Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7eb/361004.6a6a69.pdf
PDF · 200.81 KB
No categories available
2Sžo/473/2009
Najvyšší súd 2 Sžo 473/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD. v právnej veci ţalobkyne: M. P., zastúpenej JUDr. S. S., CSc.,
advokátom, proti ţalovanému: Slovenská republika – Ministerstvo obrany
Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného
č. OÚ-10-21/2007 zo dňa 16. apríla 2007, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 S 202/2007-110 zo dňa 11. septembra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1 S 202/2007-110 zo dňa 11. septembra 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie
ţalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. d)
a e) O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol
krajský súd tak, ţe ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcovi trovy konania
vo výške 194,30 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaný správny orgán
svojim rozhodnutím č. OÚ-10-21/2007 zo dňa 16.04.2007 potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Ministerstva obrany SR č. OÚ-7/464/2006 zo dňa 20.12.2006 o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru sluţobným úradom, ktorým bol ukončený
štátnozamestnanecký pomer so ţalobkyňou ako štátnou zamestnankyňou v stálej
štátnej sluţbe v odbore štátnej sluţby 1.04 - legislatíva, ktorý vznikol vymenovaním
na základe výsledku výberového konania, odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b)
zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) dňom 31.12.2006, najskôr však dňom
doručenia rozhodnutia. Zároveň prvostupňový správny orgán rozhodol, ţe podľa
§ 40 ods. 2 písm. b) zákona sa predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 1
písm. a) zákona poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu s tým,
ţe podľa § 53 ods. 1 písm. e) zákona je ţalobkyňa povinná zachovávať mlčanlivosť
o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s vykonávaním štátnej sluţby,
a to aj po skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Krajský súd zrušil rozhodnutia
správnych orgánov vydané v inštančnom postupe, keď dospel k záveru,
ţe v administratívnom spise ţalovaného chýbajú akékoľvek dôk azy o tom,
ţe poklesla zárobková schopnosť o 60% a taktieţ v administratívnom spise
nie sú ţiadne reakcie ţalovaného na tvrdenia ţalobkyne o jej ťaţkom zdravotnom
postihnutí a nebolo moţné ani zistiť, či ţalobkyňa dôsledne splnila svoju povinnosť
vyplývajúcu jej z ustanovenia § 53 ods. 1 písm. j) zákona, a to poskytovať
sluţobnému úradu informácie vo veciach svojho osobného stavu a o jeho zmenách.
Taktieţ z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe pokiaľ ţalovanému
nebolo jasné čoho sa ţalobkyňa domáhala, keď ho upozorňovala na svoj zdravotný
stav, tak nič ţalovanému nebránilo, aby túto skutočnosť dôsledne prešetril
a dôsledkom tohto postupu došlo v konaní správneho orgánu k takej vade, ktorá mala
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Taktieţ vada v postupe
správneho orgánu a dôsledkom nezákonnosti jeho rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním spočívala okrem iného v tom,
ţe urobil tak bez predchádzajúceho súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. a § 4, ods. 1, § 9 ods. 1,
§ 13, ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti.
Krajský súd taktieţ dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné
z hľadiska jeho postupu pri zisťovaní a vyhodnocovaní voľných štátno-
zamestnaneckých miest vhodných pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí
v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. pred skončením
jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalovaný a ţiadal,
aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zmenil a ţalobný návrh ţalobkyne
ako nedôvodný zamietol. Poukázal na to, ţe zamestnanec v štátnozamestnaneckom
pomere má len tie práva, ktoré vyplývajú zo zákona č. 5/2004 Z.z., pričom podľa
§ 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. do pôsobnosti úradu
patrí rozhodovať o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotn ým
postihnutím. To znamená, ţe z obsahu tohto ustanovenia nevyplýva, ţeby
do pôsobnosti úradu patrilo aj rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu
na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancom, ktorý j e občanom
so zdravotným postihnutím, pretoţe zákon č. 5/2004 Z.z. rozlišuje medzi pracovným
pomerom a obdobným pracovným vzťahom, pričom štátnozamestnanecký pomer
povaţuje za obdobný pracovný vzťah. Taktieţ podľa platnej právnej úpravy
štátnozamestnanecký pomer nekončí v ţiadnom prípade výpoveďou, pričom
výpoveďou nedošlo k skončeniu ani štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou.
Poukázal na § 1 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z.z., v zmysle ktorého na právne vzťahy
štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa Zákonník práce vzťahuje
len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon, pričom podľa § 2 ods. 1 zákonníka
práce na právne vzťahy pri výkone štátnej sluţby sa vzťahuje tento zákon ,
len ak to ustanovuje osobitný predpis. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal
na ustanovenie § 149 zákona č. 312/2001 Z.z. a § 66 Zákonníka práce. Podľa
ţalovaného, ak by teda zákonodarca chcel, aby sa ustanovenie § 66 Zákonníka práce
vzťahovalo aj na štátnozamestnanecký pomer, bol by to uviedol v § 149 zákona
č. 312/2001 Z.z. alebo by priamo v § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z.
uviedol, ţe do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať aj o udelení predchádzajúceho
súhlasu zamestnávateľovi na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním
so zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, avšak zákonodarca
to neuviedol. Ustanovenie § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z.
korešponduje práve s ustanovením § 66 Zákonníka práce a vzhľadom na uvedené
podľa ţalovaného právny názor krajského súdu, podľa ktorého sa aj na zamestnancov
v štátnozamestnaneckom pomere vzťahuje § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona
č. 5/2004 Z.z. nemá oporu v platnej právnej úprave. So ţalobkyňou bol skončený
štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona
č. 312/2001 Z.z. a v zmysle tohto ustanovenia môţe sluţobný úrad skončiť
štátnozamestnanecký pomer odvolaním v prípade, ak odvolaného predstaveného
nezaradí na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby ,
a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá také miesto alebo ak sa so štátnym
zamestnancom nedohodne inak. Podľa ţalovaného sluţobný úrad môţe podľa
§ 40 ods. 2 písm. b) zákona skončiť štátnozamestnanecký pomer odvolaním
v prípade, ak odvolaného predstaveného nezaradí na štátnozamestnanecké miesto
toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe nemá takéto
miesto, alebo ak sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak. Rozhodnutím
z 30.12.2005 bola ţalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej sluţby za predstaveného
v odbore štátnej sluţby 1.04 – legislatíva, na funkciu hlavný referent – vedúci
oddelenia vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb Ministerstva obrany SR,
platová trieda 4, podľa § 9 ods. 1 a § 30 ods. 1 zákona. Uvedené miesto
predstaveného mal ţalovaný len jedno. Nariadením ministra obrany SR č. V-29/2006
zo dňa 06.12.2006 bolo celé oddelenie vnútornej ekonomiky úradu právnych sluţieb
MO SR s účinnosťou od 1. januára 2007 zrušené. Uţ len z tohto dôvodu nemohol
ţalovaný zaradiť ţalobkyňu na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru
štátnej sluţby a na tú istú funkciu. Ţalovaný v rozhodnom období nielenţe nemal
voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 v odbore legislatíva, ale nemal
voľnú ţiadnu funkciu hlavný referent, platová trieda 4 ani v ţiadnom inom odbore
a nakoľko nedošlo so ţalobkyňou k inej dohode, tak všetky podmienky na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona
č. 312/2001 Z.z. boli splnené. Z tohto dôvodu ţalovaný predloţil počítačom
spracované prehľady voľných štátnozamestnaneckých miest sluţobného úradu
MO SR k 20.12.2006 a k 14.02.2007, z ktorých vychádzal ţalovaný v predmetnej
veci. Napokon i samotná ţalobkyňa namietala len existenciu jedného voľného miesta,
na obsadenie ktorého bolo vypísané výberové konanie. Uvedené miesto bolo však
v tom čase obsadené zamestnankyňou v dočasnej štátnej sluţbe a výberové konanie
bolo vyhlásené na obsadenie miesta v stálej štátnej sluţbe, a tohto výberového
konania sa ţalobkyňa mohla zúčastniť rovnako ako kaţdý iný záujemca. Za takejto
situácie nemal potom ţalovaný v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona ani zákonnú
povinnosť zisťovať a vyhodnocovať iné prípadne voľné pracovné miesta vhodné
pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí, ktorú skutočnosť mu vytýkal krajský súd.
Ţalobkyňa bola uznaná za čiastočne invalidnú rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 18.10.2001 podľa § 37 ods. 3 písm. b) zákona
č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a doklad
o tom je zaloţený v osobnom spise ţalobkyne a ţalovanému nie je zrejmý dôvod,
prečo by mal byť vzhľadom na uvedené skutočnosti tento doklad zaloţený
aj v administratívnom spise ţalobkyne, týkajúcom sa skončenia jej štátno -
zamestnaneckého pomeru odvolaním. Napriek uznaniu čiastočnej invalidity bola
ţalobkyňa zaradená na plný pracovný úväzok a nemala ani ţiadny pokles na zárobku
a uţ vôbec nie o 60%, ako to predpokladá v odôvodnení krajský súd, a ani z tohto
dôvodu preto nemal ţalovaný povinnosť zisťovať a vyhodnocovať voľné
štátnozamestnanecké miesta vhodné pre ţalobkyňu v jej zdravotnom postihnutí
v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona. Podľa ţalovaného je vzhľadom na uvedené
skutočnosti jeho rozhodnutie preskúmateľným a zrozumiteľným.
Ţalobkyňa sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu
ţalovaného vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdil. Uviedla, ţe výklad ţalovaného uvedený v odvolaní je účelový,
a to z dôvodu, ţe zákon č. 5/2004 Z.z. v ustanovení § 4 ods. 1 jasne definuje pojem
zamestnanca a takisto o zamestnancovi hovorí aj ustanovenie § 13 ods. 1 písm. e),
bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. To znamená, ţe zákon č. 5/2004 Z.z. nerozlišuje,
či sa má tento zákon vzťahovať na zamestnanca v pracovnom pomere alebo
v obdobnom pracovnom vzťahu, ale zákon č. 5/2004 Z.z. hovorí o právach
a povinnostiach zamestnávateľa a tieţ o právach zamestnanca bez rozdielu,
či pracovný vzťah je upravený zákonom o štátnej sluţbe, Zákonníkom práce
alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obdobný
pracovný vzťah. Tieto skutočnosti vyplývajú i z obsahu poznámky bodu 6,
kde je doslovne uvedené „Napr. § 226 Obchodného zákonníka, zákon
č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov“ a tieţ to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2, ako aj z celej
deviatej časti zákona č. 5/2004 Z.z. Túto skutočnosť ţalovaný účelovo prehliada
a podľa jeho tvrdenia by sa táto právna úprava nevzťahovala nielen na zamestnanca
v štátnozamestnaneckom pomere, ale táto právna úprava by sa nevzťahovala
ani na zamestnanca druţstva, čo tieţ len potvrdzuje účelovosť tvrdenia ţalovaného.
Z tohto dôvodu moţno povaţovať obsah jeho odvolania o pôsobnosti či nepôsobnosti
zákona o štátnej sluţbe, Zákonníka práce v tejto oblasti za účelovú a právne
nepodloţenú konštrukciu, ktorá nemôţe tvoriť právny základ pre jeh o tvrdenie,
ţe ustanovenie § 13 ods. 1 písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. sa nevzťahuje na
zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere. Poukázal na to, ţe ţalovaný
prehliada, ţe poznámky pod čiarou s poukazom na súdnu prax ale i na bod 22 prílohy
č. 2 k legislatívnym pravidlám vlády nie sú súčasťou právneho predpisu a majú
len informatívnu hodnotu a nemajú normatívnu povahu. Zákonodarca svoj cieľ
vylúčiť z pôsobnosti zákona č. 5/2004 Z.z. určitý okruh osôb vyjadril jasne
v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z.z., a to tým, ţe za zamestnanca na účely
zákona č. 5/2004 Z.z. sa nepovaţujú zamestnanci cirkvi a náboţenských spoločností,
ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť. Z tohto dôvodu nebolo potrebné,
aby zákonodarca v § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe uvádzal aj ustanovenie § 66
Zákonníka práce, resp. aby priamo uvádzal ustanovenie § 13 ods. 1 písm. b) bod 3
zákona č. 5/2004 Z.z. Taktieţ pokiaľ sa týka tvrdenia ţalovaného, ţe v rozhodnom
období nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavného referenta v platovej triede 4. odbor
legislatíva a tieţ, ţe nemal voľnú ţiadnu funkciu hlavného referenta platovej triedy 4
ani v ţiadnom inom odbore, tak ţalovaný v konaní ničím nepreukázal, ţe nedošlo
k dohode a nepreukázal ani to, či sa a akým spôsobom o takú dohodu vôbec pokúsil
a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 109/2004. Taktieţ tým,
ţe ţalovaný nezaloţil doklad o tom, ţe ţalobkyňa bola uznaná za čiastočne invalidnú
do administratívneho spisu týkajúceho sa skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru
odvolaním, tak i toto tvrdenie ţalovaného dokazuje, ţe v konaní nemal
záujem konať v súlade so zákonom č. 5/2004 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne
vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov
verejnej správy.
Podľa § 27 písm. e) zákona č. 312/2001 Z.z. zmena štátnozamestnaneckého
pomeru je odvolanie predstaveného.
Podľa § 31 ods. 1 písm. a) vedúci úradu odvolá predstaveného, ak sa zmenou
organizačnej štruktúry sluţobného úradu zrušil útvar, ktorý riadi.
Podľa § 40 ods. 2 zákona v stálej štátnej sluţbe alebo dočasnej štátnej sluţbe
sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov:
- písm. b) – nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného
na vykonávanie štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého
odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu,
ţe sluţobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom
nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške
dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému,
ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške
trojnásobku jeho funkčného platu.
Podľa § 125 ods. 1 a 2 zákona konanie vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 138 ods. 1, 4 zákona odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý
rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Rozhodnutiu
o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej odvolacej komisii.
Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom stanovené náleţitosti
(§ 125 zákona o štátnej sluţbe a § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov) aj odôvodnenie, aby z odôvodnenia
rozhodnutia bolo jasné, z akých skutkových konkrétnych podkladov sa vychádzalo
pri vydaní rozhodnutia, či s nimi ţalobca bol riadne a včas oboznámený.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR sa stotoţňuje s krajským
súdom v tom, ţe v administratívnom spise chýbajú dôkazné prostriedky, z ktorých
vyplýva, na základe akých skutočností a úvah ţalovaný dospel k záveru,
ţe pre ţalobkyňu nemá ţiadne pracovné miesto.
Do pôsobnosti úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podľa § 13 ods. 1
písm. e) bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti patrí rozhodovať
o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného
pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím.
V tomto smere odvolací súd taktieţ sa stotoţňuje s krajským súdom, ţe správny
orgán postupoval vo veci nezákonne pri vydaní rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním, a ţe táto nezákonnosť
spočívala v tom, ţe takto ţalovaný postupoval bez predchádzajúceho súhlasu úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny. I keď v tejto časti krajský súd svoje rozhodnutie
bliţšie právne nezdôvodnil a nevyhodnotil v zmysle príslušnej právnej úpravy,
tak napriek tomu odvolací súd povaţuje jeho právne závery za správne, pričom
odvolací súd na zvýraznenie pochybenia ţalovaného a pre úplnosť veci povaţuje
za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti:
Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby
sa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej
len Zákonník práce) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon
(§ 1 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe).
Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký pomer
štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13
Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia
zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný
zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom
č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého
zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok podľa odseku 3, môţe sa obrátiť
na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom.
Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce
sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ 4. Práva ustanovené týmto
zákonom sa zaručujú rovnako všetkým zamestnancom pri vstupe do štátnej sluţby
a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným
zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného
stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Z uvedeného vyplýva, ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným
zákonom ešte rozšíril okruh dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa
domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním
zásady rovnakého zaobchádzania, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej
ochrany ustanovenej osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe
obrátiť na príslušný orgán podľa § 126 zákona o štátnej sluţbe. V konaní
pred príslušným orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania.
Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo viery, rasy,
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvod u, majetku,
rodu alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola
transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje
všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, a na ktorej
aplikáciu sa odvoláva ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný
aj zákonník práce (§ 13) a zákon o štátnej sluţbe (§ 3 ods. 2 aţ 4 a § 15 ods. 5 druhá
veta), preto sa aj na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES.
V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch,
obdobných právnych vzťahoch a právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje
diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého zaobchádzania
podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými
zákonmi, najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce
v zamestnaní, vrátane odmeňovania funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania
(§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona).
Ţalobkyňa na moţnosť diskriminácie z dôvodu jej zdravotného stavu
pri prepúšťaní poukazovala, ktorú skutočnosť ţalovaný ponechal nepovšimnutú.
Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje zákon č. 5/2004 Z.z.
o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov neobstojí. Tento zákon
upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti (§ 1 zákona
č. 5/2004 Z.z.). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán štátnej
správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, g/, k/ citovaného zákona).
Zákon č. 5/2004 Z.z. definuje zamestnanca ako fyzickú osobu v pracovnom pomere
alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napr. podľa § 226 ods. 2 Obchodného
zákonníka, Zákon o štátnej sluţbe č. 312/2001 Z.z. – poznámka pod čiarou č. 6 k § 4
ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Zákon následne negatívne vymedzuje pojem
zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely zákona č. 5/2004 Z.z.
nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkvi a náboţenských spoločností, ktoré
vykonávajú duchovenskú činnosť (§ 4 ods. 2). V prípade, ţeby sa zákon
č. 5/2004 Z.z. nevzťahoval na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení
§ 4 ods. 2 expressis verbis uviedol; úmyslom zákonodarcu však bolo zahrnúť
do reţimu zákona č. 5/2004 Z.z. aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy
k tomuto ustanoveniu vyplýva, ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba
na inštitút dohody o pracovnej činnosti; postavenie zamestnanca je definované
pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom obdobným pracovnému pomeru
(t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva, ţe za zamestnanca sa na účely zákona
č. 5/2004 Z.z. povaţuje aj štátny zamestnanec.
Zamestnávateľom sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. rozumie právnická osoba,
ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky,
alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá
zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom
vzťahu (§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa
podľa citovaného ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území
Slovenskej republiky a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátno-
zamestnaneckom pomere má postavenie sluţobného úradu.
Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným
úradom a štátnym zamestnancom (ţalobkyňou ako osobou so zdravotným
postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 5/2004 Z.z. Oba subjekty
(zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú právami a povinnosťami vyplývajúcimi
z tohto zákona. Napokon okrem iných kompetencií do kompetencie úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny patrí rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu
zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi
(podľa ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona) by malo ísť aj o štátneho zamestnanca,
ktorý je občanom so zdravotným postihnutím (§ 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 zákona
č. 5/2004 Z.z.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2
zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie § 66 Zákonníka práce,
podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ
výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny, inak je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby
sa vzťahuje antidiskriminačný zákon č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého ustanovenia
§ 13 ods. 1 písm. e/, bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi
na skončenie pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je
občanom so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec
v pracovnom pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere
ako občania so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca
v pracovnom pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny, a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery
(výkon práce pre zamestnávateľa – štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa
– štátu, za mzdu, plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle
ustanovenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom
so zdravotným postihnutím) zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,
zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii
(t.j. v pracovnom pomere a štátnej sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, v obdobných právnych vzťahoch
a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov
podľa § 2 ods. 2 (§ 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného
zákona bola transponovaná Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000,
podľa ktorej preambuly (odseku 28) sú v tejto smernici ustanovené minimálne
poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú
v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia (priama, nepriama) sa zakazuje.
Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby, konkrétne u štátnych
zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím (prípad ţalobkyne),
sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva
priamo z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES zo dňa
27. novembra 2000 a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1).
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd však nie je doslovným znením
zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných
dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne
konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné
zdôrazniť, ţe ţalovaný nepostupoval v zmysle zákona č. 5/2004 Z.z., ktorý
sa na štátnu sluţbu vzťahuje, nereagoval príslušným spôsobom na výhrady ţalobkyne
týkajúce sa jej zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal sa taktieţ
s tvrdeniami ţalobkyne transparentným spôsobom, ţe nemá pre ňu ţiadne pracovné
miesto.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je súladný so zákonom a preto ho v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c
ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal. Ţalobkyni prakticky v odvolacom
konaní ţiadne trovy nevznikli, právny zástupca si trovy konania neuplatnil
a ţalovaný v odvolacom konaní úspešný nebol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. januára 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová