Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)3d2/362886.82a3fd.pdf
PDF · 189.55 KB
No categories available
3Cdo/88/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 88/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P. G., bývajúcej
v P., zastúpenej JUDr. J. D., advokátom so sídlom v T., proti odporcovi J. G., bývajúcemu
v P., zastúpenému JUDr. I. S., advokátkou so sídlom v T., o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5 C 48/1994,
o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. februára 2010 sp. zn.
8 Co 39/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 18. februára 2010 sp. zn. 8 Co 39/2009
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 15. decembra 2005 č.k. 5 C 48/1994-484 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 18. januára 2007 č.k. 5 C 48/1994-548 vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj len „BSM“) tak, že z hnuteľných vecí patriacich do BSM
prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľky sedaciu súpravu, lustre, rohovú lavicu, stôl,
stoličky, chladničku, vešiakovú skrinku, automatickú práčku, nábytok do spálne a obývacej
izby, perinák, písací stolík, váľandy, stojanovú lampu, záclony, závesy a rozťahovacie kreslo;
prikázal jej aj hodnotu členského podielu 3-izbového družstevného bytu č. X. v P. na ulici G.
(ďalej len „byt“). Do výlučného vlastníctva odporcu prikázal televízor, videorekordér,
rádiomagnetofón a tiež garáž v P. na O. ulici č. X., ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná
2
na liste vlastníctva č. X. ako garáž na parcele č. X. vo výmere X. m(ďalej len „garáž“).
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok a tiež
náhradu trov štátu; žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Pri
rozhodovaní vo veci samej vychádzal z toho, že účastníci boli manželmi od 30. januára 1976
do 14. januára 1994 a za trvania manželstva okrem vyššie uvedených hnuteľností nadobudli aj
byt a garáž. Určil preto, že do BSM patrí aj hodnota členského podielu v bytovom družstve
a garáž (v čase jej výstavby boli účastníci manželmi, BSM zrušené nemali a prostriedky
použité na jej výstavbu boli v ich BSM). Do BSM patrí majetok v hodnote 737 380 Sk, z čoho
polovica predstavuje 368 690 Sk. BSM vyporiadal tak, že navrhovateľke prikázal ňou užívané
hnuteľné veci (viď vyššie) a hodnotu členského podielu v celkovej sume 550 035 Sk. Do
výlučného vlastníctva odporcu prikázal ním užívané hnuteľné veci (viď vyššie) a garáž, spolu
v hodnote 187 345 Sk. Zohľadnil, že na obstaranie bytu bola použitá suma 21 000 Sk
darovaná (len) navrhovateľke jej matkou a na výstavbu garáže suma 20 000 Sk, ktorú iba
navrhovateľke darovala jej matka. Osobitne prihliadol na to, že navrhovateľka sa vo väčšej
miere ako odporca zaslúžila o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí a výraznejšie sa
starala o rodinu, chod spoločnej domácnosti a zabezpečenie starostlivosti o deti.
Navrhovateľke z týchto dôvodov neuložil povinnosť zaplatiť odporcovi z titulu finančného
vyporiadania 181 345 Sk. Dodal, že do BSM nezaradil hnuteľné veci nadobudnuté za
finančné prostriedky obstarané z pôžičky od sestry navrhovateľky vo výške 55 000 Sk (takto
nadobudnuté veci považoval za výlučné vlastníctvo navrhovateľky).
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre rozsudkom z 29. novembra 2007
sp. zn. 8 Co 60/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom
zmenil tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľky prikázal hnuteľné veci, ktoré jej
prikázal už súd prvého stupňa, a tiež hodnotu členského podielu v bytovom družstve vo výške
529 755 Sk; do výlučného vlastníctva odporcu prikázal tie isté hnuteľné veci ako súd prvého
stupňa. Titulom finančného vyporiadania uložil odvolací súd navrhovateľke povinnosť
zaplatiť odporcovi 160 545 Sk. Odporcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny
poplatok a tiež náhradu trov štátu. Rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na
náhradu trov konania. Pokiaľ navrhovateľka v priebehu konania a aj v odvolaní tvrdila, že
suma 21 000 Sk použitá na zaplatenie členského podielu bytu bola darovaná matkou iba jej,
odvolací súd vzal na zreteľ časové súvislosti obstarania bytu (jeho pridelenie účastníkom
v novembri 1979) a tiež narušenia manželských vzťahov účastníkov konania (až od roku
1988); v dôsledku toho dar peňažných prostriedkov v uvedenej výške považoval za dar matky
navrhovateľky určený obom účastníkom konania. Rozhodol, že do BSM účastníkov patrí
hodnota členského podielu v bytovom družstve vo výške 529 755 Sk, tak ako to ustálil aj súd
prvého stupňa. K námietke navrhovateľky, že takto určená hodnota členského podielu nie je
správna, odvolací súd poukázal na znalecký posudok a dodal, že aj na základe voľnej úvahy
dospel k záveru o primeranosti tohto cenového určenia vo vzťahu k súčasným trhovým
cenám. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že garáž do BSM
nepatrí, lebo pozemok, na ktorom je postavená, kúpila výlučne navrhovateľka, len ona je
v súčasnosti vedená v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nadstavby na tomto pozemku
a iba ona bola v rámci stavebného konania vedená ako stavebníčka. Odvolací súd vyčíslil
hodnotu hnuteľných vecí v BSM sumou 47 080 Sk, členského podielu sumou 529 755 Sk, čo
je spolu 576 835 Sk. Z hnuteľných vecí boli navrhovateľke prikázané veci vo výške
20 280 Sk, odporcovi vo výške 26 800 Sk. Vzhľadom na § 150 Občianskeho zákonníka
odvolací súd vychádzal z výpočtu 576 835 Sk : 2 = 288 417,50 Sk. Odporca získal hodnotu
v hnuteľných veciach vo výške 26 800 Sk, preto zostávalo, aby mu navrhovateľka titulom
finančného vyporiadania zaplatila 261 617,50 Sk. Keďže ale odporca súhlasil s finančným
vyrovnaním vo výške, ktorá zodpovedá hodnote garáže, odvolací súd uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť mu do 90 dní titulom vyrovnania 160 545 Sk. Povinnosť odporcu zaplatiť
súdny poplatok odôvodnil odvolací súd poukazom na § 2 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania
poukazom na § 148 ods. 1 O.s.p. Tento rozsudok napadla navrhovateľka dovolaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) uznesením
z 19. januára 2009 sp. zn. 3 Cdo 56/2008 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolaciemu súdu vytkol, že si nezadovážil
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.); tým došlo k procesnej
vade v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací súd dospel tiež k záveru, že odvolací súd
dôsledne nerešpektoval zásady vyporiadania BSM a jeho rozhodnutie v dôsledku toho spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie Krajský súd v Nitre rozsudkom
z 18. februára 2010 sp. zn. 8 Co 39/2009 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom zmenil a BSM účastníkov vyporiadal, pričom:
I. do výlučného vlastníctva navrhovateľky prikázal tie isté hnuteľné veci, ktoré jej prikázal už
súd prvého stupňa a tiež hodnotu členského podielu v bytovom družstve, II. do výlučného
vlastníctva odporcu prikázal rovnaké hnuteľné veci ako súd prvého stupňa, III. titulom
finančného vyporiadania uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi 5 329 €. Odporcu
zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok a tiež náhradu trov štátu.
Rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že po doplnení dokazovania dospel k záveru, že matka navrhovateľky
darovala 21 000 Sk len navrhovateľke a že táto suma bola použitá na zaplatenie členského
podielu bytu. Obdobne matka navrhovateľky darovala len navrhovateľke 20 000 Sk a táto
suma bola použitá pri výstavbe garáže. Odvolací súd garáž (aj vzhľadom na súhlasné
vyjadrenie odporcu) nepovažoval za predmet BSM, ale za výlučné vlastníctvo navrhovateľky.
Len za účelové a ničím nepreukázané ale považoval tvrdenie navrhovateľky, že jej bola
požičaná suma 55 000 Sk, ktorá bola použitá na obstaranie hnuteľných vecí. Z hnuteľného
majetku tvoriaceho BSM účastníkov (v celkovej hodnote 1 562,77 €) odvolací súd prikázal do
výlučného vlastníctva navrhovateľky hnuteľnosti v hodnote 673,17 € a do výlučného
vlastníctva odporcu hnuteľnosti v hodnote 889,60 €. Pri vyporiadaní hodnoty predstavujúcej
členský podiel vychádzal z trhovej ceny zodpovedajúcej sume 13 277,57 €. V rámci úvahy, či
na úplné vyporiadanie BSM je potrebné niektorému z účastníkov uložiť povinnosť poskytnúť
druhému účastníkovi peňažné plnenie, vzal na zreteľ, že manželstvo účastníkov konania
trvalo skoro 18 rokov, avšak „finančne problematické“ bolo len posledné roky, dovtedy sa
odporca podieľal na hospodárení domácnosti a finančnom zabezpečovaní rodiny, miera
pričinenia na získaní a udržaní majetku v BSM nebola u nich podstatne odlišná a ani
navrhovateľkina výrazne vyššia miera starostlivosti o rodinu a deti neznamená, že by
odporcovi pre úplné vyporiadanie BSM nemalo byť poskytnuté žiadne finančné plnenie.
V zmysle vyššie uvedeného určil odvolací súd celkovú hodnotu majetku v BSM sumou
14 840,34 €. S prihliadnutím na § 150 Občianskeho zákonníka konštatoval, že jej polovica
predstavuje 7 420,17 €. Navrhovateľke bol prikázaný majetok v hodnote 13 950,74 €
(13 277,57 € + 673,17 €), takže v porovnaní s polovicou celkovej hodnoty majetku v BSM
získala o 6 530,57 € viac. Po zohľadnení iba jej darovanej sumy 697,07 € (21 000 Sk) by mala
zaplatiť odporcovi 5 833,50 € (6 530,57 € - 697,07 €). Keďže sa ale odporca vyjadril, že za
postačujúce považuje, aby mu titulom finančného vyporiadania bola zaplatená suma
zodpovedajúca hodnote garáže 5 329 € (160 545 Sk), uložil navrhovateľke, aby mu zaplatila
túto sumu.
Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka dovolanie (z 1. marca 2010 doplnené
podaním z 25. marca 2010). Podľa jej názoru došlo v konaní k tzv. inej procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Tvrdila, že celé konanie je zmätočné a rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými
mravmi. Uviedla, že výroková časť napadnutého rozsudku mala obsahovať tiež výrok o tom,
že garáž nepatrí do BSM, a rovnako výrok o tom, ku ktorému dňu sa uskutočňuje
vyporiadanie. Poukázala tiež na to, že vo výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho súdu sa
uvádzajú hnuteľné veci, ktoré už v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu neexistovali,
a neuvádza sa tu ani ich cena; to však odvolaciemu súdu nebránilo, aby hodnotu týchto vecí
zohľadnil pri vyporiadaní. Vytkla mu tiež, že sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu, ktorý bol v tejto veci vyslovený v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, a jeho
rozhodnutie odporuje zásadám logického myslenia v tom, že navrhovateľka (napriek
konštatovaniu, že garáž nepatrí do BSM) bola zaviazaná zaplatiť odporcovi sumu rovnajúcu
sa znalcom určenej hodnote garáže. Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odvolacie
pojednávanie 4. februára 2010 odročil za účelom vyhlásenia rozsudku až na 18. februára 2010
sa prieči zákonu (došlo k prekročeniu „lehoty 5 dní v zmysle § 156 ods. 2 O.s.p.“). Odvolací
súd, ktorý doručoval napadnutý rozsudok účastníkom priamo po jeho vyhlásení, konal
„nesprávne a účelovo“ a zvolil „nerovný prístup k účastníkom konania“. V odôvodnení sa
vôbec nezaoberal jej vyjadrením k veci z 9. februára 2010, nevykonal ňou navrhované dôkazy
(nevzal vôbec na zreteľ, že byt aj garáž boli pred rozhodnutím odvolacieho súdu prevedené do
vlastníctva navrhovateľkinej dcéry). V rozpore s jej argumentáciou považoval hodnotu
členského podielu za predmet BSM, pritom ale dostatočne nezohľadnil rozdiel medzi
„zostatkovou hodnotou členského podielu“ (navrhovateľka ju označila za „účtovnú hodnotu“)
a trhovou hodnotou bytu a ani to, že odporca sa ničím nepričinil o nadobudnutie bytu. Nie je
pravda, že účastníci sa zhodne vyjadrili o hodnote členského podielu. Odvolací súd pri
rozhodovaní o vyporiadaní BSM zaniknutého v roku 1994 poukázal na ustanovenie § 175
ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušené od 1. januára 1992. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa nezaoberal právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení
práva spoločného nájmu bytu a určenia navrhovateľky za výlučnú členku bytového družstva.
Bez vykonania dokazovania dospel k skutkovému záveru, že „odporca sa riadne staral
o rodinu“; odporca ale v skutočnosti o rodinu nedbal, neplnil vyživovaciu povinnosť,
neprispieval na úhradu nákladov spojených s vedením domácnosti, dopustil sa manželskej
nevery a psychického a fyzického násilia, podieľal sa na zhoršení jej zdravotného stavu. Súdy
spôsobili prieťahy a je nespravodlivé, aby po 16 rokoch po zániku BSM boli rozhodujúce
cenové relácie zodpovedajúce situácii v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. Záver
odvolacieho súdu o nepreukázaní pôžičky 55 000 Sk nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Nesprávny je aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Z týchto dôvodov
žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie navrhovateľky považuje za
neopodstatnené. Navrhovateľka všetky argumenty len neustále opakuje napriek tomu, že sa už
nimi súdy zaoberali. Žiadal dovolanie zamietnuť, lebo smeruje proti vecne správnemu
rozhodnutiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. sa dovolací súd zaoberal otázkou, či
v konaní nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcej zmätočnosť
(už v skoršom rozhodnutí dovolací súd vysvetlil, kedy I. o vadu tejto povahy). I keď
navrhovateľka opakovane uvádzala, že celé konanie je zmätočné, z obsahu jej mimoriadneho
opravného prostriedku (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že pod zmätočnosťou rozumie najmä
rozpor právnych záverov súdov s hmotným právom, prípadne procesné vady nezakladajúce
zmätočnosť, nie však vady konania vymenované v § 237 O.s.p. Vady tejto povahy
v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Pri vyporiadaní BSM súdom I. o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, kedy dovolací súd nie je viazaný
rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 písm. d/ O.s.p.).
V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí
získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej
potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov
o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím
manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka
(§ 143 Občianskeho zákonníka). Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja
manželia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich
užívaním a udržiavaním (§ 144 Občianskeho zákonníka). Bežné veci týkajúce sa spoločných
vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch
manželov; inak je právny úkon neplatný (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zánikom manželstva zanikne
i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak zanikne
bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150
(§ 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na
návrh niektorého z manželov súd (§ 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri vyporiadaní sa
vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený
požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný
nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne
predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na
to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia
treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti (§ 150
Z uvedenej právnej úpravy vychádza aj doterajšia judikatúra súdov Slovenskej
republiky, ktorá v R 49/1973 dospela k záveru, že vec nadobudnutá za trvania manželstva sa
stane predmetom BSM, pokiaľ nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom
len jedného z manželov. V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, že pri nadobudnutí
vecí z prostriedkov patriacich jednak do BSM, jednak do osobného majetku niektorého
z manželov, sa takto nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah
použitých prostriedkov z BSM. Súdna prax dospela tiež k záveru, že do BSM nepatrí ani vec
získaná (kúpou, výmenou) za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného
z manželov. Nejde tu totiž o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie už existujúceho
majetku za trvania manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu (vlastníctva) týchto
vecí ako predmetu výlučného (oddeleného) vlastníctva jedného z manželov. Pri vyporiadaní
BSM je rozhodujúca nielen tá skutočnosť, že určitá vec v čase jeho zániku existovala (z tohto
hľadiska je v preskúmavanom prípade irelevantné, že byt je v súčasnosti vo vlastníctve tretej
osoby), ale i to, v akom stave vtedy bola (napríklad z hľadiska jej kvality, veku, miery
opotrebenia). Tento stav je určujúci aj pre ocenenie veci, pričom ale treba vychádzať z cien
zodpovedajúcich cenám v čase rozhodovania súdu. Je potrebné pripomenúť, že konanie
o vyporiadanie BSM sa síce začína len na návrh niektorého z účastníkov, súd však nie je
týmto návrhom viazaný ani pokiaľ I. o rozsah BSM, ani pokiaľ I. o spôsob jeho vyporiadania.
K jednotlivým dovolacím námietkam navrhovateľky dovolací súd uvádza nasledovné:
1. Podstatná časť argumentácie dovolateľky sa týka postupu súdov pri zohľadnení
hodnoty členského podielu a pri vyporiadaní tejto hodnoty v rámci vyporiadania BSM.
Zo spisu vyplýva, že byt bol pridelený účastníkom konania v novembri 1979, za
trvania ich manželstva. Priamo zo zákona im obom vzniklo spolu s právom spoločného
užívania bytu aj spoločné členstvo v družstve; z tohto členstva boli obaja manželia oprávnení
a povinní spoločne a nerozdielne (viď § 175 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase pridelenia bytu).
Odvolací súd mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľke
darovala jej matka sumu 21 000 Sk. Tieto finančné prostriedky (patriace výlučne
navrhovateľke) boli použité na obstaranie bytu. Zo strany navrhovateľky išlo „o to, čo zo
svojho vynaložila na spoločný majetok“ (§ 150 Občianskeho zákonníka). Získanie tohto daru
a následné použitie darovanej sumy mohlo byť zohľadnené len v tom zmysle, že sa na
uvedenú sumu vzal zreteľ pri vyporiadaní spoločných majetkových práv, nie však v tom
zmysle, že v dôsledku darovania nešlo o spoločné majetkové právo manželov (a že členský
podiel patril od počiatku len navrhovateľke).
Rozhodnutím súdu v inej právnej veci týchto účastníkov konania (navrhovateľky
a odporcu) bolo zrušené ich právo spoločného nájmu bytu, navrhovateľka bola určená za
výlučnú nájomníčku bytu a členku bytového družstva. V predmetnom konaní (o zrušenie
práva spoločného nájmu bytu) sa ale nerozhodovalo o majetkovom vyporiadaní bývalých
manželov ohľadom ich spoločného majetkového práva.
Členský podiel manželov v bytovom družstve je majetkovou hodnotou, ktorú treba
vyporiadať v rámci vyporiadania BSM. Súd pri tomto vyporiadaní musí na ňu prihliadnuť ako
na iné spoločné majetkové hodnoty manželov. Pri vyporiadaní sa aj tu berú na zreteľ cenové
pomery v čase vyporiadania. Hodnotu členského podielu treba vyjadriť ako všeobecnú
(trhovú) cenu, a nie ako zostatkovú hodnotu členského podielu (ako sa mylne domnieva
navrhovateľka). Hodnota členského podielu sa pre účely vyporiadania určuje cenou, ktorú by
bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu v danom mieste a čase.
V porovnaní so stavom existujúcim pred zrušujúcim uznesením dovolacieho súdu
obsah spisu svedčí o tom, že odvolací súd už mal, a to na základe vyjadrenia samotných
účastníkov konania, postačujúce skutkové podklady na vyčíslenie hodnoty členského podielu,
a to minimálne v zmysle určenia najnižšej možnej hodnoty členského podielu. Ako totiž
vyplýva zo spisu, právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní pred odvolacím súdom
4. februára 2010 uviedla, že obdobný byt (členský podiel v bytovom družstve) v súčasnosti
nemožno obstarať pod sumu 1 000 000 Sk (viď č.l. 711 spisu), navrhovateľka sa na tomto
pojednávaní vyjadrila, že hodnota obdobného bytu je cca 400 000 Sk (viď č.l. 712 spisu). Za
tejto situácie nemožno odvolaciemu súdu vytýkať nesprávnosť konštatovania, že všeobecná
hodnota členského podielu v čase vyporiadania BSM je najmenej 400 000 Sk. So zreteľom na
individuálne okolnosti prejednávanej veci nepostupoval odvolací súd nesprávne, pokiaľ sumu
uvedenú navrhovateľkou vzal za základ a z tejto hodnoty vychádzal pri vyporiadaní BSM.
V súvislosti s otázkou správnosti vyporiadania členského podielu navrhovateľka
vytýka súdom, že v konaní spôsobili prieťahy a je nespravodlivé, aby po 16 rokoch po zániku
BSM boli rozhodujúce cenové relácie, ktoré zodpovedajú situácii v čase vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu. Dovolací súd k tomu uvádza, že prieťahy v konaní sú jednoznačne
nežiaducim javom; zároveň ale pripomína, že požiadavku, aby občianske súdne konanie
prebiehalo rýchlo a účinne (§ 6 O.s.p.), treba vždy vykladať aj v súlade s požiadavkou, aby
súd o prejednávanej veci rozhodol vždy (až) so znalosťou všetkých významných skutkových
a právnych okolností. Dovolací súd poznamenáva, že v súdnych konaniach o rozvod
manželstva, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželov a bezpochyby tiež
o vyporiadanie BSM I. o prejednávanie a rozhodovanie vecí spoločensky citlivých, za
ktorými spravidla stojí zlyhanie manželstva, rodiny a vzťahu dvoch ľudí – bývalých
manželov. Ešte aj v porovnaní s inými súdnymi konaniami majú tieto veci okrem nevyhnutnej
právnej roviny vo vyššej miere zastúpenú ľudskú (emotívnu) rovinu, ktorej prejavy sa určitom
prípade môžu spolupodieľať na zvýšenej časovej náročnosti prejednania a rozhodnutia veci.
Otázku, či k prieťahom došlo alebo nedošlo a či prieťahy prípadne zavinili alebo k nim
viedli iné okolnosti, dovolací súd neriešil. Uzatvára ale, že prípadná existencia prieťahov
v konaní nemôže zmeniť nič tom, že pri vyporiadaní členského podielu treba v danom prípade
vychádzať z cien zodpovedajúcich stavu v čase vyhlásenia rozsudku.
2. Navrhovateľka namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu odporuje zásadám
logického myslenia v tom, že odvolací súd (napriek tomu, že garáž nepatrí do BSM)
navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi sumu rovnajúcu sa hodnote garáže.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa rozhodnutie odvolacieho súdu
v uvedenom zmysle neprieči logike. Zohľadňuje na jednej strane to, že garáž nepatrí do BSM,
na druhej strane ale aj to, že odporca počas celého konania požadoval od navrhovateľky určité
finančné plnenie vyjadrujúce to, čo by mu (podľa jeho názoru) mala vyplatiť na vyporiadanie
zaniknutého BSM. Výška tohto plnenia mala byť podľa jeho názoru vyššia, požadoval ju však
v nižšej sume, zodpovedajúcej hodnote garáže. Túto spojitosť medzi vecou (garážou) a jej
hodnotou vysvetľoval tým, že navrhovateľka nemá finančné prostriedky na poskytnutie
peňažného plnenia na ich vyrovnanie, svoje nároky voči nej bude môcť preto uspokojovať
z garáže (v tom čase tvorila predmet jej vlastníctva) – viď č.l. 596 spisu.
3. Dovolací súd považuje za neopodstatnené tvrdenie navrhovateľky, že zákonu sa
prieči postup zvolený v danom prípade odvolacím súdom, ktorý odvolacie pojednávanie
uskutočnené dňa 4. februára 2010 odročil za účelom vyhlásenia jeho rozsudku až na
18. februára 2010 (podľa jej názoru odvolací súd prekročil lehotu 5 dní v zmysle § 156 ods. 2
O.s.p.). To isté sa vzťahuje aj na jej tvrdenie, že odvolací súd doručením rozsudku účastníkom
priamo po jeho vyhlásení konal „nesprávne a účelovo“ a zvolil „nerovný prístup k účastníkom
konania“.
Podľa § 156 ods. 2 veta prvá O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania
odvolacieho súdu) sa rozsudok vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku
predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie
na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď po
pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle
najneskôr do troch dní.
Odvolací súd teda v danom prípade rešpektoval zákonom určenú lehotu a rozsudok
v nej vyhlásil. Zo zápisnice spísanej odvolacím súdom 18. februára 2010 vyplýva, že pri
vyhlásení rozsudku bola osobne prítomná len navrhovateľka; odporca a jeho právna
zástupkyňa neboli prítomní. Pokiaľ odvolací súd doručil rozsudok navrhovateľke „krátkou
cestou“ priamo na pojednávaní a iným spôsobom (poštou) odporcovi, nebol jeho postup
v rozpore s vyššie uvedeným ustanovením zákona a nemal znaky „nerovného“ prístupu súdu
k účastníkom konania.
4. V konaní o vyporiadanie BSM súd určí, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo ku dňu
jeho zániku; vyporiadanie uskutoční len o predmete BSM. Pokiaľ dospeje k záveru, že určitá
vec do BSM nepatrí, nevyjadrí to samostatným výrokom zaradeným do výrokovej časti
rozhodnutia (neuvádza vo výroku, že vec nebola predmetom vyporiadania), ale len
v odôvodnení rozhodnutia.
Pre vyporiadanie, ako vyplýva z vyššie uvedeného, je rozhodujúci stav v čase zániku
BSM. Súd, ktorý toto spoluvlastníctvo vyporiadava, uvedenú skutočnosť vo výrokovej časti
nevyjadruje.
Neopodstatnená je preto námietka navrhovateľky, že výroková časť napadnutého
rozsudku mala obsahovať výrok o tom, že garáž nepatrí do BSM, ako aj výrok o tom, ku
ktorému dňu sa uskutočňuje vyporiadanie.
5. Tvrdenie, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý
bol v tejto veci vyslovený v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, nie je v dovolaní bližšie
vysvetlené (konkretizované).
Dovolací súd zo spisu nezistil, že by sa odvolací súd odchýlil od právnych záverov
ním vyslovených v zrušujúcom uznesení.
6. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je
totiž viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania
a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníkov konania.
K námietke, že odvolací súd nevykonal navrhovateľkou navrhované dôkazy (nevzal
na zreteľ jej návrhy na dokazovanie preukazujúce, že byt aj garáž boli pred rozhodnutím
odvolacieho súdu prevedené do vlastníctva navrhovateľkinej dcéry), dovolací súd uvádza, že
vykonanie dokazovania navrhovaného navrhovateľkou nebolo účelné, lebo by viedlo
k skutkovým zisteniam, ktoré nie sú pre prejednávanú vec významné.
7. Dovolací súd už vyššie vysvetlil jednu zo zásad vyporiadania BSM spočívajúcu
v tom, že pri jeho vyporiadaní sa vychádza zo stavu veci ku dňu zániku BSM; pri určení ceny
veci sa ale vychádza z jej ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva (§ 154 ods. 1 O.s.p.).
Avšak tomu, kto určitú hnuteľnú vec od zániku BSM do vyporiadania užíval, sa môže určiť
cena v čase zániku bez ohľadu na cenu v čase vyporiadania, ak mu vec má zostať.
Opotrebenie i náklady tu idú predovšetkým na jeho vrub.
Z pohľadu vyššie uvedeného sa javí ako neopodstatnená argumentácia navrhovateľky,
ktorá namieta nesprávnosť určenia cien hnuteľných vecí patriacich do BSM.
8. K námietke navrhovateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými
mravmi, dovolací súd pripomína, že v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov (pozn. dovolacieho súdu: vrátane
majetkových vzťahov medzi manželmi a bývalými manželmi) nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Súdy v danej veci konali ako orgány štátu prejednávajúce určitú občianskoprávnu vec, pričom
v súdnom konaní sa malo (medziiným) posúdiť, či práve účastníci konania (ako nositelia práv
a povinností z občianskoprávnych vzťahov) nevykonávajú svoje hmotnoprávne oprávnenia
a povinnosti v rozpore s pravidlami morálky. Rozsudok súdu vyjadrujúci jeho záverečný
úsudok o prejednávanej veci, je v občianskom súdnom konaní aktom aplikácie práva, ktorý
môže byť prípadne predmetom posudzovania z hľadiska (ne)ústavnosti, (ne)zákonnosti,
(ne)správnosti a pod.; nemôže byť ale posudzovaný z aspektu (ne)súladu s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
9. Navrhovateľka odvolaciemu súdu vytýka, že v napadnutom rozsudku iba za účelové
a ničím nepreukázané označil jej skutkové tvrdenie, že za trvania manželstva získala pôžičkou
sumu 55 000 Sk, ktorú použila na obstaranie hnuteľných vecí.
Konštatovanie odvolacieho súdu, že predmetné tvrdenie navrhovateľky je len účelové,
vyvodil odvolací súd z toho, že zmluvu o pôžičke mala navrhovateľka údajne uzavrieť až
v čase, keď už s odporcom spolu nehospodárili a pokiaľ v tomto období za požičané peniaze
zakúpila nejaké veci, mala sa domáhať ich vylúčenia z BSM. „Pokiaľ však v zásade
s rozdelením hnuteľných vecí súhlasila a domáhala sa iba finančného vyporiadania, išlo
zrejme o dodatočné účelové riešenie zo strany navrhovateľky“.
Dovolací súd pripomína, že pokiaľ vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol
zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vo vlastnom mene zmluvu o pôžičke,
a pokiaľ boli takto získané peniaze použité na zakúpenie určitej veci (bola za ne získaná určitá
majetková hodnota), patrí aj táto hodnota – za splnenia ostatných podmienok uvedených
v § 143 Občianskeho zákonníka – do BSM. Na záväzok toho manžela, ktorý peniaze takto
obstaral, je povinný ich vrátiť a ktorý peniaze v skutočnosti zo svojho vynaložil na spoločný
majetok, sa prihliadne pri vyporiadaní BSM (viď R 57/1979, ale tiež napríklad Bičovský J.,
Bezpodílové spoluvlastnictví manželů, Linde Praha, 1994, str. 181).
Zo spisu vyplýva, že navrhovateľka už v konaní na súde prvého stupňa tvrdila, že jej
manželia M. H. a J. H. za trvania manželstva v roku 1991 požičali sumu 55 000 Sk a na
preukázanie tohto tvrdenia do spisu založila aj písomné vyhlásenia zúčastnených osôb (viď
č.l. 183 až 185 spisu, resp. 392 až 394 spisu). Obsahovo rovnako sa menovaní manželia
vyjadrili v rámci ich svedeckých výpovedí (č.l. 44 a 46 spisu). Totožné skutkové tvrdenie
vyplýva aj z výpovede svedka M. G. na č.l. 47 spisu. Uvedená argumentácia navrhovateľky
nebola v konaní ojedinelá – opakovala ju aj na inom pojednávaní pred súdom prvého stupňa
(viď č.l. 370 spisu), na ktorom navyše vyslovila svoj právny názor (a obsahovo podľa
všetkého tiež požiadavku), že veci nadobudnuté za pôžičkou obstarané peňažné prostriedky
nepatria do BSM (viď č.l. 371 spisu).
Nešlo teda len o samo tvrdenie navrhovateľky, ale o jej tvrdenie zhodné s výpoveďami
svedkov, ku ktorému navyše doložila aj listinné dôkazy. Dovolací súd bez toho, aby sa
vyjadroval k otázke preukázania uvedeného tvrdenia navrhovateľky konštatuje, že záver
odvolacieho súdu o „účelovosti“ takéhoto tvrdenia a obdobne o tom, že navrhovateľka sa
nedomáhala vylúčenia pôžičkou nadobudnutých vecí z BSM, nie je v odôvodnení
napadnutého rozsudku náležite vysvetlený a (zatiaľ) sa javí ako predčasný a nepodložený.
10. Navrhovateľka odvolaciemu súdu vytýka, že bez vykonania dokazovania dospel
k skutkovému záveru, že „odporca sa riadne staral o rodinu“. V skutočnosti ale o rodinu
nedbal, neplnil ani vyživovaciu povinnosť, dopustil sa manželskej nevery, fyzického
a psychického násilia a podieľal sa na zhoršení jej zdravotného stavu.
Z ustanovenia § 150 pre vykonanie vyporiadania BSM vyplýva základná zásada, že
podiely oboch manželov sú rovnaké. Z tejto zásady zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú
podiely určiť aj iným pomerom, a to práve s prihliadnutím na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí a pod.
Kvantitatívna stránka vyporiadania pri zohľadnení týchto okolností môže teda v určitom
prípade viesť aj k zvýšeniu podielu jedného z manželov na úkor druhého z manželov.
Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že výživné na maloleté deti je predmetom
iného konania, takže nemá priamy vplyv na vyporiadanie BSM; nemožno však vylúčiť dopad
neplnenia vyživovacej povinnosti jedným z rodičov (ktorej plnenie po určitý čas suploval
druhý z rodičov) na celkové uhradzovanie potrieb rodiny a domácnosti. K argumentácii
navrhovateľky poznamenáva, že pri vyporiadaní BSM I. o majetkové vyporiadanie
bezpodielových spoluvlastníkov; vzhľadom na to sú bez právneho významu okolnosti, ktoré
sa týkajú kvality spolužitia účastníkov konania v rovine ľudskej, etickej, intímnej a pod.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa skutkovými okolnosťami
významnými z hľadiska úrovne starostlivosti odporcu o rodinu a domácnosť a miery
zásluhovosti o obstaranie a udržanie majetku v BSM zaoberal a tieto okolnosti posudzoval
z aspektu § 150 Občianskeho zákonníka pri riešení otázky, či možno mať (aj napriek
navrhovateľkou uvádzaným skutočnostiam) za to, že podiely oboch manželov sú rovnaké.
Odvolací súd pri tom za dôležitú považoval celkovú dĺžku manželstva účastníkov konania
(18 rokov) a skutočnosť, že „finančne problematické“ bolo len za posledné roky. S jeho
konečnými závermi sa však dovolací súd celkom nestotožňuje.
Právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní 29. novembra 2007 (viď č.l. 596 spisu)
tlmočila stanovisko odporcu, ktorý sám „v zásade uznáva, že sa nepodieľal takou mierou na
majetku účastníkov ako navrhovateľka“. Odvolací súd aj s poukazom na toto vyjadrenie
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľka sa vo väčšej miere podieľala
na nadobudnutí majetku v BSM, zároveň ale konštatoval, že miera pričinenia jednotlivých
manželov na tomto nadobudnutí nebola výrazne nepomerná. Dovolací súd sa stotožňuje
s názorom odvolacieho súdu, že skutkové zistenia vyplývajúce v danom prípade zo spisu
nenasvedčujú tomu, že by väčšia miera pričinenia navrhovateľky o nadobudnutie majetku
v BSM mala viesť k záveru, že odporcovi nepatrí žiadne finančné vyrovnanie. Na druhej
strane ale treba pripomenúť, že ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka za relevantnú
nepovažuje len výrazne nepomernú odlišnosť pričinenia manželov na obstaraní a udržaní
majetku v BSM.
Pokiaľ odporca pripustil, že navrhovateľka sa vo väčšej miere podieľala na
nadobudnutí majetku v BSM, mal podľa všetkého aj on sám na mysli takú mieru, ktorá je pri
aplikácii § 150 Občianskeho zákonníka právne relevantná (v opačnom prípade by odlišnosť
tejto miery nepripustil). Právna zástupkyňa odporcu dokonca na odvolacom pojednávaní
4. februára 2010 (č.l. 711 spisu) výslovne uviedla, že „odporca nepožaduje vyporiadanie BSM
rovným dielom“ (t.j. aj sám za dôvodný považuje odklon od zásady vyjadrenej v § 150 veta
prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedených vyjadrení navrhovateľky, opodstatnenosť ktorých
potvrdil aj odporca (jeho právna zástupkyňa), je preto v preskúmavanej veci potrebné vyvodiť
existenciu dôvodu, so zreteľom na ktorý treba pri vyporiadaní vychádzať z toho, že podiely
manželov nie sú rovnaké.
Navyše, zo spisu naďalej vyplývajú odlišné skutkové tvrdenia účastníkov konania
o čase, kedy prestali viesť spoločnú domácnosť, resp. kedy prestal odporca prispievať na
úhradu spoločných nákladov. Rozpornosť týchto tvrdení nebola dokazovaním úplne
odstránená. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že odporca neprispieval na domácnosť od roku
1988, odporca uvádzal rok 1993 (viď č.l. 16 spisu), pritom ale v oznámení vtedajšiemu
zamestnávateľovi už v roku 1991 sám uviedol, že na domácnosť ničím neprispieva
(viď č.l. 391 spisu).
Z bodov 9. a 10. vyplýva, že navrhovateľka sčasti opodstatnene namietla existenciu
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolací súd so zreteľom na to
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková