Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d1a/364083.8b7b92.pdf
PDF · 213.32 KB
No categories available
1Cdo/74/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci
ţalobcu I. S., bývajúceho v B., proti ţalovanej B. Ch., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M.
V., advokátom v B., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 23C 13/2003, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. novembra 2008 sp. zn. 3Co 339/06, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej z a m i e t a.
Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Ţalobca sa domáhal, by súd určil, ţe voči nemu je právne neúčinná darovacia zmluva
z 28. augusta 2001 uzavretá medzi rodičmi ţalovanej a ţalovanou, predmetom ktorej je
prevod vlastníctva bytu č. X na X. podlaţí bytového domu na T. ulici č. X v Bratislave,
podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a podielu na pozemkoch.
Okresný súd Bratislava IV (súd prvého stupňa) rozsudkom z 3. mája 2006 č. k.
23C 13/2003 – 114 zamietol ţalobu o určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu a ţalovanej
2
náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe „ţalovaná bola v čase, kedy
nadobudla darovaním vlastníctvo bytu maloletá, mala 16 rokov a o darovaní sa dozvedela aţ
dodatočne, právny úkon spočívajúci v podpísaní darovacej zmluvy v jej mene vykonal dá sa
povedať nezainteresovaný súdom ustanovený opatrovník, právny úkon opatrovníka bol
následne schválený súdom, nakoľko bol v záujme maloletého dieťaťa, taktieţ je zrejmé, ţe sa
jednalo o obdobie, kedy uţ prebiehalo rozvodové konanie rodičov ţalovanej, kedy sa
predpokladá, ţe riešili aj majetkové záleţitosti ako aj záujem dieťaťa v budúcnosti na čas po
ich rozvode“. Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností mal za preukázané, ţe ţalovaná
uniesla dôkazné bremeno a preukázala, ţe úmysel dlţníkov ukrátiť veriteľa nepoznala a ani
pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, preto ţalobu zamietol. Výrok o náhrade trov
konania odôvodnil tým, ţe ţalovanej, ktorá bola v konaní úspešná (§ 142 ods. 1 O.s.p.), v
konaní trovy nevznikli.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
13. novembra 2008 sp. zn. 3Co 339/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe určil, ţe
voči ţalobcovi je právne neúčinná darovacia zmluva z 28. augusta 2001 uzavretá medzi
rodičmi ţalovanej – V. Ch., r.č. X, I. Ch., r.č. X a ţalovanou – B.Ch., r.č. X, predmetom
ktorej je prevod vlastníctva bytu č. X na X. podlaţí bytového domu na T. ul. č. X v B, súp. č.
X postaveného na parcele č. X, podielu vo výške 41/1000 na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu, podielu vo výške 41/1000 na pozemkoch označených ako
22
parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,
22
parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,
2 2
parcela č. X mzastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X
222
m, parcela X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,
22
parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m,
22
parcela č. X zastavaná plocha o výmere X m, parcela č X zastavaná plocha o výmere X m.
Ţalobcovi priznal proti ţalovanej náhradu trov konania vo výške 5 000 Sk. Odvolací súd
uzavrel, ţe súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho názoru, keď ţalobu
zamietol z dôvodu, ţe ţalovaná ako maloletá úmysel rodičov ukrátiť veriteľa nepoznala a ani
pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, nakoľko predmetný právny úkon vykonal
nezainteresovaný súdom ustanovený opatrovník. S poukazom na § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka vysvetlil, ţe odporovateľný je právny úkon medzi dlţníkom a osobou jemu
blízkou, ktorým bol veriteľ dlţníka ukrátený, kedy ţalovaná ako dlţníkovi blízka osoba sa
mohla ubrániť len v tom prípade, ak by preukázala, ţe úmysel dlţníka skrátiť
3
odporovateľným právnym úkonom veriteľa nemohla i pri náleţitej starostlivosti poznať.
Úspešná obrana spočíva nielen v tvrdení ţalovanej, ţe o úmysle dlţníka skrátiť
odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani vedieť nemohla, ale taktieţ
v tvrdení a preukázaní toho, ţe o úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, pretoţe vyvinula
náleţitú starostlivosť. Na strane ţalovanej bolo dôkazné bremeno, aby preukázala, ţe úmysel
ukrátiť veriteľa ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať, čo sa však nestalo. Pravidlo o
vynaloţení náleţitej starostlivosti platí i v prípade, ak dlţník uzatvorením odporovateľného
právneho úkonu plní svoju morálnu povinnosť. Aj v odvolacom konaní obrana ţalovanej
/odvolací súd ju vypočul/ ostala iba v rovine tvrdenia, ţe v čase vykonania odporovateľného
úkonu mala 16 rokov, rodičia boli v rozvodovom konaní a de facto si touto darovacou
zmluvou plnili voči nej svoju morálnu povinnosť tým, ţe ju chceli finančne zabezpečiť,
pričom o údajných dlhoch svojich rodičov nevedela. Táto obrana ţalovanej však z hľadiska
zásad odporovateľnosti právneho úkonu neobstojí. Ţalovaná vonkoncom nevyvinula ţiadnu
aktivitu, ktorou by dostatočným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností preukázala, ţe
dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti poznať nemohla, keď v jej prípade
ako maloletej vykonať náleţitú starostlivosť mali nepochybne osoby konajúce v jej mene a to
kolízny opatrovník a zákonní zástupcovia. Keďţe ţalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné
bremeno, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe
ţalobe v plnom rozsahu vyhovel. Skutočnosť, ţe predmet obdarovania uţ nie je vo vlastníctve
ţalovanej, povaţoval za právne irelevantnú, pretoţe ak ţalovaná vec pôvodne patriacu
dlţníkovi predala tretej osobe, nie je síce dobre moţné poţadovať uspokojenie pohľadávky
z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlţníkovho majetku, ale veriteľ má voči
tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, právo na náhradu. So zreteľom na výsledok sporu
priznal ţalobcovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho zastúpenia (§ 224
ods. 2, § 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá
navrhla dovolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe ţalobu zamietne a prizná jej
trovy odvolacieho i dovolacieho konania. Ako dovolací dôvod uviedla, ţe rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ ide o posúdenie
otázky, či v prípade, ak je účastníkom odporovateľného právneho úkonu maloletý, zostáva
jeho povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť (§42a ods. 2 Občianskeho zákonníka)
zachovaná, resp. akým spôsobom si ju má prostredníctvom kolízneho opatrovníka splniť.
V tejto spojitosti namietala správnosť názoru odvolacieho súdu, ţe ako ţalovaná neuniesla
4
dôkazné bremeno ohľadne vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu jej rodičov
(darcov), argumentujúc, ţe osobne ţalobcom napadnutý právny úkon neuskutočnila, nakoľko
tento bol vykonaný v jej mene súdom ustanoveným kolíznym opatrovníkom; ţe v danom čase
ani pri vynaloţení náleţitej starostlivosti vzhľadom na svoj vek, nevedomosť o finančnej
situácii rodičov a o iných okolnostiach existujúcich v čase uskutočnenia právneho úkonu
nemohla objektívne vedieť o dlhu rodičov voči ţalobcovi a tým aj o tvrdenom úmysle
ukrátiť ho uzavretím darovacej zmluvy. Podľa jej názoru predpoklad vedomosti o úmysle
krátiť veriteľa je niţší u maloletej obdarovanej blízkej osoby, resp. jej kolízneho opatrovníka
ako úplne cudzej osoby. Zároveň tvrdila, ţe kolízna opatrovníčka nemohla mať vedomosť o
konaní vedenom ţalobcom /jeho pohľadávke/ proti jej rodičom a nemala dôvod pochybovať
o úmysle rodičov, pre ktorý sa rozhodli darovať predmetnú nehnuteľnosť. Záver odvolacieho
súdu, ţe neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní
úmyslu jej rodičov ukrátiť ţalobcu, je podľa nej nesprávny však najmä preto, ţe napadnutý
právny úkon bol v zmysle ust. § 28 a 30 Občianskeho zákonníka a ust. § 179 a 180 O.s.p.
vykonaný súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého a následne schválený
súdom. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe sa nevyporiadal s celou jej obranou, najmä s tým, ţe
dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“, ale aj dohoda
rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech výlučne ona
ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca; ţe v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej
kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej
starostlivosti vykonať a ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá označeniu
predmetu prevodu v darovacej zmluve z 28. augusta 2001 ani evidencii v katastri
nehnuteľností.
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
5
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať
vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľka vadu tejto povahy nenamietala a ani dovolací súd jej
existenciu z obsahu spisu nezistil.
Prípustnosť dovolania ţalovanej, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva preto len z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
6
Dovolateľka vytýkala, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ako nesprávne posúdenie
veci namietala záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena ohľadom náleţitej
starostlivosti podľa §42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil,
ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti
dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný alebo ak uţ bol
uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať moţno právnemu úkonu,
ktorý dlţník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento
úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlţníka
ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobami jemu
blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlţník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s
výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náleţitej
starostlivosti nemohla poznať.
Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manţel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu (§116 Občianskeho
zákonníka). Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v
priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbliţšieho
spoločného predka (§117 Občianskeho zákonníka).
V prípade právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo
7
medzi dlţníkom a blízkymi osobami ( § 116 a 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré
dlţník urobil v prospech týchto osôb, zákonodarca v § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá (prezumuje) vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle ukrátiť
veriteľa. Ide tu o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorou sa sleduje uľahčiť právnu pozíciu
veriteľa so zreteľom na to, ţe ide o právny úkon medzi dlţníkom a osobou mu blízkou.
Uvedená domnienka neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa
ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať (zákonná výnimka). Dôkazným bremenom
zákon zaťaţuje druhú stranu odporovateľného úkonu (blízku osobu), keďţe ustanovuje, ţe
táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti
nemohla poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Ţalobcovi stačí tvrdiť, ţe napádaným
úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak ţalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie
ţaloby, musí dokazovať vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na
poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má ţalovaný nielen
povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno.
Z hľadiska naplnenia uvedenej zákonnej úpravy teda zodpovednosť preukázať
vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na získanie poznatku o úmysle
dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, zaťaţuje ako dôkazné bremeno ţalovanú ako blízku osobu.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu,
v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je
viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2
písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania,
ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
8
Po preskúmaní veci dovolací súd ustálil, ţe ţalovaná v dovolaní podľa jeho obsahu
vlastne namieta ako dovolací dôvod to, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný v konaní
postihnutom tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd túto časť dovolania totiţ neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej
obsahovej stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala. Inou vadou
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je vada konania, ktorá je rovnako ako vady
uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske
súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Podľa
obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľka - formálne namietajúc nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - namieta v skutočnosti (na prvom
mieste) vyhodnotenie vykonaného dokazovania odvolacím súdom. Za spôsobilý dovolací
dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. však podľa ustálenej súdnej praxe (porovnaj napr. R
42/1993) nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dokazovania odvolacím
súdom.
Potrebné je poukázať aj na to, ţe výsledok hodnotenia dôkazov odvolacím súdom
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 132 O.s.p. Nezodpovedal by im vtedy, ak by
súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli najavo v konaní, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ak v hodnotení dôkazov by bol logický rozpor,
alebo ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 122 aţ § 135 O.s.p. O takýto prípad v prejednávanej veci sa však
nejedná.
Podľa názoru ţalovanej prezentovaného v dovolaní:
- v prípade, ţe obdarovaná blízka osoba je maloletou, vynaloţenie náleţitej
starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s napádaným
/odporovaným/ úkonom (§42a ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa nepoţaduje a preto ani
v súdnom konaní o odporovacej ţalobe netreba takúto aktivitu preukazovať („či v prípade,
ak je účastníkom odporovateľného právneho úkonu maloletý, zostáva jeho povinnosť vykonať
náleţitú starostlivosť zachovaná“);
- ak sa pripustí potreba preukázať vynaloţenie náleţitej starostlivosti pri skúmaní
dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s takýmto úkonom, u tejto blízkej osoby
9
vzhľadom na jej vek /ako aj zastúpenie opatrovníkom/, by sa mali uplatniť niţšie poţiadavky
(predpoklady) na preukázanie vynaloţenia náleţitej starostlivosti.
Tento názor nie je správny. Ako uţ bolo v predošlom texte zdôraznené, v prípade
právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlţníkom a
blízkymi osobami ( § 116 a 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré dlţník urobil v
prospech týchto osôb, predpokladá sa vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle
ukrátiť veriteľa (platí vyvrátiteľná právna domnienka); aby ţalovaný (blízka osoba) dosiahol
zamietnutie odporovacej ţaloby, musel by preukázať vynaloţenie náležitej starostlivosti,
ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, t.j. pochybnosť
v uvedenom smere (zaloţenú právnou domnienkou) by musel v konaní jednoznačne vyvrátiť
/preukázať takúto aktivitu a ţe - hoci k nej došlo - nepostačovala na poznatky o úmysle
dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/. Aj vtedy, keď u odporovateľného právneho úkonu je blízka
osoba maloletou, zostáva povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť zachovaná (nemení sa
touto okolnosťou spomenutá vyvrátiteľná právna domnienka a tým aj dôkazné bremeno
ţalovanej blízkej osoby). V prípade maloletej blízkej osoby, u ktorej vzhľadom na jej vek
nemoţno poţadovať rozpoznanie úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa, je z hľadiska vynaloţenia
náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa rozhodujúce, či takúto
činnosť uskutočnil opatrovník, ktorý bol ustanovený tejto maloletej osobe pre uzavretie
predmetného právneho úkonu (darovacej zmluvy). Odvolací súd preto správne povinnosť
vynaloţenia náleţitej starostlivosti nevzťahoval na ţalovanú (v tom čase maloletú), ale
poukázal na postavenie jej opatrovníka s tým, ţe ţalovaná v súdnom konaní neuniesla
dôkazné bremeno vzťahujúce sa k vynaloţeniu takejto náleţitej starostlivosti (t. j. hodnotil
činnosť opatrovníka). Dovolací súd povaţuje postup a právny záver odvolacieho súdu za
správny a pripomína, ţe opatrovník koná ako zástupca za dlţníkovi blízku osobu; zo
zastúpenia vyplýva opatrovníkovi povinnosť vynaloţiť uvedenú náleţitú starostlivosť pri
uzatváraní odporovaného právneho úkonu (§42a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Neobstojí
preto spochybňovanie záveru odvolacieho súdu o neunesení tohto dôkazného bremena
ţalovanou poukazovaním na samotnú skutočnosť, ţe napadnutý právny úkon bol vykonaný
súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého.
Rovnako neobstojí ani spochybňovanie tohto záveru poukazovaním na skutočnosť, ţe
napadnutý právny úkon bol následne schválený súdom.
10
Podľa § 179 O.s.p., ak je pre platnosť právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca
za maloletého, potrebné schválenie súdu, súd ho schváli, ak je to v záujme maloletého.
V súdnom konaní o schválenie právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca za
maloletého, súd musí prihliadať na záujem maloletého, to ale ešte neznamená, ţe by musel
posudzovať (vyšetrovať), či daný právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky tretej osoby. Sledovanie záujmu maloletého uvedené posúdenie nezahŕňa;
schválenie súdu podľa § 179 O.s.p., ktoré je potrebné pre platnosť právneho úkonu, samo
osobe nepostačuje pre záver, ţe súdom takto schválený právny úkon neukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky tretej osoby (veriteľa), resp. ţe sa naplnila podmienka vynaloţenia
náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa podľa § 42a ods. 2
Občianskeho zákonníka. Dovolací súd iba pre úplnosť pripomína, ţe odporovacou ţalobou
moţno napadnúť len platný právny úkon.
Podľa názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s
obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
náleţite rozviedol, na základe čoho (akých skutočností) dospel k záveru, ţe ţalovaná
neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu
dlţníka ukrátiť ţalobcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 1 O.s.p. bolo unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom toto bremeno spočívalo na ţalovanej. Splnenie dôkaznej
povinnosti (povinnosti označiť dôkazy) podľa citovaného ustanovenia nemusí ešte znamenať
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou)
sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z
navrhnutých a vykonaných dôkazov. Ak v konaní zistený skutkový základ neumoţňuje ustáliť
vynaloženie n á l e ž i t e j starostlivosti opatrovníka ţalovanej /ktorá však nepostačovala na
poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/, v takom prípade súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) sa pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leţí
podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie
skutočností významných z hľadiska hmotného práva), t. j. ţalovanej.
Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je
teda jeho neúspech v spore. Pri vyhodnotení dôkazov, čím treba, pravdaţe, rozumieť aj
11
zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena ţalovanou),
nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia.
Pokiaľ ţalovaná namietala, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s celou jej obranou,
najmä tým, ţe dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“,
ale aj dohoda rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech
výlučne ona ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca;
ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej
kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej
starostlivosti vykonať, tak tieto námietky sú irelevantné.
Tvrdená procesná vada, ktorá by mohla byť povaţovaná za tzv. inú vadu konania
(porovnaj R 111/1998), ak by k nej došlo, nenastala. Napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore
s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďţe odvolací súd v postačujúcom rozsahu
reagoval na konkrétne argumenty ţalovanej. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces
treba povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, podľa dovolacieho súdu však napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vadou
vytýkanou dovolateľkou netrpí, je dostatočne odôvodnený /aj preskúmateľný/, skrátka spĺňa
poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie
rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na
to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
12
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
13
a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal
priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dovolací súd osobitne upozorňuje,
ţe odvolací súd náleţite odôvodnil /vysvetlil/ dôvod, pre ktorý vyhovel odporovacej ţalobe,
keď relevantným pre jeho rozhodnutie v tomto prípade bolo predovšetkým posúdenie /odlišné
od súdu prvého stupňa/ otázky, či ţalovaná uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno
ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu.
Odvolací súd v zdôvodnení - okrem uţ v predošlej časti textu rozobratého zásadného dôvodu
týkajúceho sa neunesenia dôkazného bremena ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri
skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu - správne poukázal aj na to, ţe pravidlo týkajúce sa
vynaloţenia tejto náleţitej starostlivosti /aktivity/, platí aj vtedy, keď dlţník uzatvorením
odporovateľného právneho úkonu plní svoju morálnu povinnosť, s čím argumentuje ţalovaná.
Na údaje ţalovanej o skutočnostiach, ktoré sa dozvedela v čase, keď dostala predvolanie na
súd, konkrétne ţe rodičia na ňu a jej brata /ktorého mal otec z mimomanţelského vzťahu/
14
„prevádzali nejaké majetky“ (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), nebol dôvod, aby odvolací súd
reagoval v odôvodnení napadnutého rozsudku; údaje takejto povahy totiţ nemali k skúmanej
zásadnej skutočnosti – k otázke preukázania, či došlo k vynaloţeniu uvedenej náleţitej
starostlivosti, ţiadny význam. Rovnako neobstojí ani námietka, ţe v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ţalovaná, resp. jej opatrovník mali na účel
zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti vykonať. V tejto spojitosti
na ţalovanej bola nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkazná povinnosť a nadväzne aj dôkazné
bremeno, ktorú zodpovednosť si však nesplnila; nie je na odvolacom súde, aby v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uvádzal, ako mala ţalovaná konkrétne postupovať /poskytovať
manuál/, aby si túto svoju zodpovednosť splnila /bola procesne úspešná/; tieţ ani aby uvádzal,
aké otázky mohol opatrovník poloţiť a pod.; teda odvolací súd nemal povinnosť odôvodniť
svoje rozhodnutie podľa takýchto predstáv či poţiadaviek ţalovanej.
Ţalovaná napokon namietala, ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá
označeniu predmetu prevodu v darovacej zmluve zo dňa 28. augusta 2001 ani evidencii
v katastri nehnuteľností. Dovolací súd k tomu poznamenáva, ţe prípadná chyba v písaní (tzv.
preklep), predstavuje len zrejmú nesprávnosť, na nápravu ktorej slúţi opravné uznesenie
(§ 164, § 211 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ mala ţalovaná na mysli to, ţe medzičasom vlastníctvo k
darovanej nehnuteľnosti previedla (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), treba dať do pozornosti
právo ţalobcu na náhradu v peniazoch (porovnaj napr. R 110/1998).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie ţalovanej ako
nedôvodné podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd však ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal keďţe nepodal
návrh na uloţenie povinnosti náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
15
Za správnosť:
Hrčková Marta