalobca,

pretože tieto sa po skutkovej a právnej stránke nevzťahujú na prejednávanú vec, keďže sa

týkajú priamo zodpovednostného vzťahu správcu konkurznej podstaty, ktorý vznikol

pri plnení funkcií správcu konkurznej podstaty vyplývajúcich priamo zo zákona alebo

súdneho rozhodnutia.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k názoru, že neobstojí ani námietka žalobcu,

že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal ním navrhnutý dôkaz

vypočutím svedkyne E. B. Pokiaľ totiž súd prvého stupňa dospel k záveru, že ani samotné

tvrdenia a skutkové okolnosti uvádzané žalobcom nepreukázali vznik pohľadávky proti

podstate, bolo by nadbytočné vykonať vypočutie ďalšieho svedka, resp. svedkov

navrhovaných žalobcom. Nevypočutím svedkyne E. B. nevznikol taký nedostatok

v skutkových zisteniach, ktorý by bolo potrebné odstrániť, resp. doplniť iným spôsobom.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa odňatia možnosti žalobcovi konať pred súdom,

z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa v predmetnej veci nariadil

pojednávanie na deň 29. 10. 2009 o 12:30 hod., pričom žalobca faxovým a elektronickým

podaním (mailom) doručeným súdu dňa 29. 10. 2009 požiadal súd o odročenie pojednávania

s poukazom na zhoršenie jeho zdravotného stavu (cukrovka), avšak žalobca ním uvedený

dôvod na odročenie súdneho pojednávania ničím neosvedčil, resp. nepreukázal napr.

predložením lekárskeho potvrdenia o ošetrení, o uznaní práceneschopnosti a pod. a žalobcom

uvedený dôvod na odročenie pojednávania tak zostal iba v pozícii jeho tvrdenia. Súd prvého

stupňa podľa ust. preto vec prejednal a meritórne rozhodol

v neprítomnosti žalobcu na pojednávaní dňa 29. 10. 2009. Žalobca o termíne pojednávania

dňa 29. 10. 2009 vedel s dostatočným predstihom, pretože na tento termín bolo odročené

pojednávanie dňa 01. 10. 2009, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, teda v prejednávanej

veci bola zachovaná zákonná lehota na prípravu pojednávania v dĺžke najmenej päť dní pred

dňom, kedy sa má pojednávanie konať ( ), pričom tak žalobca, ako aj

žalovaný sa predtým k veci či už ústne na pojednávaniach, alebo písomne niekoľkokrát

vyjadrili. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci

postupom súdu prvého stupňa nedošlo u žalobcu k odňatiu možnosti konať pred súdom, ani

k porušeniu článku 48 ods. 2 SR, článkov 4,11 a 36 Listiny základných práv a slobôd

a ani k porušeniu článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

porušenie ktorých žalobca namietal v odvolaní.

Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvého stupňa z dostatočne zisteného

skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné

bremeno, v konaní nepreukázal voči žalovanému správcovi konkurznej podstaty zavinené

porušenie povinnosti správcu, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi týmto porušením

a vznikom škody (ust. § 420 ods. 1 Obč. zákonníka) a nepreukázal ani existenciu žalovanej

pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti konkurznej podstate úpadcu.

S poukazom na to, že súd prvého stupňa dostatočne a správne zistil skutkový a právny

stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, keď žalobu zamietol, odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. potvrdil.

Odvolací súd preskúmal aj žalobcom napadnutý výrok o trovách konania, o ktorých

súd prvého stupňa správne rozhodol podľa ust. Žalovaný mal v konaní

úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho

zastúpenia za 4 úkony právnych služieb po 7 150,-- Sk (prevzatie veci a príprava zastúpenia,

účasť na pojednávaní súdu v dňoch 04. 06. 2007 a 15. 11. 2007 a písomné vyjadrenie vo veci

samej zo dňa 15. 11. 2007), režijný paušál 1 x 136,-- Sk a 3x po 178,-- Sk a 19% DPH, t.j.

spolu 34 831,-- Sk (1156,18 Eur) a ďalej za 2 úkony právnej služby po 237,34 Eur (písomné

vyjadrenie vo veci samej zo dňa 23. 09. 2009 a účasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2009)

a režijný paušál 2x po 6,95 Eur a 19% DPH, t.j. spolu 581,41 Eur a celkom trovy konania

v sume 1 734,58 Eur podľa ust. § 10ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.

3 vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb. Súd prvého stupňa v rozhodnutí priznal žalovanému náhradu trov konania v nižšej

sume 1 734,93 Eur. Odvolanie proti výroku o trovách konania podal len žalobca, z dôvodu

ktorého odvolací súd nemohol prihliadnuť na skutočnosť, že náhrada trov konania bola

priznaná žalovanému v nižšej výške, keďže žalovaný sa voči rozhodnutiu o trovách konania

neodvolal, pričom zároveň odvolací súd rozhodnutie o trovách konania nemohol zmeniť

v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal (žalobca), pretože v občianskom súdnom

konaní platí zásada zákazu reformacie in peius (zákaz zhoršenia procesného postavenia

odvolateľa na prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal). S poukazom na vyššie uvedené

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v žalobcom napadnutom výroku o trovách

konania podľa ust. potvrdil.

Úspešným účastníkom v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému podľa ust. § 224

ods. 1 v spojení s ust. vzniklo proti žalobcovi právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy

nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová