Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/14/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ľ. M., bývajúceho vo

V., proti odporcom 1/ K. Z., bývajúcemu vo V. a 2/ I. Z., s miestom podnikania vo V., IČO:

X, o zaplatenie 2 655,51 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš

pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2008 č. k. 5C

39/2005-58 a uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

1/ konanie o mimoriadnom dovolaní v časti týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Ţiline

z 29. januára 2009 sp. zn. z a s t a v u j e ;

2/ rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2008 č. k. -58

vo vyhovujúcej časti a trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia

tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 17. septembra 2008 č. k.

58 uloţil odporcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 80 000 Sk so 6 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 80 000 Sk od 30. apríla 2005 do zaplatenia a náhradu

trov konania 17 981 Sk, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie

úroku z omeškania zo sumy 55 000 Sk vo výške 3 % ročne za obdobie od 3. mája 2004 do

zaplatenia konanie zastavil (z dôvodu späťvzatia návrhu v tejto časti ) a v časti o zaplatenie

úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 25 000 Sk od 18. decembra 2002 do 29.

apríla 2005 a vo výške 4 % ročne zo sumy 55 000 Sk od 3. mája 2004 do 29. apríla 2005

návrh zamietol. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe 16. marca 1992 bola

uzavretá dohoda medzi navrhovateľom (ako fyzickou osobou vystupujúcou pod obchodným

menom S. a odporcami1/ a 2/ (odporca 2/ vystupoval ako fyzická osoba podnikateľ

s obchodným menom S. a odporca 1/ ako jeho zamestnanec), ktorá predpokladala vznik

záväzku firmy S., t. j. navrhovateľa ako ţivnostníka voči daňovému úradu s tým, ţe takýto

prípadný daňový nedoplatok mali do konca roku 1992 uhradiť odporcovia 1/ a 2/, či uţ ako

ţivnostník a jeho zamestnanec alebo ako fyzické osoby. Súd ďalej ustálil, ţe navrhovateľ po

vykonaní daňovej kontroly a vydaní exekučného príkazu Daňového úradu Liptovský Mikuláš

z 25. októbra 2001 č. /Ba znejúceho na sumu 833 493 Sk zaplatil tomuto

daňovému úradu 18. decembra 2002 sumu 25 000 Sk a 3. mája 2004 sumu 55 000 Sk. Podľa

súdu v čase uzavretia dohody jej účastníci neboli podnikateľmi (navrhovateľ ukončil

ţivnostenské podnikanie k 14. februáru 1992 a odporca 2/ ešte nemal ţivnostenské

oprávnenie), preto dospel k záveru, ţe uvedená dohoda sa riadi len ustanoveniami

. Dohodu účastníkov povaţoval za pristúpenie k záväzku podľa

. Keďţe odporcovia si svoju povinnosť uhradiť záväzok navrhovateľa

(dlţníka) voči jeho veriteľovi (daňovému úradu) nesplnili, mal súd za daná ich zodpovednosť

za škodu vzniknutú navrhovateľovi podľa § 420 ods. 1 a 3 v spojení s § 438 ods. 1

. Bol názoru, ţe odporcovia 1/ a 2/ porušili svoju právnu povinnosť,

keď v rozpore s dohodou uzavretou s navrhovateľom neposkytli plnenie jeho veriteľovi, a za

škodu povaţoval zmenšenie majetku navrhovateľa, ku ktorému došlo tým, ţe navrhovateľ

uhradil sumy 25 000 Sk a 55 000 Sk daňovému úradu; keďţe sa tak stalo v dôsledku

nezaplatenia týchto súm odporcami, mal za danú aj príčinnú súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti odporcami a navrhovateľovi vzniknutou škodou. Podľa súdu nebolo

preukázané, ţe niektorý z odporcov by zodpovedal za vzniknutú škodu podľa svojej účasti,

preto odporcov 1/ a 2/ zaviazal k náhrade škody spoločne a nerozdielne. Ohľadom

priznaných úrokov z omeškania uviedol, ţe pri nároku na náhradu škody nie je v Občianskom

zákonníku stanovený čas plnenia, preto je potrebné vychádzať z toho, ţe odporcovia 1/ a 2/

mali plniť prvý deň po tom, čo ich navrhovateľ o splnenie poţiadal. Za takéto poţiadanie vzal

súd doručenie ţaloby odporcom 1/ a 2/ 29. apríla 2005 s tým, ţe od 30. apríla 2005 sa

odporcovia dostali do omeškania, preto od uvedeného dňa patrí navrhovateľovi úrok

z omeškania a to vo výške 6 % ročne podľa vtedy platnej sadzby stanovenej NBS v zmysle

nariadenia vlády č. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd ustanovením

a vynaloţenými trovami navrhovateľa.

Proti tomuto rozsudku podal odporca 1/ odvolanie, ktoré Krajský súd v Ţiline

uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1

písm. a/ odmietol, a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet odporcu 1/ podal proti rozsudku

súdu prvého stupňa ako i uzneseniu odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie. Navrhoval obe

rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; podľa obsahu

mimoriadneho dovolania však rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a v časti

zastavenia konania nenapadal. V mimoriadnom dovolaní poukázal na tú skutočnosť, ţe

odporcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k návrhu

navrhovateľa, doručenom súdu prvého stupňa 16. mája 2005 (č. l. 25 spisu), okrem iného

vzniesli aj námietku premlčania právneho nároku navrhovateľa. Zdôraznil, ţe súd prvého

stupňa sa s námietkou premlčania v konaní vôbec nevysporiadal – v odôvodnení rozsudku

totiţ táto skutočnosť absentuje. Namietal preto porušenie súdom prvého

stupňa, ktorý nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím odporcom odňal moţnosť konať

pred súdom podľa Generálny prokurátor v kontexte s uplatnenou

námietkou premlčania vychádzal z názoru o dôvodnosti tejto námietky premlčania vznesenej

odporcami, uvedúc, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovateľ 18. decembra 2002 zaplatil

Daňovému úradu v Liptovskom Mikuláši nedoplatok na dani vo výške 25 000 Sk, ktorého

zaplatenie si z titulu náhrady škody uplatnil proti odporcom návrhom na súde 31. januára

2005, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Bol zároveň aj

názoru, ţe navrhovateľ bol daňovým úradom neúspešne vyzvaný na splnenie svojej daňovej

povinnosti výzvami zo 16. júla 1993, z 20. júla 1993, a keďţe o svojej daňovej povinnosti vo

výške 833 493 Sk sa dozvedel najneskôr doručením výziev daňového úradu na jej splnenie

v roku 1993, začiatok plynutia premlčacej lehoty moţno kvalifikovať k doručeniu

predmetných výziev, od momentu ktorých bol navrhovateľ povinný uhradiť daňový

nedoplatok a súčasne oprávnený vzhľadom na obsah dohody zo 16. marca 1992 ţiadať

odporcov v 1/ a 2/ o splnenie si ich zmluvnej povinnosti uhradiť za navrhovateľa daňový

nedoplatok. Zdôraznil, ţe okresnému sudu však nemoţno vyčítať nesprávne právne posúdenie

veci s poukazom na vznesenú námietku premlčania, nakoľko s danou námietkou sa súd

nevysporiadal napriek tomu, ţe bol tak povinný urobiť, čím odňal účastníkovi konania

moţnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení povaţoval mimoriadne dovolanie

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky za neprípustné.

Odporcovia sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky listom z 5. apríla 2001, doručeným

dovolaciemu súdu 7. apríla 2011, vzal mimoriadne dovolanie v časti, v ktorej napádal

uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. , späť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu odporcu 1/ ( a

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

smerujúce proti vyhovujúcej časti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo

17. septembra 2008 č. k. -58 je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 Os.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, ţe:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi

uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1

) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými a tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O vadu konania v zmysle ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady uvedené v § 237 písm. a/

aţ e/ a g/ neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a v konaní ani nevyšli najavo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania sa

osobitne zaoberal otázkou, či namietaným postupom súdu prvého stupňa nebola odporcom

odňatá moţnosť pred súdom konať podľa a dospel k záveru, ţe konanie

súdu prvého stupňa trpí práve touto vadou.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na

to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]

tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.

februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, ţe

„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe právny zástupca odporcov vo svojom vyjadrení k návrhu

doručenom súdu prvého stupňa 16. mája 2005 vzniesol námietku premlčania navrhovateľom

uplatneného nároku na náhradu škody a aj z tohto dôvodu ţiadal návrh celom rozsahu

zamietnuť. V námietke poukázal na uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106

ods. 1 a presne uviedol, kedy sa podľa jeho názoru navrhovateľ

(poškodený) dozvedel o škode ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Spomínané vyjadrenie

bolo navrhovateľovi doručené 20. mája 2005, ktorý v následnej replike prostredníctvom

svojho právneho zástupcu k námietke premlčania uviedol, ţe je nedôvodná.

Ako správne uvádza generálny prokurátor, súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku

so vznesenou námietkou premlčania vôbec nevysporiadal, keď v odôvodnení dokonca

absentuje akákoľvek zmienka o tomto hmotnoprávnom úkone odporcov. Nedostatok

odôvodnenia rozsudku v tejto otázke majúcej význam pre výsledok sporu má za následok, ţe

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky stanovené

na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdu prvého stupňa sa jedná o závaţné procesné

pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva odporcov na spravodlivý proces

a zároveň k odňatiu ich moţnosti pred súdom konať ( ). V prípade, ţe súd

napriek vzneseniu námietky premlčania práva vyhovie ţalobnému návrhu, v odôvodnení

rozsudku musí dať aj jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nepochybne relevantnú otázku

nastolenú takouto obranou, t. j. vysvetliť prečo na takúto námietku neprihliadol. Podľa § 100

ods. 1 tretej vety ak sa totiţ dlţník premlčania dovolá, nemoţno

premlčané právo veriteľovi priznať. Obrana takéhoto druhu si preto zasadne vyţaduje, aby

súd, ak k nej neprihliadne, v odôvodnení rozsudku, ktorým ţalobnému návrhu vyhovie,

skutkovo a právne podal dôvody, pre ktoré tak učinil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa z týchto dôvodov stotoţnil s názorom

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo

k procesnej vade majúcej za následok zmätočnosť rozhodnutia (§ 243f ods. 1 písm. a/

v spojení s ), preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti

a v nadväzujúcom (závislom) výroku o trovách konania ( )

uznesením zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 v spojení

s a ). So zreteľom na právne účinný dispozitívny úkon dovolateľa -

späťvzatie mimoriadneho dovolania v časti smerujúcej proti uzneseniu Krajského súdu

v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. konanie o mimoriadnom dovolaní v tejto časti

zastavil ( v spojení s druhá veta ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a

dovolacieho konania ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta