Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/121/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého

a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcov: 1) RNDr. M. L., 2) A. L.,

3) K. L., všetci zastúpení JUDr. Š. G., CSc., advokátom, proti žalovanému:

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 1460/2008-430 zo dňa 25. marca 2008, o odvolaní žalobcov

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -32 zo dňa 12. januára 2010,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -32 zo dňa 12. januára 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobný návrh

žalobcov, ktorým sa domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný

potvrdil rozhodnutie Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. -08

zo dňa 18. januára 2008, ktorým prvostupňový správny orgán v danom prípade nepovolil

návrh na obnovu konania z dôvodu, že žalobcovia dostatočne nepreukázali skutočnosti,

ktoré by mohli byť dôvodom na povolenie obnovy konania v pôvodnej reštitučnej veci,

a to podľa o správnom konaní. Krajský súd

takto rozhodol, keď dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie

Krajského pozemkového úradu v Bratislave boli vydané v súlade s ustanoveniami

správneho poriadku a preto bolo potrebné žalobu žalobcov podľa

zamietnuť. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovia, ktorí podávali návrh na obnovu

konania nedoložili spolu s návrhom dôkazový materiál, na ktorý sa vo svojom návrhu

odvolávali a neurobili tak ani v lehote, ktorá bola účastníkom konania predĺžená

správnym orgánom, a až po rozhodnutí Krajského pozemkového úradu v Bratislave

doložili vyjadrenie od B. V. S. zo dňa 05.02.2008, z ktorého vyplýva, že zosnulá M. L.

súhlasila s peňažnou náhradou, ktorá mala byť zložená do súdneho depozitu na

vykonanie rozvrhového konania. Z ďalšieho vyjadrenia B. V. S. zo dňa 15.04.2008,

ktoré bolo spolu so žalobou doručené krajskému súdu vyplýva, že v archíve tejto

spoločnosti sa nenachádza doklad o tom, či bola M. L. rod. P., vyplatená peňažná

náhrada za vyvlastnené pozemky. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu taktiež

vyplýva, že tieto vyjadrenia BVS nie sú takými skutočnosťami, ktoré by boli dôvodom

na vydanie pozemkov v reštitučnom konaní a že tieto oznámené skutočnosti len

preukazujú, že mala byť zložená peňažná náhrada do súdneho depozitu na vykonanie

rozvrhového konania a preukazujú tiež skutočnosť, že BVS nemá vedomosť o tom, či

peňažná náhrada za vyvlastnené pozemky bola M. L. vyplatená. Taktiež podľa krajského

súdu rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, nakoľko žalobcovia

nesplnili podmienky na obnovu konania uvedené v ustanovení § 63 ods. 2 správneho

poriadku.

Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobcovia a žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v odvolacom

konaní tak, že zmení rozsudok krajského súdu a žalobe vyhovie. Poukázali na to,

že v návrhu na obnovu konania sa domnievajú, že dostatočne preukázali, že správny

orgán v konaní vo veci reštitúcie v zmysle v rozhodovacom

procese nekonal súladne so zákonom a poukázali na to, že v minulosti ponúknutú ale nie

vyplatenú cenu pár halierov za predmetné nehnuteľnosti považovali ich rodičia

za dehonestujúce a na tieto okolnosti si ako právni nástupcovia po svojich rodičoch

dobre pamätajú od svojich rodičov. Z tohto dôvodu sa preto snažili, aby tvrdenia

povinnej osoby, teda B. V. S. boli preverené najmä z hľadiska ich pravdivosti. Na

základe neprávd a klamstiev, stanovísk povinnej osoby rozhodol správny orgán prvého

a druhého stupňa v neprospech žalobcov ešte v konaní podľa

o pôde. Poukázali na to, že medzičasom pôvodná vlastníčka – matka žalobcov zomrela

a keď sa znovu umožnilo uplatnenie reštitúcie vydaním ,

rozhodli sa žalobcovia, že si uplatnia svoje právo na reštitúciu ako právni

nástupcovia po svojich rodičoch, avšak ich žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že sa vo

veci už rozhodlo, aj keď zamietavo, podľa Nemali

inú možnosť ako požiadať o obnovu konania. Podľa žalobcov vyšlo najavo, že povinná

osoba nemá žiadne dôkazy o tom, že by bola bývala náhrada za vyvlastnené pozemky

kedykoľvek v minulosti vyplatená v rámci vyvlastňovacieho konania. Poukázali na to,

že na základe vážneho naliehania na povinnú osobu vydala BVS príslušné potvrdenia,

z ktorých podľa žalobcov vyplýva záver, že existujú dôvody na obnovu

konania, nakoľko vyvlastňovacia náhrada ich matke za vyvlastnené nehnuteľnosti

nebola vyplatená.

Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

www.nsud.sk.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

posudzoval, či krajský súd ako i žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci a či vzhľadom na námietky žalobcov ohľadne

hodnotenia dôkazov bolo konanie vedené takým procesným postupom, ktorý

zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim

pravidlám spravodlivého procesu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z administratívneho spisu predloženého

žalovaným mal za preukázané, že žalobcovia si podali na Krajskom pozemkovom úrade

v Bratislave návrh na obnovu konania, ktorým sa domáhali povolenia obnovy konania

v reštitučnej veci, týkajúcej sa konania podľa ohľadom

nehnuteľností v kat. úz. P. B., ktoré konanie bolo vedné na Obvodnom pozemkovom

úrade v Bratislave, keď obvodný pozemkový úrad svojim rozhodnutím zo dňa

03.12.2004 reštitučné konanie zastavil a v odvolacom konaní krajský pozemkový úrad

rozhodnutím zo dňa 02.02.2005 potvrdil rozhodnutie obvodného pozemkového úradu zo

dňa 03.12.2004 ako vecne správne.

Žalobcovia mali za to, že povinná osoba, a to B. V. S., a s., nepreukázala

jednoznačne, žeby v minulosti vyplatila vyvlastňovaciu náhradu ich matke M. L. ako

pôvodnej vlastníčke a boli toho názoru, že v danom prípade je tu dôvod na obnovu

konania podľa § 62 ods. 1 písm. e) správneho poriadku.

Podľa § 62 ods. 1 písm. e) správneho poriadku konanie pred správnym orgánom

ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné sa na návrh účastníka konania obnoví,

ak rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo rozhodnutie

sa dosiahlo trestným činom.

V danom prípade sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s právnym

názorom Krajského súdu v Bratislave, že v prípade reštitučnej veci žalobcov v zmysle

neexistujú žiadne zákonné dôvody pre povolenie obnovy

konania v danej reštitučnej veci. V danom prípade totiž odvolací súd na rozdiel

od krajského súdu naviac uvádza, že predmetné rozhodnutie krajského pozemkového

úradu č. 64/2005/BAK/KPÚ zo dňa 02.02.2005 bolo i predmetom súdneho prieskumu,

avšak krajský súd v konaní č.k. -9 uznesením zo dňa 04.10.2006 konanie

vo veci zastavil, nakoľko žalobcovia návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného podali oneskorene. Na základe podaného odvolania žalobcov Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 29.03.2007 potvrdil

uznesenie krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Bratislave č. 4262/2004/PÚ/Tk-1 zo dňa 03.12.2004 je správne

a taktiež súladne so zákonom postupoval i Krajský pozemkový úrad v Bratislave

rozhodnutím zo dňa 02.02.2005 pod č. 64/2005/BAK/KPÚ, keď rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu zo dňa 03.12.2004 potvrdil. Správne totiž argumentuje Obvodný

pozemkový úrad v Bratislave v dôvodoch rozhodnutia zo dňa 03.12.2004, že ohľadne

predmetných pozemkov bolo vo veci už vydané rozhodnutie, a to bývalým Okresným

úradom v Bratislave II, odborom PPLH dňa 19.01.2000, ktoré bolo potvrdené

i Krajským súdom v Bratislave, a to rozsudkom 24S/65/2000 zo dňa 25.05.2000, ktoré

konanie bolo vedené podľa o pôde v znení neskorších predpisov

na základe uplatneného reštitučného nároku právnej predchodkyne žalobcov M. L..

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné taktiež zdôrazniť,

na rozdiel od dôvodenia krajského súdu, že keď neexistovali žiadne právne dôvody,

aby si žalobcovia mohli uplatniť opätovne reštitučný nárok podľa zákona

č. (nakoľko predchádzajúce reštitučné konanie uplatnené právnou

predchodkyňou žalobcov bolo právoplatne v zmysle ukončené),

tak nemôže existovať ani žiaden z dôvodov uvádzaných v § 62 ods. 1 správneho

poriadku na obnovu konania v reštitučnej veci podľa

Totiž podľa ustanovenia vety prvej tento zákon

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného

predpisu. Z poznámky bodu 1 pod čiarou k ustanoveniu § 1 má zákonodarca na mysli

ako osobitný predpis o pôde v znení neskorších predpisov.

Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť,

že aj z dôvodovej správy k zákonu o pôde vyplýva, že

je len pokračovaním v znení neskorších predpisov a má slúžiť

na uplatnenie si reštitučných nárokov pre tie fyzické osoby, ktoré si neuplatnili,

resp. nestihli uplatniť svoje reštitučné nároky v zmysle o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z administratívneho spisu žalovaného mal

nesporne za preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov M. L. si dňa 09.11.1992

uplatnila reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava – mesto, a to

v zmysle o pôde v znení neskorších predpisov. M. L. zomrela

31.03.1996 a jej právnymi nástupcami sa v zmysle osvedčenia o dedičstve č. D591/96-

, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.03.1997 stali žalobcovia 1 až 3,ktorí

ako vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu Bratislava II č. 916/92/PÚ367/97/

OPPaLH/TK-2 zo dňa 19.01.2000 boli dokonca účastníkmi konania, keď uvedený

Okresný úrad Bratislava II rozhodol v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde

rozhodnutím zo dňa 19.01.2000, keď im nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

v kat. úz. P. B.. Uvedené rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000

bolo v konaní podľa piatej časti hlavy tretej v preskúmavacom konaní i potvrdené

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -12 zo dňa 25.05.2000.

Z dôvodov rozhodnutia Okresného úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000 vydaného

v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde vyplýva, že Okresný úrad Bratislava II dospel

po zhodnotení písomných dôkazov k záveru, že náhrada za vyvlastnené

nehnuteľnosti bola M. L. vyplatená. Taktiež Okresný úrad Bratislava II v dôvodoch

uvedeného rozhodnutia konštatuje, že pokiaľ o tejto náhrade právni nástupcovia M. L.

nevedia, tak to ešte neznamená, že náhrada ich matke vyplatená nebola. Taktiež

so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí Okresného úradu

Bratislava II zo dňa 19.02.2000 sa stotožnil i Krajský súd v Bratislava, ako to vyplýva

z dôvodov jeho rozsudku č.k. -12 zo dňa 25.05.2000.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza,

že dôvody obnovy konania, tak ako ich prezentujú žalobcovia, sú právne irelevantné,

pretože žalobcovia mohli takéto dôvody obnovy konania prezentovať vzhľadom

na uvedené skutočnosti, avšak iba vo vzťahu k správnemu rozhodnutiu Okresnému

úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000, vydanému v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona

č. 229/1991 b. o pôde v znení neskorších predpisov, v ktorom reštitučnom konaní

boli ako účastníci konania neúspešní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky akékoľvek dôvody na obnovu

konania prezentované žalobcami sú právne irelevantné, pretože z hľadiska ustanovenia

b§ 63 ods. 3 správneho poriadku, či už subjektívna alebo objektívna trojročná lehota

dávno žalobcom márne uplynuli. Trojmesačná i trojročná lehota sú totiž neprekročiteľné

a ich zmeškanie nemožno odpustiť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako súladný so zákonom v zmysle ustanovenia potvrdil

za použitia ustanovenia veta prvá

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1

v spojení s ustanovením za použitia ustanovenia

veta prvá , keď žalobcovia úspech v odvolacom konaní nemali a žalovanému

správnemu orgánu náhrada trov konania v zmysle zákona neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 6. apríla 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová