Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c45/380864.f34cf5.pdf
PDF · 144.52 KB
No categories available
1MCdo/14/2009
Najvyšší súd 1 M Cdo 14/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ľ. M., bývajúceho vo
V., proti odporcom 1/ K. Z., bývajúcemu vo V. a 2/ I. Z., s miestom podnikania vo V., IČO:
X, o zaplatenie 2 655,51 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš
pod sp. zn. 5C 39/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2008 č. k. 5C
39/2005-58 a uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1/ konanie o mimoriadnom dovolaní v časti týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Ţiline
z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009 z a s t a v u j e ;
2/ rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2008 č. k. 5C 39/2005-58
vo vyhovujúcej časti a trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 17. septembra 2008 č. k. 5C 39/2005-
58 uloţil odporcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 80 000 Sk so 6 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 80 000 Sk od 30. apríla 2005 do zaplatenia a náhradu
trov konania 17 981 Sk, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie
úroku z omeškania zo sumy 55 000 Sk vo výške 3 % ročne za obdobie od 3. mája 2004 do
zaplatenia konanie zastavil (z dôvodu späťvzatia návrhu v tejto časti ) a v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 25 000 Sk od 18. decembra 2002 do 29.
apríla 2005 a vo výške 4 % ročne zo sumy 55 000 Sk od 3. mája 2004 do 29. apríla 2005
návrh zamietol. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe 16. marca 1992 bola
uzavretá dohoda medzi navrhovateľom (ako fyzickou osobou vystupujúcou pod obchodným
menom S. a odporcami1/ a 2/ (odporca 2/ vystupoval ako fyzická osoba podnikateľ
s obchodným menom S. a odporca 1/ ako jeho zamestnanec), ktorá predpokladala vznik
záväzku firmy S., t. j. navrhovateľa ako ţivnostníka voči daňovému úradu s tým, ţe takýto
prípadný daňový nedoplatok mali do konca roku 1992 uhradiť odporcovia 1/ a 2/, či uţ ako
ţivnostník a jeho zamestnanec alebo ako fyzické osoby. Súd ďalej ustálil, ţe navrhovateľ po
vykonaní daňovej kontroly a vydaní exekučného príkazu Daňového úradu Liptovský Mikuláš
z 25. októbra 2001 č. 660/2300/68783/01/Ba znejúceho na sumu 833 493 Sk zaplatil tomuto
daňovému úradu 18. decembra 2002 sumu 25 000 Sk a 3. mája 2004 sumu 55 000 Sk. Podľa
súdu v čase uzavretia dohody jej účastníci neboli podnikateľmi (navrhovateľ ukončil
ţivnostenské podnikanie k 14. februáru 1992 a odporca 2/ ešte nemal ţivnostenské
oprávnenie), preto dospel k záveru, ţe uvedená dohoda sa riadi len ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Dohodu účastníkov povaţoval za pristúpenie k záväzku podľa § 534
Občianskeho zákonníka. Keďţe odporcovia si svoju povinnosť uhradiť záväzok navrhovateľa
(dlţníka) voči jeho veriteľovi (daňovému úradu) nesplnili, mal súd za daná ich zodpovednosť
za škodu vzniknutú navrhovateľovi podľa § 420 ods. 1 a 3 v spojení s § 438 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Bol názoru, ţe odporcovia 1/ a 2/ porušili svoju právnu povinnosť,
keď v rozpore s dohodou uzavretou s navrhovateľom neposkytli plnenie jeho veriteľovi, a za
škodu povaţoval zmenšenie majetku navrhovateľa, ku ktorému došlo tým, ţe navrhovateľ
uhradil sumy 25 000 Sk a 55 000 Sk daňovému úradu; keďţe sa tak stalo v dôsledku
nezaplatenia týchto súm odporcami, mal za danú aj príčinnú súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti odporcami a navrhovateľovi vzniknutou škodou. Podľa súdu nebolo
preukázané, ţe niektorý z odporcov by zodpovedal za vzniknutú škodu podľa svojej účasti,
preto odporcov 1/ a 2/ zaviazal k náhrade škody spoločne a nerozdielne. Ohľadom
priznaných úrokov z omeškania uviedol, ţe pri nároku na náhradu škody nie je v Občianskom
zákonníku stanovený čas plnenia, preto je potrebné vychádzať z toho, ţe odporcovia 1/ a 2/
mali plniť prvý deň po tom, čo ich navrhovateľ o splnenie poţiadal. Za takéto poţiadanie vzal
súd doručenie ţaloby odporcom 1/ a 2/ 29. apríla 2005 s tým, ţe od 30. apríla 2005 sa
odporcovia dostali do omeškania, preto od uvedeného dňa patrí navrhovateľovi úrok
z omeškania a to vo výške 6 % ročne podľa vtedy platnej sadzby stanovenej NBS v zmysle
nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a vynaloţenými trovami navrhovateľa.
Proti tomuto rozsudku podal odporca 1/ odvolanie, ktoré Krajský súd v Ţiline
uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009 ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1
písm. a/ O.s.p. odmietol, a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet odporcu 1/ podal proti rozsudku
súdu prvého stupňa ako i uzneseniu odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie. Navrhoval obe
rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; podľa obsahu
mimoriadneho dovolania však rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a v časti
zastavenia konania nenapadal. V mimoriadnom dovolaní poukázal na tú skutočnosť, ţe
odporcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k návrhu
navrhovateľa, doručenom súdu prvého stupňa 16. mája 2005 (č. l. 25 spisu), okrem iného
vzniesli aj námietku premlčania právneho nároku navrhovateľa. Zdôraznil, ţe súd prvého
stupňa sa s námietkou premlčania v konaní vôbec nevysporiadal – v odôvodnení rozsudku
totiţ táto skutočnosť absentuje. Namietal preto porušenie § 157 ods. 2 O.s.p. súdom prvého
stupňa, ktorý nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím odporcom odňal moţnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor v kontexte s uplatnenou
námietkou premlčania vychádzal z názoru o dôvodnosti tejto námietky premlčania vznesenej
odporcami, uvedúc, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovateľ 18. decembra 2002 zaplatil
Daňovému úradu v Liptovskom Mikuláši nedoplatok na dani vo výške 25 000 Sk, ktorého
zaplatenie si z titulu náhrady škody uplatnil proti odporcom návrhom na súde 31. januára
2005, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Bol zároveň aj
názoru, ţe navrhovateľ bol daňovým úradom neúspešne vyzvaný na splnenie svojej daňovej
povinnosti výzvami zo 16. júla 1993, z 20. júla 1993, a keďţe o svojej daňovej povinnosti vo
výške 833 493 Sk sa dozvedel najneskôr doručením výziev daňového úradu na jej splnenie
v roku 1993, začiatok plynutia premlčacej lehoty moţno kvalifikovať k doručeniu
predmetných výziev, od momentu ktorých bol navrhovateľ povinný uhradiť daňový
nedoplatok a súčasne oprávnený vzhľadom na obsah dohody zo 16. marca 1992 ţiadať
odporcov v 1/ a 2/ o splnenie si ich zmluvnej povinnosti uhradiť za navrhovateľa daňový
nedoplatok. Zdôraznil, ţe okresnému sudu však nemoţno vyčítať nesprávne právne posúdenie
veci s poukazom na vznesenú námietku premlčania, nakoľko s danou námietkou sa súd
nevysporiadal napriek tomu, ţe bol tak povinný urobiť, čím odňal účastníkovi konania
moţnosť konať pred súdom.
Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení povaţoval mimoriadne dovolanie
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky za neprípustné.
Odporcovia sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky listom z 5. apríla 2001, doručeným
dovolaciemu súdu 7. apríla 2011, vzal mimoriadne dovolanie v časti, v ktorej napádal
uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009, späť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu odporcu 1/ (§ 243e ods. 1 a 2
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1
O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
smerujúce proti vyhovujúcej časti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo
17. septembra 2008 č. k. 5C 39/2005-58 je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 Os.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, ţe:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi
uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1
O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
O vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady uvedené v § 237 písm. a/
aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a v konaní ani nevyšli najavo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania sa
osobitne zaoberal otázkou, či namietaným postupom súdu prvého stupňa nebola odporcom
odňatá moţnosť pred súdom konať podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a dospel k záveru, ţe konanie
súdu prvého stupňa trpí práve touto vadou.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na
to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]
tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe
„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe právny zástupca odporcov vo svojom vyjadrení k návrhu
doručenom súdu prvého stupňa 16. mája 2005 vzniesol námietku premlčania navrhovateľom
uplatneného nároku na náhradu škody a aj z tohto dôvodu ţiadal návrh celom rozsahu
zamietnuť. V námietke poukázal na uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka a presne uviedol, kedy sa podľa jeho názoru navrhovateľ
(poškodený) dozvedel o škode ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Spomínané vyjadrenie
bolo navrhovateľovi doručené 20. mája 2005, ktorý v následnej replike prostredníctvom
svojho právneho zástupcu k námietke premlčania uviedol, ţe je nedôvodná.
Ako správne uvádza generálny prokurátor, súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku
so vznesenou námietkou premlčania vôbec nevysporiadal, keď v odôvodnení dokonca
absentuje akákoľvek zmienka o tomto hmotnoprávnom úkone odporcov. Nedostatok
odôvodnenia rozsudku v tejto otázke majúcej význam pre výsledok sporu má za následok, ţe
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky stanovené § 157 ods. 2 O.s.p.
na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdu prvého stupňa sa jedná o závaţné procesné
pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva odporcov na spravodlivý proces
a zároveň k odňatiu ich moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V prípade, ţe súd
napriek vzneseniu námietky premlčania práva vyhovie ţalobnému návrhu, v odôvodnení
rozsudku musí dať aj jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nepochybne relevantnú otázku
nastolenú takouto obranou, t. j. vysvetliť prečo na takúto námietku neprihliadol. Podľa § 100
ods. 1 tretej vety Občianskeho zákonníka ak sa totiţ dlţník premlčania dovolá, nemoţno
premlčané právo veriteľovi priznať. Obrana takéhoto druhu si preto zasadne vyţaduje, aby
súd, ak k nej neprihliadne, v odôvodnení rozsudku, ktorým ţalobnému návrhu vyhovie,
skutkovo a právne podal dôvody, pre ktoré tak učinil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa z týchto dôvodov stotoţnil s názorom
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo
k procesnej vade majúcej za následok zmätočnosť rozhodnutia (§ 243f ods. 1 písm. a/
v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti
a v nadväzujúcom (závislom) výroku o trovách konania (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
uznesením zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 v spojení
s § 243b ods. 1 a 4 O.s.p.). So zreteľom na právne účinný dispozitívny úkon dovolateľa -
späťvzatie mimoriadneho dovolania v časti smerujúcej proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009 konanie o mimoriadnom dovolaní v tejto časti
zastavil (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 druhá veta O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a
dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta