Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)2af/363199.8d770b.pdf
PDF · 152.19 KB
No categories available
1Cdo/196/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 196/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Daňového úradu
Považská Bystrica, so sídlom v Považskej Bystrici, Centrum 2408/43, proti odporkyniam 1/ G.
H., bývajúcej v P. a 2/ R. K., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpeným D. K., advokátkou
v P., o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a iné, vedenej na Okresnom súde Považská
Bystrica pod sp. zn. 10C 34/2007, o dovolaní odporkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 30. júna 2009 sp. zn. 4Co 9/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie odporkýň 1/ a 2/ o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica (súd prvého stupňa) rozsudkom z 8. októbra 2008 č. k.
10C 34/2007-71 určil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi odporkyňami 1/ a 2/, ktorej vklad
bol povolený 23. júna 2006 pod č. k. V 1217/06 Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správa
kastastra Považská Bystrica, je neplatná. Zároveň určil, že odporkyňa 1/ je výlučnou vlastníčkou
bytu č. X v obytnom dome súp. č. X postavenom na parcele č. X. a podielovou spoluvlastníčkou
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele X tak, ako sú zapísané na LV
č. X. k. ú. P. Odporkyniam uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi trovy
konania vo výške 3 000 Sk z titulu zaplateného súdneho poplatku do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Opravným uznesením z 28. novembra 2008 č. k. 10C 34/2007-77 súd prvého stupňa
opravil výrok rozsudku v časti o trovách konania tak, že odporkyne 1/ a 2/ sú povinné spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy konania vo výške 3 000 Sk titulom
zaplateného súdneho poplatku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd) na odvolanie odporkýň 1/ a 2/ rozsudkom z
30. júna 2009 sp. zn. 4Co 9/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením potvrdil s tým, že sa jedná o byt č. X na X. poschodí vo vchode č. X obytného domu
súp. č. X. postavenom na parcele č. X., zapísanom na LV č. X. k. ú. P. Odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody
napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukázal. Zrejmú
nesprávnosť výroku napadnutého rozsudku v označení čísla bytu opravil na č. X. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že navrhovateľovi náhradu trov nepriznal, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali odporkyne 1/ a 2/ dovolanie. Prípustnosť
a dôvodnosť dovolanie odvodzovali z ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., t.j. že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 237. V dovolaní poukázali na to, že písomné vyhotovenie darovacej
zmluvy bolo vyhotovené 15. mája 2006, čo potvrdil aj svedok Mgr. M. P. Uviedli, že podpísaním
zmluvy z 15. mája 2006 došlo k jej uzavretiu, tým bola naplnená vôľa darkyne. Tvrdili, že
darujúca – navrhovateľka 1/ (správne má byť zjavne odporkyňa 1/ - poznámka dovolacieho súdu)
predmetnú nehnuteľnosť darovala z dôvodu ochrany pre svoje deti a nemala žiadne iné úmysly;
že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy nemala navrhovateľka 1/ (správne má byť zjavne
odporkyňa 1/ - poznámka dovolacieho súdu) žiaden nedoplatok na daniach, o čom bol predložený
dôkaz súdu – Protokol o výsledku zisťovania z daňovej kontroly z 31. mája 2006, nachádzajúci
sa v súdnom spise. Dovolateľky namietali, že svedkyňa A. T. nevypovedala pravdivo, keď
tvrdila, že nevie, kto prepisoval dátum na vyhlásení, nakoľko to bola ona a kópiu tohto
vyhlásenia má OSBD P. vo svojich spisoch. Ďalej poukázali na to, že OSBD P. nepredložilo
konajúcemu súdu ani im ako odporkyniam dôkaz – interné smernice, na základe ktorých
vystavujú vyhlásenia pre kataster, ku ktorému by sa mohli vyjadriť. Z uvedeného dôvodu označili
názor súdu za nepreskúmateľný. Uviedli, že vyhlásenie pre kataster, ktorý vydal OSBD
s dátumom, ako tvrdí vo svojom výroku súd prvého stupňa aj odvolací súd, 14. júna 2006, nie je
priamym dôkazom toho, kedy bola uzatvorená samotná darovacia zmluva; že tento dôkaz je
irelevantný, nakoľko dátum na vyhotovení takéhoto vyhlásenia nie je podstatný, ale musí byť
zároveň vyhotovený najneskôr ku dňu podania na kataster, kde tvorí len prílohu potrebnú
k darovacej zmluve. Tiež namietali, že listinné dôkazy – príjmové pokladničné doklady zo 14.
júna 2006 o vyrovnaní nedoplatku a zaplatení poplatku z omeškania, predložené navrhovateľom
boli získané v rozpore so zákonom, keďže postupom odporcu (správne má byť zjavne
navrhovateľa – poznámka dovolacieho súdu) bola porušená zásada rovnakého postavenia
účastníkov konania zaručená § 18 O.s.p., ako aj čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
nakoľko boli získané na základe právomoci navrhovateľa od tretej osoby. Z opísaných
skutočnosti - obsahu dovolania vyplýva, že odporkyne sa domáhajú zrušenia rozsudku
odvolacieho súdu, resp. jeho zmeny a zamietnutia návrhu na začatie konania.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania - odporkyne 1/ a 2/ (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené
advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či ich dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním odporkýň je napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti
ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť ich dovolania preto z tohto ustanovenia nemožno
vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až
g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia ani
jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.
Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom zvolenú argumentáciu dovolací súd sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania osobitne zameral na to, či postupom odvolacieho súdu, resp. súdu
prvého stupňa nebola dovolateľkám odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký
z hľadiska procesného predpisu vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľky namietali „nepreskúmateľnosť názoru súdu“, dovolací súd ale neustálil, že
by rozsudok odvolacieho súdu a predchádzajúci mu rozsudok súdu prvého stupňa neboli
dostatočne odôvodnené a preskúmateľné.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) plne sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, pre ktorý vyhovel návrhu na začatie konania. Súdom prvého stupňa vykonané
dôkazy považoval za postačujúce a na základe týchto dôkazov dospel k zhodnému právnemu
záveru ako súd prvého stupňa o neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi odporkyňami 1/
a 2/, ktorej vklad bol povolený 23. júna 2006 pod č. k. V 1217/06 Katastrálnym úradom
v Trenčíne, Správa katastra Považská Bystrica, a o vlastníctve odporkyne 1/ k predmetnému bytu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti je názoru, že závery odvolacieho súdu (a predchádzajúce mu skutkové a právne
zdôvodnenie súdu prvého stupňa) nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu v spojitosti s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd
plne stotožnil, ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku. Za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv odporkýň.
Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou vytýkanou
dovolateľkami netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky
ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa
stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť
(súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),
porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.
30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III;
rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie
musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003
sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v
princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa zrozumiteľne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej, vysvetlili všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace
s predmetom sporu a jeho výsledok – dostačujúco podali dôvody, prečo bolo vyhovené návrhu
na začatie konania.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku jasne vyložil, z ktorých dôkazov pri
rozhodovaní vychádzal a ako vec právne posúdil, uviedol, na základe akých dôvodov považoval
predmetnú darovaciu zmluvu za neplatnú, v dôsledku čoho vyhovel aj návrhu na určenie
vlastníckeho práva. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri aplikácii a výklade zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam; rovnaký záver platí aj
pre rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. na ne v celom rozsahu poukázal a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ich
ešte stručne doplnil o ďalšie dôvody.
Tvrdenia odporkýň v dovolaní, ktorými vyjadrovali nespokojnosť s dokazovaním a jeho
vyhodnotením, predstavujú dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t.j. išlo tu
o tvrdenia, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť, aj keď nie je v dovolaní namietaná (za podmienky, že dovolanie je prípustné), je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia.
Z hľadiska dovolateľkami tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným
dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby
k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu
neposudzoval), nejde - ako už bolo zdôraznené - o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.). Ani tento dovolací dôvod nemá základ vo vade konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, možno sa
v dovolacom konaní zaoberať takýmto dovolacím dôvodom, pokiaľ je uplatnený, len v prípade
prípustnosti dovolania, samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkýň 1/ a 2/
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyniam 1/ a 2/, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta