Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/7/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Jany Cisárovej, v právnej veci

žalobcu Mgr. J. F., bývajúceho v L., zastúpeného JUDr. M. P., advokátom v M., proti

žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, so sídlom

v Michalovciach, Saleziánov 1, o určenie neplatnosti výpovede pracovného pomeru,

vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. októbra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. októbra 2008 č. k.

-132 vyhovel žalobe žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal určenia, že výpoveď

Národného úradu práce (ktorého právnym nástupcom v prejednávanej veci sa v priebehu

konania stal zo zákona žalovaný) z 12. februára 2003 podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka

práce je neplatná. Zároveň vylúčil na samostatné konanie nárok žalobcu na náhradu mzdy

s tým, že v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách celého konania. Výrok vo veci samej

založil na právnom názore, že Národný úrad práce po odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa

Okresného úradu práce v Michalovciach nemohol mu dať výpoveď s výpovedným dôvodom

uvedeným v v znení účinnom v čase dania výpovede

(pretože od 10. 2. 2003 nespĺňa jeden z predpokladov na vykonávanie verejnej služby podľa

o verejnej službe v znení neskorších predpisov).

Tento svoj názor vyvodzoval z toho, že žalobca po odvolaní z funkcie riaditeľa stal sa

radovým pracovníkom žalovaného a predpoklady pre výkon dohodnutej práce nemohol

nespĺňať, keďže po tomto odvolaní žalobcu z funkcie neexistoval ani dojednaný druh práce

medzi žalobcom a žalovaným.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom

z 8. októbra 2009 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

o neplatnosť výpovede z 12. februára 2003 zamietol. O trovách odvolacieho konania

nerozhodoval s odôvodnením, že súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie nárok na

náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s tým, že v tomto konaní bude

rozhodnuté aj o trovách celého konania; preto v konečnom rozhodnutí rozhodne súd prvého

stupňa aj o trovách odvolacieho konania. Pokiaľ ide o vec samu, aj odvolací súd vyšiel z toho

istého zistenia ako súd prvého stupňa a to, že žalobca bol menovaný do funkcie riaditeľa

Okresného úradu práce v Michalovciach menovacím dekrétom (generálneho) riaditeľa

Národného úradu práce z 24. marca 2000 a týmto vymenovaním mu bez uzavretia pracovnej

zmluvy vznikol pracovný pomer u Národného úradu práce podľa § 27 ods. 4 zákona

č. . Takto vzniknutý pracovný pomer žalobcu v tejto funkcii

trval aj k 1. aprílu 2002, kedy nadobudol účinnosť o verejnej službe,

preto v zmysle prechodného ustanovenia § 54 ods. 1 tohto zákona žalobca sa stal

zamestnancom podľa tohto zákona. Odvolací súd ďalej poukázal, že vo funkcii riaditeľa

Okresného úradu práce v Michalovciach žalobca musel spĺňať aj podmienku vymenovania

ako predpoklad na vykonávanie verejnej služby (§ 2 ods. 1 písm. e/ tohto zákona) a že

v prípade, ak sa zamestnanec vzdá takej funkcie, pri ktorej platí podmienka vymenovania

alebo bude z takej funkcie odvolaný, treba mať za to, že stratil predpoklady pre výkon takejto

funkcie vo verejnej službe, čo samo osebe treba považovať za výpovedný dôvod pre

skončenie pracovného pomeru podľa (v znení účinnom

v čase dania výpovede). Keďže súd prvého stupňa vzhľadom na svoj právny názor o

nemožnosti dania výpovede z dôvodu uvedeného v sa

nezaoberal ďalšou hmotnoprávnou podmienkou výpovede stanovenou v § 63 ods. 2

(splnením ponukovej povinnosť zamestnávateľa) a z hľadiska splnenia tejto

podmienky už dokazovanie nevykonal, aj keď žalobca v tomto smere označil dôkazy,

odvolací súd umožnil vyjadrenia účastníkov v zmysle k aplikácii

ustanovenia a na základe oboznámených listinných dôkazov

ohľadne tvrdenia žalobcu o voľných pracovných miestach na Okresnom úrade práce

v Michalovciach ustálil, že aj táto hmotnoprávna podmienka výpovede splnená bola.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Poukázal, že v zmysle , ktorý

nadobudol účinnosť 1. apríla 2002, pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo

vymenovaním podľa až 5 pred dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, sa považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto

zákona. Odvolací súd podľa dovolateľa mal vziať zreteľ na to, že žalobca bol odvolaný

z funkcie 10. februára 2003 a že výpoveď mu bola daná žalovaným 12. februára 2003, teda

v čase, keď sa stal radovým pracovníkom žalovaného a nemohol nespĺňať predpoklady pre

výkon dohodnutej práce, lebo po odvolaní z funkcie neexistoval dojednaný druh práce medzi

žalobcom a žalovaným. Bol preto názoru, že výpoveď žalovaného z 12. februára 2003

nemohla byť podložená dôvodom podľa a to, že nespĺňa

jeden z predpokladov na vykonávanie verejnej služby podľa § 2 ods. 1 písm. e/ zákona č.

.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom ( ods.

1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ods.

1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru,

že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustnú proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania žalobcu, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva len z ustanovenia

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( druhá veta ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní

najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu

z obsahu spisu nezistil.

Dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Podľa o zamestnanosti v znení

účinnom do 31. decembra 2003 generálny riaditeľ Národného úradu práce vymenúva

a odvoláva riaditeľov krajských úradov práce a riaditeľov okresných úradov práce.

Vymenovaním sa pracovný pomer zakladá u vedúcich zamestnancov vymenovaných

do funkcie podľa osobitných predpisov ( prvá veta

účinného do 31. marca 2002).

Podľa o verejnej službe (ďalej tiež „“)

zamestnanec, ktorý je ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto v pracovnom pomere k

zamestnávateľovi uvedenému v § 1 ods. 1 (tu pod písmenom g/ je uvedený aj Národný úrad

práce), spĺňa predpoklady ustanovené v § 2 ods. 1 písm. a/ až e/ a zloží sľub, ak sa naňho

vzťahuje táto povinnosť podľa , stáva sa zamestnancom podľa tohto .

Zamestnancom podľa tohto sa môže stať fyzická osoba, ktorá (okrem iného)

bola zvolená alebo vymenovaná, ak osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje

ako predpoklad na vykonávanie verejnej služby ( ).

V súlade s (ďalej tiež „Zák.

práce“) od 1. apríla 2002 pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo vymenovaním

podľa až 5 pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto , sa

považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto .

V zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ Zák. práce (v znení účinnom v čase predmetnej

výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nespĺňa

predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce alebo ak

zamestnanec nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon tejto práce;

ak nespĺňanie týchto požiadaviek spočíva v neuspokojivých pracovných výsledkoch, možno

zamestnancovi z tohto dôvodu dať výpoveď, len ak ho zamestnávateľ v posledných šiestich

mesiacoch písomne vyzval na ich odstránenie a zamestnanec ich v primeranom čase

neodstránil.

V tejto právnej veci vznikol žalobcovi pracovný pomer vymenovaním podľa § 17 ods.

3 písm. c/ bod 1 v spojení s a

v zmysle o verejnej službe sa stal žalobca od 1. apríla

2002 zamestnancom podľa tohto . Podľa ostatne citovaného sa na

pracovnoprávny vzťah žalobcu subsidiárne vzťahoval aj Zák. práce účinný od 1. apríla 2002.

Od uvedeného dátumu sa pracovnoprávny vzťah žalobcu považoval za vzniknutý pracovnou

zmluvou – so zreteľom na citované ustanovenie § 252 ods. 1 Zák. práce. V nadväznosti na

toto ustanovenie potom treba pre potreby aplikácie na pracovnoprávny vzťah

žalobcu považovať prácu vykonávanú žalobcom počas trvania funkcie za prácu dohodnutú

v pracovnej zmluve.

Podľa o verejnej službe musel žalobca po celý čas

výkonu verejnej služby spĺňať (okrem iných tam uvedených predpokladov) aj predpoklad

ustanovený v citovaného , ktorým je vymenovanie, keďže osobitný

predpis vymenovanie ustanovuje ako predpoklad na vykonávanie danej verejnej služby

(funkcie riaditeľa okresného úradu práce). Odvolaním žalobcu z tejto funkcie prestal žalobca

spĺňať jeden z predpokladov na výkon svojej funkcie vo verejnej službe (v zmysle Zák. práce

na výkon dohodnutej práce) a tým sa naplnila žalovaným vo výpovedi uplatnená skutková

podstata výpovedného dôvodu vymedzená v § 63 ods. 1 písm. d/ Zák. práce účinného v čase

výpovede tak, že „zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na

výkon dohodnutej práce“. Výkonom dohodnutej práce uvedeným v citovanom výpovednom

dôvode je treba v tomto prípade rozumieť prácu, ktorú žalobca vykonával počas výkonu

funkcie, z ktorej bol odvolaný; inú náplň práce žalobca, ako to napokon aj on sám zdôrazňuje

v dovolaní, po odvolaní z funkcie už totiž nemal. Dovolateľom zdôrazňované obdobie od jeho

odvolania z funkcie do doručenia výpovede je pre posúdenie platnosti výpovede preto právne

irelevantné. Dovolací súd dáva do pozornosti aj hľadisko historického vývoja právnej úpravy.

Zákonodarca v novej úprave – Zák. práce neosvojil si riešenie predchádzajúceho Zákonníka

práce – , t.j. úpravu predošlého ustanovenia v spojitosti s

§ 46 ods. 1 písm. c/, ktorá obdobnú situáciu, v akej sa ocitol žalobca (po odvolaní z funkcie),

riešila ako nadbytočnosť zamestnanca. Odvolací sud bol povinný urobiť výklad a aplikáciu

právnej normy v stave, aký tu bol v čase dania predmetnej výpovede; jeho v tomto smere

správne závery nijako nemôže spochybniť skutočnosť, že zákonodarca neskôr a to prijatím

účinného od 1. júla 2003 – novely Zák. práce – reagujúc o. i. aj na

požiadavky aplikačnej praxe (porovnaj všeobecnú časť dôvodovej správy návrhu tohto

) prijal v Zák. práce iné znenie a dovtedajší text označil ako

odsek 1 a doplnil ho odsekom 2 a tak došlo k novej úprave vrátane použitého

terminologického vymedzenia (v podrobnostiach porovnaj legislatívny proces spojený

s prijatím spomenutej novely).

Nenaplnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede uvedenej v § 63 ods.

2 písm. a/ , u ktorej odvolací súd ustálil splnenie, žalobca v dovolaní

nenamietal.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu ( ) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by

konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalobcu ako nedôvodné podľa zamietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5

v spojení s , a V dovolacom konaní úspešnému

žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, keďže nepodal návrh na uloženie

povinnosti náhrady trov tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta