Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)c23/365405.0c2a9f.pdf
PDF · 138.99 KB
No categories available
5Cdo/211/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 211/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. A. T., so sídlom v P.,
zastúpeného JUDr. P. K., proti ţalovaným 1/ B. S., 2/ L. S., obaja zastúpení A., o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 18 C 21/2008, na
dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010, sp. zn. 4 Co
41/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 74,61 € na účet A., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 20. októbra 2009, č.k. 18C 21/2008-356
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca ako správca konkurznej podstaty domáhal, aby súd určil,
ţe úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k. úK., okres B., Správa katastra
pre H., a to bytu č. X., na X.. poschodí bytového domu na K., nachádzajúceho sa na parc. č.
X., X., X., X., X. a k tomuto domu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo výške X.. Dospel k záveru, ţe
ţalobca nemá naliehavý právny záujem na poţadovanom určení vlastníckeho práva úpadcu k
predmetnej nehnuteľnosti. Vzal do úvahy, ţe ţalobca vystupuje ako správca konkurznej
podstaty úpadcu, ktorého majetok sa snaţí zabezpečiť, pričom jeho postup ako správcu
konkurznej podstaty pri zisťovaní a zaisťovaní majetku patriaceho do podstaty má zvláštny
právny reţim, upravený zákonom č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácií v znení neskorších predpisov. Uviedol, ţe základným
podkladom pre speňaţenie podstaty je súpis podstaty, ktorý robí správca a súpis môţe byt' aj
dodatočne rozšírený, pričom musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty a správca do neho
zahrnie aj majetok, ktorého zahrnutie je sporné najmä preto, ţe sa nachádza u tretej osoby
alebo ţe tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje.
Pri spornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu,
v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, pričom správca do súpisu zahrnie
kaţdú vec a právo, o ktorých je presvedčený, ţe patria do podstaty úpadcu a ak je do podstaty
zahrnutá vec, ku ktorej si uplatňuje právo tretia osoba, táto tretia osoba si v stanovenej lehote
môţe podať vylučovaciu ţalobu. Mal za to, ţe pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho
budúceho speňaţenia nie je potrebné, aby pri nehnuteľných veciach, o ktorých je správca
presvedčený, ţe patria do konkurznej podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník úpadca a preto nie je potrebné, aby úpadca bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník. Titulom pre nakladanie majetku úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Ak
je určitá nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňaţení nehnuteľnosti je
dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt
práve súpis majetku. Z uvedeného vyvodil záver, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem
na určení existencie vlastníckeho práva, pretoţe pre speňaţenie majetku úpadcu nemusí byť
úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, keď titulom
pre speňaţenie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku konkurznej podstaty bez ohľadu
na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri nehnuteľností. Z dôvodu
neexistencie naliehavého právneho záujmu ţalobcu na určení vlastníckeho práva sa súd ďalej
nezaoberal návrhom po stránke vecnej. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. mája 2010 sp. zn. 4 Co 41/2010 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne, vec posúdil správne aj po právnej stránke.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
14 Cbi 15/04-171 z 10. apríla 2008, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.
1 Obo 81/2008, 1 Obo 85/2008 z 22. apríla 2009, na základe ktorého bola správcovi
konkurznej podstaty (v tomto konaní ţalobcovi) uloţená povinnosť predmetnú nehnuteľnosť
vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, keď mal za nesporné, ţe predmetná
nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve úpadcu ani ku dňu vyhlásenia konkurzu, ani ju
nenadobudol úpadca počas konkurzu a táto bola od vkladu vlastníckeho práva vykonaného
katastrom nehnuteľností k 14. októbru 2002 v bezpodielovom spoluvlastníctve ţalobcov
(v tomto konaní ţalovaných 1/ a 2/). Do súpisu bol zaradený i majetok tretích osôb
s odôvodnením správcu, ţe mal pochybnosti o platnosti právneho úkonu, na základe ktorého
vlastníci nadobudli majetok s poukazom na neplatnosť ďalších právnych úkonov, ktoré
predchádzali právnemu úkonu samému a nešlo teda o pochybnosti, či vec inak vo vlastníctve
úpadcu do podstaty patrí, ale o pochybnosti o platnosti nadobudnutia cudzieho majetku. Mal
za to, ţe Krajský súd v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cbi 15/04 zaoberal
i platnosťou zmlúv, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
ţalovanými 1/ a 2/ a neobstojí tvrdenie ţalobcu, ţe sa zaoberal iba platnosťou poslednej
zmluvy, ktorou ţalovaní 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli. Dospel k záveru, ţe
ţalobca naliehavý právny záujem nepreukázal, pretoţe v danom prípade bolo v inom konaní
právoplatne rozhodnuté, ţe predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je moţné
v rozpore s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty
úpadcu opätovne zaradiť. Poukázal i na to, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ
svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká. Z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním. Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, ţe mu
ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu dôvodiac, ţe odvolací súd sa nezaoberal jeho
námietkami, ktoré uviedol v odvolacom konaní a o ktoré oprel svoje odvolanie. Konštatoval,
ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí obmedzil na posúdenie „res iudicata“
s „vylučovacím konaním“, ktoré bolo v súvislosti s týmto predmetom vedené. Mal za to, ţe
v danej veci nemoţno prijať záver o totoţnosti predmetu konania, pretoţe v ţiadnom prípade
nemoţno stotoţňovať spor o vylúčenie nehnuteľnosti so sporom o určenie vlastníctva.
Namietal, ţe odvolací súd sa pri svojom hodnotení obmedzil na hodnotenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa vo „vylučovacom konaní“, avšak opomenul vziať do úvahy smerodajné
hodnotenie zo strany Najvyššieho súd Slovenskej republiky, ktorý neskúmal predchádzajúce
prevody vlastníctva a výslovne konštatoval, ţe napadnuté zmluvy (predchádzajúce prevody)
neboli predmetom skúmania ich platnosti. Uviedol, ţe odvolací súd narušil princíp
dvojinštančnosti súdneho konania, keď prijal záver o dobromyseľnosti nadobudnutia
nehnuteľnosti ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu
zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zotrvával na svojom právnom názore,
ţe v danej veci existuje naliehavý právny záujem, čo podľa neho bolo vyjadrené aj v uznesení
Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k. 18 C 21/2008-216, ktoré bolo
potvrdené uznesením krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009.
Namietal porušenie práva, súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či akúkoľvek spravodlivosť,
pretoţe z uvedených rozhodnutí vyplýva, ţe súdy potvrdili naliehavý právny záujem
na určovacej ţalobe. Takéto následné právoplatné rozhodnutie spôsobuje zmätočnosť celého
vedeného konania.
Ţalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok ţalobcu zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a ţiadali priznať náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len
na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť
k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom
odvolania ţalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako
vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, ţe odvolací súd svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie len tým, ţe sa
obmedzil na posúdenie „ res iudicata“ s vylučovacím konaním (excindačnou ţalobou v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 14 Cbi 15/04). Po obsahovej stránke tu
ţalobca namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je
ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či uţ je teda názor súdov niţších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu správny alebo nesprávny, súdy právnym
posúdením nezaloţili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v kaţdom štádiu konania skúmať,
či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie ţalobcu obrátiť
sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem
iného, aj prekáţka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekáţka (vyslovená v ustanovení
§ 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola súdom právoplatne
rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti ţaloby súd skúma
podmienky ţalovateľnosti a dôvodnosti ţaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným
právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak
zistí, ţe nárok je dôvodný, ţalobe vyhovie, a naopak, ak nie, ţalobu zamietne.
Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej
tak, ţe súd ţalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu. Konanie teda nebolo
zastavené z dôvodu, ţe v rovnakej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 10. apríla 2008, č.k. 14 Cbi 15/2004-171 v spojitosti s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn.81/2008, 1 Obo 85/2008, ale
ţaloba bola zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Skutočnosť, ţe
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie, z ktorého vychádzal
pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou procesnej prípustnosti.
Ţalobca v konaní ďalej namietal, ţe odvolací súd narušil princíp dvojinštančnosti
súdneho konania, keď dospel k záveru o dobromyseľnosti nadobudnutia nehnuteľnosti
ţalovanými, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal a ţalobu zamietol
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý právny názor tohto súdu, ţe
ţalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na poţadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, ţe ţalobca nemá
naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretoţe pre speňaţenie
majetku úpadcu nemusí byt' úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností, keď titulom pre speňaţenie majetku konkurznej podstaty je súpis majetku
konkurznej podstaty bez ohľadu na to, kto je ako vlastník tohto majetku zapísaný v katastri
nehnuteľností.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ vyplýva právny názor odvolacieho
súdu, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem s poukazom na to, ţe v inom konaní
(v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Cbi 15/04) bolo
rozhodnuté, ţe predmetná nehnuteľnosť je vylúčená zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu,
pričom právoplatné rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať a nie je moţné v rozpore
s týmto právoplatným rozhodnutím nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty opäť zaradiť.
V závere poukázal na skutočnosť, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje
právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých
práv.
Existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.)
skúma súd zo zákona v kaţdom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná
existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho
k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu
(porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé,
ţe ţaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nakoľko
nepreukázanie tejto skutočnosti je samo osobe dostatočné pre zamietnutie ţaloby, nie je súd
povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky na preukázanie skutočností tvrdených
ţalobcom v ţalobnom návrhu. Námietka ţalobcu, ţe odvolací súd prijal záver
o dobromyseľnosti nadobudnutia ţalobcov, nie je opodstatnená. V závere odôvodnenia
rozsudku odvolací súd len všeobecne konštatoval, ţe vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,
pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, poţíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11
Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv.
Dovolací súd sa nestotoţňuje ani s dovolacou námietkou ţalobcu, ţe tým, ţe súd
prvého stupňa a odvolací súd nerešpektovali právny názor o existencii naliehavého právneho
záujmu vyjadrený v uznesení Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2009, č. k.
18 C 21/2008-216 v spojitosti s uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009 v Bratislave,
sp. zn. 15 Co 107/2009, mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu, právo na právnu istotu, či
akúkoľvek spravodlivosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor,
ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné
súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony kaţdého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS
37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok
nemôţu porušiť základné právo ţalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II.
ÚS 811/00).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára
2009, č. k. 18 C 21/2008-216, potvrdeným uznesením Krajského súdu z 29. júna 2009
v Bratislave sp. zn. 15 Co 107/2009, bol zamietnutý návrh ţalobcu na prerušenie konania.
Pokiaľ ţalobca v dovolaní poukázal na uvedené rozhodnutia súdov niţších stupňov
ako na rozhodnutia, ktorými by mali byť súdy následne viazané pri rozhodovaní vo veci
samej, treba uviesť, ţe takéto rozhodnutia majú len individuálnu právnu záväznosť, a to len
pre konkrétny prípad, na ktorý sa vzťahujú – voči zúčastneným stranám (inter partes). Nie je
moţné ich dokonca povaţovať ani za judikáty v zmysle teórie práva. V nich zaujatý názor nie
je všeobecne záväzný, nestáva sa teda záväzným pre iné, neskoršie vzniknuté situácie. Navyše,
v rozhodnutiach súdov, na ktoré ţalobca poukazuje, nebolo ani doslovne vyjadrené, ani z ich
obsahu sa nedal vyvodiť záver súdov o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcu
vo veci.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovaným 1/ a 2/
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších
predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 €, zníţenej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky - ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t.j. 27,745 x 2= 55,49 €, čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH
v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 74,61 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. decembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová