Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
284/362341.75f5fb.pdf
PDF · 148.75 KB
No categories available
4Cdo/208/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 208/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. C., bývajúceho
v L., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom v L., proti žalovanému M. K., bývajúcemu v L.,
o zaplatenie 839,44 Eur, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn.
3 C 36/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2010,
takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 5. novembra 2009 č.k. 3 C 36/2009-40
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 4% ročne zo
sumy 4.109,51 Eur od 20. júna 2009 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
momentom omeškania žalovaného so zaplatením škody je podľa § 563 Občianskeho
zákonníka deň nasledujúci po dni, ktorý bol posledným dňom na plnenie určený žalobcom.
Predmetom konania je iba zaplatenie úroku z omeškania a vo výzve žalobcu z 13. júna 2009
na zaplatenie škody žalobca určil lehotu na plnenie najneskôr do 19. júna 2009. Keďže
žalovaný nevykonal žiadny platobný úkon, od 20. júna 2009 (nesprávne uvedené
od 20. septembra 2009 – pozn. dovolacieho súdu) sa dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu, preto žalobcovi patria úroky z omeškania od 20. júna 2009 do zaplatenia
vo výške uplatnenej a vo zvyšku žalobu (vo vyčíslenej sume 839,44 Eur a úroku z omeškania
4% ročne zo sumy 4.109,51 Eur od 14. júna 2009 do 19. júna 2009) žalobu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p., keď v konaní
vo väčšej miere mal úspech žalovaný, avšak v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 26. februára 2010 sp. zn. 9 Co 18/2010 na odvolanie
žalobcu rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 4% ročne zo sumy 4.109,51 Eur od 31. augusta 2008
do 13. júna 2009 v sume 129,25 Eur a od 14. júna 2009 do zaplatenia zo sumy 4.109,51 Eur
vo výške 4% ročne, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že žalovanému bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu
vo výške 123.803,- Sk (4.109,51 Eur) rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. augusta
2008 a túto povinnosť bolo potrebné splniť do troch dní (§ 160 ods. 1 O.s.p.). Keďže
žalovaný túto povinnosť nesplnil, dňom 31. augusta 2008 sa dostal do omeškania. Nesúhlasil
s názorom žalobcu, že žalovaný sa o výške škody dozvedel už pri oboznamovaní sa
s trestným spisom, pretože v adhéznom konaní si žalobca uplatnil vyššiu škodu, aká mu
v konečnom rozhodnutí bola priznaná. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a čiastočným úspechom účastníkov v konaní.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Osobitne
upozornil, že dovolanie podáva do všetkých jeho výrokov (t.j. aj do jemu vyhovujúcich) a to
za účelom odstránenia možných pochybností o prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 5 O.s.p.. Dôvodnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p., keď za nesprávne právne posúdenie veci považuje to, že odvolací súd nesprávne ustálil
začatie plynutia omeškania dlžníka. Uviedol, že v trestnom konaní z pochopiteľných dôvodov
si uplatnil vyššiu náhradu škody, ktorá sa v priebehu konania ustálila, na zaplatenie ktorej bol
žalovaný v nižšej sume rozsudkom v trestnom konaní zaviazaný. Ak by odvolací súd trval
na tom, že žalovaný sa dostal do omeškania až 31. augusta 2008, znamenalo by to,
že vo všetkých podobných prípadoch, kedy by si poškodený v trestnom konaní uplatňoval
počas prípravného konania inú výšku škody, vždy by musel byť ukrátený o úroky
z omeškania len z toho dôvodu, že výška škody uplatnená v prípravnom konaní sa odlišuje
od výšky škody ustálenej v konečnom rozhodnutí. Žalovaný už pri preštudovaní spisového
materiálu v prípravnom konaní musel vedieť, že spôsobil škodu a tiež to, v akej výške je
uplatnená. Napriek tomu, že žalobca bol bdelý, súd mu odoprel právo na úroky z omeškania
od 29. apríla 2004 do 30. augusta 2008. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel.
Žalovaný vyjadrenie k dovolaniu nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť (§ 236 a nasl. O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V ustanovení § 237 O.s.p. sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti
dovolania smerujúceho proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady uvedené v tomto ustanovení žalobca v dovolaní výslovne nenamietal a ani
dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Dovolanie
v tejto veci preto podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Z porovnania rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu je zrejmé, že napriek
použitej formulácii, odvolací súd v skutočnosti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku, ktorým nepriznal žalobcovi úrok z omeškania od 29. apríla 2004 do 30. augusta
2008 a v časti, v ktorej priznal úrok z omeškania od 20. júna 2009 do zaplatenia a zmenil ho
len v zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania od 31. augusta 2008 do 19. júna 2009
tak, že žalobe v tejto časti vyhovel. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmeňujúci
výrok rozsudku súdu prvého stupňa považovať iba taký výrok rozsudku, ktorým odvolací súd
vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojim iným
rozhodnutím vo veci samej. V porovnaní s výrokom rozhodnutia prvostupňového súdu musí
ísť o iné rozhodnutie, rozdielne rozhodnutie vo veci samej (R 12/1994). Z uvedeného
vyplýva, že rozhodujúcim nie je formálne hľadisko, t.j. ako odvolací súd označil výrok svojho
rozhodnutia, ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania oboch výrokov rozsudku je
vyššie uvedená odlišnosť.
Dovolateľ výslovne uviedol, že napáda svojím dovolaním všetky výroky predmetného
rozsudku.
Pokiaľ sa teda dovolanie týka rozhodnutia napadnutého v časti, ktorou bol v skutočnosti
potvrdený (v časti) zamietajúci a čiastočne vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa
(t.j. v časti týkajúcej sa opakovane odvolacím súdom zamietnutej žaloby na zaplatenie úroku
z omeškania od 29. apríla 2004 do 30. augusta 2008 a v časti týkajúcej sa opakovaného
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 20. júna 2009
do zaplatenia) nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 1 O.s.p., ale
potvrdzujúci, v ktorom odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné, ani
nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4, a preto dovolanie žalobcu ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ
nerozhodoval.
Pokiaľ žalobca namietal, že rozsudok odvolacieho súdu (v uvedenej potvrdzujúcej
časti) spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je treba uviesť,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby tvrdenia žalobcu (nesprávne ustálený počiatok omeškania) boli opodstatnené (dovolací
súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť rozsudku v uvedenej napadnutej časti, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v uvedenej napadnutej časti nešlo).
Pokiaľ ide o dovolanie žalobcu týkajúce sa časti výroku, ktorým bol napadnutý
zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa zmenený v časti týkajúcej sa úroku z omeškania
od 31. augusta 2008 do 19. júna 2009 tak, že v tejto časti bolo žalobe vyhovené, je dovolanie
v tejto časti procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), avšak preskúmaniu tohto výroku
rozsudku odvolacieho súdu bráni jeho subjektívna neprípustnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje v tejto súvislosti na to, že neprípustnosť
dovolania má vo všeobecnosti nielen objektívnu, ale aj stránku subjektívnu, ktorá sa viaže
na osobu konkrétneho dovolateľa a odráža stav jeho procesnej ujmy (ujmy dopadajúcej
na jeho osobné pomery). Tá sa prejavuje v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý
odvolací súd pre tohto účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý
rozhodnutím skutočne založil. Z povahy dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
vyplýva, že oprávnenie na jeho podanie svedčí účastníkovi, v ktorého neprospech toto
porovnanie vyznieva. V predmetnej veci táto subjektívna stránka nie je splnená, keďže
odvolací súd vo svojom rozhodnutí vo veci samej v uvedenej (zmeňujúcej) časti rozhodol
v prospech dovolateľa (žalobe v tejto uplatňovanej časti vyhovel).
Pre úplnosť treba dodať, že pokiaľ žalovaný napáda dovolaním aj výrok rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku, ale
nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
treba prípustnosť dovolania žalobcu smerujúceho proti výroku o trovách konania posudzovať
podľa ustanovení § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. V treťom odseku tohto zákonného
ustanovenia sú však vymenované prípady vylučujúce prípustnosť dovolania
proti rozhodnutiam, proti ktorým by inak bolo dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné.
Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania. Dovolanie proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu preto nie je prípustné.
So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu
smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je; keďže neboli
zistené ani dôvody procesnej prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.). Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď v súvislosti s dovolacím konaním
neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková