Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
873/360887.e6e06b.pdf
PDF · 247.61 KB
No categories available
2Sžf/16/2010
Najvyšší súd 2 Sžf 16/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci ţalobcu: M. S., s.r.o., zastúpeného advokátkou Mgr. O. B.,
Advokátska kancelária, proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. I/224/10916-
73535/2009/990268-r z 23. júla 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. 11S/118/2009-90 zo 16. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/118/2009-90 zo dňa 16. februára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného č. I/224/10916-73535/2009/990268-r zo dňa 23. júla 2009 z r u š u j e
a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je povinný titulom náhrady trov konania zaplatiť ţalobcovi sumu
132,-€ na účet právneho zástupcu ţalobcu do 3 dní od doručenia rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/118/2009-90 zo 16. februára 2010,
zamietol ţalobu ţalobcu proti rozhodnutiu ţalovaného č. I/224/10916-
73535/2009/990268-r z 23. júla 2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2007 v celkovej
sume 2 260,80 € (68 109,- Sk), z dôvodu porušenia § 47 ods. 1 a 3 v nadväznosti na § 8,
§ 19 ods. 2 v nadväznosti na § 69 ods. 3 v nadväznosti na § 15 ods. 8 písm. b) a § 49
ods. 7 písm. a) a c) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z toho dôvodu, ţe:
1. dodal tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením jeho
oslobodenie od dane;
2. keď nepriznal daň zo sluţby dodanej zahraničnou osobou a
3. keď odpočítal daň z prenájmu osobného automobilu.
Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu
v rozsahu vymedzenom ţalobou, keďţe ţalobca napadol rozhodnutie ţalovaného
iba v bodoch 1. a 2., dospel krajský súd k záveru, ţe tieto sú vecne správne a v súlade
so zákonom.
Z obsahu administratívnych spisov krajský súd zistil, ţe v 1. prípade na základe
oznámenia Colného úradu Trenčín zo 16. apríla 2008 správca dane vykonal u ţalobcu
daňovú kontrolu na DPH za obdobie január aţ december 2007, ktorú začal
17. decembra 2008. O zisteniach z daňovej kontroly vypracoval Protokol č. 628/320/
1170/2009/MAT z 10. marca 2009 a dodatok č. 1 z 26. marca 2009 (z dôvodu vyjadrenia
sa ţalobcu), ktorý bol prerokovaný s daňovým subjektom 27. marca 2009.
Ţalobca ako daňový subjekt sa v kontrolovanom období zaoberal opracovaním
a povrchovou úpravou kovov a svoje výrobky vyváţal aj do tretích krajín. V súvislosti
s touto činnosťou v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil, okrem iných, aj dve
faktúry za dodávky tovarov pre odberateľov v USA v celkovej hodnote DPH
4 065,90 Sk (fa č. X.). K uvedeným faktúram za dodávky tovarov do tretích krajín
chýbali písomné colné vyhlásenia o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz,
v ktorých je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych
spoločenstiev (ďalej len „JCD“), čo je jednou z podmienok oslobodenia od dane
pri vývoze do tretieho štátu stanovený v § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH.
Ţalobca toto pri daňovej kontrole a ani 21 mesiacov po skončení zdaňovacieho
obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru, nevedel predloţiť,
a preto podľa názoru krajského súdu dodanie tohto tovaru bolo potrebné povaţovať
za dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH a daň z neho vyplývajúcu k celkovej dani
zo zdaniteľných obchodov daňového priznania pripočítať.
Krajský súd poukázal na to, ţe JCD, v ktorom je potvrdený colným orgánom
výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev (ďalej len „ES“) musí mať platiteľ
v súlade s platným článkom 131 Smernice rady č. 2006/112/ES, ktorá upravuje
oslobodenie od dane vyvezeného tovaru do tretích štátov, teda mimo územia ES
v spojitosti s ust. § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH platného v čase posudzovanej veci,
k dispozícii najneskôr do konca šiesteho mesiaca nasledujúceho po skončení
zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru.
Podľa názoru krajského súdu ide o jednu z hmotnoprávnych podmienok
na oslobodenie od dane podľa tohto ustanovenia (druhou je doklad o odoslaní alebo
preprave tovaru) a neobstojí argumentácia ţalobcu, ţe colné orgány akceptujú
alternatívny doklad preukazujúci vývoz dodaného tovaru do tretej krajiny, a to faktúru
potvrdenú príjemcom v tretej krajine, keďţe daňové konanie je špecifické
administratívne konanie upravené procesným predpisom, a to zákonom o správe daní
a hmotnoprávnym predpisom, pokiaľ ide o zákon o DPH, ktorý jasne formuluje
podmienky pri oslobodení dane v súvislosti s vývozom tovaru do tretích štátov. Z tohto
ustanovenia jednoznačne vyplýva, ţe odoslanie alebo preprava tovaru do tretieho štátu
podlieha oslobodeniu od dane len vtedy, ak sú preukázané obe tieto podmienky súčasne.
Z predloţených dokladov však vyplýva, ţe sa neuskutočnilo colné konanie
o vývoze tovaru z colného územia Slovenska, a preto je podľa názoru krajského súdu
správny záver oboch daňových orgánov, ţe dodanie tovaru podľa faktúr špecifikovaných
v rozhodnutí, treba povaţovať za dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH v spojitosti
s § 13 zákona o DPH.
Pokiaľ ţalobca v ţalobe poukazoval na Šiestu smernicu Rady č.77/388/EHS
o spoločnom systéme DPH (ďalej len „Šiesta smernica“), krajský súd poukázal na to,
ţe dňom 1. januára 2007 nadobudla účinnosť Smernica Rady 2006/112/ES
z 28. novembra 2006 (ďalej len „Smernica“), ktorá nahradila Šiestu smernicu, ktorá
je záväzná, ako ostatne všetky smernice Rady EU, pre kaţdý členský štát, pokiaľ ide
o dosiahnutie výsledku. Zákon o DPH je vypracovaný v súlade s touto Smernicou
(a do 31. decembra 2006 bol v súlade so Šiestou smernicou).
Pokiaľ ţalobca argumentoval rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „ESD“) uvedenými v ţalobe ku kaţdému prípadu, krajský súd poukázal na to,
ţe závery citovaných rozhodnutí nie je moţné aplikovať na prejednávanú vec, keďţe
riešia inú problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období.
Taktieţ nebolo moţné podľa názoru krajského súdu zohľadniť ani námietku
ţalobcu, pokiaľ ide o výklad ust. § 47 zákona o DPH v spojitosti s Metodickým
pokynom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „DR SR“) k vývozu
tovaru a sluţieb vypracovaného pre daňové orgány v súvislosti s uplatňovaním DPH
podľa tohto ustanovenia, nakoľko ide o právny predpis niţšej právnej účinnosti a zákon
má vţdy prednosť pred interným predpisom správneho orgánu.
V 2. prípade mal krajský súd z administratívneho spisu preukázané,
ţe pri kontrole u ţalobcu ako daňového subjektu správca dane v súvislosti s prijatím
sluţby od zahraničného dodávateľa ţalobcom zistil, ţe dňa 10. decembra 2007
spoločnosť R. M. C. AG, vystavila pre kontrolovaný daňový subjekt faktúry č. X. za
poradenstvo, spolu vo výške 9 486,18 € (318.337,23 Sk), avšak v zmysle § 69 ods. 3
zákona o DPH daňový subjekt vzniknutú povinnosť neuviedol ani do záznamov o DPH
(§ 70 zákona o DPH), ani do daňového priznania v tomto zdaňovacom období, preto
správca dane prijatú sluţbu zdanil.
Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr, lebo
ţalobca nesplnil podmienku uplatnenia práva na odpočet dane podľa § 51 ods. 2 písm. b)
zákona o DPH, keďţe táto sluţba nebola zaevidovaná v zázname v zdaňovacom období,
ale aţ pri kontrole.
Krajský súd poukázal na to, ţe postup ţalovaného a správcu dane bol v súlade
so zákonom, ako i s vyššie citovanou Smernicou platnou v čase kontrolovaného
zdaniteľného obdobia, keďţe z § 51 ods. 1 písm. b) zákona o DPH jednoznačne
vyplývajú podmienky, za ktorých si platiteľ dane môţe uplatniť právo na odpočítanie
dane, ak ide o sluţbu podľa § 15 ods. 8 písm. b) zákona o DPH, teda sluţby dodané
osobou, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský štát dodávateľa sluţby
a táto sluţba je spojená s poradenskými sluţbami. Z tohto ustanovenia vyplýva,
ţe miesto dodania sluţby sa bude určovať podľa § 15 ods. 8.
Podľa názoru krajského súdu nie je sporné, ţe uvedená švajčiarska spoločnosť
je osobou v rámci Spoločenstva a sluţba bola dodaná ţalobcovi ako zdaniteľnej osobe
v tuzemsku, a preto miesto dodania tejto sluţby bude tieţ v tuzemsku. Ţalobca bol preto
povinný túto dodanú sluţbu zdaniť podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH, pretoţe išlo
o sluţbu vymedzenú v § 15 ods. 8, teda nehmotné sluţby a miestom dodania je tam,
kde podniká osoba, ktorej sú takéto poradenské (reklamné) sluţby dodané. Z hľadiska
správnej aplikácie dane na sluţby vţdy treba vychádzať z konkrétneho druhu
poskytovanej sluţby.
Aj pri tejto námietke ţalobcu sa krajský súd stotoţnil so záverom daňového
orgánu, aj keď ţalobca predmetnú sluţbu podľa uvedenej faktúry od zahraničného
dodávateľa uviedol do záznamu o DPH podľa § 70 zákona o DPH počas kontroly,
nebolo moţné mu uznať právo na odpočítanie dane počas kontroly za kontrolované
daňové obdobie, pretoţe ţalobca ako platiteľ dane nespĺňal podmienky podľa § 51
ods. 1 písm. b) v spojení s § 49 ods. 2 písm. b), t.j. ţe tento záznam neurobil v čase,
keď mal faktúru od dodávateľa, kedy si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane.
Krajský súd zdôraznil, ţe nie je správny názor ţalobcu, ţe správca dane svojím
postupom vytvoril absurdnú situáciu a ak by postupoval podľa jeho výkladu, došlo by
k zdaneniu dvakrát. Krajský súd povaţoval za správny záver ţalovaného, ţe uplatnenie
práva na odpočítanie dane podľa tejto faktúry je moţné uplatniť aţ po kontrole v zmysle
vyššie citovaných ustanovení lebo z dikcie ust. § 51 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne
vyplýva, ţe platiteľ dane vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) zákona
o DPH v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol do záznamu podľa § 70 zákona
o DPH. Zákon o DPH nepripúšťa uvedenie predmetnej dane do záznamu so spätnými
účinkami tak ako si to vysvetľuje ţalobca. Zákon o DPH mu iba umoţňuje, ak spĺňa
všetky podmienky, uplatniť si odpočet tejto dane následne, po jej zaevidovaní
v zázname podľa § 70 zákona o DPH .
V tejto súvislosti krajský súd poznamenal, ţe úlohou daňových orgánov
v daňovom konaní nie je vykonávať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka
(evidencia dokladov, ktoré podľa zákona má povinnosť viesť daňovník) a taktieţ
správca dane nemá povinnosť umoţniť daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť
novú evidenciu alebo doplniť neúplnú evidenciu podľa dokladov so zreteľom
na čiastkové kontrolné zistenia. Taktieţ nie je povinnosťou daňových orgánov
pri kontrole vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v prospech daňového
subjektu, alebo ţe by mal čakať na dôkazy, ktoré si daňovník dodatočne zabezpečí.
V daňovom konaní platí procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonávaných
v príslušnom konaní kompetentnými orgánmi a uplatňuje sa i zásada prejednávacia.
S poukazom na ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní ţalobca preto má povinnosť
preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené v podanom daňovom priznaní.
Ţalovaný na druhej strane má právo si preveriť predloţené dôkazy ale aj povinnosť
zabezpečiť si dôkazy pre svoje rozhodnutie, najmä ak účastníkovi daňového konania
ukladá povinnosť, spočívajúcu v dorubení (zaplatení) rozdielu dane.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie ţalobca a ţiadal,
aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a vec vrátil správnemu orgánu
na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o 1. prípad dodatočného vyrubenia DPH poukázal na to, ţe napriek
nahradeniu Šiestej Smernice Smernicou, sa právna argumentácia uvedená v rozsudku
ESD „Colleé“ vzťahuje i na prípad rozhodnutia napadnutého ţalobou, nakoľko znenie
článkov Šiestej Smernice, z ktorých vychádza rozsudok Colleé, je obsahovo rovnaké,
ako znenie článkov Smernice. Preto podľa jeho názoru nie je ţiaden dôvod,
aby sa výklad uplatnený v rozsudku Colleé neaplikoval i na prípad oslobodenia od dane
uvedený v napadnutom rozhodnutí ţalovaného, ako i Daňového úradu Vráble.
Podľa názoru ţalobcu, krajský súd pochybil, keď sa v napadnutom rozsudku
stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe rozsudok Colleé rieši inú problematiku spornú
medzi účastníkmi, pretoţe meritom veci v rozsudku Collée bolo to, či si členské štáty
EU môţu v rámci stanovenia podmienok pre uplatňovanie oslobodenia, stanoviť
formálne podmienky, pri nesplnení ktorých môţu odmietnuť oslobodenie pri dodávke,
ktorá splnila materiálne podmienky pre oslobodenie. Z rozhodnutia ESD vyplýva,
ţe takáto vnútroštátna úprava ide nad rámec toho, čo členským štátom Smernica
umoţňuje. To ţe sa v danom prípade jednalo o oslobodenie intrakomunitárneho dodania
a nie vývozu tovaru, bolo pre meritum veci podľa názoru ţalobcu irelevantné.
Podstatnou časťou citovaného rozhodnutia pre tento prípad je totiţ to, ţe plnenia majú
byť zdanené s ohľadom na ich objektívne charakteristiky, teda keď je nesporné,
ţe dodávka bola skutočne vykonaná.
Túto svoju argumentáciu doplnil aj odvolaním sa na rozsudok nemeckého
„Bundesfinanzhof“ (Spolkový finančný dvor, ďalej len „SFD“) z 28. mája 2009 č. v R
23/08, v ktorom SFD dospel k záveru, ţe tak intrakomunitárne dodania, ako aj vývozy
tovaru, sú na základe prepravy alebo zaslania tohto tovaru pri dodaní z tuzemska
do zahraničia (územie ES alebo tretích krajín) oslobodené. Reţim oslobodenia
pri intrakomunitárnom dodaní nahradil systém dovozov a vývozov medzi
štátmi spoločenstva, t.j. ide o ten istý reţim, ale v rámci štátov ES, a tak
pri intrakomunitárnych dodaniach, ako aj pri vývoze tovaru sa oslobodenie od dane
uplatňuje preukázaním splnenia podmienok pre oslobodenie.
Podľa názoru ţalobcu, ţalovaný v daňovom konaní nespochybnil uskutočnenie
vývozu tovaru ţalobcom do tretej krajiny, a preto poţadovanie predloţenia JCD
ţalovaným v zmysle § 47 ods. 3 zákona o DPH, ako jediného dôkazu splnenia
hmotnoprávnej podmienky na oslobodenie od DPH, t. j. dodania tovaru na územie
tretieho štátu, je obmedzujúcim spôsobom preukazovania splnenia tejto podmienky
a v tejto časti ide zákon o DPH nad rámec Šiestej Smernice, ako aj Smernice,
a zabraňuje oslobodeniu od DPH napriek splneniu zákonných predpokladov,
keď preukázanie splnenia hmotnoprávnej podmienky povyšuje nad jej skutočné
splnenie.
Ţalobca tieţ uviedol, ţe v danom prípade bol tovar dodávaný s podmienkou EX-
WORKS (Incoterms), teda závodu (tovar je dodaný v závode predávajúceho – ţalobcu
dopravcovi /špeditérovi odberateľa). Export je teda v tomto prípade zabezpečovaný
kupujúcim, konkrétne špedičnou firmou zabezpečenou odberateľom (kupujúcim).
Medzi touto špedičnou firmou a predávajúcim (ţalobcom) nie je ţiaden zmluvný vzťah,
a je preto ťaţké získať späť akékoľvek doklady a potvrdenia, a to nielen z dôvodu
neochoty alebo zanedbania povinností niektorej zo strán, ale väčšinou z dôvodu
ich straty, ako to bolo i v prípade, na ktorý sa vzťahuje táto ţaloba.
V 2. prípade videl ţalobca nesprávnosť rozsudku krajského súdu v tom, ţe súd
sa opätovne bez ďalšieho stotoţnil s argumentáciou ţalobcu, ktorá vyplýva
len z gramatického výkladu znenia zákona, bez ohľadu na skutočný stav veci,
ako i na eurokonformný výklad ustanovení zákona o DPH.
Poukázal na to, ţe platiteľ DPH vo všeobecnosti odvádza DPH do štátneho
rozpočtu zo svojich dodávok tovarov a sluţieb. Príjemca týchto tovarov a sluţieb má
vo všeobecnosti právo si túto daň odpočítať, a teda nárokovať voči štátnemu rozpočtu.
Existujú však situácie, kedy z jednej dodávky má povinnosť platiť daň príjemca, a tento
má zároveň právo túto daň si odpočítať, výsledkom čoho sa povinnosť odvodu DPH
a nárok na odpočet DPH spoja u jednej osoby.
Pri sluţbách dodaných zo zahraničia zákon o DPH prenáša povinnosť platiť daň
(odvod dane do štátneho rozpočtu) na príjemcu sluţby tak, ako je to vyššie uvedené.
Formálnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu tejto dane príjemcom sluţby je podľa
§ 51 ods. 2 zákona o DPH uvedenie dane v záznamoch. Správca dane počas kontroly
zistil, ţe ţalobca, ako príjemca sluţieb zo zahraničia mal povinnosť zaplatiť daň.
Ţalobca akceptoval toto zistenie a ešte počas kontroly uviedol túto daň na výstupe
a na vstupe dodatočne do záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Ţalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru uviedol, ţe mal
právo na odpočítanie tejto dane, nakoľko ju počas kontroly uviedol do záznamov
za obdobie, v ktorom mal povinnosť daň platiť. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí
o odvolaní odmietol právo na odpočítanie dane v kontrolovanom období,
na základe názoru, ţe vzniká v období, v ktorom daň platiteľ fyzicky uviedol
v záznamoch, t. j. nie za obdobie, za ktoré uvedie daň do záznamov dodatočne.
Podľa názoru ţalobcu, ustanovením § 51 ods. 2 bol do zákona o DPH
zapracovaný rozsudok ESD „Bockemühl“ (ako priznáva aj ţalovaný vo svojom
rozhodnutí). ESD vyjadril v tomto rozsudku názor, ţe síce Smernica umoţňuje
členským štátom určiť určité formálne náleţitosti pre uplatnenie práva na odpočítanie
DPH, avšak toto oprávnenie musí byť vykonávané v súlade s cieľom tejto Smernice,
ktorý spočíva v zabezpečení vyrubenia dane a jej kontroly zo strany správcu dane.
ESD okrem iného dospel k záveru, ţe ak správca dane disponuje s údajmi potrebnými
na zistenie, ţe zdaniteľná osoba je ako príjemca predmetných sluţieb povinná platiť
DPH, nesmie tejto zdaniteľnej osobe v súvislosti s jej právom na odpočítanie dane
určovať ďalšie podmienky, ktoré by jej zabraňovali uplatniť si právo na odpočet.
Konaním daňového úradu v danom prípade však podľa názoru ţalobcu vznikla
absurdná situácia, a to ţe daňový úrad dorubil ţalobcovi za kontrolované obdobie DPH
na výstupe, ale zároveň mu neumoţnil odpočet DPH na vstupe v tom istom období,
a to napriek tomu, ţe platiteľ daň uviedol v záznamoch za toto (kontrolované) obdobie.
Interpretácia § 51 ods. 2 zákona o DPH zo strany ţalovaného nie je podľa názoru
ţalobcu v súlade s ustanoveniami Smernice, predovšetkým so zásadou neutrality DPH
a judikatúrou ESD, pretoţe podľa nej je uplatnenie práva na odpočítanie DPH moţné
najskôr v neskoršom období, neţ v období, v ktorom daňová povinnosť vznikla.
Eurokonformný výklad § 51 ods. 2 zákona o DPH umoţňuje uplatniť právo
na odpočítanie dane v tom istom období, v ktorom vznikla daňová povinnosť. Ak by bol
totiţ prijatý výklad ţalovaného a daňového úradu, teda ţe je moţné uplatniť odpočet
aţ v čase, keď bola vykonávaná kontrola (v čase dodatočného zanesenia dane
do záznamov), musel by ţalobca uviesť túto daň v záznamoch dvakrát,
a to v kontrolovanom období (daň na výstupe) a následne podľa tvrdenia daňového
úradu a ţalovaného, ešte do obdobia v ktorom platiteľ fyzicky záznamy opravil.
Pre doplnenie ďalej uviedol, ţe aj v inom rozsudku č. C-95/07 a 96/07
„Ecotrade“ zo dňa 08. mája 2008, ktorý sa týkal uplatnenia odpočtu DPH v prípade,
kedy bol príjemca sluţby povinný daň aj zaplatiť, ESD zdôraznil, ţe zdaniteľná osoba,
ktorá je povinná zaplatiť DPH ako adresát sluţieb, má právo uplatniť právo
na odpočítanie, pričom podľa ustálenej judikatúry je toto právo neoddeliteľnou súčasťou
mechanizmu DPH a v zásade ho nemoţno obmedziť.
Podľa ESD porušenie formálnych povinností v posudzovanom prípade nebolo
dôsledkom zlého úmyslu alebo podvodu, a teda nebezpečenstvo straty daňových
príjmov v štátnom rozpočte nehrozilo, pretoţe v prípade prenosu daňovej povinnosti
na príjemcu sluţby je vplyv na štátny rozpočet pri tejto transakcii neutrálny,
t.j. v zásade ţiadnu sumu nebolo potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice.
Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním z 21. apríla 2010, v ktorom ţiadal
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, ţe ţalobca
v odvolaní uvádza totoţné dôvody aké boli uvedené v ţalobe, ku ktorým sa ţalovaný
uţ podrobne vyjadril
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja
ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel
k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený
15. decembra 2010 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP.
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade je posúdenie zákonnosti postupu
a rozhodnutia ţalovaného, ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval
platobný výmer správcu dane, ktorým bol určený ţalobcovi ako platiteľovi dane rozdiel
DPH za zdaňovacie obdobie december 2007 vo výške 68 109,- Sk v tej časti, v ktorej
1. ţalobca dodal tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením
jeho oslobodenie od dane podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH a v tej časti, v ktorej
2. ţalobca nepriznal daň zo sluţby dodanej zahraničnou osobou.
Podľa § 15 ods. 7 zákona o DPH miestom dodania sluţieb uvedených v odseku 8,
ak sú tieto sluţby dodané osobe, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský
štát dodávateľa sluţby, alebo zákazníkovi, ktorý má sídlo alebo bydlisko v treťom štáte,
je miesto, kde má táto osoba sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, na ktorej
spotrebu a vyuţitie sa sluţby dodávajú; ak táto osoba nemá takéto miesto, je miestom
dodania sluţby jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdrţiava. Ak sú služby
uvedené v odseku 8 dodané osobou z tretieho štátu zdaniteľnej osobe, ktorá
má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku alebo
sa v tuzemsku obvykle zdržiava a služby sú určené na spotrebu a využitie
v tuzemsku, miestom dodania služieb je tuzemsko.
Podľa ods. 8 písm. b) sluţbami, pri ktorých sa určí miesto dodania podľa odseku
7 vrátane ich sprostredkovania v mene a na účet inej osoby a prijatia záväzku zdrţať
sa vykonávania týchto sluţieb, sú poradenské, inţinierske, technické, právne, účtovné,
audítorské, prekladateľské, tlmočnícke a iné podobné sluţby vrátane sluţieb spracovania
údajov a poskytovania informácií,
Podľa § 19 ods. 2 daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby. Ak je sluţba
dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu a osobou
povinnou platiť daň v tuzemsku je príjemca služby podľa § 69 ods. 2 až 4, daňová
povinnosť vzniká dňom vyhotovenia faktúry; ak faktúra nie je vyhotovená do konca
tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola
sluţba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola sluţba dodaná.
Podľa § 47 ods. 1 oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu.
Podľa ods. 3 odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území
tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať písomným colným
vyhlásením o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom je potvrdený colným
orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev, a dokladom o odoslaní
alebo preprave tovaru. Platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie
o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz najneskôr do konca šiesteho mesiaca
nasledujúceho po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie
od dane pri vývoze tovaru.
Podľa § 49 ods. 1 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
Podľa ods. 2 písm. b) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená
zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montáţou dodávateľom alebo
na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená
z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,
Podľa § 51 ods. 1 písm. b) právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená
v záznamoch podľa § 70,
Podľa ods. 2 posledná veta platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
písm. b) v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch podľa § 70.
Podľa § 69 ods. 3 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň správcovi dane
pri sluţbách podľa § 15 ods. 8, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu
alebo z tretieho štátu.
Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa
jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a sluţbách a o prijatých tovaroch
a sluţbách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a sluţieb do iného členského štátu,
o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí sluţieb z iného členského štátu
a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie
dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a sluţby
s moţnosťou odpočítania dane, bez moţnosti odpočítania dane a s moţnosťou
pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie,
v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie
záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a sluţieb a o platbách
poskytnutých pred dodaním tovarov a sluţieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne
záznamy o dodaní tovarov a sluţieb ostatným členom skupiny.
Podľa čl. 131 Smernice, oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 aţ 9
sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade
s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho
a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania
akýmkoľvek moţným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneuţitiu dane.
Podľa čl. 146, ktorý sa týka oslobodenie od dane pri vývoze, bod 1. písm. a)
členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru, ktorý je zaslaný alebo prepravený
predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia mimo Spoločenstva;
Podľa čl. 147 ods. 2 druhý pododsek vývoz sa preukazuje faktúrou alebo iným
dokladom slúţiacim ako faktúra, ktorý potvrdí colný úrad, ktorým tovar opustil
Spoločenstvo.
Pokiaľ ide o 1. prípad, odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu
vyjadrenom v napadnutom rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne
vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe a na zdôraznenie
jeho správnosti povaţuje za potrebné doplniť nasledovné:
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 47 ods.1 zákona o DPH, platného
v rozhodnom zdaňovacom období, ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe
ktorých priznáva oslobodenie od DPH tak, ţe oslobodené od dane je dodanie tovaru,
ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia
na území tretieho štátu.
Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 47 ods. 3 ustanovuje podmienky,
za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V tomto
prípade je nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH preukázanie tej skutočnosti,
ţe tovar bol vyvezený mimo územia Spoločenstva, nakoľko len a len vývoz tovaru
mimo územia Spoločenstva je dôvodom na oslobodenie od DPH.
Zo samotnej Smernice vyplýva, ţe vývoz tovaru je potrebné určitým spôsobom
preukázať, konkrétne potvrdením faktúry alebo iného relevantného dokladu colným
úradom, ktorým tovar opustil Spoločenstvo. Preto ak zákonodarca priamo v skutkovej
podstate právnej normy ustanovuje, ţe odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta
určenia na území tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať
písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom
je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev,
tzv. dôkaz o vývoze, platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie
o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz.
Z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci však vyplýva, ţe ţalobca
správcovi dane nevedel predmetný doklad predloţiť a v priebehu daňovej kontroly
a ani dodatočne v priebehu daňového konania poţadovaný doklad nepredloţil.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdil, ţe správny orgán nespochybňoval vývoz tovaru
do tretej krajiny, toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, nakoľko
z protokolu o miestnom zisťovaní vyplýva iba tá skutočnosť, ţe bola preukázaná
preprava tovaru a úhrada týchto faktúr zahraničnými osobami, t. j. boli predloţené
iba účtovné doklady. Vývoz tovaru zo Spoločenstva však preukázaný nebol , a to nielen
tým, ţe nebol predloţený JCD, ale ani iný relevantný doklad o tom, ţe tovar bol
vyvezený (napr. rozhodnutie z tretej krajiny, ţe tovar tam bol preclený, alebo iný
vierohodný doklad o tom, ţe tovar vystúpil v tretej krajine).
Odberateľom podpísaná faktúra spolu s výpisom z účtu dodávateľa
na preukázanie týchto skutočností nemôţe postačovať, nakoľko ako bolo uvedené
vyššie ide len o účtovné doklady platiteľa.
Odvolací súd súhlasí s námietkami ţalobcu týkajúcimi sa rozsudku ESD
č. C-146/05 „ Albert Colleé“ a jeho aktuálnosti v súvislosti s prijatím Smernice,
a za určitých okolností aj s jeho aplikovateľnosťou na prípad ako je tento.
Avšak je plne v súlade s týmto rozsudkom postup správnych orgánov v danom
prípade, pretoţe tak rozsudok ESD ako aj rozhodnutie SFD vychádza z predpokladu,
ţe predloţenie určitého konkrétneho formálneho dôkazu môţe byť opomenuté, pokiaľ
platiteľ iným relevantným spôsobom preukáţe, ţe skutočne došlo k naplneniu
hmotnoprávnych podmienok pre oslobodenie od DPH.
V tejto súvislosti dáva odvolací súd ţalobcovi do pozornosti, ţe aj v rozsudku
z 28. mája 2009 SFD vyslovil, ţe podnikateľ musí poskytnúť dôkaz vo forme dokladu
(dôkaz o vývoze tovaru) a dôkaz vo forme záznamu (účtovný doklad), a ak splní tieto
dôkazné povinnosti, je oprávnený klasifikovať dodávku ako oslobodenú od dane
(bod 15. a 16. rozsudku). S odvolaním sa na rozsudok ESD vo veci Collé ďalej v bode
18. hovorí, ţe dodávka, ktorá spĺňa materiálne poţiadavky na oslobodenie,
je oslobodená od dane, aj ak daňovník nesplnil určité formálne poţiadavky, pokiaľ
porušenie týchto formálnych poţiadaviek nie je prekáţkou poskytnutia dostatočného
dôkazu, ţe materiálne poţiadavky boli splnené.
Ďalej potom v bode 26. konštatuje, ţe vývozné dodávky celkove, napriek
nesplneniu dôkazných povinností sú oslobodené od dane, ak sa na základe objektívnej
dôkaznej situácie zistí, ţe sú splnené predpoklady pre vývoznú dodávku. Za takýto
predpoklad však nepovaţuje predloţenie účtovného dokladu, ktorý ţalobcovia poskytli
v konaní pred FS a s poukazom na to, ţe FS vychádzal z iných princípov (bod 27.)
a iba s odôvodnením, ţe ţalobcovia poskytli v konaní pred FS účtovný doklad,
vyhlásil, ţe boli splnené predpoklady pre oslobodenie od dane a vyhovel ţalobe, SFD
dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok FS zrušiť.
V danom prípade, ako uţ bolo povedané vyššie, je hmotnoprávnym
predpokladom oslobodenia od DPH preukázanie skutočnosti, ţe tovar bol skutočne
vyvezený, pričom v súlade s komunitárnym právom sa táto okolnosť preukazuje
dokladom o vývoze, na ktorom prepustenie z colného reţimu potvrdzuje štátom
poverená autorita – príslušný colný orgán. Vydaniu JCD predchádza colné konanie,
ktoré pozostáva z viacerých krokov, výsledkom ktorého je JCD potvrdené výstupnou
colnicou.
Odvolací súd pripúšťa, ţe výnimočne môţu nastať okolnosti, keď platiteľ nemôţe
predloţiť poţadovaný JCD formulár, avšak, v takom prípade musí predloţiť iný dôkaz
o vývoze tovaru a tým nad všetku pochybnosť preukázať, ţe došlo k naplneniu
hmotnoprávnej podmienky oslobodenia od DPH pri vývoze tovaru, t. j. k samotnému
vývozu tovaru. V celom administratívnom konaní ţalobca nezdôvodnil, prečo
nepredloţil poţadované JCD, a to ani v dodatočnej lehote, aţ v odvolaní proti rozsudku
súdu prvého stupňa sa objavila ničím nekonkretizovaná poznámka, ţe tieto doklady
predloţiť nemohol z dôvodu ich straty. Preto sa touto poznámkou v odvolacom konaní
nezaoberal.
Poţadovanie predloţenia dôkazu o vývoze zo strany správnych orgánov nemôţe
byť povaţované za formalizmus, ktorý je v rozpore so zásadami daňového konania,
prípadne ide nad rámec Smernice, nakoľko porušenie týchto ţalobcom označovaných
„formálnych“ poţiadaviek je prekáţkou poskytnutia dostatočného dôkazu, ţe materiálne
poţiadavky na oslobodenie od dane boli splnené.
Pokiaľ ide o 2. prípad, odvolací súd sa s názorom vysloveným v napadnutom
rozsudku krajského súdu nestotoţnil.
Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môţe
medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyţadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo
nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené ustanovenia Ústavy Slovenskej
republiky vytvárajú dostatočný právny rámec nielen, pokiaľ je to moţné,
na eurokonformný výklad ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu – v danom
prípade § 51 zákona o DPH, ale aj pre rešpektovanie tých nárokov komunitárneho práva,
ktoré vo svojich rozhodnutiach sformuloval ESD.
A práve ESD vo svojej rozsiahlej judikatúre sformuloval aj pravidlo prednostnej
aplikácie priamo účinných ustanovení ZES, nariadení resp. smerníc, ako aj judikatúry
ESD, aj orgánmi verejnej správy resp. samosprávy (pozri medzi inými rozsudky
vo veciach Ciola, C-224/97 z 29. apríla 1999, §§ 30, 31; Costanzo SpA, C 103/88,
z 22. júna 1989, §§ 30, 31; Melgar, C-438/99 zo 4. októbra 2001, §§ 31, 32).
Správne orgány, rovnako ako aj krajský súd, sa stotoţnili v názore, ţe jediným
ustanovením, podľa ktorého je moţné v danom prípade postupovať, je § 51 ods. 1
písm. b) 2 v spojení s § 49 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, ktoré sú plne v súlade
so Smernicou, t. j. ţe ţalobca nemohol odpočítať DPH v mesiaci december 2007,
napriek tomu, ţe mu právo na tento odpočet v mesiaci december 2007 vzniklo, nakoľko
uvedenú daň neuviedol do záznamov v mesiaci december 2007, ale aţ dodatočne, počas
daňovej kontroly.
Odvolací súd súhlasí s tým názorom, ţe bolo v prvom rade úlohou ţalobcu splniť
všetky povinnosti, ktoré mu zákon v súvislosti s platením DPH a uplatnením práva
na jej odpočet ukladá a ţe úlohou daňových orgánov v daňovom konaní nie je
vykonávať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka a taktieţ správca dane nemá
povinnosť umoţniť daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť novú evidenciu.
Naopak ţalobca má povinnosť preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené
v podanom daňovom priznaní.
Avšak, v prípade ako je tento, keď podstata sporu, ako sa zdá, má svoj pôvod
v zanedbaní účtovných povinností spôsobenom ţalobcom, je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné pri výklade § 51 ods. 1 písm. b) a ods. 2 v spojení s § 49ods. 4 písm. b)
zákona o DPH prihliadnuť aj na judikatúru ESD, ktorý obdobnú problematiku riešil
vo viacerých rozsudkoch, ako aj na samotný zmysel a účel daňovej kontroly, ktorým
je predovšetkým zabezpečenie správneho výberu daní a zabránenie daňovým únikom
a pri rozhodovaní o dodatočnom vyrubení dane za kontrolované obdobie sa vysporiadať
aj s týmito skutočnosťami.
Argument krajského súdu, ţe ţalobcom predloţené rozsudky ESD riešia inú
problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období
s poukazom na nahradenie Šiestej smernice Smernicou neobstojí, nakoľko úprava
stanovenia podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH je v oboch smerniciach
rovnaká, a preto nie je dôvod, aby sa výklad týchto obsahovo rovnakých ustanovení
obsiahnutých v uvedených rozsudkoch ESD neuplatnil aj v tomto prípade.
V rozsudku v spojených veciach C-95/07 a C-96/07, Ecotrade SpA
z 8. mája 2008, ktorý sa týkal rovnako, ako daný prípad, odpočtu DPH pri prenose
daňovej povinnosti, ESD vyslovil názor, ţe síce členské štáty majú oprávnenie stanoviť
určité formálne poţiadavky na uplatnenie práva odpočtu DPH, ktoré musí platiteľ splniť
(bod 57), avšak zároveň dodal, ţe odpočítanie DPH na vstupe má byť priznané,
ak sú splnené základné poţiadavky, hoci určité formálne poţiadavky boli zdanite ľnými
osobami opomenuté (bod 63)
V bode 64 rozsudku sa ďalej uvádza, ţe ak daňový úrad disponuje s údajmi
nevyhnutnými na stanovenie, ţe zdaniteľná osoba ako adresát dotknutého poskytovania
sluţieb je povinná zaplatiť DPH, nemôţe ukladať pokiaľ ide o právo odpočítať túto daň
dodatočné podmienky, ktoré by mohli mať za následok zbavenie výkonu tohto práva.
V bode 71 sa ESD dotkol aj otázky zmyslu daňovej kontroly, keď upozornil
na to, ţe napriek tomu, ţe došlo k porušeniu účtovných povinností, toto nemôţe byť
povaţované za nebezpečenstvo strát daňových príjmov, keďţe ako sa pripomenulo
v bode 56 tohto rozsudku, v rámci uplatnenia systému prenesenia daňovej povinnosti
ţiadnu sumu nie je v zásade potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice. Z týchto dôvodov
nemôţe byť takéto porušenie stotoţňované s plnením súvisiacim s daňovým únikom
alebo so zneuţitím predpisov Spoločenstva, pokiaľ je nesporné, ţe takéto plnenie nebolo
vykonané s cieľom získať nenáleţitú daňovú výhodu.
V danom prípade je nepochybné, ţe rovnako ţalobcovi, ako adresátovi sluţieb
poskytovaných zdaniteľnou osobou so sídlom v zahraničí, pri prenose daňovej
povinnosti, v zásade nevznikla v mesiaci december 2007 ţiadna povinnosť odviesť DPH
z týchto sluţieb do štátneho rozpočtu, nakoľko v tom istom okamihu, ako mu vznikla
povinnosť túto daň odviesť, mu vzniklo aj právo si DPH v rovnakej výške odpočítať
(§ 49 ods. 1 a § 19 ods. 2 zákona o DPH).
Otázkou zostáva, či ţalobcovo opomenutie vykonať záznam v účtovnej evidencii,
potrebný na uplatnenie práva na odpočet, ktoré bolo napravené počas daňovej kontroly,
je moţné zo strany daňového orgánu na základe prísne formálneho a gramatického
výkladu § 51 zákona o DPH sankcionovať dodatočným vyrubením DPH.
Odvolací súd je toho názoru, ţe v kontexte vyššie uvedených záverov ESD
bez toho, aby sa skúmal reálny dopad tohto ţalobcovho pochybenia na štátny rozpočet,
prípadné ohrozenie konkrétneho verejného záujmu, ako aj dôvody pre ktoré tak ţalobca
urobil, nie je takýto postup ţalovaného v súlade so základnými zásadami, zmyslom
a účelom daňového konania.
Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil
s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre a uznal námietky ţalobcu týkajúce
sa 2. prípadu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, ţe postup ţalovaného a napadnuté
rozhodnutie nie je v 2. bode v súlade so zákonom, keďţe zistenie skutkového stavu
je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie rozhodnutia
ţalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP.
Napriek tomu, ţe pokiaľ ide o prvý bod rozhodnutia ţalovaného,
ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti, s týmto sa odvolací súd plne
stotoţnil, postupoval odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 OSP tak, ţe rozhodnutie
krajského súdu zmenil, keďţe neboli splnené podmienky na jeho zrušenie
ani potvrdenie a zrušil rozhodnutie ţalovaného v celom rozsahu, pretoţe išlo
o dodatočné vyrubenie DPH za jedno a to isté zdaňovacie obdobie.
Vzhľadom na to, ţe podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou
súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť,
najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ţalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým,
ţe v ďalšom konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za
účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplní dokazovanie v naznačenom smere,
zváţi proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do ţalobcových práv
garantovaných komunitárnym právom a na základe toho vo veci opätovne rozhodne,
pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a ţalobcovi priznal
132,-€ z titulu náhrady zaplateného súdneho poplatku.
Náhradu trov právneho zastúpenia ţalobcovi nepriznal podľa § 151 ods. 2 OSP,
nakoľko právny zástupca ţalobcu si tieto v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. decembra 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová