Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/473/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD. v právnej veci ţalobkyne: M. P., zastúpenej JUDr. S. S., CSc.,

advokátom, proti ţalovanému: Slovenská republika – Ministerstvo obrany

Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného

č. OÚ-10-21/2007 zo dňa 16. apríla 2007, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č.k. -110 zo dňa 11. septembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -110 zo dňa 11. septembra 2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie

ţalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. d)

a e) a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol

krajský súd tak, ţe ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcovi trovy konania

vo výške 194,30 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaný správny orgán

2

svojim rozhodnutím č. OÚ-10-21/2007 zo dňa 16.04.2007 potvrdil prvostupňové

rozhodnutie Ministerstva obrany SR č. OÚ-7/464/2006 zo dňa 20.12.2006 o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru sluţobným úradom, ktorým bol ukončený

štátnozamestnanecký pomer so ţalobkyňou ako štátnou zamestnankyňou v stálej

štátnej sluţbe v odbore štátnej sluţby 1.04 - legislatíva, ktorý vznikol vymenovaním

na základe výsledku výberového konania, odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b)

o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) dňom 31.12.2006, najskôr však dňom

doručenia rozhodnutia. Zároveň prvostupňový správny orgán rozhodol, ţe podľa

§ 40 ods. 2 písm. b) zákona sa predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 1

písm. a) zákona poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu s tým,

ţe podľa § 53 ods. 1 písm. e) zákona je ţalobkyňa povinná zachovávať mlčanlivosť

o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s vykonávaním štátnej sluţby,

a to aj po skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Krajský súd zrušil rozhodnutia

správnych orgánov vydané v inštančnom postupe, keď dospel k záveru,

ţe v administratívnom spise ţalovaného chýbajú akékoľvek dôk azy o tom,

ţe poklesla zárobková schopnosť o 60% a taktieţ v administratívnom spise

nie sú ţiadne reakcie ţalovaného na tvrdenia ţalobkyne o jej ťaţkom zdravotnom

postihnutí a nebolo moţné ani zistiť, či ţalobkyňa dôsledne splnila svoju povinnosť

vyplývajúcu jej z ustanovenia § 53 ods. 1 písm. j) zákona, a to poskytovať

sluţobnému úradu informácie vo veciach svojho osobného stavu a o jeho zmenách.

Taktieţ z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe pokiaľ ţalovanému

nebolo jasné čoho sa ţalobkyňa domáhala, keď ho upozorňovala na svoj zdravotný

stav, tak nič ţalovanému nebránilo, aby túto skutočnosť dôsledne prešetril

a dôsledkom tohto postupu došlo v konaní správneho orgánu k takej vade, ktorá mala

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Taktieţ vada v postupe

správneho orgánu a dôsledkom nezákonnosti jeho rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním spočívala okrem iného v tom,

ţe urobil tak bez predchádzajúceho súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v zmysle ustanovenia a , ods. 1, ,

, ods. 1 písm. e) bod 3 o sluţbách zamestnanosti.

Krajský súd taktieţ dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné

z hľadiska jeho postupu pri zisťovaní a vyhodnocovaní voľných štátno-

3

zamestnaneckých miest vhodných pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí

v zmysle pred skončením

jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalovaný a ţiadal,

aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zmenil a ţalobný návrh ţalobkyne

ako nedôvodný zamietol. Poukázal na to, ţe zamestnanec v štátnozamestnaneckom

pomere má len tie práva, ktoré vyplývajú zo , pričom podľa

do pôsobnosti úradu

patrí rozhodovať o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie

pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotn ým

postihnutím. To znamená, ţe z obsahu tohto ustanovenia nevyplýva, ţeby

do pôsobnosti úradu patrilo aj rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu

na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancom, ktorý j e občanom

so zdravotným postihnutím, pretoţe rozlišuje medzi pracovným

pomerom a obdobným pracovným vzťahom, pričom štátnozamestnanecký pomer

povaţuje za obdobný pracovný vzťah. Taktieţ podľa platnej právnej úpravy

štátnozamestnanecký pomer nekončí v ţiadnom prípade výpoveďou, pričom

výpoveďou nedošlo k skončeniu ani štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou.

Poukázal na , v zmysle ktorého na právne vzťahy

štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa vzťahuje

len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon, pričom podľa § 2 ods. 1 zákonníka

práce na právne vzťahy pri výkone štátnej sluţby sa vzťahuje tento zákon ,

len ak to ustanovuje osobitný predpis. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal

na ustanovenie a . Podľa

ţalovaného, ak by teda zákonodarca chcel, aby sa ustanovenie

vzťahovalo aj na štátnozamestnanecký pomer, bol by to uviedol v § 149 zákona

č. alebo by priamo v

uviedol, ţe do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať aj o udelení predchádzajúceho

súhlasu zamestnávateľovi na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, avšak zákonodarca

to neuviedol. Ustanovenie

korešponduje práve s ustanovením a vzhľadom na uvedené

podľa ţalovaného právny názor krajského súdu, podľa ktorého sa aj na zamestnancov

v štátnozamestnaneckom pomere vzťahuje § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona

č. nemá oporu v platnej právnej úprave. So ţalobkyňou bol skončený

štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona

č. a v zmysle tohto ustanovenia môţe sluţobný úrad skončiť

štátnozamestnanecký pomer odvolaním v prípade, ak odvolaného predstaveného

nezaradí na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby ,

a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá také miesto alebo ak sa so štátnym

zamestnancom nedohodne inak. Podľa ţalovaného sluţobný úrad môţe podľa

§ 40 ods. 2 písm. b) zákona skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním

v prípade, ak odvolaného predstaveného nezaradí na štátnozamestnanecké miesto

toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá takéto

miesto, alebo ak sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak. Rozhodnutím

z 30.12.2005 bola ţalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej sluţby za predstaveného

v odbore štátnej sluţby 1.04 – legislatíva, na funkciu hlavný referent – vedúci

oddelenia vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb Ministerstva obrany SR,

platová trieda 4, podľa § 9 ods. 1 a § 30 ods. 1 zákona. Uvedené miesto

predstaveného mal ţalovaný len jedno. Nariadením ministra obrany SR č. V-29/2006

zo dňa 06.12.2006 bolo celé oddelenie vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb

MO SR s účinnosťou od 1. januára 2007 zrušené. Uţ len z tohto dôvodu nemohol

ţalovaný zaradiť ţalobkyňu na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru

štátnej sluţby a na tú istú funkciu. Ţalovaný v rozhodnom období nielenţe nemal

voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 v odbore legislatíva, ale nemal

voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 ani v ţiadnom inom odbore

a nakoľko nedošlo so ţalobkyňou k inej dohode, tak všetky podmienky na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona

č. boli splnené. Z tohto dôvodu ţalovaný predloţil počítačom

spracované prehľady voľných štátnozamestnaneckých miest sluţobného úradu

MO SR k 20.12.2006 a k 14.02.2007, z ktorých vychádzal ţalovaný v predmetnej

veci. Napokon i samotná ţalobkyňa namietala len existenciu jedného voľného miesta,

na obsadenie ktorého bolo vypísané výberové konanie. Uvedené miesto bolo však

v tom čase obsadené zamestnankyňou v dočasnej štátnej sluţbe a výberové konanie

bolo vyhlásené na obsadenie miesta v stálej štátnej sluţbe, a tohto výberového

konania sa ţalobkyňa mohla zúčastniť rovnako ako kaţdý iný záujemca. Za takejto

situácie nemal potom ţalovaný v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona ani zákonnú

povinnosť zisťovať a vyhodnocovať iné prípadne voľné pracovné miesta vhodné

pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí, ktorú skutočnosť mu vytýkal krajský súd.

Ţalobkyňa bola uznaná za čiastočne invalidnú rozhodnutím Sociálnej

poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 18.10.2001 podľa § 37 ods. 3 písm. b) zákona

č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a doklad

o tom je zaloţený v osobnom spise ţalobkyne a ţalovanému nie je zrejmý dôvod,

prečo by mal byť vzhľadom na uvedené skutočnosti tento doklad zaloţený

aj v administratívnom spise ţalobkyne, týkajúcom sa skončenia jej štátno -

zamestnaneckého pomeru odvolaním. Napriek uznaniu čiastočnej invalidity bola

ţalobkyňa zaradená na plný pracovný úväzok a nemala ani ţiadny pokles na zárobku

a uţ vôbec nie o 60%, ako to predpokladá v odôvodnení krajský súd, a ani z tohto

dôvodu preto nemal ţalovaný povinnosť zisťovať a vyhodnocovať voľné

štátnozamestnanecké miesta vhodné pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí

v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona. Podľa ţalovaného je vzhľadom na uvedené

skutočnosti jeho rozhodnutie preskúmateľným a zrozumiteľným.

Ţalobkyňa sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu

ţalovaného vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdil. Uviedla, ţe výklad ţalovaného uvedený v odvolaní je účelový,

a to z dôvodu, ţe v ustanovení jasne definuje pojem

zamestnanca a takisto o zamestnancovi hovorí aj ustanovenie § 13 ods. 1 písm. e),

bod 3 To znamená, ţe nerozlišuje,

či sa má tento zákon vzťahovať na zamestnanca v pracovnom pomere alebo

v obdobnom pracovnom vzťahu, ale hovorí o právach

a povinnostiach zamestnávateľa a tieţ o právach zamestnanca bez rozdielu,

či pracovný vzťah je upravený zákonom o štátnej sluţbe,

alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obdobný

pracovný vzťah. Tieto skutočnosti vyplývajú i z obsahu poznámky bodu 6,

kde je doslovne uvedené „Napr. , zákon

č. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

6

neskorších predpisov“ a tieţ to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2, ako aj z celej

deviatej časti Túto skutočnosť ţalovaný účelovo prehliada

a podľa jeho tvrdenia by sa táto právna úprava nevzťahovala nielen na zamestnanca

v štátnozamestnaneckom pomere, ale táto právna úprava by sa nevzťahovala

ani na zamestnanca druţstva, čo tieţ len potvrdzuje účelovosť tvrdenia ţalovaného.

Z tohto dôvodu moţno povaţovať obsah jeho odvolania o pôsobnosti či nepôsobnosti

zákona o štátnej sluţbe, v tejto oblasti za účelovú a právne

nepodloţenú konštrukciu, ktorá nemôţe tvoriť právny základ pre jeh o tvrdenie,

ţe ustanovenie sa nevzťahuje na

zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere. Poukázal na to, ţe ţalovaný

prehliada, ţe poznámky pod čiarou s poukazom na súdnu prax ale i na bod 22 prílohy

č. 2 k legislatívnym pravidlám vlády nie sú súčasťou právneho predpisu a majú

len informatívnu hodnotu a nemajú normatívnu povahu. Zákonodarca svoj cieľ

vylúčiť z pôsobnosti určitý okruh osôb vyjadril jasne

v ustanovení , a to tým, ţe za zamestnanca na účely

sa nepovaţujú zamestnanci cirkvi a náboţenských spoločností,

ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť. Z tohto dôvodu nebolo potrebné,

aby zákonodarca v § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe uvádzal aj ustanovenie § 66

, resp. aby priamo uvádzal ustanovenie

Taktieţ pokiaľ sa týka tvrdenia ţalovaného, ţe v rozhodnom

období nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavného referenta v platovej triede 4. odbor

legislatíva a tieţ, ţe nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavného referenta platovej triedy 4

ani v ţiadnom inom odbore, tak ţalovaný v konaní ničím nepreukázal, ţe nedošlo

k dohode a nepreukázal ani to, či sa a akým spôsobom o takú dohodu vôbec pokúsil

a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Taktieţ tým,

ţe ţalovaný nezaloţil doklad o tom, ţe ţalobkyňa bola uznaná za čiastočne invalidnú

do administratívneho spisu týkajúceho sa skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru

odvolaním, tak i toto tvrdenie ţalovaného dokazuje, ţe v konaní nemal

záujem konať v súlade so

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

7

ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v zmysle rozsudkom, ktorý verejne

vyhlásil ( ), pričom termín verejného

vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke www.nsud.sk.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov

verejnej správy.

Podľa zmena štátnozamestnaneckého

pomeru je odvolanie predstaveného.

Podľa § 31 ods. 1 písm. a) vedúci úradu odvolá predstaveného, ak sa zmenou

organizačnej štruktúry sluţobného úradu zrušil útvar, ktorý riadi.

Podľa § 40 ods. 2 zákona v stálej štátnej sluţbe alebo dočasnej štátnej sluţbe

sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov:

- písm. b) – nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného

na vykonávanie štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého

odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu,

ţe sluţobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom

nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške

dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému,

ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške

trojnásobku jeho funkčného platu.

Podľa § 125 ods. 1 a 2 zákona konanie vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 138 ods. 1, 4 zákona odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý

rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Rozhodnutiu

o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej odvolacej komisii.

Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom stanovené náleţitosti

( zákona o štátnej sluţbe a a o správnom

konaní v znení neskorších predpisov) aj odôvodnenie, aby z odôvodnenia

rozhodnutia bolo jasné, z akých skutkových konkrétnych podkladov sa vychádzalo

pri vydaní rozhodnutia, či s nimi ţalobca bol riadne a včas oboznámený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR sa stotoţňuje s krajským

súdom v tom, ţe v administratívnom spise chýbajú dôkazné prostriedky, z ktorých

vyplýva, na základe akých skutočností a úvah ţalovaný dospel k záveru,

ţe pre ţalobkyňu nemá ţiadne pracovné miesto.

Do pôsobnosti úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podľa § 13 ods. 1

písm. e) bod 3 o sluţbách zamestnanosti patrí rozhodovať

o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného

pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím.

V tomto smere odvolací súd taktieţ sa stotoţňuje s krajským súdom, ţe správny

orgán postupoval vo veci nezákonne pri vydaní rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním, a ţe táto nezákonnosť

spočívala v tom, ţe takto ţalovaný postupoval bez predchádzajúceho súhlasu úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny. I keď v tejto časti krajský súd svoje rozhodnutie

bliţšie právne nezdôvodnil a nevyhodnotil v zmysle príslušnej právnej úpravy,

tak napriek tomu odvolací súd povaţuje jeho právne závery za správne, pričom

odvolací súd na zvýraznenie pochybenia ţalovaného a pre úplnosť veci povaţuje

za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti:

Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby

sa v znení neskorších predpisov (ďalej

len ) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon

(§ 1 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe).

9

Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký pomer

štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13

v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia

zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný

zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania

ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo

právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého

zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok podľa odseku 3, môţe sa obrátiť

na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom.

Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce

sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ 4. Práva ustanovené týmto

zákonom sa zaručujú rovnako všetkým zamestnancom pri vstupe do štátnej sluţby

a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania

v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným

zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného

stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,

národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Z uvedeného vyplýva, ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným

zákonom ešte rozšíril okruh dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa

domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním

zásady rovnakého zaobchádzania, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej

ochrany ustanovenej osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe

obrátiť na príslušný orgán podľa § 126 zákona o štátnej sluţbe. V konaní

pred príslušným orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania.

Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo viery, rasy,

10

príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,

sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvod u, majetku,

rodu alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola

transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje

všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, a na ktorej

aplikáciu sa odvoláva ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný

aj () a zákon o štátnej sluţbe ( aţ 4 a druhá

veta), preto sa aj na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES.

V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch,

obdobných právnych vzťahoch a právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje

diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého zaobchádzania

podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými

zákonmi, najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce

v zamestnaní, vrátane odmeňovania funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania

(§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona).

Ţalobkyňa na moţnosť diskriminácie z dôvodu jej zdravotného stavu

pri prepúšťaní poukazovala, ktorú skutočnosť ţalovaný ponechal nepovšimnutú.

Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje

o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov neobstojí. Tento zákon

upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti (§ 1 zákona

č. ). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán štátnej

správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, g/, k/ citovaného zákona).

definuje zamestnanca ako fyzickú osobu v pracovnom pomere

alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napr. podľa § 226 ods. 2 Obchodného

zákonníka, – poznámka pod čiarou č. 6 k

ods. 1 ). Zákon následne negatívne vymedzuje pojem

zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely

nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkvi a náboţenských spoločností, ktoré

vykonávajú duchovenskú činnosť (§ 4 ods. 2). V prípade, ţeby sa zákon

č. nevzťahoval na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení

11

§ 4 ods. 2 expressis verbis uviedol; úmyslom zákonodarcu však bolo zahrnúť

do reţimu aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy

k tomuto ustanoveniu vyplýva, ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba

na inštitút dohody o pracovnej činnosti; postavenie zamestnanca je definované

pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom obdobným pracovnému pomeru

(t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva, ţe za zamestnanca sa na účely zákona

č. povaţuje aj štátny zamestnanec.

Zamestnávateľom sa na účely rozumie právnická osoba,

ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky,

alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá

zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom

vzťahu (§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa

podľa citovaného ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území

Slovenskej republiky a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátno-

zamestnaneckom pomere má postavenie sluţobného úradu.

Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným

úradom a štátnym zamestnancom (ţalobkyňou ako osobou so zdravotným

postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia Oba subjekty

(zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú právami a povinnosťami vyplývajúcimi

z tohto zákona. Napokon okrem iných kompetencií do kompetencie úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny patrí rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu

zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi

(podľa ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona) by malo ísť aj o štátneho zamestnanca,

ktorý je občanom so zdravotným postihnutím (§ 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 zákona

č. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2

zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie ,

podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ

výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny, inak je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby

12

sa vzťahuje antidiskriminačný , podľa ktorého ustanovenia

§ 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych

vecí a rodiny rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi

na skončenie pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je

občanom so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec

v pracovnom pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere

ako občania so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca

v pracovnom pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny, a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery

(výkon práce pre zamestnávateľa – štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa

– štátu, za mzdu, plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle

ustanovenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom

so zdravotným postihnutím) zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,

zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii

(t.j. v pracovnom pomere a štátnej sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, v obdobných právnych vzťahoch

a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov

podľa § 2 ods. 2 (§ 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného

zákona bola transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000,

podľa ktorej preambuly (odseku 28) sú v tejto smernici ustanovené minimálne

poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú

v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia (priama, nepriama) sa zakazuje.

Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby, konkrétne u štátnych

zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím (prípad ţalobkyne),

sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva

priamo z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES zo dňa

27. novembra 2000 a (, ).

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd však nie je doslovným znením

zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných

dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne

13

konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné

zdôrazniť, ţe ţalovaný nepostupoval v zmysle , ktorý

sa na štátnu sluţbu vzťahuje, nereagoval príslušným spôsobom na výhrady ţalobkyne

týkajúce sa jej zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal sa taktieţ

s tvrdeniami ţalobkyne transparentným spôsobom, ţe nemá pre ňu ţiadne pracovné

miesto.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je súladný so zákonom a preto ho v zmysle

ustanovenia za pouţitia ustanovenia potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1

v spojení s ustanovením za pouţitia ustanovenia

ods. 1 a ich náhradu účastníkom nepriznal. Ţalobkyni prakticky v odvolacom

konaní ţiadne trovy nevznikli, právny zástupca si trovy konania neuplatnil

a ţalovaný v odvolacom konaní úspešný nebol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. januára 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová