Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
41e/361943.db4294.pdf
PDF · 162.25 KB
No categories available
2Cdo/211/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 211/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : E. I., bývajúca
v S., zastúpená Mgr. M. Ř., advokátom v S., proti ţalovaným : 1/ S. I., bývajúca v S.,
zastúpená JUDr. Š. L., advokátom Š., 2/ J. F., bývajúci v C., o určenie vlastníctva, vedenej
na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 6 C 69/2005, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2009 sp.zn. 24 Co 113/2009
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica rozsudkom (v poradí druhým) z 15. januára 2009 č.k.
6 C 69/2005-252 zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, ţe je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území C., vedenej na LV č. X. pre
2
obec a katastrálne územie C. a to parcely č. X.-trvalé trávnaté porasty o výmere X. m. Uloţil
ţalobkyni zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ trovy konania vo výške 1 285,01 € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku do rúk JUDr. Š. L.. Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, ţe
ţalobkyňa v konaní preukázala naliehavosť právneho záujmu v zmysle § 80 písm.c/ O.s.p.
Ako predbeţnú otázku riešil platnosť darovacej zmluvy zo dňa 16.9.2002. V konaní bolo
preukázané, ţe predmetná darovacia zmluva splnila všetky zákonom predpísané náleţitosti.
Bola urobená v písomnej forme. Nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom daru bola
nezameniteľne označená. Taktieţ i účastníci boli označení riadne. Je pravdou, ţe prišlo
k písacím chybám, keď v odseku 2 je uvedené nesprávne rodné číslo darujúcej avšak správne
rodné číslo je v predmetnej zmluve uvedené ešte dvakrát, hlavne v článku VII, ktorý slúţi na
zápis do katastra nehnuteľností. Taktieţ prišlo ku chybe v písaní, keď na prvej strane pri
obdarovanej nie je uvedené jej bydlisko slovom S., avšak v článku VII, ktorý slúţi na zápis do
katastra nehnuteľností je uvedené bydlisko obdarovanej S., D.. V návrhu na zápis do listu
vlastníctva sú údaje týkajúce sa rodného čísla aj bydliska uvedené správne. Na základe
uvedených formálnych dôvodov nemoţno vysloviť neplatnosť darovacej zmluvy. V konaní
nebolo preukázané ani doplnením dokazovania, ţe by sa obdarovaná ţalovaná 1/ po uzavretí
darovacej zmluvy začala správať voči darkyni úplne inak, neúctivo a uráţlivo. Súd skúmal
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti leţiacej na území SR i v zmysle devízového zákona,
pričom mal preukázané, ţe ţalovaná 1/ v čase uzavretia darovacej zmluvy nebola devízovým
cudzozemcom, ale devízovým tuzemcom v zmysle § 2 devízového zákona a preto mala právo
nadobudnúť nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na území Slovenskej republiky do svojho
vlastníctva.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. októbra 2009 č.k.
24 Co 113/2009-279 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalovaným náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe sa stotoţňuje
s právnym záverom prvostupňového súdu ohľadne naliehavého právneho záujmu na podaní
predmetnej určovacej ţaloby. Pokiaľ ţalobkyňa namietala formálne dôvody, s týmito
skutočnosťami sa vysporiadal odvolací súd uţ v predchádzajúcom svojom rozhodnutí, keď
uviedol, ţe neplatnosť darovacej zmluvy nemoţno vysloviť na základe formálnych dôvodov
uvedených v ţalobe, lebo účastníci zmluvného vzťahu boli riadne konkretizovaní
a nezameniteľne, keď darujúcou bola ţalobkyňa E. I., bytom S., aj s uvedením rodného čísla
a obdarovanou jej nevesta S. I., rodená L. a sama skutočnosť, ţe má označenie pobytu len na
adrese D. a nie je tam uvedené mesto S., je nepodstatné, lebo medzi účastníkmi nebolo
sporné, ţe v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zmluvné strany ţili v spoločnej domácnosti
na uvedenej adrese a navyše v bode VII, ktorý je podstatný na zápis do správy katastra je
bydlisko ţalovanej riadne uvedené ako S., D.. Pokiaľ sa týka rodného čísla darkyne, toto je
v texte darovacej zmluvy spomenuté trikrát a to v záhlaví, v bode II ako aj v bode VII, pričom
v dvoch prípadoch je vo verzii rodné číslo X. a v bode II vo verzii X., teda ide
o zrejmú číselnú nesprávnosť, ktorá taktieţ nevyvoláva pochybnosti o tom, kto bol darkyňou.
Taktieţ ani absencia čísla LV nemôţe spôsobiť neplatnosť darovacej zmluvy, lebo tento údaj
síce absentuje v článku VII, ale je jednoznačne konkretizovaný v článku I, ţe darujúca je
2
výlučnou vlastníčkou pozemku a to parcely č. X.-orná pôda vo výmere X. mv katastrálnom
území C., ktorý je zapísaný na LV č. X. a obom zúčastneným stranám bolo zrejmé, ţe ide
o nehnuteľnosť zapísanú v Správe katastra S., obec C., katastrálne územie C.. Taktieţ je
nedôvodná námietka ţalobkyne, ţe súd rozhodoval o neplatnosti zmluvy a mal rozhodovať
o spore na určenie vlastníctva, lebo prvostupňový súd sa síce dopustil nesprávnosti v záhlaví
rozsudku, kde je uvedené, ţe ide o spor o neplatnosť darovacej zmluvy, ale podstatný je výrok
rozsudku, kde je jednoznačne uvedené, ţe návrh ţalobkyne na určenie vlastníctva zamietol.
Takáto zrejmá nesprávnosť v záhlaví nesúvisí s meritom veci, s právnym a skutkovým
posúdením, lebo tak z výroku ako aj z odôvodnenia je zrejmé, ţe predmetom ţaloby bolo
určenie vlastníctva. Nie je dôvodná ani námietka ţalobkyne, ţe ţalovaná 1/ ako ukrajinský
štátny občan nemohla darovacou zmluvou zo dňa 16.9.2002 nadobudnúť vlastníctvo
k predmetnej nehnuteľnosti, lebo sa občiankou Slovenskej republiky stala aţ 4.7.2003. Ako
však vyplýva z potvrdenia o pobyte zo dňa 15.12.2008 oddelenia cudzineckej polície PZ S.,
ţalovaná 2/ mala na území Slovenskej republiky trvalý pobyt od 20.10.1995 do 26.6.2003,
kedy jej bolo udelené štátne občianstvo Slovenskej republiky, teda v čase darovacej zmluvy
mala na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. V odvolaní ţalobkyňa poukázala na
skutočnosť, ţe ţalovaná 1/ voči nej hrubo porušovala dobré mravy tým, ţe jej oplzlo
nadávala, čo bolo zistené z výpovede ţalobkyne a jej syna, ţalovaná 1/ túto skutočnosť
popierala, nebola priestupkovo ani trestne stíhaná ani ţalobkyňu fyzicky nenapádala.
Ţalobkyňa sa podaným návrhom nedomáhala vrátenia daru, ale určenia, ţe je vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti, čo je úplne iný právny inštitút, avšak aj v tomto smere odvolací
súd poukazuje, ţe predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak zo
strany obdarovaného prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré moţno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie
sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania v priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov
jeho rodiny nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným
porušením dobrých mravov je napr. fyzické násilie, hrubé uráţky, neposkytnutie potrebnej
pomoci a pod. Tieto skutočnosti sa však ţalobkyni nepodarilo preukázať, hrubé nadávky
zo strany ţalovanej 1/ potvrdila len ţalobkyňa, ktorá je zúčastnenou sporovou stranou a má
eminentný záujem na vrátenie vlastníctva a jej syn, ktorý so ţalovanou 1/ uţ neţije, čo
nepostačuje na právnu kvalifikáciu veľkého nevďaku a hrubého porušovania dobrých mravov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Namietala, ţe vo veci
rozhodol nezákonný sudca. Sudkyňa Mgr. K. V., ktorá rozhodovala na
prvostupňovom súde, je nezákonnou sudkyňou, pretoţe vec bola pôvodne pridelená sudkyni
Mgr. H., o čom svedčí aj jej číslo 6 C pod ktorým koná, ktorá sa podľa ich názoru nedôvodne
a z nezákonných dôvodov vzdala z konania a rozhodovania v predmetnej právnej veci. Túto
skutočnosť namietala opätovne aj v odvolaní zo dňa 9.3.2009 avšak odvolací súd sa s touto
námietkou vôbec nevyporiadal. Ďalej namietala, ţe odvolacím súdom jej bola odňatá
moţnosť konať pred súdom samým, keď uţ v odvolaní zdôraznila, ţe nesúhlasí s tým, aby
o odvolaní bolo rozhodnuté bez vytýčenia pojednávania na odvolacom súde, kde chcela
predloţiť všetky listinné dôkazy. Aj napriek tejto skutočnosti odvolací súd konal a rozhodol
bez vytýčenia pojednávania. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd vôbec nezaoberal ani
nevysporiadal s celým rozsahom a dôvodmi odvolania. Predmetný rozsudok odvolacieho
súdu trpí aj vadou konania – nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jej
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil,
ţe vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených
rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenie vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým premetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ nenamietala a v dovolacom
konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe
odvolací súd konal a rozhodol bez vytýčenia pojednávania napriek jej nesúhlasu, keď
v odvolaní zo dňa 9.3.2009 uviedla, ţe všetky listinné dôkazy predloţí na odvolacom konaní
na Krajskom súde v Trnave a zásadne nesúhlasí s tým, aby bolo o odvolaní rozhodnuté bez
vytýčenia pojednávania na odvolacom súde.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môţe
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Bez
pojednávania nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :
- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch ďalej bude povaţovať za potrebné
nariadiť pojednávanie. V zákone nie je moţné kauzisticky vypočítať všetky moţné situácie,
ktoré môţu v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, ţe sa ponechá otázka nariadenia
pojednávania na rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto
úprava bude v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu.
Ako je zrejmé z obsahu spisu, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací
senát nevykonával ani neopakoval dokazovanie, na súde prvého stupňa sa uskutočnilo
pojednávanie, a nie je tu ani dôleţitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené
pojednávanie. Tým, ţe odvolací senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie a vo veci
verejne vyhlásil rozsudok dňa 28. októbra 2009 o 8.45 hod. neodňal ţalobkyni moţnosť konať
pred súdom, tak ako to má na mysli ustanovenie § 237 písm.f/ O.s.p. Odvolací súd konal
v súlade s ustanovením § 214 O.s.p.
K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť aj tým,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a odvolací súd sa nevyporiadal dôsledne
s dôvodmi dovolania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález
z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe toto obsahuje všetky
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., zaoberá sa odvolacími námietkami, argumentmi
a návrhmi ţalobkyne, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej a náleţite sa s nimi
vyporiadava. S poukazom na vyššie uvedené preto nedošlo v danej veci k vade konania podľa
Dovolateľka taktieţ namieta, ţe v predmetnej veci na súde prvého stupňa rozhodoval
nezákonný sudca. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni Mgr. H., o čom svedčí aj jej číslo 6 C,
pod ktorým koná a podľa názoru dovolateľky nedôvodne a z nezákonných dôvodov sa vzdala
konania a rozhodovania predmetnej veci, vo veci rozhodla Mgr. K. V., ktorá je nezákonnou
sudkyňou.
Podľa § 237 písm.g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Námietkou dovolateľky ohľadne zákonného sudcu na súde prvého stupňa
v predmetnej veci sa uţ zaoberal odvolací súd vo svojom uznesení z 31. októbra 2006 č.k.
11 Co 251/2006-163, kde uviedol, „je skutočnosťou a z obsahu spisu sa podáva, ţe podľa
Rozvrhu práce Okresného súdu Senica a podľa pravidiel prideľovania veci elektronickou
podateľňou, táto vec po podaní ţaloby na súd prvého stupňa dňa 22.7.2005 bola označená
spisovou značkou 6 C 69/2005 a bola pôvodne pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. E. H..
Pretoţe však táto (zákonná) sudkyňa sa vo veci cítila byť zaujatou pre rodinné a priateľské
vzťahy s rodinou ţalobkyne a súhlasila, aby vec bola pridelená inému sudcovi; v súlade
s ustanovením § 15 O.s.p., teda zákonným postupom vec bola pridelená opätovne
prostredníctvom elektronickej podateľne s vylúčením Mgr. E. H. dňa 9.9.2005 sudkyni Mgr.
K. V., ktorá je tak toho času novou zákonnou sudkyňou, ktorá tak mala oprávnenie vo veci
konať a rozhodnúť“. Dovolací súd sa stotoţňuje s uvedeným názorom odvolacieho súdu.
V tejto súvislosti udáva, ţe neobstojí námietka dovolateľky, ţe námietkou zákonného sudcu
sa odvolací súd nezaoberal. Nie je preto opodstatnená námietka ţalobkyne o existencii vady
konania, zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.g/ O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebola ţalobkyňa úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová