Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/40/2010

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na verejnom zasadnutí

konanom 12. mája 2011 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ing. D. M. a spol.,

pre trestný čin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 256 ods. 1

písm. a/, ods. 3 Tr. zák. ( v znení neskorších predpisov), o dovolaní

obvinených Ing. D. M. a Ing. M. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

z 27. januára 2010, sp. zn. , podľa § 383, § 384 ods. 1, § 385 ods. 1, § 386

ods. 1, ods. 2, po zistení dovolacieho dôvodu v zmysle

písm. i/ takto

rozhodol:

Uznesením Krajského súdu v Nitre z 27. januára 2010, sp. zn. ,

a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanoveniach § 9 ods. 2 k § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák.

( v znení neskorších predpisov) a (

v znení neskorších predpisov) v n e p r c h obvinených Ing. D. M. a Ing. M. M..

2

Toto uznesenie sa z r u š u j e v celom rozsahu.

Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu Nitra zo 17. júna 2009, sp. zn.

.

Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému súdu Nitra sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo 17. júna 2009, sp. zn. , boli

obvinení Ing. D. M. a Ing. M. M. uznaní vinnými z trestného činu poškodzovania veriteľa

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. na tom

skutkovom základe, že :

dňa 19. mája 1999 previedli spoločnosť H., ktorej boli konateľmi,

na V. J. – bezdomovca za sumu 300 Sk (9,96 eur), a to po právoplatnosti platobného rozkazu

Okresného súdu v Nitre, č. k. – 20 zo dňa 31. augusta 1998, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 29. apríla 1999, ktorým boli zaviazaní do 15 dní od jeho doručenia zaplatiť

R.V., sumu 345 379,70 Sk (11 464,50 eur) spolu s 19 % - ným úrokom z omeškania,

čím zmarili plnenie predmetného platobného rozkazu a spôsobili tak svojmu veriteľovi R.V.,

škodu vo výške najmenej 345 379,70 Sk (11 464,50 eur).

Za to boli obaja obvinení odsúdení podľa § 256 ods. 3 Tr. zák. s použitím §§ 53 ods. 1,

ods. 2 písm. b/, 54 ods. 1 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 1 500 eur, pričom pre prípad,

že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený im bol ustanovený náhradný trest

odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov (§ 54 ods. 3 Tr. zák.).

Podľa boli zároveň obaja obvinení zaviazaní uhradiť

poškodenému výrobnému družstvu R., spoločne a nerozdielne škodu vo výške

11 464,50 eur.

3

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote obaja obvinení odvolania, ktoré boli

uznesením Krajského súdu v Nitre z 27. januára 2010, sp. zn. , podľa § 256

č. v znení neskorších predpisov (ďalej už len „“) ako nedôvodné

zamietnuté.

Dňa 7. októbra 2010 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložené

dovolanie obvineného Ing. D. M. proti vyššie citovanému uzneseniu (č. l. 337 – 341 spisu),

ako aj obsahovo zhodné dovolanie obvineného Ing. M. M. (č. l. 343 – 347 spisu), obe podané

prostredníctvom ich obhajcu JUDr. V. B., kde títo ako dovolací dôvod uviedli dôvod

podľa

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. januára 2011, sp. zn.

, bolo rozhodnuté o tom, že podľa per analogiam trestná

vec obvineného Ing. M. M., vedená na Najvyššom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. , sa spája s trestnou vecou obvineného Ing. D. M., vedenou

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , na spoločné prejednanie

a rozhodnutie s tým, že bude ďalej vedená pod sp. zn. .

Pokiaľ ide o písomné odôvodnenie podaných dovolaní, obvinení predovšetkým

poukázali na to, že napadnutým rozhodnutím bol minimálne v ustanovení § 256 ods. 1

písm. a/, ods. 3 Tr. zák. porušený zákon v ich neprospech. Podľa nich sa tak krajský,

ako aj okresný súd dôsledne neriadili ustanoveniami ,

(v znení účinnom k 19. máju 1999), § 159 ods. 2, ods. 3 v spojení s § 174 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (v znení účinnom k 19. máju 1999), § 114 ods. 1 v spojení

s (v znení účinnom k 19. máju 1999). Ako zdôraznili ďalej,

oba súdy sa pri rozhodovaní dopustili nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku

a súčasne nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia, keďže sa nesprávne

vysporiadali s právnou otázkou, spočívajúcou v tom, či môže konanie obvinených

(ktoré v žiadnom prípade nespočívalo v prevode majetku samotnej právnickej osoby H.,

ale výlučne v prevode ich vlastného majetku - obchodných podielov v právnickej osobe H.,

na tretiu osobu) ako konateľov a spoločníkov dlžníka - právnickej osoby H., vykazovať znaky

skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

za situácie, že sami vôbec neboli dlžníkmi poškodeného – právnickej osoby R.. Majú totiž

za to, že predmetný trestný čin prichádza do úvahy výlučne v tom prípade, ak páchateľ

4

je dlžníkom poškodeného a poškodený je veriteľom páchateľa. Podľa ich názoru teda vo veci

konajúce súdy pri výklade ustanovenia § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. zjavne použili analógiu,

ktorá je však v trestnom práve jednoznačne vylúčená (napr. uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. ), a preto nemožno považovať takýto rozširujúci

výklad súdov za prípustný.

Navyše upozornili i na tú skutočnosť, že výrok právoplatného platobného rozkazu

Okresného súdu Nitra, č. k. -20, je záväzný len pre účastníkov

(právnické osoby H. a R.) a všetky orgány (teda aj pre okresný súd), nie však pre niektorého

z nich.

Ako podotkli ďalej, posudzované konanie pritom evidentne nenapĺňa ani znaky

skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Nad rámec spomenutého považovali za dôležité uviesť napokon i to, že súdy

sa pri rozhodovaní vôbec nezaoberali otázkou, či poškodený nemohol ani čiastočne dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že dlžník zmarí

uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok konaním uvedeným v

tak, že veriteľ nemôže ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky,

pričom na trestnú zodpovednosť nestačí, ak je dlžníkom oddialené, prípadne sťažené

uspokojenie veriteľa, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku

dlžníka (R 41/1991).

Z dôvodov vyššie uvedených preto obaja obvinení navrhli, aby dovolací súd

rozsudkom vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach (najmä v ustanovení § 256

ods. 1 písm. a/ a ods. 3 Tr. zák.) napadnutým rozhodnutím v ich neprospech a súčasne,

aby zrušil toto rozhodnutie, ako i tomu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu

a tiež ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Následne po zrušení dotknutého

rozhodnutia, aby prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, vec v potrebnom rozsahu znova

prerokovať a rozhodnúť.

Podľa obvinení zároveň dovolací súd požiadali odložiť alebo

prerušiť výkon napadnutého rozhodnutia, a to až do rozhodnutia o podaných dovolaniach.

K dovolaniu podal 18. augusta 2010 písomné vyjadrenie aj poškodený – výrobné

družstvo R., a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. F. K. (č. l. 353 - 354).

Zdôraznil v ňom pritom v prvom rade tú skutočnosť, že bolo preukázané, že obvinení

Ing. D. M. a Ing. M. M. boli konateľmi a spoločníkmi obchodnej spoločnosti H.

až do prevodu ich obchodných podielov na V. J., ktorý sa stal namiesto nich aj konateľom

predmetnej spoločnosti. Ďalej upozornil na to, že z príslušných ustanovení Obchodného

zákonníka je zrejmé, že základné imanie spoločnosti s ručením obmedzeným ako právnickej

osoby je tvorené vkladmi jej spoločníkov – fyzických osôb, ktorými sa podieľajú

na podnikaní právnickej osoby (§ 58 ods. 1, ods. 2, § 59 ods. 1) a tiež to, že spoločnosť

s ručením obmedzeným nemôže ako právnická osoba konať inak ako prostredníctvom

fyzických osôb – svojich konateľov (§ 13 ods. 2, § 133 ods. 1, ods. 2). Zároveň tiež uviedol,

že platný a účinný na území Slovenskej republiky (aj v čase spáchania

predmetného skutku) je založený na trestnej zodpovednosti fyzických osôb, pričom trestnú

zodpovednosť právnických osôb nepozná. Z vyššie uvedeného potom podľa názoru

poškodeného vyplýva, že obaja obvinení boli ako konatelia spoločnosti H., povinní konať tak,

aby si spoločnosť H., splnila povinnosť uloženú platobným rozkazom -20.

Namiesto toho ale previedli svoje obchodné podiely v spoločnosti H. a vykonali zmenu

konateľov tejto spoločnosti takým spôsobom, ktorý fakticky zmaril uspokojenie pohľadávky

veriteľa priznanej právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím.

Na rozdiel od obvinených zastáva teda poškodený ten názor, že pokiaľ bola dlžníkom

spoločnosť s ručením obmedzeným ako právnická osoba, páchateľom trestného činu

poškodzovania veriteľa môže byť konateľ tejto spoločnosti ako jej štatutárny orgán.

Pokiaľ ide o tú námietku obvinených, že súdy oboch stupňov sa pri rozhodovaní vôbec

nezaoberali otázkou, či nemohol ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky,

poukázal na tú skutočnosť, že trestného činu poškodzovania veriteľa sa dopustí aj ten,

kto zmarí uspokojenie veriteľa čo aj len čiastočne, pričom ako uviedol ďalej, voči spoločnosti

H., bolo vedené exekučné konanie, v ktorom sa nepodarilo dosiahnuť uspokojenie vymáhanej

pohľadávky.

Z dôvodov vyššie uvedených teda poškodený napokon dospel k takému záveru,

že dovolacie dôvody uvádzané obvinenými neexistujú, a preto navrhol, aby Najvyšší súd

6

Slovenskej republiky dovolanie podľa zamietol. Zároveň nesúhlasí

ani s návrhom obvinených na odloženie, resp. prerušenie výkonu napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaniach obvinených skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil,

že dovolania boli podané proti prípustnému rozhodnutiu ( a ),

boli podané oprávnenými osobami prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373

ods. 1 ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde ( a )

a spĺňajú obligatórne obsahové náležitosti dovolania ( a ).

Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa , veta prvá,

keďže obaja obvinení pred podaním dovolania využili svoje právo a podali riadny opravný

prostriedok.

Po zistení, že niet žiadneho zákonného dôvodu pre odmietnutie dovolaní

na neverejnom zasadnutí podľa , preskúmal v zmysle ,

na verejnom zasadnutí zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,

proti ktorým obvinení podali dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto

rozhodnutiu predchádzalo, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré

sú uvedené v dovolaniach (v zmysle je nimi dovolací súd viazaný),

pričom dospel k záveru, že obvinenými tvrdené dovolacie dôvody sú opodstatnené.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa možno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania

aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Z dikcie ustanovenia obvinenými uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. i/ vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním

vytýkať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne

právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin,

7

než za ktorý bol obvinený uznaný vinným. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia

skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním

zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom

posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

Z hľadiska napadnutého rozhodnutia a obsahu dovolaní obvinených je s poukazom

na vyššie uvedené významná tá otázka, či vo veci konajúce súdy správne pristúpili k právnej

kvalifikácii posudzovaného skutku ako trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256

ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák.

Trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. sa dopustí

ten, kto čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zničí, poškodí, urobí

neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku.

Podľa § 256 ods. 3 Tr. zák. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ

potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 väčšiu škodu alebo ním získa

pre seba alebo iného väčší prospech.

S ohľadom na dovolacie námietky obvinených považuje za potrebné Najvyšší súd

Slovenskej republiky zdôrazniť v prvom rade tú skutočnosť, že je síce pravdou,

že páchateľom vyššie citovaného trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1

Tr. zák. môže byť len dlžník, a teda konkrétny subjekt so zvláštnymi vlastnosťami v zmysle

§ 90 ods. 1 Tr. zák., no pokiaľ je dlžníkom právnická osoba, môže byť páchateľom jej

štatutárny orgán, resp. členovia štatutárneho orgánu (ich konanie je priamym konaním

právnickej osoby) alebo tiež iná osoba oprávnená konať v jej mene (§ 20, § 22 a nasl.

v znení účinnom v čase spáchania trestného činu,

ďalej už len „OZ“; a nasl. 13/1991 Zb. v znení účinnom

v čase spáchania trestného činu, ďalej už len „ObchZ“).

Podľa § 90 ods. 2 Tr. zák. ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom

osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť

alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná. Citované ustanovenie

je pritom dôležité najmä z toho hľadiska - ako na to napokon správne poukázal i poškodený

8

vo svojom písomnom vyjadrení - že tak starý ako ani nový zatiaľ nepozná

trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb.

S dôvodov vyššie uvedených a tiež s poukazom na ustanovenie § 133 ods. 1 ObchZ

je teda zrejmé, že obvinení ako konatelia spoločnosti H., sú jednoznačne spôsobilí byť

páchateľmi trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 Tr. zák.

Napriek tomu však dovolací súd po preštudovaní príslušného spisového materiálu

dospel k takému záveru, že skutok tak, ako bol zo strany oboch súdov zistený, nenapĺňa

všetky znaky skutkovej podstaty vyššie citovaného trestného činu.

Trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. sa totiž

páchateľ – dlžník dopustí vedy, ak čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa

tým, že zmenší svoj majetok konaním tam uvedeným tak, že veriteľ v dôsledku

toho nedosiahne uspokojenia, ktorého by inak dosiahol. Ide tu teda o zmenšenie aktív

dlžníkovho majetku, z ktorého by sa mohol veriteľ uspokojiť.

Posudzovaným konaním obvinených tak, ako bolo ustálené, však v žiadnom prípade

nedošlo k zmenšeniu majetku spoločnosti H., a tým ani k čo aj len čiastočnému zmareniu

uspokojenia jej veriteľa – výrobného družstva R., či spôsobeniu mu škody.

V súvislosti s uvedeným považuje pritom Najvyšší súd Slovenskej republiky

za nevyhnutné upozorniť predovšetkým na potrebu striktného rozlišovania

medzi prevodom majetku (resp. jeho časti) spoločnosti a prevodom obchodného podielu

(obchodných podielov) v spoločnosti na inú osobu (iné osoby). S ohľadom na to je

podľa jeho názoru potrebné sa na tomto mieste venovať tiež priblíženiu niektorým s tým

súvisiacich obchodnoprávnych pojmov.

Podľa § 114 ods. 1 ObchZ obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka

a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu

spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Obchodný podiel je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov,

keďže za podmienok uvedených v , resp. v spoločenskej zmluve môže

9

jeho majiteľ (spoločník, resp. viacerí spoločníci) s ním nakladať, napr. ho previesť.

Obchodný podiel je pritom možné v súlade s § 115 ods. 1, ods. 2 ObchZ previesť buď

na iného spoločníka alebo na inú tretiu osobu odlišnú od spoločníka (spoločníkov).

Takýto zmluvný prevod obchodného podielu môže byť odplatný alebo bezodplatný.

Podľa § 6 ods. 1 ObchZ obchodným majetkom sa na účely tohto zákona rozumie

súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných

iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie.

Naproti tomu základné imanie, povinne sa vytvárajúce v spoločnosti s ručením

obmedzeným, je len peňažným vyjadrením súhrnu peňažných a nepeňažných vkladov

všetkých spoločníkov do spoločnosti (§ 58 ods. 1, ods. 2, § 105 ods. 1 ObchZ). Vklad

spoločníka je pritom v zmysle § 59 ods. 1 ObchZ súhrn peňažných prostriedkov

a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti

a podieľať sa ním na výsledku podnikania spoločnosti. Vklad sa stáva majetkom spoločnosti

a spoločník nie je oprávnený žiadať jeho vrátenie, a stráca tiež možnosť disponovať s ním.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že základné imanie nepredstavuje teda majetok,

ale len hodnotu určitého majetku. Základné imanie na rozdiel od obchodného majetku

je vo svojej podstate iba účtovnou veličinou, ktorá zväčša nezodpovedá reálnemu stavu

majetku spoločnosti. Skutočná hodnota majetku spoločnosti závisí od výsledkov

jej hospodárenia, teda môže byť vyššia alebo i nižšia ako základné imanie. Prísne rozlišovanie

oboch uvedených pojmov má význam predovšetkým v súvislosti s otázkou zodpovednosti

spoločnosti za svoje záväzky.

Ďalej je žiaduce osobitne upozorniť tiež na tú skutočnosť, že to, že spoločnosť

s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, v podstate znamená, že majetok

spoločnosti je oddelený od majetku jej spoločníkov. Z toho potom vyplýva i princíp

ručenia, a teda, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti voči tretím osobám len do výšky

svojich nesplatených vkladov zapísaných v obchodnom registri (pre výšku ručenia spoločníka

je rozhodujúci stav zapísaný v obchodnom registri a nie skutočný stav splatenia tohto vkladu

spoločníkom), zatiaľ čo spoločnosť zodpovedá za svoje zväzky celým svojím majetkom

(z tohto pohľadu je teda právne irelevantná výška základného imania spoločnosti).

10

Pokiaľ ide o predmetný prípad, z výpisu z obchodného registra vyplýva, že obaja

obvinení mali už za trvania spoločnosti H., splatené celé svoje vklady, a preto teda ako

spoločníci tejto spoločnosti už za jej záväzky neručili ani len v obmedzenom rozsahu.

To isté pritom platí aj vo vzťahu k nadobúdateľovi ich obchodných podielov - V. J..

Čo však považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné s ohľadom na vyššie

uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia predovšetkým uviesť je to,

že samotným prevodom obchodného podielu (obchodných podielov) v spoločnosti

s ručením obmedzeným z doterajšieho spoločníka (doterajších spoločníkov) na inú

osobu (iné osoby), a to či už odplatným alebo bezodplatným, nedochádza k žiadnej

zmene vo vzťahu k výške majetku spoločnosti, a tým ani k čo aj len čiastočnému

zmareniu uspokojenia jej veriteľa, a tento teda sám osebe nemôže naplniť skutkovú

podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Rovnako tak i prípadná zmena štatutárneho orgánu (resp. jej členov), obchodného mena

či sídla spoločnosti sú z tohto pohľadu irelevantné.

Prevod obchodného podielu (obchodných podielov) spôsobuje v podstate len zmenu

„vlastníka“ („vlastníkov“) spoločnosti v podobe nového spoločníka (nových spoločníkov),

pričom všetky aktíva a pasíva zostávajú v spoločnosti zachované. Prípadnú odplatu

za obchodné podiely získavajú ich majitelia - spoločníci.

V predmetnej veci vníma pritom dovolací súd ako najväčší nedostatok tú skutočnosť,

že tak orgány činné v trestnom konaní ako ani vo veci konajúce súdy sa v rámci dokazovania

vôbec nezaoberali majetkom spoločnosti, t.j. čo sa s ním stalo, aká bola jeho výška,

resp. či spoločnosť v čase prevodu ešte vôbec nejaký majetok mala. Len ak by sa totiž bolo

bývalo preukázalo, že obvinení ako konatelia a zároveň spoločníci spoločnosti H., urobili

nejaké kroky smerujúce k odstráneniu majetku tejto spoločnosti s úmyslom zmariť

uspokojenie jej veriteľa (veriteľov), až v tom prípade by bolo možné takéto ich konanie

subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1

písm. a/ Tr. zák.

Naproti tomu sa dokazovanie úplne zbytočne zameralo k preukazovaniu toho, či tretia

osoba - V. J., na ktorú boli prevedené oba obchodné podiely obvinených, a ktorý sa stal

jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti J., (predtým registrovaná pod obchodným

11

menom H.), bola alebo nebola v rozhodnom čase bezdomovcom, osobou nemajetnou

a nespôsobilou adekvátne viesť spoločnosť. Už z dôvodov skôr uvedených je totiž zrejmé,

že tieto skutočnosti sú z hľadiska vyššie spomenutej právnej kvalifikácie nepodstatné.

Záverom považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať

i na niektoré nepresnosti vyskytujúce sa v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.

V prvom rade je v skutkovej vete nepresne uvedené, že obvinení previedli spoločnosť H.,

na V. J. za sumu 300 Sk (9,96 eur). Vykonaným dokazovaním nebolo totiž preukázané,

že by vyššie menovaný za prevod spoločnosti na jeho osobu niečo zaplatil, ale práve naopak,

jemu samotnému mala byť táto suma zo strany obvinených odovzdaná ako „odmena“

za uvedený úkon.

Ďalšiu nezrovnalosť vidí dovolací súd v tom, že hoci je z platobného rozkazu

Okresného súdu Nitra z 31. augusta 1998, sp. zn. - 20, zrejmé, že sumu

345 379,70 Sk spolu s 19 % úrokom z omeškania je povinná zaplatiť výrobnému družstvu R.

spoločnosť H. (č. l. 45 spisu), súd v skutkovej vete v rozpore s tým uviedol, že uvedeným

platobným rozkazom boli zaviazaní k úhrade vyššie spomenutej sumy obvinení Ing. D. M.

a Ing. M. M.. V súvislosti so skutkovou vetou je potrebné napokon upozorniť i na tú

skutočnosť, že výrobné družstvo R. bolo veriteľom právnickej osoby, v mene ktorej obvinení

vystupovali ako jej štatutárny orgán - konatelia, a nie veriteľom ich samotných.

A pokiaľ ide o poslednú zistenú nepresnosť, táto vznikla z dôvodu nerozlišovania

dvoch odlišných podnikateľských subjektov, pretože správa Daňového úradu Nitra II

sa netýka spoločnosti H., ako to nesprávne skonštatoval v odôvodnení svojho rozsudku

Okresný súd Nitra (str. 6 rozsudku), ale daňového subjektu vystupujúceho pod obchodným

menom Ing. D.. O obchodnej spoločnosti H., neskôr vystupujúcej pod obchodným menom J.,

pojednáva správa Daňového úradu Bratislava II nachádzajúca sa na č. l. 74 spisu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 12. mája 2011

12

JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová