Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)9b4/365517.1ac5a0.pdf
PDF · 165.46 KB
No categories available
1So/111/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1So/111/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: J., nar. X., bytom N., zast.: Mgr. J.,
advokátom so sídlom C., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ulica
29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho
orgánu v konaní o starobnom dôchodku, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 21. júna 2010 č. k. 15Sd 4/2009–41, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 21. júna 2010 č. k. 15Sd 4/2009–41 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
2
Rozhodnutím č.: X. zo dňa 04.02.2009 odporkyňa zamietla žiadosť navrhovateľa o
priznanie starobného dôchodku konštatujúc, že navrhovateľ požiadal priznať starobný
dôchodok odo dňa 08.03.2003.
Po citácii ustanovení § 21 ods. 1 a 3 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
(ďalej v texte rozsudku len „zák. č. 100/1988 Zb.“) odporkyňa uviedla, že dňa 24, januára
1994 bol navrhovateľovi priznaný príspevok za službu pretransformovaný podľa § 124 ods. 3
zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (ďalej v texte rozsudku
len „zák. č. 328/2002 Z.z.“) k 01.07.2002 na výsluhový dôchodok s tým, že je v zmysle § 95
Do tohto pretransformovaného príspevku bola hodnotená doba vojenskej služby
navrhovateľa od 01.10.1967 do 02. októbra 1969 a služobného pomeru od 01.03.1970
do 31.01.1994, tzn. že táto doba nesmie byť zohľadnená pre nárok navrhovateľa na starobný
dôchodok.
Nakoľko navrhovateľ ku dňu 08.03.2003 nedosiahol vek potrebný na nárok na starobný
dôchodok, tým podľa odporkyne nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok .
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti hore citovanému rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ opravný prostriedok
z 13.03.2009. V svojom opravnom prostriedku odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo 20/2005 z 30.05.2006. Ďalej navrhovateľ namietal,
že napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj postup mu predchádzajúci sú skutkovo a právne
nesprávne, nepreskúmateľné v rozpore nielen s platnými predpismi ale aj nesúladné
s viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Krajský súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie na pojednávaní
dňa 21. júna 2010 na podklade vykonaného dokazovania preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť konania, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.
3
Po úvodnom zhrnutí predchádzajúceho súdneho konania, kedy odporkyňa podala
neúspešne odvolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2005,
krajský súd zdôraznil, že v dovolacom konaní bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(str. 3, 4 a 6 citovaného rozsudku) vyslovený právny názor, že
„doba zamestnania navrhovateľa za výkon profesionálnej služby, z ktorej 23 rokov
vykonával v I. pracovnej kategórii, bola navrhovateľovi v systéme sociálneho poistenia
príslušníkov ozbrojených zborov zhodnotená a v dôsledku tejto skutočnosti navrhovateľ splnil
podmienky nároku na starobný dôchodok, ktorý mu bol priznaný. Od okamihu splnenia
vekovej podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného zákona (podľa zákona
o sociálnom zabezpečení vojakov) nemôže odporkyňa vyvodiť, že navrhovateľ nesplnil vekovú
podmienku nároku na starobný dôchodok.
Aj keď sa tak stalo podľa iného právneho predpisu, ako je zákon o sociálnom poistení,
navrhovateľ už raz podmienku nároku na starobný dôchodok splnil a odporkyňa nemôže
tvrdiť opak, lebo rozhodnutie iného orgánu verejnej správy o splnení vekovej podmienky
nároku na starobný dôchodok zo strany navrhovateľa je pre ňu záväzné.
Nemožno akceptovať výklad odporkyne, ktorým sa diskriminuje poistenec iného systému
sociálneho zabezpečenia tým, že pre výpočet dôchodku sa mu určitá doba zamestnania
nehodnotí vôbec. Výška dôchodku zamestnanca, ktorý pracoval v I. pracovnej kategórii ako
zamestnanec s rovnakým počtom odpracovaných rokov v rovnakej pracovnej kategórii,
ale vypláca sa mu dôchodok z iného systému, nemôže byť nižšia, ako dôchodok, na ktorý
by mal vo všeobecnom systéme.
Nemožno pritom prehliadať, že nárok na tú časť starobného dôchodku, na ktorú
odvádzal odporkyni poistné, už vznikol a jej priznanie a vyplatenie mu odporkyňa nemôže
odmietnuť bez toho, aby nebola v rozpore so zákazom diskriminácie a so spätnou účinnosťou
právneho predpisu, ktorý v skutočnosti znamená zvláštny druh vyvlastnenia majetkového
práva bez náhrady, čo náš právny systém nedovoľuje. Postup odporkyne pri aplikácii § 173i
ods. 2 v spojení s § 21 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom zabezpečení bol vo vzťahu
k navrhovateľovi diskriminačný, lebo mu spätne odoprel taký nárok na dávku, ktorý
už v minulosti vznikol.
4
Vzhľadom na skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky obsahuje absolútny zákaz
diskriminácie, všetky orgány, vykonávajúce štátnu moc (teda aj odporkyňa, ktorej bolo
zákonom zverené rozhodovanie o právach fyzických osôb vo veciach sociálneho zabezpečenia,
resp. poistenia) sú povinné vykladať právne predpisy spôsobom, ktorý sa neprieči Ústave.
Zákaz diskriminácie preto pre odporkyňu platí priamo a odporkyňa nemôže pri uplatňovaní
zákonov o sociálnom poistení (resp. zabezpečení) vykonávať zákony v rozpore s ústavou,
a to ani s poukazom na presné znenie právneho predpisu, ktorý sa tomuto zákazu prieči“.
Po tejto citácii právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd
ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté
rovnako, ako v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí odporkyne tak, že podľa § 21 ods. 1,
3, § 26a zák. č. 100/1988 Zb. a podľa § 259 ods. 1, § 273 ods. l a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. bola
žiadosť navrhovateľa z 23. júla 2003 o starobný dôchodok zamietnutá. Krajský súd zdôraznil,
že podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia dôvodom zamietavého stanoviska odporkyne k jeho
žiadosti bola skutočnosť, že u navrhovateľa v zmysle § 21 ods. 3 zák. č. 100/1988 Zb.
nemožno pre vznik nároku na starobný dôchodok prihliadnuť na dobu jeho profesionálnej
služby od 1. marca 1970 do 31. januára 1994 a v zmysle § 21 ods. 1 písm. e) zák. č. 100/1988
Zb. ku dňu 8. marca 2003 navrhovateľ nedosiahol vek 60 rokov.
Avšak tento záver odporkyne ohľadne posúdenia splnenia zákonných podmienok
pre vznik nároku navrhovateľa na starobný dôchodok je podľa krajského súdu v priamom
protiklade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom, čím sa v ďalšom konaní
neriadila právnym názorom súdu v rozpore s ustanovením § 2501 ods. 2 v spojení s § 250j
ods. 6 O.s.p.
Nakoľko krajský súd zistil, že zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne nové
skutkové okolnosti, ktoré by neboli známe už v čase vydania prvého rozhodnutia odporkyne
o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, potom dospel krajský súd k záveru,
že napadnuté rozhodnutie odporkyne vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
a ako také ho zrušil.
5
III.
Odvolanie odporkyne/stanoviská
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.08.2010 (č. l. 47) proti rozsudku prvostupňového
súdu odporkyňa na prvom mieste poukázala na to, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 16.04.2007 č. k. 14Sd 18/2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.11.2008 č. k. 4So 136/2007 bolo rozhodnutie odporkyne zo 06.11.2006
zrušené pre jeho nepreskúmateľnosť pre nepredloženie požadovaného administratívneho spisu
odporkyne.
Ďalej vyslovila nesúhlas s názorom krajského súdu, že aj rozhodnutím odporkyne
č. X. zo dňa 04.02.2009, bolo rozhodnuté rovnako ako v predchádzajúcom zrušenom
rozhodnutí, tzn. na základe nedosiahnutí vekovej podmienky nároku na starobný dôchodok,
čo je v rozpore správnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odporkyňa pri
svojom nesúhlasnom stanovisku vychádzala zo skutočnosti, že navrhovateľ si uplatnil nárok
na starobný dôchodok ku dňu 08.03.2003, tzn. pri dosiahnutí 55 rokov veku.
Taktiež odporkyňa v svojom odvolaní upozornila na ustanovenia § 95 a § 143a
zák. č. 328/2002 Z.z. a zdôraznila, že nikdy nepriznala navrhovateľovi starobný dôchodok
ani ho nevypláca podľa § 68 zák. 461/2003 Z.z., lebo tento dôchodok sa vypláca z osobitného
účtu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 93 až § 95 zák. č. 328/2002 Z.z. Podľa
odporkyne, potom toto znamená, že profesionálna služba bola navrhovateľovi zhodnotená
v osobitnom systéme výsluhového zabezpečenia podľa zák. č. 328/2002 Z.z.
Vo vzťahu k citovanému právnemu názoru Najvyššieho súdu odporkyňa uviedla,
že ustanovenie § 173i zák. č. 100/1988 Zb. sa na prípad navrhovateľa nevzťahuje z dôvodu,
že starobný dôchodok mu pred účinnosťou uvedeného stanovenia nebol priznaný.
Vyjadrenie navrhovateľa sa v súdnom spise v čase rozhodovania vo veci nenachádzalo.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
6
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spoj. s § 250l ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania (§ 250l ods. 2 v spoj. s § 250ja ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho
po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení
s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu
a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že správne súdnictvo najmä vzhľadom
na ústavnú garanciu zakotvenú v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje
jej realizáciu súdnou mocou formou súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupu
správnych orgánov pri rozhodovacej činnosti.
Uvedené ústavné právo jednotlivca na súdny prieskum je založené na dominantnom
postavení súdnej moci pri posudzovaní správnosti aplikácie a výkladu právnych noriem
7
(ustanovení) na skutočnosti zistené v správnom alebo v inom osobitnom konaní. Citované
dominantné postavenie súdnej moci je však použiteľné iba na rozhodnutia správnych orgánov,
ktoré spĺňajú základné podmienky preskúmateľnosti argumentov vedúcich správny orgán
k právnemu záveru vyslovenom vo výrokovej časti rozhodnutia.
Ak navrhovateľ poukazoval v opravnom prostriedku na nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia a krajský súd svoj zrušujúci rozsudok založil najmä
na nerešpektovaní právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom v rozsudku
sp. zn. 1Sdo 20/2005, ktorý svoju argumentáciu založil ide o závažný argument, ktorý sám
o sebe vytvára základnú prekážku pre vykonanie súdneho prieskumu rozhodnutia správneho
orgánu.
Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna judikatúra
spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka
konania (Garcia Ruiz v. Španielsku‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej
dodržiavanie starostlivo preveruje.
Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú skutkovo
a právne objasniť právne názory vedúce konajúci správny orgán k prijatiu výrokovej časti
rozhodnutia, tzn. že existuje stav „absencie“ rozhodovacích dôvodov.
Ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej
právnej normy, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné.
Najvyšší súd prostredníctvom svojich rozsudkov z 28. júna 2005 č. k. 1So 108/2004-31,
z 27. novembra 2008 sp. zn. 4So 136/2007, ale najmä z 30. mája 2006 sp. zn. 1Sdo 20/2005
zaslal jasný právny názor, ktorý by mal nasmerovať odporkyňu k správnemu vyriešeniu
žiadosti navrhovateľa, o ktorej odporkyňa rozhoduje už od roku 2003. Krajský súd v svojom
napadnutom rozsudku z 21. júna 2009 správne zhrnul podstatné argumenty právneho názoru
8
Najvyššieho súdu, ktoré však odporkyňa opätovne nerešpektovala pri svojej rozhodovacej
činnosti.
Najvyšší súd ďalej z priloženého administratívneho spisu zistil, že odporkyňa
rozhodnutím č.: X. zo dňa 04.02.2009 zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok.
Toto svoje rozhodnutie so všeobecne uvedeným odkazom na ust. § 21 ods. 1 a 3 a § 26a zák.
č. 100/1988 Zb. ako aj § 273 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. stroho odôvodnila tým, že po 1.
januári 2004 navrhovateľ nezískal dobu poistenia potrebnú pre splnenie podmienky potrebnej
doby zamestnania, nie je možné priznať starobný dôchodok od 1. januára 2004.
V celom odôvodnení však absentuje argumentácia odporkyne, prečo sa neriadila
právnym názorom Najvyššieho súdu vysloveným v dovolacom rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo 20/2005, ktorý je v zmysle § 250j ods. 6 záväzný pre ďalšie
konanie odporkyne vo veci.
Dôvody, prečo sa odporkyňa rozhodla neakceptovať právny názor Najvyššieho súdu
boli čiastočne zistiteľné až z jej odvolania z 11.08.2010 (str. 3, 5. odsek). Záver krajského
súdu, že odporkyňa sa týmto právnym názorom dôsledne neriadila, samotná odporkyňa
v svojom vyjadrení vôbec nevyvrátila. Naopak, odporkyňa k uvedenej argumentácii zaujala
postoj, že „Pokiaľ ide o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený
v citovanom rozsudku s poukazom na ustanovenie § 173i ods. 2 a § 21 ods. 1 a 3 zákona
o sociálnom zabezpečení uvádzame, že ustanovenie § 173i zákona č. 100/1988 Zb. v znení
zákona č. 222/2003 Z.z. sa na prípad navrhovateľa nevzťahuje z dôvodu, že starobný
dôchodok mu pred účinnosťou uvedeného ustanovenia nebol priznaný.“
Najvyšší súd už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad
5So 27/2005) jednoznačne zdôraznil, že aj konanie vo veciach sociálneho poistenia musí
vychádzať zo zásady zákonnosti. Toto konanie je výlučne a vyčerpávajúcim spôsobom
upravené v Tretej časti (§ 172 až 225) zák. č. 461/2003 Z.z. bez možnosti použitia právneho
predpisu všeobecne upravujúceho oblasť správneho konania, tzn. zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok), nakoľko tento v zmysle § 172 ods. 1 zák. č. 461/2003
Z.z. sa na toto konanie nesmie výslovne aplikovať
9
Preto iba zák. č. 461/2003 Z.z. ustanovuje nielen základné náležitosti rozhodnutia
ako aj ich minimálny rozsah v hore uvedenej veci.
Podľa § 209 ods. 2 a 4 zák. č. 461/2003 Z.z. platí, že rozhodnutie odporkyne musí okrem
iného obsahovať odôvodnenie, v ktorom uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
pre jej rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 250j ods. 6 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.
Na základe uvedeného je povinnosťou odporkyne sa vysporiadať s právnym názorom
súdu alebo tým spôsobom, že ho bude na prejednávanú vec sociálneho poistenia aplikovať,
alebo tak, že ho odmietne aplikovať, pričom dôvody odmietnutia musia byť jasne
a zrozumiteľne obsiahnuté v zmysle § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení
odporkyne.
Najvyšší súd musí opakovane konštatovať, že v napadnutom rozhodnutí odporkyne
však absentujú akékoľvek podrobnosti o dôvodoch, ktoré ju viedli k záveru, že v konkrétnej
veci nie je možné alebo vhodné sa pridržiavať právneho názoru Najvyššieho súdu.
V samotnom rozhodnutí sa nachádza iba jediná veta týkajúca sa rozhodnutia Najvyššieho
súdu: „Týmto realizujeme rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4So 136/2007
z 27. novembra 2008.“ Za týchto okolností Najvyšší súd musí konštatovať, že pod pojmom
„nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnení“ uvedeným v § 250j ods. 2 O.s.p. je nutné
rozumieť aj nedostatok dôvodov objasňujúcich, prečo správny orgán v ďalšom rozhodovaní
o zrušenej veci nebol viazaný právnym názorom súdu.
Podľa výkladu Najvyššieho súdu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) potom
takto nedostatočne odôvodnené rozhodnutie odporkyne negatívne ovplyvňuje ústavné právo
navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach
alebo právom chránených záujmoch odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto
rozhodnutie, lebo samotný účastník môže iba odhadovať právne dôvody (čo aj zo samotného
odvolania navrhovateľa evidentne vyplýva), na základe ktorých by mal úspešne uplatňoval
10
svoje subjektívne právo na ochranu ústavného práva na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe v medziach vykonávacie zákona (čl. 39 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Z uvedeného dôvodu odporkyňa nenaplnila legitímne očakávanie navrhovateľa
(ako jeden zo štandardov správneho konania v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva), čím mu odoprela právo na súdnu a inú právnu ochranu, a preto nie je
možné napadnuté rozhodnutie označiť ako vydané v súlade so zákonom.
Z uvedeného dôvodu navrhovateľ, ako aj vyslovil vo svojom opravnom prostriedku
k odvolaniu odporkyne, nemohol byť objektívne pripravený vykonať svoju nesúhlasnú
argumentáciu a konkrétne dôvody vedúce k nevyhoveniu jeho žiadosti mohol iba odhadovať.
Preto nie je možné napadnuté rozhodnutie označiť ako súdneho prieskumu schopné a tiež,
že je spravodlivé.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5So 27/2005,
pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad
zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 250l ods. 2 O.s.p., podľa ktorého úspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právny zástupca
úspešného navrhovateľa si svoje právo v zákonnej 3-dňovej lehote neuplatnil a zo spisu súdu
nevyplýva, že v odvolacom konaní by navrhovateľ mal iné výdavky, nebola mu náhrada trov
odvolacieho konania priznaná.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov
11
vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 14. decembra 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová