Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a94/362479.1a8f17.pdf
PDF · 175.28 KB
No categories available
2Sžo/121/2010
Najvyšší súd 2 Sžo 121/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého
a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcov: 1) RNDr. M. L., 2) A. L.,
3) K. L., všetci zastúpení JUDr. Š. G., CSc., advokátom, proti žalovanému:
Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1460/2008-430 zo dňa 25. marca 2008, o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S/93/2008-32 zo dňa 12. januára 2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 3S/93/2008-32 zo dňa 12. januára 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobný návrh
žalobcov, ktorým sa domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. 101/279/07-08
zo dňa 18. januára 2008, ktorým prvostupňový správny orgán v danom prípade nepovolil
návrh na obnovu konania z dôvodu, že žalobcovia dostatočne nepreukázali skutočnosti,
ktoré by mohli byť dôvodom na povolenie obnovy konania v pôvodnej reštitučnej veci,
a to podľa § 62 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Krajský súd
takto rozhodol, keď dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie
Krajského pozemkového úradu v Bratislave boli vydané v súlade s ustanoveniami
správneho poriadku a preto bolo potrebné žalobu žalobcov podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietnuť. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovia, ktorí podávali návrh na obnovu
konania nedoložili spolu s návrhom dôkazový materiál, na ktorý sa vo svojom návrhu
odvolávali a neurobili tak ani v lehote, ktorá bola účastníkom konania predĺžená
správnym orgánom, a až po rozhodnutí Krajského pozemkového úradu v Bratislave
doložili vyjadrenie od B. V. S. zo dňa 05.02.2008, z ktorého vyplýva, že zosnulá M. L.
súhlasila s peňažnou náhradou, ktorá mala byť zložená do súdneho depozitu na
vykonanie rozvrhového konania. Z ďalšieho vyjadrenia B. V. S. zo dňa 15.04.2008,
ktoré bolo spolu so žalobou doručené krajskému súdu vyplýva, že v archíve tejto
spoločnosti sa nenachádza doklad o tom, či bola M. L. rod. P., vyplatená peňažná
náhrada za vyvlastnené pozemky. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu taktiež
vyplýva, že tieto vyjadrenia BVS nie sú takými skutočnosťami, ktoré by boli dôvodom
na vydanie pozemkov v reštitučnom konaní a že tieto oznámené skutočnosti len
preukazujú, že mala byť zložená peňažná náhrada do súdneho depozitu na vykonanie
rozvrhového konania a preukazujú tiež skutočnosť, že BVS nemá vedomosť o tom, či
peňažná náhrada za vyvlastnené pozemky bola M. L. vyplatená. Taktiež podľa krajského
súdu rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, nakoľko žalobcovia
nesplnili podmienky na obnovu konania uvedené v ustanovení § 63 ods. 2 správneho
poriadku.
Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobcovia a žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v odvolacom
konaní tak, že zmení rozsudok krajského súdu a žalobe vyhovie. Poukázali na to,
že v návrhu na obnovu konania sa domnievajú, že dostatočne preukázali, že správny
orgán v konaní vo veci reštitúcie v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. v rozhodovacom
procese nekonal súladne so zákonom a poukázali na to, že v minulosti ponúknutú ale nie
vyplatenú cenu pár halierov za predmetné nehnuteľnosti považovali ich rodičia
za dehonestujúce a na tieto okolnosti si ako právni nástupcovia po svojich rodičoch
dobre pamätajú od svojich rodičov. Z tohto dôvodu sa preto snažili, aby tvrdenia
povinnej osoby, teda B. V. S. boli preverené najmä z hľadiska ich pravdivosti. Na
základe neprávd a klamstiev, stanovísk povinnej osoby rozhodol správny orgán prvého
a druhého stupňa v neprospech žalobcov ešte v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb.
o pôde. Poukázali na to, že medzičasom pôvodná vlastníčka – matka žalobcov zomrela
a keď sa znovu umožnilo uplatnenie reštitúcie vydaním zákona č. 503/2003 Z.z.,
rozhodli sa žalobcovia, že si uplatnia svoje právo na reštitúciu ako právni
nástupcovia po svojich rodičoch, avšak ich žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že sa vo
veci už rozhodlo, aj keď zamietavo, podľa zákona č. 229/1991 Zb. Nemali
inú možnosť ako požiadať o obnovu konania. Podľa žalobcov vyšlo najavo, že povinná
osoba nemá žiadne dôkazy o tom, že by bola bývala náhrada za vyvlastnené pozemky
kedykoľvek v minulosti vyplatená v rámci vyvlastňovacieho konania. Poukázali na to,
že na základe vážneho naliehania na povinnú osobu vydala BVS príslušné potvrdenia,
z ktorých podľa žalobcov vyplýva záver, že existujú dôvody na obnovu
konania, nakoľko vyvlastňovacia náhrada ich matke za vyvlastnené nehnuteľnosti
nebola vyplatená.
Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
posudzoval, či krajský súd ako i žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci a či vzhľadom na námietky žalobcov ohľadne
hodnotenia dôkazov bolo konanie vedené takým procesným postupom, ktorý
zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim
pravidlám spravodlivého procesu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z administratívneho spisu predloženého
žalovaným mal za preukázané, že žalobcovia si podali na Krajskom pozemkovom úrade
v Bratislave návrh na obnovu konania, ktorým sa domáhali povolenia obnovy konania
v reštitučnej veci, týkajúcej sa konania podľa zákona č. 503/2003 Z.z. ohľadom
nehnuteľností v kat. úz. P. B., ktoré konanie bolo vedné na Obvodnom pozemkovom
úrade v Bratislave, keď obvodný pozemkový úrad svojim rozhodnutím zo dňa
03.12.2004 reštitučné konanie zastavil a v odvolacom konaní krajský pozemkový úrad
rozhodnutím zo dňa 02.02.2005 potvrdil rozhodnutie obvodného pozemkového úradu zo
dňa 03.12.2004 ako vecne správne.
Žalobcovia mali za to, že povinná osoba, a to B. V. S., a s., nepreukázala
jednoznačne, žeby v minulosti vyplatila vyvlastňovaciu náhradu ich matke M. L. ako
pôvodnej vlastníčke a boli toho názoru, že v danom prípade je tu dôvod na obnovu
konania podľa § 62 ods. 1 písm. e) správneho poriadku.
Podľa § 62 ods. 1 písm. e) správneho poriadku konanie pred správnym orgánom
ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné sa na návrh účastníka konania obnoví,
ak rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo rozhodnutie
sa dosiahlo trestným činom.
V danom prípade sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s právnym
názorom Krajského súdu v Bratislave, že v prípade reštitučnej veci žalobcov v zmysle
zákona č. 503/2003 Z.z. neexistujú žiadne zákonné dôvody pre povolenie obnovy
konania v danej reštitučnej veci. V danom prípade totiž odvolací súd na rozdiel
od krajského súdu naviac uvádza, že predmetné rozhodnutie krajského pozemkového
úradu č. 64/2005/BAK/KPÚ zo dňa 02.02.2005 bolo i predmetom súdneho prieskumu,
avšak krajský súd v konaní č.k. 2S/330/2006-9 uznesením zo dňa 04.10.2006 konanie
vo veci zastavil, nakoľko žalobcovia návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného podali oneskorene. Na základe podaného odvolania žalobcov Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 SžoKS 103/2006 zo dňa 29.03.2007 potvrdil
uznesenie krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu v Bratislave č. 4262/2004/PÚ/Tk-1 zo dňa 03.12.2004 je správne
a taktiež súladne so zákonom postupoval i Krajský pozemkový úrad v Bratislave
rozhodnutím zo dňa 02.02.2005 pod č. 64/2005/BAK/KPÚ, keď rozhodnutie obvodného
pozemkového úradu zo dňa 03.12.2004 potvrdil. Správne totiž argumentuje Obvodný
pozemkový úrad v Bratislave v dôvodoch rozhodnutia zo dňa 03.12.2004, že ohľadne
predmetných pozemkov bolo vo veci už vydané rozhodnutie, a to bývalým Okresným
úradom v Bratislave II, odborom PPLH dňa 19.01.2000, ktoré bolo potvrdené
i Krajským súdom v Bratislave, a to rozsudkom 24S/65/2000 zo dňa 25.05.2000, ktoré
konanie bolo vedené podľa zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov
na základe uplatneného reštitučného nároku právnej predchodkyne žalobcov M. L..
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné taktiež zdôrazniť,
na rozdiel od dôvodenia krajského súdu, že keď neexistovali žiadne právne dôvody,
aby si žalobcovia mohli uplatniť opätovne reštitučný nárok podľa zákona
č. 503/2003 Z.z. (nakoľko predchádzajúce reštitučné konanie uplatnené právnou
predchodkyňou žalobcov bolo právoplatne v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. ukončené),
tak nemôže existovať ani žiaden z dôvodov uvádzaných v § 62 ods. 1 správneho
poriadku na obnovu konania v reštitučnej veci podľa zákona č. 503/2003 Z.z.
Totiž podľa ustanovenia § 1 vety prvej zákona č. 503/2003 Z.z. tento zákon
upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného
predpisu. Z poznámky bodu 1 pod čiarou k ustanoveniu § 1 má zákonodarca na mysli
ako osobitný predpis zákon č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov.
Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť,
že aj z dôvodovej správy k zákonu o pôde vyplýva, že zákon č. 503/2003 Z.z.
je len pokračovaním zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a má slúžiť
na uplatnenie si reštitučných nárokov pre tie fyzické osoby, ktoré si neuplatnili,
resp. nestihli uplatniť svoje reštitučné nároky v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z administratívneho spisu žalovaného mal
nesporne za preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov M. L. si dňa 09.11.1992
uplatnila reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava – mesto, a to
v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov. M. L. zomrela
31.03.1996 a jej právnymi nástupcami sa v zmysle osvedčenia o dedičstve č. D591/96-
37.Dnot119/96, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.03.1997 stali žalobcovia 1 až 3,ktorí
ako vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu Bratislava II č. 916/92/PÚ367/97/
OPPaLH/TK-2 zo dňa 19.01.2000 boli dokonca účastníkmi konania, keď uvedený
Okresný úrad Bratislava II rozhodol v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde
rozhodnutím zo dňa 19.01.2000, keď im nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
v kat. úz. P. B.. Uvedené rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000
bolo v konaní podľa piatej časti hlavy tretej O.s.p. v preskúmavacom konaní i potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 24S/65/2000-12 zo dňa 25.05.2000.
Z dôvodov rozhodnutia Okresného úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000 vydaného
v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde vyplýva, že Okresný úrad Bratislava II dospel
po zhodnotení písomných dôkazov k záveru, že náhrada za vyvlastnené
nehnuteľnosti bola M. L. vyplatená. Taktiež Okresný úrad Bratislava II v dôvodoch
uvedeného rozhodnutia konštatuje, že pokiaľ o tejto náhrade právni nástupcovia M. L.
nevedia, tak to ešte neznamená, že náhrada ich matke vyplatená nebola. Taktiež
so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí Okresného úradu
Bratislava II zo dňa 19.02.2000 sa stotožnil i Krajský súd v Bratislava, ako to vyplýva
z dôvodov jeho rozsudku č.k. 24S/65/2000-12 zo dňa 25.05.2000.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza,
že dôvody obnovy konania, tak ako ich prezentujú žalobcovia, sú právne irelevantné,
pretože žalobcovia mohli takéto dôvody obnovy konania prezentovať vzhľadom
na uvedené skutočnosti, avšak iba vo vzťahu k správnemu rozhodnutiu Okresnému
úradu Bratislava II zo dňa 19.01.2000, vydanému v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona
č. 229/1991 b. o pôde v znení neskorších predpisov, v ktorom reštitučnom konaní
boli ako účastníci konania neúspešní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa
právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky akékoľvek dôvody na obnovu
konania prezentované žalobcami sú právne irelevantné, pretože z hľadiska ustanovenia
b§ 63 ods. 3 správneho poriadku, či už subjektívna alebo objektívna trojročná lehota
dávno žalobcom márne uplynuli. Trojmesačná i trojročná lehota sú totiž neprekročiteľné
a ich zmeškanie nemožno odpustiť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako súladný so zákonom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil
za použitia ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p., keď žalobcovia úspech v odvolacom konaní nemali a žalovanému
správnemu orgánu náhrada trov konania v zmysle zákona neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 6. apríla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová