Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/83/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci navrhovateľa Ing. S. S., bytom L. proti odporcovi Obvodnému

pozemkovému úradu v S., so sídlom Hollého 750, S., o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu z 24. apríla 2009 č. 87/2009-627/04-FIA, o odvolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2009, č. k. -29, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2009, č. k. -29

m e n í tak, že rozhodnutie Okresného pozemkového úradu v S. z 24. apríla 2009 č. 87/2009-

627/04-FIA v časti, v ktorej nebolo vyhovené žiadosti navrhovateľa o priznanie vlastníctva

k parcelám č. X. a X. zapísaným na PKV č. X. pre k. ú. K. z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

V časti týkajúcej sa nároku na navrátenie vlastníctva, k pozemkom po P.V. rozsudok

Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2009, č. k. -29 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil podľa

(ďalej len „OSP“) rozhodnutie odporcu

z 24. apríla 2009 č. 87/2009-627/04-FIA. Týmto rozhodnutím odporca rozhodol

o navrhovateľom uplatnených reštitučných nárokoch. Uplatnenému reštitučnému nároku

k pozemkom v k. ú. S., PKV č. X., parc.č. X. z dôvodu, že nie je oprávnenou osobou,

nevyhovel. A. S., ktorú označil ako pôvodnú vlastníčku, tento pozemok nevlastnila. Nároku

navrhovateľa uplatnenému na pozemky zapísané v PKV č. X. pod parc. č. X. a parc. č. X.,

PKV č. X. parc. č. X. nevyhovel, pretože navráteniu vlastníctva bráni prekážka podľa § 1

. Reštitučnému nároku k nehnuteľnostiam v k. ú. S. zapísaným na

PKV č. X. pod parc. č. X. a X.X. a na PKV č. X. pod parc. č. X. a X.X. nevyhovel, pretože

navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, keďže ním označená pôvodná vlastníčka pozemky

nevlastnila. Reštitučnému nároku k nehnuteľnostiam v k. ú. K. zapísaným v PKV č. X. ako

parc. č. X. nevyhovel z dôvodu, že pozemok neprešiel na štát alebo inú právnickú osobu, ale

označená pôvodná vlastníčka je i naďalej zapísaná ako vlastníčka na príslušnom liste

vlastníctva. Nároku k nehnuteľnostiam zapísaným v PKV č. X. pod parc. č. X. a X.

nevyhovel, pretože navrhovateľom označená pôvodná vlastníčka tieto nevlastnila, z pôvodnej

PKV boli odpísané do novozaložených PKV č. X. a X. v prospech iných vlastníkov. Nároku

k nehnuteľnostiam vedeným v PKV č. X. pod parc. č. X. a X. odporca nevyhovel z dôvodu,

že pozemky neprešli na štát podľa o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

X./1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), t. j. na základe kúpnej zmluvy

uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.

Krajský súd sa na základe včas podaného návrhu navrhovateľa vo svojom konaní

zaoberal len výrokom vzťahujúcim sa k uplatnenému nároku na parcely č. X. a X. zapísané

v PKV č. X., a to najmä s ohľadom na vyhodnotenie splnenia podmienok § 3 ods. 1 písm. j/

, v zmysle ktorého sa pre navrátenie vlastníctva k pozemkom

vyžaduje, aby tieto prešli na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok. Dospel k záveru, že táto námietka navrhovateľa je nepodložená.

V konaní o návrhu navrhovateľa krajský súd vychádzal z pojmu tiesne chápaného nielen

ako jednorazový akt, ale aj ako dlhodobý proces, pod vplyvom ktorého fyzická osoba ako

3

vlastník urobila úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila. Tieseň tak musí mať svoj

základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí vyť daný jej objektívny dôvod

a súčasne musí byť pohnútkou pre prejav vôle konajúcej osoby.

Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu vysloveným v preskúmavanom rozhodnutí,

že na preukázanie tiesne v danom prípade nepostačuje iba nekonkrétne vyjadrenie

navrhovateľa o tom, že jeho matka predmetné pozemky zdedila, nikdy ich nechcela predať,

psychicky zle znášala, keď ju štát oslovil s návrhom na ich vykúpenie. Poukázal na to, že sám

navrhovateľ uviedol, že okolnosti pozná iba z rozprávania, keďže v rozhodnom čase bol ešte

chlapec, nebol do veci zainteresovaný. Za okolnosť dostatočne preukazujúcu tieseň nemožno,

podľa názoru krajského súdu, považovať ani v návrhu uvedené tvrdenie, že až časom

si spomenul, že ak by jeho mama nesúhlasila s predajom pozemkov, mohla by mať vážne

problémy v zamestnaní, pričom by bola nútená zo zamestnania odísť, prípadne by ich rodina

utrpela ďalšími postihmi, a to berúc do úvahy aj skutočnosť, že navrhovateľov otec prišiel

o vedúcu funkciu v dôsledku odmietnutia vstúpiť.

Ohľadom námietky navrhovateľa - poukazu na nerozhodnutie o reštitučnom nároku

uplatnenom 31. októbra 2007 v podaní označenom ako „Zaslanie doplňujúcich údajov

k uplatnenému reštitučnému nároku evidovanému pod č. j. S 627/04-FIA“ krajský súd

poukázal na to, že toto podanie obsahovalo aj skutočnosti týkajúce sa iných nehnuteľností než

tých, ktoré boli predmetom konania vo veci reštitučného nároku začatého podaním

z 31. decembra 2004. Uviedol, že aj keď z hľadiska formálnosti správneho konania mohol

odporca toto podanie v časti novooznačených nehnuteľností zaevidovať ako nový reštitučný

nárok, hoci nepochybne uplatnený po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, a následne o ňom

rozhodnúť samostatným rozhodnutím, táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia

odporcu z 24. apríla 2009 (preskúmavané rozhodnutie).

O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle v spojení s

tak, že procesne neúspešnému navrhovateľovi nárok na ich náhradu v konaní nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal v zákonom ustanovenej lehote (§ 204

) odvolanie navrhovateľ. Namietal zákonnosť a správnosť rozhodnutia odporcu v časti,

v ktorej rozhodol o nároku na pozemky zapísané v PKV č. X. pod parc. č. X. a X., a v časti

nároku uplatneného k pozemkom po P. V.. Uviedol, že odporca od neho žiadal jasné

preukázanie stavu tiesne a ako sa prejavovala u jeho matky v období uzavretia kúpnych

zmlúv, ktorými previedla do vlastníctva štátu predmetné pozemky na výstavbu priehrady

4

a rekreačnej oblasti, kedy on sám bol ešte dieťa (mal 9 rokov). Práve s ohľadom na vek si na

toto obdobie veľmi nespomína. Namietal, že odporca ho nepoučil a neinformoval o možnosti

predloženia čestného vyhlásenia, ani o možnosti navrhnúť svedkov, ktorí by svojimi

výpoveďami mohli hodnovernejšie doplniť preukazovanie tiesne, na čo mal prihliadnuť aj súd

v konaní o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ ďalej vyslovil námietky voči postupu odporcu vo vzťahu k listinám

týkajúcim sa pozemkov jeho starého otca P. V. Uviedol, že tieto listiny o pozemkoch zistil pri

dokladovaní vo veci reštitúcie po svojej matke, ktorá bola jedinou dedičkou po P. V. a on sám

je jediným dedičom po svojej matke. O pozemku vo vlastníctve starého otca predtým nevedel.

Žiadal preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o prehodnotenie tejto jeho žiadosti s cieľom

doplniť a objasniť skutkový stav veci v otázke reštitúcie pozemkov po jeho starom otcovi.

Postup orgánov pri rozhodovaní o sporných reštitučných nárokoch označil navrhovateľ

za jednostranný a rozporuplný, pričom podľa jeho názoru nie je namierený proti krivdám,

ktoré sa stali za bývalého režimu a o ktorých nápravu s cieľom zadosťučinenia pre dotknutých

občanov ide.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. K námietkam a tvrdeniam navrhovateľa

obsiahnutým v odvolaní uviedol, že výsluch svedkov ako dôkazný prostriedok nemienil

použiť, a to z dôvodu, že tieseň je subjektívny pocit, respektíve stav a nie udalosť,

či skutočnosť, o ktorej by mohol svedok vypovedať tak, ako to predpokladá § 35 zákona

č. o správnom konaní (Správny poriadok). Poukázal na fakt, že ani sám

navrhovateľ pri ústnom pojednávaní neoznačil osobu, ktorá by o okolnostiach súvisiacich

s predajom pozemkov pôvodnej vlastníčky A. S., rod. V. vedel. Navrhovateľ bol jej

najbližším človekom a napriek nízkemu veku v čase predaja pozemkov mal neskôr dostatok

sprostredkovaných informácií o subjektívnych pocitoch svojej matky.

K reštitučnému nároku týkajúcemu sa pozemkov P. V., starého otca navrhovateľa,

evidovanému pod č. j. S 627/04-FIA z 31. októbra 2007, odporca uviedol, že tento nárok na

navrátenie vlastníctva k pozemkom navrhovateľa zanikol, pretože si ho neuplatnil v zákonom

ustanovenej lehote, t. j. do 31. decembra 2004 ( ). Vyjadril

pochopenie s krivdou, ktorú navrhovateľ pociťuje, no súčasne zotrval na tom, že o nároku

rozhodol v súlade so

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení sa so spisovým

materiálom dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Navrhovateľ opravným prostriedkom a ani odvolaním nenapadol iné výroky

preskúmavaného rozhodnutia odporcu okrem časti týkajúcej sa pozemkov zapísaných v PKV

č. X. pod parc. č. X. a X., a v časti nároku uplatneného k pozemkom po P. V.. Konanie

v správnom súdnictve je viazané dispozičnou zásadou, z ktorej okrem iného vyplýva právo

a povinnosť účastníka konania vymedziť rozsah preskúmavania rozhodnutia správneho

orgánu. Vzhľadom na uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

pri svojom konaní obmedzil len na výroky rozhodnutia odporcu navrhovateľom napadnuté.

V prejednávanej veci sa spornou stala otázka preukazovania stavu tiesne v prípadoch,

kedy si osoba uplatní nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 3 ods. 1 písm. j/

a nie je oprávnenou osobou podľa

Z. z.. Oprávnenou osobou teda nie je osoba, ktorá sama bola v rozhodnom období (§ 2 ods. 1

) previedla na štát vlastnícke právo k dotknutým pozemkom, pričom

tak mala urobiť v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Odporca uznal, že kúpna zmluva, ktorou pôvodná vlastníčka, matka navrhovateľa,

previedla na štát pozemky zapísané v PKV č. X. pod parc. č. X. a X., k. ú. K., bola uzavretá

za nápadne nevýhodných podmienok. Toto osebe však nestačí na to, aby navrhovateľovi ako

oprávnenej osobe podľa mohlo byť navrátené

vlastnícke právo k týmto pozemkom. Pre naplnenie podmienky § 3 ods. 1 písm. k/ zákona č.

je nevyhnutné kumulatívne spojenie nápadne nevýhodných podmienok

uzavretia kúpnej zmluvy a tiesne, ako stavu limitujúceho slobodnú vôľu predávajúceho pri

uzatváraní takejto zmluvy.

6

Konanie podľa je osobitným druhom správneho konania.

Pozemkový úrad je teda pri svojom konaní a rozhodovaní povinný postupovať ako v zmysle

ustanovení , tak aj o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) (§ 5 ods. 3 zákona

č. ).

Jednou zo zásad správneho konania pretavenou do jednotlivých ustanovení správneho

poriadku je zásada materiálnej pravdy, a teda povinnosti správneho orgánu vychádzať

zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Správny orgán pritom nie je viazaný návrhmi

účastníkov konania (§ 32 ods. 1 správneho poriadku), ale sám aktívne vyhľadáva a zisťuje

dôkazné prostriedky na preukázanie skutočností rozhodných pre posúdenie veci. Osobitne

sa táto požiadavka prejavuje v prípadoch, kedy treba odstrániť rozpory alebo nejasnosti,

ktoré vyplynuli z tvrdení účastníka konania. Vykonávanie dôkazov nie je viazané iba

na určité štádium konania; podľa potreby sa dokazovanie vykonáva na prvom stupni

aj po odvolaní alebo v štádiu prejednávania veci pred odvolacím správnym orgánom.

Súčasťou tejto povinnosti je aj povinnosť riadne poučiť účastníka konania

o možnostiach preukázania skutočností. Zistenie úplného a presného stavu vecí

je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46

správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti

a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej

základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť

skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia

skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa

príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Správny orgán je povinný hodnotiť

každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie

dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a § 47

ods. 3 Správneho poriadku).

7

V súlade s ustálenou judikatúrou (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , č. 12/1998 ZSP, 2Sž-o-KS 1/2004, č. 95/2006 ZSP, nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2009) pod pojmom

„tieseň“ treba rozumieť taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho

dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil

alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne

existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny dôvod a súčasne sa musí

stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech.

Pritom tieseň nemožno chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako

dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon,

ktorý by inak v právnom štáte neurobila.

Preukazovanie tiesne teda spočíva aj v zisťovaní objektívnych (vonkajších) okolností,

ktoré pôsobili a mohli pôsobiť na osobu pôvodného vlastníka s tým, že sa posudzuje

ich spôsobilosť ovplyvniť slobodnú vôľu pôvodného vlastníka na, v tomto prípade,

uzatvorenie kúpnej zmluvy.

Hoci odporca z pripojených listín zistil, že kúpna zmluva medzi Československým

štátom a pôvodnou vlastníčkou predmetných pozemkov (matkou navrhovateľa) bola uzavretá

za účelom výstavby rekreačnej oblasti, z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako túto

okolnosť vyhodnotil v súvislosti so zisťovaním prípadného stavu tiesne (Keby pôvodná

vlastníčka neuzavrela túto kúpnu zmluvu, bolo by jej vlastnícke právo k pozemkom

zachované? Ak nie, poskytovalo jej uzavretie kúpnej zmluvy istú výhodu, resp. sa mohlo

javiť výhodnejšie ako iná forma prechodu vlastníctva k predmetným pozemkom na štát?).

S ohľadom na to nemožno bezvýhradne akceptovať postoj odporcu prezentovaný

v jeho písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa, že nemienil ako dôkazný

prostriedok použiť výsluch svedkov ako prostriedok na preukázanie subjektívneho pocitu

tiesne matky navrhovateľa. Odporca oprel svoj záver výlučne o výpoveď navrhovateľa, ktorú

nezasadil do kontextu objektívnych dejov a poznatkov o vonkajších okolnostiach realizácie

výkupu pozemkov v danom čase a mieste.

8

Keďže navrhovateľ sám uviedol, že na okolnosti uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy

sa veľmi dobre nepamätá, mal ho odporca vyzvať na predloženie ďalších dôkazov a poučiť ho

o možných dôkazných prostriedkoch. Správne orgány sú, ako im vyplýva z § 3 ods. 2

správneho poriadku, povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,

zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť,

aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,

a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých

sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť

právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Odporca v konaní nerešpektoval túto povinnosť uloženú mu správnym poriadkom,

čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu a nepresvedčivé odôvodnenie

jeho právneho záveru o tom, že nebola preukázaná tieseň, ako okolnosť podmieňujúca

uzavretie kúpnej zmluvy pôvodnou vlastníčkou predmetných pozemkov so štátom.

S poukázaním na zistenie, že v správnom konaní nebolo v dostatočnom rozsahu

vykonané dokazovanie, najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zrušil

rozhodnutie odporcu ( a v spojení s

), pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

V ďalšom konaní odporca, súc viazaný právnym názorom súdu (

v spojení s a ), doplní dokazovanie v smere zistenia existencie

stavu tiesne, v ktorej sa podľa tvrdenia navrhovateľa mala nachádzať jeho matka ako pôvodná

vlastníčka pozemkov, najmä navrhovateľa riadne poučí o možnostiach dokazovania

a dôkazných prostriedkoch, ktoré vo veci prichádzajú do úvahy. Po vyhodnotení vykonaných

dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj

patričným spôsobom odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3

správneho poriadku).

Pokiaľ ide o nárok na navrátenie vlastníctva, ktorý si navrhovateľ uplatnil k pozemkom

po svojom starom otcovi P. V. v podaní doručenom odporcovi 31. októbra 2007, Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na , podľa ktorého právo

9

na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004

na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže

skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Keďže nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom po starom otcovi P. V. uvedeným

v podaní doručenom odporcovi 31. októbra 2007 nebol predtým uplatnený, nemožno ho preto

považovať len za doplnenie podania, ktorým si navrhovateľ v zákonom ustanovenej lehote

uplatnil nárok na priznanie vlastníctva na pozemky po jeho mame A.S., rod. V. Lehota

ustanovená v je lehotou prekluzívnou, tzn. jej uplynutím

právo na navrátenie vlastníctva zanikne, preto o tomto nároku navrhovateľa odporca nemohol

konať a rozhodnúť.

Odporca ako štátny orgán je pri svojom konaní limitovaný ustanovením Čl. 2 ods. 2

, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Paragraf 5 ods. 1 zákona

č. ustanovuje ako posledný deň pre uplatnenie nárokov na navrátenie

vlastníctva 31. december 2004. Zároveň ustanovuje, že neuplatnením práva v lehote právo

zanikne, z čoho pre pozemkový úrad vyplýva povinnosť nakladať so všetkými nárokmi

uplatnenými po 31. decembri 2004 ako s neexistujúcimi. Nie je teda možné v ich prípade

skúmať naplnenie podmienok podľa a a ani rozhodnúť o nich

inak, ako zamietavo.

Krajský súd preto postupoval správne, ak v tejto časti opravnému prostriedku

navrhovateľa nevyhovel a preskúmavané rozhodnutie odporcu v tejto časti potvrdil (§ 250q

ods. 2 ).

V ostatných častiach rozsudok krajského súdu odvolaním napadnutý nebol, a preto

ostáva nedotknutý.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa a

s poukazom na , a , pretože navrhovateľ si náhradu

trov konania neuplatnil.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Jana B a r i c o v á , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková