Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/59/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkýň 1/ M. B., bývajúcej v D.,

2/ maloletej M. B., bývajúcej v D., 3/ maloletej M. B., bývajúcej v D., obe maloleté

zastúpené žalobkyňou 1/, žalobkyne 1/ až 3/ zastúpené JUDr. B. M., advokátom v H., proti

žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Kutuzovova 8, o náhradu vecnej škody vo výške 199,16 € Sk mesačne,

vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní žalobkýň

1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2010 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 20. októbra 2009 č.k. -255

zamietol návrh žalobkýň, ktorým sa žalobkyne 1/ až 3/ domáhali voči žalovanej náhrady

vecnej škody 6 000 Sk mesačne podľa ako

kompenzácie za domáce práce, ktoré za svojho života v spoločnej domácnosti nebohý manžel

žalobkyne 1/ vykonával (uznesením z 1. augusta 2008 č.k. -204 vylúčené

na samostatné konanie). Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho

rozhodnutia súd uviedol, že pozostalým po J. B. (zomrel X. pri havárii vojenského lietadla pri

obci H.) v zmysle boli priznané všetky dávky, na ktoré mali pozostalí

právny nárok – vdovský výsluhový dôchodok, sirotské výsluhové dôchodky, zvýšené

jednorazové odškodnenie 553 511 Sk, úmrtné a náhrada škody na zničených veciach. Súd

konštatoval, že podľa ods. l písm. d/ v znení platnom k 19. januáru

2

2006, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ

zodpovedá za škodu na poskytnutie náhrady za vecnú škodu; ustanovenie § 192 ods. 3 platí

rovnako. V zmysle o štátnej službe profesionálnych

vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov na

právne vzťahy profesionálnych vojakov sa vzťahuje aj citované ustanovenie .

Z tohto ustanovenia vyplýva, že zamestnanec má nárok na náhradu vecnej škody v prípade,

ak v dôsledku poškodenia zdravia pri pracovnom úraze mu súčasne vznikla aj vecná škoda.

Vecná škoda je škoda na veci spôsobená pracovným úrazom na určitej hmotnej veci, ktorú

mal zamestnanec pri sebe bezprostredne v okamihu vzniku pracovného úrazu a ktorá sa

v dôsledku úrazového deja zničila alebo poškodila. Súd mal za preukázané, že žalobkyni 1/

na základe dohody o náhrade škody zo 16. júla 2007 Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky vyplatilo náhradu škody za zničené veci poškodeného v sume 40 280 Sk

(za svadobnú obrúčku, zlatý prsteň, mobilný telefón, fotoaparát, notebook a súčasne aj

za finančnú hotovosť). Za vecnú škodu možno považovať aj ujmu zamestnanca spočívajúcu

v zmenšení majetku, keď v dôsledku pracovného úrazu nemôže vykonávať práce, ktoré by

inak vykonával a musí ich celkom alebo sčasti zabezpečiť za odplatu pomocou cudzej osoby.

Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že zomrelý zamestnanec sa nestaral o spoločnú

domácnosť so žalobkyňou 1/ od 7. júla 2004 po tom, čo žalobkyňa 1/ odišla spolu

s maloletými deťmi bývať k rodičom. Tvrdenia žalobkyne 1/, že jej nebohý manžel sa staral

o domácnosť a o deti, súd považoval za nehodnoverné a klamlivé. Uzavrel, že podľa § 198

ods. 1 písm. d/ ide o nárok zamestnanca, ktorý utrpel pracovný úraz a nie

o nárok pozostalých. Preto manželke ani deťom zomretého zamestnanca nemožno ako vecnú

škodu uhradiť náklady vynaložené na práce vykonávané inou osobou, ktoré predtým

vykonával manžel (nakupovanie, umývanie riadu, údržba auta vyčíslená na 3 480 Sk,

opatrovanie detí vyčíslené na 2 520 Sk). Žalobkyne ako pozostalé po zamestnancovi, ktorý

utrpel pracovný úraz z týchto dôvodov nemajú právny nárok na náhradu uplatňovanej vecnej

škody v sume 6 000 Sk mesačne. O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. septembra 2010 sp. zn.

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal

so skutkovými zisteniami v súvislosti s uplatneným nárokom, pričom rozhodujúcou

skutočnosťou bolo, že žalobkyne si nárok uplatnili za obdobie po smrti ich manžela a otca

ako kompenzáciu za domáce práce, ktoré za svojho života v spoločnej domácnosti vykonával.

Takýto nárok je z titulu vecnej škody podľa

neprípustný. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že už od júla 2004

žalobkyne nežili s nebohým v spoločnej domácnosti a celý nárok bol len fiktívny. Pokiaľ išlo

o odvolacie námietky žalobkýň, že si uplatnili vecnú škodu aj v súvislosti s obstarávaním prác

zo strany nebohého v súvislosti s výstavbou rodinného domu, odvolací súd dodal, že tieto

závery platia rovnako aj pre tento nárok. Zodpovednosť žalovanej ako zamestnávateľa

zamestnanca, ktorý utrpel smrteľný pracovný úraz, voči jeho pozostalým príbuzným je

samostatným druhom zodpovednosti, ktorá priamo nesúvisí so zodpovednosťou dopravcu

za škodu spôsobenú pri prevádzke leteckých dopravných prostriedkov v zmysle všeobecných

ustanovení a nasl. a namietaných ustanovení komunitárneho

práva. Tieto nároky však neboli predmetom tohto konania, a preto sa súd týmito odvolacími

námietkami žalobkýň nezaoberal. K námietke, že na súde prvého stupňa rozhodoval vylúčený

sudca, pretože voči konajúcej sudkyni bola vznesená námietka zaujatosti (nebola predložená

na rozhodnutie krajskému súdu), odvolací súd dodal, že táto skutočnosť zo spisu nevyplývala.

O trovách konania súd rozhodol podľa a

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali žalobkyne 1/ až 3/ dovolanie. Navrhli,

aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z , a jeho

dôvodnosť z , , Odňatie možnosti konať pred súdom

dovolateľky videli v porušení článku 46 a 48 a článku 6 ods. 1

Dohovoru. Odvolací súd mal doplniť dokazovanie ohľadne tvrdenia žalobkýň o vznesení

námietky zaujatosti. Odvolaciemu súdu vytkli aj to, že vo veci malo byť nariadené

pojednávanie, pretože v danom prípade išlo o dôležitý verejný záujem (verejný záujem

predstavuje napr. život a zdravie konkrétneho dieťaťa). Aj z tohto dôvodu bolo konanie pred

odvolacím súdom postihnuté vadou podľa Žalobkyne pri uplatňovaní

svojho nároku v tomto konaní vychádzali z judikatúry (konkrétne z rozsudku NS ČSR

z 21. januára 1972 sp. zn. ). Poukázali na nedostatočné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu. Uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a nezákonné.

Ďalej namietali zaujatosť predsedníčky senátu a členiek senátu odvolacieho súdu pre ich

pomer k veci v spojitosti s posúdením existencie tlaku na činnosť štátnych orgánov (tlak

zo strany žalovanej) ako aj z dôvodu ich postupu v konaní.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie

odvolacieho súdu považuje za vecne správne. Dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ navrhla zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníčky konania ( ), zastúpené advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle platí,

že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak

je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ), alebo rozsudok, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací

súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného právneho významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

( ).

Dovolaním žalobkýň je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozhodnutia v zmysle Prípustnosť dovolania preto

z ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), ako aj s ohľadom na dovolateľkami namietanú vadu konania

v zmysle , , zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v až g/ V zmysle

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľky vady v zmysle až e/

nenamietali a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Dovolateľky namietali, že v konaní pred odvolacím súdom im bola odňatá možnosť

konať pred súdom ( ), pretože vo veci nebolo nariadené pojednávanie ako

aj z dôvodu, že odvolací súd bol povinný doplniť dokazovanie. Poukázali aj na nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. bližšie

nešpecifikuje, aká možnosť konať pred súdom sa musela účastníkovi odňať, akým spôsobom

ani v akom rozsahu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožnila alebo odňala realizácia

konkrétnych procesných práv, ktoré mu , prípadne ďalšie

všeobecne záväzné právne predpisy priznávajú a z ktorých bol v dôsledku postupu súdu

vylúčený.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k odňatiu možnosti konať

dovolateľkám pred súdom nedošlo nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom. Súd

prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem,

keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory

6

týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných

slobodách nevyžaduje, ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vyvodiť,

že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda

rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť

pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje

za potrebné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. januára 2011

sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. novembra 2010

sp. zn. ).

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania

podľa (krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval

ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa bez nariadenia

pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd

v súlade s ustanovením rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu

nemohlo preto dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému pred súdom konať. Pre úplnosť sa

dodáva, že odvolací súd nemal za potrebné doplniť dokazovanie a to ani vo vzťahu

k vzneseniu námietky zaujatosti voči sudkyni okresného súdu, pretože táto skutočnosť

zo spisu nevyplýva (ako správne konštatoval odvolací súd).

K námietke nedostatočného odôvodenia rozhodnutia po preskúmaní veci aj v tomto

smere dovolací súd uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a odvolací súd dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Vada v zmysle s poukazom na vyššie uvedené dovolacím súdom

zistená nebola.

Pokiaľ ide o namietanú vadu v zmysle , ktorú dovolateľky vidia

v zaujatosti sudkýň odvolacieho súdu pre ich pomer k veci v spojitosti s posúdením existencie

tlaku na činnosť štátnych orgánov (tlak zo strany žalovanej) ako aj z dôvodu ich postupu

v danom prípade dovolací súd uvádza nasledovné. Keďže ide o skutočnosť dôležitú

z hľadiska zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov,

dovolací súd preskúmal vec aj v smere, či nie sú dané skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu (JUDr. K. J.) a členiek senátu

odvolacieho súdu (JUDr. B. J., Mgr. B. B.).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

o zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce, zákonom

predpokladané skutočnosti a nie iba to, že postup súdu alebo jeho rozhodnutie sa nezhoduje

so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka konania na vecnú správnosť, zákonnosť

alebo spravodlivosť súdnych rozhodnutí.

Pri posudzovaní nezaujatosti sudcu vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, alebo Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a i.)

z dvojitého testu nezaujatosti. Subjektívny test vychádza z osobného presvedčenia,

vnútorného vzťahu sudcu v danej veci, objektívny test je zameraný na existenciu

dostatočných záruk vylučujúcich akúkoľvek legitímnu pochybnosť v tomto smere. V tomto

zmysle sú vykladané aj ustanovenia a nasl. upravujúce

vylúčenie sudcov.

Pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu

na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je sudca sám účastníkom

konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by mohol byť

rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod pojmom

pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako

dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené

skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným

spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad

v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného

majetku a podobne (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. apríla 2010 sp. zn. ).

Dovolací súd nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bola spochybnená nezaujatosť

predsedníčky a členiek senátu odvolacieho súdu v čase ich rozhodovania. Konanie pred

odvolacím súdom nebolo postihnuté ani vadou uvedenou v Treba

zároveň uviesť, že dovolateľky ich zaujatosť vyvodzovali okrem iného aj z ich postupu

v konaní, čo nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v predmetnej veci nie je možné vyvodiť

prípustnosť dovolania ani z ustanovenia a ani z ustanovenia Z tohto

dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 234b ods. 5

v spojení s ). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho

konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti

žalobkyniam, ktoré v tomto konaní úspešné neboli ( v spojení s

ods. 1 , ). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože jej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011 JUDr. Martin V l a d i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová