Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/74/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci

ţalobcu I. S., bývajúceho v B., proti ţalovanej B. Ch., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M.

V., advokátom v B., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 13. novembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovanej z a m i e t a.

Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Ţalobca sa domáhal, by súd určil, ţe voči nemu je právne neúčinná darovacia zmluva

z 28. augusta 2001 uzavretá medzi rodičmi ţalovanej a ţalovanou, predmetom ktorej je

prevod vlastníctva bytu č. X na X. podlaţí bytového domu na T. ulici č. X v Bratislave,

podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a podielu na pozemkoch.

Okresný súd Bratislava IV (súd prvého stupňa) rozsudkom z 3. mája 2006 č. k.

– 114 zamietol ţalobu o určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu a ţalovanej

2

náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe „ţalovaná bola v čase, kedy

nadobudla darovaním vlastníctvo bytu maloletá, mala 16 rokov a o darovaní sa dozvedela aţ

dodatočne, právny úkon spočívajúci v podpísaní darovacej zmluvy v jej mene vykonal dá sa

povedať nezainteresovaný súdom ustanovený opatrovník, právny úkon opatrovníka bol

následne schválený súdom, nakoľko bol v záujme maloletého dieťaťa, taktieţ je zrejmé, ţe sa

jednalo o obdobie, kedy uţ prebiehalo rozvodové konanie rodičov ţalovanej, kedy sa

predpokladá, ţe riešili aj majetkové záleţitosti ako aj záujem dieťaťa v budúcnosti na čas po

ich rozvode“. Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností mal za preukázané, ţe ţalovaná

uniesla dôkazné bremeno a preukázala, ţe úmysel dlţníkov ukrátiť veriteľa nepoznala a ani

pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, preto ţalobu zamietol. Výrok o náhrade trov

konania odôvodnil tým, ţe ţalovanej, ktorá bola v konaní úspešná ( ), v

konaní trovy nevznikli.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z

13. novembra 2008 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe určil, ţe

voči ţalobcovi je právne neúčinná darovacia zmluva z 28. augusta 2001 uzavretá medzi

rodičmi ţalovanej – V. Ch., r.č. X, I. Ch., r.č. X a ţalovanou – B.Ch., r.č. X, predmetom

ktorej je prevod vlastníctva bytu č. X na X. podlaţí bytového domu na T. ul. č. X v B, súp. č.

X postaveného na parcele č. X, podielu vo výške 41/1000 na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu, podielu vo výške 41/1000 na pozemkoch označených ako

22

parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,

22

parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,

2 2

parcela č. X mzastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X

222

m, parcela X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,

22

parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,

22

parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č X zastavaná plocha o výmere X m.

Ţalobcovi priznal proti ţalovanej náhradu trov konania vo výške 5 000 Sk. Odvolací súd

uzavrel, ţe súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho názoru, keď ţalobu

zamietol z dôvodu, ţe ţalovaná ako maloletá úmysel rodičov ukrátiť veriteľa nepoznala a ani

pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, nakoľko predmetný právny úkon vykonal

nezainteresovaný súdom ustanovený opatrovník. S poukazom na § 42a ods. 2 Občianskeho

zákonníka vysvetlil, ţe odporovateľný je právny úkon medzi dlţníkom a osobou jemu

blízkou, ktorým bol veriteľ dlţníka ukrátený, kedy ţalovaná ako dlţníkovi blízka osoba sa

mohla ubrániť len v tom prípade, ak by preukázala, ţe úmysel dlţníka skrátiť

3

odporovateľným právnym úkonom veriteľa nemohla i pri náleţitej starostlivosti poznať.

Úspešná obrana spočíva nielen v tvrdení ţalovanej, ţe o úmysle dlţníka skrátiť

odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani vedieť nemohla, ale taktieţ

v tvrdení a preukázaní toho, ţe o úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, pretoţe vyvinula

náleţitú starostlivosť. Na strane ţalovanej bolo dôkazné bremeno, aby preukázala, ţe úmysel

ukrátiť veriteľa ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať, čo sa však nestalo. Pravidlo o

vynaloţení náleţitej starostlivosti platí i v prípade, ak dlţník uzatvorením odporovateľného

právneho úkonu plní svoju morálnu povinnosť. Aj v odvolacom konaní obrana ţalovanej

/odvolací súd ju vypočul/ ostala iba v rovine tvrdenia, ţe v čase vykonania odporovateľného

úkonu mala 16 rokov, rodičia boli v rozvodovom konaní a de facto si touto darovacou

zmluvou plnili voči nej svoju morálnu povinnosť tým, ţe ju chceli finančne zabezpečiť,

pričom o údajných dlhoch svojich rodičov nevedela. Táto obrana ţalovanej však z hľadiska

zásad odporovateľnosti právneho úkonu neobstojí. Ţalovaná vonkoncom nevyvinula ţiadnu

aktivitu, ktorou by dostatočným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností preukázala, ţe

dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, keď v jej prípade

ako maloletej vykonať náleţitú starostlivosť mali nepochybne osoby konajúce v jej mene a to

kolízny opatrovník a zákonní zástupcovia. Keďţe ţalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné

bremeno, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle zmenil tak, ţe

ţalobe v plnom rozsahu vyhovel. Skutočnosť, ţe predmet obdarovania uţ nie je vo vlastníctve

ţalovanej, povaţoval za právne irelevantnú, pretoţe ak ţalovaná vec pôvodne patriacu

dlţníkovi predala tretej osobe, nie je síce dobre moţné poţadovať uspokojenie pohľadávky

z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlţníkovho majetku, ale veriteľ má voči

tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, právo na náhradu. So zreteľom na výsledok sporu

priznal ţalobcovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho zastúpenia (§ 224

ods. 2, ).

Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá

navrhla dovolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe ţalobu zamietne a prizná jej

trovy odvolacieho i dovolacieho konania. Ako dovolací dôvod uviedla, ţe rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ ide o posúdenie

otázky, či v prípade, ak je účastníkom odporovateľného právneho úkonu maloletý, zostáva

jeho povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť ( )

zachovaná, resp. akým spôsobom si ju má prostredníctvom kolízneho opatrovníka splniť.

V tejto spojitosti namietala správnosť názoru odvolacieho súdu, ţe ako ţalovaná neuniesla

4

dôkazné bremeno ohľadne vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu jej rodičov

(darcov), argumentujúc, ţe osobne ţalobcom napadnutý právny úkon neuskutočnila, nakoľko

tento bol vykonaný v jej mene súdom ustanoveným kolíznym opatrovníkom; ţe v danom čase

ani pri vynaloţení náleţitej starostlivosti vzhľadom na svoj vek, nevedomosť o finančnej

situácii rodičov a o iných okolnostiach existujúcich v čase uskutočnenia právneho úkonu

nemohla objektívne vedieť o dlhu rodičov voči ţalobcovi a tým aj o tvrdenom úmysle

ukrátiť ho uzavretím darovacej zmluvy. Podľa jej názoru predpoklad vedomosti o úmysle

krátiť veriteľa je niţší u maloletej obdarovanej blízkej osoby, resp. jej kolízneho opatrovníka

ako úplne cudzej osoby. Zároveň tvrdila, ţe kolízna opatrovníčka nemohla mať vedomosť o

konaní vedenom ţalobcom /jeho pohľadávke/ proti jej rodičom a nemala dôvod pochybovať

o úmysle rodičov, pre ktorý sa rozhodli darovať predmetnú nehnuteľnosť. Záver odvolacieho

súdu, ţe neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní

úmyslu jej rodičov ukrátiť ţalobcu, je podľa nej nesprávny však najmä preto, ţe napadnutý

právny úkon bol v zmysle ust. a 30 a ust. a 180

vykonaný súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého a následne schválený

súdom. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe sa nevyporiadal s celou jej obranou, najmä s tým, ţe

dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“, ale aj dohoda

rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech výlučne ona

ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca; ţe v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej

kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej

starostlivosti vykonať a ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá označeniu

predmetu prevodu v darovacej zmluve z 28. augusta 2001 ani evidencii v katastri

nehnuteľností.

Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe

dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

5

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( druhá veta ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať

vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ Dovolateľka vadu tejto povahy nenamietala a ani dovolací súd jej

existenciu z obsahu spisu nezistil.

Prípustnosť dovolania ţalovanej, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva preto len z ustanovenia

6

Dovolateľka vytýkala, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (dovolací dôvod podľa ). Ako nesprávne posúdenie

veci namietala záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena ohľadom náleţitej

starostlivosti podľa .

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Podľa veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil,

ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti

dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný alebo ak uţ bol

uspokojený.

Podľa odporovať moţno právnemu úkonu,

ktorý dlţník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento

úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlţníka

ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobami jemu

blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlţník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s

výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náleţitej

starostlivosti nemohla poznať.

Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manţel; iné osoby v pomere

rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú

utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu (§116 Občianskeho

zákonníka). Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v

priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbliţšieho

spoločného predka ( ).

V prípade právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo

7

medzi dlţníkom a blízkymi osobami ( a 117 ), alebo ktoré

dlţník urobil v prospech týchto osôb, zákonodarca v

predpokladá (prezumuje) vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle ukrátiť

veriteľa. Ide tu o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorou sa sleduje uľahčiť právnu pozíciu

veriteľa so zreteľom na to, ţe ide o právny úkon medzi dlţníkom a osobou mu blízkou.

Uvedená domnienka neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa

ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať (zákonná výnimka). Dôkazným bremenom

zákon zaťaţuje druhú stranu odporovateľného úkonu (blízku osobu), keďţe ustanovuje, ţe

táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti

nemohla poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Ţalobcovi stačí tvrdiť, ţe napádaným

úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak ţalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie

ţaloby, musí dokazovať vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na

poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má ţalovaný nielen

povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno.

Z hľadiska naplnenia uvedenej zákonnej úpravy teda zodpovednosť preukázať

vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na získanie poznatku o úmysle

dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, zaťaţuje ako dôkazné bremeno ţalovanú ako blízku osobu.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu,

v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,

vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je

viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2

písm. a/ aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania,

ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

8

Po preskúmaní veci dovolací súd ustálil, ţe ţalovaná v dovolaní podľa jeho obsahu

vlastne namieta ako dovolací dôvod to, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný v konaní

postihnutom tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd túto časť dovolania totiţ neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej

obsahovej stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala. Inou vadou

konania v zmysle je vada konania, ktorá je rovnako ako vady

uvedené v spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske

súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Podľa

obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľka - formálne namietajúc nesprávne právne

posúdenie veci v zmysle 241 ods. 2 písm. c/ - namieta v skutočnosti (na prvom

mieste) vyhodnotenie vykonaného dokazovania odvolacím súdom. Za spôsobilý dovolací

dôvod v zmysle však podľa ustálenej súdnej praxe (porovnaj napr. R

42/1993) nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dokazovania odvolacím

súdom.

Potrebné je poukázať aj na to, ţe výsledok hodnotenia dôkazov odvolacím súdom

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení Nezodpovedal by im vtedy, ak by

súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli ani inak nevyšli najavo v konaní, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ak v hodnotení dôkazov by bol logický rozpor,

alebo ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovení aţ O takýto prípad v prejednávanej veci sa však

nejedná.

Podľa názoru ţalovanej prezentovaného v dovolaní:

- v prípade, ţe obdarovaná blízka osoba je maloletou, vynaloţenie náleţitej

starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s napádaným

/odporovaným/ úkonom ( ) sa nepoţaduje a preto ani

v súdnom konaní o odporovacej ţalobe netreba takúto aktivitu preukazovať („či v prípade,

ak je účastníkom odporovateľného právneho úkonu maloletý, zostáva jeho povinnosť vykonať

náleţitú starostlivosť zachovaná“);

- ak sa pripustí potreba preukázať vynaloţenie náleţitej starostlivosti pri skúmaní

dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s takýmto úkonom, u tejto blízkej osoby

9

vzhľadom na jej vek /ako aj zastúpenie opatrovníkom/, by sa mali uplatniť niţšie poţiadavky

(predpoklady) na preukázanie vynaloţenia náleţitej starostlivosti.

Tento názor nie je správny. Ako uţ bolo v predošlom texte zdôraznené, v prípade

právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlţníkom a

blízkymi osobami ( a 117 ), alebo ktoré dlţník urobil v

prospech týchto osôb, predpokladá sa vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle

ukrátiť veriteľa (platí vyvrátiteľná právna domnienka); aby ţalovaný (blízka osoba) dosiahol

zamietnutie odporovacej ţaloby, musel by preukázať vynaloţenie náležitej starostlivosti,

ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, t.j. pochybnosť

v uvedenom smere (zaloţenú právnou domnienkou) by musel v konaní jednoznačne vyvrátiť

/preukázať takúto aktivitu a ţe - hoci k nej došlo - nepostačovala na poznatky o úmysle

dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/. Aj vtedy, keď u odporovateľného právneho úkonu je blízka

osoba maloletou, zostáva povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť zachovaná (nemení sa

touto okolnosťou spomenutá vyvrátiteľná právna domnienka a tým aj dôkazné bremeno

ţalovanej blízkej osoby). V prípade maloletej blízkej osoby, u ktorej vzhľadom na jej vek

nemoţno poţadovať rozpoznanie úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa, je z hľadiska vynaloţenia

náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa rozhodujúce, či takúto

činnosť uskutočnil opatrovník, ktorý bol ustanovený tejto maloletej osobe pre uzavretie

predmetného právneho úkonu (darovacej zmluvy). Odvolací súd preto správne povinnosť

vynaloţenia náleţitej starostlivosti nevzťahoval na ţalovanú (v tom čase maloletú), ale

poukázal na postavenie jej opatrovníka s tým, ţe ţalovaná v súdnom konaní neuniesla

dôkazné bremeno vzťahujúce sa k vynaloţeniu takejto náleţitej starostlivosti (t. j. hodnotil

činnosť opatrovníka). Dovolací súd povaţuje postup a právny záver odvolacieho súdu za

správny a pripomína, ţe opatrovník koná ako zástupca za dlţníkovi blízku osobu; zo

zastúpenia vyplýva opatrovníkovi povinnosť vynaloţiť uvedenú náleţitú starostlivosť pri

uzatváraní odporovaného právneho úkonu ( ). Neobstojí

preto spochybňovanie záveru odvolacieho súdu o neunesení tohto dôkazného bremena

ţalovanou poukazovaním na samotnú skutočnosť, ţe napadnutý právny úkon bol vykonaný

súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého.

Rovnako neobstojí ani spochybňovanie tohto záveru poukazovaním na skutočnosť, ţe

napadnutý právny úkon bol následne schválený súdom.

10

Podľa , ak je pre platnosť právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca

za maloletého, potrebné schválenie súdu, súd ho schváli, ak je to v záujme maloletého.

V súdnom konaní o schválenie právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca za

maloletého, súd musí prihliadať na záujem maloletého, to ale ešte neznamená, ţe by musel

posudzovať (vyšetrovať), či daný právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej

pohľadávky tretej osoby. Sledovanie záujmu maloletého uvedené posúdenie nezahŕňa;

schválenie súdu podľa , ktoré je potrebné pre platnosť právneho úkonu, samo

osobe nepostačuje pre záver, ţe súdom takto schválený právny úkon neukracuje uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky tretej osoby (veriteľa), resp. ţe sa naplnila podmienka vynaloţenia

náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa podľa § 42a ods. 2

. Dovolací súd iba pre úplnosť pripomína, ţe odporovacou ţalobou

moţno napadnúť len platný právny úkon.

Podľa názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s

obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku

náleţite rozviedol, na základe čoho (akých skutočností) dospel k záveru, ţe ţalovaná

neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu

dlţníka ukrátiť ţalobcu.

Cieľom dôkaznej povinnosti podľa bolo unesenie dôkazného

bremena v rozsahu, v ktorom toto bremeno spočívalo na ţalovanej. Splnenie dôkaznej

povinnosti (povinnosti označiť dôkazy) podľa citovaného ustanovenia nemusí ešte znamenať

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou)

sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z

navrhnutých a vykonaných dôkazov. Ak v konaní zistený skutkový základ neumoţňuje ustáliť

vynaloženie n á l e ž i t e j starostlivosti opatrovníka ţalovanej /ktorá však nepostačovala na

poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/, v takom prípade súd rozhoduje v situácii

dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) sa pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leţí

podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie

skutočností významných z hľadiska hmotného práva), t. j. ţalovanej.

Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je

teda jeho neúspech v spore. Pri vyhodnotení dôkazov, čím treba, pravdaţe, rozumieť aj

11

zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena ţalovanou),

nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia.

Pokiaľ ţalovaná namietala, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s celou jej obranou,

najmä tým, ţe dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“,

ale aj dohoda rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech

výlučne ona ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca;

ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej

kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej

starostlivosti vykonať, tak tieto námietky sú irelevantné.

Tvrdená procesná vada, ktorá by mohla byť povaţovaná za tzv. inú vadu konania

(porovnaj R 111/1998), ak by k nej došlo, nenastala. Napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore

s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďţe odvolací súd v postačujúcom rozsahu

reagoval na konkrétne argumenty ţalovanej. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces

treba povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, podľa dovolacieho súdu však napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vadou

vytýkanou dovolateľkou netrpí, je dostatočne odôvodnený /aj preskúmateľný/, skrátka spĺňa

poţiadavky ustanovenia ( ) kladené na odôvodnenie

rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na

to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k

spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

12

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

13

a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z

23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal

priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a ţe

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákona na odôvodnenie rozsudku ( ). Dovolací súd osobitne upozorňuje,

ţe odvolací súd náleţite odôvodnil /vysvetlil/ dôvod, pre ktorý vyhovel odporovacej ţalobe,

keď relevantným pre jeho rozhodnutie v tomto prípade bolo predovšetkým posúdenie /odlišné

od súdu prvého stupňa/ otázky, či ţalovaná uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno

ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu.

Odvolací súd v zdôvodnení - okrem uţ v predošlej časti textu rozobratého zásadného dôvodu

týkajúceho sa neunesenia dôkazného bremena ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri

skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu - správne poukázal aj na to, ţe pravidlo týkajúce sa

vynaloţenia tejto náleţitej starostlivosti /aktivity/, platí aj vtedy, keď dlţník uzatvorením

odporovateľného právneho úkonu plní svoju morálnu povinnosť, s čím argumentuje ţalovaná.

Na údaje ţalovanej o skutočnostiach, ktoré sa dozvedela v čase, keď dostala predvolanie na

súd, konkrétne ţe rodičia na ňu a jej brata /ktorého mal otec z mimomanţelského vzťahu/

14

„prevádzali nejaké majetky“ (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), nebol dôvod, aby odvolací súd

reagoval v odôvodnení napadnutého rozsudku; údaje takejto povahy totiţ nemali k skúmanej

zásadnej skutočnosti – k otázke preukázania, či došlo k vynaloţeniu uvedenej náleţitej

starostlivosti, ţiadny význam. Rovnako neobstojí ani námietka, ţe v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ţalovaná, resp. jej opatrovník mali na účel

zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti vykonať. V tejto spojitosti

na ţalovanej bola nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkazná povinnosť a nadväzne aj dôkazné

bremeno, ktorú zodpovednosť si však nesplnila; nie je na odvolacom súde, aby v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uvádzal, ako mala ţalovaná konkrétne postupovať /poskytovať

manuál/, aby si túto svoju zodpovednosť splnila /bola procesne úspešná/; tieţ ani aby uvádzal,

aké otázky mohol opatrovník poloţiť a pod.; teda odvolací súd nemal povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutie podľa takýchto predstáv či poţiadaviek ţalovanej.

Ţalovaná napokon namietala, ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá

označeniu predmetu prevodu v darovacej zmluve zo dňa 28. augusta 2001 ani evidencii

v katastri nehnuteľností. Dovolací súd k tomu poznamenáva, ţe prípadná chyba v písaní (tzv.

preklep), predstavuje len zrejmú nesprávnosť, na nápravu ktorej slúţi opravné uznesenie

(, ). Pokiaľ mala ţalovaná na mysli to, ţe medzičasom vlastníctvo k

darovanej nehnuteľnosti previedla (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), treba dať do pozornosti

právo ţalobcu na náhradu v peniazoch (porovnaj napr. R 110/1998).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie ţalovanej ako

nedôvodné podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti

ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s a ).

Dovolací súd však ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal keďţe nepodal

návrh na uloţenie povinnosti náhrady trov dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

15

Za správnosť:

Hrčková Marta