Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sž/1/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. T. a. s., K., proti

žalovanému Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, Továrenská č. 7, Bratislava,

v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 35/01/2007 z 29.

marca 2007 a č. z 09. novembra 2005, takto

rozhodol:

Najvyšší sú Slovenskej republiky konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou 08.06.2007 v súlade s § 250j ods. 2, 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 35/01/2007

z 29. marca 2007 a č. z 09. novembra 2005. Uviedol, že Telekomunikačný úrad

Slovenskej republiky rozhodnutím č. z 09. novembra 2005 podľa § 13 ods. 2

písm. j/ o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „TelkomZ“ ) rozhodol tak, že schválil technickú špecifikáciu

zariadenia na odpočúvanie, a zaznamenávanie prevádzky v sieti podniku žalobcu

pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní. Na rozklad žalobcu žalovaný

rozhodnutím č. 35/01/2007 z 29.03.2007 rozklad zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie.

Keďže napadnutým rozhodnutím žalobcovi vzniká povinnosť na vlastné náklady zabezpečiť

zariadenia potrebné na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieti žalobcu, povinnosť

2

zabezpečiť ich činnosť vo vlastných nebytových priestoroch a na vlastné náklady (elektrická

energia, údržba, opravy a pod.) ako aj povinnosť strpieť ich užívanie orgánmi verejnej moci

alebo v prospech orgánov verejnej moci, je žalobca fakticky zbavený svojho vlastníckeho

práva. Namietal preto, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava SR“) a § 13 ods. 6 TelkomZ v spojení s § 13 ods. 4, ods. 5 tohto

zákona, s , ods. 2 SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a preto ich považoval

za nezákonné.

Nakoľko napadnuté rozhodnutia boli vydané podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ

a na základe 1. zmeny Všeobecného povolenia, je podľa žalobcu potrebné skúmať nielen

správnosť aplikácie § 13 písm. j/ TelkomZ, ale aj zákonnosť prijatia 1. zmeny Všeobecného

povolenia. Ak je totiž Všeobecné povolenie nezákonné, nemôže byť v súlade so zákonom

schválená technická špecifikácia zariadenia na odpočúvanie. Podľa prijatej právnej úpravy

úrad môže schváliť technickú špecifikáciu zariadenia na odpočúvanie iba vtedy,

ak podmienky povinnosti zabezpečiť zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie

prevádzky v sieťach sú stanovené vo Všeobecnom povolení, ktoré je právnym základom

pre konanie. Je zrejmé, že konanie vo veci schválenia technickej špecifikácie zariadenia

na odpočúvanie je neoddeliteľne spojené s podmienkami povinnosti zabezpečiť zariadenie

na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky. Schválenie technickej špecifikácie totiž

v konečnom dôsledku určuje rozsah a obsah tejto povinnosti, túto povinnosť konkretizuje

čo do vecného rozsahu. Do právomoci správneho súdu patrí aj oprávnenie ako predbežnú

otázku skúmať zákonnosť 1. zmeny Všeobecného povolenia, pretože tento akt samostatne

preskúmateľný nie je (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

25.01.2007).

Žalovaný pod číslom 1/2005 vydal Všeobecné povolenie na poskytovanie

elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb s účinnosťou

od 01.08.2005, ktoré neobsahovalo podmienky týkajúce sa povinnosti telekomunikačného

podniku zabezpečiť zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach

pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady

podniku podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ. Následne dňa 27.09.2005 vydal 1. zmenu tohto

Všeobecného povolenia, ktorou od 10.10.2005 zmenil podmienky poskytovania služieb

elektronických komunikácií na území Slovenskej republiky a okrem iného určil podniku

elektronických komunikácií povinnosti zabezpečiť zariadenie zaobstaraním,

3

udržiavanie týchto zariadení a pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady. Technickú

špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ schváli úrad.

Nezákonnosť uvedenej zmeny Všeobecného povolenia spočívala v tom, že žalovaný

vydal rozhodnutie bez toho, aby najmenej 60 dní pred dňom predpokladaného vyhlásenia

zmeny Všeobecného povolenia zverejnil jeho návrh s výzvou na predloženie pripomienok

s údajom, v akej lehote ich možno k návrhu uplatniť a zaviedol pre žalobcu také povinnosti,

ktoré nemajú oporu v zákone a v Ústave SR. Porušením § 13 ods. 4 TelkomZ v spojení s § 13

ods. 6 TelkomZ, preto došlo aj k porušeniu petičného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej aj „Ústava SR“). Porušenie TelkomZ a SR

je v príčinnej súvislosti s porušením aj ďalších ústavných princípov, a to princípu právnej

istoty (právneho štátu) podľa SR a princípu legality podľa

SR ( ).

Porušenie SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru nastalo podľa

žalobcu tým, že žalovaný stanovením podmienky v 1. zmene Všeobecného povolenia

a následne v napadnutom rozhodnutí podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ nad rámec zákona

v rozpore s SR a Dohovorom neprimerane zasiahol do práva vlastniť majetok. Podľa

tejto podmienky má totiž žalobca na vlastné náklady znášať nadobudnutie zariadenia,

udržiavať tieto zariadenia na vlastné náklady a znášať náklady na zabezpečenie pripojenia

týchto zariadení do siete. Uvedené ustanovenie spôsobuje, že s majetkom podniku

telekomunikačných služieb sa nakladá v rozpore s jeho slobodným rozhodnutím, žalobca

je vylúčený z užívania svojho majetku, a to bez toho, aby mu bola poskytnutá náhrada, a teda

dochádza k faktickému vyvlastneniu vlastníckeho práva bez splnenia ústavných podmienok.

Žalobca ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ má základ

v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 07.03.2002 o povolení

na elektronické komunikačné sieťové služby, príloha ktorej v ustanovení písm. A- Podmienky

uvádza, ktoré podmienky môžu byť pripojené k všeobecnému povoleniu (odsek 11 znie:

„umožnenie odpočúvania zákonným spôsobom príslušnými národnými orgánmi, v súlade

so smernicou 97/66/ES a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24.10.1995

o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov“).

Porovnaním dikcie § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ s uvedeným odsekom 11, je zrejmé,

že pojem „zabezpečenie zariadenia na odpočúvanie“ podľa TelkomZ tak, ako ho vyložil

a aplikoval žalovaný, nie je totožný s pojmom „umožnenie odpočúvania“ podľa Smernice.

Žalovaný neprípustným spôsobom svojvoľne rozšíril rozsah povinností nad rámec

toho, čo bolo sledované Smernicou a navyše tak došlo k porušeniu požiadavky zabezpečenia

4

materiálneho súladu vnútroštátneho právneho poriadku. V takomto prípade sú štátne orgány

povinné vykladať vnútroštátne právo spôsobom konformným so Smernicou, ak nie je možný

eurokonformný výklad, štátne orgány nemôžu aplikovať ustanovenia vnútroštátneho

poriadku, ktoré nie sú v súlade so Smernicou.

Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak správny súd nedospeje k záveru o možnosti

eurokonformného výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ nemožno ho aplikovať

pre jeho rozpor so Smernicou, a v takom prípade napadnuté rozhodnutia nemajú právny

základ, teda sú nezákonné.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ohľadne námietok žalobcu voči uloženiu

povinnosti zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie na vlastné náklady, zotrváva na svojom

názore uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

K ďalším námietkam uvedeným v žalobe uviedol, že 1. zmena Všeobecného povolenia

nie je predmetom napadnutých rozhodnutí, ktoré žalobca požaduje zrušiť. Napriek tomu však

vyslovil svoj právny názor, podľa ktorého zákon o elektronických komunikáciách

v ustanovení § 13 ods. 6 neukladá úradu striktne uplatniť postup pri vydávaní nového

Všeobecného povolenia aj na jeho zmenu alebo zrušenie, upravuje podmienky zmeny

a zrušenia Všeobecného povolenia. V prípade zmeny a zrušenia existujúceho Všeobecného

povolenia nejde totiž o vydanie nového normatívneho správneho aktu. Z uvedeného dôvodu

úrad nebol povinný ustanovenie upravujúce postup úradu pri vydávaní nového Všeobecného

povolenia aplikovať na zmenu Všeobecného povolenia.

Tvrdenie žalobcu o porušení SR považoval za účelové, ktorého cieľom

bolo odvrátiť stanovenie podmienok povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ v takom

rozsahu a privodiť si tým vlastný prospech, čo nepredstavuje verejný alebo iný spoločný

záujem, ale záujem súkromný.

Poukázal, že ani Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd negarantuje fyzickým a právnickým osobám absolútnu ochranu

vlastníctva majetku a jeho pokojného užívania. V súlade s uvedeným potom namietaný zásah

do práva žalobcu spadá do rámca druhého odseku čl. 1 Dodatkového protokolu, podľa

ktorého „ustanovenie nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom“, a je aj v súlade s čl. 20

SR, pretože k obmedzeniu došlo v súlade s zákonom. V zmysle ustanovenia

§ 13 ods. 1 TelkomZ všeobecné povolenie určuje práva a podmienky na poskytovanie sietí

5

a služieb, neustanovujú sa v ňom povinnosti, ale podmienky, požiadavky, okolnosti,

predpoklady, za splnenie ktorých sa má nejaká povinnosť plniť. Podmienky preto určujú

detaily výkonu povinnosti, ktorej sa týkajú. Podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ bol teda úrad

oprávnený detailizovať a špecifikovať požiadavky týkajúce sa povinnosti zabezpečenia

zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán

činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady poskytovateľa siete, služieb

alebo siete a služieb.

Z uvedeného vyplýva, že úrad bol oprávnený konať spôsobom, ktorý je napádaný

a napádaná zmena Všeobecného povolenia nie je nad rámec zákona.

Ohľadne napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, že nimi neuložil žalobcovi žiadnu

povinnosť, ale v súlade s SR schválil technickú špecifikáciu zariadenia

na odpočúvanie, pretože konal podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ.

Trval na tom, že obe rozhodnutia napadnuté žalobcom, ako aj postup boli plne

v súlade so Zákonom o elektronických komunikáciách a Správnym poriadkom, a preto

navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu podľa zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný

na konanie v danej veci ( a TelkomZ), po preskúmaní

veci podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti uznesením č. k. -51

z 02.12.2008 konanie zastavil v zmysle v spojení s

a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že v prejednávanej veci ide o rozhodnutie, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia

technického stavu veci a jeho vydanie podľa podkladov neznamená samo osebe právnu

prekážku výkonu podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti žalobcu, preto nepochybne

predmetné rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré v súlade s súdy

nepreskúmavajú. O trovách konania rozhodol podľa v spojení

s .

Na sťažnosť žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -47

z 09.12.2009 rozhodol, že základné právo sťažovateľa - žalobcu, spoločnosti T., a. s.

(právny predchodca žalobcu), podľa a 2 a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 02.12.2008 boli porušené.

6

Zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ - žalobca vo svojej sťažnosti

namietal porušenie základných práv zaručených a 2 SR a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho,

že sa najvyšší súd v uznesení z 09.12.2008 vôbec nezaoberal otázkou, či sa rozhodnutia úradu

z 29.03.2007 a 09.11.2005 dotýkajú jeho základných práv, ktorých porušenie v uvedenom

konaní namietal (predovšetkým porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 SR), a taktiež tým, že najvyšší súd podľa neho nesprávne a v rozpore so svojou

judikatúrou posúdil otázku právnej kvalifikácie rozhodnutí úradu podľa .

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) predovšetkým skúmal,

či sa najvyšší súd v napadnutom konaní mal dôvod zaoberať argumentáciou sťažovateľa

týkajúcou sa porušenia jeho základných práv rozhodnutiami úradu, pokiaľ ním žalobou

napadnuté rozhodnutie úradu mohlo byť podriadené pod ustanovenie , t. j. týkalo

sa rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je ex lége vylúčené zo súdneho prieskumu.

Konštatoval, že základnému právu uvedenému v SR zodpovedá

taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého

mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka

niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom

zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

SR.

Ústavný súd na základe zisteného stavu veci uzavrel, že napriek tomu, že žalobu

sťažovateľa v tejto veci by za iných okolností (ak by najvyšší súd vecne posúdil

sťažovateľom označené práva v rámci súdneho prieskumu rozhodnutia úradu o zmene

všeobecných podmienok) bolo možné podriadiť pod ustanovenie

a vylúčiť ju zo súdneho prieskumu, v okolnostiach danej veci, keď sťažovateľovi v predmetnej

veci nebola dovtedy poskytnutá ochrana ním označených práv, ktorých porušenie namietal,

a nemal už ani ďalšiu možnosť využiť iný účinný prostriedok nápravy v záujme ochrany

svojich základných práv pred všeobecným súdom, takýto postup najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu nebol namieste. V záujme ochrany základných práv sťažovateľa

v uvedenom konaní bolo povinnosťou najvyššieho súdu uprednostniť dôsledné uplatnenie

SR, t. j. práva sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia týkajúceho

sa jeho základných práv a slobôd nezávislým a nestranným súdom.

7

S prihliadnutím na okolnosti uvedenej veci bolo podľa ústavného súdu v predmetnom

konaní povinnosťou najvyššieho súdu nielen zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa

týkajúcou sa porušenia jeho základných práv, ale aj sa s ňou v rámci odôvodnenia rozhodnutia

riadne vysporiadať. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 22.01.2009 bolo zrušené rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 05.01.2007 a vec bola vrátená späť na najvyšší súd, ktorý medzičasom

vydal rozhodnutie sp. zn. z 29.04.2008. Vzhľadom na uvedené vyslovil

potrebu, aby najvyšší súd v predmetnom konaní postupoval na základe týchto nových

okolností.

Žalobca po rozhodnutí ústavného súdu svoje podanie doplnil tým, že žalovaný po tom,

čo najvyšší súd v konaní sp. zn. zrušil jeho rozhodnutie o 1. zmene Všeobecného

povolenia č. 1/2005, v decembri 2008 vydal nové všeobecné povolenie č. 1/2008.

Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. bolo zrušené aj nové Všeobecné povolenie

v časti, ktorá sa týka odpočúvania.

Navrhol, aby najvyšší súd vo veci meritórne rozhodol a zaujal právny názor,

že v danom prípade došlo k porušeniu práv žalobcu, nakoľko to má pre neho právny význam

z hľadiska prípadného uplatňovania náhrady škody. Žiadal žalobe vyhovieť a napadnuté

rozhodnutie zrušiť.

Keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia o technickej špecifikácie platilo

zrušené všeobecné povolenie č. 1/2005 v znení 1. zmeny, rozhodnutím o technickej

špecifikácii sa v podstate uložila žalobcovi reálna povinnosť na jeho náklady nie len

zabezpečovať zariadenia na odpočúvanie, ale ich aj udržiavať v prevádzkyschopnom stave.

Nakoľko 1. zmena všeobecného povolenia č. 1/2005 bola neskôr najvyšším súdom zrušená

ako nezákonná, nezákonným musí byť aj rozhodnutie o technickej špecifikácii, ktoré bolo

vydané práve v dôsledku tejto nezákonnej 1. zmeny Všeobecného povolenia, nakoľko

z nepráva nemôže vzniknúť právo.

Žalovaný v doplnení vyjadrenia k žalobe uviedol, že 15.12.2008 vydal nové

Všeobecné povolenie VP č. 1/2008 na poskytovanie elektronických komunikačných sietí

a elektronických komunikačných služieb vyhlásené 15.12.2008, ktoré už neobsahuje

povinnosť podnikov „udržiavať zariadenia na odpočúvanie v nepretržitom

prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady“.

8

Rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom sporu, nemá podľa jeho názoru žiadne

protizákonné ani protiústavné následky a bolo vydané v súlade so zákonom. Námietky

uvedené v žalobe sa netýkajú napadnutého rozhodnutia. Ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j/

TelkomZ „technickú špecifikáciu zariadenia na odpočúvanie schvaľuje úrad“ žalovaný

dodržal. Rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím samostatným, ktoré má význam samo

o sebe, a jeho spájanie so všeobecným povolením, alebo vyslovovanie námietok proti úhrade

za zariadenie na odpočúvanie, je podľa žalovaného pre napadnuté rozhodnutie mätúce

a aj irelevantné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súc naďalej súdom vecne príslušným podľa § 246

ods. 2 písm. a/ v spojení s TelkomZ, po zrušení jeho rozhodnutia ústavným

súdom, nanovo preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí a postupu žalovaného

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že konanie je nutné zastaviť.

Žalobca žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného číslo 35/01/2007 z 29.03.2007,

ktorým zamietol žalobcom podaný rozklad a potvrdil prvostupňové rozhodnutie číslo

z 09.11.2005.

Prvostupňovým rozhodnutím žalovaný podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ schválil

technickú špecifikáciu zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieti

podniku T.. Vo výroku rozhodnutia súčasne uviedol, že táto technická špecifikácia

je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia ako jeho príloha.

V konaní žalobca namietal, že na základe uvedených rozhodnutí mu vzniká povinnosť

na vlastné náklady zabezpečiť zariadenia potrebné na odpočúvanie a zaznamenávanie

prevádzky v sieti žalobcu, povinnosť zabezpečiť ich činnosť vo vlastných nebytových

priestoroch a na vlastné náklady ( elektrická energia, údržba, opravy a pod.) ako aj povinnosť

strpieť ich užívanie orgánmi verejnej moci alebo v prospech orgánov verejnej moci.

Realizáciou napadnutých rozhodnutí je fakticky zbavený svojho vlastníckeho práva,

v dôsledku čoho sú uvedené rozhodnutia v rozpore s SR a TelkomZ

v spojení s , tohto zákona, s , ods. 2 SR a

9

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto

ich považoval za nezákonné.

Ústavný súd k sťažnosťou napadnutému uzneseniu sp. zn. z 02.12.2008

žalobcom, ktorým bolo konanie podľa zastavené uviedol, že napriek

tomu, že žalobu sťažovateľa v tejto veci by za iných okolností (ak by najvyšší súd vecne

posúdil sťažovateľom označené práva v rámci súdneho prieskumu rozhodnutia úradu

o zmene všeobecných podmienok) bolo možné podriadiť pod ustanovenie § 248 písm. b/

a vylúčiť ju zo súdneho prieskumu, v okolnostiach danej veci, keď sťažovateľovi

v predmetnej veci nebola dovtedy poskytnutá ochrana ním označených práv, ktorých

porušenie namietal, a nemal už ani ďalšiu možnosť využiť iný účinný prostriedok nápravy

v záujme ochrany svojich základných práv pred všeobecným súdom, takýto postup

najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nebol namieste. V záujme ochrany základných

práv sťažovateľa v uvedenom konaní bolo povinnosťou najvyššieho súdu uprednostniť

dôsledné uplatnenie SR, t. j. práva sťažovateľa na preskúmanie

rozhodnutia týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd nezávislým a nestranným súdom.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ

a na základe 1. zmeny Všeobecného povolenia. Právna úprava všeobecného povolenia

určuje práva a podmienky na poskytovanie sietí.

Podľa § 12 ods. 1 prvá veta TelkomZ poskytovať siete, služby alebo siete a služby

možno len na základe všeobecného povolenia.

Podľa § 13 ods. 1 TelkomZ všeobecné povolenie určuje práva a podmienky

na poskytovanie sietí, služieb a na prevádzkovanie rádiových zariadení, ktoré možno

uplatňovať na všetky alebo na niektoré z nich. Povinnosti ukladané podľa § 18 až 27 a § 50

až 54 nie sú týmto dotknuté.

Podľa § 13 ods. 2 písm. j/ TelkomZ podmienky vo všeobecnom povolení sa môžu

týkať len týchto povinností, a to okrem iného zabezpečenia zariadenia na odpočúvanie

a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní

10

a jeho pripojenie do siete na náklady podniku; technickú špecifikáciu zariadenia

na odpočúvanie schvaľuje úrad.

Žalovaný postupom podľa § 13 TelkomZ vydal dňa 15.07.2005 Všeobecné povolenie

č. 1/2005 na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a elektronických

komunikačných služieb ktoré nadobudlo účinnosť 01.08.2005. Následne dňa 27.09.2005

vydal 1. zmenu Všeobecného povolenia č. 1/2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe žaloby žalobcu rozsudkom

sp. zn. zrušil rozhodnutie žalovaného – 1. zmenu všeobecného povolenia

č. 1/2005 z 27.09.2005 podľa , a a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím doplnil

článok 1 všeobecného povolenia o nový odsek 4, ktorý znie: „Podnik je povinný zabezpečiť

zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán

činný v trestnom konaní zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom

prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto

zariadení na vlastné náklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2písm.j/ zákona

o elektronických komunikáciách schvaľuje úrad.“ Citovaná formulácia nepredstavuje podľa

názoru najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa povinnosti „udržiavať [zariadenia

na odpočúvanie] v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady“ spresnenie

povinnosti uloženej žalobcovi citovaným ustanovením § 13 ods. 2 písm. j/ zákona,

ku ktorému dospel žalovaný jeho výkladom, ale jej rozšírenie, ktoré nemá oporu v zákone

a je tým aj v rozpore s a SR.

Na základe uvedeného rozsudku najvyššieho súdu žalovaný 15.12.2008 vydal nové

všeobecné povolenie VP č. 1/2008 všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických

komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb vyhlásené 15.12.2008, ktoré

už neobsahuje povinnosť podnikov „udržiavať zariadenia na odpočúvanie v nepretržitom

prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo 17.06.2010

podľa , zrušil článok III. bod 2, I. normatívnej časti

11

Všeobecného povolenia č. 1/2008 na poskytovanie elektronických sietí a elektronických

komunikačných služieb zverejneného vo Vestníku Telekomunikačného úradu Slovenskej

republiky č. 8 zo dňa 15.12.2008 v zmysle ktorého je podnik povinný na vlastné náklady

zabezpečiť zariadenie na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu

alebo orgán činný v trestnom konaní zaobstaraním tohto zariadenia a jeho pripojení, pretože

je v rozpore s článkom 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca sa tiež domáhal ochrany svojich práv

v uvedených konaniach o preskúmanie rozhodnutí žalovaného o všeobecných

podmienkach. V týchto konaniach bol úspešný, nakoľko najvyšší súd vyslovil, že žalobcom

napadnuté znenie všeobecných podmienok ako aj jeho zmena v časti týkajúcej sa zariadenia

na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný

v trestnom konaní sú v rozpore s a SR a tiež

v rozpore s článkom 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Prvostupňové rozhodnutie číslo 1616/12/2005 z 09.11.2005 (potvrdené rozhodnutím

žalovaného číslo 35/01/2007 z 29.03.2007) ktorým žalovaný rozhodol o technickej

špecifikácii zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky

v sieťach žalobcu, sa odvíja od rozhodnutia úradu o 1. zmene všeobecných podmienok.

So zreteľom na záver ústavného súdu vyslovený v náleze -47

z 09.12.2009 najvyšší súd v novom konaní postupoval na základe nových okolností a dospel

k zisteniu, že najvyšší súd vecne posúdil žalobcom namietané práva vyplývajúce z SR

a z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v rámci súdneho prieskumu

rozhodnutí žalovaného o všeobecných podmienkach a ich zmene, v dôsledku čoho

mu už neprichodí sa týmto porušením v rámci tohto konania zaoberať.

Predmetom napadnutého rozhodnutia je schválenie technickej špecifikácie zariadenia

na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky správnym orgánom, čiže ide o rozhodnutie

ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu veci. Jeho vydanie podľa

12

podkladov neznamená samo osebe právnu prekážku výkonu podnikateľskej alebo inej

hospodárskej činnosti žalobcu, preto je rozhodnutím, ktoré v súlade s

súdy nepreskúmavajú, preto najvyšší súd podľa konanie zastavil.

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa v spojení

s tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko bolo konanie

zastavené.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková