Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)d5b/365309.4f48a4.pdf
PDF · 132.82 KB
No categories available
5Sžo/63/2010
Najvyšší súd 5Sžo/63/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej
veci navrhovateliek 1/ A. F., rod. K., nar. X., bytom P., a 2/ V. K., rod. K., nar. X., bytom
M., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu v Martine, so sídlom P. Mudroňa
45, Martin, za účasti 1/ Mesta Martin, Nám. S. H. Vajanského 1, Martin, a 2/ obchodnej
spoločnosti Q. I., s. r. o., so sídlom R., IČO: X. o preskúmanie rozhodnutia odporcu z 20.
januára 2009, č. ObPÚ-2009/00585-BLA, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2009, č. k. 23Sp/19/2009-64, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2009, č. k. 23Sp/19/2009-64
m e n í tak, že rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Martine z 20. januára 2009
č. ObPÚ-2009/00585-BLA z r u š u j e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.
Navrhovateľkám náhradu trov n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline potvrdil rozhodnutie odporcu
z 20. januára 2009 č. ObPÚ-2009/00585-BLA, ktorým bolo podľa § 9 ods. 4 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení nehorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 zb.“ alebo „zákon
o pôde“) rozhodnuté, že navrhovateľky 1/ a 2/ nespĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. k/
zákona č. 229/1991 Zb. a nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v kat. úz. Priekopa, vedené v pozemkovej knihe vo vložke 669, pk. parc. č. X. - roľa, časť
zodpovedajúcej CKN parc. č. X. - ostatná plocha o výmere 2.939 m² v podiele 12/24, a pk.
parc. č. X. - roľa, časť zodpovedajúcej CKN parc. č. X. - ostatná plocha o výmere 3.159m²
o výmere 3.159m² v podiele 12/24, ktoré kúpnymi (kúpnopredajnými zmluvami zo 17.
januára 1980 a z 25. januára 1982 previedli na kupujúceho Československý štát, Okresný
národný výbor Martin, zastúpený Okresným investorským útvarom Martin, za cenu 0,40 Kčs
za 1 m² v zmysle platných právnych predpisov v čase uzavretia zmlúv.
V odôvodnení rozsudku krajský súd ďalej uviedol, že v prípade uplatnenia
si reštitučného nároku v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. musí byť
preukázané kumulatívne splnenie podmienok tiesne a nápadne nevýhodných podmienok
uzavretia kúpnej zmluvy, pričom odporca preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým,
že zo strany navrhovateliek nebola preukázaná existencia nápadne nevýhodných podmienok
predmetných kúpnych zmlúv.
Krajský súd poukázal na obsah kúpnych zmlúv uzavretých 17. januára 1980, z ktorých
mal za preukázané, že predávajúce previedli na Československý štát nehnuteľnosti - pozemky
zapísané v PKV č. 669, kat. úz. P., pk. parc.č. X. o celkovej výmere 12.338m² a pk.
parc. č. X. o celkovej výmere 11.842 m², spolu 24.180 m² v podieloch, ktoré u každej
zodpovedali výmere väčšej ako 3.000 m² (navrhovateľka 1/ podiel 1/3 a navrhovateľka 2/
podiel 1/6), pričom cena bola určená podľa vyhl. č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom
vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti (ďalej len „vyhláška č. 47/1969 Zb.“).
Krajský súd poukázal na § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky, s tým, že podľa
§ 14 ods. 1 za pozemky alebo ich časti v zastavanej časti obce patrí s prihliadnutím na polohu,
prípadne kvalitu pozemku v miestnych podmienkach náhrada za 1 m² pod písm. a/ najviac
10,- Kčs v mestách od 40.000 do 100.000 obyvateľov (čo je prípad obce Priekopa),
a pod písm. b/ za výmeru prevyšujúcu 3.000 m² 0,40 Kčs, a podľa § 15 ods. 1 za ostatné
pozemky než uvedené v § 14 patrí peňažná náhrada vo výške 0,40 Kčs za 1 m². Následne
dospel k záveru, že bolo nepodstatné, či sa predmetné pozemky v čase uzavretia kúpnej
zmluvy nachádzali v intraviláne alebo mimo zastavanej časti obce, čo namietali
navrhovateľky, tvrdiac, že pozemky patrili do intravilánu. Keďže totiž každá z navrhovateliek
prevádzala pozemok o výmere prevyšujúcej 3.000 m², potom kúpna cena stanovená na 0,40
2
Kčs za 1 mbola stanovená v súlade z citovanou vyhláškou. To, že z obsahu správneho spisu
nevyplýva, či bolo v konaní jednoznačne preukázané, či predmetné parcely v čase uzavretia
zmlúv nachádzali v zastavanej časti obce, alebo mimo zastavaného územia obce, je podľa
názoru krajského súdu v tomto prípade pre posúdenie reštitučného nároku nepodstatné,
pretože aj keby sa nachádzali v zastavanej časti obce, cena za pozemky by musela byť učená
2
v zmysle § 14 ods. 1 písm. b/ citovanej vyhláška, t. j. 0,40 Kčs za 1 m.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožnil s právnym názorom odporcu, že zo strany
navrhovateliek neboli preukázané nápadne nevýhodné podmienky pri uzatvorení predmetných
kúpnych zmlúv. Keďže navrhovateľky iné skutkové dôvody, v ktorých by videli nápadne
nevýhodné podmienky predmetných zmlúv, ani v správnom konaní a ani v konaní
o opravnom prostriedku neuviedli, dospel krajský súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
odporcu je vecne správne.
O trovách konania rozhodol podľa § 250l v spojení s § 246c a § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľky. Z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. e/ a f/ OSP ho spolu s rozhodnutím odporcu žiadali zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
Namietali, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyložil ustanovenie
§ 14 ods. 1 písm. a/ a b/ vyhlášky č. 47/1969 Zb. a keď vyhodnotil posúdenie skutočnosti,
či sa pozemky v čase uzavretia zmlúv nachádzali v zastavanej časti obce alebo mimo nej ako
irelevantné. Podľa názoru navrhovateliek je pre posúdenie tejto veci rozhodujúci výklad
ustanovenia § 14 ods. 5 citovanej vyhlášky, podľa ktorého zastavanou časťou obce sa rozumie
územie, ktoré je súvisle zastavané, alebo inak technicky upravené pre potreby obce (sídliska).
Navrhovateľky poukázali ako na všeobecne známu a nespornú skutočnosť, že v čase výkupu
predmetných pozemkov, v rokoch 1979-1980, bolo dané územie (Martin - Košúty II)
už technicky upravené na výstavbu tohto sídliska. Uvedené skutočnosti, podľa názoru
navrhovateliek, jednoznačne dokazujú, že Československý štát v čase výkupu dotknutých
pozemkov porušil vtedy platný cenový predpis, § 14 ods. 1 vyhl. č. 47/1969 Zb..
Následne navrhovateľky namietali, že skutkový stav zistený tak odporcom,
ako aj prvostupňovým súdom neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli
v konaní uplatnené a ktoré by objektívne a presvedčivo preukázali, či vykúpenie predmetných
pozemkov v danom čase bolo, či nebolo uskutočnené za nápadne nevýhodných podmienok.
Uviedli, že na predmetných pozemkoch sa nachádzali trvalé porasty, a to ovocné stromy
(jablone, hrušky a slivky), ktorých cena nebola zahrnutá do celkovej kúpnej ceny pozemkov,
čím bol tiež porušený cenový predpis.
Poukazujúc na § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a § 4a ods. 1 zákona č. 229/1991
Zb. navrhovateľky vytkli, že odporca im v konaní neposkytol pomoc a neusmernil ich tak,
aby mohli riadne uviesť všetky relevantné skutočnosti pre preukázanie svojho nároku. Najmä
tak nepokladali za podstatné uviesť informáciu o existencii ovocných stromov na pozemkoch,
za ktoré štát v čase výkupu nezaplatil nič, čo sa týkalo nielen ich, ale aj susedných pozemkov,
ktoré neboli od parciel č. X. a X. oddelené oplotením a tvorili jeden celok. Táto skutočnosť
bola odporcovi známa. Keďže ich ani odporca a ani krajský súd riadne nepoučili o tom, ktoré
skutočnosti sú dôležité, nastala situácia, že doteraz nebol riadne zistený skutkový stav. Súd
preto bez ich viny nemohli v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom označiť
ďalšie rozhodujúce skutočnosti o uzatváraní predmetných kúpnych zmlúv za nápadne
nevýhodných podmienok.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek uviedol,
že predmetné parcely sa v čase ich prevodu do vlastníctva štátu jednoznačne nachádzali mimo
zastavaného územia obce, čo jednoznačne dokumentujú listiny založené v správnom spise.
Na preukázanie tohto zistenia pripojil stanovisko Správy katastra Martin, podľa ktorej
sa predmetné parcely nachádzali mimo časti, ktorá bol v roku 1981 evidovaná ako intravilán.
K tvrdeniu navrhovateliek o nespoľahlivom zistení skutočností ohľadom nápadne
nevýhodných podmienok poukázal odporca na to, že navrhovateľky pri vykupovaní
nehnuteľnosti, pri uplatnení nároku, pri rokovaniach s povinnou osobou, v konaní
pred správnym orgánom a ani v konaní pred súdom neuviedli, že sa na nehnuteľnostiach
nachádzali trvalé porasty a túto skutočnosť ani nijakým spôsobom nepreukázali. Podľa jeho
názoru sa navrhovateľky týmto spôsobom snažia účelovo preukázať skutočnosť, že vyplatená
kúpna cena bola v rozpore s vtedy platnými predpismi. Navrhovateľky v žiadnom
z predchádzajúcich štádií konania pred správnym orgánom a ani pred súdom nežiadali
vykonanie ďalších dôkazov, ani nepredložili (ani k opravnému prostriedku) žiadny dôkaz,
ktorý by ich tvrdenia preukazoval. Navrhovateľkám bola poskytnutá kúpna cena v súlade
s vtedy platnými cenovými predpismi. Na základe uvedených skutočností navrhol rozsudok
krajského súdu potvrdiť.
Mesto Martin zotrvalo na všetkých svojich písomných vyjadreniach, ktoré boli zaslané
tak odporcovi, ako i krajskému súdu. Má za to, že krajský súd rozhodol správne, v súlade
s platnou legislatívou, pretože podmienky na vydanie nehnuteľnosti neboli splnené.
Predmetné pozemky boli dobrovoľne odpredané oprávnenými osobami, na základe
ich písomného súhlasu, pričom okolnosti, za ktorých boli kúpne zmluvy uzavreté,
nenasvedčujú naplneniu podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb.. Mesto
Martin sa plne stotožnilo s názorom krajského súdu. Žiadalo, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Účastník v 2. rade obchodná spoločnosť Q. I., s. r. o. sa k odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že pre potvrdenie rozhodnutia odporcu
neboli dané zákonné dôvody.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 OSP).
Predmetom konania v danom prípade je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
vydaného v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb., ktorým rozhodol,
že navrhovateľky 1/ a 2/ nespĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb.
a nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam, na ktoré si uplatnili reštitučný nárok
z dôvodu, že v konaní síce jednoznačne preukázali, že kúpne zmluvy, ktorými previedli
predmetné pozemky na štát, boli uzavreté v tiesni, nepreukázali však existenciu nápadne
nevýhodných podmienok. keď bolo preukázané, že kúpna cena bola určená v súlade s vtedy
platnými cenovými predpismi.
Podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy
uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Pre naplnenie citovaného zákonného ustanovenia sa vyžaduje súčasné preukázanie
tiesne a nápadne nevýhodných podmienok. V predmetnej veci ostala spornou otázka
preukázania nápadne nevýhodných podmienok prevodu vlastníctva k pozemkom na štát, ktorú
odporca i krajský súd posudzovali v intenciách súladu kúpnej ceny s cenovými predpismi
platnými v čase uzavretia zmlúv (vyhl. č. 47/1969 Zb.). Zistiac, že kúpna cena pozemkov bola
určená v súlade s týmto predpisom uzavreli, že nebol naplnený zákonný predpoklad - nápadne
nevýhodné podmienky.
Účelom zákona č. 229/1991 Zb. je spolu s ostatnými tzv. reštitučnými zákonmi
zabezpečiť zmiernenie niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákonom
vymedzenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe taxatívne
ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení treba postupovať
veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám. Tzv. reštitučné zákony sú jednou z foriem
realizácie Čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb., ak nedôjde k dohode o vydaní
nehnuteľnosti medzi oprávnenou osobou a povinnou osobou, je orgánom oprávneným
rozhodovať o vlastníctve oprávnenej osoby pozemkový úrad. Tento v konaní o uplatnenom
nároku koná v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. a Správnym poriadkom a pri ich aplikácii
vychádza zo základných zásad správneho konania (§ 3 Správneho poriadku). Správny orgán
je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný
v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí
postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie
ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie
cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.
V ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ako aj ďalších ustanoveniach
tohto zákona (§ 32 a § 46 správneho poriadku) je zakotvená zásada materiálnej pravdy.
Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného
hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom.
Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu
na to, v čí prospech svedčia. Nie je preto viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie
dôkazov (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Požiadavka na presné zistenie stavu veci
znamená, že zistenie musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu
vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť
v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).
Odporca vo svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že navrhovateľky preukázali, že kúpne
zmluvy so štátom uzavreli v stave tiesne, no nepreukázali, že aj za nápadne nevýhodných
podmienok. Tento svoj záver s poukazom na vyhlášku č. 47/1969 Zb. oprel o zistenie,
že kúpna cena 0,40 Kčs za 1 m² bola dojednaná v súlade s § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky,
a preto nemožno konštatovať danosť nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní zmlúv.
„Zákonnosť“ určenia kúpnej ceny nemožno stotožňovať s jej „primeranosťou“. Zatiaľ
čo pojem „zákonnosť“ vyjadruje súlad ustanovenej ceny s platnými cenovými predpismi,
resp. inými zákonnými obmedzeniami výšky ceny, „primeranosť“ vyjadruje istú mieru
ekvivalencie zmluvných plnení. Dôležitým faktorom pri posudzovaní primeranosti ceny
je miera možnosti oboch strán určiť cenu, prípadne následky odmietnutia uzavrieť kúpnu
zmluvu, ak sú podmienky nastolené druhou zmluvnou stranou nevýhodné.
V čase uzavretia kúpnych zmlúv bol štát v prípade kúpy nehnuteľnosti od občana, ale aj
v prípade vyvlastnenia nehnuteľnosti viazaný cenou ustanovenou vo vyhláške č. 47/1969 Zb.
podľa druhu nehnuteľnosti, ako aj podľa spôsobu jej užívania, pričom vyhláška reflektovala
systém nerovného obsahu vlastníckeho práva. V zmysle tejto doktríny bolo socialistické
spoločenské (t.j. aj štátne) vlastníctvo postavené nad vlastníctvo osobné. Osobitne
sa to týkalo pozemkov, ku ktorým malo byť osobné vlastníctvo oslabované až do rozsahu jeho
zániku v prospech štátneho vlastníctva všetkých pozemkov.
K tejto problematike sa vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
z 26. februára 2009 sp. zn. I. ÚS 154/08-32, ktorý okrem iného skonštatoval, že vyššie
uvedený postoj k vlastníctvu nemôže slúžiť ako zábrana pre realizáciu zámeru daného
reštitučnými predpismi a nutne musí nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako
„nápadne nevýhodné podmienky“ pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov.
Uspokojac sa len so zistením súladu kúpnej ceny, ktorá bola navrhovateľkám
za predmetné pozemky zaplatená bez toho, že by sa zaoberal jej primeranosťou (zisťoval
druh a kvalitu pôdy, jej reálnu hodnotu v čase uzavretia zmluvy s ohľadom
na územnoplánovaciu dokumentáciu a pod.), odporca v rozpore so zásadou materiálnej
pravdy nedostatočne zistil skutočnosti, ktoré mohli preukázať existenciu nápadne
nevýhodných podmienok pri prevode predmetných pozemkov na štát. Nemožno preto
považovať za správny jeho záver o tom, že nápadne nevýhodné podmienky v zmysle § 6
ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. oprel o neúplné podklady (§ 3 ods. 4, § 32 ods. 1
a § 46 Správneho poriadku).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno akceptovať ani právny názor krajského súdu
ohľadom nesplnenia zákonných podmienok ustanovenia § 3 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 229/1991 Zb.. Krajský súd si v zásade osvojil právny názor odporcu a neodstránil jeho
pochybenie či už doplnením dokazovania (§ 250i ods. 2 OSP), alebo zrušením jeho
rozhodnutia (§ 250q ods. 2 tretia časť vety OSP).
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je nesporné, že vo veci konajúci a rozhodujúci
správny orgán nevykonal právne relevantné dôkazy v záujme náležitého ozrejmenia
skutkového stavu veci a že ani krajský súd nevykonal žiadne dôkazy, a to ani formou
verifikácie vykonaných dôkazov zo strany správneho orgánu. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací zmenil rozsudok krajského súdu, rozhodnutie správneho zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP
a § 250q ods. 2 OSP).
V ďalšom konaní odporca, súc viazaný právnym názorom súdu (§ 250ja ods. 4 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 250r OSP), vykoná dokazovanie v zhora naznačenom smere
(§ 32 až 34 Správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5
Správneho poriadku) vo veci znova rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj patričným
spôsobom odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho
poriadku). Zároveň sa vyporiada aj s námietkami navrhovateliek uvedenými v opravnom
prostriedku a v odvolaní voči rozsudku krajského súdu týkajúcimi sa hodnoty, respektíve
primeranej kúpnej ceny predmetných pozemkov.
O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
s poukazom na § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 a 250ja OSP, pretože navrhovateľky si náhradu
trov konania neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Jana B a r i c o v á , v . r .
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková