Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/376/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: A.. K., zast. Advokátskou kanceláriou G., s.r.o.,

so sídlom J., IČO X., za ktorú koná JUDr. M. G., advokát, proti žalovanej: Slovenská

obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v

Bratislave, Prievozská 32, poštový priečinok 29, Bratislava, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. P/0142/05/2007 zo dňa 23.07.2007, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. – 43 zo dňa 26.05.2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

– 43 zo dňa 26. mája 2009, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. – 43 zo dňa 26.05.2009 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej

č. zo dňa 23.07.2007, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1

ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej v texte

2

rozsudku len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uložená pokuta vo výške 10 000 Sk z dôvodu

porušenia § 3 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 1, § 9 ods. 4 a § 14 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane

spotrebiteľa.

V dôvodoch predmetného rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca bol subjektom,

ktorý poskytoval ubytovacie služby, mal teda postavenie predávajúceho a zároveň tieto služby

poskytoval bez príslušného oprávnenia. Krajský súd sa nestotožnil s obranou žalobcu, ktorý

sa bránil tým, že nie je podnikateľom, najmä s poukazom na jeho korešpondenciu

so spotrebiteľkou, ktorej bol predmetný objekt prenajatý. Žalobca v mailovej pošte zo

dňa 10.12.2006 uviedol, že spotrebiteľka nebola jeho prvým a jediným hosťom, tak ako to

tvrdil pri výkone kontroly. Krajský súd taktiež poukázal na webovú stránku W..C..S., najmä

s ohľadom na jej charakter, zameranie a informácie, ktoré poskytuje, nemožno ju považovať

za stránku vytvorenú len za účelom prieskumu trhu a prípadného neskoršieho podnikania, ako

to tvrdil žalobca.

Taktiež krajský súd uviedol, že bolo zvláštne vyberať rekreačný poplatok, ktorý

možno nájsť medzi dodatkom k cenám pobytu, ak predmetné zariadenie nie je zatriedené

podľa Vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa

upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried

(ďalej v texte rozsudku len „Vyhláška“) a rovnako nie je otvorené a prevádzkované na

základe potrebných povolení. V ubytovacom zariadení žalobcu nebola dodržaná Vyhláška,

sám žalobca si predmetný objekt zatriedil do kategórie – ubytovanie v súkromí, v zariadení

žalobcu boli poskytované služby ubytovania bez rozhodnutia príslušného regionálneho radu

verejného zdravotníctva, ktorým by bolo povolené prevádzkovanie zariadenia.

Krajský súd ďalej uviedol, že žalobca porušil citované ustanovenia zákona o ochrane

spotrebiteľa, keďže jeho zariadenie nebolo zatriedené a zaradené do žiadnej kategórie, tak ako

to ustanovuje Vyhláška; sám žalobca vo svojich vyjadreniach k jednotlivým porušeniam

uvádzal, že si nie je vedomý žiadneho porušenia, keďže sa nepovažuje za podnikateľa,

opätovne namietal len tú skutočnosť že správne orgány nesprávne právne posúdili vec, keď na

jeho osobu a konanie aplikovali zákon o ochrane spotrebiteľa a považovali ho za

predávajúceho podľa § 27 tohto zákona.

Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na dikciu § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa,

ktorý pod pojem predávajúceho subsumuje i osoby, ktoré poskytujú služby aj bez potrebného

oprávnenia, teda postih osoby prevádzkujúcej podnikateľskú činnosť bez príslušného

oprávnenia bol opodstatnený, žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa postupoval

3

v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a správne zistil skutkový stav a vyvodil právny záver

v tom zmysle, že kontrolovaný subjekt porušil uvedený právny predpis, na základe čoho mu

bola uložená pokuta primeraná k zistenému porušeniu zákona.

O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu

nepriznal.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc

sa jeho zmeny v intenciách podanej žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci na

ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Žalobca v žalobe uvádzal, že sa na neho nevzťahuje § 27 zákona o ochrane

spotrebiteľa, nakoľko C. prenajíma ako celok a v zmysle

o živnostenskom podnikaní (ďalej v texte rozsudku len „živnostenský zákon“) prenájom

nehnuteľností nie je podnikaním. Konajúci súd si však osvojil nesprávne stanovisko

žalovaného, že sa jedná o podnikanie, poskytovanie ubytovacích služieb. I keď súd vykonal

dokazovanie webovou stránkou W..C..S., ktorú vytvoril žalobca, vyvodil z tohto dokazovania

nesprávny záver najmä v tom, že nezohľadnil na tejto stránke v kolónke ceny uvedenú

informáciu, že C. sa prenajíma len ako celok. Keby navrhovateľ poskytoval ubytovacie služby

bez príslušného povolenia, musel by prenajímať jednotlivé izby rôznym záujemcom. Takúto

činnosť, ktorá by bola podnikaním, však žalobca nikdy nevykonával, nikdy neprenajímal

jednotlivé izby resp. lôžka a ak prenajal C., prenajímal ju len ako celok. Keďže C. je

nehnuteľnosťou, čo vyplýva z fotografie uvedenej na webovej stránke a je pevne spojená so

zemou, vzťahuje sa na ňu ust. § 4 živnostenského zákona. Keďže túto okolnosť súd opomenul

a osvojil si tvrdenie odporcu, pričom aplikoval § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, tak aj jeho

ďalšie právne závery ohľadne aplikovania Vyhlášky sú chybné a nesprávne. Pri takejto

aplikácii uvedeného zákona by bol aj prenájom bytov, či už krátkodobý alebo dlhodobý,

podnikaním a aj pri absencii živnostenského oprávnenia by sa naň vzťahovali § 27 zákona

o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia Vyhlášky.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdiť.

4

Uviedla, že postih žalobcu je dôvodný, keďže vychádza zo skutkového stavu

uvedeného v inšpekčných záznamoch spísaných v dňoch 03.01.2007, 12.01.2007

a 02.02.2007, ktorý pokladala žalovaná za spoľahlivo zistený. Ohľadne námietok týkajúcich

sa nesprávnej aplikácie zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj Vyhlášky, poukázala žalovaná

na obsah svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 02.04.2008. Opätovne poukázala na skutočnosť,

že kontrolované zariadenie podľa jej názoru spĺňa požiadavky kategórie ubytovanie v súkromí

– objekt podľa bodu IV. a V. prílohy k Vyhláške, v zmysle ktorej ubytovanie v súkromí

predstavuje ubytovanie hostí (turistov) v izbách rodinných domov alebo v celom objekte,

napríklad dome, chalupe alebo C.. Ako vyplýva z vyjadrenia žalobcu k inšpekčnému záznamu

zo dňa 03.01.2007, toto zariadenie si napokon sám zaradil do kategórie ubytovanie v súkromí.

Žalovaná záverom uviedla, že konala na základe zákona a v medziach zákona, na

základe spoľahlivo zisteného stavu, skutkový stav bol správne právne posúdený a pokuta bola

žalobcovi uložená oprávnene a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

vety prvej , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.12.2010 (§ 156

ods. 1 a ods. 3 ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

5

Z obsahu priložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania je

rozhodnutie žalovanej č. P/0142/05/2007 zo dňa 23.07.2007, ktorým zamietla odvolanie

žalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Žiline pre Žilinský kraj č. zo dňa 30.03.2007, ktorým rozhodnutím bola

žalobcovi, ktorý mal podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa povinnosti predávajúceho, ak

prevádzkuje činnosť uvedenú v § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, t.j. predáva

spotrebiteľovi výrobky a poskytuje služby, aj bez príslušného oprávnenia, pre nedodržanie

povinností predávajúceho

- poskytovať služby v kvalite podľa osobitného predpisu, keď ubytovacie zariadenie, C.

A., svojou vybavenosťou nezodpovedalo vyhláške Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky č. , ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích

zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried (ďalej v texte rozsudku len

„Vyhláška“), nakoľko elektrické zásuvky neboli označené napätím

- zabezpečiť hygienické podmienky poskytovania služieb ustanovené osobitnými

predpismi, keď bolo zistené poskytovanie služieb bez rozhodnutia príslušného

regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ktorým by sa povolilo prevádzkovanie

zariadenia

- riadne informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaných výrobkov a o charaktere

poskytovaných služieb, keď ubytovacie zariadenie, C. A., nebolo zaradené ani

zatriedené v zmysle Vyhlášky

- na vhodnom a trvale viditeľnom mieste prevádzkarne uviesť požadované údaje, keď

v označení prevádzkarne chýbala kategória a trieda ubytovacieho zariadenia,

čím bol porušený § 3 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 1, § 9 ods. 4 a § 14 ods. 2 písm. d/ zákon

o ochrane spotrebiteľa a uložená podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokuta vo

výške 10 000 Sk.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný:

a) predávať výrobky v správnej hmotnosti, miere alebo množstve a umožniť

spotrebiteľovi prekontrolovať si správnosť týchto údajov,

b) predávať výrobky a poskytovať služby v kvalite ustanovenej osobitnými

predpismi alebo v bežnej kvalite; ak kvalita nie je predpísaná alebo ustanovená

osobitným predpisom, môže predávajúci predávať výrobky v inej ako bežnej

kvalite, len ak spotrebiteľa upozorní na všetky rozdiely v kvalite. Bežnou

6

kvalitou sa rozumie kvalita, ktorá nie je ustanovená osobitnými predpismi

a výrobok alebo služba nevykazuje zjavné vady, na ktoré je predávajúci povinný

spotrebiteľa upozorniť,

c) predávať výrobky a poskytovať služby za ceny dohodnuté v súlade s cenovými

predpismi,

d) správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný zabezpečovať

hygienické podmienky predaja výrobkov a poskytovania služieb ustanovené osobitnými

predpismi včítane opatrení uložených príslušnými orgánmi.

Podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný riadne

informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaných výrobkov alebo charaktere

poskytovaných služieb, o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré

vyplýva z jeho nesprávneho použitia alebo údržby, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou

službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania, je

predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie boli obsiahnuté v priloženom písomnom

návode a aby boli zrozumiteľné.

Podľa § 14 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa na vhodnom a trvale viditeľnom

mieste prevádzkarne musí byť uvedené

a) obchodné meno a sídlo,

b) meno a priezvisko osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne,

c) prevádzková doba určená pre spotrebiteľa,

d) kategória, skupina a trieda pohostinských prevádzkarní a ubytovacích zariadení.

Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, povinnosti predávajúcich, výrobcov,

dovozcov alebo dodávateľov majú aj osoby, ktoré prevádzkujú činnosti uvedené v § 2

ods. 1 písm. b/ až e/ bez príslušného oprávnenia.

7

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa

rozumie predávajúcim podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje

služby

Citované ustanovenie v súvislosti s pojmom „podnikateľ“ odkazuje na znenie § 2

ods. 2

Podľa , podnikateľom podľa

tohto zákona je:

a) osoba zapísaná v obchodnom registri,

b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,

c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa

osobitných predpisov,

d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie

podľa osobitného predpisu.

Podľa o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon),

živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú

zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon), prenájom nehnuteľností, bytových a nebytových priestorov je živnosťou, pokiaľ sa

popri prenájme poskytujú aj iné než základné služby spojené s prenájmom.

Predmetom právneho posúdenia, ktorým sa Najvyšší súd SR, konajúc o odvolaní

žalobcu, zaoberal bolo postavenie žalobcu v administratívnom konaní, teda či na jeho činnosť

bolo možné použiť ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže túto činnosť vykonával

bez živnostenského oprávnenia, dôvodiac, že spočívala len v prenájme nehnuteľnosti, ktorá

nie je v zmysle o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)

živnosťou.

§ 27 zákona o ochrane spotrebiteľa teba vykladať tak, že tento právny predpis sa

použije aj na osoby, ktoré vykonávajú činnosti, na ktoré by inak, pri dodržaní

zákonného postupu, potrebovali určité oprávnenie.

8

Prenájom nehnuteľností sa nepovažuje za živnosť, ak nie sú popri prenájme

poskytované iné služby, ako základné služby spojené s prenájmom.

Inými službami spojenými s prenájmom možno rozumieť najmä služby ubytovacie

a stravovacie.

Nie je podstatnou otázkou, ako sa domnieval žalobca, či prenajímal celú C. alebo jej

časť, ale skutočnosť, či pri tejto činnosti boli poskytované aj služby iné, t. j. ubytovacie,

ako napríklad výmena uterákov, výmena posteľnej bielizne, poskytnutie hygienických potrieb

(mydlá), pričom ich poskytovanie nakoniec vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu

žalovanej – inšpekčný záznam SOI zo dňa 12.01.2007.

Z povahy veci bez pochyby vyplýva, že žalobca poskytoval v ubytovacom zariadení,

C. A., prechodné ubytovanie, ktoré bolo dojednané na určitý čas za dohodnutú cenu, a preto aj

s poukazom na príslušné ustanovenia ( a nasl.), sa jednalo

o poskytovanie ubytovania, nie o prenájom nehnuteľnosti, pričom práve prechodnosť

ubytovania odlišuje tento právny vzťah od vzťahu nájomného.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca uskutočňoval činnosť, ktorú bolo možné

považovať za živnostenské podnikanie, a teda vykonávajúc túto bez príslušného oprávnenia,

v zmysle § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa bol povinný dodržiavať povinnosti

predávajúceho tam uvedené.

Pri formulovaní vyššie uvedených záverov sa odvolací súd opieral aj o skutočnosť,

ktorá vyplýva z obsahu administratívneho spisu, a to, že žalobca k cene pobytu vyberal aj tzv.

rekreačný poplatok.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že z povahy tohto poplatku vyplýva, že sa

jedná o poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt (resp. od 01.09.2002 do 30.04.2004 poplatok

v kúpeľnom mieste alebo mieste sústredeného cestovného ruchu, od. 01.05.2004 do

30.10.2004 poplatok za pobyt ) v zmysle o miestnych poplatkoch,

ktorý zákon bol zrušený a s účinnosťou od 01.11.2004 nahradený

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2 písm. d/ ako druh miestnej dane upravuje daň

9

z ubytovania, ktorej predmetom je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby

v ubytovacom zariadení.

Z uvedeného možno vyvodiť, že aj žalobca sám, vyberajúc uvedený poplatok (ktorý je

v zmysle vyššie uvedeného daňou z ubytovania) považoval svoju činnosť za poskytovanie

ubytovania.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR konštatoval, že žalobca uskutočňoval

činnosť, ktorú bolo možné považovať za živnostenské podnikanie, vykonávajúc túto bez

príslušného oprávnenia, a teda použitím § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, žalovaná

nepochybila, keď žalobcu považovala za predávajúceho v zmysle tohto zákona.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa musel stotožniť so závermi krajského súdu,

ktorý žalobu zamietol ako nedôvodnú, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil

a v podrobnostiach naň odkazuje (, ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení

s a tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech, ich

náhradu nepriznal a žalovanej v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 09. decembra 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská