Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/211/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. A. T., so sídlom v P.,

zastúpeného JUDr. P. K., proti ţalovaným 1/ B. S., 2/ L. S., obaja zastúpení A., o určenie

vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. , na

dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010, sp. zn. 4 Co

41/2010 takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 74,61 € na účet A., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 20. októbra 2009, č.k. -356

zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca ako správca konkurznej podstaty domáhal, aby súd určil,

ţe úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k. úK., okres B., Správa katastra

pre H., a to bytu č. X., na X.. poschodí bytového domu na K., nachádzajúceho sa na parc. č.

X., X., X., X., X. a k tomuto domu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo výške X.. Dospel k záveru, ţe

ţalobca nemá naliehavý právny záujem na poţadovanom určení vlastníckeho práva úpadcu k

predmetnej nehnuteľnosti. Vzal do úvahy, ţe ţalobca vystupuje ako správca konkurznej

podstaty úpadcu, ktorého majetok sa snaţí zabezpečiť, pričom jeho postup ako správcu

konkurznej podstaty pri zisťovaní a zaisťovaní majetku patriaceho do podstaty má zvláštny

právny reţim, upravený

o konkurze a reštrukturalizácií v znení neskorších predpisov. Uviedol, ţe základným

podkladom pre speňaţenie podstaty je súpis podstaty, ktorý robí správca a súpis môţe byt' aj

dodatočne rozšírený, pričom musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty a správca do neho

2

zahrnie aj majetok, ktorého zahrnutie je sporné najmä preto, ţe sa nachádza u tretej osoby

alebo ţe tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje.

Pri spornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu,

v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, pričom správca do súpisu zahrnie

kaţdú vec a právo, o ktorých je presvedčený, ţe patria do podstaty úpadcu a ak je do podstaty

zahrnutá vec, ku ktorej si uplatňuje právo tretia osoba, táto tretia osoba si v stanovenej lehote

môţe podať vylučovaciu ţalobu. Mal za to, ţe pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho

budúceho speňaţenia nie je potrebné, aby pri nehnuteľných veciach, o ktorých je správca

presvedčený, ţe patria do konkurznej podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako

vlastník úpadca a preto nie je potrebné, aby úpadca bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako

vlastník. Titulom pre nakladanie majetku úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Ak

je určitá nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňaţení nehnuteľnosti je

dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt

práve súpis majetku. Z uvedeného vyvodil záver, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem

na určení existencie vlastníckeho práva, pretoţe pre speňaţenie majetku úpadcu nemusí byť

úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, keď titulom

pre speňaţenie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku konkurznej podstaty bez ohľadu

na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľností. Z dôvodu

neexistencie naliehavého právneho záujmu ţalobcu na určení vlastníckeho práva sa súd ďalej

nezaoberal návrhom po stránke vecnej. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. mája 2010 sp. zn. napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotil správne, vec posúdil správne aj po právnej stránke.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-171 z 10. apríla 2008, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.

, z 22. apríla 2009, na základe ktorého bola správcovi

konkurznej podstaty (v tomto konaní ţalobcovi) uloţená povinnosť predmetnú nehnuteľnosť

vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, keď mal za nesporné, ţe predmetná

nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve úpadcu ani ku dňu vyhlásenia konkurzu, ani ju

nenadobudol úpadca počas konkurzu a táto bola od vkladu vlastníckeho práva vykonaného

katastrom nehnuteľností k 14. októbru 2002 v bezpodielovom spoluvlastníctve ţalobcov

(v tomto konaní ţalovaných 1/ a 2/). Do súpisu bol zaradený i majetok tretích osôb

3

s odôvodnením správcu, ţe mal pochybnosti o platnosti právneho úkonu, na základe ktorého

vlastníci nadobudli majetok s poukazom na neplatnosť ďalších právnych úkonov, ktoré

predchádzali právnemu úkonu samému a nešlo teda o pochybnosti, či vec inak vo vlastníctve

úpadcu do podstaty patrí, ale o pochybnosti o platnosti nadobudnutia cudzieho majetku. Mal

za to, ţe Krajský súd v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn. zaoberal

i platnosťou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

ţalovanými 1/ a 2/ a neobstojí tvrdenie ţalobcu, ţe sa zaoberal iba platnosťou poslednej

zmluvy, ktorou ţalovaní 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli. Dospel k záveru, ţe

ţalobca naliehavý právny záujem nepreukázal, pretoţe v danom prípade bolo v inom konaní

právoplatne rozhodnuté, ţe predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej

podstaty úpadcu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je moţné

v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty

úpadcu opätovne zaradiť. Poukázal i na to, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ

svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká. Z týchto dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách rozhodol s poukazom na ustanovenie a v spojení

s

Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením tvrdiac, ţe mu

ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietal

nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dôvodiac, ţe odvolací súd sa nezaoberal jeho

námietkami, ktoré uviedol v odvolacom konaní a o ktoré oprel svoje odvolanie. Konštatoval,

ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí obmedzil na posúdenie „res iudicata“

s „vylučovacím konaním“, ktoré bolo v súvislosti s týmto predmetom vedené. Mal za to, ţe

v danej veci nemoţno prijať záver o totoţnosti predmetu konania, pretoţe v ţiadnom prípade

nemoţno stotoţňovať spor o vylúčenie nehnuteľnosti so sporom o určenie vlastníctva.

Namietal, ţe odvolací súd sa pri svojom hodnotení obmedzil na hodnotenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa vo „vylučovacom konaní“, avšak opomenul vziať do úvahy smerodajné

hodnotenie zo strany Najvyššieho súd Slovenskej republiky, ktorý neskúmal predchádzajúce

prevody vlastníctva a výslovne konštatoval, ţe napadnuté zmluvy (predchádzajúce prevody)

neboli predmetom skúmania ich platnosti. Uviedol, ţe odvolací súd narušil princíp

dvojinštančnosti súdneho konania, keď prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia

nehnuteľnosti ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu

zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zotrvával na svojom právnom názore,

ţe v danej veci existuje naliehavý právny záujem, čo podľa neho bolo vyjadrené aj v uznesení

Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. -216, ktoré bolo

potvrdené uznesením krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. .

Namietal porušenie práva, súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť,

pretoţe z uvedených rozhodnutí vyplýva, ţe súdy potvrdili naliehavý právny záujem

na určovacej ţalobe. Takéto následné právoplatné rozhodnutie spôsobuje zmätočnosť celého

vedeného konania.

Ţalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný

prostriedok ţalobcu zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a ţiadali priznať náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len

na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi

neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je

dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157

ods. 2 ( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania

a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti

uvedené v , je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť

k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom

na ustanovenie (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom

odvolania ţalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako

vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, ţe odvolací súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie len tým, ţe sa

obmedzil na posúdenie „ res iudicata“ s vylučovacím konaním (excindačnou ţalobou v konaní

vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. ). Po obsahovej stránke tu

ţalobca namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci

súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď ), nesprávne právne posúdenie veci nie je

ale procesnou vadou konania v zmysle Či uţ je teda názor súdov niţších

stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu správny alebo nesprávny, súdy právnym

posúdením nezaloţili procesnú vadu konania v zmysle

Z ustanovenia vyplýva povinnosť súdu v kaţdom štádiu konania skúmať,

či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie ţalobcu obrátiť

sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem

iného, aj prekáţka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekáţka (vyslovená v ustanovení

), vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola súdom právoplatne

rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti ţaloby súd skúma

podmienky ţalovateľnosti a dôvodnosti ţaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným

právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak

zistí, ţe nárok je dôvodný, ţalobe vyhovie, a naopak, ak nie, ţalobu zamietne.

Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej

tak, ţe súd ţalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu. Konanie teda nebolo

zastavené z dôvodu, ţe v rovnakej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 10. apríla 2008, č.k. -171 v spojitosti s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn.81/2008, , ale

ţaloba bola zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Skutočnosť, ţe

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie, z ktorého vychádzal

pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou procesnej prípustnosti.

Ţalobca v konaní ďalej namietal, ţe odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti

súdneho konania, keď dospel k záveru o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti

ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu zamietol

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý právny názor tohto súdu, ţe

ţalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu

na poţadovanom určení vlastníckeho práva ( ). Mal za to, ţe ţalobca nemá

naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretoţe pre speňaţenie

majetku úpadcu nemusí byt' úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností, keď titulom pre speňaţenie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku

konkurznej podstaty bez ohľadu na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri

nehnuteľností.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ vyplýva právny názor odvolacieho

súdu, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem s poukazom na to, ţe v inom konaní

(v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. ) bolo

rozhodnuté, ţe predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu,

pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je moţné v rozpore

s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty opäť zaradiť.

V závere poukázal na skutočnosť, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje

právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny

základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých

práv.

Existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení ( )

skúma súd zo zákona v kaţdom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná

existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho

k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu

(porovnaj , ). Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé,

ţe ţaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nakoľko

nepreukázanie tejto skutočnosti je samo osobe dostatočné pre zamietnutie ţaloby, nie je súd

povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky na preukázanie skutočností tvrdených

ţalobcom v ţalobnom návrhu. Námietka ţalobcu, ţe odvolací súd prijal záver

o dobromyseľnosti nadobudnutia ţalobcov, nie je opodstatnená. V závere odôvodnenia

rozsudku odvolací súd len všeobecne konštatoval, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,

pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11

Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv.

Dovolací súd sa nestotoţňuje ani s dovolacou námietkou ţalobcu, ţe tým, ţe súd

prvého stupňa a odvolací súd nerešpektovali právny názor o existencii naliehavého právneho

záujmu vyjadrený v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k.

-216 v spojitosti s uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave,

sp. zn. , mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či

akúkoľvek spravodlivosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor,

ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť

(napr. ). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné

súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony kaţdého

z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS

37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný

nemôţu porušiť základné právo ţalobcu na súdnu ochranu podľa (napr. II.

ÚS 811/00).

Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára

2009, č. k. -216, potvrdeným uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009

v Bratislave sp. zn. , bol zamietnutý návrh ţalobcu na prerušenie konania.

Pokiaľ ţalobca v dovolaní poukázal na uvedené rozhodnutia súdov niţších stupňov

ako na rozhodnutia, ktorými by mali byť súdy následne viazané pri rozhodovaní vo veci

samej, treba uviesť, ţe takéto rozhodnutia majú len individuálnu právnu záväznosť, a to len

pre konkrétny prípad, na ktorý sa vzťahujú – voči zúčastneným stranám (inter partes). Nie je

moţné ich dokonca povaţovať ani za judikáty v zmysle teórie práva. V nich zaujatý názor nie

je všeobecne záväzný, nestáva sa teda záväzným pre iné, neskoršie vzniknuté situácie. Navyše,

v rozhodnutiach súdov, na ktoré ţalobca poukazuje, nebolo ani doslovne vyjadrené, ani z ich

obsahu sa nedal vyvodiť záver súdov o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcu

vo veci.

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

11

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo ţalovaným 1/ a 2/ ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd priznal ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovaným 1/ a 2/

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu ( vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších

predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 €, zníţenej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky - ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t.j. 27,745 x 2= 55,49 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH

v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 74,61 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. decembra 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová