Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2f8/361829.150aac.pdf
PDF · 183.07 KB
No categories available
1Sža/11/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/11/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: A. M. Č. nar. X., v obci N.,
naposledy bytom v zahraničí: I., t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky O.,
zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010 na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/41/2010-40 zo dňa 24.
novembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/41/2010-40 zo dňa 24. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie č. ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky
a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách
rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal.
Krajský súd dospel k záveru, ţe v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav
veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového
konania.
Podľa krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska dôvodu
jeho odchodu z krajiny pôvodu. Podľa krajského súdu samotná existencia navrhovateľových obáv
z prenasledovania, bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv v azylovom konaní nezakladá
relevantný dôvod pre udelenie azylu, nakoľko v prípade navrhovateľa išlo výlučne iba o vlastné,
vnútorné, ničím nepodloţené obavy. Navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom
a ani vo svojom odvolaní neuviedol a ani nekonkretizoval ţiaden zo zákonných dôvodov
prenasledovania v krajine pôvodu, ktorý by odôvodňoval opodstatnené obavy z prenasledovania
jeho osoby.
K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje
s právnym názorom odporcu ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany a v podrobnostiach
na odôvodnenie odporcu odkazuje.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu včas odvolanie
v ktorom uviedol, ţe opravným prostriedkom určil rozsah súdneho prieskumu napadnutého
rozhodnutia odporcu. Odporcovi vytýkal, ţe v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil, prečo rozdiely
medzi výpoveďou navrhovateľa a jeho manţelky povaţoval za zásadné, vytýkal absenciu ďalšieho
pohovoru, v rámci ktorého by mohli byť rozdiely medzi výpoveďou navrhovateľa jeho manţelky
vysvetlené ako aj absenciu podloţenia tvrdenia odporcu o tom, ţe navrhovateľ nebol v krajine
pôvodu prenasledovaný, rovnako aj absenciu skúmania situácie navrhovateľa v prípade jeho
návratu do krajiny pôvodu a hodnovernosť zdroja informácií, z ktorých odporca vychádzal
pri rozhodovaní, konkrétne osoby H. a „Asociácie čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov.
Navrhovateľ tieţ namietal, ţe údajná pochybná hodnovernosť navrhovateľa nemôţe byť jediným
dôvodom na vydanie rozhodnutia o neudelení azylu na území SR.
Z rozsudku krajského súdu však podľa navrhovateľa nie je zrejmé, prečo povaţuje
rozhodnutie odporcu za rozhodnutie, ktoré nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Odporca neudelil navrhovateľovi azyl iba z dôvodu navrhovateľovej nedôveryhodnosti, avšak svoje
rozhodnutie v tomto smere neodôvodnil a obmedzil sa len na konštatovanie nedôveryhodnosti
navrhovateľa. Podľa navrhovateľa odporca vydal svoje rozhodnutie v rozpore so zákonom
stanoveným postupom a súd nesprávne právne posúdil vec, ak takéto rozhodnutie potvrdil.
Naviac nie zrejmé, ako dospel krajský súd k záveru, ţe odporca dostatočne zistil skutkový
stav.
Krajskému súdu tieţ vyčítal, ţe sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa pouţitia jediného
podkladu rozhodnutia (informácií získaných v rozhovore s H., predsedom asociácie čečenských
sociálnych a kultúrnych zväzov, ktorá je prokadyrovská a promoskovská), ktorý podľa
navrhovateľa nemoţno povaţovať za objektívny a nezávislý zdroj, ktorý by mohol slúţiť ako
podklad rozhodnutia.
Navrhovateľ pritom poukazoval na to, ţe z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe jeho
súčasťou je aj „Správa spoločnej prieskumnej komisie“, pričom rozhodnutie odporcu
pri vyhodnocovaní situácie v Čečensku z tejto správy vôbec nevychádzalo. Takéto rozhodnutie
odporcu podľa navrhovateľa vôbec nekorešponduje s obsahom spisu.
Navyše krajský súd k otázke doplnkovej ochrany iba uvádza, ţe sa stotoţňuje s právnym
názorom odporcu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie odporcu. Krajskému súdu vyčítal,
ţe svoj právny názor v otázke zákonnosti rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany
neodôvodňuje.
Navrhovateľ sa nestotoţňuje ani s konštatovaním krajského súdu, ţe v danom prípade
pri vyhodnotení opodstatnenosti obáv navrhovateľa z prenasledovania išlo výlučne o jeho vlastné,
ničím nepodloţené obavy. V tejto súvislosti poukázal na body 37, 38 a 42 „Kritérií a postupov
pri udeľovaní štatútu utečenca“, z ktorých vyplýva, ţe pojem „opodstatnené obavy
z prenasledovania“ zahŕňa subjektívny prvok, ktorým je strach a objektívny prvok, ktorý
predstavuje situácia v krajine pôvodu. Objektivizácia obáv navrhovateľa v kontexte s prostredím,
odkiaľ navrhovateľ pochádza, je pritom úlohou odporcu.
Podľa navrhovateľa odporca tak sám má povinnosť zhodnotiť, či dôvody uvedené
navrhovateľom nemoţno subsumovať pod niektorý so zákonom stanovených dôvodov na udelenie
azylu.
Navrhovateľ poukázal na to, ţe má odôvodnenú obavu z prenasledovania a z návratu
do krajiny pôvodu. Rozdiely vo výpovediach jeho a jeho manţelky nenasvedčujú tomu, na ktorej
strane vznikli, nie sú závaţné a na strane odporcu nebol ţiaden pokus o ich odstránenie. Napriek
tejto skutočnosti bol navrhovateľ vyhodnotený ako nedôveryhodný a z tohto jediného dôvodu
mu nad rámec zákona nebol udelený azyl, bez toho, aby bol riadne skúmaný jeho prípad. Odporca
navyše pri rozhodovaní vychádzal z pochybných zdrojov a jeho závery nekorešpondujú s obsahom
spisu.
Preto, ak krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu bez ďalšieho potvrdil, nesprávne
právne vec posúdil a ukrátil tým navrhovateľa na jeho právach.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľ vyjadril tak, ţe navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.
Uviedol, ţe dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi nebolo jeho vyhodnotenie osoby
ako nedôveryhodnej, ale dôvodom bolo nesplnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle. Podľa odporcu konanie neznámych osôb, vydávajúcich sa za policajtov
(vojakov), nenaplnilo charakter prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zákona
o azyle. Odporca uviedol, ţe námietky navrhovateľa aj vo vzťahu k doplnkovej ochrane povaţuje
za nedôvodné a účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR
a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej
republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie z roku 1951 o právnom
postavení utečencov a zákona o azyle ako aj skutočnosťou, ţe osobu navrhovateľ vzhľadom
na rozdiely vo výpovediach menovaného a jeho manţelky, vyhodnotil za nedôveryhodnú osobu.
Rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany zdôvodnil tým, ţe ţiadna informácia
nenasvedčuje tomu, ţe by navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu reálne hrozilo
váţne bezprávie, navyše podľa odporcu navrhovateľ sa nemusí vrátiť do Čečenska, ale môţe
sa usadiť kdekoľvek na území Ruskej federácie. Odporca pri vyhodnocovaní situácie občanov
s kaukazským pôvodom, ţijúcich na území RF sa odvolával na Správu spoločnej prieskumnej misie
v roku 2008, ktorá podľa odporcu potvrdzuje, ţe kým v minulosti odchádzali z republiky
predovšetkým Čečeni, kvôli bezpečnostnej situácii, v súčasnosti odchádzajú najmä kvôli
ekonomickým okolnostiam.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutie odporcu namietal, ţe odporca
prakticky svoje rozhodnutie o neudelení azylu odôvodnil tým, ţe navrhovateľa vyhodnotil
ako nedôveryhodnú osobu. Nedôveryhodnosť jeho osoby odôvodnil rozdielmi v popise podstatných
udalostí, ktoré boli dôvodom odchodu z krajiny pôvodu. Z rozhodnutia však nie je zrejmé, prečo
rozdiely, ktoré zaregistroval vo výpovediach navrhovateľa a jeho manţelky povaţuje za zásadné
a neurobil ţiadne kroky, ktoré by mohli viesť k prípadnému vyjasneniu rozdielov vo výpovediach.
V tejto súvislosti poukázal na odsek 199 „Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca
vydaných Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov“, podľa ktorého je potrebné vyjasniť
zdanlivé nezrovnalosti a vyriešiť protirečenia v ďalšom obšírnom rozhovore. Líšiace sa výroky
nepredstavujú samé o sebe dôvod na zamietnutie štatútu utečenca.
Navyše navrhovateľ poukázal na to, ţe pokiaľ odporca vyhodnotí ţiadateľa o azyl
za nedôveryhodnú osobu, má podľa § 12 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle zamietnuť ţiadosť
navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
Navrhovateľ odporcovi vyčítal, ţe vo svojom rozhodnutí otázku prenasledovania z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle vôbec neriešil, svoje rozhodnutie odôvodnil nedôveryhodnosťou
navrhovateľa a len podruţne uviedol, ţe navrhovateľ nebol prenasledovaný zo ţiadneho z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle. Toto svoje tvrdenie však nijako nepodloţil a z rozhodnutia
nie je zrejmé, ako k takémuto záveru prišiel. Odporcovi tieţ vyčítal, ţe v tejto súvislosti nevyuţil
ţiadne informácie o krajine pôvodu, čo len potvrdzuje skutočnosť, ţe mu neudelil azyl
len na základe vyhodnotenia jeho osoby ako nedôveryhodnej.
Navrhovateľ namietal, ţe rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci.
Navrhovateľ napokon namietal, ţe z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, ako dospel
k záveru, ţe v jeho prípade do Ruskej federácie mu nehrozí váţne bezprávie v zmysle § 2 písm. f/
zákona o azyle. Odporcovi vyčítal, ţe sa odvoláva len na informácie od predsedu Asociácie
čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov, podľa ktorého sa problémy Čečenov mimo Čečenska
v Ruskej federácii zredukovali a situácia priamo v Čečenskej republike je napätá a stabilná.
Tieto informácie podľa navrhovateľa nepotvrdzujú závery, ţe mu ţiadne váţne bezprávie
nehrozí, navyše tieto informácie obsahujú podľa navrhovateľa také závaţné faktické nepresnosti,
ţe nie je moţné na ne hľadieť ako na dôveryhodné, keď naviac pán G. podľa informácii
nachádzajúcich sa na internetovej stránke www.chechenasso.ru nikdy nebol predsedom asociácie.
Informácie na internetovej stránke asociácie poukazujú na to, ţe ide skôr o asociáciu prokadyrovskú
a promoskovskú a ich informácie nemoţno povaţovať za objektívne a nezávislé, a preto tento zdroj
nemôţe slúţiť ako podklad (navyše jediný) pre odôvodnenie rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ
v tejto súvislosti namietal, ţe ţiadne iné informácie o situácii v Ruskej federácii nie sú v rozhodnutí
odporcu pouţité.
Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd rozhodnutie odporcu zrušil v celom rozsahu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 OSP). Konanie v správnom súdnictve je
totiţ ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, ţe súd preskúmava napadnuté rozhodnutie
len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.
Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd
napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (pouţitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva
z ust. § 250 l ods. 2 OSP) vyplýva, ţe navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej
kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov
opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.
Z opravného prostriedku vyplynulo, ţe navrhovateľ jasne a zrozumiteľne v opravnom
prostriedku uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu.
Poukázal na to, ţe rozhodnutie odporcu trpí takými vadami, ktoré spôsobujú jeho
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu
je nedostatočné na posúdenie veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe krajský súd povaţoval skutkové zistenia
správneho orgánu za správne vrátane záveru odporcu o nepreukázaní relevantných dôvodov
na udelenie azylu, resp. nesplnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom
z rozhodnutia krajského súdu nie je zrejmé, ako k takémuto záveru dospel.
Záver krajského súdu o správnosti skutkových zistení odporcu, vzhľadom k tomu,
ţe sa nevysporiadal s podstatnými námietkami navrhovateľa (ohľadne jeho tvrdení, že odporca
rozhodol v rozpore so zákonom, keď navrhovateľovi neudelil azyl pre vyhodnotenie jeho osoby
ako nedôveryhodnej, resp. len okrajovo konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre udelenie
azylu, pričom v tejto časti nevykonal dokazovanie obsahom správ o krajine pôvodu, ďalej,
že pri posudzovaní existencie vážneho bezprávia v krajine jeho pôvodu vychádzal z jediného, podľa
navrhovateľa nedôveryhodného zdroja a napokon nezaujal žiadne stanovisko k námietke ohľadne
vyhodnotenia jeho osoby ako nedôveryhodnej) a nezaujal k nim ţiadne stanovisko, sa javí
ako predčasný.
Vzhľadom k tomu, ţe z rozsudku krajského súdu nie je moţné identifikovať, ako krajský
súd k záveru o zákonnosti rozhodnutia odporcu dospel, rozsudok krajského súdu je nielenţe
nepresvedčivý, ale z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu je v prvom rade
nepreskúmateľný.
Uvedený záver totiţ nevypovedá nič o úvahách na základe ktorých dospel k záveru
a správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti skutkových podkladov najmä
s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu zostali
zo strany krajského súdu nepovšimnuté.
Krajský súd bol totiţ viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom
prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal
odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované
dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania
na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovaţoval
za potrebné.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ţe súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu
vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd
teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym
orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môţe reagovať jednak tým,
ţe uloţí správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváţi, či tak učiní sám.
Týmto poţiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci
nezodpovedá.
V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného
prostriedku, a pri dodrţaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dô vodmi zaoberať
a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé
vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú
nezákonnosť rozhodnutia odporcu.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti
Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 378/08 -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom
ústavný súd uviedol, ţe v zmysle svojej judikatúry povaţuje za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
V tejto súvislosti uţ ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet ţiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pretoţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené
navrhovateľom, a to na namietané vady rozhodnutia, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť
pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a namietanie zistenia skutkového stavu, ktoré
je nedostatočné na posúdenie veci, na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať, pretoţe takýmto postupom súdu by sa odňala moţnosť konať
pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.
Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada
odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa §212 ods. 4 OSP odvolací súd môţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Vzhľadom k tomu, ţe krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi moţnosť konať o uplatnených
námietkach pred súdom.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1
písm. f/ OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, s tým, ţe úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami
podrobne zaoberať.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretoţe
o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne súd prvého stupňa v novom
rozhodnutí o veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 8. marca 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová