Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/16/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci ţalobcu: M. S., s.r.o., zastúpeného advokátkou Mgr. O. B.,

Advokátska kancelária, proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. I/224/10916-

73535/2009/990268-r z 23. júla 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Nitre č. k. -90 zo 16. februára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -90 zo dňa 16. februára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie

ţalovaného č. I/224/10916-73535/2009/990268-r zo dňa 23. júla 2009 z r u š u j e

a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je povinný titulom náhrady trov konania zaplatiť ţalobcovi sumu

132,-€ na účet právneho zástupcu ţalobcu do 3 dní od doručenia rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -90 zo 16. februára 2010,

zamietol ţalobu ţalobcu proti rozhodnutiu ţalovaného č. I/224/10916-

73535/2009/990268-r z 23. júla 2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2007 v celkovej

sume 2 260,80 € (68 109,- Sk), z dôvodu porušenia § 47 ods. 1 a 3 v nadväznosti na § 8,

§ 19 ods. 2 v nadväznosti na § 69 ods. 3 v nadväznosti na § 15 ods. 8 písm. b) a § 49

ods. 7 písm. a) a c) o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z toho dôvodu, ţe:

1. dodal tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením jeho

oslobodenie od dane;

2. keď nepriznal daň zo sluţby dodanej zahraničnou osobou a

3. keď odpočítal daň z prenájmu osobného automobilu.

Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu

v rozsahu vymedzenom ţalobou, keďţe ţalobca napadol rozhodnutie ţalovaného

iba v bodoch 1. a 2., dospel krajský súd k záveru, ţe tieto sú vecne správne a v súlade

so zákonom.

Z obsahu administratívnych spisov krajský súd zistil, ţe v 1. prípade na základe

oznámenia Colného úradu Trenčín zo 16. apríla 2008 správca dane vykonal u ţalobcu

daňovú kontrolu na DPH za obdobie január aţ december 2007, ktorú začal

17. decembra 2008. O zisteniach z daňovej kontroly vypracoval Protokol č. 628/320/

1170/2009/MAT z 10. marca 2009 a dodatok č. 1 z 26. marca 2009 (z dôvodu vyjadrenia

sa ţalobcu), ktorý bol prerokovaný s daňovým subjektom 27. marca 2009.

Ţalobca ako daňový subjekt sa v kontrolovanom období zaoberal opracovaním

a povrchovou úpravou kovov a svoje výrobky vyváţal aj do tretích krajín. V súvislosti

s touto činnosťou v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil, okrem iných, aj dve

faktúry za dodávky tovarov pre odberateľov v USA v celkovej hodnote DPH

3

4 065,90 Sk (fa č. X.). K uvedeným faktúram za dodávky tovarov do tretích krajín

chýbali písomné colné vyhlásenia o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz,

v ktorých je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych

spoločenstiev (ďalej len „JCD“), čo je jednou z podmienok oslobodenia od dane

pri vývoze do tretieho štátu stanovený v § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH.

Ţalobca toto pri daňovej kontrole a ani 21 mesiacov po skončení zdaňovacieho

obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru, nevedel predloţiť,

a preto podľa názoru krajského súdu dodanie tohto tovaru bolo potrebné povaţovať

za dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH a daň z neho vyplývajúcu k celkovej dani

zo zdaniteľných obchodov daňového priznania pripočítať.

Krajský súd poukázal na to, ţe JCD, v ktorom je potvrdený colným orgánom

výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev (ďalej len „ES“) musí mať platiteľ

v súlade s platným článkom 131 Smernice rady č. 2006/112/ES, ktorá upravuje

oslobodenie od dane vyvezeného tovaru do tretích štátov, teda mimo územia ES

v spojitosti s ust. § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH platného v čase posudzovanej veci,

k dispozícii najneskôr do konca šiesteho mesiaca nasledujúceho po skončení

zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru.

Podľa názoru krajského súdu ide o jednu z hmotnoprávnych podmienok

na oslobodenie od dane podľa tohto ustanovenia (druhou je doklad o odoslaní alebo

preprave tovaru) a neobstojí argumentácia ţalobcu, ţe colné orgány akceptujú

alternatívny doklad preukazujúci vývoz dodaného tovaru do tretej krajiny, a to faktúru

potvrdenú príjemcom v tretej krajine, keďţe daňové konanie je špecifické

administratívne konanie upravené procesným predpisom, a to zákonom o správe daní

a hmotnoprávnym predpisom, pokiaľ ide o zákon o DPH, ktorý jasne formuluje

podmienky pri oslobodení dane v súvislosti s vývozom tovaru do tretích štátov. Z tohto

ustanovenia jednoznačne vyplýva, ţe odoslanie alebo preprava tovaru do tretieho štátu

podlieha oslobodeniu od dane len vtedy, ak sú preukázané obe tieto podmienky súčasne.

Z predloţených dokladov však vyplýva, ţe sa neuskutočnilo colné konanie

o vývoze tovaru z colného územia Slovenska, a preto je podľa názoru krajského súdu

správny záver oboch daňových orgánov, ţe dodanie tovaru podľa faktúr špecifikovaných

4

v rozhodnutí, treba povaţovať za dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH v spojitosti

s § 13 zákona o DPH.

Pokiaľ ţalobca v ţalobe poukazoval na Šiestu smernicu Rady č.77/388/EHS

o spoločnom systéme DPH (ďalej len „Šiesta smernica“), krajský súd poukázal na to,

ţe dňom 1. januára 2007 nadobudla účinnosť Smernica Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 (ďalej len „Smernica“), ktorá nahradila Šiestu smernicu, ktorá

je záväzná, ako ostatne všetky smernice Rady EU, pre kaţdý členský štát, pokiaľ ide

o dosiahnutie výsledku. Zákon o DPH je vypracovaný v súlade s touto Smernicou

(a do 31. decembra 2006 bol v súlade so Šiestou smernicou).

Pokiaľ ţalobca argumentoval rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „ESD“) uvedenými v ţalobe ku kaţdému prípadu, krajský súd poukázal na to,

ţe závery citovaných rozhodnutí nie je moţné aplikovať na prejednávanú vec, keďţe

riešia inú problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období.

Taktieţ nebolo moţné podľa názoru krajského súdu zohľadniť ani námietku

ţalobcu, pokiaľ ide o výklad ust. § 47 zákona o DPH v spojitosti s Metodickým

pokynom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „DR SR“) k vývozu

tovaru a sluţieb vypracovaného pre daňové orgány v súvislosti s uplatňovaním DPH

podľa tohto ustanovenia, nakoľko ide o právny predpis niţšej právnej účinnosti a zákon

má vţdy prednosť pred interným predpisom správneho orgánu.

V 2. prípade mal krajský súd z administratívneho spisu preukázané,

ţe pri kontrole u ţalobcu ako daňového subjektu správca dane v súvislosti s prijatím

sluţby od zahraničného dodávateľa ţalobcom zistil, ţe dňa 10. decembra 2007

spoločnosť R. M. C. AG, vystavila pre kontrolovaný daňový subjekt faktúry č. X. za

poradenstvo, spolu vo výške 9 486,18 € (318.337,23 Sk), avšak v zmysle § 69 ods. 3

zákona o DPH daňový subjekt vzniknutú povinnosť neuviedol ani do záznamov o DPH

(§ 70 zákona o DPH), ani do daňového priznania v tomto zdaňovacom období, preto

správca dane prijatú sluţbu zdanil.

Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr, lebo

ţalobca nesplnil podmienku uplatnenia práva na odpočet dane podľa § 51 ods. 2 písm. b)

zákona o DPH, keďţe táto sluţba nebola zaevidovaná v zázname v zdaňovacom období,

ale aţ pri kontrole.

Krajský súd poukázal na to, ţe postup ţalovaného a správcu dane bol v súlade

so zákonom, ako i s vyššie citovanou Smernicou platnou v čase kontrolovaného

zdaniteľného obdobia, keďţe z § 51 ods. 1 písm. b) zákona o DPH jednoznačne

vyplývajú podmienky, za ktorých si platiteľ dane môţe uplatniť právo na odpočítanie

dane, ak ide o sluţbu podľa § 15 ods. 8 písm. b) zákona o DPH, teda sluţby dodané

osobou, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský štát dodávateľa sluţby

a táto sluţba je spojená s poradenskými sluţbami. Z tohto ustanovenia vyplýva,

ţe miesto dodania sluţby sa bude určovať podľa § 15 ods. 8.

Podľa názoru krajského súdu nie je sporné, ţe uvedená švajčiarska spoločnosť

je osobou v rámci Spoločenstva a sluţba bola dodaná ţalobcovi ako zdaniteľnej osobe

v tuzemsku, a preto miesto dodania tejto sluţby bude tieţ v tuzemsku. Ţalobca bol preto

povinný túto dodanú sluţbu zdaniť podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH, pretoţe išlo

o sluţbu vymedzenú v § 15 ods. 8, teda nehmotné sluţby a miestom dodania je tam,

kde podniká osoba, ktorej sú takéto poradenské (reklamné) sluţby dodané. Z hľadiska

správnej aplikácie dane na sluţby vţdy treba vychádzať z konkrétneho druhu

poskytovanej sluţby.

Aj pri tejto námietke ţalobcu sa krajský súd stotoţnil so záverom daňového

orgánu, aj keď ţalobca predmetnú sluţbu podľa uvedenej faktúry od zahraničného

dodávateľa uviedol do záznamu o DPH podľa § 70 zákona o DPH počas kontroly,

nebolo moţné mu uznať právo na odpočítanie dane počas kontroly za kontrolované

daňové obdobie, pretoţe ţalobca ako platiteľ dane nespĺňal podmienky podľa § 51

ods. 1 písm. b) v spojení s § 49 ods. 2 písm. b), t.j. ţe tento záznam neurobil v čase,

keď mal faktúru od dodávateľa, kedy si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane.

Krajský súd zdôraznil, ţe nie je správny názor ţalobcu, ţe správca dane svojím

postupom vytvoril absurdnú situáciu a ak by postupoval podľa jeho výkladu, došlo by

k zdaneniu dvakrát. Krajský súd povaţoval za správny záver ţalovaného, ţe uplatnenie

práva na odpočítanie dane podľa tejto faktúry je moţné uplatniť aţ po kontrole v zmysle

vyššie citovaných ustanovení lebo z dikcie ust. § 51 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne

6

vyplýva, ţe platiteľ dane vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) zákona

o DPH v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol do záznamu podľa § 70 zákona

o DPH. Zákon o DPH nepripúšťa uvedenie predmetnej dane do záznamu so spätnými

účinkami tak ako si to vysvetľuje ţalobca. Zákon o DPH mu iba umoţňuje, ak spĺňa

všetky podmienky, uplatniť si odpočet tejto dane následne, po jej zaevidovaní

v zázname podľa § 70 zákona o DPH .

V tejto súvislosti krajský súd poznamenal, ţe úlohou daňových orgánov

v daňovom konaní nie je vykonávať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka

(evidencia dokladov, ktoré podľa zákona má povinnosť viesť daňovník) a taktieţ

správca dane nemá povinnosť umoţniť daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť

novú evidenciu alebo doplniť neúplnú evidenciu podľa dokladov so zreteľom

na čiastkové kontrolné zistenia. Taktieţ nie je povinnosťou daňových orgánov

pri kontrole vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v prospech daňového

subjektu, alebo ţe by mal čakať na dôkazy, ktoré si daňovník dodatočne zabezpečí.

V daňovom konaní platí procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonávaných

v príslušnom konaní kompetentnými orgánmi a uplatňuje sa i zásada prejednávacia.

S poukazom na ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní ţalobca preto má povinnosť

preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené v podanom daňovom priznaní.

Ţalovaný na druhej strane má právo si preveriť predloţené dôkazy ale aj povinnosť

zabezpečiť si dôkazy pre svoje rozhodnutie, najmä ak účastníkovi daňového konania

ukladá povinnosť, spočívajúcu v dorubení (zaplatení) rozdielu dane.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie ţalobca a ţiadal,

aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a vec vrátil správnemu orgánu

na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o 1. prípad dodatočného vyrubenia DPH poukázal na to, ţe napriek

nahradeniu Šiestej Smernice Smernicou, sa právna argumentácia uvedená v rozsudku

ESD „Colleé“ vzťahuje i na prípad rozhodnutia napadnutého ţalobou, nakoľko znenie

článkov Šiestej Smernice, z ktorých vychádza rozsudok Colleé, je obsahovo rovnaké,

ako znenie článkov Smernice. Preto podľa jeho názoru nie je ţiaden dôvod,

aby sa výklad uplatnený v rozsudku Colleé neaplikoval i na prípad oslobodenia od dane

uvedený v napadnutom rozhodnutí ţalovaného, ako i Daňového úradu Vráble.

Podľa názoru ţalobcu, krajský súd pochybil, keď sa v napadnutom rozsudku

stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe rozsudok Colleé rieši inú problematiku spornú

medzi účastníkmi, pretoţe meritom veci v rozsudku Collée bolo to, či si členské štáty

EU môţu v rámci stanovenia podmienok pre uplatňovanie oslobodenia, stanoviť

formálne podmienky, pri nesplnení ktorých môţu odmietnuť oslobodenie pri dodávke,

ktorá splnila materiálne podmienky pre oslobodenie. Z rozhodnutia ESD vyplýva,

ţe takáto vnútroštátna úprava ide nad rámec toho, čo členským štátom Smernica

umoţňuje. To ţe sa v danom prípade jednalo o oslobodenie intrakomunitárneho dodania

a nie vývozu tovaru, bolo pre meritum veci podľa názoru ţalobcu irelevantné.

Podstatnou časťou citovaného rozhodnutia pre tento prípad je totiţ to, ţe plnenia majú

byť zdanené s ohľadom na ich objektívne charakteristiky, teda keď je nesporné,

ţe dodávka bola skutočne vykonaná.

Túto svoju argumentáciu doplnil aj odvolaním sa na rozsudok nemeckého

„Bundesfinanzhof“ (Spolkový finančný dvor, ďalej len „SFD“) z 28. mája 2009 č. v R

23/08, v ktorom SFD dospel k záveru, ţe tak intrakomunitárne dodania, ako aj vývozy

tovaru, sú na základe prepravy alebo zaslania tohto tovaru pri dodaní z tuzemska

do zahraničia (územie ES alebo tretích krajín) oslobodené. Reţim oslobodenia

pri intrakomunitárnom dodaní nahradil systém dovozov a vývozov medzi

štátmi spoločenstva, t.j. ide o ten istý reţim, ale v rámci štátov ES, a tak

pri intrakomunitárnych dodaniach, ako aj pri vývoze tovaru sa oslobodenie od dane

uplatňuje preukázaním splnenia podmienok pre oslobodenie.

Podľa názoru ţalobcu, ţalovaný v daňovom konaní nespochybnil uskutočnenie

vývozu tovaru ţalobcom do tretej krajiny, a preto poţadovanie predloţenia JCD

ţalovaným v zmysle § 47 ods. 3 zákona o DPH, ako jediného dôkazu splnenia

hmotnoprávnej podmienky na oslobodenie od DPH, t. j. dodania tovaru na územie

tretieho štátu, je obmedzujúcim spôsobom preukazovania splnenia tejto podmienky

a v tejto časti ide zákon o DPH nad rámec Šiestej Smernice, ako aj Smernice,

a zabraňuje oslobodeniu od DPH napriek splneniu zákonných predpokladov,

keď preukázanie splnenia hmotnoprávnej podmienky povyšuje nad jej skutočné

splnenie.

Ţalobca tieţ uviedol, ţe v danom prípade bol tovar dodávaný s podmienkou EX-

WORKS (Incoterms), teda závodu (tovar je dodaný v závode predávajúceho – ţalobcu

dopravcovi /špeditérovi odberateľa). Export je teda v tomto prípade zabezpečovaný

kupujúcim, konkrétne špedičnou firmou zabezpečenou odberateľom (kupujúcim).

Medzi touto špedičnou firmou a predávajúcim (ţalobcom) nie je ţiaden zmluvný vzťah,

a je preto ťaţké získať späť akékoľvek doklady a potvrdenia, a to nielen z dôvodu

neochoty alebo zanedbania povinností niektorej zo strán, ale väčšinou z dôvodu

ich straty, ako to bolo i v prípade, na ktorý sa vzťahuje táto ţaloba.

V 2. prípade videl ţalobca nesprávnosť rozsudku krajského súdu v tom, ţe súd

sa opätovne bez ďalšieho stotoţnil s argumentáciou ţalobcu, ktorá vyplýva

len z gramatického výkladu znenia zákona, bez ohľadu na skutočný stav veci,

ako i na eurokonformný výklad ustanovení zákona o DPH.

Poukázal na to, ţe platiteľ DPH vo všeobecnosti odvádza DPH do štátneho

rozpočtu zo svojich dodávok tovarov a sluţieb. Príjemca týchto tovarov a sluţieb má

vo všeobecnosti právo si túto daň odpočítať, a teda nárokovať voči štátnemu rozpočtu.

Existujú však situácie, kedy z jednej dodávky má povinnosť platiť daň príjemca, a tento

má zároveň právo túto daň si odpočítať, výsledkom čoho sa povinnosť odvodu DPH

a nárok na odpočet DPH spoja u jednej osoby.

Pri sluţbách dodaných zo zahraničia zákon o DPH prenáša povinnosť platiť daň

(odvod dane do štátneho rozpočtu) na príjemcu sluţby tak, ako je to vyššie uvedené.

Formálnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu tejto dane príjemcom sluţby je podľa

§ 51 ods. 2 zákona o DPH uvedenie dane v záznamoch. Správca dane počas kontroly

zistil, ţe ţalobca, ako príjemca sluţieb zo zahraničia mal povinnosť zaplatiť daň.

Ţalobca akceptoval toto zistenie a ešte počas kontroly uviedol túto daň na výstupe

a na vstupe dodatočne do záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Ţalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru uviedol, ţe mal

právo na odpočítanie tejto dane, nakoľko ju počas kontroly uviedol do záznamov

za obdobie, v ktorom mal povinnosť daň platiť. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí

o odvolaní odmietol právo na odpočítanie dane v kontrolovanom období,

na základe názoru, ţe vzniká v období, v ktorom daň platiteľ fyzicky uviedol

v záznamoch, t. j. nie za obdobie, za ktoré uvedie daň do záznamov dodatočne.

Podľa názoru ţalobcu, ustanovením § 51 ods. 2 bol do zákona o DPH

zapracovaný rozsudok ESD „Bockemühl“ (ako priznáva aj ţalovaný vo svojom

rozhodnutí). ESD vyjadril v tomto rozsudku názor, ţe síce Smernica umoţňuje

členským štátom určiť určité formálne náleţitosti pre uplatnenie práva na odpočítanie

DPH, avšak toto oprávnenie musí byť vykonávané v súlade s cieľom tejto Smernice,

ktorý spočíva v zabezpečení vyrubenia dane a jej kontroly zo strany správcu dane.

ESD okrem iného dospel k záveru, ţe ak správca dane disponuje s údajmi potrebnými

na zistenie, ţe zdaniteľná osoba je ako príjemca predmetných sluţieb povinná platiť

DPH, nesmie tejto zdaniteľnej osobe v súvislosti s jej právom na odpočítanie dane

určovať ďalšie podmienky, ktoré by jej zabraňovali uplatniť si právo na odpočet.

Konaním daňového úradu v danom prípade však podľa názoru ţalobcu vznikla

absurdná situácia, a to ţe daňový úrad dorubil ţalobcovi za kontrolované obdobie DPH

na výstupe, ale zároveň mu neumoţnil odpočet DPH na vstupe v tom istom období,

a to napriek tomu, ţe platiteľ daň uviedol v záznamoch za toto (kontrolované) obdobie.

Interpretácia § 51 ods. 2 zákona o DPH zo strany ţalovaného nie je podľa názoru

ţalobcu v súlade s ustanoveniami Smernice, predovšetkým so zásadou neutrality DPH

a judikatúrou ESD, pretoţe podľa nej je uplatnenie práva na odpočítanie DPH moţné

najskôr v neskoršom období, neţ v období, v ktorom daňová povinnosť vznikla.

Eurokonformný výklad § 51 ods. 2 zákona o DPH umoţňuje uplatniť právo

na odpočítanie dane v tom istom období, v ktorom vznikla daňová povinnosť. Ak by bol

totiţ prijatý výklad ţalovaného a daňového úradu, teda ţe je moţné uplatniť odpočet

aţ v čase, keď bola vykonávaná kontrola (v čase dodatočného zanesenia dane

do záznamov), musel by ţalobca uviesť túto daň v záznamoch dvakrát,

a to v kontrolovanom období (daň na výstupe) a následne podľa tvrdenia daňového

úradu a ţalovaného, ešte do obdobia v ktorom platiteľ fyzicky záznamy opravil.

Pre doplnenie ďalej uviedol, ţe aj v inom rozsudku č. C-95/07 a 96/07

„Ecotrade“ zo dňa 08. mája 2008, ktorý sa týkal uplatnenia odpočtu DPH v prípade,

10

kedy bol príjemca sluţby povinný daň aj zaplatiť, ESD zdôraznil, ţe zdaniteľná osoba,

ktorá je povinná zaplatiť DPH ako adresát sluţieb, má právo uplatniť právo

na odpočítanie, pričom podľa ustálenej judikatúry je toto právo neoddeliteľnou súčasťou

mechanizmu DPH a v zásade ho nemoţno obmedziť.

Podľa ESD porušenie formálnych povinností v posudzovanom prípade nebolo

dôsledkom zlého úmyslu alebo podvodu, a teda nebezpečenstvo straty daňových

príjmov v štátnom rozpočte nehrozilo, pretoţe v prípade prenosu daňovej povinnosti

na príjemcu sluţby je vplyv na štátny rozpočet pri tejto transakcii neutrálny,

t.j. v zásade ţiadnu sumu nebolo potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice.

Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním z 21. apríla 2010, v ktorom ţiadal

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, ţe ţalobca

v odvolaní uvádza totoţné dôvody aké boli uvedené v ţalobe, ku ktorým sa ţalovaný

uţ podrobne vyjadril

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2

(ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1

v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania, podľa

ods.2 a v spojení s veta prvá s tým, ţe deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel

k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený

15. decembra 2010 podľa a v spojení s veta prvá

.

Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade je posúdenie zákonnosti postupu

a rozhodnutia ţalovaného, ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval

platobný výmer správcu dane, ktorým bol určený ţalobcovi ako platiteľovi dane rozdiel

DPH za zdaňovacie obdobie december 2007 vo výške 68 109,- Sk v tej časti, v ktorej

1. ţalobca dodal tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením

jeho oslobodenie od dane podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH a v tej časti, v ktorej

2. ţalobca nepriznal daň zo sluţby dodanej zahraničnou osobou.

11

Podľa § 15 ods. 7 zákona o DPH miestom dodania sluţieb uvedených v odseku 8,

ak sú tieto sluţby dodané osobe, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský

štát dodávateľa sluţby, alebo zákazníkovi, ktorý má sídlo alebo bydlisko v treťom štáte,

je miesto, kde má táto osoba sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, na ktorej

spotrebu a vyuţitie sa sluţby dodávajú; ak táto osoba nemá takéto miesto, je miestom

dodania sluţby jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdrţiava. Ak sú služby

uvedené v odseku 8 dodané osobou z tretieho štátu zdaniteľnej osobe, ktorá

má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku alebo

sa v tuzemsku obvykle zdržiava a služby sú určené na spotrebu a využitie

v tuzemsku, miestom dodania služieb je tuzemsko.

Podľa ods. 8 písm. b) sluţbami, pri ktorých sa určí miesto dodania podľa odseku

7 vrátane ich sprostredkovania v mene a na účet inej osoby a prijatia záväzku zdrţať

sa vykonávania týchto sluţieb, sú poradenské, inţinierske, technické, právne, účtovné,

audítorské, prekladateľské, tlmočnícke a iné podobné sluţby vrátane sluţieb spracovania

údajov a poskytovania informácií,

Podľa § 19 ods. 2 daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby. Ak je sluţba

dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu a osobou

povinnou platiť daň v tuzemsku je príjemca služby podľa § 69 ods. 2 až 4, daňová

povinnosť vzniká dňom vyhotovenia faktúry; ak faktúra nie je vyhotovená do konca

tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola

sluţba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho

mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola sluţba dodaná.

Podľa § 47 ods. 1 oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo

prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu.

Podľa ods. 3 odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území

tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať písomným colným

vyhlásením o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom je potvrdený colným

orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev, a dokladom o odoslaní

alebo preprave tovaru. Platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie

o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz najneskôr do konca šiesteho mesiaca

12

nasledujúceho po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie

od dane pri vývoze tovaru.

Podľa § 49 ods. 1 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2 písm. b) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená

zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montáţou dodávateľom alebo

na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená

z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,

Podľa § 51 ods. 1 písm. b) právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená

v záznamoch podľa § 70,

Podľa ods. 2 posledná veta platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2

písm. b) v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch podľa § 70.

Podľa § 69 ods. 3 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň správcovi dane

pri sluţbách podľa § 15 ods. 8, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu

alebo z tretieho štátu.

Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa

jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a sluţbách a o prijatých tovaroch

a sluţbách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a sluţieb do iného členského štátu,

o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí sluţieb z iného členského štátu

a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie

dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a sluţby

s moţnosťou odpočítania dane, bez moţnosti odpočítania dane a s moţnosťou

pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie,

v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie

záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a sluţieb a o platbách

13

poskytnutých pred dodaním tovarov a sluţieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne

záznamy o dodaní tovarov a sluţieb ostatným členom skupiny.

Podľa čl. 131 Smernice, oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 aţ 9

sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade

s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho

a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania

akýmkoľvek moţným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneuţitiu dane.

Podľa čl. 146, ktorý sa týka oslobodenie od dane pri vývoze, bod 1. písm. a)

členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru, ktorý je zaslaný alebo prepravený

predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia mimo Spoločenstva;

Podľa čl. 147 ods. 2 druhý pododsek vývoz sa preukazuje faktúrou alebo iným

dokladom slúţiacim ako faktúra, ktorý potvrdí colný úrad, ktorým tovar opustil

Spoločenstvo.

Pokiaľ ide o 1. prípad, odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu

vyjadrenom v napadnutom rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne

vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe a na zdôraznenie

jeho správnosti povaţuje za potrebné doplniť nasledovné:

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 47 ods.1 zákona o DPH, platného

v rozhodnom zdaňovacom období, ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe

ktorých priznáva oslobodenie od DPH tak, ţe oslobodené od dane je dodanie tovaru,

ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia

na území tretieho štátu.

Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 47 ods. 3 ustanovuje podmienky,

za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V tomto

prípade je nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH preukázanie tej skutočnosti,

ţe tovar bol vyvezený mimo územia Spoločenstva, nakoľko len a len vývoz tovaru

mimo územia Spoločenstva je dôvodom na oslobodenie od DPH.

14

Zo samotnej Smernice vyplýva, ţe vývoz tovaru je potrebné určitým spôsobom

preukázať, konkrétne potvrdením faktúry alebo iného relevantného dokladu colným

úradom, ktorým tovar opustil Spoločenstvo. Preto ak zákonodarca priamo v skutkovej

podstate právnej normy ustanovuje, ţe odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta

určenia na území tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať

písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom

je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev,

tzv. dôkaz o vývoze, platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie

o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz.

Z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci však vyplýva, ţe ţalobca

správcovi dane nevedel predmetný doklad predloţiť a v priebehu daňovej kontroly

a ani dodatočne v priebehu daňového konania poţadovaný doklad nepredloţil.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdil, ţe správny orgán nespochybňoval vývoz tovaru

do tretej krajiny, toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, nakoľko

z protokolu o miestnom zisťovaní vyplýva iba tá skutočnosť, ţe bola preukázaná

preprava tovaru a úhrada týchto faktúr zahraničnými osobami, t. j. boli predloţené

iba účtovné doklady. Vývoz tovaru zo Spoločenstva však preukázaný nebol , a to nielen

tým, ţe nebol predloţený JCD, ale ani iný relevantný doklad o tom, ţe tovar bol

vyvezený (napr. rozhodnutie z tretej krajiny, ţe tovar tam bol preclený, alebo iný

vierohodný doklad o tom, ţe tovar vystúpil v tretej krajine).

Odberateľom podpísaná faktúra spolu s výpisom z účtu dodávateľa

na preukázanie týchto skutočností nemôţe postačovať, nakoľko ako bolo uvedené

vyššie ide len o účtovné doklady platiteľa.

Odvolací súd súhlasí s námietkami ţalobcu týkajúcimi sa rozsudku ESD

č. C-146/05 „ Albert Colleé“ a jeho aktuálnosti v súvislosti s prijatím Smernice,

a za určitých okolností aj s jeho aplikovateľnosťou na prípad ako je tento.

Avšak je plne v súlade s týmto rozsudkom postup správnych orgánov v danom

prípade, pretoţe tak rozsudok ESD ako aj rozhodnutie SFD vychádza z predpokladu,

ţe predloţenie určitého konkrétneho formálneho dôkazu môţe byť opomenuté, pokiaľ

15

platiteľ iným relevantným spôsobom preukáţe, ţe skutočne došlo k naplneniu

hmotnoprávnych podmienok pre oslobodenie od DPH.

V tejto súvislosti dáva odvolací súd ţalobcovi do pozornosti, ţe aj v rozsudku

z 28. mája 2009 SFD vyslovil, ţe podnikateľ musí poskytnúť dôkaz vo forme dokladu

(dôkaz o vývoze tovaru) a dôkaz vo forme záznamu (účtovný doklad), a ak splní tieto

dôkazné povinnosti, je oprávnený klasifikovať dodávku ako oslobodenú od dane

(bod 15. a 16. rozsudku). S odvolaním sa na rozsudok ESD vo veci Collé ďalej v bode

18. hovorí, ţe dodávka, ktorá spĺňa materiálne poţiadavky na oslobodenie,

je oslobodená od dane, aj ak daňovník nesplnil určité formálne poţiadavky, pokiaľ

porušenie týchto formálnych poţiadaviek nie je prekáţkou poskytnutia dostatočného

dôkazu, ţe materiálne poţiadavky boli splnené.

Ďalej potom v bode 26. konštatuje, ţe vývozné dodávky celkove, napriek

nesplneniu dôkazných povinností sú oslobodené od dane, ak sa na základe objektívnej

dôkaznej situácie zistí, ţe sú splnené predpoklady pre vývoznú dodávku. Za takýto

predpoklad však nepovaţuje predloţenie účtovného dokladu, ktorý ţalobcovia poskytli

v konaní pred FS a s poukazom na to, ţe FS vychádzal z iných princípov (bod 27.)

a iba s odôvodnením, ţe ţalobcovia poskytli v konaní pred FS účtovný doklad,

vyhlásil, ţe boli splnené predpoklady pre oslobodenie od dane a vyhovel ţalobe, SFD

dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok FS zrušiť.

V danom prípade, ako uţ bolo povedané vyššie, je hmotnoprávnym

predpokladom oslobodenia od DPH preukázanie skutočnosti, ţe tovar bol skutočne

vyvezený, pričom v súlade s komunitárnym právom sa táto okolnosť preukazuje

dokladom o vývoze, na ktorom prepustenie z colného reţimu potvrdzuje štátom

poverená autorita – príslušný colný orgán. Vydaniu JCD predchádza colné konanie,

ktoré pozostáva z viacerých krokov, výsledkom ktorého je JCD potvrdené výstupnou

colnicou.

Odvolací súd pripúšťa, ţe výnimočne môţu nastať okolnosti, keď platiteľ nemôţe

predloţiť poţadovaný JCD formulár, avšak, v takom prípade musí predloţiť iný dôkaz

o vývoze tovaru a tým nad všetku pochybnosť preukázať, ţe došlo k naplneniu

hmotnoprávnej podmienky oslobodenia od DPH pri vývoze tovaru, t. j. k samotnému

16

vývozu tovaru. V celom administratívnom konaní ţalobca nezdôvodnil, prečo

nepredloţil poţadované JCD, a to ani v dodatočnej lehote, aţ v odvolaní proti rozsudku

súdu prvého stupňa sa objavila ničím nekonkretizovaná poznámka, ţe tieto doklady

predloţiť nemohol z dôvodu ich straty. Preto sa touto poznámkou v odvolacom konaní

nezaoberal.

Poţadovanie predloţenia dôkazu o vývoze zo strany správnych orgánov nemôţe

byť povaţované za formalizmus, ktorý je v rozpore so zásadami daňového konania,

prípadne ide nad rámec Smernice, nakoľko porušenie týchto ţalobcom označovaných

„formálnych“ poţiadaviek je prekáţkou poskytnutia dostatočného dôkazu, ţe materiálne

poţiadavky na oslobodenie od dane boli splnené.

Pokiaľ ide o 2. prípad, odvolací súd sa s názorom vysloveným v napadnutom

rozsudku krajského súdu nestotoţnil.

Podľa , Slovenská republika môţe

medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske

spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyţadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo

nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené ustanovenia Slovenskej

republiky vytvárajú dostatočný právny rámec nielen, pokiaľ je to moţné,

na eurokonformný výklad ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu – v danom

prípade § 51 zákona o DPH, ale aj pre rešpektovanie tých nárokov komunitárneho práva,

ktoré vo svojich rozhodnutiach sformuloval ESD.

A práve ESD vo svojej rozsiahlej judikatúre sformuloval aj pravidlo prednostnej

17

aplikácie priamo účinných ustanovení ZES, nariadení resp. smerníc, ako aj judikatúry

ESD, aj orgánmi verejnej správy resp. samosprávy (pozri medzi inými rozsudky

vo veciach Ciola, C-224/97 z 29. apríla 1999, §§ 30, 31; Costanzo SpA, C 103/88,

z 22. júna 1989, §§ 30, 31; Melgar, C-438/99 zo 4. októbra 2001, §§ 31, 32).

Správne orgány, rovnako ako aj krajský súd, sa stotoţnili v názore, ţe jediným

ustanovením, podľa ktorého je moţné v danom prípade postupovať, je § 51 ods. 1

písm. b) 2 v spojení s § 49 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, ktoré sú plne v súlade

so Smernicou, t. j. ţe ţalobca nemohol odpočítať DPH v mesiaci december 2007,

napriek tomu, ţe mu právo na tento odpočet v mesiaci december 2007 vzniklo, nakoľko

uvedenú daň neuviedol do záznamov v mesiaci december 2007, ale aţ dodatočne, počas

daňovej kontroly.

Odvolací súd súhlasí s tým názorom, ţe bolo v prvom rade úlohou ţalobcu splniť

všetky povinnosti, ktoré mu zákon v súvislosti s platením DPH a uplatnením práva

na jej odpočet ukladá a ţe úlohou daňových orgánov v daňovom konaní nie je

vykonávať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka a taktieţ správca dane nemá

povinnosť umoţniť daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť novú evidenciu.

Naopak ţalobca má povinnosť preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené

v podanom daňovom priznaní.

Avšak, v prípade ako je tento, keď podstata sporu, ako sa zdá, má svoj pôvod

v zanedbaní účtovných povinností spôsobenom ţalobcom, je podľa názoru odvolacieho

súdu potrebné pri výklade § 51 ods. 1 písm. b) a ods. 2 v spojení s § 49ods. 4 písm. b)

zákona o DPH prihliadnuť aj na judikatúru ESD, ktorý obdobnú problematiku riešil

vo viacerých rozsudkoch, ako aj na samotný zmysel a účel daňovej kontroly, ktorým

je predovšetkým zabezpečenie správneho výberu daní a zabránenie daňovým únikom

a pri rozhodovaní o dodatočnom vyrubení dane za kontrolované obdobie sa vysporiadať

aj s týmito skutočnosťami.

Argument krajského súdu, ţe ţalobcom predloţené rozsudky ESD riešia inú

problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období

s poukazom na nahradenie Šiestej smernice Smernicou neobstojí, nakoľko úprava

stanovenia podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH je v oboch smerniciach

18

rovnaká, a preto nie je dôvod, aby sa výklad týchto obsahovo rovnakých ustanovení

obsiahnutých v uvedených rozsudkoch ESD neuplatnil aj v tomto prípade.

V rozsudku v spojených veciach C-95/07 a C-96/07, Ecotrade SpA

z 8. mája 2008, ktorý sa týkal rovnako, ako daný prípad, odpočtu DPH pri prenose

daňovej povinnosti, ESD vyslovil názor, ţe síce členské štáty majú oprávnenie stanoviť

určité formálne poţiadavky na uplatnenie práva odpočtu DPH, ktoré musí platiteľ splniť

(bod 57), avšak zároveň dodal, ţe odpočítanie DPH na vstupe má byť priznané,

ak sú splnené základné poţiadavky, hoci určité formálne poţiadavky boli zdanite ľnými

osobami opomenuté (bod 63)

V bode 64 rozsudku sa ďalej uvádza, ţe ak daňový úrad disponuje s údajmi

nevyhnutnými na stanovenie, ţe zdaniteľná osoba ako adresát dotknutého poskytovania

sluţieb je povinná zaplatiť DPH, nemôţe ukladať pokiaľ ide o právo odpočítať túto daň

dodatočné podmienky, ktoré by mohli mať za následok zbavenie výkonu tohto práva.

V bode 71 sa ESD dotkol aj otázky zmyslu daňovej kontroly, keď upozornil

na to, ţe napriek tomu, ţe došlo k porušeniu účtovných povinností, toto nemôţe byť

povaţované za nebezpečenstvo strát daňových príjmov, keďţe ako sa pripomenulo

v bode 56 tohto rozsudku, v rámci uplatnenia systému prenesenia daňovej povinnosti

ţiadnu sumu nie je v zásade potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice. Z týchto dôvodov

nemôţe byť takéto porušenie stotoţňované s plnením súvisiacim s daňovým únikom

alebo so zneuţitím predpisov Spoločenstva, pokiaľ je nesporné, ţe takéto plnenie nebolo

vykonané s cieľom získať nenáleţitú daňovú výhodu.

V danom prípade je nepochybné, ţe rovnako ţalobcovi, ako adresátovi sluţieb

poskytovaných zdaniteľnou osobou so sídlom v zahraničí, pri prenose daňovej

povinnosti, v zásade nevznikla v mesiaci december 2007 ţiadna povinnosť odviesť DPH

z týchto sluţieb do štátneho rozpočtu, nakoľko v tom istom okamihu, ako mu vznikla

povinnosť túto daň odviesť, mu vzniklo aj právo si DPH v rovnakej výške odpočítať

(§ 49 ods. 1 a § 19 ods. 2 zákona o DPH).

Otázkou zostáva, či ţalobcovo opomenutie vykonať záznam v účtovnej evidencii,

potrebný na uplatnenie práva na odpočet, ktoré bolo napravené počas daňovej kontroly,

19

je moţné zo strany daňového orgánu na základe prísne formálneho a gramatického

výkladu § 51 zákona o DPH sankcionovať dodatočným vyrubením DPH.

Odvolací súd je toho názoru, ţe v kontexte vyššie uvedených záverov ESD

bez toho, aby sa skúmal reálny dopad tohto ţalobcovho pochybenia na štátny rozpočet,

prípadné ohrozenie konkrétneho verejného záujmu, ako aj dôvody pre ktoré tak ţalobca

urobil, nie je takýto postup ţalovaného v súlade so základnými zásadami, zmyslom

a účelom daňového konania.

Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil

s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre a uznal námietky ţalobcu týkajúce

sa 2. prípadu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, ţe postup ţalovaného a napadnuté

rozhodnutie nie je v 2. bode v súlade so zákonom, keďţe zistenie skutkového stavu

je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie rozhodnutia

ţalovaného podľa .

Napriek tomu, ţe pokiaľ ide o prvý bod rozhodnutia ţalovaného,

ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti, s týmto sa odvolací súd plne

stotoţnil, postupoval odvolací súd podľa tak, ţe rozhodnutie

krajského súdu zmenil, keďţe neboli splnené podmienky na jeho zrušenie

ani potvrdenie a zrušil rozhodnutie ţalovaného v celom rozsahu, pretoţe išlo

o dodatočné vyrubenie DPH za jedno a to isté zdaňovacie obdobie.

Vzhľadom na to, ţe podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou

súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť,

najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté

rozhodnutie ţalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým,

ţe v ďalšom konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za

účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplní dokazovanie v naznačenom smere,

zváţi proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do ţalobcových práv

garantovaných komunitárnym právom a na základe toho vo veci opätovne rozhodne,

pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní.

O trovách konania rozhodol súd podľa a ţalobcovi priznal

132,-€ z titulu náhrady zaplateného súdneho poplatku.

Náhradu trov právneho zastúpenia ţalobcovi nepriznal podľa ,

nakoľko právny zástupca ţalobcu si tieto v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 15. decembra 2010

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová