Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6ac/361389.1c8ab7.pdf
PDF · 112.84 KB
No categories available
8Sžf/23/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžf/23/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M.. P. S. M. M., Š. č. 6,
M., IČO: X., zastúpeného JUDr. J. S., PhD., advokátom so sídlom v K., J. T. 8, proti
ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/9949-61820/2009/992517-r
zo 17. júna 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.
6S/94/2009-42 zo dňa 25. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/94/2009-42 zo dňa 25. februára 2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č.I/223/9949-61820/2009/992517-r zo 17. júna 2009, ktorým ako
odvolací orgán potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou
zo dňa 3.3.2009 č. 711/230/3122/09/Sir o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty podľa
§ 44 ods.6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za zdaňovacie
obdobie IV. štvrťrok 2003 v sume 9 277,66 eur na základe vykonanej opakovanej daňovej
kontroly, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol zo dňa 12.2.2009
č. 711/320/109/1927/2009/Seb.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ţalovaného, ako aj rozhodnutie správcu
dane a na vec sa vzťahujúci administratívny spis a dospel k záveru, ţe ţalovaný ako aj
správca dane postupoval v súlade so zákonom, preto ţalobné námietky ţalobcu nepovaţoval
za opodstatnené. K jednotlivým dôvodom ţaloby uviedol, ţe námietka narušenia právnej
istoty účastníka konania odlišným postupom správcu dane oproti predchádzajúcim kontrolám
za obdobie roku 2002, kedy bol ţalobcovi vrátený nadmerný odpočet, nie je dôvodná, pretoţe
s účinnosťou od 1.4.2003 došlo k zmene v štatúte a zakladacej listine ţalobcu a odčleneniu
podnikateľskej činnosti od verejnoprospešnej. Za správny povaţuje názor ţalovaného, ţe
plnenia poskytované v rámci podnikateľskej činnosti sú zdaniteľnými plneniami podľa § 2
ods. l a 2 zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH. Za dôvodnú nepovaţoval súd ani námietku
týkajúcu sa nepreskúmateľnosti ţalobou napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov, keď poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR z 2.8.1993, podľa
ktorého jediným rozlišovacím kritériom verejnoprospešnej a podnikateľskej činnosti je len
cieľ a dôvod činnosti. Súd sa stotoţnil so záverom ţalovaného, ţe ţalobca dostatočne nesplnil
svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, keďţe ani na opakovanú výzvu nešpecifikoval verejnoprospešnú a podnikateľskú
činnosť, ale zotrval na tvrdení, ţe všetky činnosti sú verejnoprospešného charakteru, a teda
nepodliehajú zdaneniu. Tvrdenie ţalobcu, ţe takáto klasifikácia závisí od účelu a cieľa
poskytovanej sluţby neodporuje stanovisku ţalovaného, ktorý hodnotil jednotlivé plnenia
podľa ich charakteru, či ide o podnikateľskú alebo verejnoprospešnú činnosť a tieţ podľa
subjektov, ktoré verejnoprospešné sluţby prijímali. Neobstojí ani názor ţalobcu, ţe v tej istej
veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová
kontrola, pretoţe opakovaná daňová kontrola bola vykonaná aţ ako realizácia právneho
názoru odvolacieho orgánu vysloveného v rozhodnutí o zrušení a vrátení veci. Za nedôvodnú
povaţoval súd aj námietku, ţe došlo k zániku práva vyrubiť daň, pretoţe podľa § 15 ods. 13
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za úkon smerujúci na vyrubenie
rozdielu dane sa povaţuje doručenie protokolu o daňovej kontrole, ktorý bol ţalobcovi
doručený 18.9.2006, pričom neuplynula ani 10 ročná objektívna lehota na vyrubenie dane.
Z uvedených dôvodov súd povaţoval ţalobu za nedôvodnú a preto ju podľa § 250j ods. l
O.s.p. zamietol. Ţalobcovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretoţe v konaní
nemal úspech (§ 250q ods. l O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie, v ktorom uviedol, ţe
predmetom konania je preskúmavanie rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty, pričom základnou otázkou bolo posúdenie, či plnenia ţalobcu, z ktorých
bola vyrubená daň z pridanej hodnoty, tejto dani aj podliehajú. Správca dane dospel k záveru,
ţe z charakteru poskytnutých sluţieb a ich prijímateľov vyplýva, ţe sa nejedná o sluţby
poskytované v rámci hlavnej verejnoprospešnej činnosti, ale ţe sa jedná o činnosti a sluţby,
ktoré atribút takejto činnosti nespĺňajú a preto sa posudzujú ako zdaniteľné plnenie. Krajský
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe ţalobca vykonával aj podnikateľskú
činnosť, čo potvrdili dodávateľské faktúry, ţe námietka opakovanej daňovej kontroly nie je
dôvodná a ţe ţalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keď nešpecifikoval, ktoré činnosti
povaţuje za podnikanie. K tejto argumentácii ţalobca uvádza, ţe vzhľadom na zmiešaný
charakter činnosti treba postupovať určením koeficientu ako podielu podnikateľskej
a nepodnikateľskej činnosti, ktorý ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia
samostatne. Konštatovanie krajského súdu, ţe išlo o podnikateľskú činnosť, o čom svedčí
aplikácia § 2 zákona o DPH, je len holým odkazom na právnu úpravu a preto je
nepreskúmateľné. Pritom správca len zosumarizoval jednotlivé faktúry a konštatoval, ţe ide
o zdaniteľné plnenia, pričom vôbec nie je zrejmé, z čoho vychádzal. Z rozhodnutia súdu nie je
zrejmé, prečo a z akých právnych a skutkových dôvodov tam uvedené činnosti nemôţu byť
posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani. Rovnako sa súd nevysporiadal s ustálenou
judikatúrou najvyššieho súdu, konkrétne moţno poukázať na rozsudok sp. zn. 5 Sţ 98-105/00,
ktorý detailne rozoberá právne a skutkové okolnosti posúdenia charakteru a účelu činnosti
príspevkovej organizácie obce N.
Zo zriaďovateľskej listiny príspevkovej organizácie vyplýva, ţe činnosti, ktoré boli
predmetom výrubu dane, boli a sú uvedené v zriaďovateľskej listine ako jej hlavná činnosť,
resp. slúţili na plnenie jej základného účelu, ako to má na mysli zákon č. 567/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov. O zdaniteľné plnenie ide len v tom rozsahu, v ktorom ide
o vykonávanie podnikateľskej činnosti, kde jediným rozlišovacím kritériom je charakter cieľa
a dôvodu činnosti – či sa uskutočňuje za účelom dosiahnutia zisku alebo získavania príjmov
na krytie časti verejných výdavkov. Týmto otázkam sa krajský súd vôbec nevenoval, iba
konštatoval, ţe podnikateľskú činnosť potvrdili dodávateľské faktúry. Ţalobca je preto toho
názoru, ţe ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred
súdom, a to tým, ţe krajský súd neodôvodnil dostatočne a v súlade s platnou právnou úpravou
svoje rozhodnutie vo veci, čím mu zároveň odňal moţnosť náleţite skutkovo a právne
argumentovať proti jeho rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.
V zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR,
súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na
spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach
a slobodách je právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. K rovnakému záveru dospel
vo svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva. Nerešpektovaním týchto
princípov a porušením povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie súd porušil základné právo
účastníka konania – ţalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s §157 ods. 2 O.s.p.
Ţalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov konania, vrátane trov
právneho zastúpenia.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, ţe odvolacie
dôvody sú totoţné s dôvodmi ţaloby, ku ktorým podal vyjadrenie 11.01.2010. Z odvolania nie
je zrejmé, na aký spôsob určenia koeficientu chcel ţalobca poukázať, navyše táto námietka
nebola predmetom odvolania ţalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane,
a ani predmetom ţaloby. K námietke nedostatočného rozlíšenia verejnoprospešnej
a podnikateľskej činnosti uviedol, ţe správca dane presne špecifikoval zdaniteľné plnenia
a rozlíšenie činností vykonal podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho boli vykonané. Za účelom
špecifikácie pouţil okrem faktúr aj iné dôkazné prostriedky, napr. ţivnostenský list,
zakladaciu listinu a iné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu /§ 212 ods.1
O.s.p./ a dospel k záveru, ţe odvolanie je opodstatnené.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú
práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe nesúhlasil s tým, ako sa súd vysporiadal
s jednotlivými ţalobnými dôvodmi, pričom hlavne namietal, ţe súd sa nevysporiadal
so základnou otázkou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného,
či plnenia ţalobcu, z ktorých bola vyrubená daň z pridanej hodnoty, tejto dani aj podliehajú
a prečo nemohli byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo povinnosťou odvolacieho súdu skúmať
opodstatnenosť ţalobcom vznesenej námietky, ţe krajský súd tým, ţe svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, odňal ţalobcovi ako účastníkovi konania moţnosť konať pred
súdom. Po dôkladnom oboznámení sa s podkladmi súdneho spisu dospel k záveru, ţe táto
námietka ţalobcu je dôvodná.
Podľa § 157 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí
obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne ţalobcove
procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a preto
prisvedčil ţalobcovi v tom, ţe uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý
a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38
ods.2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR uţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).
V správnom súdnictve je súd viazaný ţalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu
rozhodnúť o všetkých bodoch ţaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.
Ţalobca v ţalobe namietal konštatovanie správcu dane aj ţalovaného, ţe zaradenie
činností a sluţieb do kategórie podliehajúcej daňovej povinnosti vyplýva „z charakteru
poskytovaných sluţieb“, z „charakteru prijímateľov sluţieb“, „z charakteru činnosti“, čo je
iba všeobecným konštatovaním bez právneho a skutkového obsahu a bez prepojenia na
jednotlivé prípady a preto nepreskúmateľné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na
túto zásadnú námietku reagoval iba konštatovaním, ţe ţalobca nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
a zotrval na tvrdení, ţe všetky jeho činnosti majú verejnoprospešný charakter a preto
nepodliehajú zdaneniu. Toto tvrdenie povaţoval súd ţalovaným za presvedčivo vyvrátené
„aplikáciou ustanovenia § 2 zákona o DPH v kontexte s ustanovením § 2 Obchodného
zákonníka“. Odvolací súd sa stotoţnil s námietkou ţalobcu, ţe nedostatok dôvodov spôsobuje
nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ţe napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Za tohto stavu vo veci bolo by predčasné, aby Najvyšší súd SR zaujímal stanovisko
k námietkam odvolania ohľadne rozhodnutia čo do merita veci. V novom rozhodnutí bude
povinnosťou krajského súdu vysporiadať sa dôsledne s dôvodmi ţaloby.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods.3 v spojení s § 246c O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. januára 2011 JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová