Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)950/373092.6ed399.pdf
PDF · 111.12 KB
No categories available
3Cdo/56/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 56/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P., bývajúcej v P.,
zastúpenej JUDr. J., advokátom so sídlom v T., proti odporcovi J., bývajúcemu v P.,
zastúpenému JUDr. I., advokátkou so sídlom v T., o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5 C 48/1994,
v konaní o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. novembra
2007 sp. zn. 8 Co 60/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2007
sp. zn. 8 Co 60/2007 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 15. decembra 2005 č.k. 5 C 48/1994-484 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 18. januára 2007 č.k. 5 C 48/1994-548 vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“) tak, že z hnuteľných vecí patriacich do BSM
prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľky sedaciu súpravu, lustre, rohovú lavicu, stôl,
stoličky, chladničku, vešiakovú skrinku, automatickú práčku, nábytok do spálne a obývacej
izby, perinák, písací stolík, váľandy, stojanovú lampu, záclony, závesy a rozťahovacie kreslo;
prikázal jej aj všeobecnú hodnotu členského podielu 3-izbového bytu č. 25 v P. na ulici G.
(ďalej len „byt“). Do výlučného vlastníctva odporcu prikázal televízor, videorekordér,
rádiomagnetofón a tiež garáž v P. na O. ulici č. X., ktorá je v katastri nehnuteľností pre
katastrálne územie P. zapísaná na liste vlastníctva č. X. a bola postavená na parcele č. X.
2
vo výmere 20 m(ďalej len „garáž“). Navrhovateľke neuložil povinnosť zaplatiť odporcovi
na vyrovnanie jeho podielu sumu 181 345 Sk. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet
súdu prvého stupňa súdny poplatok a tiež náhradu trov štátu; žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z toho, že účastníci
boli manželmi od 30. januára 1976 do 14. januára 1994 a za trvania manželstva okrem
-2-3 Cdo 56/2008
vyššie uvedených hnuteľností nadobudli aj družstevný byt a garáž. Určil preto, že do BSM
patrí aj všeobecná hodnota členského podielu v bytovom družstve a garáž (v čase jej výstavby
boli účastníci manželmi, BSM zrušené nemali a prostriedky použité na jej výstavbu boli v ich
BSM). Uzavrel, že do BSM patrí hodnota 737 380 Sk, z čoho polovica je 368 690 Sk; BSM
vyporiadal tak, že navrhovateľke prikázal hnuteľné veci (viď vyššie) a hodnotu členského
podielu v bytovom družstve v celkovej hodnote 550 035 Sk. Do výlučného vlastníctva
odporcu prikázal hnuteľné veci (viď vyššie) a garáž v celkovej hodnote 187 345 Sk. I keď by
navrhovateľka mala zaplatiť odporcovi z titulu finančného vyporiadania 181 345 Sk, súd jej
túto povinnosť neuložil, lebo na obstaranie bytu bola použitá suma 21 000 Sk darovaná (len)
navrhovateľke jej matkou a na výstavbu garáže bola použitá suma 20 000 Sk, ktorú
navrhovateľke darovala jej matka. Do BSM súd nezaradil hnuteľné veci nadobudnuté za
finančné prostriedky obstarané z pôžičky od sestry navrhovateľky vo výške 55 000 Sk (takto
nadobudnuté veci považoval za výlučné vlastníctvo navrhovateľky). Aj po započítaní súm
20 000 Sk a 21 000 Sk získaných darom by navrhovateľka na vyrovnanie mala zaplatiť
odporcovi sumu 140 345 Sk; súd jej ale povinnosť zaplatiť túto sumu neuložil, lebo odporca
takéto vyrovnanie nežiadal a navrhovateľka sa zaslúžila o nadobudnutie a udržanie
spoločných vecí a tiež sa vo väčšej miere ako odporca starala o rodinu, chod spoločnej
domácnosti a zabezpečenie starostlivosti o deti.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre rozsudkom z 29. novembra 2007 sp. zn.
8 Co 60/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom zmenil tak,
že do výlučného vlastníctva navrhovateľky prikázal hnuteľné veci, ktoré jej prikázal už súd
prvého stupňa a tiež všeobecnú hodnotu členského podielu v bytovom družstve vo výške
529 755 Sk; do výlučného vlastníctva odporcu prikázal tie isté hnuteľné veci ako súd prvého
stupňa. Titulom finančného vyporiadania uložil odvolací súd navrhovateľke povinnosť
zaplatiť odporcovi 160 545 Sk. Odporcu zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny
poplatok a tiež náhradu trov štátu. Rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na
náhradu trov konania. Pokiaľ navrhovateľka v priebehu konania a aj v odvolaní tvrdila, že
suma 21 000 Sk použitá na zaplatenie členského podielu bytu bola darovaná matkou iba jej,
odvolací súd vzal na zreteľ časové súvislosti obstarania bytu (jeho pridelenie účastníkom
v novembri 1979) a tiež narušenia manželských vzťahov účastníkov konania (až od roku
1988); v dôsledku toho dar peňažných prostriedkov v uvedenej výške považoval za dar matky
navrhovateľky obom účastníkom konania. Uzavrel, že do BSM účastníkov patrí všeobecná
-3-3 Cdo 56/2008
hodnota členského podielu v bytovom družstve vo výške 529 755 Sk, tak ako to ustálil aj súd
prvého stupňa. K námietke navrhovateľky, že takto určená hodnota členského podielu nie je
správna, odvolací súd poukázal na znalecký posudok a dodal, že aj na základe voľnej úvahy
dospel k záveru o primeranosti tohto cenového určenia vo vzťahu k súčasným trhovým
cenám. Pokiaľ ide o garáž, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
do BSM nepatrí, lebo pozemok, na ktorom je garáž postavená, kúpila výlučne navrhovateľka,
len ona je v súčasnosti vedená v katastri nehnuteľností ako vlastníčka nadstavby na tomto
pozemku a iba ona bola v rámci stavebného konania vedená ako stavebníčka. Odvolací súd
vyčíslil hodnotu hnuteľných vecí v BSM sumou 47 080 Sk, členského podielu sumou
529 755 Sk, čo je spolu 576 835 Sk. Z hnuteľných vecí boli navrhovateľke prikázané veci vo
výške 20 280 Sk, odporcovi vo výške 26 800 Sk. Vzhľadom na § 150 Občianskeho zákonníka
odvolací súd vychádzal z výpočtu 576 835 Sk : 2 = 288 417,50 Sk. Odporca získal hodnotu
v hnuteľných veciach vo výške 26 800 Sk, preto zostávalo, aby mu navrhovateľka titulom
finančného vyporiadania zaplatila 261 617,50 Sk. Keďže sa ale odporca na odvolacom
pojednávaní vyjadril, že súhlasí s finančným vyrovnaním vo výške, ktorá zodpovedá hodnote
garáže, odvolací súd uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť mu do 90 dní titulom
vyrovnania 160 545 Sk. Uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť na účet súdu prvého stupňa
súdny poplatok odôvodnil odvolací súd poukazom na § 2 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a na položku č. 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych
poplatkov; uloženie povinnosti zaplatiť štátu náhradu trov konania odôvodnil poukazom na
Uvedený rozsudok napadla navrhovateľka dovolaním. Uviedla, že v konaní došlo
k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z dovolania vyplýva názor navrhovateľky, že všeobecná hodnota
členského podielu vo výške 529 755 Sk vôbec nemala byť považovaná za predmet BSM, lebo
peňažné prostriedky použité na zaplatenie členského podielu vo výške 21 000 Sk nadobudla
len ona darom od matky. Odvolací súd túto sumu nesprávne považoval za dar obom
účastníkom konania, i keď už v návrhu na začatie konania poukázala na to, že sumu
21 000 Sk použitú na úhradu členského podielu nadobudla iba ona darom od matky. Odvolací
súd teda povinnosť zaplatiť odporcovi 160 545 Sk uložil navrhovateľke bez zákonného
podkladu. Dovolateľka s poukazom na to, že návrh na začatie konania podala v roku 1994
-4-3 Cdo 56/2008
spochybnila aj správnosť určenia výšky všeobecnej hodnoty členského podielu bytu na
základe znaleckého ocenenia z roku 2003 a podľa právneho predpisu účinného od
31. decembra 2003. Odvolaciemu súdu vytkla tiež nesprávnosť rozhodnutia o trovách
konania. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie navrhovateľky považuje za
neopodstatnené. Žiadal dovolanie zamietnuť, lebo smeruje proti vecne správnemu
rozhodnutiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že toto rozhodnutie treba zrušiť.
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod, ktorým bolo dovolanie odôvodnené, nie je
v dovolacom konaní posudzovaný podľa toho, ako bol označený, ale predovšetkým podľa
jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací súd je viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich
obsahového vymedzenia. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p., ako je tomu
v prejednávanej veci. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 150
Občianskeho zákonníka ide o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, kedy dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolania (§ 242 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Dovolací súd sa pritom obligatórne zaoberá len
vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
-5-3 Cdo 56/2008
1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný
v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1
O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou
v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Uvedené procesné vady neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní nevyšli
najavo.
2. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným
vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tiež vo vzťahu k procesným vadám inej závažnej povahy
(tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou
konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť; jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Zo spisu vyplýva, že v odvolacom konaní došlo k vade uvedenej povahy. Súd prvého
stupňa totiž, vychádzajúc z výsledkov ním vykonaného dokazovania, založil svoje
rozhodnutie o.i. na zistení skutkovej povahy, že matka navrhovateľky darovala iba tejto
účastníčke sumu 21 000 Sk, ktorá bola použitá na zaplatenie členského podielu v bytovom
družstve (byt bol nadobudnutý v roku 1979). K tomuto záveru dospel súd prvého stupňa
predovšetkým na základe svedeckej výpovede matky navrhovateľky z 9. júna 1994 (č.l. 44
spisu) a písomného vyhotovenia čestného vyhlásenia matky navrhovateľky z 28. januára 1994
(č.l. 386 spisu). Odvolací súd ale zaujal odlišné (opačné) skutkové závery než súd prvého
stupňa a bez dokazovania - iba so zreteľom na dobu darovania a až neskorší vznik rozporov
medzi manželmi vychádzal z toho, že predmetnú sumu darovala matka navrhovateľky obom
-6-3 Cdo 56/2008
účastníkom konania. Odvolací súd z tohto (odlišného) skutkového rámca právne vyvodil aj
právne závery. Neuvedomil si pri tom ale dostatočne, že ak nie sú skutkové zistenia súdu
prvého stupňa správne, treba v odvolacom konaní dokazovanie v potrebnom rozsahu
zopakovať (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom
29. novembra 2007 (č.l. 595 spisu) vyplýva, že odvolací súd dokazovanie v uvedenom zmysle
nezopakoval. Zopakovaním dokazovania v potrebnom rozsahu nie je ani „oboznámenie
obsahu spisu“ (viď č.l. 595 spisu), ale ani vyjadrenie sa jednotlivých účastníkov konania
k veci na odvolacom pojednávaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd si
v prejednávanej veci nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov
v zmysle § 132 O.s.p., a v dôsledku toho zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.
3. Navrhovateľka ako dovolací dôvod uplatnila, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci, je
preskúmať, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho aj správne
interpretoval. Predmetom súdneho posudzovania môžu byť len právne otázky, lebo na
riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými
prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho
zákonníka (viď § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vyporiadanie BSM podľa § 150
Občianskeho zákonníka pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania
vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá
sa týka hodnotových podielov účastníkov – bývalých manželov. Pre vyporiadanie je preto
podstatná cena jednotlivých vecí patriacich do BSM. Predmetom vyporiadania BSM je
všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku.
Pri oceňovaní (hnuteľných a nehnuteľných) vecí patriacich do vyporiadavaného BSM sa
vychádza zo stavu veci ku dňu zániku BSM, avšak z ceny v čase, kedy dochádza
k vyporiadaniu (viď R 42/1972). V konaní o vyporiadanie BSM manželov – bývalých
-7-3 Cdo 56/2008
spoločných nájomcov družstevného bytu a spoločných členov bytového družstva, ktorého
súčasťou je i hodnota členského podielu, sa vychádza zo stavu v dobe zániku spoločného
členstva rozvedených manželov v družstve, pri určovaní výšky tejto hodnoty ale treba
vychádzať z cenových pomerov, ktoré zodpovedajú dobe vyporiadania.
V prejednávanej veci sa súdy týmito zásadami dôsledne neriadili.
Súd prvého stupňa rozhodoval o vyporiadaní BSM 15. decembra 2005 (resp. 18. januára
2007), odvolací súd 29. novembra 2007. Pokiaľ pri tom vychádzali z ceny členského podielu
v bytovom družstve zodpovedajúcej dňu uskutočnenia ohliadky bytu 3. apríla 2004 (viď bod
2.2. znaleckého posudku č. 119/2004 Ing. L. z 12. júna 2004 na č.l. 294 spisu), a nie z ceny
aktuálnej v čase vyporiadania, spočívajú ich rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci. So zreteľom na to, že všeobecná hodnota členského podielu sa určuje ako cena, ktorú by
bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu v danom mieste a čase, a tiež na to, že
vzťah ponuky a dopytu nie je ustálený, predstavuje 3-ročný časový odstup medzi zistením
ceny a rozhodnutím o vyporiadaní dôvod, pre ktorý nemôže byť rozhodnutie odvolacieho
súdu správne.
Odvolací súd so zreteľom na námietky navrhovateľky v odvolacom konaní, ktoré sa týkali
aj správnosti určenia výšky všeobecnej hodnoty členského podielu, vlastnou úvahou dospel
k záveru, že znalcom určená výška je primeraná aktuálnym trhovým reláciám. Dôvodom, pre
ktorý súd dospeje k záveru, že sú splnené predpoklady pre aplikáciu voľnej úvahy, môže byť
len to, že výšku nároku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno
zistiť vôbec (§ 136 O.s.p.). Odvolací súd pristúpil k voľnej úvahe preto, lebo navrhovateľka
neumožnila znalcovi vstup do bytu za účelom vykonania dokazovania znaleckým posudkom.
Pokiaľ odvolací súd napriek tomu pristúpil k aplikácii voľnej úvahy, mal si uvedomiť, že
voľná úvaha je namieste až po zistení skutočností, ktoré umožňujú porovnať zrovnateľné
prípady (až po obstaraní takýchto podkladov môže totiž súd vo všeobecnosti vychádzať
z iných obdobných prípadov). Pokiaľ preto odvolací súd nemal pre svoju voľnú úvahu
k dispozícii základné zistenia umožňujúce určité kvantitatívne posúdenie súvislostí
o porovnateľných prípadoch v danom mieste a čase, nemohol na základe vlastnej úvahy
dospieť k vecne správnemu rozhodnutiu.
-8-3 Cdo 56/2008
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a je teda daný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie (2. a 3.) Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. januára 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková