Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
211/361433.493bd0.pdf
PDF · 180.53 KB
No categories available
8Sžo/130/2010
Najvyšší súd 8Sžo/130/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej CSc. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. J. Milučkého
v právnej veci žalobcu: J. B., s miestom podnikania J. X., P. B., zastúpeného JUDr. T. B.,
advokátom so sídlom D. X., P. B., proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská
32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0782/99/2008 zo dňa
11. decembra 2008, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k.
13S/22/2009-30 zo dňa 09. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k.
13S/22/2009-30 zo dňa 09. februára 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SK/0782/99/2008
zo dňa 11. decembra 2008, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
2
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. P/0284/03/2008 zo dňa 25. septembra 2008
o uložení pokuty žalobcovi vo výške 10 000 Sk (331,94 €) pre porušenie povinností
predávajúceho (žalobcu) zistené pri kontrole dňa 12. júna 2008 v prevádzkarni G. v P. B..
Žalobca porušil povinnosti predávajúceho v tom, že ak neuznal reklamáciu do troch
pracovných dní, bol povinný reklamovaný výrobok zaslať na vlastné náklady na odborné
posúdenie a na požiadanie orgánu dozoru zaslanie alebo výsledky odborného posúdenia
preukázať orgánu dozoru. K neuznaným reklamáciám, ktoré uplatnili spotrebitelia v dňoch 2.
apríla 2008, 4. apríla 2008 a 26. mája 2008 žalobca nepreukázal ich zaslanie na odborné
posúdenie alebo nepreukázal výsledky odborného posúdenia, čím porušil § 18 ods. 4 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (ďalej len „zákon
o ochrane spotrebiteľa“). Žalovaný považoval výšku uloženej pokuty za primeranú zistenému
skutkovému stavu.
Krajský súd dospel k záveru, že z žaloby ako aj z administratívneho spisu je zrejmé, že
žalobca si nesplnil povinnosť predávajúceho a neviedol evidenciu o reklamáciách v zmysle
ust. § 18 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď nepreukázal, že ku dňu kontroly t.j.
k 12. júnu 2008 predložil orgánu dozoru údaje o spôsobe vybavenia reklamácie. Za spôsob
vybavenia reklamácie v širšom zmysle zákona je možné podľa názoru súdu považovať aj takú
evidenciu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ nesúhlasil s predložením chybného
mobilného telefónu na odborné posúdenie na to oprávnenej osobe a že žiadal jeho opravu na
vlastné náklady. Poznamenal, že z evidencie o reklamáciách, ktorú bol žalobca povinný
predložiť orgánu dozoru v čase vykonania kontroly, nevyplýva jeho tvrdenie, že vo veciach
reklamácie postupoval v súlade s vôľou spotrebiteľa, nakoľko žiadne vyjadrenie spotrebiteľa
v naznačenom smere ku dňu kontroly nebolo predložené. Potom takéto tvrdenie žalobcu súd
považoval za účelové, a preto vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov nebolo dôvodné.
Dodal, že čestné vyhlásenie zamestnankyne E. V. ako aj vyhlásenie spotrebiteľky A. Č.
nemajú právny význam na posúdenie veci, pretože neboli predložené po vykonanej kontrole
až v odvolacom konaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
3
Podľa názoru krajského súdu žalovaný ako aj správy orgán prvého stupňa dostatočne
zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné doklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili
z nich správny právny záver, s ktorým sa súd stotožnil.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie
žalovaného č. SK/0782/99/2008 zo dňa 11. decembra 2008 a vec mu vráti na nové
prejednanie a rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia vyvodil následne namietaný záver, že
sa mal svojím konaním dopustiť priestupku, keď poškodil práva spotrebiteľa tým, že porušil
zákon o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že na konanie o priestupkoch sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, pričom v danom prípade zákon nestanovuje, aká forma
zavinenia sa na naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku, ktorý sa mu kládol za vinu
vyžaduje. Z uvedeného vyvodil, že na jeho naplnenie sa teda vyžaduje zavinenie
z nedbanlivosti a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 4 ods. 1, písm. a/, b/ zákona
o priestupkoch. Preto podľa názoru žalobcu správne orgány ani krajský súd nepreukázali
a v ničom neodôvodnili, akým spôsobom bolo preukázané zavinenie žalobcu a to akoukoľvek
formou. Zdôraznil, že žalobca naproti tomu preukázal, že pri všetkých vytýkaných
reklamáciách sa zákazníci sami slobodne rozhodli, že nesúhlasia, aby boli ich mobilné
telefóny posielané na odborné posúdenie, ale žiadali bezodkladne vykonať ich opravu mimo
reklamačného konania. Vyslovil názor, že dostatočne preukázal, že zákazníci žalobcu
výslovne žiadali, aby ich mobilné telefóny nezasielal na odborné posúdenie, preto nemal
povinnosť kontrolným orgánom predložiť dôkaz o tom, že výrobok na odborné posúdenie
zaslal. Tvrdil, že ak by v rozpore so záujmom zákazníka poslal jeho mobilný telefón na
odborné posúdenie a nevyhovel jeho žiadosti o iný spôsob vybavenia reklamácie, konal by
v rozpore s dobrými mravmi a takéto konanie by bolo diskriminačné a vybočujúce z pravidiel
morálky pri predaji výrobku a poskytovaní služby. Práve uvedené konanie by podľa žalobcu
bolo porušením povinnosti ustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa a bolo by
postihnuteľné, v súvislosti s čím odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžo/76/2008.
4
Ďalej žalobca krajskému súdu vyčítal, že ním vydané napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nereaguje na dôvody podanej žaloby, nakoľko
už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu v správnom konaní namietal výšku pokuty
a tvrdil, že prvostupňový orgán ju ničím neodôvodnil, keďže neuviedol, prečo posúdil jeho
konanie podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dodal, že len
formálne konštatovanie, že pri uložení pokuty sa prihliadalo na mieru zavinenia, je bez
bližšieho odôvodnenia nepresvedčivé a nepreskúmateľné a odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Sž/24/1996.
Ohľadom evidencie reklamácie žalobca uviedol, že prijatie reklamácie a rozhodnutie
o spôsobe vybavenia reklamácie nepovažuje za rozhodnutie v pravom slova zmysle, teda
nevyžaduje sa jeho písomná forma a zákon nestanovuje jeho náležitosti. Tvrdil, že pokiaľ
predajca nevybaví reklamáciu do troch pracovných dní, nemusí preukázať, že ju nemohol
vybaviť, či už zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov a nemusí preukazovať, že v tejto
lehote žiadal o prípadné znalecké posúdenie reklamovanej veci. V závere uviedol, že
ak zákonodarca ukladá vybavenie reklamácie najneskôr do 30 dní, mal na mysli jej
vybavenie, či už v kladnom alebo zápornom zmysle (viď rozhodnutie NS SR 7Sž/97/99),
pričom žalobca vo všetkých preskúmavaných prípadoch preukázal, že ho zákazníci požiadali,
aby v reklamácii odoslaním mobilných telefónov na znalecké posúdenie nepokračoval, ale
telefóny zaslal na opravu. Dodal, že dňom, keď sa so zákazníkom takto dohodol, došlo
k vybaveniu reklamácie iným spôsobom a to v zákonom stanovenej lehote.
Dňa 3. septembra 2010 boli tunajšiemu súdu žalobcom doručené štyri listy z dní
20. novembra 2008 a 21. novembra 2008 spoločne označené ako stanoviská účastníkov
reklamačných konaní, obsahujúce vyjadrenia, v ktorých títo zhodne uvádzajú, že reklamácia
bola ukončená na základe ich žiadosti bez zaslania mobilného telefónu na odborné posúdenie,
pričom o tejto povinnosti boli zo strany predajcu informovaní, s čím však nesúhlasili a žiadali
o vydanie svojho mobilného telefónu. Dodali, že uvedený postup je výsledkom ich
slobodného rozhodnutia a ničím neboli ukrátení na svojich právach.
5
Žalovaný správny orgán sa písomne k odvolaniu vyjadril a navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, že s námietkami žalobcu sa
riadne vysporiadal nielen v druhostupňovom rozhodnutí, ale aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa
9. marca 2009, na ktorom naďalej trvá a nie je si vedomí žiadneho porušenia zákona.
Vo svojom rozhodnutí vychádzal zo zákona o ochrane spotrebiteľa a má za to, že pokutu
uložil v súlade s ust. § 24 ods. 1 cit. zákona, z ktorého vyplýva, že za zistené nedostatky je
možné uložiť pokutu až do výšky 66 387,83 € (2 000 000 Sk), pričom v rozhodnutí zdôraznil,
že prvostupňový správny orgán uložil sankciu na spodnej hranici uvedenej sadzby a pri
určení jej výšky vychádzal zo závažnosti správneho deliktu, spôsobu a následkov jeho
spáchania, ako i charakteru protiprávneho konania.
Zdôraznil skutočnosť, že v predmetnej veci išlo o správny delikt a nie priestupok,
a preto žalovaný uložil sankciu podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom mal
za to, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že tieto sankcie sa ukladajú za porušenie
povinností ustanovených týmto zákonom a nie za priestupky. Vyjadril sa, že žalobca si
nesplnil povinnosť predávajúceho a neviedol evidenciu o reklamáciách v zmysle ust. § 18
ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď tvrdenie žalobcu, že vo veciach reklamácie
postupoval v súlade s vôľou spotrebiteľa, nevyplýva z jeho evidencie o reklamáciách, ktorú
bol povinný predložiť orgánu dozoru v čase vykonania kontroly. Preto žalovaný považoval
takéto tvrdenie žalobcu za účelové. V závere vyslovil názor, že žalovaný ako kontrolný orgán
postupoval v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, správne zistil skutkový stav a vyvodil
právny záver v tom zmysle, že kontrolovaný subjekt porušil uvedený právny predpis. Na
základe tohto zistenia bola žalobcovi uložená pokuta, ktorú žalovaný považoval za primeranú
k zistenému porušeniu zákona a rozsahu dopadu na spotrebiteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvola-
6
cieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. februára 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V preskúmavanej veci, ako vyplýva z obsahu jednotlivých listinných dôkazov
nachádzajúcich sa v administratívnom spise, mal Najvyšší súd Slovenskej republiky
za preukázané, že medzi účastníkmi konania nie je sporný zistený skutkový stav veci na
základe vykonanej kontroly zo dňa 12. júna 2008 kontrolnými orgánmi Slovenskej obchodnej
inšpekcie, keď sa preukázalo, že žalobca ako predávajúci uplatnené reklamácie v dňoch
2. apríla 2008, 4. apríla 2008 a 26. mája 2008 vybavil zamietnutím, a to bez toho, aby bolo vo
veci vykonané príslušné odborné posúdenie.
Vzhľadom na zistený skutkový stav a na odlišné právne názory účastníkov konania na
danú problematiku je podľa právneho názoru odvolacieho súdu rozhodujúce zistiť a ustáliť,
či žalobca nerešpektovaním postupu zakotveného v ustanovení § 18 ods. 4 zákona o ochrane
spotrebiteľa porušil právnu povinnosť a či v dôsledku porušenia tejto právnej povinnosti
následne správne orgány sankcionovali žalobcu v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu,
predávajúci alebo ním poverený zamestnanec alebo určená osoba je povinný poučiť
spotrebiteľa o jeho právach podľa všeobecného predpisu; na základe rozhodnutia spotrebiteľa,
ktoré z týchto práv spotrebiteľ uplatňuje, je povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie podľa
§ 2 písm. m/ ihneď, v zložitých prípadoch najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa uplatnenia
reklamácie, v odôvodnených prípadoch, najmä ak sa vyžaduje zložité technické zhodnotenie
stavu výrobku alebo služby, najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po určení
7
spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených prípadoch
možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako
30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie má
spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku za nový výrobok.
Podľa § 18 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný na požiadanie
orgánu dozoru preukázať kópiu potvrdenia o prijatí reklamácie, dôvody, pre ktoré nie je
možné rozhodnúť o spôsobe vybavenia reklamácie ihneď a pre ktoré nie je reklamáciu možné
vybaviť ihneď po určení spôsobu vybavenia reklamácie, zaslanie alebo výsledky odborného
posúdenia a kópiu dokladu o vybavení reklamácie.
Ako vyplýva z administratívneho spisu, žalobca ako predávajúci zamietol
spotrebiteľmi uplatnené reklamácie mobilných telefónov bez toho, aby preukázal zaslanie
alebo výsledky odborného posúdenia reklamovaného tovaru. Dňa 2. apríla 2008 bola
uplatnená reklamácia mobilného telefónu E., ktorá bola vybavená dňa 9. apríla 2008
zamietnutím. Zároveň reklamácie uplatnené dňa 4. apríla 2008 ohľadom mobilných telefónov
S. a S. boli vybavené v dňoch 17. apríla 2008 a 18. apríla 2008 zamietnutím. Rovnako ako
reklamácia prijatá dňa 26. mája 2008, vybavená dňa 9. júna 2008 zhodne zamietnutím.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
výrobky a služby v dobrej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie,
informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie
podnetov a sťažností orgánom dozoru a kontroly a obci pri porušení zákonom priznaných
práv spotrebiteľa.
Z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa nesporne vyplýva, že
vybavenie reklamácie nemôže trvať dlhšie ako 30 dní a tiež že predávajúci je povinný, ak
reklamáciu neuzná do 3 pracovných dní, zaslať následne výrobok na vlastné náklady na
8
odborné posúdenie, pričom predávajúci je povinný orgánom dozoru na ich požiadanie
preukázať zaslanie alebo výsledky odborného posúdenia. Zákonodarca teda uložil
predávajúcemu povinnosť predložiť orgánu dozoru výsledky odborného posúdenia alebo ich
preukázať a orgán dozoru má možnosť sankcionovať nesplnenie tejto povinnosti pokutou.
Z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že predávajúci
nesmie spotrebiteľovi ukladať povinnosť bez právneho dôvodu a upierať práva, ktoré
spotrebiteľovi vyplývajú z ustanovenia § 3.
Žalobca okrem iného namietal záver vyvodený z napadnutého rozhodnutia, že sa mal
svojím konaním dopustiť priestupku, keď poškodil práva spotrebiteľa porušením zákona
o ochrane spotrebiteľa, pričom správne orgány ani krajský súd nepreukázali a v ničom
neodôvodnili, akým spôsobom bolo preukázané zavinenie žalobcu. V tejto súvislosti Najvyšší
súd Slovenskej republiky uvádza, že vznesenú námietku považuje za neodôvodnenú, nakoľko
v predmetnej veci sa žalobca nedopustil spáchania priestupku, ale išlo o správny delikt
fyzickej osoby – podnikateľa, ktorý je postihovaný zásadne bez ohľadu na zavinenie.
Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že základom administratívnej zodpovednosti právnických
osôb a fyzických osôb – podnikateľov je zodpovednosť za správny delikt, pričom pojem
správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise. Pri vymedzení
tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu,
obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu
možno považovať najmä konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovedná osoba,
zavinenie (okrem prípadov konštrukcie zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie)
a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžo/124/2009).
Za typické skupiny (druhy) správnych deliktov sa v slovenskej teórii vzhľadom na
pozitívnu právnu úpravu považujú
- priestupky,
- iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia,
9
- správne delikty právnických osôb a fyzických osôb (napr. podnikateľov) postihované
zásadne bez ohľadu na zavinenie,
- správne disciplinárne delikty a
- správne poriadkové delikty.
Správne delikty fyzických osôb postihované zásadne bez ohľadu na zavinenie možno
definovať ako protiprávne konanie fyzickej osoby oprávnenej na výkon činností, ktorého
znaky sú ustanovené zákonom, za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú týmto
zákonom. Zodpovednosti podliehajú fyzické osoby vystupujúce ako podnikatelia alebo
prevádzkovatelia kvalifikovaných činností, s ktorých výkonom sa spája množstvo povinností
odlišných od všeobecných povinností fyzickej osoby. Dôraz sa kladie práve na charakter
vykonávanej činnosti a ide tu o výnimku zo zásady, podľa ktorej zodpovedajú fyzické osoby
za protiprávne konanie na základe zavinenia.
Ani námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej pokuty
nepovažuje odvolací súd za relevantnú, nakoľko už správny orgán prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri určení výšky pokuty prihliadol na charakter
protiprávneho konania a na objektívnu zodpovednosť predávajúceho vyplývajúcu zo zákona
o ochrane spotrebiteľa bez ohľadu na spôsob, teda či išlo o konanie úmyselné alebo
nedbanlivostné. Doplnil, že protiprávne konanie posúdil za závažné, nakoľko bolo zistené
v štyroch reklamačných konaniach a za závažné aj z hľadiska následkov, keďže nebolo
zabezpečené objektívne posúdenie vád výrobkov, ktoré zákon zaručuje spotrebiteľovi, keď
protiprávnym konaním boli porušené práva spotrebiteľa chránené zákonom, pričom pokuta
bola uložená v dolnej hranici sadzby. K uvedenému odvolací súd dodáva, že výška uloženej
sankcie je vecou voľnej úvahy správneho orgánu a súd sa výškou uloženej sankcie zásadne
zaoberá len v prípade, ak by voľná úvaha, ktorou sa žalovaný riadi pri rozhodovaní o výške
sankcie, nezodpovedala obsahu spisu, alebo by sa priečila zásadám logického myslenia.
Takéto pochybenie v tomto konaní a rozhodnutiach žalovaného ako aj prvostupňového
orgánu, neboli odvolacím súdom zistené. Výška uloženej sankcie bola náležitým spôsobom
odôvodnená a vzhľadom na výšku sankcie, ktorá bola uložená na úrovni dolnej hranice
10
zákonnej sadzby, bola podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnená
dostatočne.
Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku žalobcu týkajúcu sa evidencie
reklamácie a spôsobu jej vybavenia, a to s ohľadom na skutočnosť, že zo žaloby ako aj
z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca si nesplnil povinnosť predávajúceho
a neviedol evidenciu o reklamáciách v zmysle ustanovenia § 18 ods. 7 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Zároveň dodáva, že prevzatím výrobku do reklamačného konania vznikajú
povinnosti pre predávajúceho, medzi ktoré patrí aj to, že ak predávajúci chce reklamáciu
zamietnuť, musí výrobok zaslať na odborné posúdenie, o čom nemôže rozhodnúť spotrebiteľ,
ale predávajúci. Preto odvolací súd nemohol prihliadnuť k vyjadreniam obsiahnutým
v štyroch listoch zo dňa 20. novembra 2008 a 21. novembra 2008 spoločne označeným ako
stanoviská účastníkov reklamačných konaní, doručených tunajšiemu súdu dňa 3. septem-
bra 2010. Súčasne poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z tvrdení žalobcu, že spotrebitelia
požiadali o vybavenie reklamácie bez zaslania mobilného telefónu na odborné posúdenie,
avšak až po uplynutí doby, kedy mal byť výrobok odoslaný na odborné posúdenie,
čo jednoznačne svedčí o tom, že predávajúci si svoju povinnosť nesplnil, ktorú skutočnosť
potvrdzujú aj dátumy prijatia a vybavenia reklamácie presahujúce tri dni.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti zastáva odvolací súd právny názor, že
žalobca sa v danom prípade dopustil porušenia právnej povinnosti nerešpektovania
ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto oprávnene orgán dozoru
žalobcovi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uložil pokutu na
dolnej hranici príslušnej sadzby, zakotvenej v § 24 ods. 1.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne ako súladný so zákonom potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p.
11
Žalobca v odvolacom konaní nemal úspech a preto mu nevzniklo právo na náhradu
trov konania v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1
O.s.p. a nakoľko žalovanému správnemu orgánu v odvolacom konaní napriek úspechu trovy
nevznikli, rozhodol potom o trovách konania odvolací súd tak, že účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. februára 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská