Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
819/362070.8e0bfc.pdf
PDF · 133.48 KB
No categories available
8Sž/18/2010
Najvyšší súd 8Sž/18/2010-31
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členiek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: M...-S., spol. s r.o., so sídlom B. X., B., IČO: X.,
zastúpenej spoločnosťou A.. Z. Z., s. r. o. so sídlom T. X., B. proti odporkyni: Rada pre
vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne č. RP/34/2010 zo dňa 22. júna 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/34/2010 zo dňa
22. júna 2010 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume
461,77 € na účet A.. Z. Z., s. r. o., B..
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozhodnutím č. RP/34/2010 zo dňa 22. júna 2010 vydanom v správnom konaní
č.: 175-PgO/O-2162/2009 uloţila odporkyňa navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d/
zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu vo výške 10 000 € za porušenie povinnosti
ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorého sa mala dopustiť tým, ţe dňa
21. marca 2009 o cca 19.00 hod. odvysielala v rámci programu T. N. informácie týkajúce sa
programu P. V. 2009 (V. Š.), ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. V odôvodnení rozhodnutia
odporkyňa po prepise programu a citácii relevantných zákonných ustanovení uviedla, ţe
v predmetnej veci bola naplnená definícia skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa §
31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., a to vlastnou propagáciou, ktorú je nutné chápať ako
osobitnú formu reklamy, ktorá propaguje špecifické sluţby resp. produkty, a to výhradne
vlastné vysielanie, programy, tovary alebo sluţby, priamo spojené s vysielaním
a programami, pričom sa jedná o verejné oznámenie vysielané za účelom vlastnej propagácie,
ktorého zámerom je podporiť predaj (sledovanosť) sluţby (televízneho vysielania). Z
ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, ţe jediným relevantným kritériom pre
vymedzenie rozdielu medzi vlastnou propagáciou a skrytou mediálnou komerčnou
komunikáciou (do 14.12.2009 skrytá reklama) je, či daný komunikát, resp. súbor informácií
bol súčasťou programu alebo nie. Podľa účinného znenia zákona č. 308/2000 Z. z. je
zakázané vysielať skrytú mediálnu komerčnú komunikáciu, ktorej definícia podľa § 31a ods.
3 zákona je po vecnej stránke totoţná s definíciou skrytej reklamy podľa § 32 ods. 12 zákona
č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009. Rada skúmala naplnenie definície
skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 12 zákona, ako aj definíciu skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie v zmysle § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Uviedla, ţe pre vymedzenie
rozdielu medzi vlastnou propagáciou a skrytou komerčnou komunikáciou (do 14.12.2009
skrytou reklamou) je jedinou relevantnou skutočnosťou fakt, či predmetné informácie boli
súčasťou programu T. N. zo dňa 21. marca 2009 o cca 19:00 hod. alebo tvorili samostatnú,
hoci neoddelenú, zloţku programovej sluţby. Skonštatovala, ţe predmetné informácie sa
z hľadiska funkcie výrazne neodlišovali od ostatných informácií v predmetnom programe
a tvorili spolu s ostatnými informáciami v rámci programu P. V. 2009 (V. Š.) uzavretý celok,
preto nemohli naplniť definíciu vlastnej propagácie v zmysle § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000
Z. z. Z hľadiska charakteru predmetných informácií je nepochybné, ţe tieto informácie mali aj
informačný resp. spravodajský charakter, pričom prelínanie zloţky propagačnej s inou napr.
spravodajskou je jedným z imanentných znakov skrytej mediálnej komerčnej komunikácie
(do 14.12.2009 skrytej reklamy). Rozhodujúce pre posúdenie charakteru týchto informácií
ako celku je však ich forma a spôsob spracovania. S prihliadnutím na všetky okolnosti (osoby
moderátorov, autentické štúdio, vysielací čas) dospela rada k záveru, ţe tieto informácie
propagovali program P. V. 2009 (V. Š.) zo dňa 21. marca 2009 a teda plnili reklamný účel,
pričom sa nedá hovoriť o uvádzacej kampani k novému programu. Rada povaţovala za
naplnené aj kritérium zámernosti tak v zmysle definície skrytej reklamy ako aj v zmysle
definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie, nakoľko išlo o program, ktorý bol
redakčne zostavovaný dopredu. Ako posledné kritérium rada skúmala moţnosť uvedenia
verejnosti do omylu o podstate tejto informácie a skonštatovala, ţe na naplnenie definície
skrytej mediálnej komerčnej komunikácie (do 14.12.2009 skrytej reklamy) je postačujúca iba
moţnosť uvedenia recipienta do omylu o podstate informácie a v danom prípade recipient
mohol byť uvedený do omylu o podstate týchto informácií, nakoľko v spravodajskom
programe očakával informácie o spôsobe, akým bude účastník konania informovať o P. V.,
ale neočakával, ţe tieto informácie mu budú podané spôsobom, ktorý ho bude nepriamo
nabádať, aby sledoval práve program účastníka konania. Z uvedených dôvodov dospela rada
k záveru, ţe informácie odvysielané v programe T. N. zo dňa 21. marca 2009 o cca 19.00 hod.
o pripravovanom programe P. V. 2009 (V. Š.) naplnili všetky kritériá definície skrytej
mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj
kritériá definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z.z. (účinného do
14.12.2009) a účastník konania teda porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona č.
308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14.12.2009). S odkazom
na ustanovenie § 64 ods. 2 a 3 zákona č. 308/2000 Z.z. po zohľadnení závaţnosti správneho
deliktu, rozsahu a dosahu vysielania, miery zavinenia, následkov porušenia povinnosti a
trvania správneho deliktu, ako aj prihliadnutím na výšku pokút udelených predchádzajúcimi
rozhodnutiami Rady za porušenie rovnakej povinnosti rozhodla rada o udelení sankcie vo
výške 10 000 €.
II.
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na súde v zákonnej lehote opravný
prostriedok (§ 2501 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“), v ktorom
namietala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedla, ţe pri vydaní rozhodnutia nebola
dodrţaná lehota podľa ustanovenia § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pretoţe bolo vydané
po uplynutí objektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty, keď k porušeniu povinnosti malo
dôjsť 21. marca 2009 a lehota na opätovné rozhodnutie vo veci teda uplynula dňa 21. mar-
ca 2010. Ďalšia námietka sa týkala podriadenia a aplikácie novelizovanej právnej norme
zákona č. 308/2000 Z. z. v znení novely účinnej od 15. decembra 2009, keď vo výroku
rozhodnutia odporkyňa uviedla, ţe vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4
zákona č. 308/2000 Z. z. (v znení účinnom od 15.12.2009), pričom skutok sa mal stať
21. marca 2009. Vzhľadom na neexistenciu prechodných ustanovení tejto novely zákona
č. 308/2000 Z. z. bolo potrebné vychádzať z článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný, ak nie je úprava účinná v čase rozhodovania pre delikventa
priaznivejšia. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, z ktorých vyplýva, ţe ak neskoršia právna úprava pôvodnú skutkovú podstatu deliktu
vôbec neprevzala, zanikla trestnosť konania a k vyvodzovaniu zodpovednosti a uloţeniu
sankcie nemôţe dôjsť. Namietala tieţ dôvodnosť správnej úvahy Rady v časti definície
„skrytej reklamy“ a „vlastnej propagácie“, kde podľa jej názoru došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu, nakoľko v danom prípade išlo o upozornenie diváka na relácie spojené
s vecami všeobecného verejného záujmu, a nie o reklamu na vlastné vysielanie, pričom divák
nebol uvedený do omylu o podstate informácie. Má za to, ţe rada nepochopila právnu
podstatu rozdielu medzi propagáciou v zmysle definície skrytej reklamy a informáciou, ako
vyplýva z beţnej ţurnalistickej praxe. Pokiaľ ide o výšku uloţenej sankcie, povaţuje ju za
vysokú a neprimeranú a jej odôvodnenie povaţuje za nedostatočné.
Navrhla preto, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie s tým, ţe navrhovateľke prizná náhradu trov konania.
III.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, ţe ako
príslušný správny orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala
relevantné ustanovenia zákona. Jej rozhodnutie má všetky náleţitosti ustanovené v § 47
zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené
a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
a navrhovateľka nebola rozhodnutím ani postupom správneho orgánu ukrátená na svojich
právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Uviedla, ţe tvrdenie navrhovateľky, ţe nebola dodrţaná zákonná lehota na vydanie
rozhodnutia je s odkazom na ustanovenie § 246d OSP neopodstatnená, pretoţe objektívna
lehota počas súdneho konania na najvyššom súde neplynula. Pri pouţití novelizovaného
právneho predpisu si odporkyňa bola vedomá zákazu retroaktivity, aplikáciu ustanovenia
§ 31a ods. 4 v rozhodnutí podrobne odôvodnila s tým, ţe skúmala naplnenie skutkovej
podstaty predmetného správneho deliktu ako z hľadiska ustanovenia § 32 ods. 12 zákona
č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009, tak aj z hľadiska § 31a ods. 4
zákona účinného od 15. decembra 2009, pričom obsahová stránka tejto skutkovej podstaty
zostala prakticky nezmenená a išlo iba o formálnu zmenu.
Samotné informovanie o vysielaní špeciálneho programu, v ktorom budú recipientovi
sprostredkované výsledky volieb a ktoré tu budú analyzované je nepochybne informáciou
s výraznou spravodajskou hodnotou pre verejnosť. Rozhodujúcim je však spôsob spracovania
predmetného príspevku. Vzhľadom na rozsah respondentovi poskytnutých informácií, ako
aj formu a spôsob spracovania predmetného príspevku dospela Rada k záveru, ţe propagačný
charakter respondentovi poskytnutých informácií prevaţoval nad zloţkou informačnou resp.
spravodajskou. Má za to, ţe riadne preukázala, ţe predmetným príspevkom došlo
k odvysielaniu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie. V § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z. sa v definícii skrytej mediálnej komerčnej komunikácie uvádza ako jedno z kritérií
moţnosť uvedenia do omylu o podstate informácie, pričom Rada preukázala moţnosť
uvedenia divákov do omylu o podstate informácie.
Odporkyňa nespochybňuje, ţe predmetný príspevok vychádzal z princípov a zásad
ţurnalistiky. Tvrdenie navrhovateľky, ţe príspevok zásadným spôsobom nereklamoval niečo
nové, prevratné, je z pohľadu naplnenia kritérií skrytej mediálnej komerčnej komunikácie
bezpredmetné. Rozhodujúce bolo, ţe odvysielané informácie priamo alebo nepriamo
propagovali následne odvysielaný program.
Odporkyňa súhlasí s tvrdením navrhovateľky, ţe k posudzovaniu moţného porušenia
zákonných ustanovení nie je moţné pristupovať paušalizovane a dogmaticky. Odporkyňa
sa podrobne vysporiadala s namietanými kritériami skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie. V rámci správnej úvahy posudzovala odvysielané informácie z hľadiska ich
obsahu, spôsobu a formy spracovania a dospela k záveru, ţe informácie o pripravovanom
programe P. V. 2009 (V. Š.) naplnili všetky kritériá definície skrytej mediálnej komerčnej
komunikácie v zmysle § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj kritériá definície skrytej
reklamy v zmysle § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z.
O výške pokuty odporkyňa rozhodovala v rámci zákonom zverenej správnej úvahy
a vysporiadala sa v zákone taxatívne vymenovanými kritériami pre určenie jej výšky. Má za
to, ţe pri zdôvodnení výšky sankcie postupovala v súlade so zákonom a zásadami logického
myslenia. Svoje rozhodnutie povaţuje za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych
skutkových a právnych záverov, v správnom konaní sa riadne vysporiadala s argumentmi
navrhovateľky, rozhodnutie ani jemu predchádzajúce správne konanie nevykazujú ţiadne
vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, preto navrhuje, aby najvyšší súd
jej napadnuté rozhodnutie č. RP/34/2010 zo dňa 22. júna 2010 potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 246 ods.2 písm. a/ OSP
v spojení s § 64 ods.5 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu námietok navrhovateľky obsiahnutých
v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1
OSP) dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP. (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, pouţije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Skutkový stav medzi účastníkmi nebol sporný. Navrhovateľka nepoprela,
ţe v spravodajskej relácii T. N. dňa 21. marca 2009 v čase cca o 19:00 hod. odvysielala
príspevok obsahujúci informácie o pripravovanom programe V. Š. na M.. Úlohou najvyššieho
súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a horeoznačeného rozhodnutia
odporkyne, ktorým rozhodla, ţe navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4
zákona č. 308/2000 Z. z. tým, ţe dňa 21. marca 2009 o cca 19,00 hod. odvysielala v rámci
programu T. N. informácie týkajúce sa programu P. V. 2009 (V. Š.), ktoré naplnili definíciu
skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa ustanovenia § 31a ods. 4 zákona č.
308/2000 Z. z., za čo jej uloţila v súlade s § 64 ods.1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z.
sankciu - pokutu, určenú podľa ustanovenia § 67 ods.5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo
výške 10 000,00 €.
Keďţe navrhovateľka na ústnom pojednávaní s prihliadnutím na obsah písomného
vyjadrenia odporkyne uviedla, ţe netrvá na námietke nedodrţania zákonnej lehoty na vydanie
napadnutého rozhodnutia, spornou zostala najmä otázka, podľa akého právneho predpisu mala
odporkyňa o uloţení sankcie rozhodnúť, teda či mala aplikovať zákon č. 308/2009 Z. z.
účinný do 14. decembra 2009 (zákon účinný v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo
zákon č. 308/2000 účinný od 15. decembra 2009 (zákon účinný v čase rozhodovania
o porušení zákonnej povinnosti).
Zákonom č. 498/2009 Z. z. bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený
a doplnený zákon č. 308/2000 Z. z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré
špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku.
Všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu (resp. jeho zrušení a nahradení
novým) určuje, ţe právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho
predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú
právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje
inak.
V prejednávanej veci bola navrhovateľke uloţená sankcia formou peňaţnej pokuty.
Jedná sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými v trestnom práve,
preto je nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorej trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa pouţije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Vzhľadom na uvedené mala odporkyňa rozhodnúť o porušení zákonnej povinnosti
a následnom uloţení sankcie podľa zákona platného a účinného v čase, keď sa navrhovateľka
mala predmetného skutku dopustiť, keďţe dôvod pre aplikáciu právnej normy účinnej v čase
vydania rozhodnutia z obsahu spisu nevyplýva.
Ţiada sa ešte uviesť, ţe v tomto prípade nešlo o prvé rozhodnutie odporkyne;
ţe odvysielaním príspevku V. Š. na M. v rámci programu T. N. dňa 21. marca 2009 o cca
19:00 hod navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.
z., za čo jej bola uloţená pokuta 10 000,00 €, odporkyňa rozhodla rozhodnutím č. RP/31/2009
25. augusta 2009, ktoré najvyšší súd rozsudkom č. k. 6Sţ/9/2009 zo dňa 21. apríla 2010
zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd
uviedol, ţe „vyvodenie zodpovednosti a uloţenie postihu je preto potrebné posúdiť podľa
právnej úpravy účinnej v čase, kedy ku konaniu došlo, ak nie je úprava účinná v čase
rozhodovania pre delikventa priaznivejšia. Pokiaľ však neskoršia úprava pôvodnú skutkovú
podstatu predmetného deliktu vôbec neprevzala, zanikla trestnosť konania a k vyvodzovaniu
zodpovednosti a uloţeniu sankcie nemôţe dôjsť. Preto v prípadnom novom rozhodnutí sa
odporkyňa musí vyporiadať aj s touto otázkou“. Odporkyňa však tento jednoznačný právny
názor v následnom rozhodnutí nerešpektovala.
Podľa § 250q ods. 2 OSP o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie
§ 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250j ods. 3 veta prvá OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec ţalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného
právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho
orgánu alebo z dôvodu, ţe spisy neboli predloţené.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne senát najvyššieho súdu dospel
k záveru, ţe rozhodnutie č. RP/34/2010 z 22. júna 2010 bolo vydané na základe neúčinného
právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, ţe navrhovateľka
porušila povinnosť ustanovenú v § 3la ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom toto
ustanovenie bolo účinné aţ od 15. decembra 2009 a teda nebolo účinné v čase, kedy malo
ku skutku dôjsť.
Rovnako námietku navrhovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odporkyne v časti týkajúcej sa uloţenej pokuty pre nedostatok dôvodov povaţoval najvyšší
súd za opodstatnenú. Odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť,
a to vrátane výšky sankcie, ktoré nemôţe byť paušálne. Je to potrebné s ohľadom na moţnú
preskúmateľnosť súdom, ako aj zrozumiteľnosť pre účastníka konania.
Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil
a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa bude musieť vysporiadať s vytýkanými
nedostatkami.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP a § 250l
ods. 2 OSP tak, ţe úspešnej navrhovateľke priznal právo na ich náhradu v sume 461,77 €,
ktorá pozostáva z náhrady za 3 úkony právnej sluţby - prevzatie a príprava zastúpenia
16. augusta 2010, podanie opravného prostriedku zo 16. augusta 2010, kaţdý úkon
á 120,23 €, účasť na ústnom pojednávaní dňa 24. marca 2011 á 123,50 € + reţijný paušál
v uplatnenej výške 3x 6,95 €, spolu 384,81 € + 20% DPH z tejto sumy, všetko podľa § 11
ods. 2, § 14 ods. 1, písm. a/, c/ a d/ a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb v znení neskorších predpisov.
Súd priznal trovy právnej sluţby v niţšej sume ako si právna zástupkyňa
navrhovateľky uplatnila, nakoľko v roku 2010 1/6 výpočtového základu (§ 1 ods. 3
cit. vyhlášky) bola 120,23 €, a nie 123,50 €, ako účtovala právna zástupkyňa. Náhradu trov
konania odporkyňa môţe zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľky vedený
vo V. B., a.s., číslo účtu X./ X..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2011
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská