Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
59d/362079.8fa173.pdf
PDF · 120.15 KB
No categories available
3Obo/7/2010
Najvyšší súd 3 Obo 7/2010
Slovenskej republiky 3 Obo 15/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ing. P. Š., Z. C. O. H.,
zast. JUDr. M. P., F. proti ţalovanému: MVDr. R. A., súkromný podnikateľ, S.,
zast. advokátkou: JUDr. A. H. – R., G., o zaplatenie 251 323,80 Sk s príslušenstvom, na
odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cb 8934/1993 – 445
zo dňa 30. septembra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 10 Cb 8934/1993 zo dňa 30. septembra 2009 o d m i e t a .
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 10 Cb 8934/1993, 13 Cb 8942/1993- 245 zo dňa 19. 11. 2009 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 10 Cb 8934/1993 – 445 zo dňa
30. 09. 2009 rozhodol tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanému trovy
konania v sume 4 555,08 Eur.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa návrhom na začatie konania
domáhal zaviazať ţalovaného zaplatiť sumu 251 323,80 Sk a nahradiť trova konania titulom
úhrady faktúry č. X. zo dňa 04. 03. 1993 splatnej 28. 04. 1993, ktorou ţalovanému fakturoval
dodávku ošípaných v počte 79 kusov dodaných v celkovej hodnote 251 323,80 Sk dodaných
01. 04. 1993.
Z vykonaného dokazovania zistil, ţe ţalobca v roku 1993 dodal šesť dodávok
ošípaných, ktoré fakturoval faktúrami č. X., X., X., X., X. a X. Z predloţeného zoznamu
pohľadávok zistil, ţe z faktúry č. X. zostalo uhradiť 0 Sk, z faktúry č. X. zostalo uhradiť sumu
808 323,60 Sk, z faktúry č. X. zostalo uhradiť 282 240 Sk, z faktúry č. X. zostalo uhradiť a
sumu 518 758,30 Sk z faktúry č. X. zostalo uhradiť sumu 251 323,80 Sk a z faktúry č. X.
sumu 484 848 Sk spolu 1 360 645,70 Sk Uviedol, ţe ţalobca potvrdil, ţe v roku 1994 od 17.
08. 1994 do 12. 09. 1994 ţalovaný zaplatil sumu 855 119,30 Sk, ktoré platby ţalobca
započítal najprv na úroky a potom na istinu. Keďţe úhrada čiastkových plnení činila
855 119,30 Sk a úroky činili 473 004 Sk rozdielna suma 382 115 bola ţalobcom započítaná
na úhradu pohľadávky 308 324 Sk dodávky jatočných zvierat zo dňa 01. – 02. 03. 1993. Po
zaplatení faktúr č. X., X., X., X. zostalo ţalovanému zaplatiť ţalobcovi sumu 1 337 478 Sk.
Z podania ţalobcu zo dňa 31. marca 2009 vyplýva, ţe MVDr. R. A. bez toho, aby určil účel
platby zaplatil Ing. P. Š. sumy 164 408,90 Sk, 200 000 Sk, 260 000 Sk, 100 000 Sk, 100 000
Sk, 100 000 Sk, 30 710 Sk, spolu 855 119,30 Sk. Z obsahu podania konajúci súd zistil, ţe ku
dňu 31. 03. 2009 ţalovaný ţalobcovi dlhuje na istine sumu spolu 819 999,80 Sk. Zo
samotného vyjadrenia ţalobcu zistil, ţe ţalovaný zaplatil ţalobcovi spolu 855 119,30 Sk,
pričom dlh na istine ku dňu 31. 03. 2009 predstavoval sumu 819 999,80 Sk.
Za zásadnú otázku konajúci súd označil, či ţalobca postupoval správne,
keď ţalovanému zaplatenú sumu započítal na úroky z omeškania. Citoval ustanovenie
§ 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka. Konštatoval,
ţe postup ţalobcu, ktorým zaplatené sumy započítal na úhradu úrokov z omeškania
bol nesprávny, keďţe prioritne je právom dlţníka, aby pri plnení určil, ktorý záväzok, alebo
ktorú časť záväzku plní. Určiť sa môţe na konkrétnu zmluvu, alebo faktúru. Keďţe sa jedná
o dispozitívne ustanovenie Obchodného zákonníka, strany môţu v zmluve zvoliť právo voľby
veriteľovi. Ak ho veriteľ nemá a dlţník nevyţaduje, bude sa postupovať podľa pravidiel
v Obchodnom zákonníku. Z obsahu podania zaloţeného v spise 13 Cb 8942/1993
č. l. 174, konajúci súd zistil, ţe ţalovaný sa zaviazal s novými dodávkami ošípaných v roku
1994, postupne splácať aj svoj záväzok z roku 1993. Z uvedeného teda vyplývalo, ţe účastníci
sa dohodli, ţe peňaţné plnenia poskytnuté ţalovaným sa započítavajú na zaplatenie istiny
a nie na úroky z omeškania. Pokiaľ ţalobca započítal platby na roky z omeškania porušil
dohodu, a preto je jeho poukaz na ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka právne
bezvýznamný. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalovaného, ţe záväzky
za dodávky jatočných zvierat ošípaných roku 1993 vrátane zaplatenia faktúry č. X.
je pravdivé a aj v prípade ak by ţalobca započítal zaplatenie platby na úroky z omeškania
ţalovaný svoj záväzok voči ţalobcovi splnil. Medzi účastníkmi konania za nesporné označil,
ţe k uvedenému termínu dlhoval ţalovaný ţalobcovi sumu 819 999,80 Sk za úhrady faktúr
X., X., X.a za nesporné označil aj to, ţe suma 985 948 Sk zaplatená ţalovaným bola
ţalobcom započítaná na dlh obchodnej spoločnosti S. R., s. r. o. Za chybný postup označil
postup ţalobcu, keď hore uvedené sumy započítal na plnenie ţalovaného za spoločnosť S. R.,
s. r. o. / rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ObdoV 6/2001 /. O náhrade trov
konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cb 8934/1993 – 445 zo dňa
30. 09. 2009 doručenom ţalobcovi neúspešne 23. 10. 2009 opakovaným doručením
a uloţením 26. 10. 2009 podal odvolanie advokát JUDr. P. T., podaním doručeným
Krajskému súdu v Košiciach 29. 12. 2009, ktorým navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové konanie. Poukázal na spis sp.zn. 13 Cb 8942/1993 č. l. 174, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaný sa zaviazal s novými dodávkami ošípaných v roku 1994
postupne splácať aj svoj záväzok z roku 1993. Z uvedeného teda podľa ţalobcu je zrejme,
ţe účastníci sa dohodli, ţe peňaţné plnenia poskytnuté ţalovaným sa započítajú na zaplatenie
istiny a nie na úroky z omeškania, a teda ak ţalobca započítal platby na úroky z omeškania
porušil dohodu, a preto je poukaz na ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka
bezvýznamný. Za pochybenie súdu označil aj tú skutočnosť, ktorá sporná nie je ţe, suma
985 848 Sk zaplatená ţalovaným bola započítaná ţalobcom na dlh obchodnej spoločnosti S.
R., s. r. o. Za nesprávne vyhodnotenie konajúceho súdu označil podanie ţalobcu zaloţené
v spise sp. zn. 13 Cb 8942/1993 č. l. 174 tak, ţe účastníci si dohodli, ţe peňaţné plnenie
poskytnuté ţalovaným započítané na zaplatenie istiny a a nie na úroky z omeškania, nakoľko
toto nie je pravda. Dohoda medzi účastníkmi nebola o splácaní istín, ale o splácaní záväzku
za rok 1993, pod ktorý patria istiny aj úroky z omeškania. Ţalovaný neurčil
ani v jednom prípade ktorú faktúru plní, a preto ţalobca postupoval oprávnene,
keď postupoval v zmysle ustanovenia § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ţalobca
je presvedčený, ţe ţalovaný dostatočne neučil účel platieb, a preto ţalobca postupoval
správne, keď postupoval podľa ustanovenia § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, čiţe platby
bez určenia započítal podľa časového hľadiska na záväzok splatný na úroky a potom na istiny
a to v rozsahu v akom sa vzájomne kryli. Za pochybenie označil, keď v odôvodnení
napadnutého rozsudku je odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ObdoV 6/2001, nakoľko tento rozsudok sa týka veci 10 Cb 8935/93 medzi tými istými
účastníkmi o zaplatenie 484 848 Sk, ktorým v rámci dovolacieho konania zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 10. 1999, č. k. 4 Obo 41/99-85 a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Z predloţených dokladov zistil,
ţe ţalobca ţalobou zo dňa 02. 09. 1993 uplatnil právo na zaplatenie sumy 251 323,80 Sk
ako právo na zaplatenie faktúry č. X.. Rozsudkom č. k. 10 Cb 8934/93 z 01. 12. 1994 Krajský
súd v Košiciach návrhu vyhovel. O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol
ako súd odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Obo 86/19993 zo dňa
19. júna 1995 tak, ţe napadnuté rozhodnutie zrušil. V novom konaní rozhodol Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č. k. 10 Cb 8934/1993-169 zo dňa 13. 02. 2003 tak, ţe návrh
zamietol. O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací uznesením č. k. 3 Obo 150/2003 – 220 zo dňa 10. 02. 2005 tak,
ţe napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie. Vo veci bolo nariadené
znalecké šetrenie, na základe ktorého výsledku rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom
č. k. 140 Cb 8934/1993-282 zo dňa 15. 01. 2007 tak, ţe ţalovaného zaviazal ţalobcovi
zaplatiť sumu 251 323,80 Sk a úrok z omeškania 16 % odo dňa 28. 04. 1993 do zaplatenia.
O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu list č. 286 rozhodol ako súd odvolací súd, Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Obo 39/2007 zo dňa 18. 09. 2008 list č. 307 tak, ţe rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. 01. 2007, č. k. 10 Cb 8934/1993–285 zrušil a vec
vrátil na nové konanie. Na základe tohto rozhodnutia konal v novom konaní Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č. k. 10 Cb 8934/1993–445 zo dňa 30. 09. 2009 tak, ţe návrh
zamietol, ktoré rozhodnutie je predmetom odvolania a skutkový stav odôvodnenia,
ktoré je popísaný hore vyššie. Toto rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi JUDr.
M. P. uloţením 26. 10. 2009, to jest posledný deň na podanie odvolania bol 10. 11. 2009.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu 20. 05. 2010 namietal,
ţe odvolanie vo veci zaslal po zákonnej lehote. Z vyjadrenia ţalovaného je zrejmé,
ţe ţalobca odovzdal odvolanie zo dňa 30. 10. 2009 na poštovú prepravu dňa 10. 11. 2009,
teda jeden deň pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania 11. 11. 2009. Toto
odvolanie došlo Okresnému súdu Košice jeden deň po uplynutí zákonnej lehoty na podanie
odvolania na Okresný súd v Košiciach, a teda nebolo moţné aby nepríslušný Okresný súd
Košice postúpil odvolanie ţalobcu na miestne príslušný súd Krajský súd v Košiciach.
S odvolaním sa na ustanovenie § 204 ods. 1 O. s. p. a § 57 ods. 3 O. s. p. lehota zachovaná
nebola, a preto odvolanie navrhol odmietnuť.
Na dotaz súdu zo dňa 08. 02. 2011 reagoval ţaloba prostredníctvom JUDr. D.S,
v ktorom uviedol, ţe ţalobca v lehote na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvého
stupňa odvolanie riadne označil, a teda adresoval Krajskému súdu v Košiciach, Avšak
v zákonnej lehote omylom obálku s označením Okresný súd Košice podal na podacej pošte
dňa 10. 11. 2009, keď posledný deň na podanie odvolania bol 12. 11. 2009. Odvolanie došlo
na Okresný súd Košice, na nepríslušný súd 12. 11. 2009, teda v lehote na podanie odvolania.
Po otvorení obálky na Okresnom súde bolo z podaného odvolania podľa ţalobcu zrejmé,
ţe toto bolo adresované Krajskému súdu v Košiciach. Za nepochybné onačil, ţe pošta
prichádza v ranných hodinách, z čoho moţno vyvodiť, ţe v uvedený deň to jest 12. 11. 2009
bolo moţné bez akejkoľvek prekáţky odovzdať odvolanie príslušnému súdu v Košiciach
a nebolo potrebné skúmať z čísla konania a podľa účastníkov konania, či podanie patrí
Okresnému súdu Košice. Citoval ustanovenie § 57 ods. 3 O. s. p., s poukazom na ktoré
ustanovenie podľa neho naplnil podmienky pre uznania odvolania. Ţalobca poţiadal
ţiadosťou zo dňa 22. 12. 2009 Okresný súd Košice I. o zaslanie písomnosti Krajskému súdu
v Košiciach, ktorá ţiadosť bola doručená Okresnému súdu Košice I. dňa 29. 12. 2009
a Krajskému súdu v Košiciach 08. 01. 2010. Z uvedených dôvodov navrhol odvolanie uznať
ako podané v zákonnej lehote.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1,
§ 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Ako prvou otázkou sa zaoberal, či
odvolanie ţalobcu bolo podané v zákonnej lehote.
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému
V danom prípade je jednoznačné, ţe účastník odvolanie nepodal v lehote 15 dní
od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smerovalo. Účastník podal
odvolanie na súde proti ktorému rozhodnutie smerovalo po zákonnej lehote, podaním
doručeným Krajskému súdu 29. 12. 2009.
Účastník konania odvolanie podal v zákonnej lehote 12. 11. 2009 na nepríslušný súd
ako sám uvádza v jeho podaní zo dňa 28. 02. 2011 ale podľa jeho názoru bolo vecou
Okresného súdu, ten istý deň odvolanie odovzdať príslušnému súdu.
Základnou otázkou je či, v prípade, keď účastník konania podal posledný deň
zákonnej lehoty na podanie odvolania, odvolanie na nepríslušný súd je moţné odvolanie
povaţovať ako podané v zákonnej lehote, z dôvodu, ţe bolo vecou nepríslušného súdu
na ktorý súd bolo odvolanie v posledný deň zákonnej lehoty podané, aby odvolanie postúpil
v tento deň na súd príslušný. Je pravdou ţe v danom prípade odvolanie na hlavičkovom
papieri smerovalo podľa označenia súdu príslušnému, ale posledný deň lehoty na podanie
odvolania bolo adresované omylom na súd nepríslušný – Okresný súd Košice. Fakt,
ţe účastník konania omylom podá posledný deň zákonnej lehoty na podanie odvolania
odvolanie na nepríslušný súd a odvolanie v zákonnej lehote na príslušný súd doručené
v zákonnej lehote na podania odvolania nebolo, neznamená, ţe takéto odvolanie sa môţe
povaţovať za podané v súlade s ustanovením § 204 O. s. p. ako podané v zákonnej lehote.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného odvolanie ako podané
po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania predmetné odvolanie odmietol s odkazom
na ustanovenie § 218 ods. 1 písmeno a./ O. s. p. ako podané oneskorene.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 10 Cb 8934/1993 zo dňa 19. 11. 2009
rozhodol tak, ţe určil súdnemu znalcovi Ing. M.O. odmenu za znalecký posudok podľa § 22
vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. vo výške 491,27 Eur a odporcovi vrátil sumu 199,17 Eur
zaplatený preddavok na znalecké dokazovanie.
V dôvodoch uznesenia uviedol, ţe konajúci súd zistil, ţe odmena tak ako vyčíslená
zodpovedá rozsahu obťiaţnosti podaného posudku, a preto ju priznal v celom rozsahu.
Proti tomto uzneseniu doručenému 19. 11. 2009 podal ţalobca odvolanie doručené
súdu 14. 12. 2009 s tým, ţe pečiatka pošty je 09. 12. 2009. Toto odvolanie s poukazom
na pripojenú obálku v spise 13 Cb 8942/1993 odvolací súd označil za podané v zákonnej
lehote. Z odvolania, odvolací súd zistil, ţe podľa ţalobcu odmena nezodpovedá rozsahu
vykonaného znaleckého posudku, ţe namietal správnosť znaleckého posudku a podľa neho
znalec sa zmýlil v posudku, vzhľadom na ktoré nepresnosti navrhol odmenu zníţiť na
polovicu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa ustanovenia § 214
ods. 2 O. s. p. a odvolaniu nevyhovel. Tvrdenie ţalobcu, ţe odmena nezodpovedá obťiaţnosti
znaleckého posudku onačil za subjektívne. Konajúci súd pri určení znaleckej odmeny
vychádzal z vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. a fakt, ţe podľa ţalobcu obtiaţnosť
znaleckého posudku nezodpovedá účtovanej odmeny podľa vyhlášky nemôţe byť
dôvodom pre posudzovanie znaleckej odmeny vyúčtovanej v súlade s vyhláškou
MS SR č. 491/ 2007 Z. z. Posudzovanie obťiaţnosti znaleckého posudku je subjektívneho
charakteru, ktoré posúdenie nemôţe byť pre určenie výšky znaleckej odmeny priznanej
v súlade s vyhláškou MS SR č. 491/ 2004 Z. z. právne relevantné. Taktieţ namietaný obsah
znaleckého posudku účastníkom konania nie je pre posúdenie výšky odmeny priznanej súdom
v súlade s vyhláškou MS SR 491/ 2004 Z. z. dôvodom na posudzovanie správnosti výšky
odmeny za znalecký posudok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle uvedených dôvodov napadnuté
uznesenie podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.
Ţalovanému trovy v odvolacom konaní nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. marca 2011
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková