Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e5f/362588.79ee87.pdf
PDF · 118.2 KB
No categories available
4MCdo/16/2010
Najvyšší súd 4 M Cdo 16/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. a. s. (predtým S., a.s.), so
sídlom v Ţ., proti ţalovanej U. (predtým F.), so sídlom v B., o zaplatenie 32 777,50 Eur
(987 455,- Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 C 17/2010,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2009, sp. zn. 5 Co 339/2009, a uzneseniu
Okresného súdu Bratislava II zo 17. júna 2009, sp.zn. 32 Ro 2681/2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra
2009, sp. zn. 5 Co 339/2009, a uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 17. júna 2009,
č.k. 32 Ro 2681/2008–44, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa ţalobca domáhal zaplatenia neuhradených
faktúr za dodané lieky a zdravotnícke pomôcky v sume 32 777,50 Eur (987 455,- Sk)
s príslušenstvom.
Proti platobnému rozkazu z 2. februára 2009 č.k. 32 Ro 2681/2008-31, ktorým
Okresný súd Bratislava II uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 31.240,36 Eur
(941.147,- Sk) s príslušenstvom, podala ţalovaná odpor. Súd prvého stupňa uznesením
z 24. februára 2009 č.k. 32 Ro 2681/2008–36 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za podaný odpor vo výške 1.874,00 Eur, preto podaním z 28. mája 2009 ţalovaná
poţiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Uznesením zo 17. júna 2009, č.k. 32 Ro 2681/2008–44, Okresný súd Bratislava II
ţalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol,
ţe ţalovaná je právnickou osobou – štátnou príspevkovou organizáciou, ktorá okrem
poskytovania zdravotnej starostlivosti vykonáva i podnikateľskú činnosť, za ktorú je treba
povaţovať vykonávanie takých činností, pri ktorých podnikateľ podstupuje riziko, ţe jeho
úsilie môţe byť zavŕšené tak ziskom, ako i stratou. Stratové hospodárenie však podľa súdu
nemôţe viesť k prenášaniu podnikateľského rizika na štát. Uviedol tieţ, ţe toto konanie nie je
vecne oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ zákon č. 71/1992 Zb.“), pretoţe konanie, v ktorom si distribútor liekov uplatňuje
právo na zaplatenie ceny liekov dodaných zdravotníckym zariadeniam, nie je konaním vo veci
poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. októbra 2009 sp. zn.
5Co 339/2009, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd skonštatoval správnosť
záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa spolu s jeho odôvodnením a s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2000, sp. zn. 4 Obo 270/1999
dodal, ţe v predmetnej veci sa skutočne nejedná o vecné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1
písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.. K oslobodeniu ţalovanej od súdnych poplatkov v zmysle
§ 138 ods. 1 O.s.p. odvolací súd uviedol, ţe je povinnosťou ţiadateľa o oslobodenie
preukázať súdu pomery odôvodňujúce podanú ţiadosť, no ţalovaná v podanom odvolaní
zostala len v rovine všeobecných tvrdení ohľadom príjmov z podnikateľskej činnosti,
nepreukázala tak poţadované pomery, čím nesplnila svoju základnú povinnosť tvrdenia.
Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového aj odvolacieho súdu podal na základe
podnetu ţalovanej s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1
písm. b/, c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, ţe uvedenými rozhodnutiami bol porušený
zákon (konkrétne ustanovenie § 1, § 3, § 138 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p.), keď súdy vôbec
nezisťovali predpoklady pre oslobodenie ţalovanej od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1
O.s.p. a z tohto dôvodu ani nemohli riadne preskúmať, či jej pomery oslobodenie od súdnych
poplatkov odôvodňujú. Samotná skutočnosť, ţe ţalovaná je zároveň podnikateľom, nie je
totiţ postačujúcim dôvodom na nepriznanie individuálneho oslobodenia od súdnych
poplatkov. Po podaní návrhu účastníka je súd vţdy povinný zisťovať zákonné predpoklady
pre oslobodenie, pričom u fyzických osôb sa zisťujú osobné, sociálne, majetkové, zárobkové
a iné pomery, a u právnických osôb sa zisťujú majetkové pomery s prihliadnutím na výšku
súdneho poplatku, čo však ani jeden zo súdov neurobil. Postup súdu, ktorý aplikuje
ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,
je treba povaţovať za arbitrárny. Podľa názoru generálneho prokurátora súdy vec nesprávne
právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď nezisťovali a ani nevyhodnotili splnenie
či nesplnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov a konanie tak zaťaţili inou
vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/
O.s.p.), svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a neuviedli,
na základe čoho dospeli k takémuto právnemu názoru; rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné
a porušujú právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom k uvedenému mal
generálny prokurátor za to, ţe boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
podľa § 243e ods. 1 O.s.p..
Ţalobca ani ţalovaná sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho
prokurátora nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a
ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov v rozsahu podľa § 243i
ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i
v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Za dovolací dôvod v prejednávanej veci generálny prokurátor označil inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcu
v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Konkrétne namietal nevykonanie dokazovania na zistenie
pomerov účastníka konania pre splnenie predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov
a tieţ nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení, nespĺňajúcich náleţitosti ustanovenia
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah
mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Nakoľko
z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, ţe súdy nevykonali dokazovanie
v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní
existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich
vykonávanie dokazovania v konaní na súde.
Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môţe súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd
inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené
pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p. upravuje tzv. individuálne oslobodenie od súdnych
poplatkov, t.j. oslobodenie, ktoré na rozdiel od oslobodenia zákonného (vecného a osobného)
upraveného zákonom č. 71/1992 Zb., súd môţe i nemusí na návrh účastníka priznať. Na to,
aby súd takéto oslobodenie priznal, musí byť splnených niekoľko zákonných podmienok.
Návrh na priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov podáva účastník
konania, teda ţalobca alebo ţalovaný, pričom zákon z moţnosti priznať oslobodenie podľa
§ 138 ods. 1 O.s.p. okrem fyzických osôb nevylučuje ani fyzické osoby – podnikateľov
a právnické osoby. V zmysle ustálenej judikatúry totiţ platí, ţe priznanie oslobodenia, ak sú
pre to splnené predpoklady, nerobí rozdiel medzi fyzickými a právnickými osobami, preto
za splnenia podmienok stanovených citovaným ustanovením, je moţné priznať oslobodenie
od súdnych poplatkov aj právnickým osobám (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. októbra 2009, sp. zn. 4 Obdo 36/2008, alebo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 1. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 37/2000).
Okrem spôsobilého subjektu, ktorý návrh na oslobodenie podáva, je podmienkou
priznania individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov i skutočnosť, ţe oslobodenie
odôvodňujú pomery účastníka. Obsah pojmu „pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje,
no z podstaty oslobodenia jednoznačne vyplýva, ţe ide predovšetkým o pomery majetkové,
pričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne
a zdravotné. Majetkové pomery právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov, sa
preukazujú najmä výkazom o príjmoch a výdavkoch, výkazom o majetku a záväzkoch,
potvrdením o podaní daňového priznania (prípadne samotným daňovým priznaním), výpismi
z podnikateľských účtov a inými relevantnými dokladmi. V procese skúmania majetkových a
iných pomerov účastníka je potom potrebné, aby súd skúmal predovšetkým tie okolnosti,
ktoré nie sú len prechodnej povahy, pričom tieto okolnosti musia byť natoľko závaţné, ţe
poplatník objektívne nemôţe splniť svoju poplatkovú povinnosť alebo ţe jej splnenie od neho
nemoţno spravodlivo poţadovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 12. decembra 2000, sp. zn. 5 Obo 169/2000). Rovnako pre právnické osoby a fyzické osoby
– podnikateľov platí, ţe stav majetkových aktív a pasív treba posudzovať z dlhodobejšieho
hľadiska, nakoľko momentálna chýbajúca dispozícia peňaţnými prostriedkami nie je
v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery ţiadateľa o oslobodenie
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008).
Poslednou zákonnou poţiadavkou pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je,
ţe zo strany ţiadateľa nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo
bránenie práva. O svojvôli pri uplatňovaní či bránení práva moţno hovoriť v súvislosti
so zneuţitím práva účastníkom, o zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva pôjde
vtedy, ak uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa moţno bez dokazovania dospieť
k nepochybnému záveru o tom, ţe jeho návrhu nemoţno vyhovieť.
Okrem uvedeného súd pri posudzovaní dôvodnosti ţiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov berie na zreteľ aj individuálne okolnosti daného prípadu, vrátane výšky súdneho
poplatku a povahy spoplatňovaného úkonu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008). Súd uvedené skutočnosti posudzuje komplexne,
všetky vo vzájomnej súvislosti a vzhľadom k tomu, ţe nepriznaním oslobodenia od súdnych
poplatkov by sa účastníkovi mohol sťaţiť, prípadne úplne odňať, prístup k súdu, resp.
k uplatneniu práva na súdnu ochranu, záver súdu o priznaní či nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov musí byť dostatočne odôvodnený a podloţený relevantnými dôkazmi.
Aţ vtedy, ak by ţiadateľ nepreukázal existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by nebolo
moţné individuálne oslobodenie od súdnych poplatkov priznať, by súd mohol návrh
na oslobodenie zamietnuť, resp. oslobodenie účastníkovi nepriznať.
Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe tak súd prvého stupňa, ako ani
odvolací súd, vôbec neskúmali majetkové pomery ţalovanej za účelom zistenia, či boli
splnené podmienky pre priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd
prvého stupňa rozhodol o jeho nepriznaní len s poukazom na to, ţe ţiadateľ je
i podnikateľom, z čoho by malo vyplývať, ţe má moţnosť produkovať zisk, a pokiaľ
ho neprodukuje, nemoţno tým zaťaţovať štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia.
Rovnako sa súdy nezaoberali ďalšou podmienkou pre oslobodenie, a to, či ide o svojvoľné
alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva ţalovanou. Takýto postup súdu
je treba povaţovať za postup v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a tieţ
s príslušnou judikatúrou, nakoľko i z doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe majetkové pomery účastníka v rámci podaného návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. je potrebné skúmať
za kaţdých okolností, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je podnikateľom alebo fyzickou
osobou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júna 2009, sp. zn.
Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania
a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť
č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn.
I. ÚS 226/2003) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţuje i nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Základné poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku
určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia
platia i o uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.) s výnimkami podľa § 169 ods. 2 a 3 O.s.p.
Generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov neobsahujú
náleţitosti odôvodnenia ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa nesplnenie
podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov u ţalovanej skonštatoval bez
toho, aby akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu, t.j. neuviedol, z akých
dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie, a prečo, a akými úvahami sa spravoval
pri ich hodnotení, pričom uţ v náleze zo 16. septembra 2003, sp. zn. III. ÚS 119/2003
Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí
obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Súd prvého stupňa v tomto prípade síce
uviedol, akými úvahami sa riadil (ţiadateľ o oslobodenie je podnikateľským subjektom, ktorý
produkuje zisk), no vzhľadom k tomu, ţe v danej veci neboli vykonané ţiadne dôkazy
na zistenie a preukázanie toho, či sú dané dôvody pre oslobodenie ţalovanej od súdnych
poplatkov (nielen dopytom na príslušné inštitúcie, ale ani výzvou adresovanou ţalovanej
na preukázanie jej tvrdení, ţe spĺňa podmienky pre oslobodenie), je odôvodnenie uznesenia
nepresvedčivé, nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, pretoţe nebolo zdôvodnené
zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2006, sp. zn. I. ÚS 154/2005). Takéto arbitrárne
rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom
dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods.
1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
Keďţe ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde
(§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti
a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade
obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) namietaný generálnym prokurátorom, tento dovolací súd nepovaţuje
za daný.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávne právne posúdenie je potom chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav,
ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil
správny právny predpis, ale jeho obsah nesprávne interpretoval, alebo ak tento predpis
správne interpretoval, no na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikoval a zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O ţiaden z uvedených prípadov
sa však v prejednávanej veci nejedná. Súdy v danom prípade pouţili správne ustanovenie
právneho predpisu, ktoré i správne interpretovali a následne ho i aplikovali. Skutočnosť,
ţe potom nezisťovali ani nevyhodnotili splnenie predpokladov pre individuálne oslobodenie,
nezakladá dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie
podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ a b/
O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania
a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre okresný
súd záväzný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková