Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e11/361517.466d96.pdf
PDF · 203.34 KB
No categories available
2Cdo/283/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 283/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : MUDr. V. K.,
bývajúci v K., proti žalovanému : V. a.s., so sídlom v K., o určenie neplatnosti
odvolania z funkcie a určenie, že žalobca bol úspešný vo výberovom konaní, vedenej
na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 45 C 104/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 19. februára 2009 sp.zn. 1 Co 209/2007
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. februára 2009 sp.zn.
1 Co 209/2007 v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou doručenou na súd prvého stupňa 4.11.2005 domáhal určenia, že
odvolanie žalobcu z funkcie primára O. oddelenia V. ku dňu 31.5.2005 na základe listiny
žalovaného zo dňa 23.5.2005 je neplatné a pracovný pomer žalobcu vo funkcii primára O.
oddelenia V. trvá, eventuálne určenia, že oznámenie žalovaného žalobcovi listinou
označenou ako Výberové konanie – oznámenie zo dňa 2.8.2005 je neplatné a žalovaný je
povinný uzavrieť so žalobcom pracovný pomer na funkciu primára O. oddelenia V.
Okresný súd Košice II rozsudkom z 16. apríla 2007 č.k. 45 C 104/2005-207 žalobu
v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že
žalobca bol do funkcie primára O. oddelenia vymenovaný iba v súlade s ustanovením § 27
zákona č. 65/1965 Zb., teda Zákonníka práce účinného do 31.3.2002 a po účinnosti nového
Zákonníka práce medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k menovaniu žalobcu do funkcie
primára. Od 1.4.2002 žalobca pracoval v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy
a neprichádzalo u neho do úvahy odvolanie z funkcie, prípadne vzdanie sa funkcie.
Vzhľadom na uvedené, právny úkon zamestnávateľa označený ako odvolanie z funkcie nemá
právne účinky s týmto úkonom spojené, preto nie je potrebné vyslovovať neplatnosť takéhoto
úkonu. Žalobca pracoval v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy vo funkcii
ordinára pre klinickú onkológiu, následne došlo k uzatvoreniu dohôd o zmene obsahu
pracovnej zmluvy z 29.4.2005, kde bol od 1.5.2005 zmenený druh práce na primára a ďalšia
dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 23.5.2005, kde od 1.6.2005 bol zmenený druh
práce na ordinár pre klinickú onkológiu. Už pri podpise prvej dohody o zmene obsahu
pracovnej zmluvy došlo k podpisu takéhoto právneho úkonu za účinnosti príkazu riaditeľa
č. X., v zmysle ktorého na obsadenie vedúcich zamestnancov v priamej riadiacej
pôsobnosti štatutárneho orgánu, t.j. aj na funkciu primára oddelenia bolo potrebné obsadzovať
takúto funkciu na základe výberového konania na štvorročné funkčné obdobie, preto takáto
dohoda by bola absolútne neplatná, nakoľko by bola v rozpore s touto vnútornou normou.
Z uvedených dôvodov žalobu v časti o určenie neplatnosti odvolania z funkcie primára
a určenia, že pracovný pomer vo funkcii primára trvá zamietol.
Ohľadne výberového konania uviedol, že predseda komisie jednoznačne stanovil podmienky
hodnotenia a oboznámil s nimi výberovú komisiu ako aj uchádzača, pričom sa pohyboval
v organizačnej norme v stanovenom rámci. Hoci v konaní došlo k určitým rozporom, keď
predseda výberovej komisie vo svojej výpovedi uviedol, že si presne nepamätá konkrétne
výsledky výberového konania, ktorého sa zúčastnil žalobca, teda jeho presné bodové
hodnotenie, ani presný minimálny počet bodov a maximálny počet bodov stanovený v danom
konkrétnom výberovom konaní, ktorú skutočnosť nevedel žalovaný doložiť žiadnym
listinným dôkazom – interným rozhodnutím o spôsobe bodovania v tom konkrétnom
výberovom konaní, uvedený rozpor nebolo potrebné odstraňovať ďalším dokazovaním. Súd
totiž vychádzal z úvahy, že i v prípade ak by bol žalobca vo výberovom konaní úspešný, teda
dosiahol by nadpolovičný počet bodov, mal zamestnávateľ v zmysle príslušných ustanovení
možnosť rozhodnúť sa, či uzavrie s uchádzačom pracovný pomer na funkciu, na ktorú bolo
konané výberové konanie. Zákon jednoznačne neurčuje povinnosť zamestnávateľa uzavrieť
s uchádzačom, ktorý bol v konaní úspešný pracovný pomer, stanovuje iba záväzok v prípade,
že sa zamestnávateľ rozhodne uzavrieť s niektorým z uchádzačov pracovný pomer,
t.j. povinnosť uzavrieť ho s uchádzačom, ktorý bol na výberovom konaní prvý v poradí
vo vyhodnotení výsledkov. Preto pokiaľ žalovaný využil takúto možnosť a neuzavrel
pracovný pomer s uchádzačom, nie je možné uložil mu povinnosť uzatvoriť s uchádzačom
pracovný pomer. Uvedené skutočnosti ho viedli k zamietnutiu žaloby aj v tejto časti.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 19. februára 2009 č.k.
1 Co 209/2007-278 potvrdil rozsudok v zamietavom výroku ohľadne návrhu na určenie
neplatnosti odvolania z funkcie primára a určenie, že pracovný pomer žalobcu v tejto funkcii
trvá. Vo zvyšnej zamietavej časti zmenil rozsudok tak, že určil, že žalobca splnil kritériá
výberového konania konaného dňa 29.7.2005 pre obsadenie funkcie primára O. oddelenia
V.V.. Nepriznal účastníkom náhradu trov konania. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že
v odvolacom konaní pripustil zmenu žaloby v prípade druhého, teda eventuálneho petitu
v znení „Určuje, že žalobca splnil kritériá výberového konania konaného dňa 29.7.2005
pre obsadenie funkcie primára O. oddelenia V.“. Pri rozhodovaní o primárnom nároku
žalobcu na určenie neplatnosti odvolania z funkcie primára prihliadol na to, že dňa
15.12.2005 došlo k založeniu V. a.s. s tým, že táto spoločnosť je právnym nástupcom štátnej
príspevkovej organizácie V. Zo zmeny právnej formy žalovaného vyplýva aj zmena jeho
organizačnej štruktúry, okrem iného aj v tom, že v novovzniknutej akciovej spoločnosti už
neexistovali funkcie primárov a teda žalobca ani v prípade úspechu so svojím pôvodne
formovaným primárnym určovacím výrokom nemohol po tejto zmene vykonávať reálne
funkciu primára. Za takejto situácie mal odvolací súd za to, že chýba naliehavý právny
záujem na takomto určovacom nároku, keďže ani vyhovením takejto žalobe sa právne
postavenie žalobcu vo vzťahu k tejto funkcii nijako nezvýhodní. Z uvedených dôvodov
považoval zamietavý výrok v tejto časti za vecne správny a preto ho aj potvrdil. Ohľadne
eventuálneho výroku o určenie „že žalobca splnil kritériá výberového konania konaného dňa
29.7.2005 pre obsadenie funkcie primára O. oddelenia“ uviedol, že skutkové závery uzavreté
súdom prvého stupňa v tejto otázke majú základ v ním vykonanom dokazovaní a takto
ustálených skutkových záverov sa odvolací súd nedotýka a nesprávnosť záverov súdu prvého
stupňa ohľadne tohto nároku spočíva na jeho nesprávnom právnom posúdení. Z obsahu
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že žalobca sa prihlásil do
výberového konania na miesto primára O. oddelenia a keďže bol pozvaný na toto
výberové konanie je zrejmé, že vypisovateľ výberového konania mal za to, že tento splnil
podmienky pre účasť v ňom. Z výpovede svedka MUDr. I. A. ako predsedu výberovej
komisie na funkciu primárov u žalovaného zistil, že za úspešného uchádzača sa považoval
ten, kto dosiahol nadpolovičný počet hlasov maximálneho možného počtu. Obsah výpovede
predsedu výberovej komisie je v súlade s vyjadrením samotného žalovaného zo dňa
17.10.2006 (č.l. 169), ktorý taktiež potvrdil, že päť členov výberovej komisie malo
oprávnenie položiť uchádzačovi tri otázky a tieto vyhodnotiť počtom bodov maximálne tri za
každú odpoveď. Za tieto tri otázky mohol každý člen komisie udeliť uchádzačovi maximálne
9 bodov a z uvedeného vyplýva, že od všetkých členov komisie mohol každý uchádzač spolu
získať maximálny počet 45 bodov. Za takejto situácie treba za preukázanú skutočnosť
považovať aj tvrdenie svedka o tom, že úspešným uchádzačom sa stal ten, kto dosiahol
nadpolovičný počet bodov, teda 22,5 bodu. Za takejto situácie je nesporné, že pokiaľ žalobca
na výberovom konaní ako jediný uchádzač získal 29 bodov, teda počet bodov, ktorý presahuje
nadpolovičný počet, treba ho považovať za úspešného vo výberovom konaní. S poukazom
na výsledky dokazovania ako aj na vyjadrenie žalovaného považuje odvolací súd tvrdenie
právneho zástupcu žalovaného na odvolacom pojednávaní o tom, že na úspešnosť uchádzača
bolo potrebné získať minimálne 30 bodov za novú skutočnosť prednesenú až v štádiu
odvolacieho konania a preto s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p., na ktorú už
nemohol v odvolacom konaní prihliadnuť. Za nesprávny právny záver, ktorý mal za následok
aj nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd považuje jeho záver o tom, že
aj v prípade, ak by bol žalobca vo výberovom konaní úspešný mal žalovaný ako jeho
zamestnávateľ možnosť rozhodnúť sa, či s ním uzavrie pracovný pomer na funkciu, na ktorú
bolo výberové konanie vypísané, alebo so žiadnym z uchádzačov pracovný pomer na túto
funkciu neuzavrie. Výsledky výberového konania sú z hľadiska obsadzovania konkrétnej
funkcie pre zamestnávateľa záväzné nielen čo do usporiadania poradia úspešnosti
uchádzačov, ale aj v prípade splnenia podmienok len jedným uchádzačom. Pri opačnom
výklade, ktorý zaujal súd prvého stupňa by samotné výberové konanie ako zákonom upravený
spôsob výberu uchádzačov na konkrétne pracovné miesta stratilo svoj význam. Odvolací súd
má za to, že v dôsledku porušenia povinnosti zamestnávateľa tým, že vo vzťahu
k žalobcovi tento nesprávne vyhodnotil výsledky výberového konania, došlo k jeho
poškodeniu, a preto jeho nárok ako poškodeného s poukazom na vyššie citované ustanovenia
považuje odvolací súd za dôvodný. Určovací výrok rozsudku v znení ako mu odvolací súd
vyhovel je totiž spôsobilý zabezpečiť pre žalobcu určitú formu morálnej satisfakcie.
Proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej, podal dovolanie žalovaný, ktorého prípustnosť odvodzoval
z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z § 237 písm.f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p. t.j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dovolaní uviedol,
že v priebehu konania jednak na okresnom súde, ani na súde odvolacom nenamietal, že by
žalobca nesplnil podmienky účasti vo výberovom konaní. Avšak nad akúkoľvek pochybnosť
listinnými dôkazmi (najmä zápisnica zo zasadnutia výberovej komisie predložená súdu
prvého stupňa ako dôkaz) preukázal, že žalobca nedosiahol stanovený počet bodov a teda
nebol v posudzovanom výberovom konaní úspešný. V tejto súvislosti odvolací súd vyhodnotil
tvrdenia zástupcu dovolateľa o tom, že na úspešnosť uchádzača bolo potrebné získať
minimálne 30 bodov za novú skutočnosť prednesenú až v štádiu odvolacieho konania,
na ktorú už nemohol v odvolacom konaní prihliadnuť. Dovolateľ má za to, že celý čas bol
nesporný fakt, že žalobca získal 29 bodov. Zároveň dovolateľ počas konaní na oboch súdoch
tvrdil, že žalobca nedosiahol počet bodov potrebných na to, aby bol vyhodnotený ako úspešný
uchádzač. Bez ohľadu na to, akým spôsobom dovolateľ argumentoval – či tvrdením, že nebol
dosiahnutý potrebný počet bodov a predložením zápisnice, alebo tvrdením, že potrebný počet
bodov bol 30 a viac, má dovolateľ za to, že záver krajského súdu o tom, že žalobca bol
úspešným uchádzačom vo výberovom konaní je nesprávny. Má teda za to, že vonkoncom
v tejto súvislosti nejde o novú skutočnosť. Záver krajského súdu o nespornosti toho, že
žalobcu treba považovať za úspešného vo výberovom konaní, nie je a nemôže byť založený
na skutkovom stave zistenom krajským súdom. Svedok na pojednávaní okresného súdu
16.4.2007 potvrdil, že (strana 4 zápisnice) súčtom jednotlivých bodov nedosiahol potrebný
počet viac ako „50 % bodov celkového hodnotenia“. Okresný súd v odôvodnení jeho
rozsudku zo 16. apríla 2007 sp.zn. 45 C 104/2005 na str. 14 uviedol, že zistil rozpor
vo výpovedi svedka. Zároveň uzavrel, že uvedený rozpor nebolo potrebné odstraňovať ďalším
dokazovaním. Zástupca dovolateľa aj za účelom odstrániť zistený rozpor navrhol vypočuť
ako svedka ďalšieho člena komisie. Dovolateľ aj tu poukazoval na to, akokoľvek nepriamo,
na počet bodov získaných žalobcom vo výberovom konaní. Nejde teda o novú skutočnosť
neznámu súdu. Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že splnil kritériá
výberového konania. Krajský súd na str. 8 napadnutého rozhodnutia uvádza, že naliehavý
právny záujem vyplýva priamo zo zákonného ustanovenia. Dovolateľ sa domnieva, že
odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil existenciu či neexistenciu naliehavého právneho
záujmu v posudzovanej veci. Súčasťou minimálnych procesných záruk v občianskom súdnom
konaní je aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť spravodlivého konania.
Dovolateľ sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia rezignovalo na toto
pravidlo – záruku. Obsahom práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka, aby sa jeho vec, ak
to zákon pripúšťa prejednala v dvojinštančnom konaní. Nedodržanie zásady dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania predstavuje porušenie ustanoveného postupu, ktorým sa každý
môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd. Dovolateľ sa domnieva, že pripustením zmeny žaloby v časti
na určenie neplatnosti odvolania na určenie splnenia kritéria výberového konania je natoľko
zásadnou zmenou, že jej pripustením bola porušená zásada dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania. Dovolateľ z pozície žalovaného nemal pri takejto zásadnej zmene možnosť
podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu. Navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie, resp. zmenil napadnuté rozhodnutie a zamietol žalobu vo výroku, ktorým došlo
k určeniu, že žalobca splnil kritériá výberového konania konaného dňa 29.7.2005 pre
obsadenie funkcie primára O. oddelenia V.
Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie žalovaného je podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dokazovania predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219) ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Podľa § 213 ods. 3 O.s.p. ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa,
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (vrátane dokazovania výsluchom svedka
MUDr. I. A., vyjadrením žalovaného na č.l. 169, výsluch svedkov Ing. B. S., JUDr. R. G.,
MUDr. P. J. a prof. MUDr. J. K., CSc. – členov výberovej komisie) a zadovážiť si tak
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup
je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby
odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o opodstatnenosti
žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa
(okresný súd výpoveď svedka A. hodnotí ako rozporuplnú a nevierohodnú, keď tento tvrdil,
že existuje interný protokol, kde bol stanovený minimálny počet bodov, aby kandidát uspel –
dôkaz nebol vykonaný a tvrdí, že bola potrebná nadpolovičná väčšina, mal získať 29 bodov
zo 45, avšak nebol úspešný vo výberovom konaní a krajský súd bez toho, aby
zopakoval dokazovanie výsluchom svedka A. a dopočul ostatných členov výberovej komisie,
prehodnotil výpoveď svedka so záverom, že žalobca získal nadpolovičnú väčšinu bodov a bol
úspešný, pričom nevedno z čoho vychádzal pri určení úspešnosti uchádzača, z akých kritérií)
resp. aby vychádzal z dôkazu (vyjadrenie žalovaného na č.l. 169 – okresný súd ho bral
za nepreukázaný), ktorý nebol v konaní vôbec ako dôkaz vykonaný.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 27. novembra 2008,
11. decembra 2008 a 19. februára 2009, na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž
vyplýva, že odvolací súd na týchto pojednávaniach žiadne dokazovanie nevykonal.
Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a nevykonal ani výsluch svedka A.
a dôkaz vyjadrením žalovaného na č.l. 169, z ktorých záverov pri svojom rozhodovaní
vychádzal.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasl. O.s.p.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). K takejto vade bol
dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil v jeho
zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová