Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obdo/47/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Kataríny Pramukovej

v právnej veci žalobcu: Z.Č., bytom R.B., občianka Slovenskej republiky, zast. JUDr. P.V.,

advokátom so sídlom V.B. proti žalovanému: F., s. r. o., O.T., IČO: 3X., zast. JUDr. M.H.,

advokátkou so sídlom B.P., o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva, vedenej na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn.

, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28.

apríla 2010, č. k. -157, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a.

Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v sume 577,51 eur

na účet zástupcu.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie neplatnosti

zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a žalovanému nepriznal

náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci konania

uzatvorili 18. októbra 2006 zmluvu o úvere č. 60741, na základe ktorej poskytol žalovaný

žalobkyni 250 000 Sk, pričom žalobkyňa sa zaviazala sumu 250 000 Sk splatiť do dvoch

rokov od podpísania zmluvy, teda do 18. októbra 2008 a zaplatiť aj dohodnuté príslušenstvo.

Zároveň účastníci konania uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva k bytu žalobkyne, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach a zariadeniach bytového domu v prospech žalovaného. Žalobkyňa zaplatila

žalovanému 6 splátok po 12 500 Sk, spolu 75 000 Sk, s ďalšími splátkami sa dostala

do omeškania. Z výpisu z listu vlastníctva č. 3142 k. ú. V., vyhotoveného 26. septembra 2007

Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava vyplýva, že od 17. septembra 2007

vlastníkom nehnuteľnosti pôvodne patriacej žalobkyni a neskôr žalovanému je Mgr. P.L. na

základe kúpnej zmluvy. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru,

že za uvedeného skutkového stavu žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti oboch zmlúv podľa ust. Žalovaný už nehnuteľnosť, ktorá

bola predmetom zabezpečenia nevlastní, takže podľa ust.

nie je možné dosiahnuť pôvodný stav zápisu vlastníctva. Určením neplatnosti zmluvy o úvere

a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníctva sa neodstráni spornosť práva

žalobkyne a ani jej právna neistota vo vlastníctve k nehnuteľnostiam, lebo aj tak by bola

po skončení tohto sporu nútená podať žalobu proti osobe aktuálne vlastniacej predmetnú

nehnuteľnosť. Touto určovacou žalobou s určovacím petitom v nej vymedzeným sa nerieši

právny vzťah medzi žalobkyňou a aktuálnym vlastníkom nehnuteľnosti. Pri rozhodovaní

o náhrade trov konania súd prvého stupňa aplikoval ust.

- prvá veta (keďže žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov) a z dôvodu

hodných osobitného zreteľa úspešnému účastníkovi, t. j. žalovanému náhradu trov nepriznal,

hoci by mu patrili.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobkyne proti

rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom z 28. apríla 2010, č. k. -157 tak,

že zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a určil, že;

- zmluva o úvere č. 60741 z 18. októbra 2006, uzatvorená medzi žalobkyňou

a žalovaným, je v článkoch III., IV., v článku V. bod 2 a v článku VI. veta piata,

neplatná

a

- zmluva o zabezpečení záväzku prevodu práva z 18. októbra 2006, uzatvorená medzi

žalobkyňou a žalovaným, je neplatná.

Vo zvyšnej časti žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 60741 z 18. októbra

2006 zamietol a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového,

odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 3 180,49 eur k rukám jej právneho zástupcu.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že pri svojom rozhodovaní

o odvolaní žalovaného vychádzal z názoru dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý vyslovil vo svojom uznesení z 26. novembra 2009, sp. zn. ,

a preto s poukazom na ust. nariadil na prejednanie odvolania podľa

ust. pojednávanie, na ktoré predvolal žalobkyňu i žalovaného a tiež právnych

zástupcov účastníkov konania.

Odvolací súd preto opätovne prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa

ust. , pričom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie, oboznámil sa

s obsahom žaloby, s úverovou zmluvou č. 60741 z 18. októbra 2006, zmluvou o zabezpečení

záväzku prevodom práva z 18. októbra 2006, listom žalobkyne z 8. júna 2007 adresovaným

žalovanému, výpisom z katastra nehnuteľností k. ú. V., LV č. 3142 zo 14. mája 2007, kópiami

dokladov P., a. s. o potvrdení vkladov splátok pôžičky žalobkyne v prospech žalovaného,

listom žalobkyne z 19. mája 2007 adresovaným žalovanému, výpisom z katastra

nehnuteľností k. ú. V. LV č. 3142 z 26. septembra 2007, výpisom z Obchodného registra

Okresného súdu Trenčín odd. Sro, vložka č. 15068/R, prehľadom úrokových sadzieb bánk za

poskytované úvery, obsahom lekárskej správy o zdravotnom stave žalobkyne z 22. januára

2008, zápisnice o výsluchu žalobkyne dožiadaným súdom z 19. mája 2008, písomným

vyjadrením žalovaného prostredníctvom jeho právnej zástupkyne

z 28. apríla 2010 a vyjadrením žalobkyne a následne po vyhodnotení skutkového stavu dospel

k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

Odvolací súd mal za preukázané, že účastníci konania uzatvorili 18. októbra 2006

zmluvu o úvere podľa ust. a nasl. , a to žalobkyňa ako dlžníčka

a žalovaný ako veriteľ, ktorý je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť v predmete

“poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom“. V deň podpísania tejto zmluvy

poskytol žalovaný žalobkyni v hotovosti úver vo výške 250 000 Sk za podmienok

dohodnutých zmluvou. Prevzatie a osobné prepočítanie sumy poskytnutého úveru žalobkyňa

osvedčila svojim podpisom. Žalobkyňa sa zaviazala spolu s istinou úver riadne a včas splatiť

aj s dohodnutým príslušenstvom (čl. I. zmluvy). Istina úveru 250 000 Sk bola splatná

do dvoch rokov (18. októbra 2008), pričom úver bol splatný v prvom rade finančnými

prostriedkami a v prípade, ak to nebude možné, prevodom nehnuteľného majetku (čl. II.

Zmluvy).

Ďalej odvolací súd preskúmal ustanovenia zmluvy o úvere, týkajúce sa splatnosti

úveru s dohodnutým príslušenstvom i sankciami.

Zmluvu o zabezpečení záväzku uzatvorili účastníci konania 18. októbra 2006, ktorá

sa stala neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere (čl. VI. zmluvy o úvere) podľa ust. § 553

. Predmetom tejto zmluvy bola dohoda o zabezpečení uspokojenia

pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zo zmluvy o úvere a do splnenia záväzku žalobkyne

zo zmluvy o úvere tak, že žalobkyňa previedla svoje vlastnícke právo k nehnuteľnému

majetku - bytu č. 305, nachádzajúcom sa na 3. poschodí bytového domu, súpisné č. 10194,

vchod 61A, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach

a pozemku uvedeného bytového domu vo výške 2341/561124-tin na žalovaného, pričom

všetky tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v k. ú. V. a sú zapísané na LV č. 3142, vedeného

Správou katastra Hlavné mesto SR Bratislava. Žalobkyňa sa zaviazala, že ak cena

nehnuteľného majetku klesne tak, že zabezpečenie pohľadávky žalovaného sa stane

nedostatočným, vyhradzuje si žalovaný do jedného týždňa po písomnej žiadosti žalovaného

vyhlásiť úver za okamžite splatný, spolu s príslušenstvom. V prípade definitívneho prevodu

vlastníctva nehnuteľností na žalovaného sa nadobúdacia cena rovná výške nesplatenej časti

úveru. Taktiež sa účastníci dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva nehnuteľností

zaniká nárok žalobkyne na vrátenie už uhradenej časti zabezpečovaného záväzku.

Žalobkyňa zaplatila žalovanému 6 splátok po 12 500 Sk, spolu 75 000 Sk a následne

mu prestala platiť. Z čiastočného výpisu z LV č. 3142 k. ú. V. zo 14. mája 2007

je zrejmé, že žalovaný bol vlastníkom nehnuteľností tam zapísaných titulom zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa V 15567/2006 zo 6. decembra 2006. Podľa

čiastočného výpisu toho istého LV, vyhotoveného 26. septembra 2007, je vlastníkom

nehnuteľností tam zapísaných Mgr. P.L. titulom kúpnej zmluvy podľa V 27368/2007 zo 17.

septembra 2007. Žalobkyni suma zaplatená žalovanému vo výške 75 000 Sk vrátená nebola.

Žalobkyňa cenu nehnuteľností odhadovala na sumu 1 800 000 Sk.

Odvolací súd preto najprv skúmal v zmysle ust. , či v predmetnej

veci je naliehavý právny záujem, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je a konštatoval, že v prejednávanej veci po vykonanom a doplnenom dokazovaní

opätovne dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne konštatoval nedostatok

naliehavého právneho záujmu žalobkyne, pretože naliehavý právny záujem je v tomto prípade

daný existenciou aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobkyňou

a žalovaným, ktorým je ohrozenie právneho postavenia, a to predovšetkým neistoty v otázke

rozsahu plnenia žalobkyne v prospech žalovaného, a to bez ohľadu na skutočnosť,

že prípadným určením platnosti, resp. neplatnosti zmlúv už nie je možné dosiahnuť pôvodný

stav zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností v zmysle ust.

Odvolací súd s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzatvorenia zmluvy

č. 60741 z 18. októbra 2006, označenú ako zmluva o úvere, skúmal, či ide o zmluvu o úvere

uzatvorenú podľa alebo je táto zmluva zmluvou o pôžičke podľa

. Za právne bezvýznamné mal označenie zmluvného typu

v zmluve a odkazom na voľbu , pretože žalovaný poskytol žalobkyni

sumu 250 000 Sk bez toho, aby ho táto o poskytnutie peňažných prostriedkov požiadala

po uzavretí zmluvy. Predmetom podnikania žalovaného je nielen poskytovanie úverov

nebankovým spôsobom, ale aj poskytovanie pôžičiek. Preto odvolací súd vyvodil záver,

že vzhľadom na reálny charakter plnenia, keď žalovaný poskytol žalobkyni peňažné

prostriedky hneď po podpise zmluvy, ide o zmluvu o pôžičke podľa ust. § 657

Obč. zákonníka. Odvolací súd následne posudzoval zmluvu o úvere, ako aj zmluvu

o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa ust. a 39 .

Vzhľadom na ust. § 879j Obč. zák. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy

vzniknuté pred 1. januárom 2008, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknutých pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Pri posudzovaní zmluvy o úvere vychádzal z ust. § 657, 658, 517 ods. 2, 544 ods. 1,

121 ods. 3 a dospel k názoru, že zmluva odporuje zákonu a pravidlám

dobrých mravov, a to v prevažnej časti jej ustanovení.

V rozpore so zákonom je celý článok III predmetnej zmluvy, ktorý je koncipovaný

výslovne jednostranne v neprospech žalobkyne. Ide o zrejmé zneužitie postavenia žalovaného

pri poskytovaní pôžičky a je v rozpore so spoločensky uznávanými zásadami konania

v právnom styku. Dohodnuté podmienky v tomto článku nezodpovedajú uznávaným

pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky vo väzbe na morálnu mienku,

ktorá odsudzuje zneužívanie starších ľudí v hmotnej núdzi takýmito jednostrannými

podmienkami. V rozpore s dobrými mravmi je dohoda obsiahnutá v tomto článku o výške

príslušenstva (5% z 250 000 Sk mesačne), pričom splátky príslušenstva nezahŕňajú splátky

istiny. Ročná percentuálna miera nákladov je 48,33% z celkovej sumy úveru, teda zo sumy

250 000 Sk vzniká veriteľovi nárok na dohodnutú splátku príslušenstva úveru za každý

mesiac, aj začatý trvania pohľadávky voči dlžníkovi na istine úveru. Výška príslušenstva

- mesačnej splátky je 12 500 Sk. Z tejto mesačnej sumy príslušenstva tvorí suma

zodpovedajúca 70% dohodnutý úrok z úveru a suma zodpovedajúca 30% tvorí náhradu

nákladov veriteľa za spracovanie úveru a jeho zabezpečenie, t. j. 3 750 Sk mesačne, ročne

ide o sumu 45 000 Sk bez určenia, v čom tieto náklady spočívajú a akou konkrétnou výškou

sa pri výške poskytnutého úveru 250 000 Sk mesačne podieľajú na činnosti žalovaného

a na zabezpečení úveru. Takto dojednaný úrok z úveru a výška nákladov na jeho spracovanie

a zabezpečenie je neprimeraná, v zjavnom nepomere k výške poskytnutej peňažnej pôžičky.

Takéto dojednanie odporuje dobrým mravom. Dobrým mravom taktiež odporuje dojednanie

citovaného článku o povinnosti dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,3%

z dlžnej sumy mesačného príslušenstva denne pre prípad omeškania so splatením dohodnutej

čiastky mesačného príslušenstva alebo jej časti a tiež záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi

zmluvnú pokutu 700 Sk v prípade omeškania so splatením každej splatnej sumy mesačného

príslušenstva, alebo jej časti za každých aj len začatých 7 dní omeškania. Uvedené dohody

o povinnosti platiť zmluvnú pokutu odporujú dobrým mravom v tom, že množstvom takýchto

dojednaní sa umelo a neprimerane navyšuje záväzok dlžníka, stávali sa splatnými skôr

než istina, čím sa dlžníkovi znemožňovalo, resp. sťažovalo splnenie jeho záväzku

predovšetkým peňažnými prostriedkami. V rozpore s dobrými mravmi je dojednanie,

že splatenie úveru sčasti alebo v celej výške je prípustné aj predo dňom jeho splatnosti,

minimálne však po 3 mesiacoch od uzatvorenia tejto zmluvy, povinnosť znášať dojednanú

splátku mesačného príslušenstva však zostáva zachovaná, pokiaľ sa účastníci tejto zmluvy

nedohodnú písomným dodatkom inak. Takáto dohoda jednostranne zvýhodňuje veriteľa,

ktorému umožňuje aj v prípade predčasného splatenia požičanej sumy uplatňovať si

príslušenstvo za celé dohodnuté obdobie zmluvného vzťahu, teda za obdobie od 18. októbra

2006 do 18. októbra 2008. Pre prípad omeškania so splatením istiny v lehote jej splatnosti

alebo predčasnej splatnosti z dôvodu porušenia ustanovenia tejto zmluvy žalobkyňa

sa zaviazala znášať úrok z omeškania 0,3% zo sumy istiny úveru alebo jeho nesplatenej časti

za každý deň omeškania až do zaplatenia. V čase uzatvorenia zmluvy bola základná úroková

sadzba Národnej banky Slovenska vo výške 4,75% ročne a dovolený dvojnásobok predstavuje

9,5% ročne. Dohoda o výške úrokov z omeškania tak odporuje ust. § 517 ods. 2 Obč. zák.

Výška úroku z omeškania dohodnutá medzi účastníkmi však predstavuje až 109,5% ročný

úrok z omeškania, čo je viac ako 11-násobok úroku z omeškania, ktorý je prípustný zákonom.

Súd prvého stupňa vyhodnotil ako v rozpore so zákonom dojednanie, podľa ktorého,

ak dlžník akýmkoľvek spôsobom znemožní veriteľovi disponovať s nehnuteľným majetkom,

zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi počas celého trvania súdneho sporu, resp. inej prekážky

zmluvnú pokutu vo výške 0,3% z celkovej sumy úveru a jeho príslušenstva za každý deň

trvania tohto sporu. Uvedené dojednanie je v rozpore s SR, lebo zasahuje

do práva žalobkyne na súdnu ochranu. V rozpore so zákonom tento článok v časti určujúcej

povinnosť dedičovi dlžníka plniť záväzok veriteľovi skôr, ako sa právoplatne určí okruh

dedičov, rozsah dedičstva a dedičské nároky, s prihliadnutím na zodpovednosť dediča podľa

§ 470 ods. 1, 2 Obč. zák. Dobrým mravom odporuje aj ustanovenie v časti, ktorou sa

dlžníkovi určuje povinnosť plniť záväzok veriteľovi do 30 dní, ak bude na jeho majetok

podaný návrh na konkurz alebo exekúciu, pretože takáto dohoda odporuje príslušným

ustanoveniam a Za odporujúce dobrým mravom

vyhodnotil odvolací súd aj dojednanie účastníkov konania, že definitívnym prevodom

vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku na žalovaného zaniká nárok žalobcu na vrátenie

už uhradenej časti zabezpečenej pohľadávky a že dlžník sa stotožňuje s veriteľom v tom,

že uvedený záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi, je platný a právne relevantný, čo je

v rozpore s SR, lebo zasahuje do práv žalobcu a tiež je v rozpore

so základnou právnou zásadou, že nikto sa nemôže dopredu vzdať svojho práva. V rozpore

so zákonom je aj ujednanie účastníkov konania, že ak sa veriteľ stane definitívnym

vlastníkom predmetu zabezpečenia pohľadávky, zaväzuje sa dlžník nespochybňovať platnosť

tejto zmluvy, ani platnosť súčasne uzatvorenej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom

práva, ktoré obe uzatvorili slobodne a bez toho, aby jeho zmluvná voľnosť pri ich uzatváraní

bola akokoľvek obmedzená.

Odvolací súd taktiež dospel k záveru, že dojednanie čl. IV, obsahujúce dohodu, podľa

ktorej sa žalobkyňa ako dlžníčka zaviazala zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva

k svojmu bytu previesť v prospech žalovaného ako veriteľa do doby splnenia svojho záväzku

zo zmluvy o pôžičke svoje nehnuteľnosti, tvoriace predmet zabezpečenia ako dojednania

v rozpore s dobrými mravmi, a to s ohľadom na nepomer hodnoty zabezpečovanej

pohľadávky a predmetu zabezpečenia. Predmetom zabezpečenia bola nehnuteľnosť - byt

v hodnote nepochybne niekoľkokrát prevyšujúcej výšku poskytnutej pôžičky. V rozpore

so zákonom je aj čl. V bod 2, podľa ktorého sa žalobkyňa zaviazala znášať náklady

na správny poplatok z vkladu do katastra nehnuteľností, náklady na znalecký posudok

oceňujúci nehnuteľnosť, náklady na overenie podpisov na zmluvách a návrhoch. Dobrým

mravom odporuje aj piata veta ust. čl. VI, v ktorom žalobkyňa ako dlžník vyhlásila,

že zabezpečenie záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam považuje

za primerané, rovnako ako úročenie úveru, dohodnutú mesačnú sumu príslušenstva úveru

a tiež dohodnutý úrok z omeškania, výšku zmluvnej pokuty pre prípad porušenia povinnosti

riadne a včas splatiť záväzok na istine úveru aj príslušenstva. Teda odvolací súd konštatoval,

že citovaná časť ustanovení v posudzovanej zmluve č. 60741 z 18. októbra 2006 je priamo

v rozpore so zákonom a s pravidlami dobrých mravov, čo má za následok neplatnosť

uvedených článkov alebo ich častí, a to s poukazom na ust. § 39 Obč. zák. Vyššie uvedenými

dojednaniami je totiž hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán, a to nielen v ustanoveniach zmluvy o pôžičke, ktorých účel, zdá sa, smeruje

k jedinému cieľu, a to navýšiť poskytnutú pôžičku spôsobom znemožňujúcim dlžníkovi

reálne ju zaplatiť pri zachovaní proporcionality vzájomných práv a povinností tak,

aby žalovaný ako veriteľ mohol realizovať svoje práva zo zmluvy o zabezpečovacom prevode

práva k nehnuteľnosti, predtým vo vlastníctve žalobkyne. Cena nehnuteľnosti pritom

niekoľkonásobne prevyšovala zabezpečovanú pohľadávku. Účelom zabezpečovacieho

prevodu práva ako zabezpečovacieho inštitútu pritom nemá byť dosiahnutie neprimeraného

zisku, ale primerané zabezpečenie pohľadávky. Odvolací súd preto konštatoval, že neplatná

je aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným

18. októbra 2006, a to nielen z dôvodu vyslovenej neplatnosti prevažnej časti dojednaní

zmluvy o pôžičke ako hlavnej zmluvy, ale najmä z dôvodu jej rozporu so zákonom, keďže

z jej obsahu možno usúdiť, že nemala zabezpečovací charakter, ale tzv. prepadný charakter,

pretože žalobkyni ako dlžníkovi nebola vrátená ani len časť z toho, čo žalovanému plnila,

resp. čo získal následným predajom nehnuteľnosti po vyporiadaní záväzkov žalobkyne.

Odvolací súd pri posudzovaní platnosti oboch zmlúv prihliadol na právnu úpravu v ust. § 41

Obč. zák., v zmysle ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,

je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo jeho obsahu, alebo

okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného

obsahu. Preto odvolací súd vyslovil neplatnosť článku III., článku IV., článku V bod 2

a článku VI. veta piata zmluvy o úvere č. 60741 z 18. októbra 2006 a vo zvyšku žalobu

o určenie neplatnosti tejto zmluvy zamietol. Neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 18. októbra 2006 však určil

v celom rozsahu, a to s ohľadom na jej nesporne nemorálny charakter, sledujúci neprimeraný

zisk.

Odvolací súd zdôraznil, že za uvedenej dôkaznej situácie nebolo možné žalobkyni

odoprieť poskytnutie právnej ochrany podľa ust. V dôsledku ponechania

platnosti časti zmluvy o úvere je zrejmé, že žalovaný ako veriteľ má právo domáhať sa

od žalobkyne - dlžníčky vrátenie nedoplatku istiny poskytnutej pôžičky a tiež úroky

z omeškania, ale len v zákonnej výške.

Odvolací súd preto podľa ust. zmenil napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa úspechu účastníkov v konaní a priznal

ich náhradu úspešnému účastníkovi, t. j. žalobkyni.

Proti tomuto rozhodnutiu podal dovolanie žalovaný a navrhol, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto na ďalšie konanie alebo ho

zmenil a určil, že zmluva o úvere je neplatná iba v čl. III a iba nad rámec úroku z úveru 25%

ročne zo sumy istiny úveru, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je neplatná

iba v rozsahu čl. VII. tejto zmluvy a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok

na náhradu trov konania, prípadne náhradu trov pomerne rozdelí, a to z týchto dôvodov:

Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa,

a to o absencii naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne na požadovanom určení

neplatnosti oboch zmlúv. Odvolací súd posudzoval úverovú zmluvu č. 60741 z hľadiska jej

platnosti alebo neplatnosti postupom podľa ust. § 41 Obč. zák., pri zmluve o zabezpečení

záväzku prevodom práva takýto postup výslovne opomenul použiť, pričom táto zmluva

obsahuje celý rad dojednaní, ktoré je možné posudzovať z hľadiska ich platnosti samostatne.

Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je zmluvou akcesorickou vo vzťahu

k zmluve o úvere č. 60741, pričom odvolací súd vyslovil túto za neplatnú len v niektorých

častiach, nie ako celok. Pochybenie odvolacieho súdu vidí dovolateľ aj v tom, že zmluva

o úvere č. 60741 bola ním vyhodnotená ako zmluva o pôžičke, spravujúca sa režimom

, napriek tomu, že bola uzatvorená 18. októbra 2006 a jej účastníci

si zvolili súhlasným prejavom svojej vôle režim podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka. Ako v zmluve o úvere, tak aj v zmluve o pôžičke si môžu strany dojednať úroky.

Preto čl. III. v časti o úroku mohol byť určený za neplatný iba nad rámec, nad ktorý

dojednanie účastníkov vykazuje rozpor s dobrými mravmi. Dovolateľ nesúhlasí

ani s rozhodnutím odvolacieho súdu v časti trov konania, keďže žalobkyňa bola v spore

čiastočne úspešná, v predošlom dovolacom konaní bol úspešný dovolateľ.

Žalobkyňa sa písomne vyjadrila k dovolaniu žalovaného a navrhla, aby dovolací súd

dovolanie žalovaného zamietol a priznal žalobkyni náhradu trov konania.

Žalobkyňa napadla dva právne úkony, ktoré sú dvojstrannými právnymi úkonmi.

Je nesporné, že žalovaný previedol vlastnícke právo k predmetu zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva na tretiu osobu. Táto skutočnosť sa však nijako nedotýkala zmluvy o úvere.

Žalovaný je v žalobe o neplatnosť zmluvy o úvere pasívne legitimovaný a táto zmluva

predstavuje samostatne stojaci nárok. Súd nemá právo v žalobe o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti rozhodovať o neplatnosti zmluvy o úvere. O tej má právo rozhodnúť

len v konaní o neplatnosť právneho úkonu. Neplatnosti sa je možné domáhať iba voči tým,

s kým boli tieto zmluvy uzatvorené. Pri určovaní naliehavého právneho záujmu je potrebné

prihliadať na predmet a podstatu sporu. Podstata sporu je v platnosti, respektíve neplatnosti

dvoch zmlúv. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 75/2003.

V prípade rozhodnutia o neplatnosti právnych úkonov sa vyriešia všetky právne vzťahy

v merite veci. V prípade zmluvy o úvere rozhodnutie o platnosti, resp. neplatnosti právneho

úkonu nesporne rieši spor v rámci celého zmluvného vzťahu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. z 18. júna 2007, na ktorý sa odvoláva žalovaný, rieši odlišný predmet

sporu. Žalobkyňa má za to, že odvolací súd posúdil právne správne zmluvu o úvere

ako zmluvu o pôžičke. Prevod práva sa realizoval na základe nezaplatenej splátky

príslušenstva. Žalobkyňa videla zmluvy pár minút pred ich podpisom. Žalobkyňa je

na dôchodku a pri podpise zmlúv bola v domnení, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného

práva. Z obsahu týchto zmlúv je zrejmé, že ide o spotrebiteľské zmluvy. Dá sa povedať,

že išlo o typové zmluvy, do ktorých žalobkyňa nezasahovala. Rovnako nemala vzhľadom

na svoj vek a situáciu vedomosť a ani nemohla mať vedomosť o tom, čo znamená, že úverová

zmluva sa uzatvára podľa a nie podľa .

Išlo o očividne nerovné postavenie. Žalobkyňa sa v dôsledku týchto nevýhodných zmlúv stala

doslova bezdomovkyňou, nakoľko v dôsledku realizácie zabezpečovacieho prevodu práva

prišla o strechu nad hlavou. Odvolací súd obe zmluvy správne právne vyhodnotil. Žalobkyňa

poukázala na v znení účinnom od 1. apríla 2004, podľa

ktorého: V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre

spotrebiteľa priaznivejší. Právny vzťah je potrebné posudzovať s ohľadom na subjekty

a ochranu subjektov. Ak by bola priznaná právna ochrana len tým subjektom, ktorí sú lepšie

pripravení, bol by to zásah do rovnosti. Nie je možné predpokladať, že osoba v núdzi bude

rovnako dobre poznať právo ako podnikateľ poskytujúci pôžičky. Žalovaný v dovolaní

neuviedol, ktoré ustanovenia a z akých dôvodov by mal súd ponechať v platnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie má náležitosti vyžadované v ust. , pričom je odôvodnené

podľa ust. a je podané v zákonom stanovenej lehote, konštatujúc,

že prípustnosť dovolania je daná podľa ust. , pristúpil k vecnému

prejednaniu dovolania žalovaného.

Podľa ust. dovolanie možno odôvodniť len tým,

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením je pochybenie, omyl súdu pri aplikácii práva,

zistené skutkové zistenia. Takýto omyl súdu spočíva v tom, že na zistený skutkový stav

aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval správnu právnu normu, ale jej obsah

interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený

skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

V dovolaní žalovaného je uvedená jedna konkrétna okolnosť o tom, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, a to, že odvolací súd

posudzoval zmluvu o úvere č. 60741 z 18. októbra 2006 podľa ,

pričom zmluvné strany si dohodli režim podľa .

Podľa ust. zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,

že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy

a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok.

Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere je určenie zmluvných strán, určenie sumy

(limitu), do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, záväzok veriteľa poskytnúť

na požiadanie peňažné prostriedky a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť

úroky.

Podľa ust. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ

dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí

dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej

strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje po uplynutí

dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke predpokladá tak dohodu

strán, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky.

Zo zmluvy o úvere č. 60741 vyplýva, že veriteľ - žalovaný poskytol v deň hneď

po podpise úverovej zmluvy peňažný úver v čiastke 250 000 Sk na žiadosť dlžníka. Teda

v deň podpísania úverovej zmluvy prenechal veriteľ dlžníkovi peniaze vo výške 250 000 Sk,

čo znamená, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej čiastky 250 000 Sk.

V zmluve o úvere uzatvorenej podľa ust. a nasl.

je podstatnou náležitosťou záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky.

Podľa ust. § 500 ods. 1 Obch. zák. dlžník je oprávnený uplatniť nárok na poskytnutie

peňažných prostriedkov v lehote určenej v zmluve. Ak táto lehota nie je v zmluve určená,

môže dlžník tento nárok uplatniť, dokiaľ poskytnutie úveru niektorá strana nevypovie.

Dovolací súd má za to, že splnenie povinnosti veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky

zákon podmieňuje tým, že dlžník o poskytnutie peňažných prostriedkov požiada. Požiadanie

dlžníka musí byť kvalifikované tým, že je v súlade so zmluvou, t. j. podmienkami

dohodnutými v zmluve. Lehota na požiadanie je určená buď v zmluve alebo plynie

zo zákona (§ 500 ods. 1 Obch. zák.)

Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že predmetná

„úverová zmluva č. 60741“ je zmluvou o pôžičke, keďže nemá náležitosti vyžadované

ust. a nasl. , a to, že skôr ako došlo k podpisu zmluvy č. 60741,

údajne už požiadala žalobkyňa o poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľa. Požiadať

o poskytnutie peňažných prostriedkov podľa názoru dovolacieho súdu však mohla

až po podpise zmluvy, nie pred jej podpisom. Nie je pritom rozhodujúce, ako žalovaný

pomenoval zmluvu a ani prehlásenie, že je uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obch.

zákonníka. Rozhodujúcim pre posúdenie zmluvného typu sú náležitosti tejto zmluvy, ktoré

rozhodujú, aký právny predpis pre posúdenie takejto zmluvy je rozhodujúci.

Neobstojí tvrdenie žalovaného, že aj keby išlo o zmluvu o pôžičke, tak by si mohol

žalovaný dohodnúť úrok, pretože zákon to nezakazuje.

Podľa ust. § 658 ods. 1 Obč. zák. pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Je nesporné, že úrok je možné dohodnúť, ale hneď pri uzatváraní zmluvy, čo odvolací

súd skúmal a dospel k záveru, že taký úrok ako „dohodol žalovaný - veriteľ“ je v rozpore

s dobrými mravmi, a preto vyslovil v tejto časti zmluvu za neplatnú.

Žalovaný v dovolaní namietal, že odvolací súd neskúmal zmluvu o zabezpečení

záväzku prevodom práva podľa ust. tak, ako to urobil pri zmluve

o úvere.

Podľa ust. , ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť

právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho

obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť

od ostatného obsahu. Čiastočná neplatnosť právneho úkonu je možná len za podmienok, ktoré

ustanovuje § 41 Obč. zák. Čiastočná neplatnosť sa však vylúči, ak sa dôvod neplatnosti týka

podstatnej náležitosti (essentialia), v takomto prípade bude neplatným vždy právny úkon

ako celok. Je nesporným, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva

je zabezpečovacím záväzkom, čo vyplýva z jej akcesorickej povahy. Žalovaný uzatvoril túto

zmluvu podľa ust. . Všeobecne platí, že zabezpečovacie

záväzky sa zásadne spravujú režimom hlavného záväzku, čo vyplýva z ich akcesorickej

povahy.

Dovolací súd konštatoval, že vyslovením absolútnej neplatnosti zmluvy č. 60741

v čl. III., IV., v čl. V. bod 2 a čl. VI. veta piata nemá zmluva o zabezpečení záväzku

prevodom práva opodstatnenie, keďže z jej obsahu je zrejmé, že zabezpečujúcu úlohu

predstiera - simuluje, a preto nebolo možné postupovať v zmysle ust. § 41 Občianskeho

zákonníka, pretože podstatnú náležitosť - zabezpečiť záväzok dlžníčky len predstierala.

Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že nebolo možné žalobkyni

odoprieť poskytnutie právnej ochrany. Rozhodnutím o žalobe sa odstránil stav právnej

neistoty žalobkyne, spočívajúci v otázke rozsahu jej záväzkov voči žalovanému a môže byť

podkladom pre ďalšie riešenie prípadných sporov, vzniknutých v súvislosti s uvedenými

zmluvami.

K ďalším námietkam dovolateľa dovolací súd neprihliadol, keďže tieto boli právne

nedôvodné.

Dovolací súd preskúmal, či v konaní neboli vady taxatívne vymedzené v ust. § 237

písm. a) až g) a konštatoval, že k takýmto vadám nedošlo.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že nie sú dané dôvody

dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie

zrušiť, dovolanie žalovaného podľa ust. zamietol.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa úspechu účastníkov

v dovolacom konaní a priznal ich náhradu úspešnému účastníkovi, t. j. žalobcovi (§ 243b

ods. 5 v spojení s ust. a ) vo výške 577, eur. Trovy

dovolacieho konania pozostávajú z náhrady trov vzniknutých žalobcovi jeho právnym

zastúpením za 2 úkony právnej pomoci á 237,34 eur (príprava a prevzatie zastupovania,

vyjadrenie k dovolaniu) + 19% DPH a 2x paušál 6,32 eur.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2011

JUDr. Darina Ličková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová