Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1So/111/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: J., nar. X., bytom N., zast.: Mgr. J.,

advokátom so sídlom C., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ulica

29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho

orgánu v konaní o starobnom dôchodku, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 21. júna 2010 č. k. –41, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 21. júna 2010 č. k. 15Sd 4/2009–41 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

2

Rozhodnutím č.: X. zo dňa 04.02.2009 odporkyňa zamietla žiadosť navrhovateľa o

priznanie starobného dôchodku konštatujúc, že navrhovateľ požiadal priznať starobný

dôchodok odo dňa 08.03.2003.

Po citácii ustanovení a o sociálnom zabezpečení

(ďalej v texte rozsudku len „“) odporkyňa uviedla, že dňa 24, januára

1994 bol navrhovateľovi priznaný príspevok za službu pretransformovaný podľa § 124 ods. 3

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (ďalej v texte rozsudku

len „“) k 01.07.2002 na výsluhový dôchodok s tým, že je v zmysle

Do tohto pretransformovaného príspevku bola hodnotená doba vojenskej služby

navrhovateľa od 01.10.1967 do 02. októbra 1969 a služobného pomeru od 01.03.1970

do 31.01.1994, tzn. že táto doba nesmie byť zohľadnená pre nárok navrhovateľa na starobný

dôchodok.

Nakoľko navrhovateľ ku dňu 08.03.2003 nedosiahol vek potrebný na nárok na starobný

dôchodok, tým podľa odporkyne nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok .

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti hore citovanému rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ opravný prostriedok

z 13.03.2009. V svojom opravnom prostriedku odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30.05.2006. Ďalej navrhovateľ namietal,

že napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj postup mu predchádzajúci sú skutkovo a právne

nesprávne, nepreskúmateľné v rozpore nielen s platnými predpismi ale aj nesúladné

s viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Krajský súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie na pojednávaní

dňa 21. júna 2010 na podklade vykonaného dokazovania preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť konania, ktoré mu predchádzalo

a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.

3

Po úvodnom zhrnutí predchádzajúceho súdneho konania, kedy odporkyňa podala

neúspešne odvolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2005,

krajský súd zdôraznil, že v dovolacom konaní bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(str. 3, 4 a 6 citovaného rozsudku) vyslovený právny názor, že

„doba zamestnania navrhovateľa za výkon profesionálnej služby, z ktorej 23 rokov

vykonával v I. pracovnej kategórii, bola navrhovateľovi v systéme sociálneho poistenia

príslušníkov ozbrojených zborov zhodnotená a v dôsledku tejto skutočnosti navrhovateľ splnil

podmienky nároku na starobný dôchodok, ktorý mu bol priznaný. Od okamihu splnenia

vekovej podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného zákona (podľa zákona

o sociálnom zabezpečení vojakov) nemôže odporkyňa vyvodiť, že navrhovateľ nesplnil vekovú

podmienku nároku na starobný dôchodok.

Aj keď sa tak stalo podľa iného právneho predpisu, ako je zákon o sociálnom poistení,

navrhovateľ už raz podmienku nároku na starobný dôchodok splnil a odporkyňa nemôže

tvrdiť opak, lebo rozhodnutie iného orgánu verejnej správy o splnení vekovej podmienky

nároku na starobný dôchodok zo strany navrhovateľa je pre ňu záväzné.

Nemožno akceptovať výklad odporkyne, ktorým sa diskriminuje poistenec iného systému

sociálneho zabezpečenia tým, že pre výpočet dôchodku sa mu určitá doba zamestnania

nehodnotí vôbec. Výška dôchodku zamestnanca, ktorý pracoval v I. pracovnej kategórii ako

zamestnanec s rovnakým počtom odpracovaných rokov v rovnakej pracovnej kategórii,

ale vypláca sa mu dôchodok z iného systému, nemôže byť nižšia, ako dôchodok, na ktorý

by mal vo všeobecnom systéme.

Nemožno pritom prehliadať, že nárok na tú časť starobného dôchodku, na ktorú

odvádzal odporkyni poistné, už vznikol a jej priznanie a vyplatenie mu odporkyňa nemôže

odmietnuť bez toho, aby nebola v rozpore so zákazom diskriminácie a so spätnou účinnosťou

právneho predpisu, ktorý v skutočnosti znamená zvláštny druh vyvlastnenia majetkového

práva bez náhrady, čo náš právny systém nedovoľuje. Postup odporkyne pri aplikácii § 173i

ods. 2 v spojení s § 21 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom zabezpečení bol vo vzťahu

k navrhovateľovi diskriminačný, lebo mu spätne odoprel taký nárok na dávku, ktorý

už v minulosti vznikol.

4

Vzhľadom na skutočnosť, že obsahuje absolútny zákaz

diskriminácie, všetky orgány, vykonávajúce štátnu moc (teda aj odporkyňa, ktorej bolo

zákonom zverené rozhodovanie o právach fyzických osôb vo veciach sociálneho zabezpečenia,

resp. poistenia) sú povinné vykladať právne predpisy spôsobom, ktorý sa neprieči Ústave.

Zákaz diskriminácie preto pre odporkyňu platí priamo a odporkyňa nemôže pri uplatňovaní

zákonov o sociálnom poistení (resp. zabezpečení) vykonávať zákony v rozpore s ,

a to ani s poukazom na presné znenie právneho predpisu, ktorý sa tomuto zákazu prieči“.

Po tejto citácii právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd

ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté

rovnako, ako v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí odporkyne tak, že podľa § 21 ods. 1,

3, a podľa , ods. l a bola

žiadosť navrhovateľa z 23. júla 2003 o starobný dôchodok zamietnutá. Krajský súd zdôraznil,

že podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia dôvodom zamietavého stanoviska odporkyne k jeho

žiadosti bola skutočnosť, že u navrhovateľa v zmysle

nemožno pre vznik nároku na starobný dôchodok prihliadnuť na dobu jeho profesionálnej

služby od 1. marca 1970 do 31. januára 1994 a v zmysle

Zb. ku dňu 8. marca 2003 navrhovateľ nedosiahol vek 60 rokov.

Avšak tento záver odporkyne ohľadne posúdenia splnenia zákonných podmienok

pre vznik nároku navrhovateľa na starobný dôchodok je podľa krajského súdu v priamom

protiklade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom, čím sa v ďalšom konaní

neriadila právnym názorom súdu v rozpore s ustanovením § 2501 ods. 2 v spojení s § 250j

ods. 6

Nakoľko krajský súd zistil, že zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne nové

skutkové okolnosti, ktoré by neboli známe už v čase vydania prvého rozhodnutia odporkyne

o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, potom dospel krajský súd k záveru,

že napadnuté rozhodnutie odporkyne vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci

a ako také ho zrušil.

5

III.

Odvolanie odporkyne/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.08.2010 (č. l. 47) proti rozsudku prvostupňového

súdu odporkyňa na prvom mieste poukázala na to, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 16.04.2007 č. k. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27.11.2008 č. k. bolo rozhodnutie odporkyne zo 06.11.2006

zrušené pre jeho nepreskúmateľnosť pre nepredloženie požadovaného administratívneho spisu

odporkyne.

Ďalej vyslovila nesúhlas s názorom krajského súdu, že aj rozhodnutím odporkyne

č. X. zo dňa 04.02.2009, bolo rozhodnuté rovnako ako v predchádzajúcom zrušenom

rozhodnutí, tzn. na základe nedosiahnutí vekovej podmienky nároku na starobný dôchodok,

čo je v rozpore správnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odporkyňa pri

svojom nesúhlasnom stanovisku vychádzala zo skutočnosti, že navrhovateľ si uplatnil nárok

na starobný dôchodok ku dňu 08.03.2003, tzn. pri dosiahnutí 55 rokov veku.

Taktiež odporkyňa v svojom odvolaní upozornila na ustanovenia § 95 a § 143a

a zdôraznila, že nikdy nepriznala navrhovateľovi starobný dôchodok

ani ho nevypláca podľa zák. , lebo tento dôchodok sa vypláca z osobitného

účtu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa až Podľa

odporkyne, potom toto znamená, že profesionálna služba bola navrhovateľovi zhodnotená

v osobitnom systéme výsluhového zabezpečenia podľa

Vo vzťahu k citovanému právnemu názoru Najvyššieho súdu odporkyňa uviedla,

že ustanovenie sa na prípad navrhovateľa nevzťahuje z dôvodu,

že starobný dôchodok mu pred účinnosťou uvedeného stanovenia nebol priznaný.

Vyjadrenie navrhovateľa sa v súdnom spise v čase rozhodovania vo veci nenachádzalo.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spoj. s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania ( v spoj. s ) dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho

po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení

s a potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že správne súdnictvo najmä vzhľadom

na ústavnú garanciu zakotvenú v zabezpečuje

jej realizáciu súdnou mocou formou súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupu

správnych orgánov pri rozhodovacej činnosti.

Uvedené ústavné právo jednotlivca na súdny prieskum je založené na dominantnom

postavení súdnej moci pri posudzovaní správnosti aplikácie a výkladu právnych noriem

7

(ustanovení) na skutočnosti zistené v správnom alebo v inom osobitnom konaní. Citované

dominantné postavenie súdnej moci je však použiteľné iba na rozhodnutia správnych orgánov,

ktoré spĺňajú základné podmienky preskúmateľnosti argumentov vedúcich správny orgán

k právnemu záveru vyslovenom vo výrokovej časti rozhodnutia.

Ak navrhovateľ poukazoval v opravnom prostriedku na nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia a krajský súd svoj zrušujúci rozsudok založil najmä

na nerešpektovaní právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom v rozsudku

sp. zn. , ktorý svoju argumentáciu založil ide o závažný argument, ktorý sám

o sebe vytvára základnú prekážku pre vykonanie súdneho prieskumu rozhodnutia správneho

orgánu.

Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna judikatúra

spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka

konania (Garcia Ruiz v. Španielsku‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej

dodržiavanie starostlivo preveruje.

Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení

rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú skutkovo

a právne objasniť právne názory vedúce konajúci správny orgán k prijatiu výrokovej časti

rozhodnutia, tzn. že existuje stav „absencie“ rozhodovacích dôvodov.

Ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej

právnej normy, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné.

Najvyšší súd prostredníctvom svojich rozsudkov z 28. júna 2005 č. k. -31,

z 27. novembra 2008 sp. zn. , ale najmä z 30. mája 2006 sp. zn.

zaslal jasný právny názor, ktorý by mal nasmerovať odporkyňu k správnemu vyriešeniu

žiadosti navrhovateľa, o ktorej odporkyňa rozhoduje už od roku 2003. Krajský súd v svojom

napadnutom rozsudku z 21. júna 2009 správne zhrnul podstatné argumenty právneho názoru

8

Najvyššieho súdu, ktoré však odporkyňa opätovne nerešpektovala pri svojej rozhodovacej

činnosti.

Najvyšší súd ďalej z priloženého administratívneho spisu zistil, že odporkyňa

rozhodnutím č.: X. zo dňa 04.02.2009 zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok.

Toto svoje rozhodnutie so všeobecne uvedeným odkazom na ust. § 21 ods. 1 a 3 a § 26a zák.

č. ako aj a stroho odôvodnila tým, že po 1.

januári 2004 navrhovateľ nezískal dobu poistenia potrebnú pre splnenie podmienky potrebnej

doby zamestnania, nie je možné priznať starobný dôchodok od 1. januára 2004.

V celom odôvodnení však absentuje argumentácia odporkyne, prečo sa neriadila

právnym názorom Najvyššieho súdu vysloveným v dovolacom rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý je v zmysle § 250j ods. 6 záväzný pre ďalšie

konanie odporkyne vo veci.

Dôvody, prečo sa odporkyňa rozhodla neakceptovať právny názor Najvyššieho súdu

boli čiastočne zistiteľné až z jej odvolania z 11.08.2010 (str. 3, 5. odsek). Záver krajského

súdu, že odporkyňa sa týmto právnym názorom dôsledne neriadila, samotná odporkyňa

v svojom vyjadrení vôbec nevyvrátila. Naopak, odporkyňa k uvedenej argumentácii zaujala

postoj, že „Pokiaľ ide o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený

v citovanom rozsudku s poukazom na ustanovenie § 173i ods. 2 a § 21 ods. 1 a 3 zákona

o sociálnom zabezpečení uvádzame, že ustanovenie v znení

sa na prípad navrhovateľa nevzťahuje z dôvodu, že starobný

dôchodok mu pred účinnosťou uvedeného ustanovenia nebol priznaný.“

Najvyšší súd už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad

) jednoznačne zdôraznil, že aj konanie vo veciach sociálneho poistenia musí

vychádzať zo zásady zákonnosti. Toto konanie je výlučne a vyčerpávajúcim spôsobom

upravené v Tretej časti ( až 225) bez možnosti použitia právneho

predpisu všeobecne upravujúceho oblasť správneho konania, tzn.

o správnom konaní (správny poriadok), nakoľko tento v zmysle

Z.z. sa na toto konanie nesmie výslovne aplikovať

9

Preto iba ustanovuje nielen základné náležitosti rozhodnutia

ako aj ich minimálny rozsah v hore uvedenej veci.

Podľa a platí, že rozhodnutie odporkyne musí okrem

iného obsahovať odôvodnenie, v ktorom uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

pre jej rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych

predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Na základe uvedeného je povinnosťou odporkyne sa vysporiadať s právnym názorom

súdu alebo tým spôsobom, že ho bude na prejednávanú vec sociálneho poistenia aplikovať,

alebo tak, že ho odmietne aplikovať, pričom dôvody odmietnutia musia byť jasne

a zrozumiteľne obsiahnuté v zmysle v odôvodnení

odporkyne.

Najvyšší súd musí opakovane konštatovať, že v napadnutom rozhodnutí odporkyne

však absentujú akékoľvek podrobnosti o dôvodoch, ktoré ju viedli k záveru, že v konkrétnej

veci nie je možné alebo vhodné sa pridržiavať právneho názoru Najvyššieho súdu.

V samotnom rozhodnutí sa nachádza iba jediná veta týkajúca sa rozhodnutia Najvyššieho

súdu: „Týmto realizujeme rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

z 27. novembra 2008.“ Za týchto okolností Najvyšší súd musí konštatovať, že pod pojmom

„nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnení“ uvedeným v je nutné

rozumieť aj nedostatok dôvodov objasňujúcich, prečo správny orgán v ďalšom rozhodovaní

o zrušenej veci nebol viazaný právnym názorom súdu.

Podľa výkladu Najvyššieho súdu ( ) potom

takto nedostatočne odôvodnené rozhodnutie odporkyne negatívne ovplyvňuje ústavné právo

navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle

Slovenskej republiky, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach

alebo právom chránených záujmoch odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto

rozhodnutie, lebo samotný účastník môže iba odhadovať právne dôvody (čo aj zo samotného

odvolania navrhovateľa evidentne vyplýva), na základe ktorých by mal úspešne uplatňoval

10

svoje subjektívne právo na ochranu ústavného práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe v medziach vykonávacie zákona ( a 3 ).

Z uvedeného dôvodu odporkyňa nenaplnila legitímne očakávanie navrhovateľa

(ako jeden zo štandardov správneho konania v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva), čím mu odoprela právo na súdnu a inú právnu ochranu, a preto nie je

možné napadnuté rozhodnutie označiť ako vydané v súlade so zákonom.

Z uvedeného dôvodu navrhovateľ, ako aj vyslovil vo svojom opravnom prostriedku

k odvolaniu odporkyne, nemohol byť objektívne pripravený vykonať svoju nesúhlasnú

argumentáciu a konkrétne dôvody vedúce k nevyhoveniu jeho žiadosti mohol iba odhadovať.

Preto nie je možné napadnuté rozhodnutie označiť ako súdneho prieskumu schopné a tiež,

že je spravodlivé.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. ,

pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad

zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie

protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu

postupom podľa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s a , podľa ktorého úspešnému

navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právny zástupca

úspešného navrhovateľa si svoje právo v zákonnej 3-dňovej lehote neuplatnil a zo spisu súdu

nevyplýva, že v odvolacom konaní by navrhovateľ mal iné výdavky, nebola mu náhrada trov

odvolacieho konania priznaná.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava sociálno-poistných vzťahov

11

vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 14. decembra 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová