Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/16/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. a. s. (predtým S., a.s.), so

sídlom v Ţ., proti ţalovanej U. (predtým F.), so sídlom v B., o zaplatenie 32 777,50 Eur

(987 455,- Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2009, sp. zn. , a uzneseniu

Okresného súdu Bratislava II zo 17. júna 2009, sp.zn. takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra

2009, sp. zn. , a uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 17. júna 2009,

č.k. 32 Ro 2681/2008–44, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa ţalobca domáhal zaplatenia neuhradených

faktúr za dodané lieky a zdravotnícke pomôcky v sume 32 777,50 Eur (987 455,- Sk)

s príslušenstvom.

Proti platobnému rozkazu z 2. februára 2009 č.k. -31, ktorým

Okresný súd Bratislava II uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 31.240,36 Eur

(941.147,- Sk) s príslušenstvom, podala ţalovaná odpor. Súd prvého stupňa uznesením

z 24. februára 2009 č.k. 32 Ro 2681/2008–36 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za podaný odpor vo výške 1.874,00 Eur, preto podaním z 28. mája 2009 ţalovaná

poţiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením zo 17. júna 2009, č.k. 32 Ro 2681/2008–44, Okresný súd Bratislava II

ţalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol,

ţe ţalovaná je právnickou osobou – štátnou príspevkovou organizáciou, ktorá okrem

2

poskytovania zdravotnej starostlivosti vykonáva i podnikateľskú činnosť, za ktorú je treba

povaţovať vykonávanie takých činností, pri ktorých podnikateľ podstupuje riziko, ţe jeho

úsilie môţe byť zavŕšené tak ziskom, ako i stratou. Stratové hospodárenie však podľa súdu

nemôţe viesť k prenášaniu podnikateľského rizika na štát. Uviedol tieţ, ţe toto konanie nie je

vecne oslobodené od súdnych poplatkov podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ “), pretoţe konanie, v ktorom si distribútor liekov uplatňuje

právo na zaplatenie ceny liekov dodaných zdravotníckym zariadeniam, nie je konaním vo veci

poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. októbra 2009 sp. zn.

, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd skonštatoval správnosť

záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa spolu s jeho odôvodnením a s poukazom

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2000, sp. zn.

dodal, ţe v predmetnej veci sa skutočne nejedná o vecné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1

písm. c/ . K oslobodeniu ţalovanej od súdnych poplatkov v zmysle

odvolací súd uviedol, ţe je povinnosťou ţiadateľa o oslobodenie

preukázať súdu pomery odôvodňujúce podanú ţiadosť, no ţalovaná v podanom odvolaní

zostala len v rovine všeobecných tvrdení ohľadom príjmov z podnikateľskej činnosti,

nepreukázala tak poţadované pomery, čím nesplnila svoju základnú povinnosť tvrdenia.

Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového aj odvolacieho súdu podal na základe

podnetu ţalovanej s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1

písm. b/, c/ mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, ţe uvedenými rozhodnutiami bol porušený

zákon (konkrétne ustanovenie , , a ), keď súdy vôbec

nezisťovali predpoklady pre oslobodenie ţalovanej od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1

a z tohto dôvodu ani nemohli riadne preskúmať, či jej pomery oslobodenie od súdnych

poplatkov odôvodňujú. Samotná skutočnosť, ţe ţalovaná je zároveň podnikateľom, nie je

totiţ postačujúcim dôvodom na nepriznanie individuálneho oslobodenia od súdnych

poplatkov. Po podaní návrhu účastníka je súd vţdy povinný zisťovať zákonné predpoklady

pre oslobodenie, pričom u fyzických osôb sa zisťujú osobné, sociálne, majetkové, zárobkové

a iné pomery, a u právnických osôb sa zisťujú majetkové pomery s prihliadnutím na výšku

3

súdneho poplatku, čo však ani jeden zo súdov neurobil. Postup súdu, ktorý aplikuje

ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,

je treba povaţovať za arbitrárny. Podľa názoru generálneho prokurátora súdy vec nesprávne

právne posúdili ( ), keď nezisťovali a ani nevyhodnotili splnenie

či nesplnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov a konanie tak zaťaţili inou

vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/

), svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili v zmysle a neuviedli,

na základe čoho dospeli k takémuto právnemu názoru; rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné

a porušujú právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom k uvedenému mal

generálny prokurátor za to, ţe boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

podľa .

Ţalobca ani ţalovaná sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu účastníka konania (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

ods. 3 ) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov v rozsahu podľa

ods. 2 v spojení s a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i

v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi ( v spojení s

). Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

4

Za dovolací dôvod v prejednávanej veci generálny prokurátor označil inú vadu, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), spočívajúcu

v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci

( ). Konkrétne namietal nevykonanie dokazovania na zistenie

pomerov účastníka konania pre splnenie predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov

a tieţ nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení, nespĺňajúcich náleţitosti ustanovenia

.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah

mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Nakoľko

z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, ţe súdy nevykonali dokazovanie

v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní

existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich

vykonávanie dokazovania v konaní na súde.

Podľa , na návrh môţe súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd

inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené

pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Ustanovenie upravuje tzv. individuálne oslobodenie od súdnych

poplatkov, t.j. oslobodenie, ktoré na rozdiel od oslobodenia zákonného (vecného a osobného)

upraveného , súd môţe i nemusí na návrh účastníka priznať. Na to,

aby súd takéto oslobodenie priznal, musí byť splnených niekoľko zákonných podmienok.

Návrh na priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov podáva účastník

konania, teda ţalobca alebo ţalovaný, pričom zákon z moţnosti priznať oslobodenie podľa

okrem fyzických osôb nevylučuje ani fyzické osoby – podnikateľov

5

a právnické osoby. V zmysle ustálenej judikatúry totiţ platí, ţe priznanie oslobodenia, ak sú

pre to splnené predpoklady, nerobí rozdiel medzi fyzickými a právnickými osobami, preto

za splnenia podmienok stanovených citovaným ustanovením, je moţné priznať oslobodenie

od súdnych poplatkov aj právnickým osobám (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. októbra 2009, sp. zn. , alebo uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 1. mája 2000, sp. zn. ).

Okrem spôsobilého subjektu, ktorý návrh na oslobodenie podáva, je podmienkou

priznania individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov i skutočnosť, ţe oslobodenie

odôvodňujú pomery účastníka. Obsah pojmu „pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje,

no z podstaty oslobodenia jednoznačne vyplýva, ţe ide predovšetkým o pomery majetkové,

pričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne

a zdravotné. Majetkové pomery právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov, sa

preukazujú najmä výkazom o príjmoch a výdavkoch, výkazom o majetku a záväzkoch,

potvrdením o podaní daňového priznania (prípadne samotným daňovým priznaním), výpismi

z podnikateľských účtov a inými relevantnými dokladmi. V procese skúmania majetkových a

iných pomerov účastníka je potom potrebné, aby súd skúmal predovšetkým tie okolnosti,

ktoré nie sú len prechodnej povahy, pričom tieto okolnosti musia byť natoľko závaţné, ţe

poplatník objektívne nemôţe splniť svoju poplatkovú povinnosť alebo ţe jej splnenie od neho

nemoţno spravodlivo poţadovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 12. decembra 2000, sp. zn. ). Rovnako pre právnické osoby a fyzické osoby

– podnikateľov platí, ţe stav majetkových aktív a pasív treba posudzovať z dlhodobejšieho

hľadiska, nakoľko momentálna chýbajúca dispozícia peňaţnými prostriedkami nie je

v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery ţiadateľa o oslobodenie

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2008, sp. zn. ).

Poslednou zákonnou poţiadavkou pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je,

ţe zo strany ţiadateľa nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenie práva. O svojvôli pri uplatňovaní či bránení práva moţno hovoriť v súvislosti

so zneuţitím práva účastníkom, o zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva pôjde

vtedy, ak uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa moţno bez dokazovania dospieť

k nepochybnému záveru o tom, ţe jeho návrhu nemoţno vyhovieť.

6

Okrem uvedeného súd pri posudzovaní dôvodnosti ţiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov berie na zreteľ aj individuálne okolnosti daného prípadu, vrátane výšky súdneho

poplatku a povahy spoplatňovaného úkonu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. januára 2008, sp. zn. ). Súd uvedené skutočnosti posudzuje komplexne,

všetky vo vzájomnej súvislosti a vzhľadom k tomu, ţe nepriznaním oslobodenia od súdnych

poplatkov by sa účastníkovi mohol sťaţiť, prípadne úplne odňať, prístup k súdu, resp.

k uplatneniu práva na súdnu ochranu, záver súdu o priznaní či nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov musí byť dostatočne odôvodnený a podloţený relevantnými dôkazmi.

Aţ vtedy, ak by ţiadateľ nepreukázal existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by nebolo

moţné individuálne oslobodenie od súdnych poplatkov priznať, by súd mohol návrh

na oslobodenie zamietnuť, resp. oslobodenie účastníkovi nepriznať.

Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe tak súd prvého stupňa, ako ani

odvolací súd, vôbec neskúmali majetkové pomery ţalovanej za účelom zistenia, či boli

splnené podmienky pre priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd

prvého stupňa rozhodol o jeho nepriznaní len s poukazom na to, ţe ţiadateľ je

i podnikateľom, z čoho by malo vyplývať, ţe má moţnosť produkovať zisk, a pokiaľ

ho neprodukuje, nemoţno tým zaťaţovať štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia.

Rovnako sa súdy nezaoberali ďalšou podmienkou pre oslobodenie, a to, či ide o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva ţalovanou. Takýto postup súdu

je treba povaţovať za postup v rozpore s ustanoveniami a tieţ

s príslušnou judikatúrou, nakoľko i z doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe majetkové pomery účastníka v rámci podaného návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa je potrebné skúmať

za kaţdých okolností, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je podnikateľom alebo fyzickou

osobou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júna 2009, sp. zn.

).

Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania

a je garantované tak ( a nasl.), Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť

7

č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn.

) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţuje i nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Základné poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku

určuje ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia

platia i o uznesení ( ) s výnimkami podľa a

Generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov neobsahujú

náleţitosti odôvodnenia ustanovené v . Súd prvého stupňa nesplnenie

podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov u ţalovanej skonštatoval bez

toho, aby akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu, t.j. neuviedol, z akých

dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie, a prečo, a akými úvahami sa spravoval

pri ich hodnotení, pričom uţ v náleze zo 16. septembra 2003, sp. zn.

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí

obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Súd prvého stupňa v tomto prípade síce

uviedol, akými úvahami sa riadil (ţiadateľ o oslobodenie je podnikateľským subjektom, ktorý

produkuje zisk), no vzhľadom k tomu, ţe v danej veci neboli vykonané ţiadne dôkazy

na zistenie a preukázanie toho, či sú dané dôvody pre oslobodenie ţalovanej od súdnych

poplatkov (nielen dopytom na príslušné inštitúcie, ale ani výzvou adresovanou ţalovanej

na preukázanie jej tvrdení, ţe spĺňa podmienky pre oslobodenie), je odôvodnenie uznesenia

nepresvedčivé, nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, pretoţe nebolo zdôvodnené

zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy (nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2006, sp. zn. ). Takéto arbitrárne

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom

dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods.

1 písm. a/ v spojení s ), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite

skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Keďţe ustanovenie platí primerane i pre konanie na odvolacom súde

8

( ), treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti

a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade

obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. 1 písm. c/ ) namietaný generálnym prokurátorom, tento dovolací súd nepovaţuje

za daný.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je potom chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav,

ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil

správny právny predpis, ale jeho obsah nesprávne interpretoval, alebo ak tento predpis

správne interpretoval, no na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikoval a zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O ţiaden z uvedených prípadov

sa však v prejednávanej veci nejedná. Súdy v danom prípade pouţili správne ustanovenie

právneho predpisu, ktoré i správne interpretovali a následne ho i aplikovali. Skutočnosť,

ţe potom nezisťovali ani nevyhodnotili splnenie predpokladov pre individuálne oslobodenie,

nezakladá dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie

podľa v spojení s v spojení s a

, keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania

a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

v spojení s ) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre okresný

súd záväzný.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková

9