Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/23/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Štefánikova č. 27, IČO: 00 682 420, proti žalovanej: N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. O. - P., P. M. č. XXXX/XX, adresa na doručovanie: A. XXXX/XB, XXX XX T. O., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského č. 1735/29, IČO: 50 120 000, v spore o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -127 zo dňa 08. decembra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom č. k. -127 zo dňa 08. decembra 2021 Okresný súd Dolný Kubín ako súd prvej inštancie určil, že Darovacia zmluva V 3477/2020 zo dňa 02.10.2020, uzatvorená medzi darcom U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. XXXX/XX, XXX XX T. O. a žalovanou ako obdarovanou, na základe ktorej došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu U. W. o veľkosti 1/6 k celku k parcelám registra „C“ s parcelnými číslami 911 a 912, nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., obec N., okres A., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, a prevodu spoluvlastníckeho podielu U. W. o veľkosti 1/6 k celku k stavbe so súpisným číslom XX, umiestnenej na parcele číslo 911, nachádzajúcej sa v katastrálnom území N., obec N., okres A., evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX, je voči žalobcovi právne neúčinná a súčasne žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná v rámci sporu neuniesla svoje dôkazné bremeno a nevyvrátila zákonom prezumovanú vedomosť úmyslu dlžníka ukrátiť žalobcu, a teda nepreukázala, že ani pri náležitej starostlivosti sa o ňom nedozvedela a ani ho nemohla poznať. Postup (úkony) žalovanej, ktorý podľa svojich tvrdení urobila pred uzatvorením darovacej zmluvy, súd prvej inštancie nepovažoval za taký, ktorý (ak by skutočne nevedela o žalobcovej pohľadávke voči dlžníkovi) by preukazoval skutočnú snahu žalovanej zistiť reálne pomery dlžníka, ale za postup, ktorý by snáď mohol byť postačujúci v prípade iných osôb ako osôb blízkych dlžníkovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná nijako nevenovala pozornosť tomu, prečo mal mať dlžník práve v r. 2020 (a nie už niekedy dávnejšie predtým) vôľu previesť predmetné nehnuteľnosti na ňu, ak dôvod, ktorým to bolo zdôvodňované (časté zdržiavanie sa dlžníka v zahraničí) existoval už dlhodobo, ak súčasne boli predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol dedením, dlhodobo vo vlastníctve (spoluvlastníctve) dlžníka (minimálne od r. 1997, ako to vyplýva zo zápisu

na LV č. XXXX a XXXX, k. ú. N. zo dňa 12.02.2020). Podľa názoru súdu prvej inštancie zvýšená skutočná (a nielen formálna, poprípade predstieraná) pozornosť u žalovanej bola v danej situácii namieste aj s ohľadom na to, že dlžník minimálne v minulosti podnikal, o čom nepochybne mala vedomosť. V súvislosti s výpoveďou dlžníka ako svedka ostal pre súd „záhadný“ zdroj jeho príjmov, z ktorého ako v súčasnosti, tak aj v čase uzatvorenia darovacej zmluvy uspokojoval a uspokojuje svoje potreby za súčasnej existencie jeho opakovaného a častého sa zdržiavania (z dôvodov opäť zahalených tajomstvom) v zahraničí (Ukrajina), čo však podľa jeho výpovede nemá mať súvis s dosahovaním nejakých príjmov, ak súčasne má dlžník so svojou manželkou, s ktorou má žiť v spoločnej domácnosti, dlhodobo (od r. 1993) zrušené BSM. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by žalovaná skutočne nemala vedomosť o záväzkoch dlžníka a mala mať úprimnú snahu pred uzatvorením darovacej zmluvy zisťovať, či má dlžník nejakých veriteľov a v tejto súvislosti aj reálny stav celého dlžníkovho majetku, tak z verejne prístupných registrov, konkrétne z údajov z katastra nehnuteľností, by bola zistila, že ešte dňa 29.10.2020 (t.j. už po dni, ku ktorému je darovacia zmluva datovaná) bol na LV č. XXXX k. ú. E. W. F. (ako to vyplýva zo žalobcom predloženého informatívneho výpisu z LV z katasterportálu na č.l. 39) v časti C: Ťarchy pod por. č. 18, zápis exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva Z-472/09, EX 893/2008-15 zo dňa 16.02.2009 na pozemok parc. č. 7037 vydaného súdnym exekútorom JUDr. Ing. Pavlom Malíkom a súčasne na uvedený pozemok aj zápis upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností P2-309/08, EX 893/2008-2 zo dňa 16.12.2008. V intenciách uvedeného súd prvej inštancie upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že žalovaná v spore poukazovala práve na to, že dlžník sa „nezbavoval“ všetkého svojho majetku, pretože dlžník nepreviedol „napr.“ svoje vlastníctvo v k.ú. E. W. F.. Oproti predmetnému pozemku však nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, predstavujú vo vzťahu k podielu dlžníka na pozemku v k. ú. E. W. F. aj so zreteľom na početnosť okruhu spoluvlastníkov majetok výrazne až nepomerne hodnotnejší a tým aj speňažiteľnejší. Na uvedenom nič nemení ani to, že počas tzv. starej exekúcie nedošlo k speňaženiu žiadneho z uvedeného nehnuteľného majetku dlžníka, čo však nemožno pričítať na vrub žalobcu, ktorý už podaním z 02.01.2009 navrhol zriadenie exekučného záložného práva ku všetkým uvádzaným nehnuteľnostiam (podielom na nich) a súčasne vyslovil aj súhlas s ich predajom, t.j. oprávnený zo svojej strany urobil všetko potrebné, čo mal v danej situácii urobiť za účelom čo i len čiastočného vymoženia svojej judikovanej pohľadávky voči dlžníkovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie neexistencii ukracujúceho úmyslu dlžníka tvrdenej žalovanou nenasvedčuje ani postup žalovanej a dlžníka súvisiaci s prevodom vlastníctva na základe darovacej zmluvy, ktorá síce bola datovaná k 02.10.2020, ale v súvislosti s ktorou bol podaný žalovanou návrh na vklad do katastra nehnuteľností na Okresný úrad Námestovo, katastrálny odbor „až“ dňa 23.10.2020, teda v deň, kedy dlžník podľa osvedčovacej doložky na darovacej zmluve uznal na Notárskom úrade JUDr. Mariána Zboju v Dolnom Kubíne svoj podpis ako darcu na darovacej zmluve za vlastný, a to návrh na urýchlené konanie, za čo žalovaná uhradila zvýšený poplatok vo výške 266,- eur, predstavujúci viac ako štvornásobne vyššiu sumu oproti poplatku za „štandardné“ vkladové konanie, na základe čoho došlo následne k povoleniu vkladu už dňa 26.10.2020. Súd prvej inštancie vyslovil pochybnosti ohľadne časových súvislostí týkajúcich sa podania návrhu na urýchlené vkladové konanie a času uznaniu podpisu dlžníkom na darovacej zmluve za jeho vlastný, keď k uznaniu podpisu dlžníkom na darovacej zmluve došlo práve v čase, kedy už bolo v „novej“ exekúcii voči dlžníkovi vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Rišianom vydané upovedomenie o začatí exekúcie 140EX 420/20 zo 14.10.2020 a toto už bolo doručené aj žalobcovi ako oprávnenému (dňa 16.10.2020), pričom súčasne prebiehal proces jeho doručovania dlžníkovi, ktorému bola zásielka obsahujúca dané upovedomenie, určená do vlastných rúk, uložená na pošte v T. O. dňa 19.10.2020 a dlžník si ho prevzal 02.11.2020. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepresvedčivé tvrdenie dlžníka o dodržiavaní jeho karantény, ak tento dňa 23.10.2020 nešiel rovno do ním uvádzaného miesta karantény, ale sa preukázateľne zastavil na notárskom úrade v T. O., t.j. v meste, kde má svoje bydlisko, a kde na pošte mal už v tom čase uloženú doporučenú zásielku od exekútora, ohľadne ktorej žalovaná a aj dlžník tvrdili, že o jej uložení dlžník nevedel. Túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá spochybňuje dôkazy predložené žalovanou na podporu svojich tvrdení v jej obrane obsiahnutej vo vyjadrení k žalobe (doklad - kópia časti pasu dlžníka preukazujúca návrat dlžníka zo zahraničia 23.10.2020 s následnou povinnou karanténou, s pridelením termínu vykonania PCR testu 29.10.2020, s oznámením negatívneho výsledku testu 02.11.2020 a výpoveď dlžníka ako svedka tvrdiaceho, že ho ani manželka, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, neinformovala o tom, že má na pošte uloženú doporučenú zásielku), a teda významne spochybňuje hodnovernosť tvrdenia dlžníka a aj žalovanej o neexistencii vedomosti dlžníka o doručovaní danej písomnosti dlžníkovi v čase, kedy dlžník osvedčil pravosť svojho podpisu na darovacej zmluve a žalovaná podala návrh na urýchlené konanie o návrhu na vklad, keď práve takýto postup žalovanej (iniciovanie urýchleného

vkladového konania) nasvedčuje tomu, že dlžník o uložení zásielky od súdneho exekútora na pošte vedel a túto si dňa 23.10.2020 (kedy napriek karanténe bol na notárskom úrade nachádzajúcom sa neďaleko pošty) na pošte neprevzal a prevzal si ju až po skončení jeho karantény, t.j. v čase, kedy už bol povolený vklad vlastníckeho práva žalovanej k predmetu darovacej zmluvy. Uvedené v kontexte s ďalšími skutočnosťami (existenciou uvádzaných zápisov v rámci tiarch na LV č. XXXX pre k.ú. E. W. F., toho, že predmetné nehnuteľnosti v čase uzatvorenia darovacej zmluvy predstavovali jediný cennejší nehnuteľný majetok dlžníka, pričom existencia žiadneho iného cennejšieho akéhokoľvek majetku dlžníka nebola žalovanou ani len tvrdená, skutočnosť, že príjem dlžníka okrem dôchodku, výška ktorého nepresiahla exekúciou nepostihnuteľnú časť príjmu, ako aj dlhodobá neexistencia BSM dlžníka a jeho manželky) dostatočne preukazujú súvislosť takéhoto postupu žalovanej a dlžníka s už prebiehajúcim novým exekučným konaním voči dlžníkovi a koordináciu vzájomného postupu žalovanej s dlžníkom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že dlžník vo výpovedi najprv uvádzal, že vždy, keď niečo prevádza, dáva zrýchlený vklad, hoci v danom prípade takýto návrh dávala žalovaná. Až následne, po upozornení súdom na uvedené, uvádzal, že žalovanej povedal, aby dala návrh na zrýchlený vklad, pričom ním uvádzaný dôvod, prečo to mal žalovanej povedať, nepôsobí presvedčivo, nakoľko pokiaľ dôvodom toho mala byť práve potencionálna potreba opravy chýb v zmluve a jeho minulá skúsenosť, nie je zrejmé (s ohľadom aj na preukázané vlastníctvo dlžníka v čase uzatvárania darovacej zmluvy) kedy a v akej konkrétnej súvislosti mal získať takúto ním prezentovanú skúsenosť motivujúcu jeho konanie, pričom takéto jeho zdôvodnenie potom pôsobí v uvedenom kontexte účelovo. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov žalobe vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaná hodnoverne nepreukázala, že ani pri náležitej starostlivosti skutočne nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď žalobca preukázal súčasné splnenie všetkých predpokladov pre úspešnú odporovateľnosť darovacej zmluvy, ohľadne ktorých ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Vo vzťahu k žalovanou uvádzanej „neexistencii“ ukracujúceho úmyslu u dlžníka súd prvej inštancie konštatoval, že nielen u človeka s priemerným intelektom a k nemu zodpovedajúcom jeho zmýšľaní a uvažovaní, ale aj u človeka s nižším intelektom a plnou spôsobilosťou na právne úkony, za existencie takých majetkových pomerov, akými podľa vykonaných dôkazov mal disponovať dlžník v čase uzatvárania darovacej zmluvy, za súčasnej existencie záväzku v takej výške, v akej ho dlžník má voči žalobcovi, by takáto osoba musela vedieť, že bezodplatný prevod takého majetku, aký dlžník realizoval napadnutou darovacou zmluvou, bude mať negatívny vplyv na možnosť čo aj len čiastočného uspokojenia pohľadávky žalobcu.

3. Voči napadnutému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ] a z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. V podanom odvolaní sa žalovaná v celom rozsahu pridŕžala všetkých svojich dovtedajších vyjadrení, ústnych aj písomných, ako aj prednesov jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 10.11.2021. V odvolaní poukázala na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 15.) súd prvej inštancie konštatuje: „Nesporne žalovaná ako dcéra dlžníka sú s dlžníkom osobami sebe navzájom blízkymi v zmysle , pre čo v tomto prípade platí s poukazom na vyvrátiteľná domnienka vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu. Táto domnienka neplatí len vtedy, ak by žalovaná preukázala, že žalovaná ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.“ Podľa názoru žalovanej je síce nesporné, že ona a dlžník sú podľa zákona blízke osoby, avšak pre účely ďalšieho skúmania náležitej starostlivosti žalovanej poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, bolo potrebné zaoberať sa aj reálnym vzťahom medzi žalovanou a dlžníkom ako vzťahom blízkych osôb, na čo žalovaná poukazovala vo svojich vyjadreniach. V odvolaní opätovne poukázala na to, že už dlhodobo nežije s dlžníkom v spoločnej domácnosti, od roku 2007 do roku 2018 žila dokonca mimo územia SR, čo preukazovala aj pracovnou zmluvou a ukončením tejto pracovnej zmluvy za toto obdobie. Taktiež poukázala na to, že aj dlžník sa dlhodobo zdržiava mimo územia SR, čo potvrdil aj vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 10.11.2021. Z uvedeného potom vyplýva, že ona bola s dlžníkom od roku 2007 v kontakte len niekoľkokrát. Je potom potrebné uznať, že ona ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, a že sa pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy oboznámila s údajmi v katastri ohľadne prevádzaných nehnuteľností, z ktorých nezistila nič o existencii žalobcovej pohľadávky a nič také nezistila ani z rozhovoru s dlžníkom. Podľa názoru žalovanej bolo v konaní dostatočne preukázané, že ukracujúci úmysel v rozhodnom čase neexistoval ani u samotného dlžníka, teda potom ani žalovaná tento úmysel nemohla rozpoznať, pričom má za to, že súd prvej inštancie pri svojom posúdení mal brať na zreteľ špecifické okolnosti prípadu. Žalovaná poukázala na výpoveď dlžníka na pojednávaní zo dňa 10.11.2021, v ktorej uviedol: „Toto dedičstvo bolo blokované cca 12 rokov na katastri, až kým neprišiel v r. 2020 nový zákon, ktorý oddlžil

staré exekúcie. Potom v súvislosti s týmto zákonom som sa bol dvakrát informovať u súdneho exekútora Malíka, či už sa to doriešilo, alebo nedoriešilo a ak to skončilo, aby mi dal doklad a uvoľnil tie veci na katastri. Keďže sa tak nestalo, tak som zašiel za ním ešte raz a ešte som dvakrát telefonoval a pri poslednom telefonáte mi bolo povedané, že už je to odblokované, keďže to bolo čisté, tak som to potom prepísal na dcéru. Urobil som tak preto, lebo ja sa väčšinou zdržiavam v zahraničí a o prevádzanú nehnuteľnosť som sa dovtedy staral zo všetkých jej vlastníkov ja.“ Na základe výpovede dlžníka má žalovaná za to, že aj sám dlžník vyvíjal náležitú starostlivosť, aby rozpoznal, či u neho existuje ukracujúci úmysel v súvislosti s exekučným konaním EX 893/2008, keď aktívne komunikoval s exekútorom ohľadne "oddlženia" tejto starej exekúcie. Žalovaná má za to, že s poukazom na svedeckú výpoveď dlžníka, za použitia zásady per analogiam, považuje zákonnú požiadavku ohľadne náležitej starostlivosti žalovanej rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, za naplnenú. Podľa nej analogicky, ak v rozhodnom čase, t.j. v čase bezprostredne pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy, dlžník s náležitou starostlivosťou zisťoval, či u neho existuje ukracujúci úmysel v súvislosti (podľa jeho názoru) s „oddlženým“ exekučným konaním EX 893/2008, tak potom aj ona ako žalovaná postupovala s náležitou starostlivosťou. Podľa nej treba zobrať do úvahy, že ak by si tieto skutočnosti preverovala sama, tak by nebola schopná postupovať až s takou náležitou starostlivosťou ako sám dlžník. Pokiaľ ide o záver súdu spočívajúci v tom, že (dlžník) bol napriek karanténe na notárskom úrade nachádzajúcom sa neďaleko pošty, zásielku na pošte neprevzal a túto si prevzal až po skončení jeho karantény, žalovaná poukazovala, že tvrdenie dlžníka, že v tom čase nemal vedomosť o tom, že má na pošte uloženú nejakú zásielku, teda nemal žiaden dôvod ísť na poštu, aby sa tam informoval, či tam „náhodou“ nemá uložený nejaký list. Čo sa týka zrýchleného návrhu na vklad predmetnej darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností, žalovaná zotrvala na svojich vyjadreniach uvádzaných zhodne s dlžníkom, teda že žalovaná a dlžník mali záujem na urýchlenom vklade do katastra nehnuteľností z dôvodu, že dlžník v krátkom čase po podpísaní zmluvy opäť odchádzal mimo územia SR a pre prípad opravy chýb by bol schopný tieto chyby spolu so žalovanou opraviť, resp. ak by kataster prerušil vkladové konanie z dôvodu prípadných chýb v zmluve až po dlžníkovom odchode z územia SR, dlžník by už nebol schopný ich opraviť a kataster by zmluvu odmietol zavkladovať. Čo sa týka splnomocnenia na opravu chýb uvedeného v predmetnej darovacej zmluve, žalovaná zdôraznila, že toto sa týka iba opravy chýb v písaní, počítaní alebo iných zrejmých nesprávností, čo sa však nevzťahuje na iné prípadné chyby alebo vady, ktoré by bolo potrebné odstrániť. Opätovne poukázala na rozhodovaciu prax katastrálnych odborov okresných úradov v rámci vkladových konaní, v ktorých okresné úrady opakovane upozorňujú účastníkov konania, že tieto splnomocnenia neoprávňujú splnomocnenú osobu na opravu všetkých chýb, ale iba chýb v písaní, počítaní alebo iných zrejmých nesprávností. Súčasne poukázala na to, že dlžník ako laik, považujúc pohľadávku žalobcu za premlčanú, resp. oddlženú, resp. právoplatne ukončenú, z opatrnosti vyčkal ešte 6 mesiacov a až následne pristúpil k uzatvoreniu predmetnej darovacej zmluvy, pričom už táto samotná skutočnosť vylučuje úmysel ukrátiť veriteľa na strane dlžníka. Žalovaná má za to, že požiadavka, aby v konaní preukázala, že aj pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, je z povahy veci nesplniteľná, a teda takúto negatívnu skutočnosť ani nemožno preukázať. Negatívna skutočnosť môže byť fakticky preukázaná jedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu dokazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako právne a vecne správny potvrdil. Žalobca zastáva názor, že ani jeden z odvolacích dôvodov prezumovaných žalovanou [t.j. odvolací dôvod podľa a podľa ] nebol naplnený. Má za to, že žalovaná v odvolaní v podstate len opakuje svoju argumentáciu z prvostupňového konania, keď s touto argumentáciou sa už riadne vysporiadal súd prvej inštancie, ktorý vykonal podrobné dokazovanie, avšak s argumentáciou žalovanej sa nestotožnil. Pokiaľ žalovaná poukazovala na jej sporadický kontakt s dlžníkom, ako aj na jej dlhoročný pobyt v zahraničí a súčasný pobyt dlžníka v zahraničí, žalobca nerozumie tomu, ako by mal sporadický kontakt žalovanej a dlžníka preukázať vynaloženie náležitej starostlivosti žalovanej tak, ako to prezumuje , keď v súčasnosti existuje nespočetne veľa spôsobov, ako byť s osobami v kontakte (napr. telekomunikačnými prostriedkami), a preto žalobca považuje za prinajmenšom nedostatočné „vyhovárať“ sa na to, že žalovaná žila 11 rokov v Českej republike, resp. že nežila v jednej domácnosti s dlžníkom. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozpor tvrdenia žalovanej s tvrdením samotného dlžníka, ktorý na pojednávaní zo dňa 10.11.2021 uviedol, že jeho vzťah, aj keď spolu nežijú, je obojstranne normálny a obojstranne pozitívny, pričom medzi sebou nemajú žiadne problémy. Žalobca poukázal na to, že ak by aj pripustil, že dlžník

a žalovaná majú v skutočnosti naozaj sporadický vzťah, toto samo o sebe nepreukazuje, že žalovaná vynaložila náležitú starostlivosť na to, aby mohla rozpoznať ukracujúci úmysel dlžníka. Podstatné je totiž to, že blízkymi osobami v zmysle sú a ukracujúci úmysel v takomto prípade sa prezumuje zo zákona. Vynaloženie náležitej starostlivosti musí byť aktívne konanie žalovanej, ktoré vyvinula na to, aby rozpoznala, či má dlžník, ktorý jej chce spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam bezodplatne previesť, nejakých veriteľov, ktorých by tým mohol ukrátiť. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.03.2017, ktoré bolo publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod zn. 67/2017, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 30.11.2010. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na to, že pokiaľ by si žalovaná pozrela kataster nehnuteľností a zamerala sa na všetok dlžníkov nehnuteľný majetok, vedela by, že v čase prevodu spoluvlastníckych podielov v nehnuteľnostiach je na ďalšom majetku dlžníka (minoritný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam v k. ú. E. W. F., LV č. XXXX) ešte stále zapísané exekučné záložné právo v prospech žalobcu zo starej exekúcie, a teda je nepochybné, že dlžník má (minimálne) jedného veriteľa, a tým je žalobca. Rovnako právne irelevantný je aj argument žalovanej o neexistencii ukracujúceho úmyslu dlžníka, keď z uvedeného dôvodu ho vraj ani ona „nemohla“ rozpoznať, keď z textácie veľmi jasne vyplýva, že ukracujúci úmysel je v prípade odporovateľných právnych úkonov s blízkymi osobami daný ex lege. V tejto súvislosti poukázal na to, že reálna existencia úmyslu dlžníka je nepodstatná a žalovaná nemôže svoju argumentáciu postaviť na tom, že tento úmysel neexistoval, keď dôležitý je objektívny stav, a to zníženie majetku dlžníka a tým ukrátenie žalobcu - veriteľa. Žalobca vyjadril nesúhlas s opakujúcimi sa tvrdeniami žalovanej, že vynaloženie náležitej starostlivosti z jej strany je potrebné „per analogiam“ vyvodzovať z dlžníkom tvrdenej, ale nepreukázanej náležitej starostlivosti z jeho strany, keď vraj on sám zisťoval, či ukracujúci úmysel má. Žalobca v tejto súvislosti nerozumie, ako dlžník môže u tretích osôb zisťovať, či má alebo nemá ukracujúci úmysel, keďže sa jedná o subjektívnu kategóriu spočívajúcu v psychickom postoji dlžníka k vlastnému konaniu a jeho následkom, pri ktorej postačuje existencia nepriameho úmyslu. Bez ohľadu na uvedené má žalobca za to, že dlžníkove tvrdenie o tom, že zisťoval v registri exekúcií a bankovom registri, či je vedený ako dlžník a takto vedený údajne nebol, je zavádzajúce a navyše v konaní nepreukázané. V konaní je však preukázaná existencia žalobcovej pohľadávky voči dlžníkovi a taktiež to, že voči nemu bola vedená stará exekúcia, o čom musel vedieť aj samotný dlžník, keďže podľa vlastnej svedeckej výpovede aj s exekútorom niekoľkokrát komunikoval. V nadväznosti na uvedené sa žalobca stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, kde (za daných okolností) by osoba musela vedieť, že bezodplatný prevod takého majetku, aký dlžník realizoval napadnutou darovacou zmluvou, bude mať negatívny vplyv na možnosť čo i len čiastočného uspokojenia pohľadávky žalobcu. Argumentácia, že následne po ukončení starej exekúcie dlžník nadobudol pocit, že pohľadávka žalobcu je „premlčaná, resp. oddlžená, resp. právoplatne ukončená“, či dokonca zanikla, je podľa názoru žalobcu pre dané konanie nepodstatná, resp. objektívne aj ťažko uveriteľná, keď dlhy len tak „nemiznú“ a dlžník ako človek, ktorý sa očividne pohyboval v podnikateľskom prostredí, si toho musí byť vedomý. Navyše, keď zákon o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov umožňuje veriteľovi tzv. „repodaj“ návrhu na vykonanie exekúcie v lehote jedného roka od ukončenia exekúcie, čo žalobca aj využil. Z uvedeného možno vyvodiť, že to, že dlžník s prevodom čakal 6 mesiacov, nepreukazuje absenciu ukracujúceho úmyslu. Žalobca napriek tomu, že mu povinnosť preukazovať ukracujúci úmysel dlžníka nesvedčí, má za to, že ukracujúci úmysel je zrejmý z toho, že samotný dlžník na pojednávaní uviedol, že bol konateľom nejakej „veľkej farmy pri maďarských hraniciach“, z ktorej by mal objektívne dosiahnuť aj nejaký príjem, avšak napriek tomu žalobcovu pohľadávku neuhradil ani čiastočne a tiež z toho, že dlžník sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí, avšak ani pred súdom nechcel uviesť, čo tam vlastne robí, keď žalobca má za to, že tam pracuje, dosahuje príjem, ale napriek tomu svoj dlh ani čiastočne neuhradil. Súčasne vyplýva ukracujúci úmysel aj z toho, že žalovaná podala návrh na zrýchlený vklad vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy s o 200,- eur drahším správnym poplatkom, ako aj z toho, že tvrdenie žalovanej spočívajúce v tom, že dlžník si nebol vedomý, že je mu doručované upovedomenie o začatí novej exekúcie, pretože bol v zahraničí a dňa 23.10.2020 hneď potom, čo prekročil hranice Slovenska, išiel do karantény, sa ukázalo ako nepravdivé, nakoľko po ceste do karanténneho zariadenia si stihol „odbehnúť“ k notárovi dať overiť svoj podpis na darovacej zmluve. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalovanej v rozsahu danom a a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia , ako vecne správny potvrdil.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného , t. j. dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného , t. j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, podrobné, vyčerpávajúco odôvodnené, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

8. Žalovaná odvolanie založila na prezumpcii, že ona ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď ona pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy sa oboznámila s údajmi v katastri ohľadne prevádzaných nehnuteľností, z ktorých nezistila nič o existencii žalobcovej pohľadávky. Nič také nezistila ani z rozhovoru s dlžníkom, keď navyše ukracujúci úmysel v rozhodnom čase neexistoval ani u samotného dlžníka, ktorý v rozhodnom čase, t.j. v čase bezprostredne pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy s náležitou starostlivosťou zisťoval, či u neho existuje ukracujúci úmysel v súvislosti s podľa jeho názoru „oddlženým“ exekučným konaním EX 893/2008. Odvolací súd (z dôvodov, ako už bolo konštatované súdom prvej inštancie) dospel k záveru, že žalovaná v spore neuniesla dôkazné bremeno, že ani pri náležitej starostlivosti skutočne nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre úspešnú odporovateľnosť darovacej zmluvy, ohľadne ktorých ho zaťažovalo dôkazné bremeno.

9. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie prezentovaných v napadnutom rozsudku odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná a dlžník sú v príbuzenskom vzťahu dcéry (žalovaná) a otca (žalobca), teda sú blízkymi osobami tak, ako to prezumuje . Žalovaná ako blízka osoba dlžníka sa mohla žalobe podľa ubrániť iba v prípade, ak by hodnoverným spôsobom preukázala, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Neobstojí potom námietka žalovanej, že ona nezistila nič o existencii žalobcovej pohľadávky a nič také nezistila ani z rozhovoru s dlžníkom, ktorý je jej otcom. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá . Žalovaná na jednej strane argumentuje tým, že ona sa dlhšiu dobu zdržiavala mimo územia Slovenskej republiky a jej otec (darca) sa v súčasnosti taktiež zdržiava mimo územia Slovenskej republiky, pričom od roku 2007 bola s dlžníkom v kontakte len niekoľkokrát, avšak na strane druhej (napriek ňou deklarovaným sporadickým kontaktom s dlžníkom) sa pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy obmedzila iba na oboznámenie sa s údajmi ohľadne zápisu predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, čo z hľadiska charakteru právneho úkonu (t.j. bezodplatný prevod vlastníckeho práva na základe darovania) rozhodne nie je dostatočným, a ani prezieravým konaním, z ktorého by bolo možné objektívne vyvodiť, že postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Žalovaná navyše ani len neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by čo i len čiastočne vysvetľovali, prečo k uzavretiu predmetnej darovacej zmluvy došlo v posudzovanom čase, a to v zrýchlenom vkladovom konaní, keď účelovosť jej (vysvetľujúcich) tvrdení (tak, ako to vyplynulo zo záverov vykonaného dokazovania) rozsiahlo zhodnotil už súd prvej inštancie.

10. Pokiaľ žalovaná „per analogiam odvodzovala“ vynaloženie náležitej starostlivosti z jej strany od náležitej starostlivosti samotného dlžníka, ktorý podľa nej v rozhodnom čase konal s náležitou starostlivosťou a zisťoval, či u neho existuje ukracujúci úmysel v súvislosti s „oddlženým“ exekučným konaním EX 893/2008, odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnou je vedomosť dlžníka o existencii svojho dlhu voči žalobcovi. Dlžník mal vedomosť o prebiehajúcom exekučnom konaní sp. zn. EX 893/2008 a taktiež mal vedomosť o existencii o ukončení niektorých exekučných

konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedené vyplýva z jeho výpovede zo dňa 10.11.2021 v ktorej uviedol. že „dedičstvo bolo blokované cca 12 rokov na katastri, až kým neprišiel v roku 2020 nový zákon, ktorý oddlžil staré exekúcie“, následne kontaktoval súdneho exekútora Malíka ohľadne stavu exekučného konania EX 893/2008. Z toho, že súdneho exekútora dopytoval v súvislosti s uvedeným zákonom „či sa to doriešilo alebo nedoriešilo a ak to skončilo, aby mu dal doklad a uvoľnil tie veci na katastri. Keďže sa tak nestalo, tak som zašiel za ním ešte raz a ešte som dvakrát telefonoval a pri poslednom telefonáte mi bolo povedané, že už je to odblokované, keďže to bolo čisté, tak som to potom prepísal na dcéru...“ vyplýva, že bol oboznámený s novou právnou úpravou oddlženia starých exekúcií. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na , podľa ktorého ak došlo k ukončeniu exekučného konania podľa tohto zákona, exekútor bezodkladne po uplynutí 30 dní od oznámenia podľa odseku 3 zruší všetky úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcie. To neplatí, ak mu oprávnený v lehote podľa prvej vety osvedčí, že podal opätovný návrh podľa . Súčasne odvolací súd poukazuje na citovaného zákona, podľa ktorého pohľadávka vymáhaná v starej exekúcii sa po ukončení exekučného konania podľa tohto zákona nepremlčí skôr, ako uplynie 1 rok; to platí rovnako, ak osobitný predpis umožňuje nariadiť výkon rozhodnutia do určitej doby. Z uvedeného potom vyplýva, že dlžník majúc vedomosť o zastavení starých exekúcií a pri aplikácii zásady ignorantia iuris non excusat si musel byť vedomý toho, že žalobca ako oprávnený v starom exekučnom konaní môže podať nový návrh na vykonanie exekúcie podľa do jedného roka od ukončenia „starého“ exekučného konania. Bez ohľadu na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že dlžník mal v danom čase vedomosť o existencii dlhu voči žalobcovi (uvedený dlh nebol zrážaný z jeho príjmov), a teda darovanie nehnuteľného majetku v jeho podielovom spoluvlastníctve žalovanej musel jednoznačne činiť s vedomosťou, že tým dochádza k zmenšovaniu jeho majetku a súvisiacemu ukráteniu veriteľa, t.j. žalobcu. Obranu žalovanej v tomto smere potom odvolací súd nemohol akceptovať.

11. V kontexte vyššie uvedeného potom možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie o účelovosti konania žalovanej, keď túto účelovosť, ako aj účelovosť správania samotného dlžníka (otca žalovanej), možno vyvodiť aj zo správania žalovanej v konaní, ktorá primárne svoju obranu založila na (presvedčivo zdokladovaných) skutočnostiach (týkajúcich sa rozhodných otázok), avšak v konaní následne vyplynulo, že tieto skutočnosti boli skreslené, resp. neúplné (napr. predloženie darovacej zmluvy bez doložky o osvedčení podpisu darcu, ktorým bola vyvrátená objektívna nemožnosť darcu prevziať zásielku obsahujúcu upovedomenie o začatí „novej“ exekúcie v exekučnom konaní vedenom JUDr. Rišianom z dôvodu jeho karantény, keď práve z tejto doložky vyplynulo, že dlžník darovaciu zmluvu podpísal v čase povinnej karantény), keď po tomto zistení „prispôsobovala“ svoje predtým produkované (kategorické) tvrdenia zmenenému skutkovému stavu. V kontexte uvedeného nevierohodne pôsobia jej tvrdenia o dôvode, pre ktorý sa rozhodla podať návrh na urýchlený na vklad vlastníckeho práva k predmetu darovania do katastra nehnuteľností.

12. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keďže odvolanie žalovanej v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny v zmysle potvrdil.

13. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok II. o trovách konania, ktorý zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )