Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ce1/361616.a86798.pdf
PDF · 115.85 KB
No categories available
5Cdo/253/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 253/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., proti povinnému
Mgr. P. Ď., zastúpenému Advokátskou kanceláriou B., o vymoženie 33,19 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp.zn. 3 Er 83/2009,
o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. apríla 2010, sp.zn. 17
CoE 82/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie povinného o d m i e t a .
Oprávnenej a súdnemu exekútorovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 21. júla 2009, č.k. 3 Er 83/2009-25
návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol a námietkam povinného proti trovám
exekúcie a námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie vyhovel. Súdnemu
exekútorovi Mgr. Ing. I. Š. uloţil povinnosť nahradiť povinnému trovy konania o námietkach
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia vo výške 54,44 € k rukám právneho zástupcu
povinného. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie odôvodnil
tým, ţe povinný ako dôvod upustenia od exekúcie a jej zastavenia uviedol, ţe uhradí istinu vo
výške 33,19 €, nijakým spôsobom však nepreukázal, ţe táto istina bola uhradená. Námietky
povinného proti predbeţným trovám exekúcie a proti ďalším trovám exekúcie povaţoval za
dôvodné, keď mal za to, ţe súdny exekútor pri výpočte odmeny určenej v upovedomení
o začatí exekúcie zo dňa 12. marca 2009 nesprávne pouţil výklad ustanovení vyhlášky č.
288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, preto nesprávne vypočítal
odmenu a tým aj predbeţné trovy exekúcie. Taktieţ z upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa
12. marca 2009 a z upovedomenia o ďalších trovách exekúcie nie je zrejmé, z čoho pozostáva
výška predbeţných trov exekúcie a čo pripadá na odmenu exekútora, koľko sú predpokladané
hotové výdavky, koľko je predpokladaná náhrada
za stratu času a koľko predpokladaná daň z pridanej hodnoty. O trovách konania
o námietkach rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 27. apríla 2010, sp.zn. 17 CoE 82/2010 odvolanie
súdneho exekútora proti výroku o námietkach povinného proti trovám exekúcie a námietkam
povinného proti ďalším trovám exekúcie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako odvolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Výrok, ktorým bol
súdny exekútor Mgr. Ing. I. Š. zaviazaný nahradiť povinnému trovy konania o námietkach
v sume 54,44 €, k rukám právneho zástupcu povinného, podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
zrušil, keď mal za to, ţe uloţenie povinnosti súdnemu exekútorovi hradiť povinnému trovy
konania o námietkach nemá oporu v zákonných ustanoveniach. Uviedol, ţe úprava
v Exekučnom poriadku predpokladá rozhodovanie súdu o trovách exekúcie len v prípade jej
zastavenia. V takomto prípade náklady (za výkon exekučnej činnosti exekútorovi) v zmysle
ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Moţnosť uloţiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému upravuje Exekučný poriadok v ustanovení § 203
Exekučného poriadku. Ţiadne ustanovenie Exekučného poriadku však neupravuje moţnosť
uloţiť povinnosť uhradiť trovy súdnemu exekútorovi, čo vyplýva uţ z postavenia súdneho
exekútora, ako štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ktorého vykonávanie
exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do zrušujúceho výroku, podal
dovolanie povinný, ktorý navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom
mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a boli porušené jeho základné práva a slobody
zaručené Ústavou Slovenskej republiky, najmä právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Mal za to, ţe v danom prípade sa
jednalo o súdne konanie podľa ustanovení O.s.p. a nie o exekučné konanie podľa Exekučného
poriadku a povinnému vznikli predmetné trovy konania ako súdne trovy a nie ako trovy
exekúcie. Taktieţ mal za to, ţe odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p. a § 221 ods. 2 O.s.p. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový
a právny stav veci.
Súdny exekútor navrhol dovolanie povinného ako neprípustné odmietnuť.
Oprávnená sa k dovolaniu povinného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania povinného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a povinnému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Povinný v dovolaní namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom a k porušeniu
práva na spravodlivý proces došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe
zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym
posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,
ani procesné práva účastníka. Či uţ teda odvolací súd napadnuté rozhodnutie zaloţil
na správnej alebo nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení Exekučného poriadku,
neodňal tým povinnému moţnosť pre súdom konať.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
povinného nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie povinného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej oprávnenej a súdnemu exekútorovi vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich
priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová