Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžso/13/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobkyne: V., bytom M., zast.: JUDr. T., advokátom

so sídlom M., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta

č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. februára 2010

č. k. -68, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 11. februára 2010 č. k. -68 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č.: 223-1833/2009 z 28.04.2009 žalovaná ako odvolací správny orgán

podľa a o sociálnom poistení

2

(ďalej na účely tohto rozsudku len „“) potvrdil odvolaním napadnuté

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. 300-745/2009, číslo z ISUP:

1109005642 z 11. februára 2009 vydaného vo veci zvýšenia úrazového príplatku od prvého

do tretieho dňa dočasnej pracovnej neschopnosti zo sumy 3,01287260 € na sumu

6,62831773 €.

Svoje zamietavé rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že žalobkyni dočasná

pracovná neschopnosť trvala od 20. novembra 2006 do 10. októbra 2007. Podľa žalovanej

rozhodnutie pobočky zo dňa 11. februára 2009 v plnej miere rešpektuje právny názor uvedený

v rozsudku krajského súdu v tom, že poškodenej patrí za prvé tri dni dočasnej pracovnej

neschopnosti, po dni zistenia choroby z povolania, úrazový príplatok vo výške 55 % denného

vymeriavacieho základu určeného podľa zák.

Podľa zák. denný vymeriavací základ zamestnanca na určenie

sumy úrazových dávok uvedených v § 13 ods. 3 písm. a) až e) a na určenie sumy

rehabilitačného a rekvalifikačného je podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca

neobmedzených podľa § 138 ods. 11 dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu

kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Denný

vymeriavací základ zamestnanca sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Na určenie

rozhodujúceho obdobia platí § 54 ods. 1, 2, 5 a 6 rovnako. Skutočnosť rozhodujúca

na určenie rozhodujúceho obdobia je deň utrpenia pracovného úrazu alebo deň, od ktorého

sa zistila choroba z povolania, ak tento zákon neustanovuje inak.

Žalovaná ďalej uviedla, že podmienka uvedená v a

nebola splnená, lebo žalobkyňa nebola (viď lekárska správa posudkového lekára žalovanej

z 13. decembra 2007) uznaná v dôsledku choroby z povolania za dočasne pracovne

neschopnú.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala na Krajský súd v Košiciach žalobu

zo dňa 23.06.2009.

3

Krajský súd ako súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že napadnuté

rozhodnutie je v súlade so zákonom. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný bol

v zmysle oprávnený prehodnocovať príjem žalobkyne

v septembri bežného roka na účely poskytovania už skôr priznaného príspevku na osobnú

asistenciu. Nakoľko nielen rozsah osobnej asistencie bol stanovený v súlade so zákonom

ale aj samotný postup žalovaného bol v medziach zákona, krajský súd rozhodol tak,

ako uviedol v rozsudku.

Pritom poukázal, že základným dôvodom odvolania proti rozhodnutiu pobočky

žalovanej bolo to tvrdenie, že jej má byť priznaný úrazový príplatok od prvého dňa

jej pracovnej neschopnosti a nie od 39. dňa (tzn. od 20.11.2006), ako je uvedené v rozhodnutí

pobočky. Súčasne navrhovateľka žiadala, aby jej bol priznaný úrazový príplatok za zvyšných

39 dní s tým, že za prvé tri dni žiada priznať základných 55 %.

Krajský súd v súvislosti s týmto tvrdením poukázal na zistený skutkový stav, a to

na hlásenie choroby z povolania (Doc. MUDr. Ľ., PhD., prednosta Kliniky pracovného

lekárstva a klinickej toxikológie, FN L. Pasteura), a ďalej na to, že dňa 13. októbra 2006 bola

navrhovateľka podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. G 225005 uznaná

za dočasne práceneschopnú pre chorobu, ale nie pre chorobu z povolania.

Keď pobočka žalovanej požiadala listom zo dňa 29. mája 2007 Kliniku pracovného

lekárstva a klinickej toxikológie, FN L. Pasteura o opravu dátumu prvého zistenia choroby

z povolania žalobkyne, tak klinika listom zo 17. júla 2007 túto žiadosť odmietla

s odôvodnením, že u žalobkyne bola hlásená choroba z povolania s dátumom prvého zistenia

20.11.2006, kedy boli potvrdené všetky diagnózy, s ktorými bola u žalobkyne hlásená

choroba z povolania.

Preto krajský súd s odkazom na lekárske správy posudkového lekára Sociálnej

poisťovne, pobočky Košice z 13.12.2007, na stanovisko posudkového lekára cit. pobočky

Košice z 03.05.2007, ako aj odpovede Kliniky pracovného lekárstva zo 17.07.2007

a 05.09.2007 dospel k záveru, že „žalobkyni vznikol nárok na úrazový príplatok od prvého

dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, kedy bola uznaná za dočasne práce neschopnú

4

v dôsledku choroby z povolania, to znamená od 20.11.2006, pretože až v uvedený deň boli

potvrdené všetky ochorenia u žalobkyne, ktoré podmieňovali u nej chorobu z povolania.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky má tiež z pripojeného súdneho spisu preukázané,

že právny zástupca žalobkyne spolu s podaním z 08. februára 2010 doručil Odborné

stanovisko znalca Mgr. MUDr. P. MPH z 03.08.2009 (č. l. 16 až 60), v ktorom znalec označil

dátum 02. február 2007 je chorobou z povolania.

III.

Odvolanie žalobkyne / stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.03.2010 (č. l. 75) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa zmenil, rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, zaviazal žalovaného na náhradu trov konania

alebo podľa ods. l zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Ďalej poukázala na to, že odvolanie je podávané predovšetkým z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci a následne tiež pre nesprávne právne posúdenie a nedostatok

dôvodov je napadnuté rozhodnutie aj nepreskúmateľné.

Podľa názoru žalobkyne, zásadnou skutočnosťou je to, že má odo dňa 02.02.2007

priznanú chorobu z povolania, ktorá v zhode s vyhláškou č. o hlásení chorôb

z povolania a až 17 o zdravotnej starostlivosti tvorí odborný

podklad jednak pre správne rozhodnutie žalovanej, ale predovšetkým pre určenie objektívnej

zodpovednosti zamestnávateľa podľa .

Vychádzajúc

- zo stanoviska Asociácie fakultných nemocníc Slovenskej republiky, že „dátum prvého

zistenia neznamená chorobu z povolania“,

- z Metodických pokynov, že „dátum prvého zistenia je choroba – ktorá sa až neskôr prizná

ako choroba z povolania“,

5

je potom napadnuté rozhodnutie nesprávne, čo podľa žalobkyne každý lekár, kolega, ktorý

by nahliadol do niektorého rozhodnutia a hlásenia o chorobe z povolania, aj odpovedal,

že nie je správne. Na tomto mieste žalobkyňa poukazuje na odborné stanovisko č. 4/2009

znalca Mgr. MUDr. P. MPH z 03.08.2009.

Za takejto nejasnej situácie sa podľa žalobkyne mal krajský súd dopustiť omylu (str. 3

ods. 2 odôvodnenia), keď pri rozhodovaní nevzal do úvahy, že predmetom súdneho

prieskumu je úrazová dávka podľa § 85 v spojení s § 84 ods. 1, a naopak použil (str. 2 ods. 2,

str. 3 ods. 2) ustanovenie § 54, ktoré primárne platí pre nemocenské dávky.

Taktiež krajský súd, namiesto aby sumu „363,0631 Sk.“ označil za správnu pre rok

2006, tak použil (str. 2 ods. 2) výraz „rozporuplné určenie roku 2006“.

Vychádzajúc z tohto odôvodnenia sa žalobkyňa z titulu choroby z povolania priznanej

dňa 02.02.2007 so správne určeným rozhodným obdobím roku 2006 a sumy 363,0631 Sk

domáha úrazového príplatku od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti tak, ako jej

prislúcha z textu zákona. Navyše žalobkyňa poukazuje na tú skutočnosť, že úrazový príplatok

nahradil pôvodnú náhradu za stranu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorá

sa v takých prípadoch vyplácala, a preto je možné využiť v prejednávanej veci staršiu

judikatúru (napr. Najvyššieho súdu SSR z 27.6.1974), alebo v súčasnosti nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. .

Potom, žalobkyňa vyslovila svoj záver, že ak bola súvislo práceneschopná

od 13.10.2006 až do vzniku choroby z povolania (02.02.2007) pri tom istom ochorení, patrí

jej úrazový príplatok od 03.10.2006, a nie od 20.11.2006, ako súd uvádza od prvého zistenia.

Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

zmenil rozhodnutie krajského súdu a zrušil napadnuté rozhodnutia prvostupňového

aj druhostupňového správneho orgánu a s vysloveným právnym názorom vec vrátil na nové

prejednanie a súčasne rozhodol o uplatnenej náhrade trov konania.

Faxovým a následne mailovým podaním zo 07.01.2011 právny zástupca žalobkyne

potvrdil, že zotrváva na svojom stanovisku a chce zvýrazniť právne riešenie otázky,

6

či sa môže choroba z povolania priznať skôr, ako o tom klinika po splnení požadovaných

kritérií rozhodne. Predovšetkým poukázal na špecifický predpis „Metodické pokyny

na Hlásenie choroby z povolania“ ako aj na Odborné stanovisko znalca s rovnako vysloveným

názorom, že Dátum prvého zistenia nie je choroba z povolania.

Tiež poukázala na názor Prof. MUDr. B. (žalobkyňa označila túto osobu

za odborníka na choroby z povolania), ktorý vyjadruje, že „choroba z povolania sa priznáva

až keď poškodenie zdravia dosiahne minimálne stredný stupeň poškodenia a spravidla jedna

z posledných podmienok je verifikácia podmienok pracovného prostredia.“ Obdobne sa mal

podľa žalobkyne vyjadriť ďalší expert na sociálne zabezpečenie, Prof. JUDr. T., ktorý

uviedol: „Je to proces tvorby nárokov, ktorý môže byť pomerne dlhý. Vlastný nárok však

vzniká až splnením poslednej podmienky na vznik nároku na dávku.“

Ďalej žalobkyňa načrtla svoje argumenty pre hodnotenie obdobia svojej

práceneschopnosti ako aj okamihu zistenia výskytu choroby z povolania, pričom ako dôkaz

poukázala na R 9/1976. Tiež citovala závery z rozsudkov Okresného súdu Zvolen,

sp. zn. -22 zo dňa 14.11.1995 a Krajského súdu Banská Bystrica,

sp. zn. zo dňa 27.3.1996, ktoré podľa žalobkyne mali obsahovať zhodný záver.

V tejto súvislosti ďalej odkázala na dve právne vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. (ZSP 41/1999), ktoré však bližšie nespresnila, resp. necitovala.

K svojim vyššie uvedeným záverom prostredníctvom podania žalobkyňa dodala odkaz

na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky (), že nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy

uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup,

v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé

uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne

zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení

právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však

nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca

sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to

zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

7

ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ).

Záverom svojho podania zopakovala svoj návrh na zmenu rozhodnutia

prvostupňového súdu a na zrušenie rozhodnutia prvostupňového i druhostupňového

správneho orgánu a s vysloveným právnym názorom vec vrátil na nové prejednanie

a rozhodnutie správnemu orgánu.

Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 08. apríla 2010 vyplýva, že sa pridržiava svojich

pôvodných argumentov, a to najmä stanoviska prednostu Kliniky pracovného lekárstva

a klinickej toxikológie, Fakultnej nemocnice L. Pasteura, Košice ako aj odpovedi na žiadosť

pobočky žalovanej o opravu dátumu prvého zistenia choroby z povolania žalobkyne.

Tiež sa žalovaná vyjadrila k námietke žalobkyne týkajúcej sa určenia vymeriavacieho

základu z rozhodujúceho obdobia roku 2005.

Vo vzťahu k námietke, v ktorej sa poukazuje na judikáty, z ktorých vyplýva,

že poškodený má nárok na náhradu za stratu na zárobku počas dočasnej pracovne]

neschopnosti, aj pred dňom, kedy bola choroba z povolania zistená, žalovaná poukázala na to,

že túto náhradu straty na zárobku pri dočasnej pracovnej neschopnosti vyplácal zamestnávateľ

z hľadiska jeho zodpovednosti podľa . Predložené závery súdneho znalca

(ak mal byť podľa žalovanej vôbec pravdivý) žalovaná vyhodnotila v tom duchu,

že ak žalobkyni mal vzniknúť nárok na úrazové dávky až od 2. februára 2007, potom

to znamená, že nárok na úrazový príplatok v tomto prípade by jej vznikol až od 2. februára

2007, a nie skôr, ako požaduje.

Z uvedených dôvodov žalovaná žiadal podané odvolanie zamietnuť a napadnuté

rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

8

podľa v spojení s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade

senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je

vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom

uvedeným v potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení

predovšetkým zaoberal interpretáciou relevantných predpokladov pre okamih zistenia

choroby z povolania, lebo zákon ju označuje za neopomenuteľnú skutočnosť na určenie

rozhodujúceho obdobia, na základe ktorého sa vypočíta podiel súčtu vymeriavacích základov

zamestnanca neobmedzených podľa

Podľa denný vymeriavací základ zamestnanca

na určenie sumy úrazových dávok uvedených v § 13 ods. 3 písm. a) až e) a na určenie sumy

rehabilitačného a rekvalifikačného je podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca

9

neobmedzených podľa § 138 ods. 11 dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu

kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Denný

vymeriavací základ zamestnanca sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Na určenie

rozhodujúceho obdobia platí § 54 ods. 1, 2, 5 a 6 rovnako. Skutočnosť rozhodujúca

na určenie rozhodujúceho obdobia je deň utrpenia pracovného úrazu alebo deň, od ktorého

sa zistila choroba z povolania, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z preskúmavaného rozsudku jednoznačne vyplýva, že krajský súd si neosvojil názor

žalobkyne, že dátum 20.11.2006 nie je dátumom prvého zistenia choroby z povolania

u žalobkyne, ale tento dátum je nutné presunúť na 13.10.2006. Pri svojich záveroch krajský

súd najmä vychádzal z obsahu lekárskej správy posudkového lekára Sociálnej poisťovne,

pobočky Košice z 13.12.2007, stanoviska posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočky

Košice z 03.05.2007, ako aj z odpovede Kliniky pracovného lekárstva, konkrétne

JUDr. M., zástupkyne prednostu zo dňa 17.07.2007 a 05.09.2007.

Naopak žalobkyňa sa v svojej nesúhlasnej argumentácii opierala v odvolaní o odborný

posudok znalca (Mgr. MUDr. P. MPH), ktorý krajský súd s poukazom na ustanovenie § 250i

ods. l prvá veta zahrnul do skupiny „ďalšie podania žalobkyne, ktoré obsahovali nové

skutočnosti nad rámec žaloby po uplynutí lehoty uvedenej v ods. l “

Podľa Najvyššieho súdu správne postupoval krajský súd, keď na toto rozsiahle

podanie po uplynutí zákonnej lehoty ( ) pri výkone správneho súdnictva

neprihliadol, lebo základnou úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov je

preverovanie dostatočnosti zistenia skutkového stavu s možnou sankciou zrušenia

napadnutého rozhodnutia pre

1. rozporné zistenie skutkového stavu s obsahom spisov ( ),

2. nedostačujúce zistenie skutkového stavu pre posúdenie prejednávanej veci (§ 250j

ods. 2 písm. c/ ).

10

Ak by však krajský súd vychádzal z odborného posudku predloženého právnym

zástupcom po uplynutí zákonnej lehoty, porušil by nielen ústavnú zásadu rovnosti zbraní

účastníkov v správnom súdnictve (žalovaný legitímne očakáva, že takáto možnosť v súdnom

konaní nenastane), ale aj by správnemu orgánu fiktívne nanútil predstavu, že by pri svojom

rozhodovaní mal tento odborný posudok ako podklad rozhodnutia vyhodnotiť, čo však,

vzhľadom na jeho neexistenciu, resp. nedostupnosť pre žalovaného v čase rozhodovania

(rozhodnuté na 1. stupni dňa 11.02.2009 a posudok vyhotovený 03.08.2009), je absolútne

nepredstaviteľné a povinnosť vykonávať vlastné dokazovanie kasačný princíp ovládajúci

správne súdnictvo neukladá.

V tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na svoju judikatúru, najmä rozsudok

sp. zn. z 11.01.2011, podľa ktorého „Najvyšší súd v svojej rozhodovacej praxi

neustále upozorňuje účastníkov na odlišný charakter správneho súdnictva, v ktorom prevažuje

kasačný spôsob ( ods. I veta prvá ) prieskumu napadnutých správnych

rozhodnutí, tzn. že správny súd vykonáva iba prieskum správnosti zistenia skutkového stavu

na základe podkladov obsiahnutých v pripojenom správnom spise (§ 250i ods. 1 veta druhá

), a ak dospeje k názoru, že skutkový stav nebol riadne zistený, nie je to dôvod na súdne

zisťovanie riadneho skutkového stavu vykonávaním dôkazov, ale naopak je to zákonný dôvod

na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. Za takýchto okolností potom účastníci súdneho

prieskumu nemôžu prirodzene očakávať, že súd vyhovie ich požiadavke na vykonanie dôkazov

v súdnom prieskume. “

Navyše, Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom žalovanej, tak ako ho prezentovala

v svojom stanovisku z 08. apríla 2010, že znalec (hoci pre súd veľmi nejasným spôsobom)

na položenú otázku nado všetku pochybnosť uviedol v spojení s dátumom 20. november

2006, že „Dátum prvého zistenia nie je chorobou z povolania.“ a naopak dátum 02. február

2007 označil za dátum choroby z povolania. Na tomto mieste však Najvyšší súd musí

zdôrazniť, že predmetom tohto sporu je právny, nie odborný výklad rozsahu a obsahu pojmu

„(okamih) zistenia choroby z povolania“ obsiahnutého v ustanovení § 84 ods. 1

Potom s prihliadnutím na ust.

jednoznačne vyplýva, že znalec nie je oprávnený dávať znalecký posudok alebo iné

stanovisko k riešeniu právnych otázok, na riešenie a výklad ktorých je oprávnený iba správny

11

orgán, a ak sa s nimi znalec v priebehu výkonu znaleckej činnosti ako s hlavnou úlohou

zaoberal, potom na takéto zistenia správny orgán, resp. súd neprihliadne.

Podľa organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže

ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností

dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok.

Takisto z citovaných pasáži rozsudkov Okresného súdu Zvolen, sp. zn. -22

zo dňa 14.11.1995 a Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. zo dňa 27.3.1996,

podľa Najvyššieho súdu (viď najmä text : „je síce pravda, že už skôr mal bolesti, ťažkosti, ale

to neznamená, že má chorobu z povolania. Choroba z povolania je, až keď o tom rozhodne

Klinika pracovného lekárstva“) nevyplývajú argumenty popierajúce záver žalovanej,

ale naopak podporujú správnosť záverov o zákonnosti postupu žalovanej, ktorá

až po odmietnutí presunu dátumu zistenia choroby z povolania Klinikou pracovného

lekárstva, vydala svoje rozhodnutie.

Čo sa týka právnych viet, ktoré majú byť podľa žalobkyne uvedené v rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (ZSP 41/1999), konajúci senát

Najvyššieho súdu sa s nimi vzhľadom na to, že vety žalobkyňa bližšie nespresnila,

resp. necitovala, ide o rozhodnutie senátu civilného kolégia vo veci dovolania (tzn. v agende

odlišnej od prejednávanej veci) a ako také nebolo publikované v oficiálnej Zbierke rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie je možné tieto vety preskúmať.

Je iba vecou žalobkyne, aké dôkazy na podporu svojich argumentov súdu predloží.

Aj v prípade rozhodnutí konajúceho súdu nepostačuje uviesť iba odkaz na zdroj,

kde by sa malo uvedené rozhodnutie ako dôkaz nachádzať, ale je potrebné ozrejmiť,

konkrétne ktoré vety (text) a v čom spôsobujú priaznivejšiu situáciu účastníka v konaní.

K ďalšej námietke žalovanej, a to že aj odborníci v oblasti sociálneho zabezpečenia

(tzn. Prof. MUDr. B. a Prof. JUDr. T.) sa mali vysloviť na podporu argumentácie žalobkyne,

Najvyšší súd po preskúmaní uvedenej argumentácie nedospel k tak jednoznačnému záveru,

ako ponúka žalobkyňa. Obaja menovaní v textoch citovaných žalobkyňou iba polemizujú

12

s otázkou dátumu zistenia choroby z povolania, pričom pre nich nie je postačujúci iba výskyt

choroby ako takej, ale sa viac prikláňajú k neskorším dátumom (Prof. MUDr. B.: až keď

poškodenie zdravia dosiahne minimálne stredný stupeň poškodenia, Prof. JUDr. T.: Choroba

sa stáva chorobou z povolania, ak ju nahlási príslušné zdravotnícke zariadenie klinického

pracovného lekárstva a klinickej toxikológie.“)

Za týchto okolností nemal Najvyšší súd pochybnosti o zákonnosti záveru krajského

súdu ako aj jeho riadnom odôvodnení (m. m. žalobkyňou uvedený nález

sp. zn. ), tzn. že pre dôvodnosť záveru o určení okamihu zistenia, kedy

sa z choroby jednotlivca, a to s prihliadnutím na niekedy značný časový úsek, stáva chorobou

z povolania s účinkami predpokladanými právnym poriadkom, je relevantné jeho určenie

odborným pracoviskom, ktorým je najmä zdravotnícke zariadenie klinického pracovného

lekárstva a klinickej toxikológie. Preto žalovaná nepochybila, ak za dátum zistenia označila

20. november 2006, a na základe tejto skutočnosti vypočítala aj výšku úrazového príplatku.

Pokiaľ žalobkyňa ďalej vyčítala krajskému súdu, že sa mal dopustiť omylu (odkaz

žalobkyne na str. 3 ods. 2 odôvodnenia krajského súdu), keď pri rozhodovaní nevzal

do úvahy, že predmetom súdneho prieskumu je úrazová dávka podľa § 85 v spojení s § 84

ods. 1, a naopak použil (str. 2 ods. 2, str. 3 ods. 2) ustanovenie § 54, ktoré primárne platí

pre nemocenské dávky, Najvyšší súd pri tejto časti odôvodnenia nezistil žiadne nedostatky,

lebo zákonný text uvedený v priamo poukazuje na využitie

citovaného ustanovenia § 54 formou „analogia legis“.

To, že krajský súd, namiesto aby sumu „363,0631 Sk.“ označil za správnu pre rok

2006, tak použil (str. 2 ods. 2) výraz „rozporuplné určenie roku 2006“, je vecou zvolenia

jazykovo zrozumiteľných prostriedkov pre odôvodnenie svojho rozhodnutia, Ak účastník

s takýmto spôsobom výberu jazykovo zrozumiteľných prostriedkov krajským súdom

ako prvostupňovým súdom nesúhlasí, tento nesúhlas nemôže byť v zmysle

predmetom odvolacieho konania ani v správnom súdnictve.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobkyne ako aj s prihliadnutím na argumentáciu žalovanej

13

Najvyšší súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s , podľa ktorého neúspešnej žalobkyni právo

na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava povinností a práv vyplývajúcich

zo sociálno-poistných vzťahov je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo

potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov

nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 11. januára 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová