Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/11/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: A. M. Č. nar. X., v obci N.,

naposledy bytom v zahraničí: I., t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky O.,

zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010 na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -40 zo dňa 24.

novembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -40 zo dňa 24. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie č. ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom

znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky

a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách

rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal.

Krajský súd dospel k záveru, ţe v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav

veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového

konania.

Podľa krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska dôvodu

jeho odchodu z krajiny pôvodu. Podľa krajského súdu samotná existencia navrhovateľových obáv

z prenasledovania, bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv v azylovom konaní nezakladá

relevantný dôvod pre udelenie azylu, nakoľko v prípade navrhovateľa išlo výlučne iba o vlastné,

vnútorné, ničím nepodloţené obavy. Navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom

a ani vo svojom odvolaní neuviedol a ani nekonkretizoval ţiaden zo zákonných dôvodov

prenasledovania v krajine pôvodu, ktorý by odôvodňoval opodstatnené obavy z prenasledovania

jeho osoby.

K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje

s právnym názorom odporcu ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany a v podrobnostiach

na odôvodnenie odporcu odkazuje.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu včas odvolanie

v ktorom uviedol, ţe opravným prostriedkom určil rozsah súdneho prieskumu napadnutého

rozhodnutia odporcu. Odporcovi vytýkal, ţe v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil, prečo rozdiely

medzi výpoveďou navrhovateľa a jeho manţelky povaţoval za zásadné, vytýkal absenciu ďalšieho

pohovoru, v rámci ktorého by mohli byť rozdiely medzi výpoveďou navrhovateľa jeho manţelky

vysvetlené ako aj absenciu podloţenia tvrdenia odporcu o tom, ţe navrhovateľ nebol v krajine

pôvodu prenasledovaný, rovnako aj absenciu skúmania situácie navrhovateľa v prípade jeho

návratu do krajiny pôvodu a hodnovernosť zdroja informácií, z ktorých odporca vychádzal

pri rozhodovaní, konkrétne osoby H. a „Asociácie čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov.

Navrhovateľ tieţ namietal, ţe údajná pochybná hodnovernosť navrhovateľa nemôţe byť jediným

dôvodom na vydanie rozhodnutia o neudelení azylu na území SR.

Z rozsudku krajského súdu však podľa navrhovateľa nie je zrejmé, prečo povaţuje

rozhodnutie odporcu za rozhodnutie, ktoré nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Odporca neudelil navrhovateľovi azyl iba z dôvodu navrhovateľovej nedôveryhodnosti, avšak svoje

rozhodnutie v tomto smere neodôvodnil a obmedzil sa len na konštatovanie nedôveryhodnosti

navrhovateľa. Podľa navrhovateľa odporca vydal svoje rozhodnutie v rozpore so zákonom

stanoveným postupom a súd nesprávne právne posúdil vec, ak takéto rozhodnutie potvrdil.

Naviac nie zrejmé, ako dospel krajský súd k záveru, ţe odporca dostatočne zistil skutkový

stav.

Krajskému súdu tieţ vyčítal, ţe sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa pouţitia jediného

podkladu rozhodnutia (informácií získaných v rozhovore s H., predsedom asociácie čečenských

sociálnych a kultúrnych zväzov, ktorá je prokadyrovská a promoskovská), ktorý podľa

navrhovateľa nemoţno povaţovať za objektívny a nezávislý zdroj, ktorý by mohol slúţiť ako

podklad rozhodnutia.

Navrhovateľ pritom poukazoval na to, ţe z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe jeho

súčasťou je aj „Správa spoločnej prieskumnej komisie“, pričom rozhodnutie odporcu

pri vyhodnocovaní situácie v Čečensku z tejto správy vôbec nevychádzalo. Takéto rozhodnutie

odporcu podľa navrhovateľa vôbec nekorešponduje s obsahom spisu.

Navyše krajský súd k otázke doplnkovej ochrany iba uvádza, ţe sa stotoţňuje s právnym

názorom odporcu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie odporcu. Krajskému súdu vyčítal,

ţe svoj právny názor v otázke zákonnosti rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany

neodôvodňuje.

Navrhovateľ sa nestotoţňuje ani s konštatovaním krajského súdu, ţe v danom prípade

pri vyhodnotení opodstatnenosti obáv navrhovateľa z prenasledovania išlo výlučne o jeho vlastné,

ničím nepodloţené obavy. V tejto súvislosti poukázal na body 37, 38 a 42 „Kritérií a postupov

pri udeľovaní štatútu utečenca“, z ktorých vyplýva, ţe pojem „opodstatnené obavy

z prenasledovania“ zahŕňa subjektívny prvok, ktorým je strach a objektívny prvok, ktorý

predstavuje situácia v krajine pôvodu. Objektivizácia obáv navrhovateľa v kontexte s prostredím,

odkiaľ navrhovateľ pochádza, je pritom úlohou odporcu.

Podľa navrhovateľa odporca tak sám má povinnosť zhodnotiť, či dôvody uvedené

navrhovateľom nemoţno subsumovať pod niektorý so zákonom stanovených dôvodov na udelenie

azylu.

Navrhovateľ poukázal na to, ţe má odôvodnenú obavu z prenasledovania a z návratu

do krajiny pôvodu. Rozdiely vo výpovediach jeho a jeho manţelky nenasvedčujú tomu, na ktorej

strane vznikli, nie sú závaţné a na strane odporcu nebol ţiaden pokus o ich odstránenie. Napriek

tejto skutočnosti bol navrhovateľ vyhodnotený ako nedôveryhodný a z tohto jediného dôvodu

mu nad rámec zákona nebol udelený azyl, bez toho, aby bol riadne skúmaný jeho prípad. Odporca

navyše pri rozhodovaní vychádzal z pochybných zdrojov a jeho závery nekorešpondujú s obsahom

spisu.

Preto, ak krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu bez ďalšieho potvrdil, nesprávne

právne vec posúdil a ukrátil tým navrhovateľa na jeho právach.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľ vyjadril tak, ţe navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.

Uviedol, ţe dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi nebolo jeho vyhodnotenie osoby

ako nedôveryhodnej, ale dôvodom bolo nesplnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu

v zmysle zákona o azyle. Podľa odporcu konanie neznámych osôb, vydávajúcich sa za policajtov

(vojakov), nenaplnilo charakter prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zákona

o azyle. Odporca uviedol, ţe námietky navrhovateľa aj vo vzťahu k doplnkovej ochrane povaţuje

za nedôvodné a účelové.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné

zrušiť.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR

a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej

republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,

náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie z roku 1951 o právnom

postavení utečencov a zákona o azyle ako aj skutočnosťou, ţe osobu navrhovateľ vzhľadom

na rozdiely vo výpovediach menovaného a jeho manţelky, vyhodnotil za nedôveryhodnú osobu.

Rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany zdôvodnil tým, ţe ţiadna informácia

nenasvedčuje tomu, ţe by navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu reálne hrozilo

váţne bezprávie, navyše podľa odporcu navrhovateľ sa nemusí vrátiť do Čečenska, ale môţe

sa usadiť kdekoľvek na území Ruskej federácie. Odporca pri vyhodnocovaní situácie občanov

s kaukazským pôvodom, ţijúcich na území RF sa odvolával na Správu spoločnej prieskumnej misie

v roku 2008, ktorá podľa odporcu potvrdzuje, ţe kým v minulosti odchádzali z republiky

predovšetkým Čečeni, kvôli bezpečnostnej situácii, v súčasnosti odchádzajú najmä kvôli

ekonomickým okolnostiam.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutie odporcu namietal, ţe odporca

prakticky svoje rozhodnutie o neudelení azylu odôvodnil tým, ţe navrhovateľa vyhodnotil

ako nedôveryhodnú osobu. Nedôveryhodnosť jeho osoby odôvodnil rozdielmi v popise podstatných

udalostí, ktoré boli dôvodom odchodu z krajiny pôvodu. Z rozhodnutia však nie je zrejmé, prečo

rozdiely, ktoré zaregistroval vo výpovediach navrhovateľa a jeho manţelky povaţuje za zásadné

a neurobil ţiadne kroky, ktoré by mohli viesť k prípadnému vyjasneniu rozdielov vo výpovediach.

V tejto súvislosti poukázal na odsek 199 „Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca

vydaných Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov“, podľa ktorého je potrebné vyjasniť

zdanlivé nezrovnalosti a vyriešiť protirečenia v ďalšom obšírnom rozhovore. Líšiace sa výroky

nepredstavujú samé o sebe dôvod na zamietnutie štatútu utečenca.

Navyše navrhovateľ poukázal na to, ţe pokiaľ odporca vyhodnotí ţiadateľa o azyl

za nedôveryhodnú osobu, má podľa § 12 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle zamietnuť ţiadosť

navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Navrhovateľ odporcovi vyčítal, ţe vo svojom rozhodnutí otázku prenasledovania z dôvodov

uvedených v § 8 zákona o azyle vôbec neriešil, svoje rozhodnutie odôvodnil nedôveryhodnosťou

navrhovateľa a len podruţne uviedol, ţe navrhovateľ nebol prenasledovaný zo ţiadneho z dôvodov

uvedených v § 8 zákona o azyle. Toto svoje tvrdenie však nijako nepodloţil a z rozhodnutia

nie je zrejmé, ako k takémuto záveru prišiel. Odporcovi tieţ vyčítal, ţe v tejto súvislosti nevyuţil

ţiadne informácie o krajine pôvodu, čo len potvrdzuje skutočnosť, ţe mu neudelil azyl

len na základe vyhodnotenia jeho osoby ako nedôveryhodnej.

Navrhovateľ namietal, ţe rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu je nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce

na posúdenie veci.

Navrhovateľ napokon namietal, ţe z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, ako dospel

k záveru, ţe v jeho prípade do Ruskej federácie mu nehrozí váţne bezprávie v zmysle § 2 písm. f/

zákona o azyle. Odporcovi vyčítal, ţe sa odvoláva len na informácie od predsedu Asociácie

čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov, podľa ktorého sa problémy Čečenov mimo Čečenska

v Ruskej federácii zredukovali a situácia priamo v Čečenskej republike je napätá a stabilná.

Tieto informácie podľa navrhovateľa nepotvrdzujú závery, ţe mu ţiadne váţne bezprávie

nehrozí, navyše tieto informácie obsahujú podľa navrhovateľa také závaţné faktické nepresnosti,

ţe nie je moţné na ne hľadieť ako na dôveryhodné, keď naviac pán G. podľa informácii

nachádzajúcich sa na internetovej stránke www.chechenasso.ru nikdy nebol predsedom asociácie.

Informácie na internetovej stránke asociácie poukazujú na to, ţe ide skôr o asociáciu prokadyrovskú

a promoskovskú a ich informácie nemoţno povaţovať za objektívne a nezávislé, a preto tento zdroj

nemôţe slúţiť ako podklad (navyše jediný) pre odôvodnenie rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ

v tejto súvislosti namietal, ţe ţiadne iné informácie o situácii v Ruskej federácii nie sú v rozhodnutí

odporcu pouţité.

Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd rozhodnutie odporcu zrušil v celom rozsahu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku ( ). Konanie v správnom súdnictve je

totiţ ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, ţe súd preskúmava napadnuté rozhodnutie

len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (pouţitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva

z ust. l ods. 2 ) vyplýva, ţe navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej

kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov

opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku vyplynulo, ţe navrhovateľ jasne a zrozumiteľne v opravnom

prostriedku uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

Poukázal na to, ţe rozhodnutie odporcu trpí takými vadami, ktoré spôsobujú jeho

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu

je nedostatočné na posúdenie veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe krajský súd povaţoval skutkové zistenia

správneho orgánu za správne vrátane záveru odporcu o nepreukázaní relevantných dôvodov

na udelenie azylu, resp. nesplnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom

z rozhodnutia krajského súdu nie je zrejmé, ako k takémuto záveru dospel.

Záver krajského súdu o správnosti skutkových zistení odporcu, vzhľadom k tomu,

ţe sa nevysporiadal s podstatnými námietkami navrhovateľa (ohľadne jeho tvrdení, že odporca

rozhodol v rozpore so zákonom, keď navrhovateľovi neudelil azyl pre vyhodnotenie jeho osoby

ako nedôveryhodnej, resp. len okrajovo konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre udelenie

azylu, pričom v tejto časti nevykonal dokazovanie obsahom správ o krajine pôvodu, ďalej,

že pri posudzovaní existencie vážneho bezprávia v krajine jeho pôvodu vychádzal z jediného, podľa

navrhovateľa nedôveryhodného zdroja a napokon nezaujal žiadne stanovisko k námietke ohľadne

vyhodnotenia jeho osoby ako nedôveryhodnej) a nezaujal k nim ţiadne stanovisko, sa javí

ako predčasný.

Vzhľadom k tomu, ţe z rozsudku krajského súdu nie je moţné identifikovať, ako krajský

súd k záveru o zákonnosti rozhodnutia odporcu dospel, rozsudok krajského súdu je nielenţe

nepresvedčivý, ale z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu je v prvom rade

nepreskúmateľný.

Uvedený záver totiţ nevypovedá nič o úvahách na základe ktorých dospel k záveru

a správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti skutkových podkladov najmä

s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu zostali

zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiţ viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom

prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal

odporca. Z ustanovenia síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované

dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania

na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovaţoval

za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ţe súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd

teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym

orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môţe reagovať jednak tým,

ţe uloţí správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváţi, či tak učiní sám.

Týmto poţiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci

nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného

prostriedku, a pri dodrţaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dô vodmi zaoberať

a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú

nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti

Uznesenie Ústavného súdu SR č. -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom

ústavný súd uviedol, ţe v zmysle svojej judikatúry povaţuje za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti uţ ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet ţiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretoţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené

navrhovateľom, a to na namietané vady rozhodnutia, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť

pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a namietanie zistenia skutkového stavu, ktoré

je nedostatočné na posúdenie veci, na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať, pretoţe takýmto postupom súdu by sa odňala moţnosť konať

pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada

odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa odvolací súd môţe rozhodnutie súdu prvého stupňa

zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, ţe krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi moţnosť konať o uplatnených

námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1

písm. f/ napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, s tým, ţe úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami

podrobne zaoberať.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretoţe

o trovách odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 8. marca 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová