Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
65a/361287.e239ae.pdf
PDF · 169.87 KB
No categories available
6Cdo/181/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 181/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci na navrhovateľky Ing. M. K., nar.
X., bývajúcej v B., proti odporcovi J. K., nar. X., bývajúcemu v B., zastúpenému V. K.,
advokátom, so sídlom v B., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletej Z. K., nar. 12.9.1998, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, vedenej
Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 17 C 40/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2010 sp. zn. 2 Co 40/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 10. decembra 2009 č.k. 17 C 40/2008-408
rozviedol manţelstvo navrhovateľky a odporcu uzavreté X., zapísané v knihe manţelstiev
matričného úradu B., vo zväzku X., ročník X. na strane X., por. č. X., na čas po rozvode
manţelstva upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletej Z. K. tak, ţe ju zveril
do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok,
odporcovi uloţil počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manţelstva prispievať na
výţivu maloletej 170 eur mesačne k rukám navrhovateľky vopred do 15. dňa v mesiaci, styk
odporcu s maloletou upravil tak, ţe je oprávnený stretávať sa s ňou kaţdý nepárny víkend
v mesiaci od soboty od 9.00 hod. do nedele do 16.00 hod., v čase vianočných sviatkov kaţdý
nepárny rok 26.12. od 9.00 hod. do 19.00 hod., kaţdý párny rok 24.12. od 9.00 hod. do 25.12.
do 19.00 hod., počas veľkonočných sviatkov kaţdý nepárny rok od Veľkonočného piatku od
9.00 hod. do Veľkonočnej nedele do 19.00 hod., počas jarných prázdnin kaţdý nepárny rok
od pondelka od 9.00 hod. do soboty do 19.00 hod. a počas letných prázdnin kaţdý rok
od 15.7. od 9.00 hod. do 31.7. do 19.00 hod. s tým, ţe maloletú si prevezme a odovzdá
v mieste bydliska navrhovateľky a rozhodol, ţe účastníci nemajú právo na náhradu trov
konania.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa, výroku o úprave práv a povinností rodičov voči
maloletej, podal odvolanie odporca. Nespokojnosť vyjadril s týmto rozhodnutím vo výrokoch
týkajúcich sa zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky, zastupovania maloletej,
určenia výţivného a úpravy styku otca s maloletou.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. apríla 2010 sp. zn. 2 Co 40/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219
ods. 1 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe manţelstvo rodičov bolo
rozvedené a miera narušenia ich vzájomných vzťahov je tak závaţná, ţe im bráni dohodnúť sa
aj o základných otázkach výchovy a starostlivosti o maloletú. Súd prvého stupňa vykonal
riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1
a 2 O.s.p.). Základom pre rozhodnutie v otázke výchovy a starostlivosti o maloletú boli
výsledky dokazovania vykonaného znaleckým posudkom znalca s odboru psychológie
a vyjadrenie kolízneho opatrovníka. Dospel k záveru, ţe preferovanie výchovného prostredia
navrhovateľky má dostatočný podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania, z ktorého
vyplynulo, ţe matka má mierne lepšie osobnostné predpoklady pre výchovu maloletej,
pretoţe je empatickejšia k potrebám maloletej. Výchovné prostredie navrhovateľky zabezpečí
maloletej z dlhodobého hľadiska priaznivé podmienky pre jej všestranný zdravý telesný
i duševný vývoj. Zverenie správy majetku maloletej a jej zastupovania navrhovateľke je
opodstatnené zverením maloletej do osobnej starostlivosti navrhovateľky. Výsluch maloletej,
znalca a svedkov vyhodnotil ako nemajúci zásadný význam pre rozhodnutie. Stupeň
narušenia vzájomných vzťahov rodičov opodstatňuje potrebu úpravy styku odporcu
s maloletou. Odporca prejavuje záujem stretávať sa s maloletou a spolupodieľať sa tak na jej
výchove, pričom v konaní nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bol dôvod spochybňovať
jeho záujem a snahu. Úprava styku otca s maloletou určená rozsudkom súdu prvého stupňa
zodpovedá výsledkom dokazovania a záujmom maloletej a otcovi dáva moţnosť participovať
na jej výchove. Správne zohľadnil rozhodujúce faktory na strane maloletého dieťaťa, ktorými
sú vek dieťaťa, jeho vývinové moţnosti a potreby, zdravotný stav, citové väzby, záľuby,
a na strane oprávneného rodiča mieru starostlivosti oprávneného rodiča o dieťa, záujem
oprávneného rodiča a predpoklady pre zabezpečenie starostlivosti počas stretávania a pod.
Nezohľadnil otcom tvrdené okolnosti o bránení matky v styku otcovi s maloletou a vyslovil,
ţe ich je potrebné riešiť pri výkone rozhodnutia právoplatného a vykonateľného rozsudku.
Výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti o výţivnom maloletej má oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania, ktoré súd prvého stupňa zameral na zistenie rozhodujúcich
skutočností potrebných pre posúdenie charakteru a výšky odôvodnených potrieb maloletej
a zárobkových, majetkových a osobných pomerov oboch rodičov. Správne súd prvého stupňa
ustálil výšku vyţivovacej povinnosti vychádzajúc z odôvodnených beţných potrieb maloletej
518 eur mesačne a zárobkových moţností a schopností oboch rodičov, matky 1 800 eur
mesačne formou mzdy a otca 300 eur mesačne uvedených v jeho daňovom priznaní, ktorý
príjem povaţoval nezodpovedajúcim skutočnosti. Vychádzal zo skutočností, ţe v peňaţnom
denníku uviedol mesačne viaceré poloţky na tzv. osobnú spotrebu a postavil spoločný
rodinný dom svojpomocne výmenou za práce ním realizované u známych. Rozhodnutia
vo výroku o trovách konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146
ods. 1 písm. a/ O.s.p. a tým, ţe konanie mohlo začať aj bez návrhu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, v ktorom uviedol, ţe
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. K tejto procesnej vade došlo podľa jeho názoru tým, ţe odvolací súd
na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, ktorým postupom porušil jeho právo
na spravodlivý proces a aj princíp rovnosti zbraní. Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
odporcu je zmätočné. Súdom vytýkal nevykonanie dokazovania vypočutím maloletej, ktorá
bola vypočutá len sprostredkovane kolíznym opatrovníkom, i napriek jej veku dvanásť rokov.
Poukázal na čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a § 100 ods. 3 O.s.p., ktoré garantujú jej
právo vyjadriť sa ku všetkým veciam, ktoré sa jej týkajú. Nesúhlasil s názorom odvolacieho
súdu, ţe výsluch maloletej je bez zásadného významu. Podľa dovolateľa odvolací súd mal
vykonať v zmysle § 120 ods. 2 O.s.p., ktorý zakotvuje vyhľadávací princíp súdu, aj iné
dôkazy, nenavrhnuté účastníkmi a vykonať dokazovanie na zistenie skutočností rozhodných
pre posúdenie veci, ktoré on tvrdil a na ich preukázanie navrhol dôkazy, a nie nekriticky
prevziať rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vyjadril názor, ţe bol súdom a kolíznym
opatrovníkom diskriminovaný. Podľa odporcu rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. Svoj názor prezentoval na základe okolnosti, ţe znalec v čase
znaleckého dokazovania v marci 2009 mal k dispozícii spis v stave ku koncu roku 2008,
a i napriek jeho konštatovaniu, ţe maloletá má mierne bliţší vzťah asi vo vzťahu k matke, súd
nenariadil nové znalecké dokazovanie rovnakým znalcom, ani znalca nevypočul za účelom
obhájenia výsledkov znaleckého skúmania. Odvolací súd porušil podľa odporcu aj
ustanovenie § 132 O.s.p. tým, ţe nevzal do úvahy skutočnosť, ţe matka mu bránila
v stretávaní s dcérou od júna 2008 aţ do ich stretnutia u znalca 13.3.2009. Vzhľadom
na nedostatočne zistený skutkový stav, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Z týchto dôvodov odporca ţiadal rozsudky súdov oboch niţších stupňov
v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu ţiadala dovolanie z dôvodu jeho procesnej
neprípustnosti odmietnuť. Uviedla, ţe plne rešpektuje rozhodnutie odvolacieho súdu o styku
otca s maloletou, a poukázala na informatívny výsluch otca 23.7.2010 v konaní o výkon
rozhodnutia vedenom pod sp. zn. 9 E 12/2010, ktorý ňou uvedenú skutočnosť potvrdil.
Uviedla, ţe príjem otca je nepochybne vyšší, keďţe platí ţivotné poistenie 1 600 eur, mobilné
telefóny 66 eur a prevádzku auta. Poukázala tieţ na nespochybnenie znaleckého posudku
oboma rodičmi maloletej.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Dovolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.
Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú
moţnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu,
a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie
ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním, ani pokiaľ je procesne prípustné - úspešne
domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu - nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu, ţe dovolanie
nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady
predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).
V preskúmavanej veci išlo o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu a úpravu styku rodiča s maloletým dieťaťom v súvislosti s rozvodom
manţelstva (§ 24 a § 25 ods. 2 Zákona o rodine) a tieţ o vyţivovaciu povinnosť rodičov
k maloletému dieťaťu (§ 62 aţ § 65 Zákona o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú
Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje výnimka v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p.
Vychádzajúc z toho, je opodstatnený záver, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená
ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1
O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť, ţe
ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/1998 uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, ţe prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej
z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Namietal však, ţe v konaní mu bola postupom súdov odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký
nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K jednotlivým tvrdeniam, ktorými dovolateľ vysvetľoval, v čom podľa jeho názoru
spočíva procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza nasledovné :
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214
ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V danom prípade odporca podal odvolanie po 15. októbri 2008. Keďţe nešlo o ţiadny
z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací súd označil skutkové zistenia súdu
prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil,
b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania a c/ nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem), boli dané zákonné predpoklady
prejednania odvolania odporcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu
nebola odporcovi odňatá moţnosť pred súdom konať a neopodstatnene tak vyvodzoval
prípustnosť dovolania z § 237 písm. f/ O.s.p.
Z dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ namietal aj neúplnosť skutkových zistení súdov
(vytýkal im, ţe nezohľadnili bránenie navrhovateľky v jeho stretávaní sa s maloletou a ţe
zohľadnili vecne nesprávny znalecký posudok). Po obsahovej stránke tu môţe ísť prípadne
o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada (i keby k nej
v konaní prípadne došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie
je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je
totiţ viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania
a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (zakladajúcu
prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 125/1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať
pred súdom.
S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj
v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním navrhovaného dokazovania
nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti odporcovi konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy,
dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn. : dovolací súd sa
hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru
dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.)
a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch
niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka doţadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ odporca namieta nedostatky (nepresvedčivosť, neúplnosť, „zmätočnosť“)
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho
odvolacími námietkami, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď
na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07).
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv otca.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na obsah dovolaním napadnutého rozsudku
dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (z obsahu dovolania treba usudzovať, ţe odporca
v niektorých častiach dovolania namieta aj správnosť právnych záverov, na ktorých odvolací
súd zaloţil svoje rozhodnutie), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len)
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne
zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu
ţiadneho jeho procesného oprávnenia.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe
v prejednávanej veci je dovolanie odporcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti
ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, keďţe ostatným účastníkom v súvislosti s dovolacím konaním
ţiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová